Poslucháčky z Bratislavy Skúmali naše zvyky

V dňoch 16. až 21. mája navštívili našich Slovákov poslucháčky Univerzity Komenského v Bratislave. Cieľom ich výskumu bolo bližšie spoznať a sledovať každodenný život našich Slovákov. Študentky religionistiky sa zaujímali o jazyk, zvyky, povery a tradície Slovákov v Novohrade a v Pilíši. Milo boli prekvapené, ako krásne si zachovali svoju materčinu pilíšskí Slováci. Všetkému a všetkým rozumeli, dobre si podebatovali v štyroch pilíšskych obciach: v Číve, Kestúci, Mlynkoch a na Santove. Navštívili obecné múzeá, miestne pamätihodnosti, pozreli si slovenské náhrobníky. Zo získaných poznatkov pripravia práce, ktoré by neskôr chceli predstaviť i v obciach, kde uskutočnili výskum.

(mj)

Regionálne stretnutie materských škôl v Číve

Spoločný deň troch materských škôl uskutočnili 20. mája v Materskej škole Zlatá brána v Číve. Škôlkári z Kestúca, Leányváru a hostiteľského Čívu sa stretli v rámci spolupráce mikroregionálneho združenia, ktoré vzniklo v júli minulého roku.

Mikroregionálne združenie združuje tri materské a tri základné školy, pričom vo všetkých šiestich výchovno-vzdelávacích inštitúciách prebieha výučba národnostného jazyka. V Leányvári žijú Nemci a tamojšia škôlka a škola sa tiež zaoberajú zachovávaním národnostných tradícií. O tomto nám už rozprávala vedúca združenia, riaditeľka leányvárskej školy Zuzana Nagyová Englerová. „Nie natoľko intenzívne, ale úzko sme spolupracovali aj pred vznikom združenia, ktoré inštitucionalizovalo našu spoluprácu,“ konštatovala. Tieto inštitúcie majú podobné radosti a starosti pri výučbe národnostného jazyka, čo upevňuje ich spoluprácu. „Je jedno, ktorý národnostný jazyk sa dieťa učí, dôležité je, aby sa zachovali kultúra a tradície národností. Program združenia sme zostavili tak, že prvý polrok je zameraný na základné a druhý na materské školy. V tomto školskom roku sme mali spoločné návštevy vyučovacích hodín, doškoľovania a stretnutie pedagogických zborov. V druhom polroku sme mali odborný program pre materské školy v Leányvári. Naším cieľom je, aby každá inštitúcia mohla predstaviť svoju činnosť partnerským inštitúciám,“ uviedla Z. Nagyová Englerová.

S iniciatívou usporiadať stretnutie prišla vedúca čívskej škôlky Mária Voderaczká, ktorá má s podobnými podujatiami už dobré skúsenosti, nakoľko doteraz sporadicky usporadúvali stretnutia pilíšskych materských škôl. Nadväzujúc na tieto stretnutia sa rozhodli pozvať do Čívu kestúckych a leányvárskych najväčších škôlkárov, aby navzájom predviedli, čo všetko si osvojili z tradícií ich predkov pred odchodom do školy. V onen piatok nám príroda priala: priam letné lúče vábili každého von na vzduch. Preto je výborné, že v Číve majú javisko aj vo dvore, kde sa mohol uskutočniť program. Pred javiskom pod stromami si posadali deti a bezstarostne sa oddali sledovaniu detských hier, riekaniek a vyčítaniek v slovenčine a nemčine.

Všetci zaspievali ľudové piesne, ale najväčší potlesk zožali veľkí škôlkári hostiteľskej inštitúcie, ktorí predviedli scénku o líškinom dome. Kultúrny program ukončili spoločným tancom, keď na javisku bezstarostne a vo výbornej nálade tancovali na moderné rytmy deti v ľudovom kroji i v bežných šatách. Po krátkom osviežení a skonzumovaní pekne pripravených ovocných mís deti čakalo ihrisko, spoločné hry a neskôr spoločný obed. S novými kamarátmi sa rozišli unavené v nádeji, že sa o rok znovu stretnú pri podobnej príležitosti.

(ef)

Slovenské programy v Segedíne

Slovenská samospráva v Segedíne, Spolok segedínskych Slovákov a Celoštátna slovenská samospráva usporiadali 22. mája v rámci Segedínskych dní slovenské podujatia. Programy sa začali v Dome menšín otvorením výstavy Detvianskej umeleckej kolónie (DUK) „Fujara ako hudobný nástroj vo výtvarnom umení“. Prichádzajúcich hostí vítal hlas tradičného slovenského hudobného nástroja fujary, na ktorom hral v prekrásnom detvianskom kroji oblečený výrobca fujár z Detvy Jozef Svoreň. Po nádherných stredoslovenských melódiách privítal prítomných zakladateľ DUK, rezbár, sochár a maliar Milan Malček, ktorý na začiatku svojho príhovoru predstavil Detviansku umeleckú kolóniu.

– DUK vznikla na základe Detvianskej maliarskej kolónie, ktorá existovala v Detve od roku 1901 do roku 1909. Založili ju českí študenti výtvarného umenia Jaroslav Augusta a Emil Pacovský. Deväť rokov do Detvy prichádzali v letnom období umelci, ktorí na Podpoľaní žili a tvorili. Očarila ich rázovitá hornatá krajina, prekrásni a pohostinní ľudia odetí v peknom ľudovom kroji. Diela vytvorené v tomto období vlastní Národná galéria na Slovensku a v Česku. Po sto rokoch, v roku 2001, som založil novú spoločnosť umelcov, DUK, ktorá má v súčasnosti vyše deväťdesiat členov zo Slovenska a zo zahraničia. Ročne usporadúvame okolo 40 výstav, jedno rezbárske a dve maliarske sympóziá. Chceli by sme vám predstaviť fujaru v obrazoch vytvorených umelcami DUK ako tradičný ľudový nástroj. Fujara vznikla v 17. až 18. storočí a bola výsledkom vývoja píšťal na Podpoľaní. V slovenskej ľudovej tradícií existuje viac ako 100 druhov píšťal. Fujara je najdlhšou a najväčšou európskou píšťalou. Je to dlhá, extrémne hlboko ladená píšťala s pomocným vzduchovodom. Bola nástrojom pastierov na vysokohorských lúkach a salašoch. Stala sa symbolom národnej a ľudovej tradície Slovákov. Pre jej výnimočné hudobné vlastnosti, bohatú ornamentiku a repertoár bola v novembri 2005 zapísaná do celosvetového zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO, - povedal zakladateľ DUK a vyzval účastníkov vernisáže, aby si prezreli vystavené maľby a drevorezby.

Výrobca fujár Jozef Svoreň už tridsaťosem rokov vyrába tieto tradičné hudobné nástroje. Naučil sa ich robiť od uja. Spočiatku popri hlavnom zamestnaní, bol zváračom v Podpolianskych strojárňach. Dnes je na dôchodku. Doteraz vyrezal približne tristo kusov, jeho hudobné nástroje môžeme vidieť aj počas Podpolianskych slávností na javisku. - Mamin brat chcel výrobu zanechať, aby niekto od neho prevzal remeslo, tak som sa na to dal. Naučil som sa od neho základy aj tajomstvá. Netreba k tomu nijakú špeciálnu školu, len sa treba spojiť s niekým, kto nástroj vyrába. Ujo ma naučil, ako sa robí okienko, miery a vzorec na vyrátanie dierok. V zime môže ísť učeň do hôr drevo odrezať a potom odvŕtať. Drevo treba nechať vyschnúť, a to najmenej dva roky, potom ho možno opracovať. Najčastejšie sa fujara robí z bazy, javora, jaseňa, agátu a liesky. Zdobili ju pastieri najmä motívmi kvetov, stromov, trávy a zvierat, - povedal pán Svoreň, ktorý s poľutovaním konštatoval, že jeho synovia, žiaľ, o toto remeslo momentálne nemajú veľký záujem. Zato o tradičné vyrábanie fujár je záujem, počas folklórnych slávností totiž usporadúvajú súťaž pre výrobcov fujár. Minulý rok sa na nej zúčastnilo päťdesiat majstrov, z nich bolo približne tridsať mladých.

Prezentácia slovenskej kultúry v Segeníne pokračovala na Národnostnom galaprograme na Námestí dómu. Diváci sa mohli kochať vo vystúpeniach folklórnych skupín arménskej, bulharskej, gréckej, chorvátskej, nemeckej, poľskej, slovenskej, srbskej a ukrajinskej národnosti. Galaprogram otvoril riaditeľ Domu menšín Csaba Vörös. Na javisku sa vystriedali tanečné skupiny Folklórneho spolku z obce Harta (nemecká), Bánát (srbská) a Balkán (bulharská), kapely Zeys (grécka) a Ma'isah (arménska) a sólisti Vihula Mihajlo (ukrajinská) a Halina Wilková (poľská). Slovákov reprezentoval Folklórny spolok Lipa z Budapešti so Zemplínskymi tancami. Slovenský program uzavrelo divadelné predstavenie v Kultúrnom dome Sedmokráska. Veselohrou Šestka pre šťastie potešilo divákov Slovenské divadlo Vertigo.

V dňoch 21. a 22. mája sa národnosti žijúce v Segedíne predstavili na Jarmoku na starom moste. V spoločnom stánku vystavovali propagačné materiály a poskytovali informácie o svojej činnosti. Jarmok bol jedným z najpestrejších programov. Množstvo tovarov, ale aj zábavných programov sem prilákalo ľudí nielen z okolita, ale aj zo zahraničia. Večer sa pod mostom konali koncerty maďarských popových a rockových hviezd, o ktoré bol tiež obrovský záujem.

