Oslavy na počesť Ondreja L. Áchima

Samospráva mesta Békešská Čaba, Vedecký zbor Békešskej župy regionálnej komisie Maďarskej akadémie vied v Segedíne, Slovenská samospráva v Békešskej Čabe, Čabianska organizácia Slovákov, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Kruh priateľov Békešskej Čaby v Budapešti, Spolok ochrancov a skrášľovateľov mesta, Hotel Fiume a spoločnosť Áchim-Áchim usporiadali 16. mája spomienkovú slávnosť pri príležitosti 100. výročia úmrtia Ondreja L. Áchima. Vodca agrárno-socialistického hnutia v Uhorsku, najradikálnejší uhorský politik svojej doby Slovák Ondrej L. Áchim zomrel ako štyridsaťročný 15. mája 1911. Na počiatku minulého storočia sa zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Založil a viedol Nezávislú socialistickú sedliacku stranu Uhorska (neskôr Sedliacku stranu Uhorska), niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu. K jeho menu sa viaže aj založenie Spolku maloroľníkov, poľnohospodárov a nádenníkov, zjazd ktorého sa konal r. 1908 v Békešskej Čabe. Vo svojich vystúpeniach a článkoch Áchim požadoval demokratické zmeny a pozemkovú reformu. 15. mája 1911 ho zavraždili bratia Zsilinszkovci v dôsledku roztržky medzi ich otcom a O. Áchimom.

Obyvatelia mesta naňho spomínali celodňovou spomienkovou slávnosťou. Program sa začal predpoludním kladením vencov na hrob Áchima v cintoríne na Berényiho ulici, kde naňho spomínal výskumník miestnej histórie Ondrej Hankó. Potom nasledovalo kladenie vencov pri jeho buste na čabianskej promenáde. Prítomných v mene organizátorov privítal podpredseda Spolku ochrancov a skrášľovateľov mesta József Jároli a s krátkym programom vystúpili žiaci slovenskej materskej a základnej školy a gymnázia. V slávnostnej sieni mestskej radnice sa uskutočnilo spomienkové zasadnutie, na ktorom privítal prítomných viceprimátor mesta Tibor Kiss. Uviedol, že nie náhodou aj dnes žije idea Ondreja L. Áchima, ktorý bol úprimný, otvorený a smelý charakter, človek hrdý na svoje čabianske korene. Jeho ciele prideliť maloroľníkom a bezzemkom pôdu sú dodnes aktuálne.

Na zasadnutí potomok najznámejšieho čabianskeho Slováka Mihály Áchim ponúkol mestu dva rodokmene. S prednáškou Ondrej L. Áchim a nasledujúce pokolenia vystúpil historik Ferenc Szabó. Výskumníčka, publicistka Eszter M. Molnárová hovorila o priateľstve Adyho a Áchima. Vedecká pracovníčka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Uhrinová Hornoková predstavila Áchima z pohľadu Čabanov. Univerzitný docent Sándor Simon referoval o agrárnej politike Áchima. Vysokoškolská profesorka Magdaléna Michellerová sa zaoberala otázkou, či sa dnes môže stať Áchim vzorom? Spomienková slávnosť skončila v aule Hotela Fiume, kde odhalili pamätnú tabuľu priateľstva Ondreja L. Áchima a Endreho Adyho.

Andrea Szabová Mataiszová

Umelecký spolok Békešského kraja dvadsaťročný

Kultúrne stredisko na Andrássyho triede v Békešskej Čabe bolo 25. mája dejiskom osláv dvadsiateho výročia založenia Umeleckého spolku Békešského kraja (USBK). Oslavy boli spojené s otvorením výstavy. Na slávnosti odzneli pozdravné prejavy riaditeľa Spoločenského kruhu Bélu Szenteho a poslanca mestskej samosprávy Tamása Herczega. Výstavu otvoril predseda USBK Ladislav Lonovics.

Po vernisáži nasledovala diskusia za okrúhlym stolom, počas ktorej L. Lonovics oživením dôležitejších udalostí stručne zhrnul históriu uplynulých dvoch desaťročí. Vyzdvihol činnosť Medzinárodnej umeleckej kolónie družobných miest Békešskej Čaby prebiehajúcu od roku 2003 a medzinárodné akcie organizované spoločne so zahraničnými umeleckými organizáciami. Pozoruhodné boli najmä výstavy usporiadané v Galérii trenčianskej synagógy (1994), v Trebišovskom múzeu, v Modernej galérii v srbskom Zrenjanine (2003), alebo v Bratislave, v budove Slovenského rozhlasu (2005). Spolok udržiava úzke styky so Zväzom výtvarníkov v Arade, s Umeleckou besedou Slovenska a s poľskými výtvarníkmi z mesta Tarnowskie Gory. Vďaka týmto stykom členovia USBK pravidelne navštevujú medzinárodné umelecké kolónie, zúčastňujú sa na sympóziách a vystavujú v zahraničných galériách. Ale spolok podporuje aj prezentáciu zahraničných umelcov v Maďarsku. Takto napr. na békeščabiansku medzinárodnú umeleckú kolóniu pravidelne pozývajú výtvarníkov zo spriatelených miest, napríklad z Košíc. USBK má vynikajúce styky s Domom slovenskej kultúry a s békeščabianskou slovenskou samosprávou. Vďaka ich spolupráci sa uskutočnilo množstvo pozoruhodných výstav a podujatí. Záverom L. Lonovics vyjadril vďaku samospráve mesta Békešská Čaba za podporu. Jubilejnú výstavu doplnilo tablo, zostavené z momentiek zo života spolku, dielo grafičky Júlie Kállaiovej.

Andrea Vándorová - zp

Slovenská samospráva v Ďurke s novým vedením

V stredobode pozornosti výučba slovenčiny

Po minuloročných voľbách vznikla v Ďurke slovenská samospráva, ktorá sa rozhodla pokračovať v praxi slovenského voleného zboru spred roku 2006.

Zvolení poslanci J. Király, M. Matejčok, M. Szabadiová a autor týchto riadkov sme si zaumienili, že nebudeme čakať na finančnú podporu, ale vyhľadáme tých voličov a odborníkov, ktorí môžu byť našimi potenciálnymi partnermi pri práci a rozbehli sme činnosť zboru. Vychádzali sme z toho, že budúcnosť malej obce závisí od toho, či ju obyvatelia pokladajú za svoju.

V našej materskej i základnej škole 50 rokov prebieha výučba slovenského jazyka. Dve zo štyroch učiteliek materskej školy ovládajú slovenský jazyk, majú odborné vzdelanie tohto smeru. V 11-člennom učiteľskom zbore sú traja slovenčinári. V našej škole sa učia po slovensky aj také deti, ktoré nemajú slovenské korene. Čoraz viac rodičov si uvedomuje prednosti toho, že koncom ôsmeho ročníka môžu ich deti zložiť štátnu skúšku zo slovenského jazyka. V dnešnej dobe je jazyková skúška nevyhnutnou podmienkou k získaniu diplomu. Slovenská samospráva v spolupráci s pedagógmi podporuje spoločné snahy rodičov, detí i školy. V tomto roku sa pripravujú na jazykovú skúšku dve žiačky, jedna, ktorá už zavŕšila 14 rokov, ju už úspešne zložila. Podľa našej evidencie za posledných 10 rokov úspešne zložilo jazykovú skúšku základného a stredného stupňa viac ako 22 žiakov, čo je pekný úspech. Naše deti sa pravidelne zúčastňujú aj na celoštátnej študijnej súťaži pre žiakov slovenských základných škôl, kde tento krát naša ôsmačka skončila na 4. mieste. Na jar sa za účasti okolitých slovenských škôl uskutočnila úspešná súťaž zo slovenského jazyka, ktorú by sme chceli usporiadať aj budúci rok a pozvať na ňu ešte viac škôl.

Slovenská samospráva v Ďurke iniciovala zber odpadkov v obci a okolí. Do akcie sa zapojili aj miestna nemecká a rómska samospráva. Vďaka tomu začiatkom apríla 70 ľudí pozbieralo okolo 12 m³ odpadkov. Vrecia a rukavice zabezpečila naša samospráva. So súhlasom vedenia školy sme v kabinete informatiky koncom zimy zorganizovali pre dôchodcov školenie o používaní výpočtovej techniky a internetu V apríli sme dvanásti úspešne zložili skúšku. Tieto znalosti nám značne uľahčujú prácu a zistili sme, že aj staršia generácia je otvorená pre nové veci. Keďže prvé školenie bolo veľmi úspešné v kruhu seniorov, na jeseň pripravujeme ďalšie. Informatik školy László Lőrik neprijal honorár za prácu, peniaze ponúkol na obnovu školského dvora, ktorá sa uskutoční na jeseň. Peniaze na tento projekt zbierajú občania na stanovenom účte. Slovenská samospráva ponúkla na tento účel 90 000 Ft.