V rámci Segedínskych dní sa uskutočnil aj Vínny festival na Széchenyiho námestí, kde vystavovalo svoje výrobky približne dvesto firiem. Záujemcov aj tu čakal rad programov, medziiným ochutnávka vín, jedál, vystúpenia amatérskych a profesionálnych kapiel a ľudová veselica.

Andrea Szabová Mataiszová

Obsahovo a jazykovo integrované vyučovanie n kurzoch Európskej komisie

Program celoživotného vzdelávania verejnej nadácie Tempus ponúka učiteľom možnosť účasti na rôznych odborných kurzoch podľa záujmu uchádzača. Zoznam akreditovaných kurzov, usporadúvaných v rôznych členských štátoch, je naozaj rozmanitý. Po jeho dlhom študovaní sa mi podarilo nájsť kurz inštitútu, nazývaného IPC (International Projects Centres) so sídlom v anglickom Exeteri. Dvojtýždňového kurzu pre pedagógov matematiky a prírodných predmetov som sa zúčastnila počas jarných prázdnin. Považujem za dôležité podeliť sa s čitateľmi Ľudových novín o skúsenosti, získané na kurze v tomto juhovýchodnom meste, ležiacom pri devonskom národnom parku a niekoľko desiatok míľ od Južného mora.

Dovoľte mi najprv vysvetliť pojem CLIL. Je to skratka pre anglický názov Content and Language Integrated Learning. Jeho adekvátny názov v slovenčine je „obsahovo a jazykovo integrované učenie“. Po maďarsky ho nazývame „tartalomalapú nyelvoktatás“. Termín CLIL sa začal používať až v 90. rokoch 20. storočia, ale integrované vyučovanie jazyka a predmetu ako metodika bilingválneho vzdelávania sa v európskych krajinách začalo uskutočňovať už oveľa skôr. Dnes patrí k významným trendom európskeho školstva a je jednou z možných stratégií dvojjazyčného vzdelávania. O tom som sa osobne na spomínanom kurze i presvedčila, keď som tam stretla kolegov z rôznych krajín Európy, ktorí CLIL na svojich školách už realizujú, alebo jeho metódu mienia zaviesť v blízkej budúcnosti.

Myslím, že táto metóda je hodná skúmania aj v kruhu našej národnosti, veď naše dvojjazyčné slovenské školy by mohli z jej efektívnosti profitovať. CLIL totiž integruje vyučovanie učiva tak daného predmetu, ako aj cudzieho jazyka. CLIL má výrazný medzipredmetový charakter. Dochádza v ňom k prepojeniu jazykového vyučovania a vyučovaného predmetu. Jazyk je prostriedkom pre vyučovanie vzdelávacieho obsahu a ten sa, naopak, stáva zdrojom pre vyučovanie jazykov. Učitelia, ktorí pracujú s CLIL, sú obyčajne odborníci vo svojom odbore a nie tradiční učitelia cudzích jazykov. V mojej šesťčlennej exeterskej skupine to boli matematikári, biologička a okrem mňa i ďalšia fyzikárka. Išlo o učiteľky so znalosťou anglického jazyka bez pedagogickej kvalifikácie v anglickom jazyku. Kľúčovým momentom CLIL je, aby sme žiakovi umožnili získať nové znalosti o predmete, ktorý nesúvisí s cudzím jazykom a súčasne s ním prichádza do kontaktu, používa a učí sa ho. Použitá metodika a postupy sú často prepojené s oblasťou daného predmetu, pričom aktivity daného predmetu určuje jeho obsah.

Kurz účastníkom ponúkol mnohé praktické metódy, ktoré som sa snažila odovzdať kolegom na zasadnutí členov predmetovej komisie slovenského jazyka a nižšieho stupňa. Osožnými boli napr. formy upevňovania slovnej zásoby od metód memorovania, cez opakovanie významu nového slova, po ich výmenu medzi spolužiakmi na kartičkách, ako aj jeho samostatnom vyhľadávaní v autentických prameňoch ako je internet, slovníky, alebo tabuľky na stenách triedy. CLIL uprednostňuje kooperatívnu formu učenia sa. Mnohé príklady boli teda prezentované po dvojiciach. Info-komunikačné prostriedky dnes hrajú tiež významnú rolu vo výchovno-vzdelávacom procese. On-line videonahrávky môžu prispieť k rozvoju počúvania s porozumením. Ak učiteľ následne spracováva odborný text v cudzom jazyku a úlohy zostaví formou vyplňovania kľúčových výrazov v odbornom texte, alebo cvičením opozít, a či zoraďovaním pomiešaných viet v správnom poradí, všetko to môže viesť k efektívnejšiemu získavaniu nových informácií v predmete a zároveň k rozvoju zručnosti v cudzom jazyku. Organickou súčasťou metódy CLIL je i tvorivé a kritické myslenie žiakov. Sústreďuje sa na žiaka. Ten stojí v centre pozornosti a učiteľ zaujíma iba monitorovaciu rolu. Od učiteľa si táto metóda vyžaduje veľa prípravy, ale odmenou je trvalejšie a pevnejšie osvojenie si odborného učiva a jazykovej znalosti zo strany žiakov.

Dôležitou súčasťou zahraničného kurzu boli i kultúrno-odborné výlety do okolia Exeteru. S účastníkmi z iných kurzov (bolo nás spolu okolo 50) sme navštívili ruiny hradu v cornwalskom Tintageli a Boscastle, pričom taký účastník z Maďarska ako ja sa nevedel nasýtiť pohľadom na vlnobitie o bralá vysokých skál. Ďalšie historické miesta ako Dartington a Totnes s normandským hradom boli tiež príjemnou prechádzkou po minulosti krajiny.

Samotný Exeter, pomenovaný po rieke Ex, ktorá ním preteká, má okolo 110 tisíc obyvateľov. Je administratívnym centrom devonskej župy, nazývanej Devonshire. Známa je jeho katedrála z 12. storočia a mnoho iných vzácnych zachovalých budov. Fungujú v ňom i malé divadelné scény. Jednej z ponúk sme nevedeli odolať a navštívili sme hru britského dramatika, laureáta Nobelovej ceny za literatúru v roku 2005 Harolda Pintera The Dumb Waiter. Aj jedna zo základných škôl Exeteru mi utkvie v pamäti pre tzv. ceidleigh (čítaj keili) - tradičný tanec ostrovanov, ktorého základné kroky sme v nej zatancovali.

(jk)

Slovenský Komlóš

20 rokov Detského súboru Harmónia

Pamätám sa, ako sme my, žiaci slovenskej školy, závideli svojim rovesníkom z maďarskej školy, ktorí mali takmer každé popoludnie voľné. Žiaci slovenskej školy v Slovenskom Komlóši už aj v tom čase, v 70. rokoch mali na každý deň nejaké mimoškolské zamestnanie. Jeden deň patril skúškam ľudového tanca, druhý spevokolu, tretí mandolínovému orchestru. Inokedy sme zase zostali v škole, aby sme nacvičovali Pytačky s pani učiteľkou Szokolayovou, s ktorými sme potom vystúpili aj na Slovensku. Slovom, nebolo popoludnie, keď bola budova školy na Földvárskej ceste prázdna.

Pred dvadsiatimi rokmi z iniciatívy vtedajšej riaditeľky školy Anny Lehoczkej bol založený Detský súbor Harmónia, ktorý spojil všetky oblasti umeleckej činnosti detí. Na jeho zakladaní sa podieľal vtedajší hosťujúci učiteľ zo Slovenska Miroslav Brna, citarista Pavol Ištván a bývalý žiak školy Michal Domanovský. Takmer každý žiak školy sa stal členom súboru a zapojil sa do niektorej aktivity. Súbor sa dodnes zameriava na slovenský a maďarský zvykoslovný a tanečný folklór, má aj svoju dramatickú zložku a spevácky zbor. Jeho program videlo mnoho ľudí nielen doma, ale aj v zahraničí a v roku 2001 mu miestna slovenská samospráva za vynikajúcu činnosť v oblasti zachovávania kultúry a tradícií predkov udelila vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov.

Okrúhle výročie oslávili Komlóšania v druhú májovú sobotu veľkolepým galaprogramom. Tento deň sa stal sviatkom celého mesta, ako aj Slovače z Békešskej župy, veď v preplnenom hľadisku Osvetového strediska J. G. Tajovského okrem občanov a vedenia mesta sedeli aj zástupcovia Slovákov z okolia. Prišiel aj vedúci oddelenia ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo a pozdravný list k tejto príležitosti poslal aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik vo svojom príhovore spomínal na obdobie vzniku súboru, keď sa ako redaktor slovenského vysielania Maďarskej televízie mohol tešiť zo vzniku novej kvality v detskej umeleckej činnosti. Okrem náročnej práce učiteľov školy vyzdvihol aj podiel hosťujúcich učiteľov zo Slovenska na úspechu komlóšskych detí. S Miroslavom Brnom toho času nahrali žiaci CD s detskými piesňami, ktoré zložil pán učiteľ a ktoré boli „prítomné“ aj v slávnostnom galaprograme. Prítomná bola aj pani učiteľka Dagmar Kötelešová, ktorá pôsobila v Komlóši do konca minulého školského roka. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, riaditeľka školy Zuzana Lauková využila príležitosť a odovzdala jej vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov, ktoré jej udelil miestny slovenský zbor v decembri minulého roka. Miestny básnik Juraj Dolnozemský napísal pri tejto príležitosti báseň, ktorú zarecitovala hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová.