Jozef Slifka

predseda Slovenskej samosprávy v Ďurke (PEZ)

Národná rada SR prijala zákon o jazykoch menšín

Vládna koalícia sa po dlhých rokovaniach dohodla a jej poslanci 25. mája definitívne 78 hlasmi schválili novelu zákona o používaní jazykov národnostných menšín z dielne vicepremiéra Rudolfa Chmela (Most-Híd). Hlasovanie si na balkóne osobne pozrel aj maďarský veľvyslanec na Slovensku Antal Heizer. Poslanci Smeru-SD reagovali pokrikmi a piskotom. Výsledná podoba právnej normy, ktorá má byť účinná od 1. júla, je výrazne oklieštená oproti pôvodnému zámeru strany Bélu Bugára. Zmeny spôsobil schválený rozsiahly pozmeňovací návrh nezávislého poslanca Igora Matoviča. Podľa pôvodného zámeru síce klesne súčasná 20-percentná hranica umožňujúca používanie jazykov menšín v obci aj v úradnom styku na 15 percent, ale až o desať rokov. Obec sa môže dostať na zoznam viacjazyčných vtedy, ak sa v dvoch po sebe nasledujúcich sčítaniach obyvateľov potvrdí, že menšinoví občania s trvalým pobytom v danej obci tvoria najmenej 15 percent obyvateľstva. Do úvahy sa pritom budú brať výsledky aktuálneho sčítania ľudu a toho, ktoré bude nasledovať o desať rokov. Zníženie hranice na 15 percent sa však nedotkne tých obcí a miest, ktoré už sú na zozname viacjazyčných na základe nariadenia vlády a menšina tam tvorí aspoň 20 percent. Zo zoznamu môžu vypadnúť len vtedy, ak po troch po sebe nasledujúcich sčítaniach klesne počet ich menšinového obyvateľstva pod 15 percent, teda najskôr v roku 2031. Matovič zároveň presadil, že na rozdiel od pôvodného zámeru tiež nebude stačiť iba súhlas poslancov obecného zastupiteľstva na to, aby ostatní účastníci rokovania mohli hovoriť jazykom menšiny. Potrebné bude aj kladné vyjadrenie starostu. Právo občana, ktorý patrí k národnostnej menšine, používať svoj jazyk v správnom konaní, sa z územia celého Slovenska obmedzí len na tie obce, ktoré dosahujú stanovené kvórum. Úrady si zase budú môcť určiť adekvátny časový priestor, kedy sa naň môžu obracať občania v jazyku menšiny. Na základe pozmeňujúceho návrhu tiež z novely vypadla povinnosť zdravotníckych zariadení mať tlmočníka alebo zamestnanca ovládajúceho menšinový jazyk. Na druhej strane ak ho mať budú, nič im nebude brániť komunikovať s pacientom v menšinovom jazyku. Nápisy a oznamy určené na informovanie verejnosti budú musieť podľa pozmeňováku obsahovať popri znení v menšinovom jazyku aj znenie v slovenčine. K zmene dôjde aj pri dvojjazyčných označeniach obcí na železničných a autobusových staniciach, letiskách a prístavoch, a to tak, že označenie v menšinovom jazyku sa zobrazí pod názvom v štátnom jazyku rovnakým alebo menším typom písma. Po 30. júni 2012 bude možné požadovať vydávanie dvojjazyčných rodných, sobášnych a úmrtných listov, povolení, oprávnení, potvrdení, vyjadrení a vyhlásení. Matovič tiež presadil, že sa nezruší povinnosť titulkovať v štátnom jazyku programy vysielané v jazyku menšín, ako to žiadal Most-Híd. Chmel novelou presadil, že predstavitelia menšín získajú právo v úradnom styku dávať ústne alebo písomné podania, predkladať písomné listiny a dôkazy v menšinovom jazyku. Orgány verejnej správy im na ich písomné alebo ústne žiadosti musia okrem slovenčiny odpovedať tiež v menšinovom jazyku a na požiadanie im poskytnúť aj takéto úradné formuláre. Novela tiež zavádza fakultatívnu dvojjazyčnosť v celej úradnej agende. To znamená pri zápisniciach, uzneseniach, štatistikách, evidenciách, úradných záznamoch, informáciách a agende cirkví určených pre verejnosť, okrem matriky, ktorá sa vedie výlučne v štátnom jazyku. Právna norma zavádza aj sankcie. Správne delikty orgánov verejnej správy bude prerokúvať Úrad vlády SR. Najskôr na porušenie zákona písomne upozorní a požiada o nápravu. Ak k nej nepríde, môže úrad uložiť pokutu od 50 do 2500 eur. Práve to sa snažil zmeniť poslanec Ondrej Dostál (Most-Híd/OKS), ktorý chcel pozmeňovacím návrhom okrem sankcií v tomto zákone odstrániť aj pokuty zo zákona o štátnom jazyku. Jeho iniciatíva však nezískala dostatočnú podporu. Podľa zákona je jazykom menšiny tradične používaným na území SR bulharský, český, chorvátsky, maďarský, nemecký, poľský, rómsky, rusínsky a ukrajinský jazyk.

(TASR)

V pravlasti čabianskych slovenských katolíkov

261. výročie odchodu z Litavy – 20. rokov od obnovenia stykov

Vlani uplynulo 260 rokov odvtedy, ako sa prví Litavčania usadili v Békešskej Čabe. Presne pred 20 rokmi na návrh čabianskeho opáta, ktorý skúmal minulosť slovenských katolíkov v metropole dolnozemských Slovákov, obec Litava prvýkrát pozvala predstaviteľov Békešskej Čaby. Pri tejto príležitosti usporiadali Litavčania 14. a 15. mája kultúrno-spoločenský program pod názvom Varíme so Slovákmi z Békešskej Čaby. Organizátori aj tento krát pozvali na podujatie členov Čabianskej organizácie Slovákov. S veľkou radosťou sme vyhoveli pozvaniu, veď sme cestovali do pravlasti čabianskych Slovákov katolíckeho vierovyznania.

Obec Litava sa rozprestiera okolo potoka Litavica v Slovenskom stredohorí. Hlavnými drevinami prirodzeného rastlinstva sú duby, nie div, že nás Litavčania čakali s chutnou polievkou z čerstvo nazbieraných voňavých dubákov.

Našu delegáciu vedenú Alžbetou Ančinovou privítal starosta obce Štefan Matejkin a občania, ktorí nás ponúkali miestnymi špecialitami.

Poobede bolo v kuchyni obecného kultúrneho domu rušno. Začalo sa spoločné varenie. Naši hostitelia nám ukázali, ako robia záviny - po litavsky štrundle – z hrubej múky. Naši sa chystali na tento deň s viacerými jedlami. Muži zo speváckeho zboru Čabianska ružička - Karol Galbiček a Štefan Vaško - miešali klobásy. Ženy zo zboru Orgován - Helena Čijaková a Judita Kojnoková – robili špirálovitú cestovinu gágorčoke, ktoré potom zavarili do polievky. Ženy z kuchyne slovenskej školy Juliana Hanková, Mária Tóthová a Galina Vargovitsová varili sármu (plnenú kapustu). Ondrej Mazán s manželkou Evou pripravili perkelt, kým Judita Liptáková, Mária Molnárová a Júlia Mazánová z klubu gazdiniek bryndzové a makové halušky (rezance). Zdravie kuchárov a gazdiniek merkovala Mária Bottová. Merala im krvný tlak a po jedení zákuskov každému zmerala cukor v krvi.

Kým naši pracovali v kuchyni, Alžbeta Liptáková a Oľga Fodorová zariadili výstavu prác výšivkárskeho krúžku Rozmarín.

Ja som si, hnaná zvedavosťou, urobila prechádzku po obci. Zaujímali ma pamiatky našich litavských predkov. Videla som staré domčeky s maličkými okienkami a podstenami ako na Čabe, len bez stĺpov. Historický dom je práve tak zariadený ako oblastný dom na Čabe: oproti dverám je kuchynka s otvoreným komínom, naľavo je čistá chiža a na pravo všedná chiža. Na stole čistej izby som zbadala veľký katolícky spevník s medeným vybíjaním pod názvom Nábožné výlevy. Modlitebnú knihu spísal Andrej Radlinský a jej jedenáste opravené vydanie vyšlo vo Viedni roku v 1904. Bola by som zvedavá, či katolícki Slováci na Čabe poznali a používali túto zbierku? Obdivovala som aj vystavené kroje. V litavskom kroji dominuje aj dnes biele plátno, ktoré skrášľujú farebnými výšivkami.

Dedinka je malá, má 880 obyvateľov. Ľahko som sa preto dostala na koniec obce, kde je cintorín. Na náhrobníkoch som našla známe čabianske priezviská ako Bohuš, Bella, Baláž, Balko (Bauko, Bavko), Čók, Gažov (Gažó), Hriňa, Jambrich, Kohút, Králik, Krnáč, Laurinc, Priškin, Šľúka, Vician.

Večer po ochutnávke vystúpili na javisko zbor Čabianska ružička a Tanečný súbor Litavanka. Po spoločnom kultúrnom programe nasledoval spoločný tanec. Nocľah sme mali zabezpečený v susednom mestečku Krupina. Cestou sme si pozreli zrúcaniny hradu Bzovík.

Na druhý deň sa naša delegácia zúčastnila na svätej omši celebrovanej pánom velebným Jozefom Krausom v 670-ročnom kostole obce. Celkom nás oduševnilo, že miestny cirkevný spevokol a náš spevácky zbor spievali spoločne v budove, v ktorej sa kedysi modlili a spievali naši spoloční predkovia!

Spoločný obed pred naším odchodom poctil svojou prítomnosťou primátor okresného mesta Krupina Radoslav Vazan. Z tohto mesta sme r. 1993 dostali kameň pripomínajúci príchod Slovákov, ktorý je umiestnený pred našou radnicou. Prišli medzi nás aj dušpastier litavskej katolíckej komunity, pán velebný Jozef Kraus, prvý občan Litavy Štefan Matejkin s manželkou, členovia samosprávy obce a predstavitelia cirkevného zboru. Pri obede sme sa mohli pozhovárať aj o prítomnosti obce. Dozvedeli sme sa, že dedina dokáže uživiť málo ľudí, preto mladí odchádzajú za prácou do cudziny a prázdne domčeky obývajú chudobnejšie, menej školené vrstvy. - Do našej školy chodia už len rómske deti, kým tých pár potomkov pôvodných obyvateľov navštevuje školu v susednej obci, – sťažovala sa učiteľka na dôchodku pani Viciánová. Prišlo do reči zničené poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel, zatvorené cukrovary. Zistili sme, že máme rovnaké problémy, veď žijeme všetci v strednej Európe! Po krátkej debate o zlepšení života, hospodárstva a celého sveta sme sa rozlúčili s našimi litavskými priateľmi v nádeji čo najskoršieho stretnutia.