Akoby na ilustráciu všetkého, čo odznelo v prejavoch, obsadili javisko deti, ktoré spievali, tancovali moderné a ľudové tance, hrali divadlo a pri tom všetkom sa na javisku cítili očividne dobre. Najmenší sa predstavili tancom Pinocchio a detskými hrami, chlapci z 3. a 4. triedy palicovým tancom, kým dievčatá tancom na privítanie jari a spolu oživili dobre známu vtipnú choreografiu kradnutia melónov (po našom „gerege“). Piataci a šiestaci zatancovali Kozipolku a dievčenský tanec z okolia Debrecína, najstarší tanečníci školy a bývalí členovia Harmónie, ktorí dnes tancujú v súbore Komlóš, predviedli Horehronské tance, tanec Veje vietor a Dolnozemský tanec. Divadelníci aj domácemu obecenstvu predviedli predstavenie, ktorým zožali úspech na tohoročnej detskej divadelnej prehliadke Deti deťom: zmodernizovanú rozprávku Kozliatka. Spevokol pod vedením Dagmar Kötelešovej zaspieval moderné detské piesne a bývalí žiaci školy vystúpili s choreografiou Andrey Keresztesovej na skladbu Miroslava Brnu. Mandolínová skupina prispela do programu známymi slovenskými ľudovými piesňami. Náročný program popri už spomenutých hosťujúcich učiteľkách nacvičili s deťmi Anna Račková Ištvánová, Zuzana Antalová Kočišová, Zuzana Lauková, Mária Ďurkovičová Krčmériová, Anna Ondrejová a Mariana Melegová Bajczerová. K vysokej umeleckej úrovni programu bezpochyby prispela aj Ľudová hudba Kolovrat na čele so Zuzanou Bartošovou.

Veľkolepý galaprogram ukončilo finále, keď sa na javisko nahrnuli všetky generácie tanečníkov od najmenších po dospelých. Za búrlivého potlesku obecenstva zatancovali komlóšske tance, ktoré – ako inak – uzavrel slávny marš. Tortu, ktorú dostal súbor k narodeninám, mohli ochutnať deti, učitelia a rodičia na spoločnej priateľskej večeri, na ktorej neúnavne pokračovali v tanci do neskorých nočných hodín.

Alžbeta Račková

Ombudsmani V4 v Budapešti

Nasledujúce v rade pravidelných stretnutí ombudsmanov z krajín Visegrádskej skupiny sa uskutočnilo v polovici mája v Budapešti. Hostiteľom stretnutia bol ombudsman občianskych práv Maďarskej republiky Máté Szabó. O postavení a skúsenostiach verejných obhajcov práv informovali Irena Lipowiczová z Poľska, Pavel Kandráč zo Slovenska a Pavel Varvarovský z Čiech.

Ako vyplynulo z informácií, ktoré poskytli zahraniční hostia, v právnom systéme jednotlivých krajín majú ombudsmani odlišné postavenie a odlišnú váhu. Ako prvá bola zriadená táto inštitúcia v roku 1988, tesne pred zmenou spoločenského zriadenia, v Poľsku, kým najnovší je úrad verejného obhajcu práv na Slovensku (2002). Najväčšiu váhu má ombudsman v Poľsku, kde existuje aj osobitný ombudsman detských práv. V Českej republike a na Slovensku pôsobí jediný ombudsman, kým v Maďarsku sú štyria rovnoprávni ombudsmani, jeden z nich má za úlohu ochranu práv národností. Táto situácia sa však v súlade s novou ústavou od 1. januára budúceho roka aj u nás zmení a vytvorí sa systém jedného ombudsmana. Irena Lipowiczová referovala o tom, že úlohy ombudsmana v Poľsku sa permanentne rozširujú, pričom v tejto krajine je rozšírené obracať sa na obudsmana. Koná tak 65 tisíc klientov ročne. Medzi najnovšie úlohy patrí navštevovanie ľudí zbavených slobody, napr. v nápravných alebo psychiatrických zariadeniach. Tiež nové výzvy znamená moderná technika a narábanie s osobnými údajmi (odpočúvanie) a protidiskriminačné úlohy. Verejný obhajca práv zo Slovenska Pavel Kandráč, ktorý zastáva tento post od zriadenia úradu, ombudsmana charakterizoval ako niekoho, kto stojí medzi orgánmi verejnej správy a občanom a ktorý sa uplatňovaním „nežného práva“ snaží o riešenie „priekopovej vojny“ medzi dvomi stranami. Spoluprácu s orgánmi verejnej správy hodnotil ako konštruktívnu a vyzdvihol, že doteraz sa nestalo, že by jeho pripomienky nerešpektovali. Na Slovensku nedochádza k masovému porušovaniu základných práv, o čom podľa jeho slov svedčí, že za 9 rokov bolo zistených 176 takýchto prípadov. Prevažne šlo o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, o oblasť dôchodkov a činnosť katastrálnych úradov. Zákon dovoľuje ombudsmanovi aj konanie z vlastnej iniciatívy, v rámci ktorej sa P. Kandráč sústreďuje na zvyšovanie právneho vedomia obyvateľstva pomocou besied, prednášok a vydávania propagačných materiálov. Je totiž toho názoru, že nízke právne vedomie ľudí ovplyvňuje problémy, ktoré vznikajú. Najväčšiu pozornosť venuje deťom a seniorom, ktorých charakterizoval ako najzraniteľnejšie skupiny v spoločnosti. Pavol Varvarovský v úvode svojho vystúpenia konštatoval: napriek tomu, že postavenie ombudsmana v ČR upravuje iba obyčajný zákon a má iba minimálne právomoci, zásluhou jeho predchodcu získala inštitúcia prestížne a silné postavenie. Český ombudsman dostáva približne 8000 podnetov ročne, najviac zo sociálnej oblasti a stavebného práva, ktoré rieši 60 právnikov úradu. Ako zaujímavosť prezradil, že priemerný vek zamestnancov je 30-35 rokov, čo podľa jeho slov má zásluhu na nepolitickom charaktere inštitúcie.

Vo všetkých zúčastnených krajinách žijú aj národnosti, čo ich tiež spája. Ako na to poukázal v diskusii predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, v Čechách, Poľsku a Maďarsku žijú aj Slováci a všetky tieto minority sú prítomné na Slovensku. Na jeho otázku, do akej miery je problematika národností zastúpená medzi podnetmi, s ktorými sa stretáva, P. Kandráč uviedol: iba veľmi málo takýchto prípadov sa vyskytlo v jeho praxi. Sú zväčša pracovnoprávneho charakteru a pri ich preverovaní sa obyčajne zistilo, že podnet nebol oprávnený.

A. Račková

„Verejná správa je služba občanovi“

Na slovíčko s verejným ochrancom práv SR Pavlom Kandráčom

- V Maďarsku sa v poslednom období pomerne často hovorilo o úlohách ombudsmanov. V čase prípravy novej ústavy mnohí, medzi nimi aj predstavitelia národností, vyjadrovali svoje pochybnosti o tom, či jeden ombudsman dokáže obhospodarovať všetky oblasti, ktorým sa v súčasnosti venujú štyria, či je možná štruktúra, ktorá zaručuje rovnocennú starostlivosť o všetky oblasti. Ako to vidíte vy?

- Okruh pôsobnosti verejného ochrancu práv je skutočne široký, ale myslím si, že monokratickosť orgánu je ďaleko výhodnejšia ako mnohostrannosť, ako je trebárs maďarský model. Počul som, že aj snaha profesora Szabóa bola tá, aby existujúci systém pretvorili na model jedného ombudsmana. Môžem potvrdiť, že jeden ombudsman, aj keď je tu množstvo úloh, má určitý aparát a pri rozumnom rozdelení je ďaleko lepšie, ak riadi činnosť jeden človek. Ja si myslím, že deliť je zbytočné aj z hľadiska personálneho a finančného. Ak si človek zvolí vhodných a kvalifikovaných zástupcov, tak si myslím, že to zvládne. Takže môj záver je jednoznačný, som za jedného ombudsmana, ktorý ak má dobre urobenú štruktúru svojho aparátu, zvládne aj rôznosť problémov, s ktorými sa stretáva.

- Podľa webovej stránky váš úrad má približne päťdesiat zamestnancov. Aká je štruktúra?

- V súčasnosti máme 38 zamestnancov, pretože vzhľadom na ekonomickú krízu a znižovanie rozpočtu boli realizované úsporné opatrenia a dotklo sa to aj úradu verejného ochrancu práv. Čo sa týka štruktúry, verejný ochranca práv má vedúceho kancelárie, troch riaditeľov oddelení a jednu generálnu riaditeľku, ktorá riadi vecnú pôsobnosť, teda to podstatné, čo ombudsman rieši. Potom je pomocný personál pri vybavovaní jednoduchých administratívnych záležitostí a technický personál. Myslím si, že sme našli pomerne dobrú štruktúru a aj keď by došlo k zvyšovaniu pôsobnosti verejného ochrancu práv, tak je možné túto štruktúru veľmi ľahko prispôsobiť novým podmienkam. Pracuje u nás 21 právnikov, ktorí riešia podnety a vedúca kancelárie je tiež právnička, spolu so mnou je to 23 právnikov.

- Ako dlho trvá vybavenie jedného podnetu? Na vašej internetovej stránke som si prečítala, že vaším cieľom bolo skrátenie doby vybavovania podnetov.

- Myslím si, že sme jedným z úradov, ktorý sa veľmi rýchlo snaží vybavovať podnety občanov. Verejný ochranca práv nemá zákonom stanovenú lehotu vybavenia, ale ja som vnútorným predpisom stanovil veľmi krátku lehotu. Snažíme sa ju dodržiavať, čo sa nám vo väčšine prípadov aj darí. Iba tam nie, kde potrebujeme aj stanovisko od viacerých inštitúcií, ktoré sa niekedy omeškajú, takisto ako aj v zložitejších prípadoch. Ale v podstate konáme veľmi rýchlo.

- Do akej miery súvisia, alebo nadväzujú podnety, ktoré prichádzajú, vaše vlastné iniciatívy?

- Práve obsah podnetov a osoby, ktoré ich podávajú, nás viedli k tomu, aby sme začali uvažovať o tom, že treba ísť bližšie k občanovi. Zohľadňovali sme, že nie všetci majú rovnaký zdravotný stav, rovnakú dostupnosť z miesta ich pobytu a takisto nie všetci majú rovnaké finančné možnosti. Zvažovali sme, že my pôjdeme za občanom. Vychádzali sme z toho, že verejná správa je služba občanovi a začali sme to realizovať, preto sa nevyhýbam žiadnym stretnutiam s občanmi. Som rád, keď s nimi môžem besedovať, môžem ich problémy riešiť v mieste ich bydliska. Takže toto nás viedlo, ako aj to, že sme zistili, že tak ako v iných krajinách právne vedomie občanov je nižšie a je jednou z príčin, ktoré spôsobujú problémy medzi občanmi a orgánmi verejnej správy. Tak sme si ako druhú úlohu dali zvyšovať právne vedomie z vlastnej iniciatívy a vytvorili sme strediská, do ktorých chodievame raz za určitý čas a na mieste riešime problémy. Napr. v Žiline alebo ďalších mestách je obrovská obsadenosť a veľmi veľa škôl sa na nás obracia, dokonca sami študenti žiadajú, aby sme čo najviac realizovali zvyšovanie ich právneho vedomia. Lebo je pravda, že ak sa človek nad tým trošku zamyslí, tak často práve kvôli nízkemu právnemu vedomiu ľudia strácajú čas pri riešení svojich problémov. Napr. sa obrátia na orgán, ktorý nemá s ich problémom čo do činenia. Treba zainteresovať tých najmladších, lebo my starší už máme určité návyky, ktoré sa ťažko menia, ale mladých ešte možno vychovávať. Veľmi ma rozčuľuje, keď starší tvrdia, že mládež nemá záujem o veci verejné. Nie je to pravda, naopak. Pri týchto stretnutiach s mladými vidím, aký majú záujem o veci verejné a chceli by ich veľmi iniciatívne a veľmi rýchlym a logickým spôsobom riešiť.

Otázky kládla A. Račková

Slovenská samospráva v Peterke s novou predsedníčkou

Keďže sme už dávno nemali správy z Peterky, obce ležiacej juhovýchodne od Budapešti, vybrali sme sa v jedno popoludnie zistiť, ako sa darí tamojším Slovákom. Privítala nás predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Mišániová.

- Obec po ústupe Turkov osídlilo sedem slovenských rodín z obce Iliaš (dnes súčasť Banskej Bystrice). Z historických písomných dokumentov vieme, že to boli evanjelické rodiny s priezviskami Bolčik, Hrk, Seňán, Tučný, Hrutka, Horňák a Kalina. V roku 1992, pri príležitosti 250. výročia znovuosídlenia obce, samospráva vzdala hold predkom dnešných obyvateľov formou vybudovania pomníka na hlavnom námestí, pomenovanom po niekdajšom zemepánovi Danielovi Bohušovi. Pamätník odhalila úradujúca predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Mária Jakabová, - informovala nás o slovenských koreňoch Peterčanov A. Mišániová.

Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Peterke, od roku 1998 zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva, od minulého roku pod vedením Alžbety Mišániovej. Prvým a dlhoročným predsedom voleného zboru bol nebohý Štefan Hajdu. Členkami sú zástupkyňa predsedníčky, prvovýrobkyňa Alžbeta Kalinová, bývalá pracovníčka miestneho poštového úradu Mária Seňánová a učiteľka slovenčiny na dôchodku Alžbeta Kiššová. S miestnou samosprávou majú dobré kontakty, starosta a vicenotárka sa pravidelne zúčastňujú na zasadnutí zboru slovenských poslancov a bezplatne im zabezpečujú kanceláriu. Zbor úzko spolupracuje s miestnym klubom dôchodcov a rôznymi občianskymi organizáciami. Slovenskí aktivisti v budúcnosti plánujú usporadúvať Slovenský deň v Peterke, na ktorý pozvú aj súbory z iných slovenských obcí. Podujatie sa uskutoční 16. júla, medzi vystupujúcimi budú Slováci z Maglódu, Klub dôchodcov z Mende, tanečné skupiny z Ostrihomu a z Peterky. Okrem Iliáša už dvadsať rokov majú priateľské styky aj s ďalšou obcou na Slovensku, s Veľkou Pakou, kam sa v rokoch 1946-47 presídlila časť tunajších Slovákov. Pravidelne sa stretávajú, striedavo raz v Maďarsku, raz na Slovensku. Tohoročné stretnutie na Slovensku sa z finančných dôvodov asi neuskutoční. Slovenská samospráva bude mať tohto roku k dispozícií 209 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu, prostriedky na akcie sa bude snažiť získať z rôznych fondov. Členovia voleného zboru sa už teraz chystajú na jesenné sčítanie ľudu. V auguste usporiadajú verejné zasadnutie zboru, na ktorom o. i. vyzvú obyvateľov obce, aby sa hlásili k svojmu národnostnému pôvodu. Ako nám pani predsedníčka prezradila, v Peterke žije momentálne okolo dvetisíc osôb, približne šesťdesiat-sedemdesiat rodín je slovenských. V minuloročných menšinových voľbách sa zaregistrovalo šesťdesiatpäť osôb, ale hlasovalo len tridsaťdva. Od sčítania ľudu očakávajú lepší výsledok, podľa nich sa k slovenskej národnosti bude hlásiť sto-stopäťdesiat osôb.

- Napriek tomu, že medzi staršími sa nájdu aj takí, ktorí majú obavy a tvrdia, že zo zoznamov majú zlé skúsenosti z čias výmeny obyvateľstva, väčšina, ktorá pokladá za dôležité pretrvávanie Slovákov v tejto obci, je inej mienky. Nechápeme ani tých, ktorí sa odvolávajú na rok 1947, veď v Peterke nenútili ľudí, aby sa presídlili, u nás sa 300 rodín prihlásilo dobrovoľne. Pred tohoročným sčítaním ľudu nás čaká veľká úloha - presviedčať ľudí, poskytovať im uspokojivé informácie. Už teraz im vysvetľujme, že sa môžu smelo hlásiť ku svojim koreňom.

Alžbeta Mišániová je niekoľko mesiacov aj vedúcou miestneho klubu dôchodcov, pri ktorom úspešne pôsobí kultúrny súbor. V repertoári má maďarské a slovenské tance, piesne a je potešiteľné, že niektorí členovia, ktorí nie sú slovenského pôvodu, sa tiež naučili spievať po slovensky. Členovia sa stretávajú každý pondelok v kancelárii zboru, kde prediskutujú nasledujúce vystúpenia. Pravidelne vystupujú na rôznych kultúrnych podujatiach doma a na okolí (Maglód, Pilíš, Albertirša). Keďže už šiesty rok sú členmi Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, pravidelne dostávajú od neho pomoc pri písaní projektov do súbehov a pozvánok na vystúpenia. Majú originálne ľudové kroje. Plánujú dať ušiť brokátové sukne a vesty ďalším štyrom členkám, na čo získali z fondov stotridsať tisíc forintov.

Alžbeta Mišániová nás pozvala na prechádzku po obci, v ktorej sa nachádza niekoľko významných historických pamiatok a množstvo pomníkov. Vďaka miestnej samospráve pamätihodnosti, ako napr. kostol, obecný dom, kaštieľ či cintorín, majú informačné tabule vo viacerých jazykoch, tak aj v slovenčine. Návštevníkom poskytujú zaujímavé detaily o histórii obce. V modernej budove školy, postavenej roku 1992, sa slovenčina nevyučuje, hoci v päťdesiatych rokoch minulého storočia to bolo prirodzené. Na hlavnom námestí, v pietnom parku pred evanjelickým kostolom, postavenom v klasicistickom slohu v rokoch 1822-1830, sa okrem spomínaného pomníka na počesť prvých slovenských rodín nachádza aj drevený pamätník, odhalený roku 1997 pri príležitosti 50. výročia výmeny obyvateľstva. Vedľa sídla slovenskej samosprávy sa nachádza bohatá zbierka miestneho národopisu, kde okrem vystavených krojov a archívnych fotografií je zariadená "čistá", predná izba.

Medzi dlhodobými cieľmi poslancov slovenskej samosprávy figuruje aktivizovanie mladých ľudí, oboznámenie ich s tradíciami našich predkov, užšia spolupráca so základnou a materskou školou a táborenie s deťmi v Iliáši na Slovensku. Pre dospelých by chceli usporiadať súťaž v pečení tradičných slovenských zákuskov a ples. Samozrejme, budú sa zúčastňovať na celoštátnych a regionálnych slovenských podujatiach. S pani predsedníčkou sme sa rozlúčili v nádeji, že sa im podarí realizovať ich plány.