Ildika Očovská

Malotarčianske dni

V dňoch od 20. do 22. mája sa v meste Malá Tarča konali už tradičné Malotarčianske dni. Ako je to v posledných rokoch zvykom, zavítali na ne aj hostia zo spriatelenej obce zo Slovenska Beluše.

Program sa začal plaveckými pretekmi a vernisážami výstav. V sobotu a v nedeľu sa neustále niečo dialo: v škole, na veľkom javisku na Námestí mládeže, v plavárni, na menšom javisku na tržnici a v jazdiarni. Na svoje si prišli deti aj dospelí: prevenčné zdravotné prehliadky, futbal, bicyklové a dostihové preteky, zábavné programy – hudba, tanec a koncerty známych spevákov, vystúpili napr. Ferenc Demjén, Adrienn Szekeresová a Veca Janicsáková.

Ulice lemovali stánky, kde ponúkali svoje výrobky remeselníci. V škole si záujemcovia mohli pozrieť rôzne výstavy. Tieto mali aj slovenské súvislosti. Miestna slovenská samospráva permanentne spracúva tradície tu žijúcich Slovákov a tradične vystavujú aj naši priatelia z Beluše. Tentoraz Malotarčania usporiadali ukážku sukieň miestnych Sloveniek. Popísali, na akú príležitosť akú sukňu nosievali dievčatá, mladé i staršie ženy. Od tetky Pintérovej, rodenej Anny Huskovej sme sa dozvedeli, že ženy a dievčatá v Malej Tarči si veľmi chránili svoje krásne sukne. Nad rubáčom nosili vyškrobené rancuvanie, spoňie biele, čipkavie sukne, alebo višitie cakkoške, doma a do práce zašvíkanie (červenou látkou, karmažínom podšité kartúnové sukne) spodné sukne. Brokátku a hodbabnú sukňu nosili s čipkavými sukňami, borchetku, gangárku alebo flokonku, ale aj listerovú, alebo pikovú sukňu s cakkoškou. Zašvíkanie sukne nosili napríklad pod tarkavie (modrotlač), alebo kartúnové sukne, ale aj samostatne, do práce.

Belušania, pán poslanec Ing. František Salaj s manželkou Katarínou a dcérou Adrianou a bývalou riaditeľkou materskej školy Máriou Baštugovou, vystavili ručne vyrobené pletené misy, košíky z nerezového drôtu a maľované sklo: vázy, džbány, šperky. Z drôtu pletené veci svedčia o tom, že drotárstvo nezaniklo, existuje, aj keď v novej forme. Výstavy mali veľký úspech.

Miestna Folklórna skupina Panónia vystúpila v sobotu aj v nedeľu. V sobotu jednotlivé zložky súboru predviedli hlavne miestne slovenské, ale i maďarské tance, v nedeľu sa zamerali na tance Karpatskej kotliny, samozrejme, medzi nimi aj na slovenské.

Program teda bol veľmi mnohostranný, návštevníci boli spokojní. Hostia z Beluše sa u nás už cítia ako doma. Veríme, že naša spolupráca bude pokračovať aj v budúcnosti.

Katarína Szabová Tóthová

Medzinárodný deň detí v Slovenskom Komlóši

Medzinárodný deň detí (MDD) sa oslavuje v mnohých krajinách sveta, vždy 1. júna. V Maďarsku sa slávi od roku 1931 v poslednú májovú nedeľu. Návrh zaviesť oslavy MDD sa zrodil na Svetovej konferencii pre blaho detí v Ženeve v roku 1925, kde zástupcovia 54 krajín schválili deklaráciu, ktorá sa zaoberala chudobou, detskou prácou, vzdelaním a inými otázkami týkajúcimi sa detí na celom svete. Po konferencii viacero vlád zaviedlo vo svojich krajinách takýto deň s cieľom urobiť deťom radosť a zároveň poukázať na problémy týkajúce sa detí vo svete.

V Slovenskom Komlóši oslavovali MDD opäť na kúpalisku Ruža. Mestská samospráva, Osvetové stredisko J. G. Tajovského a kúpalisko Ruža totiž pripravili pre deti a dospelých bohatý nedeľný program s rôznymi atrakciami a súťažami. Malé deti si mohli vyskúšať jazdu na koni, skákanie v nafukovacom hrade, člnkovať sa na Suchej riečke alebo sa čľapkať v malom bazéne. Staršie deti si mohli zmerať sily v šikovnostných hrách a zaplávať si v dvoch veľkých bazénoch. Pozornosť upútali aj mažoretky a tanečníci miestnej základnej umeleckej školy, ktorí vystúpili s pekným programom. Krásne počasie vylákalo na kúpalisko aj starších Komlóšanov, ktorí sa dobre cítili v spoločnosti detí a ich rodičov. V stánkoch s občerstvením bolo celý deň rušno, veď pri vode človek rýchle vysmädne i vyhladne. Na kúpalisku hrala hudba, všade sa ozýval smiech a džavot detí. Veľká účasť splnila očakávanie organizátorov. Účastníci osláv sa vracali domov opálení a plní zážitkov z vydareného podujatia.

Andrea Szabová Mataiszová

Jubilejná Menšinová kavalkáda vo Františkove

Piaty raz usporiadali menšinové samosprávy IX. obvodu Budapešti v Osvetovom stredisku mestskej časti Františkov Menšinovú kavalkádu. Oduševnení bulharskí, grécki, nemeckí, rómski, rumunskí, rusínski, srbskí a slovenskí folkloristi predviedli to najkrajšie z klenotnice ľudových piesní, tancov, ale aj receptárov svojej národnosti.

Prítomným sa prihovoril primátor mestskej časti János Bácskai, ktorý prezradil, že jeho manželka je ukrajinského pôvodu a on už dvadsať rokov chodieva na podobné podujatia. „Sila masy spočíva v menšinách. Možnosť spoznať a obľúbiť si aj inú kultúru nás nerozdeľuje ale spája,“ povedal úvodom J. Bácskai. Po privítacích slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom predviedli krátku ukážku zo svojho folklóru predstavitelia každej zo spomenutých národností. Treba dodať, že v tejto mestskej časti pôsobí desať menšinových samospráv, osem sa rozhodlo predstaviť svoju kultúru a gastronómiu. Slovákov v kultúrnom programe zastupovali členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorí pod vedením dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej zaspievali spracované ľudové piesne.

Keď sa diváci nasýtili folklóru, prešli na ochutnávku tradičných jedál. Ako inak, Slováci aj tentoraz pripravili bryndzové halušky, o ktoré je vždy veľký záujem. Ako nám prezradil predseda Slovenskej samosprávy IX. obvodu Mikuláš Bogár, podujatie sa stalo súčasťou ročného programu ich zboru, na ktoré sa vždy s radosťou pripravujú, podobne ako na lodnú plavbu po Dunaji, na Veselicu na sídlisku A. Józsefa či na Hody na Františka. Slovenský zbor pripravil pre občanov Františkova aj milé prekvapenie - výstavu nástenných ľudových výšiviek. Výšivky so slovenskými nápismi pripravili členky Folklórnej skupiny Bažalička a speváckej skupiny Rozmarín z Dabašu-Šáre za pomoci slovenskej samosprávy IX. obvodu Budapešti.

Menšinová kavalkáda sa skončila družnou debatou v nádeji, že o rok sa predstavitelia národností znovu stretnú.

(ef)

„Moskváč“

Revolučné časy si vyžadujú revolučné činy: revolucionári rúcajú a menia všetko staré, proti čomu bojovali z opozície, kde strávili osem rokov. Revolúcia vo volebných miestnostiach sa odohrala pred rokom, teda už nadišiel čas, aby totálni víťazi siahli na... na čo? Napríklad na Moskovské námestie.

Mne ako starému Budapešťanovi sa zdá byť rušenie „Moskváču“ groteskné, hoci keď sa nad tým zamyslím, logiku by to mohlo mať. Aspoň z hľadiska novej moci. Stalo sa, že v rámci série rozhodnutí radných pánov o premenovaní rôznych verejných priestranstiev padla Moskva, presnejšie Moskovské námestie! Po šesťdesiatich šiestich rokoch bola načase odveta! Za čo? Predsa za sovietsku okupáciu, ktorá sa začala po skončení druhej svetovej vojny! Podľa maďarského pojmoslovia to nebolo totiž oslobodenie, ale ukončenie nemeckej a začiatok ruskej okupácie, a jeden režim horší než druhý! Zrušiť sovietsky pamätník v centre Budapešti nejde tak ľahko, hoci aj tieto snahy sú živé. Bol by z toho skutočný diplomatický konflikt, hoci Moskva aj teraz dala najavo svoje počudovanie nad zmenou názvu Moskovského námestia. Rusko-maďarské vzťahy nie sú ružové, veď už aj premiér Orbán povedal, že v Rusku panujú iné názory na demokraciu než tu u nás. Ani nedostal do Kremľa ešte žiadne pozvanie. Niekto vyrátal, že dvadsaťdva rokov po zrušení totality to bolo „Moszkva-tér“, a rovnako dvadsaťdva rokov nazývali námestie v horthyovskej ére po Kálmánovi Szélovi, premiérovi Uhorska, ktorý v období, keď sa striedalo 19. a 20. storočie, dal do poriadku rozhádzané financie krajiny. Teda opäť sa bude nazývať námestie po ňom. Avšak samotný „Moskváč“ - ako si ho ja nazývam - sa nemení, zostáva azda najrušnejšou križovatkou v tomto svetovom veľkomeste, kde sa stretáva metro, niekoľko električiek, autobusov, stretávajú sa tu mladí ľudia, zaľúbenci, strhaní muži z Rumunska čakajúci na príležitostnú prácu, „Gomba-büfé”, vedľa je obľúbené trhovisko. Je to nesmierne eklektické, socialistický realizmus vyžarujúce, klasicky škaredé, enormnými masami denne navštevované, paradoxmi a najmä autami preplnené námestie, do ktorého ústia až tri široké, zberné bulváre. Čo je hlavné: všetci si na neho zvykli a nevnímali to, akoby tu bol okupant zostal... Ale čo už? Keď nemôžeš vyriešiť dopravný chaos na námestí, premenuj ho!

Hohó! To je ďalekosiahla logika, pretože čo, keď sa nepodarí nastoliť poriadok v celej krajine?! Alebo sa to už začalo? (Čo? No predsa premenovanie krajiny!)

G.M.P.

Svätý Anton Paduánsky

Kňaz, rehoľník, cirkevný učiteľ

(1195? – 1231)

(sviatok 13. júna)

Patrí medzi veľmi známych svätcov, jeho uctievanie je rozšírené v celej cirkvi. Je pomocníkom a patrónom stratených vecí. Skoro v každom kostole nájdeme sochu svätého Antonka, ako sa mu zvykne v skrátenom tvare hovoriť. Veľa ľudí pozná tradíciu, ktorá je dodnes živá. Keď stratíme nejakú vec, ktorú nemôžeme nájsť, modlíme sa k tomuto svätcovi, aby nám pomohol pri hľadaní. Mnohí majú práve tú skúsenosť, že po takejto prosbe a orodovaní u svätého Antonka po čase stratenú vec nájdu. Pravdivosť tohto tvrdenia nemožno ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Možno však súhlasiť s tým, že táto forma prosby má svoje miesto v ľudovej zbožnosti veriaceho človeka.

Svätý Anton Paduánsky, vlastným krstným menom Fernando, pochádzal z Portugalska, z Lisabonu. V roku 1210 vstúpil do augustiniánskej rehole, najprv v kláštore pri Lisabone, neskôr prešiel do kláštora svätého Kríža v Coimbre, kde bol roku 1219 vysvätený za kňaza. Neskôr, keď tam priniesli telesné pozostatky piatich františkánskych misionárov, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v severenej Afrike medzi mohamedánmi, dojatý ich mučeníckou smrťou požiadal o prestúpenie do františkánskej rehole. Vtedy prijal meno patróna kláštorného kostola – sv. Antona Pustovníka. Na jeseň v roku 1220 odchádza do marockej misie. V zmenených klimatických podmienkach ochorie a je nútený vrátiť sa domov. Na spiatočnej ceste po Stredozemnom mori ich zastihne búrka a loď musí pristáť na Sicílii. Odtiaľ sa sv. Anton vybral do Assisi, kde sa v roku 1221 osobne stretol so zakladateľom františkánskej rehole, so sv. Františkom a vstupuje do severotalianskej františkánskej provincie, kde žije vo františkánskej pustovni pri meste Forli. Pri jednej kňazskej vysviacke ho požiadajú o kázeň a tu sa prejavilo jeho mimoriadne rečnícke nadanie. Odvtedy sa stáva kazateľom. Jeho kázne ho preslávili po celom Taliansku, ale i Francúzsku. Okrem kázania bol zbehlý i vo Svätom písme a preto ho sám sv. František požiadal, aby založil v Bologni františkánske teologické učilište, kde pokračoval v šírení myslenia sv. Augustína, ktoré si osvojil pri svojom štúdiu v Coimbre. Ďalšie roky svojho života pôsobil ako predstavený severotalianskej františkánskej provincie, na žiadosť pápeža Gregora IX. znova pôsobil aj ako kazateľ. Po skončení úradu predstaveného sa vracia do Padovy, kde na žiadosť kardinála Rainalda de´Conti, neskoršieho pápeža Alexandra IV, spísal zbierku kázní na sviatky svätých. Zomiera 13. júna 1231 v kláštore dell´Arcella, ani nie štyridsaťročný. Jeho telesné pozostatky previezli do Padovy, kde ho pochovali v mariánskom kostolíku Santa Maria Materdomini. Neskôr mesto vedľa tohto kostolíka postavilo veľkolepú baziliku tomuto známemu svätcovi. Už necelý rok po smrti ho vyhlásil pápež Gregor IX. za svätého. Úcta k tomuto svätcovi sa veľmi rozšírila a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Pápež Pius XII. pridal roku 1946 k jeho nemu aj titul cirkevného učiteľa. Na oknách v bazilike sv. Františka v Assisi sú vyobrazené scény z Antonovho života. Je patrónom miest Padova a Lisabon. Okrem toho sa v životopisoch spomína okrem v úvode uvedeného patróna stratených vecí aj ako patrón chudobných, cestujúcich, ochranca pred stroskotaním lodí, pomocník v každej núdzi a, samozrejme, aj ako patrón františkánov.

Stanislav Brtoš

O priezviskách Slovákov v Maďarsku

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) plánuje zostaviť a vydať zoznam priezvisk (rodinných mien) v osadách, v ktorých sa usadilo alebo ich založilo slovenské obyvateľstvo počas 17.-18. storočia. Zoznam bude slúžiť k príprave atlasu priezvisk, cieľom ktorého je na základe mien zmapovať migračné pohyby našich predkov, ako aj pôvod, najrozšírenejšie a najcharakteristickejšie slovenské rodinné mená. Na stranách Ľudových novín boli v minulosti uverejnené články na túto tému, napr. Pohľad na slovenské priezviská na Dolnej zemi od Aladára Králika (4. februára 1983) a O Orave, Chlebniciach a o priezvisku Chlebnický z pera Jána Chlebnického (28. apríla a 5. mája 2011).

Uverejnením štúdie Anny Divičanovej, v ktorej sa pokúsila tematicky triediť priezviská vyskytujúce sa na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku, by sme chceli vzbudiť pozornosť tých, ktorých zaujíma pôvod ich priezviska, ale aj priezvisk v ich rodnej obci a povzbudiť ich, aby v tejto práci vyšli v ústrety VÚSM.

Niekoľko myšlienok o priezviskách Slovákov v Maďarsku

Na území dnešného Maďarska sa slovenské jazykové ostrovy vytvorili v 17.-18. storočí, keď po vyhnaní Turkov prišli na spustošené oblasti vo viacerých vlnách Slováci zo severného Uhorska a usadili sa v 11 župách.

Nemalá časť priezvisk slovenských osadníkov sa vytvorila počas tejto migrácie, teda o niečo neskôr, ako to bolo vo vtedajšom Uhorsku zvykom. Tento fakt nám ponúka možnosť na preskúmanie vzťahu migrácie, ktorá rozhýbala veľké davy, s mechanizmom, praxou udeľovania rodinných mien; ako aj možnosť na poukázanie súvislostí, ktoré sa vzťahujú na etnické vedomie nositeľa priezviska. Z tohto hľadiska musíme priznať, že väčšina Slovákov v Maďarsku napriek tomu, že má silné etnické povedomie, t. j. hlási sa za Slováka, nevie temer nič o tom, z ktorej osady alebo z ktorej časti Slovenska prišli ich predkovia na svoje dnešné bydlisko.

Chýbajúce vedomie zemepisného pôvodu a neevidovanie pôvodného rodiska predkov je očividné preto, lebo prevažná väčšina priezvisk, respektíve zvyk pomenovania rodín zachováva miesto pôvodu, alebo naň odkazuje.

Tesne po osídlení si farári a učitelia vo viacerých osadách tiež všimli zvláštnosť zvyku pomenovania rodín a súpisom priezvisk sa snažili zachovať pamiatku pôvodu obyvateľov tej-ktorej obce. Ich postrehy však zostali v rukopisoch, nestali sa pokladom nasledujúcich generácií, ani súčasťou rodinných a spoločenských tradícií.

Fakt, že na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku sa zabudlo na vedomie zemepisného pôvodu, sa môže čiastočne vysvetľovať tým, že generácie – najmä mladých – , ktoré sa vypravili z rôznych oblastí Slovenska, bývalého Horného Uhorska, a dostali sa na konečné miesta, si najčastejšie práve tu zakladali rodiny. V takomto prípade je otázne, koho pôvodné rodisko si má nová rodina zachovať v pamäti, keďže sa veľmi často stávalo, že spomedzi štyroch starých rodičov pochádzal každý z inej slovenskej oblasti.

V tomto krátkom prehľade by som chcela bez nárokov na hlbšiu a širšiu analýzu poukázať na niektoré typy procesov vzniku rodinných mien – ale aj mien už so sebou prinesených - na jazykových ostrovoch, pričom poukážem aj na hodnoty historických prameňov. (Priezviská uvádzam písané slovenským pravopisom, v zátvorkách i maďarským, ako sa od r. 1895 písali v štátnych matrikách.)

1. Priezviská vytvorené zo zemepisných názvov

a) Priezviská, ktoré zachovávajú pôvodné rodisko. Priezviská patriace do tejto skupiny môžeme zadeliť do dvoch kategórií. Prvú – do nej patrí väčšina – tvoria priezviská, ktoré sa tvorili z názvu obce formou prídavných mien alebo prísloviek. Takéto sú napr. mená: Babinský (Babinszki), Bartoš (Bartos), Bartošovský (Bartosovszki), Belan (Belan), Belanský (Belanszki), Brezovský (Brezovszki), Bystrický (Bisztriczki), Bobrovský (Bobrovszki), Bukovinský (Bukovinszki), Cerovský (Cerovszki), Čelovský (Cselovszki), Domanovský (Domanovszki), Divičan (Gyivicsán), Hipský (Hipszki), Hrivnák (Hrivnák), Chlebnický (Chlebniczki), Jesenský (Jesenszki), Kralovanský (Kralovanszki), Kulich (Kulich), Lauko (Lauko), Lešťan (Lestyán), Litavský (Litavszki), Mičinský (Micsinszki), Móťovský (Mótyovszki), Moravský (Moravszki), Medzihradský (Medzihradszki), Novotný (Novotny), Ostrolúcky (Osztrolucky), Sásky (Szászky), Senohradský (Szenohradszki), Slavkovský (Szlavkovszki, Szlavko), Suchánsky (Szuchánszki), Záskalický (Zászkaliczki), Záluský (Záluszki). Väčšina obcí, z ktorých sa tieto priezviská vytvorili, je v Oravskej, Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej župe.