Andrea Szabová Mataiszová

„Naša sila je v súdržnosti“

12. benefičný ples sarvašskej školy

„Naša sila je v súdržnosti“ - poúčal Don Corleone znepriatelených mafiánov v polovici mája tohto roka v kasíne na dvore Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Právom sa môžete pýtať, vážení čitatelia, kde sa vzalo kasíno na školskom dvore a hlavne ako sa mohol objaviť hlavný hrdina slávneho románu Krstný otec v tomto dolnozemskom meste. Nuž, situácia je taká, že práve vďaka spomínanej súdržnosti učiteľského zboru, rodičov a detí sa už dvanástykrát uskutočnil dobročinný ples školy, na ktorom sa pri kultúrnom programe a vynikajúcej hudbe zabávalo 570 hostí zo Sarvaša a okolia. Vďaka spoločnej práci vyrástol na dvore školy obrovský stan, v ktorom všetka dekorácia a rekvizity pripomínali kasíno a svet mafiánov. Spomínaným Donom Corleonem bola riaditeľka školy Zuzana Medveďová, ale vo veľkolepom programe boli zastúpené všetky zložky úspešne fungujúceho školského trojuholníka – deti, rodičia a pedagógovia.

Na ples zavítali aj predstavitelia mesta, vedúci oddelenia ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik a zástupca predsedníčky Slovenskej samosprávy Békešskej župy Peter Pečeňa. Ako povedal pre Ľudové noviny primátor mesta, parlamentný poslanec Mihály Babák, tento ples je každý rok v meste posledný v rade bálov v meste, na ktorých sa vždy dobre cíti a ktorých sa snaží zúčastňovať. Pripomenul, že spolu s vedením Celoštátnej slovenskej samosprávy toho času dosiahli, aby túto školu ako prvú mohla prevádzkovať CSS. Ako prízvukoval, ich cieľom bolo, aby školu zverili na tých, ktorí sa do toho kvôli jazyku a jazykovým špecifikám lepšie rozumejú. Mesto podľa jeho slov nezasahuje do života školy, ktorá je pritom súčasťou verejného školstva v meste a zohráva v ňom veľmi dôležitú úlohu. Charakterizoval ju ako uzavretú komunitu, ktorá je pritom otvorená smerom k mestu, čo je prirodzené, veď ako konštatoval, „deti sú naše, učitelia sú Sarvašania, budova patrí mestu a škola používa infraštruktúru mesta“. O kontaktoch s vedením školy povedal, že nie sú síce pravidelné, pretože každý si vykonáva prácu samostatne, ale pri slávnostných príležitostiach a v prípade potreby sa stretávajú a majú aj spoločné plány. O týchto prezradil, že školský dvor je malý, preto ho perspektívne chcú zväčšiť zbúraním budovy kuchyne.

O uzavretom kolektíve a rodinnom ovzduší školy nám riaditeľka Zuzana Medveďová povedala: „Máme veľké šťastie, lebo máme dobré styky s rodičmi, ktorí sú ochotní nám pomáhať aj o polnoci. To vidno aj na dnešnom večere, keď obsluhujú našich hostí a vystúpili aj v programe. Sústreďujeme sa na to, aby naši hostia videli spoluprácu učiteľov, detí a rodičov“. Zisk z benefičných bálov a vyše 700 tisíc Ft ročne z 1 percenta, ktoré im venujú ľudia z daní, obohacujú nadáciu školy. Učiteľský zbor spolu s kuratóriom koncom školského roka hodnotí prácu detí a lúčiacich sa ôsmakov. Na odmeňovanie detí venujú ročne 700 tisíc Ft. Na prvom mieste je štátna skúška zo slovenského jazyka. Teraz zložilo skúšku 23 detí. Okrem toho sa zúčastňujú na rôznych odborných táboroch, napr. na Slovensku počas prázdnin a populárny je biblický tábor CSS, ktorý majú deti veľmi rady, lebo sa tam skutočne cvičia v jazyku. Okrem toho kuratórium udeľuje rôzne ceny: za kultúru, spoločenskú prácu, šport a cenu dlhoročného riaditeľa školy Jána Folytána. Peter Kondač, ktorý získal túto cenu ako prvý a po ukončení ekonomickej univerzity pracuje v jednej banke v Londýne, podporuje každý rok najlepšieho žiaka zo slovenčiny a matematiky. „V škole je inak zvykom, že sa v pondelok ráno všetci zídeme v aule, kde vyhodnotím predošlý týždeň a poviem, aké povinnosti budeme mať počas týždňa a akú pomoc potrebujeme. Napr. tento stan budeme rozoberať v nedeľu popoludní a už mi rodičia naznačili, že žiaci prídu aj napriek tomu, že niektorí by mali aj iné povinnosti. Na svojej úrovni sú veľmi zodpovední keď ich poprosíme, pomôžu. Aj my sme voči ním korektní, na dieťa sa pozeráme ako na rozvíjajúceho sa človeka, ktorý je našim partnerom“. Na budúci školský rok bude mať škola ešte viac „partnerov“. Do prvej triedy sa prihlásilo 60 detí, čo sa stáva prvýkrát v histórii školy a pani riaditeľka už hľadá pre svojich malých zverencov učiteľky.

Alžbeta Račková

Najnovšie číslo 20-ročného Slovenčinára

Na úvod mi dovoľte niekoľko subjektívnych myšlienok. Dostala som za úlohu predstaviť čitateľom Ľudových novín najnovšie číslo Slovenčinára. Ponuku som s radosťou prijala, veď pravidelne sledujem časopis, ktorý stojí blízko k môjmu srdcu. Stála som pri jeho zrode a som na periodikum veľmi hrdá. Slovenčinár je – podľa mojich vedomostí - dodnes jediným metodickým časopisom v Maďarsku, ktorý vychádza v jazyku jednej národnosti, a jediným slovenským pedagogickým časopisom za hranicami Slovenska. S veľkým záujmom som sa teda pustila do práce, vyžívala som sa v čítaní článkov. Zrazu som si uvedomila, že presne pred 20 rokmi, v máji 1991, uzrelo svetlo sveta prvé číslo metodického časopisu Slovenčinár. Zase som musela zistiť, ako letí čas a s veľkým uspokojením aj to, že náš časopis obstál na vážkach času. Tým, že vychádza už 20 rokov - aj keď s dlhšími, kratšími prestávkami - sa dokázalo, že je potrebný a predstavuje trvalú hodnotu.

K jubileu

Pri príležitosti vzácneho jubilea si stručne pripomeňme začiatky a históriu. Kolektív slovenčinárov a vedenie slovenskej školy v Békešskej Čabe z iniciatívy profesorky slovenského jazyka a literatúry Edity Pečeňovej založili v roku 1991 metodický časopis Slovenčinár. Odborný časopis pre slovenských pedagógov v Maďarsku dovtedy neexistoval, takže slovenčinári ho vítali s nadšením. V doterajších dejinách Slovenčinára môžeme rozlišovať tri obdobia: prvé od r. 1991 do 1994, druhé od r. 2001 do 2007 a tretie od r. 2008. V rokoch 1995-2001 časopis nevychádzal v prvom rade z finančných dôvodov.

Prvé obdobie metodického časopisu môžeme hodnotiť nasledovne: vytvoril a formoval novú koncepciu vyučovania slovenského jazyka, ktorá preferovala komunikatívnu kompetenciu našich žiakov. O tom svedčia články o vyučovaní jazyka. Časopis od svojho založenia zdôrazňoval potrebu vyučovať kultúrne dejiny Slovákov v Maďarsku, resp. slovenskej vzdelanosti, ako aj miestnu a regionálnu históriu. Pravidelne uverejňoval články o našej kultúre i histórii, zaviedol rubriku Naši velikáni. Redakcia pokladala za dôležitý rozvoj dvojjazyčných škôl. Im chcela pomôcť príspevkami o vyučovaní rôznych predmetov v slovenčine, ako napr. fyzika, biológia, výtvarná výchova, telesná výchova, matematika, zemepis. Môžeme konštatovať, že Slovenčinár sa už so svojimi prvými siedmimi číslami zapísal do kultúrnych dejín Slovákov v Maďarsku (Uhrinová 2004).

V roku 2001 sa vydavateľom časopisu stala Celoštátna slovenská samospráva, vďaka ktorej začal časopis znovu vychádzať, naďalej v spolupráci s čabianskou školou. Pedagogické periodikum podrobne analyzoval Ján Chlebnický v príspevku Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár, ktorý je prvou podrobnejšou všeobecnou štúdiou o tomto periodiku. Autor považuje časopis za „významné kolektívne dielo slovenských pedagógov v Maďarsku“, založenie ktorého „bolo významným a neodkladným činom čabianskych slovenských pedagógov. Nie menej dôležité je zdôrazňovať význam a dôležitosť jeho redigovania. Podobne vysoko sa má hodnotiť aj aktivita tých pedagógov - predovšetkým domácich, ale aj zo Slovenska, z Nadlaku a Vojvodiny -, ktorí pravidelne alebo sporadicky prispievali do časopisu. Vďaka patrí aj tým, ktorí finančnou podporou prispeli k jeho vydávaniu. Takto sa spoločným úsilím zainteresovaných mohlo zrodiť kolektívne dielo, ktoré nesie meno Slovenčinár...“

Tretie obdobie sa začalo v roku 2008, keď sa Slovenčinár stal medzinárodným dolnozemským periodikom. „Voľačo sa v roku 2008 s našim Slovenčinárom pohlo - a pohlo sa veľmi dobrým smerom!... Otvoril okná na dolnozemský svet, na slovenské školy a ich pedagógov v Rumunsku i Srbsku a tentoraz sa hlási už po tretíkrát svojím krajanským vydaním,“ hodnotí ďalšiu zmenu jeho terajší vydavateľ, predseda CSS Ján Fuzik v úvode najnovšieho čísla.