Druhý typ priezvisk patriacich do tejto kategórie tvoria priezviská, ktoré poukazujú na tú-ktorú zemepisnú oblasť a zároveň odkazujú na stredoveké administratívne rozčlenenie, na župy: Oravecz, Lipták, Turčan, Spišjak – Spišák atď.

b) Medzi Dunajom a Tisou a v juhovýchodnej časti Dolnej zeme – bývalej Békešskej a Čanádskej stolici – významná časť priezvisk odkazuje na fakt, že ich nositeľ neprišiel priamo zo severných slovenských oblastí, ale na svojej ceste sa už raz (alebo viackrát) usadil v Novohradskej alebo Peštianskej župe a nakoniec sa odtiaľ predsa len pobral ďalej. Určitá časť priezvisk poukazuje na miesto prvého alebo ďalšieho bydliska. Napr. Ačai (Acsai), Boldoczký (Boldog), Bánsky (Bánk), Boťánsky (Botyánszki, Őrbottyán), Čuvársky (Csúvárszki – Csővár), Guťan (Gutyan – Galgaguta), Iršan (Irsan – Irsa, dnes Albertirsa), Legénsky (Legénszki – Legénd), Sirácky (Szirácki – Szirák), Tósecký (Tószecki – Tószeg), Venerčan (Venyercsan – Vanyarc) atď.

2. Priezviská, ktoré odkazujú na zamestnanie

Popri priezviskách vytvorených zo zemepisných názvov vo veľkom počte sú zastúpené mená, ktoré poukazujú na rôzne zamestnania. Tieto priezviská nosia kolektívy dolnozemských agrárnych miest alebo osád s takýmto charakterom miest so zložitejšou spoločenskou štruktúrou. Medzi priezviskami, ktoré poukazujú na nejaké zamestnanie, sa od 18. storočia nachádzajú popri slovenských variantoch aj ich maďarské podoby: Čižmár (Csizsmár), Debnár (Gyebnár), Hrnčjar (Hrncsjar), Klobučník (Klobucsnyik), Kolár, Kollár (Kolár), Kolesár (Koleszár), Kostolník (Kosztolnyik), Kušňjar, Kušňár (Kusnyjar, Kusnyár), Kopecz (Kopecz), Škriňár (Skrinyár), Mésároš (Mészáros), Murár (Murár), Varga (Obuvník). Priezviská, ktoré odkazujú na chov dobytka, majú v južných častiach Dolnej zeme maďarskú podobu: Čordáš (Csordás), Juhás (Juhász; v Novohrade sa však zachovali aj slovenské varianty: Bača (Bacsa), Valach (Valach).

3. Názvy národov

Etnický pôvod Slovákov zachovávajú priezviská, ktoré odkazujú na meno národa: Tóth, Slovák (Szlovák), Slovenčák (Szlovencsák), Slovenský (Szlovenszky). Dnes už aj niektoré slovenské rodiny majú priezviská vytvorené z mien národov: Czigáň (Czigány), Horvát, Kašuba (Kasuba), Nemčok (Nyemcsok), Nemec, ale aj podobu Német, alebo Germán, Slezák (Szlezák); v Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši sa stretávame aj s priezviskom Ardelán (Argyelán), ktoré poukazuje na poslovenčených Rumunov.

4. Nemecké priezviská ako pramene pre typy osád s miešaným obyvateľstvom

Existuje niekoľko etnicky pomerne uzavretých slovenských osád, v ktorých je 40-50 % alebo až 70 % priezvisk nemeckého pôvodu. Nemecké priezviská v takomto veľkom počte sa nachádzajú v dvoch osadách. V dedinách okolo Pilíša, najmä v Mlynkoch, kde ku katolíckym Slovákom, pochádzajúcim zo západného Slovenska a z južnej Moravy, ktorí sa tu usadili v r. 1720, usadili okolo roku 1750 aj katolíckych Nemcov. Pôvodne dve oddelené časti dediny dodnes zachovávajú názvy dvoch ulíc: Slovácku a Švábsku. Slováci nazývali dedinu Mlynky, Nemci Hailigi Krajcz. Najčastejšie priezviská poslovenčených Nemcov na prelome 19. a 20. storočia sú: Czirkelbach, Fuhl, Glück, Hoffner, Holczer, Klaus, Lechner, Lampert, Marlok, Peller, Roob, Spiegelhalter. Najčastejšie slovenské priezviská: Papuček (Papucsek), Dušanek (Dusanek), Havelka, Hudeček (Hugyecsek), Mikušík (Mikusik), Ličík (Licsík), Minárik.

Druhý typ osád, v ktorých sa často vyskytujú nemecké priezviská, tvoria bývalé matranské a bukové osady – huty. V Répašskej Hute v Bukových horách, kde medzi Slovákov, ktorí sa zaoberali ťažbou dreva, priviedli kvalifikovaných robotníkov, Čechov a Nemcov zo severných Čiech a Moravy, panujú popri priezviskách, ktoré odkazujú na český pôvod, ako sú Novák a Orlický, nemecké mená: Fridel, Ofertáler, Sir (Shir), Stuller.

Okrem týchto dvoch typov osád sa môžeme skoro v každej slovenskej dedine stretnúť s nemeckými priezviskami, ako sú napr. Englóner, Klenk, Müllner (Čuvár), Pauer, Pauman, Pezempacher, Trikkel (Pišpek).

5. Maďarské priezviská v slovenských osadách

V slovenských osadách existujú, samozrejme, už od 18. storočia aj maďarské priezviská. Ich pôvod je rôzny: a) počas 18. a 19. storočia sa medzi Slovákmi usadili aj Maďari, ktorí sa jazykovo a kultúrne asimilovali; b) Slováci usadení na novom mieste dostávali priezviská s “maďarským” znením; c) od polovice 19. storočia (napríklad pri udeľovaní titulu šľachtica, alebo keď sa niekto stal inteligentom) sa vyskytuje už aj pomaďarčovanie priezvisk, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami zastihlo aj niektoré remeselnícke a niekde aj roľnícke rodiny. Existujú aj celkom nápadné pomaďarčené priezviská. Napr. v slovenských osadách Bukových hôr popri priezviskách Mátrai, Sívóš (Szívós), Fekete najmä v Novej Hute (Bükkszentkereszt) žijú Csokonaiovci, Hunyadiovci, Kinizsiovci, Petőfiovci, Verbőcziovci, ktorí sa stali nositeľmi historických uhorských mien alebo významných osobností.

6. Všeobecne rozšírené priezviská

Samozrejme, že okrem priezvisk, ktoré majú historické pozadie, sú aj medzi domácimi Slovákmi celkom každodenné mená, ktoré poukazujú na všeobecne známy zvyk pomenovania rodín. Na území Novohradskej župy sú napr. veľmi rozšírené priezviská vytvorené z krstných mien, napr.: Adam, Achim, Beňo (Benyo), Beňuš (Benyus), Franko, Gažo (Gazso), Gregor, Greguš (Gregus), Klement, Markuš (Markus), Urban atď. Veľmi pestré sú priezviská, ktoré poukazujú na vonkajšie a vnútorné ľudské vlastnosti: Malý (Malí), Veľký (Velki), Červeňák (Cservenyák), Holecz, Pupík, Pupo, Bohatý (Bohatí), Gambár, Buhtička (Buhticska) atď.

7. Priezviská so svojským charakterom

Veľmi zaujímavú tému by mohli predstavovať priezviská ako Husár (Huszár), Kuruc, Árendáš, Sabadoš (Szabados) atď., alebo dosť rozšírené priezviská nie celkom vyjasneného pôvodu, ako je Ivanič (Ivanics), Markovič (Markovics), Palovič, Paulovič (Palovics, Paulovics), Petrovič (Petrovics); taktiež mená, ktoré sa nachádzajú iba v jednej osade, ale tam sú časté, ako je napr. Kossuth v Ďurke (župa Novohrad) alebo Divičan (Gyivicsán) v Slovenskom Komlóši.

(1994)

Anna Divičanová

Síleš

Župné stretnutie národnostných detských súborov

Jubilejné desiate stretnutie národnostných detských súborov Komárňansko-Ostrihomskej župy usporiadali koncom mája v športovej hale v Síleši.

Podujatie sa začalo krojovaným sprievodom vyše dvadsiatich zúčastnených súborov, ktoré pozývali obyvateľov tejto malebnej slovenskej osady na pestrý kultúrny program. Stretnutie otvoril predseda Valného zhromaždenia Komárňansko-Ostrihomskej župy György Popovics. „Vždy je pre mňa veľkým potešením, keď sa môžem zúčastniť na takom podujatí, kde hlavnú úlohu zohrávajú mladí. Tento festival je pre mňa zvlášť dôležitý, veď sa na ňom predstavia detské národnostné súbory z celej župy. Je potešiteľné pozrieť sa na rozjarené tváre mladých ľudí oblečených v pestrých krojoch. Skoro 500 účastníkov sa nestretáva na podobnom podujatí prvýkrát, lebo každý druhý rok usporadúvame takéto stretnutia vždy v inej osade. V tomto roku sa už po desiaty raz stretnú deti rôznej národnosti žijúce v našej župe. Tieto podujatia sú vhodnou príležitosťou na to, aby detské súbory predviedli svoje tance a tradície. Spoločne strávený čas prispieva k tomu, aby sa z vystupujúcich súborov stali jednoliate komunity. Dieťa vychované v tomto duchu bude oveľa otvorenejšie pre ostatné národnosti a kultúru,“ povedal Gy. Popovics a dodal, že v župe žijú spomedzi 13 uznaných národností predstavitelia deviatich. Svoj príhovor ukončil slovami Zoltána Kodálya: „Kultúru nie je možné zdediť. Kultúra predkov sa raz-dva vyparí, ak si ju stále znovu a znovu neosvojí nová generácia.“

Podujatie poctila svojou prítomnosťou predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ako aj členky župného slovenského zboru. Podobne sa na tejto veľkolepej akcii zúčastnili aj vedúci župnej nemeckej a rómskej samosprávy. Prítomným sa prihovoril starosta Sílešu Sándor Nagy, ktorý s uznaním a radosťou konštatoval, že kultúra v Maďarsku žijúcich národností je pestrá.

Slovenskú kultúru v programe reprezentovali deti z Čívu, Kestúca, Šárišápu, Orosláňu a priamo zo Sílešu. Veľký potlesk zožali aj členovia miestneho pávieho krúžku Zimozeleň, ktorí pod vedením a za hudobného sprievodu Viliama Urbaniča zaspievali prekrásne miestne slovenské ľudové piesne.

Snáď najviac detí prišlo zo Šárišápu, a to dve skupiny pod vedením predsedníčky slovenskej samosprávy, učiteľky Kataríny Huberovej Kisgyőriovej. Bolo potešiteľné vidieť ich radosť z toho, že môžu ukázať, čo všetko sa naučili: žiaci nižšieho stupňa detské hry, dievčatá vyššieho stupňa vankúšový tanec zo Slovenského Komlóša a chlapci zemplínsky verbunk, všetko choreografie Evy Szilágyiovej Šubovej. Šesťdesiat šárišápskych detí predviedlo ukážku z bohatej slovenskej kultúry.

Nemenej krásne boli vystúpenia ostatných slovenských súborov: Kestúčania napríklad tancovali na národne ladené piesne (Ja som Slovák, ty Slovenka... apod.), čívske a sílešské deti zas predviedli ľudové tance zo svojho okolia. Detský dychový orchester Krídlovka z Orosláňu sa predstavil publiku župného stretnutia spracovanými slovenskými ľudovými piesňami. Známe melódie pospevovali s nimi aj ostatní účastníci stretnutia. Pre nás bolo potešiteľné, že z členov dychovky sa za pár rokov stala ozajstná kapela a repertoár si osvojili na vynikajúcej úrovni.

Zvlášť treba spomenúť domácich organizátorov. Hlavnou organizátorkou bola predsedníčka Slovenskej samosprávy v Síleši, vedúca miestnej materskej školy Erika Töröková Pátrovičová, ktorá celý deň s úsmevom na tvári neúnavne vybavovala, riešila rôzne menšie a väčšie problémy, ku každému mala pekné slovo a ani na chvíľu si nesadla, kým nebolo všetko v poriadku. K plynulému chodu podujatia značne prispeli členovia miestneho slovenského voleného zboru, učiteľky materskej a základnej školy, všetky v miestnom ľudovom kroji. Sprevádzali jednotlivé skupiny do skúšobne, šatne, vybavovali im obedy a všetky potrebné záležitosti. Moderátorkou podujatia bola Mária Beneiová, ktorá viedla program v originálnom miestnom kroji. Organizátori nezabudli ani na to, že deti sú vždy rady, ak dostanú nejaký darček, preto im na pamiatku pripravili hrnčeky s logom podujatia. Tento darček im bude pripomínať pekné chvíle, ktoré zažili v Síleši v onú májovú sobotu.

O rok bude stretnutie „veľkých“, teda dospelých národnostných súborov župy, ale o dva roky sa zase stretnú detské folklórne skupiny. Zatiaľ nevedno kde, to vysvitne vždy v novembri predošlého roku. Jedno je však isté: predstaví sa na ňom aj slovenská kultúra, a to vďaka deťom, ktoré sa učia po slovensky a vďaka ich učiteľom, ktorí ich neúnavne pripravujú na podobné cenné stretnutia.

Eva Patayová Fábiánová

Strategická dohoda za skvalitnenie spolupráce

Strategickú dohodu podpísali predsedovia celoštátnych menšinových samospráv s Ministerstvom verejnej správy a spravodlivosti MR 30. mája v Budapešti. Slávnostný akt sa uskutočnil v budove ministerstva, za ktoré signoval dokument podpredseda vlády, minister Tibor Navracsics.

„Veľakrát hovoríme o otvorenom štáte, o otvorenej tvorbe legislatívy, základom ktorých je, aby všetci zainteresovaní mohli už v čase príprav vysloviť svoju mienku. S odbornými organizáciami, komorami sme už stáli tu, aj keď nie priamo na tomto mieste, ale pri podobnom akte vytvorenia strategického partnerstva. Teraz sme požiadali predstaviteľov národností, aby s nami spolupracovali. Nový maďarský základný zákon prvýkrát deklaruje, že 13 zákonom uznaných národností je súčasťou maďarskej politickej komunity. Tiež novinkou v ústave je, že príslušníci týchto národností majú právo na používanie materinského jazyka a na priznanie národnostnej identity. Táto dohoda napomáha naplnenie týchto práv, ako aj praktické naplnenie kultúrnej autonómie. Zo strany štátu takto možno zabezpečiť vznik lepších, životaschopných a realizovateľných právnych noriem,“ povedala na úvod hovorkyňa vlády MR Anna Nagyová.

Po tomto úvode nasledoval slávnostný akt podpísania strategickej dohody, na základe ktorej by malo dôjsť k prehĺbeniu spolupráce medzi ministerstvom a samosprávami jednotlivých národností. Cieľom dohody podľa T. Navracsicsa je, aby sa rodili dobré právne predpisy, ktoré zlepšia životné podmienky národnostných občanov v MR, zabezpečia im možnosti zachovania ich identity a to, aby národnostná príslušnosť nikomu nebránila uplatniť sa. „Tak ako v prípade maďarských komunít v zahraničí nám záleží na tom, aby mohli uplatňovať svoje individuálne a kolektívne práva, tak je našou povinnosťou zabezpečiť tieto práva aj pre príslušníkov národnostných menšín v Maďarsku,” povedal podpredseda vlády. Zároveň vyzdvihol, že každá dohoda má takú cenu, nakoľko ju realizujeme. Za Slovákov podpísal dohodu predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Ako T. Navracsics povedal, podpísaním strategickej dohody nezanikli doterajšie fóra, prostredníctvom ktorých sa vláda zaujíma o mienku domácich národností, je to iba ďalšia forma spolupráce.

Pre Ľudové noviny T. Navracsics uviedol: verí, že sa predĺžia termíny tvorby legislatívy a národnosti sa vďaka strategickej dohode budú môcť úspešnejšie zapojiť do legislatívnej práce. Totiž doteraz sa neraz stalo, že pri dôležitých právnych predpisoch mali predstavitelia menšín jeden deň na pripomienkovanie návrhu. „Náš prvý rok bol dosť zaťažený z hľadiska legislatívy,” povedal podpredseda vlády. Zároveň vyslovil nádej, že sa podarí odštartovať pripomienkovanie pomalším tempom, ale dôkladnejšie, v dôsledku čoho aj národnosti budú môcť uplatňovať svoje špecifické požiadavky. Ako uviedol, po podpísaní strategickej dohody ihneď odštartovali rokovania o novele menšinového zákona, ktoré by mali prebehnúť do jesene. Potom sa návrh dostane pred parlament na schválenie a do platnosti by mal vstúpiť v januári r. 2012.

(ef)

„Jadro vedomostí, ktoré bude slúžiť ako magnet“

V Békešskej Čabe vyhodnotili študentskú súťaž VÚSM

Na budúci rok sa študentská súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku dožije 10. „narodenín“. Slávnostné vyhodnotenie tohoročnej študentskej vedeckej súťaže Staviteľské pamätihodnosti Slovákov v Maďarsku a Živý odkaz osobností zašlých čias III. usporiadali VÚSM, Slovenské pedagogické metodické centrum CSS a Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a internát v Békešskej Čabe 20. mája. Zo študentských prác bol v roku 2009 vydaný zborník Ukážky zo súťažných prác a najúspešnejšie diela pravidelne uverejňujeme aj v našom týždenníku. Do čoraz populárnejšej súťaže sa v tomto roku za pomoci 16 pedagógov zapojilo 28 študentov.