Najnovšie číslo Slovenčinára

V najnovšom čísle Slovenčinára je 15 príspevkov, medzi nimi aj prednášky z I. Stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov. Autori sú z Rumunska (4), Srbska (3), Slovenska (1) a Maďarska (7). Témy článkov sa vzťahujú takmer na každý segment výchovno-vzdelávacej činnosti.

Rad príspevkov otvára úvaha Ivana Miroslava Ambruša o poslaní národnostnej školy a o vyučovaní slovenčiny. Konštatuje napr. že „..naše školy boli a po celé stáročia zostali základnými inštitúciami pre udržiavanie národného povedomia.“ Vyzdvihuje, že „Každá zložka výchovno-vzdelávacieho procesu zohráva pri formovaní žiakov v znamení národného povedomia významnú úlohu. Samozrejme, že predmet slovenský jazyk a literatúra je základom.“ Treba si vysoko vážiť tento výrok z úst chemika! (Hoci básnika...) Pri vyučovaní slovenčiny I. M. Ambruš prízvukuje, že predovšetkým treba rozvíjať tvorivosť a tvorivé schopnosti žiakov. Autor sa lúči s čitateľmi peknou básňou V slovenskom jazyku, myšlienky ktorej sú vždy aktuálne.

Paed. Dr. Svetlana Zolňanová predstavuje slovenský školský systém v Srbsku. S. Zolňanová nezamlčuje ani problémy, ako napr. že „mladí vyškolení odborníci sa najčastejšie nevracajú domov (zo Slovenska)... že je veľký odliv inteligencie“. Dostali sme dobré nápady, ako zvýšiť počet žiakov na gymnáziách. V Kovačici finančne podporujú stredoškolákov bezplatnými učebnicami a cestovnými lístkami a v Báčskom Petrovci bezplatným ubytovaním v internáte počas celého školského roka. Veľmi by nás zaujímalo, škoda že z príspevku sa nedozvieme, odkiaľ majú na tieto účely naši kolegovia v Srbsku finančné zdroje.

V Slovenskom Komlóši „pôsobiaci učitelia okrem výchovno-vzdelávacej činnosti vždy pokladali a pokladajú za dôležitú úlohu zachovávanie slovenských tradícií, pestovanie kultúry našich predkov,“ vyslovuje v úvode svojej štúdie Mariana Melegová Bajczerová. Prezentované umelecké aktivity: ľudový tanec, ľudový spev, divadlo a prednes slovenskej poézie a prózy presvedčivo potvrdili toto konštatovanie. Vysoká úroveň súboru Harmónia prispieva k lepšiemu osvojovaniu slovenského jazyka, spoznávaniu národnostnej kultúry, posilneniu národného povedomia a v neposlednom rade aj k všestrannej výchove žiakov. Dokumentárnym štýlom napísaná práca vo veľkej miere obohacuje poznatky o dejinách školy.

Od roku 1992 organizujú v Rumunsku Olympiádu zo slovenského jazyka a literatúry. Článok Vieroslavy Tímárovej predstavuje celoštátne kolo súťaže. „Účasť žiakov na celoštátnom kole súťaže znamená nielen získanie peňažnej odmeny, ale takisto prehlbuje lásku k zachovaniu a rozvíjaniu jazykovej identity a pestovaniu slovenského materinského jazyka,“ zhrňuje význam súťaží autorka. V. Tímárová upriamuje pozornosť na veľmi dôležitú otázku, na prácu s talentmi, objavenie a podporovanie ktorých má byť závažnou úlohou, povinnosťou každého pedagóga.

Júlia Marloková Szabóová vo svojom príspevku podáva všeobecné informácie o štátnych skúškach zo slovenského jazyka a o rozvoji kompetencií, potrebných pre úspešné vykonanie jazykových skúšok. Dôkladne predstavuje aj Spoločný európsky referenčný rámec pre jazyky, ktorý stanovuje všeobecný stupeň dosiahnutia jednotlivých presne špecifikovaných kompetencií a definuje jednotlivé komunikačné úrovne: základnú (A1, A2), mierne pokročilú (B1, B2) a pokročilú (C1, C2). „Pri výučbe slovenského jazyka máme rozvíjať predovšetkým receptívne (čítanie, počúvanie) a produktívne (hovorenie, písanie) kľúčové kompetencie,“ zdôrazňuje autorka. Svoju mienku odôvodňuje takto: „Je všeobecne známe, že vyjadrovacie schopnosti našich študentov sú na pomerne nízkej úrovni, veď málo čítajú a nástupom informatizácie spoločnosti aj čoraz menej komunikujú.“

Názov úvahy Viery Boldockej o problémoch slovenského školstva vo Vojvodine by sme mohli kľudne pozmeniť: namiesto vo Vojvodine napísať na Dolnej zemi. Nadhodené problémy sa totiž určite vzťahujú aj na ďalšie štáty. V. Boldocká upozorňuje na tri problémy: na úroveň slovenského jazyka v školách a v každodennom živote, na odborné zdokonaľovanie slovenských učiteľov a na pôsobenie mimovládneho/občianskeho sektora v oblasti menšinového školstva. Z jej vo všeobecnosti platných argumentov citujeme dva: „Menšinová škola kvalitou nesmie zaostávať za školami väčšinového národa. … Celoživotné zdokonaľovanie učiteľov je rozhodne jednou z ciest ku kvalitnému učiteľovi a ku kvalitnej škole...“

Od Ľudmily Šomrákovej sa záujemcovia môžu naučiť nové, veľmi zaujímavé interaktívne aktivizačné metódy, pomocou ktorých možno spestriť vyučovanie. Konkrétne príklady uvádza z vyučovania predmetu Dejiny a tradície Slovákov v Rumunsku, osnovu ktorého aj predstavuje. „Keďže my, dolnozemskí Slováci, žijeme v inonárodných štátoch, prislúcha nám úloha oboznámiť svojich potomkov nielen s dejinami domovskej krajiny, ale aj s históriou vlastnej národnosti v materskej krajine, s priebehom vysťahovalectva, dejinami a tradíciami Slovákov v prostredí krajiny, v ktorej sa usadili,“ zdôrazňuje nevyhnutnú potrebu tohto predmetu autorka.

Anna Franková oboznamuje čitateľov s bohatou mimovyučovacou činnosťou sarvašskej školy počnúc od početných táborov a výletov na Slovensko po rôzne záujmové krúžky, ako napr. tkanie kobercov, keramický krúžok, Slovenský týždeň, kukuričné popoludnie, rôzne súťaže, atď. Podľa A. Frankovej: „Mimotriedne a mimoškolské aktivity musia byť pekné a atraktívne pre všetky deti vo veku od 6 do 14 rokov. Zároveň musia byť zaujímavé aj pre rodičov, ktorí sa rozhodujú, kam zapísať svoje deti a ktorí sú často pracovne veľmi zaťažení.“ Žiakom ponúknuté programy zároveň dobre slúžia aj zachovávaniu slovenského kultúrneho dedičstva.

Slovenské učebnice v Srbsku predstavuje Mariena Korošová: „Príznačnosťou učebníc jazyka pre základnú školu je pracovný ráz. Na ich tvorbe sa podieľal nemalý rad autorov – tak vysokoškolských profesorov, ako aj skúsených učiteľov z praxe – čím sa dosiahla široká paleta inovačných postupov, predložených celým radom priliehavých cvičení a úloh, ktorým nechýba dóza hravosti a názornosti. …Pre žiakov, ktorí sa učia slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry, teda pre tých, ktorí chodia do srbských škôl, ústav vydal osobitný cyklus učebníc. …Žiaci učebnice dostávajú zdarma a zabezpečuje im ich Národnostná rada slovenskej národnej menšiny.“

O náročnej pedagogickej praxi poslucháčov slovenčiny v békeščabianskom gymnáziu sa môžeme dočítať v štúdii Edity Pečeňovej. Škola je od polovice 90. rokov cvičnou školou budapeštianskej univerzity ELTE (a novšie aj Segedínskej univerzity). Priebeh praxe poslucháčov slovenského jazyka a literatúry je riadený predpismi a požiadavkami univerzity a bakalárskeho, resp. magisterského programu, ciele ktorých sú v príspevku tiež predstavené. Svojráznosť békeščabianskej slovenskej školy umožňuje obohatiť poslucháčov o poznatky a informácie o národnostnej výučbe „navyše“: „Organizujeme aj náčuvy iných hodín ako slovenský jazyk a literatúra… Takýmto spôsobom praktikanti majú možnosť sledovať, ako sa mení cieľový jazyk a nadobúda funkciu vyučovacieho jazyka. ...poslucháč navštevuje voľnočasové aktivity ...Pokladáme za svoju úlohu, aby sa študenti univerzity oboznámili s činnosťou inštitúcií. Takýmto spôsobom sa praktikanti môžu oboznámiť s dolnozemskou slovenskou kultúrou, spoznať problematiku menšinovej existencie a multikultúrnych vzťahov.“ Praktikanti vyučujú v gymnaziálnych triedach obyčajne 15 hodín. „Prítomnosť poslucháčov univerzity ... pozitívne vplýva na život celej školy,“ sumarizuje na záver E. Pečeňová.