Význam a poslanie súťaže výstižne zhrnul predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), zástupca riaditeľky hostiteľskej inštitúcie Michal Lásik, keď sa na otvorení vyhodnotenia obrátil v prvom rade k študentom. „Súťaž má v našom vzdelávacom procese nenahraditeľný význam z viacerých hľadísk. Jej prvoradým prínosom je, že rozširuje váš obzor, že získavate nové informácie týkajúce sa nášho menšinového bytia. Vytvára sa vo vás isté jadro vedomostí z dejín, z oblasti národopisu, z nehmotnej a hmotnej kultúry našej menšiny, isté jadro, ktoré bude slúžiť ako magnet, bude vás chrániť v dnešnom svete, ktorý vás zaplavuje státisícmi informácií. Okolo tohto jadra sa vytvorí váš postoj k svetu – vaša identita. A keďže sa k tomuto postoju dopracujete vlastnou silou, niekedy aj namáhavou prácou, vytvorí sa vo vás rešpekt, zodpovednosť, citový vzťah k vášmu okoliu, táto poznaná minulosť sa stane súčasťou vášho svedomia, v otázke príslušnosti k národnosti, pri rozhodovaní bude vaše rozhodnutie založené na poznaní. Darom tohto vášho poznania bude aj to, že miesto, kde žijete, ktoré poznáte, budete aj milovať, vedome zaň vystupovať a pracovať, vlastne sa stane vaším domovom... Súťaž prispieva aj k osvojovaniu si metód vedeckej práce, bádania, osvojíte si metodiku práce, ktorá vám poslúži aj v ďalších vašich štúdiách. Naučíte sa suverénne vystupovať, prezentovať, argumentovať, naučíte sa výstižne hovoriť, narábať modernými technickými prostriedkami. V neposlednom rade zdokonaľujete sa v našej milovanej slovenčine. Súťaž je prínosom aj pre učiteľov, pre dospelých. Tu budem trochu osobný: Keď sa pozerám po malej knižnici, ktorú naša škola vytvorila zo študentských prác, vtedy si uvedomujem, čo všetko nebolo dopriate generáciám vtedy, keď školská politika, učebné osnovy neumožnili učiť sa regionálnu históriu a slovenské reálie. Žiaci, učitelia až do konca 20. storočia oficiálne nemali možnosť získať vedomostný základ tak prepotrebný pre budovanie identity. Ja osobne sa priznám, že ešte aj počas vysokoškolských štúdií som málo vedel o tom, kde všade žijú Slováci v Maďarsku.“

Po úvodných slovách sa roztočilo koleso prezentácií pred jednotlivými porotami... Porotu v prvej kategórii tvorili predsedníčka Občianskeho združenia Dotyk ľudskosti Mária Katarína Hrkľová, školská referentka CSS Mária Matejdesová a muzeológ, etnograf Juraj Ando z Múzea Mihálya Munkácsyho. Študenti v druhej kategórii predstavili svoje práce pred porotou v zložení Miroslav Kmeť z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, muzeologička, etnologička Múzea Károlya Viskiho v Kalocsi Rozália Kustárová a bývalý riaditeľ čabianskej slovenskej školy a vedecký tajomník VÚSM Ján Chlebnický. Všetci účastníci sa snažili prezentovať svoje práce čo najdokonalejšie, aj keď veľakrát s malou dušičkou, aby obstáli na výbornú. Po dvojhodinovom maratóne každý vyhladol. Nasýtil ich výdatný obed, lebo nielen slovom je človek živý...

Spolu s ďalšími „domácimi“ som sprevádzala našich hostí do Domu slovenskej kultúry. Riaditeľka Anna Ištvánová im predstavila Békešskú Čabu, jej históriu, osobnosti a pamätihodnosti. Po maličkom ovlažení sa minerálnou vodou naše kroky smerovali ku kameňu pred mestskou radnicou, ku ktorému budapeštianski žiaci položili bielu ľaliu ako symbol vďaky našim predkom. Zámer navštíviť slovenský oblastný dom pre krátkosť času nevyšiel. Snáď nabudúce. Poprezerali sme si ešte pamätné tabule na stĺpoch radnice venované významným osobnostiam a naše kroky smerovali späť do školy. O tretej sa totiž začalo vyhodnotenie súťaže a dochvíľnosť je výsadou kráľov.

Svoj malý príspevok by som ukončila tiež citátom, ale teraz predsedníčky poroty I. kategórie pani M. K. Hrkľovej: „Vy všetci ste víťazi. Lebo ste prekonali svoju pohodlnosť a svoj voľný čas ste obetovali tomuto cieľu.“

Anna Petrovičová

Výsledky študentskej súťaže VÚSM

Staviteľské pamätihodnosti Slovákov v Maďarsku

Živý odkaz osobností zašlých čias

I. kategória

1. miesto:

Meno: Ármin Hruška

Škola: Sarvaš

Pripravujúca učiteľka: Dagmar Králiková

2. miesto

Meno: Peter Bobor

Škola: Slovenský Komlóš

Pripravujúca učiteľka: Ľubomíra Rollová

3. miesto

Meno: Michaela Gálová

Škola: Nové Mesto pod Šiatrom

Pripravujúca učiteľka: Júlia Kuczíková

Osobitné ceny:

Cena CSS: Anna Esešová, Budapešť, Margita Zaťková

Cena Slovenskej samosprávy Békešskej župy: Bernadett Andrejová, Békešská Čaba, Judita Pribojská

Cena Dokumentačného centra CSS: Edina Zimová, Sarvaš, Ľubomíra Rollová

Cena Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum: Milan Lásik, Slovenský Komlóš, Ľubomíra Rollová

Cena občianskeho združenia Dotyk ľudskosti: Ármin Hruška, Sarvaš, Dagmar Králiková

II. kategória

1. miesto

Meno: Rita Hornoková

Škola: Békešská Čaba

Pripravujúca učiteľka: Edita Pečeňová

2. miesto

Meno: Katarína Spišiaková

Škola: Békešská Čaba

Pripravujúca učiteľka: Edita Pečeňová

3. miesto

Meno: Kitti Chmelíková

Škola: Budapešť

Pripravujúca učiteľka: Margita Zaťková

Osobitné ceny:

Cena CSS: Dominika Szabadová, Budapešť, Júlia Marloková-Szabová

Cena Slovenskej samosprávy Békešskej župy: Agneša Lešťanová, Békešská Čaba, Edita Pečeňová

Cena Dokumentačného centra CSS: Natanael Bukran, Békešská Čaba, Anna Petrovičová

Cena Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum: Judita Remešová, Budapešť, Júlia Marloková - Szabová

Cena Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku: Szabina Kádárová, Békešská Čaba, Csilla Albertiová

Tanečný festival V4 v Išasegu

Slovenská samospráva v Išasegu a Základná škola Jánosa Damjanicha usporiadali od 20. do 22. mája druhý tanečný festival detí a mládeže z krajín Visegrádskej štvorky. Hlavná organizátorka, predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Klára Fuferendová nám prezradila, že ich motivovala súťaž v speve moderných piesní, ktorú organizuje Základná škola Rudolfa Dilonga v Trstenej a ktorá prebieha pod záštitou Ministerstva školstva Slovenskej republiky pod názvom DilongStar. Slovenská samospráva v Išasegu pred tromi rokmi nadviazala kontakty s Trstenou a jej členovia sú častými hosťami tohto malebného mestečka. Pred dvoma rokmi si členovia išasegskej samosprávy pozreli súťaž DilongStar. Zapáčil sa im nápad aktivizovať deti a pustili sa do organizovania trojdňového tanečného festivalu. Využili pri tom priateľské styky Išasegu s mestami Bojanów (Poľsko), Žirovnice (Česko), Želiezovce a Trstená (Slovensko). Rozhodli sa usporiadať netradičný tanečný festival V4. Klára Fuferendová našla partnerov pre spoluprácu v miestnej Základnej škole Jánosa Damjanicha. Pri realizácii jej účinne pomáhali riaditeľka školy Orsolya Koháryová, pedagogický zbor a členovia slovenskej samosprávy Gustáv a Piroška Mészárosovci.

Zahraniční hostia pricestovali v piatok. Po vrúcnom privítaní v základnej škole mali deti možnosť zoznámiť sa a precvičiť si tance. Večer si pozreli hlavné mesto, veľmi sa im páčili kostol sv. Mateja, Rybárska bašta a Reťazový most. Na druhý deň sa na vyzdobenom javisku v športovej hale mesta začala súťaž. Výkony hodnotila päťčlenná porota. Žiaci základných a stredných škôl, rozdelení do troch vekových kategórií, predviedli dvadsaťsedem produkcií. Kým porota rozhodovala, deti a pedagógovia sa zhovárali a zabávali. V popoludňajších hodinách sa konal galaprogram. Po privítacích slovách primátora Miklósa Hatvaniho sa diváci mohli kochať v produkciách tanečníkov, ktorí predniesli moderné tance, rock and roll, country, hip-hop atď. V galaprograme okrem súťažiacich vystúpili aj také miestne a zahraničné skupiny, ktoré z nejakých dôvodov nevyhoveli podmienkam a preto sa nemohli zapojiť do súťaže. Festival sa skončil vyhlásením výsledkov. Prvé a druhé miesto vo vekovej kategórii od 6 do 10 rokov získali skupiny z Išasegu. Osobitnú cenu dostali deti z miestnej materskej školy Sedmokráska, ktoré vystúpili prvýkrát na súťaži. Vo vekovej kategórii od 10 do 14 rokov získali zlatú medailu žiaci z Trstenej a striebornú skupina z Pécelu. Vo vekovej kategórii od 14 do 18 rokov na prvom mieste skončili tanečníci z Pécelu. Okrem diplomu dostali všetci účastníci aj skromné darčeky, ktoré zakúpili organizátori z podpory miestnych podnikateľov.

Andrea Szabová Mataiszová

Koniec Veľkonočného obdobia – Zoslanie Ducha Svätého – Turíce

(12. jún)

Keď sa učíme v škole, na hodinách náboženstva, prečo slávime my kresťania nedeľu ako sviatočný deň, tak v odpovedi zaznievajú tieto slová – lebo v nedeľu slávime zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ale po tomto Ježišovom slávnom čine vieme aj to, že ďalej pokračoval vo svojom diele. Istý čas sa zjavoval ešte svojim učeníkom, kým na 40. deň slávnostne nevystúpil do neba. A potom ešte zavŕšil to, čo prisľúbil svojim apoštolom - zoslal Ducha Svätého na 50. deň po svojom zmŕtvychvstaní (alebo 10. deň po svojom nanebovstúpení).

A tak každá nedeľa, ktorú slávime, je vždy akoby slávením Veľkej noci – tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Ale tá dnešná, Turíčna, aj spomienkou na splnenie Kristovho prísľubu o zoslaní Ducha Svätého a to nielen na apoštolov, ale na celú cirkev. Je to vlastne sviatok celej cirkvi. Práve na Turíce, keď bol zoslaný Duch Svätý, sa zrodila Kristova cirkev. To je výsledok prvej turíčnej kázne apoštola Petra. On sám po prijatí Ducha Svätého začal kázať a to tak horlivo a presvedčivo, že získa prvých tritisíc nových kresťanov. To je prvá cirkev, ktorá vznikla, nové spoločenstvo Božieho ľudu Nového zákona.