„Prežívame obdobie rýchlej asimilácie, sme tesne pred ukončením asimilačného procesu ...Preto treba využívať všetky formy a cestičky, ktoré sa nám ponúkajú, aby sa z nášho kultúrneho dedičstva zachovalo čo najviac. Treba využívať aj turizmus“ - upozorňuje Anna Ištvánová. Vo svojom príspevku teoreticky vysvetľuje základné pojmy, ako napr. kultúrne dedičstvo a podáva konkrétne, praktické a metodické rady, ako využívať turistické možnosti daného regiónu v prospech zachovania a rozvíjania slovenskej kultúry na Dolnej zemi.

Nasledujúci blok Slovenčinára slúži napomáhaniu vyučovania slovenskej literatúry. Dagmar Mária Anoca svoj príspevok venuje nadlackej činnosti Jozefa Gregora Tajovského a jeho manželke Hane Gregorovej. „S menom Jozefa Gregora Tajovského sa spájajú snaženia Slovákov v Rumunsku, pretože jeho príklad, keď spôsobil v Nadlaku (1904 – 1910) povzbudil všeobecné osvetové inšpirácie. …Menej sa hovorí o tom, že vo svojich besedniciach, črtách a poviedkach zachytil aj slovensko-rumunskú spoluprácu, ba aj pokusy o slovensko-srbské vzťahy,“ informuje autorka. Spisovateľka Hana Gregorová bola dušou spisovateľskej organizácie ženských iniciatív, zároveň obetavou matkou.

Katarína Maruzsová Šebová vo svojej práci na príklade románov Pála Závadu sleduje proces premeny autorskej koncepcie od druhej polovice 19. storočia až po súčasnosť. Osobitnú pozornosť venuje následkom týchto zmien, prejavujúcim sa vo vzťahu subjektu a autorského subjektu, rozprávačskej techniky, ako aj autora a čitateľa. „Pri takomto chápaní literárneho textu sa mažú hranice medzi binárnymi opozíciami písanie – čítanie, autor - čitateľ. Čitateľ sa stáva spoluautorom… Toto nové postavenie čitateľa vyžaduje od neho vážnu intelektuálnu činnosť, zakladajúcu sa na tvorivom procese čítania a písania, vkladania vlastných asociácií medzi riadky textu,“ upozorňuje K. Maruzsová Šebová.

Predmetom metodického článku Patrika Šenkára je rozbor textu ľudovej rozprávky s názvom o Divotvornom hrnčíčku v škole. Podľa autora „Dramatizácia vo vyučovaní literatúry má významnú úlohu a žiaci majú túto metódu (asi) najradšej. Predvádzajú ju s radosťou a ich tvorivými nápadmi je často naplnená celá trieda.“

Na konci časopisu si môžeme prečítať referát o bohatej (ale neľahkej) činnosti Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS v rokoch 2007 – 2010 z pera jeho predsedu Michala Lásika.

Časopis spestrujú fotografie z I. Stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov.

Záverom môžeme konštatovať, že redakcia (hlavná redaktorka Edita Pečeňová, Viera Boldocká a Ľudmila Šomráková) zostavili veľmi zaujímavú a obsažnú publikáciu. Medzinárodná spolupráca v značnej miere obohatila profil časopisu. Slovenčinár môže byť nielen dobrou metodickou pomôckou pre našich učiteľov, ale podobné úlohy, problémy a výsledky im (ale aj celému kolektívu) dodávajú silu, posilňujú ich (aj našu) spolupatričnosť. Vďaka patrí každému, kto sa podieľal na jeho vydaní: autorom, redaktorom, vydavateľovi a v neposlednom rade Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za finančnú podporu.

Odporúčam časopis, ďalšie svedectvo o existencii slovenskej Dolnej zeme, o náročnej práci našich pedagógov s dobrým srdcom odbornej a širokej verejnosti.

Literatúra

Ján Chlebnický: Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár. In: A. Uhrinová – M. Žiláková (red.): Slovenský jazyk v Maďarsku. Békešská Čaba: VÚSM 2008. s. 42 – 80.

Alžbeta Uhrinová: Používanie materinského jazyka v kruhu slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe. Békešská Čaba: VÚSM 2004. s. 170 – 171.

A. Uhrinová

Slovenské knihy v Národopisnom múzeu

Škoda, že kvôli organizačným nedostatkom neprišlo viac záujemcov na prezentáciu kníh so slovenskou tematikou, ktorú usporiadala Národnostná sekcia Maďarskej národopisnej spoločnosti v reprezentatívnych priestoroch Národopisného múzea v Budapešti. Podujatia moderoval predseda národnostnej sekcie Sándor Horváth. Tí, ktorí prišli, sa mohli oboznámiť s knihou Márie Žilákovej Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku a dvomi publikáciami z Níršégu: Tirpácke jedlá, stravovacie návyky z pera pracovníčky Muzeálnej dediny v Sóstó pri Níreďháze Zsuzsanny Bodnárovej a zbierkou tirpáckych ľudových piesní Orie šuhaj Lajosa Dancsa a Zoltána Németha. Spoločnou črtou predstavovaných kníh bolo, že ani jedna z nich nevyšla v Budapešti. Prvá uzrela svetlo sveta v rumunskom Nadlaku, kým ďalšie dve v Níreďháze. Knihu Márie Žilákovej a jej autorku predstavila univerzitná profesorka Anna Divičanová. Poukázala na to, že rodisko autorky Veľký Bánhedeš je jedna z najbohatších osád na slovenskú duchovnú kultúru. Kniha obsahuje poznatky o poverovom svete, liečivých rastlinách a ľudových modlitbách z takmer 30 Slovákmi obývaných osád zo všetkých regiónov. Pred prezentáciou ďalších dvoch kníh zaviedol prítomných do histórie a zvláštnej štruktúry osídľovania okolia Níreďházy Slovákmi János Kopka, ktorý sa postaral aj o znovu vydanie dvoch významných publikácií. Jedna je o príchode Slovákov do týchto končín Uhorska v roku 1753, hrdinský epos z pera Dr. Istvána Vietórisza Tirpákok (Tirpáci) z roku 1930 a druhá základné spoločenskovedné a národopisné dielo Michala Márkuša Bokortanyák népe (Ľud sálašov), ktorá vyšla v roku 1943. Knihy predstavili autori, ktorým „pomohol“ vedúci pávieho krúžku v Níreďháze Ján Bánszki.

(br)

Balet Slovenského národného divadla v Győri

Balet Slovenského národného divadla predvedie 23. júna 2011 o 19. hod. v Národnom divadle v Győri Čajkovského geniálny balet Labutie jazero. Choreografiu pre SND pripravili Lev I. Ivanov a Marius Petipa.

Prvá svetová premiéra Labutieho jazera sa konala v marci 1877 v Moskve. Choreografom bol Čech Václav Reisinger. Balet mal 40 repríz a hrali ho do roku 1883. V roku 1888 uviedli v Čechách skrátenú a upravenú verziu. Bolo to prvé predstavenie, ktoré videl aj autor hudby – Piotr Iľjič Čajkovskij. Do svojho denníka si po predstavení poznamenal: „Ohromný úspech – minúta absolútneho šťastia.“

Balet podľa dramaturga a režiséra môže končiť rozdielne. Aj keď do konca tretieho dejstva je dej vždy rovnaký. Princ Siegfried s krásnou princeznou Odettou, zakliatou do podoby labute, sa stretávajú za mesačnej noci. Odettu môže vyslobodiť len verná láska. Rotbart, zlý čarodejník, nastraží na princa pascu. Privedie na zámok svoju dcéru Odíliu, aby čarami zviedla princa. Prevládne dobro nad zlom a zvíťazí čistá, obetavá láska?

Ako sa skončí dej v predvedení bratislavského baletu? Príďte sa pozrieť do Győru.

Erika Fajnorová

12. Závinový festival v Malom Kereši

Deň zakladateľov mesta v Malom Kereši sa začal 20. mája v piatok kladením vencov k pamätnej tabuli Patria a reliéfu rodiny Wattayovcov. Zemepán Ján Wattay v rokoch 1717-1719 pozval na spustošené územie 700 rodín z Oravy a Liptova. Obyvatelia mesta si dodnes s úctou spomínajú na pracovitých zakladateľov osady, ktorí zúrodnili tento kraj, položili základy chýrnej vinárskej oblasti. V sobotu sa pri múzeu, rodnom dome Sándora Petőfiho konali oslavy Dňa armády a stretnutie dychoviek Báčsko-Kiškunskej župy. Celý deň vyplnili kultúrne programy pre deti a dospelých – rozprávkový muzikál, predstavenie miestneho ochotníckeho divadla a vystúpenia maďarských populárnych skupín. Nedeľný program sa začal chýrnym závinovým festivalom v obrovskom stane na parkovisku vedľa kultúrneho domu. Súťažiace družstvá sa mali vopred prihlásiť u organizátorov – mestskej a miestnej slovenskej samosprávy, Organizácie Malokerešských Slovákov a Kultúrneho domu S. Petőfiho –, aby mohli zabezpečiť potrebné suroviny a pracovné priestory. Slovenky z Békešskej Čaby, Čabačudu, Dabašu-Šáre, Miške, Dunaeďházu, Čomádu, Slovenského Komlóša, Kétšoproňu, Kondorošu, Mlynkov, Čívu a z Nesvád (SR) spolu so šikovnými ženami z okolitých osád, Tázláru, Šoltvadkertu a Kecelu ťahali, plnili a piekli tradičné i nezvyčajné záviny. Ako sme sa od hlavnej organizátorky Závinového festivalu, predsedníčky slovenskej samosprávy Zuzany Gmoserovej dozvedeli, Slovenky napiekli približne tri-štyritisíc rejtešov, ktoré potom podávali ako dezert k chutnému obedu vystupujúcim súborom. Inak v obrovskom stane predala cukráreň Panama približne dvadsaťtisíc porcií závinov.

Nedeľňajšie programy prebiehali aj v znamení Medzinárodného dňa detí, organizátori pripravili pre rodiny s deťmi bábkové predstavenia, chodúle, ktoré si mohli záujemci vyskúšať priamo na mieste a program mažoretiek. Vystúpenia slovenských a maďarských folklórnych telies sa uskutočnili v poobedňajších hodinách. Na javisku sa ako prvý predstavil Folklórny súbor Pilíš, nasledovali spevácke a citarové súbory z Dabašu-Šáre, Békešskej Čaby, Šoltvadkertu, Dunaeďházu, Kecelu, Tázláru a Malého Kereša. Po kultúrnom programe vyhlásila trojčlenná porota (Terézia Szabová, Gabriella Nagyová a József Varga) výsledky súťaže v pečení závinov. Výrobkyne troch štrúdieľ dostali najviac bodov podľa súhrnného dojmu. Porote sa najviac páčili záviny skupiny Červená ruža z Miške, Márie Szabovej Hajdúovej z Malého Kereša a Ženského speváckeho zboru z Dabašu-Šáre.

Andrea Szabová Mataiszová

Z pohľadu vedy v slovenskej škole v Budapešti

Prednáška o materinskom jazyku

Materinský jazyk Slovákov v Maďarsku ako dôležitý etnoidentifikačný ukazovateľ bola téma prednášky sociologičky Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach Márie Homišinovej v knižnici slovenskej školy v Budapešti. O podujatie, ktoré usporiadal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Materská a základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti a slovenská samospráva hlavného mesta prejavili Slováci žijúci v hlavnom meste veľký záujem. Moderátorkou popoludnia bola riaditeľka VÚSM Anna Kováčová. M. Homišinová hovorila o výsledkoch svojich prieskumov, ktoré realizovala v 90 rokoch v spolupráci s VÚSM a výsledky ktorých uverejnila aj v zborníku. Vysvetlila pojem etnickej príslušnosti ako jednu z mnohých väzieb človeka, ktorými sa zaraďuje do rôznych skupín v rámci spoločnosti.

(br)

Zasadalo Valné zhromaždenie Zväzu

ZSM v ťažkej finančnej situácii

Finančné záležitosti a sčítanie obyvateľstva stáli v centre pozornosti Valného zhromaždenia Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktoré sa uskutočnilo 24. mája v Slovenskom inštitúte v Budapešti.

Keďže v stanovenom termíne bolo prítomných iba 65 zo 113 delegátov, začiatok valného zhromaždenia bol v súlade s pozvánkou posunutý o hodinu. Za ten čas si delegáti vypočuli informácie o zmenách na poli národnostnej politiky od povereného riaditeľa odboru Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti. Anton Paulik hovoril o zmenách v štruktúre verejnej správy, vo financovaní menšinovej sféry ale i o pripravovaných dvojtretinových zákonoch. Spomedzi 40 pripravovaných právnych noriem sa národností bude týkať v prvom rade zákon o národnostiach, samosprávach a norma regulujúca účasť národností na práci parlamentu. Upozornil, že koncepcia zákona o samosprávach je už zverejnená a obsahuje predstavu, podľa ktorej lokality s menej ako 2000 obyvateľmi nebudú mať samostatnú samosprávu, čo sa bude týkať aj menšinových volených zborov. V súvislosti so skúsenosťami z volieb A. Paulik citoval konštatovanie ombudsmana, podľa ktorého približne 8-10 percent menšinových samospráv vzniklo v obciach, kde podľa sčítania ľudu nežili príslušníci danej národnosti. Reakciou na to bola snaha o finančné sťaženie fungovania týchto zborov, čo sa prejavilo v znížení základnej dotácie na 209 tisíc forintov. Pripomenul, že všetky prostriedky na národnostné účely vo výške 732,5 milióna Ft boli sústredené do rámca, nad ktorým disponuje ministerstvo. Návrh na diferencovanú podporu samospráv a občianskych organizácií pripravuje Správa fondov Sándora Wekerleho. Upriamil pozornosť na význam sčítania obyvateľstva, ktoré označil za veľmi dôležité, pretože od roku 2013 pri financovaní národnostných samospráv budú zohľadňovať údaje o počte národnostných obyvateľov. Informoval o tom, že už sa môžu prihlasovať sčítací komisári a notári sú povinní o tejto záležitosti rokovať s národnostnými samosprávami. Pracuje sa aj na novom národnostnom zákone, v ktorom nastanú významné zmeny týkajúce sa volieb a hospodárenia samospráv.

Zasadnutie VZ ZSM sa po konštatovaní uznášaniaschopnosti začalo modifikáciou stanov a organizačného poriadku, podľa ktorých členstvo v organizácii zanikne aj v tom prípade, ak člen napriek písomnej upomienke do stanoveného termínu nezaplatí členský poplatok. Správu Finančného výboru o hospodárení a správu o verejnoprospešnosti za rok 2010 predložila tajomníčka organizácie Monika Szabová. Organizácia mala k dispozícii 7 miliónov 565 tisíc forintov a napriek ťažkej finančnej situácii mohla uskutočniť svoje tradičné podujatia, a to vďaka spolupráci s miestnymi a regionálnymi organizáciami. Financie na fungovanie získal Zväz od parlamentu, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a novohradskej slovenskej samosprávy. Celoštátna slovenská samospráva bezplatne zabezpečila pre organizáciu kanceláriu, ktorá je vybavená internetom a telefónom. Podľa bilancie výdavky organizácie v roku 2010 o 85 tisíc Ft prevyšovali jej príjmy. Predsedníčka Ruženka Egyedová Baráneková v súvislosti s finančnou situáciou informovala o tom, že ZSM ešte nikdy nebol v takej situácii, ako teraz, keď musia na hradenie nevyhnutných výdavkov prispievať z vlastného vrecka a aj Slovenské spievanky a veršovačky museli odložiť na jeseň. Parlament vždy posielal podporu na fungovanie organizácií najneskôr v apríli. V tomto roku kvôli už spomenutým zmenám vo financovaní národnostnej sféry a zmenám na čele ÚSŽZ je posudzovanie žiadostí oneskorené. Upozornila členov na to, že v tejto situácii je nesmierne dôležité, aby zaplatili členské poplatky, ktoré sú momentálne jediným príjmom organizácie. Návrh rozpočtu na rok 2011 pripravilo vedenie na základe žiadostí predložených podporovateľom vo výške 10 miliónov Ft. Po schválení rozpočtu delegáti rozhodli o prijatí nových členov do organizácie. Ako sme sa dozvedeli od tajomníčky organizácie M. Szabovej, do ZSM vstúpilo 140 nových členov, čím sa počet členov zvýšil na 3040. Vznikli aj tri nové pobočky (Novohrad, Legínd a Dolné Peťany) a tak sa počet miestnych organizácií zvýšil na 74.

Keďže posledné stretnutie delegátov sa uskutočnilo pred voľbami do celoštátnej samosprávy, R. Egyedová Baráneková hodnotila aj voľby. Ako povedala, výsledok bol sklamaním, pretože spolu s partnermi mal Zväz viac elektorov, ako druhé volebné zoskupenie. Ich cieľom bolo ukázať slovenskej verejnosti, že sa všeličo dá robiť inak ako v predošlých štyroch rokoch, ale nestalo sa tak. Na základe svojich dojmov z ustanovujúceho zasadnutia VZ CSS, označila situáciu poslancov Zväzu ako ponižujúcu. S jej tvrdením vyjadrila súhlas aj poslankyňa Veronika Árendášová. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová referovala o tom, že spolupráca v župnom zbore je napriek spomenutému napätiu bezproblémová. Gizela Molnárová a Ján Minczér vo svojich príhovoroch upozorňovali na možné negatívne následky roztrieštenosti pre celú našu národnosť.

V závere zasadnutia prebehla diskusia o kampani súvisiacej so sčítaním obyvateľstva, ktoré sa uskutoční na jeseň. Návrh na mediálnu kampaň pripravil vedúci volebnej listiny ZSM, poslanec VZ CSS Imrich Fuhl. Delegáti súhlasili s potrebou upozorňovania Slovákov na význam sčítania ľudu najrôznejšími kanálmi. Uzniesli sa, že prípravou mediálnej kampane poveria I. Fuhla a že sa na CSS obrátia s návrhom na spoluprácu pri aktivizovaní ľudí pred sčítaním obyvateľstva.

Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea delegáti zablahoželali Ruženke Egyedovej Baránekovej, ktorú na začiatku zasadnutia pozdravili aj príležitostný spevácky zbor, predstavitelia ministerstva národných zdrojov Anton Paulik a András Bertalan Székely a prostredníctvom listu aj predseda ÚSŽZ Milan Vetrák.

A. Račková