Prečo až dnes, na Turíce, môžeme hovoriť o zrode cirkvi? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Pretože byť členom Kristovej cirkvi a patriť do cirkvi znamená byť pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, teda v mene celej Najsvätejšej Trojice. A Boh sa postupne zjavoval v troch osobách, najprv ako Otec, potom ako Boží Syn, ktorý nám ešte viac predstavil Otca a napokon ako tretia božská osoba – Duch Svätý, ktorý bol zjavený v plnosti práve na Turíce. Preto až od tejto chvíle je možné hovoriť o krste v mene Najsvätejšej Trojice.

Tu máme aj povedané, čo je alebo kto je to cirkev. Nie je to nejaké ľudské dielo, ktoré by bolo len nejakou svetskou organizáciou, založenou človekom. Ale je to Božie dielo. Dielo Ježiša Krista. Cirkev je mystické Kristovo telo, ktoré oživuje a vedie práve Duch Svätý. Tento Duch, ktorý vedie cirkev v jej prvotnej misii, ktorá bola zverená apoštolom, je ten istý, ktorý vedie i samotných apoštolov a je to vždy Boží Duch, ktorý spája Ježiša Krista s Otcom v láske. A tak ako bol Kristus darom a spojivom lásky medzi apoštolmi a Otcom, tak po jeho nanebovstúpení zosiela spolu s Otcom Ducha Svätého na cirkev. Zosielajú spoločne Ducha Lásky.

Ak je Ježiš Kristus vteleným Slovom Otca a toto Slovo je zachytené v evanjeliách Ježiša Krista, tak zase Skutky apoštolov opisujú prvotné konanie apoštolov po prijatí Ducha Svätého. Preto knihu Skutky apoštolov by sme mohli odvážne nazvať aj evanjeliom Ducha Svätého, v ktorej sa nehovorí o Duchu Svätom len teoreticky, ale ako o tom, ktorý žije a to hlavne v srdciach ľudí.

Udalosť Turíc je spolu s Veľkou nocou tou najväčšou udalosťou v novozákonných časoch. Tak, ako sa Kristus rodí do tohto sveta v ľudskej podobe mocou Ducha Svätého (keď anjel Gabriel oznamuje Márii tú radostnú zvesť o narodení Božieho Syna – moc Najvyššieho ťa zatieni a Duch Svätý zostúpi na teba), tak aj Kristovo tajomné telo – cirkev – sa rodí podobne zostúpením Ducha Svätého na apoštolov a potom na každého, kto uverí v Ježiša Krista a dá sa pokrstiť. Ten istý Duch, z ktorého sa počal Kristus v Máriinom lone a ktorý ho viedol v celej jeho mesiášskej činnosti, keď začal verejne účinkovať, je silou, ktorá vedie rodiacu sa cirkev až do dnešného dňa a bude viesť až do konca vekov.

Ak nám Kristus zjavil Otca v novom pohľade ako Otca lásky, potom Duch Svätý nám otvára prístup do tohto spoločenstva Lásky, ako hovorí sám Kristus – On, Duch Svätý, vás uvedie do plnej pravdy. To povedal Pán Ježiš v rozhovore s Nikodémom – ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.

V Duchu Svätom naplno poznávame pravdu o Bohu či o Kristovi, v ňom vyznávame, že Ježiš je Pán, v ňom sa správne modlíme a v ňom môžeme povedať – Abba, Otče... Tieto Kristove slová nám poukazujú na to, čo je to sviatostný krst – voda a Duch Svätý. Ide o narodenie, či zrodenie z Boha, ktoré spôsobuje Duch Svätý. Až takto sa môžeme dostať do spoločenstva lásky, nie iba vlastnou silou. Potrebujeme Božieho Ducha, tak ako sme potrebovali a potrebujeme Ježiša Krista na návrat k Otcovi.

Samozrejme, problém nám môže niekedy robiť Duch Svätý ako osoba. Pretože Otca si vieme predstaviť na spôsob nášho pozemského otca, Boží Syn Ježiš Kristus mal konkrétnu ľudskú podobu, ale Duch Svätý sa nám zjavuje predovšetkým iným spôsobom, ktorý vieme vyjadriť len symbolicky – voda, oheň, oblak, svetlo, holubica, či napokon ohnivé jazyky, ktoré zostúpili na apoštolov.

Dôležitejšie je pôsobenie Ducha Svätého. A ako chce pôsobiť v nás? Presne tak, ako v živote Márie. Bola to ona, v živote ktorej prvýkrát zostúpil a našiel v nej príbytok. V nej našiel to, čo Boh hľadá v každom z nás. To jednoduché a pokorné – áno – všetkému, čo je v ľudskom živote Božie a čo je Božím plánom. V Márii nám tento Duch ponajprv zjavuje Otcovho Syna a ona sa stáva jeho Matkou. Práve tu máme aj vysvetlenie jednej invokácie, jedného zvolania z Loretánskych litánií, že je aj Matkou nielen Spasiteľa, ale i Tešiteľa, ktorým sa myslí Duch Svätý a napokon i Matkou Stvoriteľa – prijala Krista nielen ako Syna, ale aj ako Boha a Kristus je neustále v spoločenstve Otca a Božieho Ducha. Takto sa Mária stala horiacpm kríkom, ktorý sa rozhorel a zjavil svetu v ľudskej podobe. Znova podobnosť s tým horiacim kríkom, ktorý videl Mojžiš, keď sa mu v horiacim kríku zjavil sám Boh. Mária naplnená Duchom Svätým dáva vtelené Slovo, Ježiša Krista každému. Skutočne darovala Krista celému svetu. A je to ona, ktorá je spolu s apoštolmi vo večeradle a stojí pri zrode cirkvi na Turíce.

Toto je dielo Ducha Svätého. Mária je pre nás vzorom, prototypom, čo dokáže človek, keď sa naplno otvorí prijatiu Ducha Svätého. Nech aj my podľa jej vzoru prežívame nové Turíce spoločenstva Lásky, v otvorení sa Duchu Svätému a svedčiaci tak, ako prví kresťania, zapálení a nebojácni. Aby sme vytvárali v Duchu Svätom a spolu s Ježišom Kristom nové evanjelium svojho života, čo nie je nič iné, ako radostná zvesť v tomto svete.

Stanislav Brtoš

Spomienková omša v Budapešti na počesť B. Uhlára

Prvý farár v Kostole sv. Ladislava bol Slovák

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala 14. mája v Kostole sv. Ladislava na Námestí mieru spomienkovú slovenskú svätú omšu. Pred omšou sa uskutočnilo posvätenie pamätnej tabule kanonika Bela Uhlára, ktorý pôsobil v tomto kostole.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss. Na slávnosti a na svätej omši vystúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý očaril prítomných prekrásnymi náboženskými piesňami.

Na spomienkovej slávnosti život a dielo kanonika, ktorého nazývajú patrónom chudobných, priblížil miestny farár Róbert Hajnal.

Ako povedal, slovenský kanonik Belo Uhlár sa narodil v Zlatých Moravciach v roku 1886. Teologické štúdiá dokončil v ostrihomskom seminári, kde ho však nemohli vysvätiť za farára pre jeho mladý vek. Do r. 1908 vyučoval náboženstvo v katolíckych školách v Budapešti. 10. augusta 1908 ho vysvätili za kňaza. V roku 1916 sa stal kaplánom na fare Kostola sv. Ladislava v XIII. obvode Budapešti, kde bol od roku 1919 administrátorom a od roku 1924 do roku 1938 farárom. Belo Uhlár sa počas 22 rokov svojej farárskej služby v XIII. obvode staral o chudobných. Angyalföld nikdy nebol bohatý obvod. Verný služobník Boží zomrel 24. januára 1938 v Budapešti vo veku 51 rokov.

R. Hajnal potom spolu s hosťujúcim farárom zo Slovenska Stanislavom Brtošom posvätili pamätnú tabuľu nad vstupnými dverami kostola. Na krásnu mramorovú tabuľu z 22. mája 1938, pripomínajúcu slovenského farára, ktorý tu slúžil od roku 1916 do roku 1938, veriaci napísali: „Na pamiatku šľachetnému zakladateľovi našej farnosti, veľadôstojnému pánovi dekanovi, čestnému kanonikovi Belovi Uhlárovi postavili členovia Oltárového spolku. Svetlo večné nech mu svieti.”

Prítomných pozdravila po slovensky predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Zuzana Hollósyová a po maďarsky podpredsedníčka zboru Klára Mátéová Papučková. Na podujatie prišli aj veriaci z ostatných budapeštianskych obvodov, z Pilíšskej Čaby, ako aj zo Santova, kde S. Brtoš vykonával pastoračnú činnosť počas svojho vyše ročného pôsobenia medzi slovenskými katolíkmi v Maďarsku. S. Brtoš vo svojej kázni hovoril o paralele štvrtej veľkonočnej nedele, ktorá je Nedeľou Dobrého Pastiera, a pôsobenia prvého slovenského kanonika v tomto kostole. Zmienil sa o poslaní, ktoré vykonával B. Uhlár medzi veriacimi v tejto mestskej časti, a prirovnával ho k poslaniu Ježiša medzi ľuďmi. Práve preto by to mala byť podľa neho skôr ďakovná spomienka. Na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova.

Na agapé, ktoré sa uskutočnilo po omši, ponúkali organizátori pravé bryndzové halušky a chutné záviny. Medzi veriacimi bola aj obyvateľka XII. obvodu Mária Bertalanová, ktorá sa narodila v roku 1921 a osobne poznala B. Uhlára. Jej otec finančne prispel na výstavbu kostola a ona sa zúčastnila na vysvätení chrámu. Jej matka pochádza z Tekovskej župy, z Čitár (dnes Štitáre). Ako povedala, zbor v tejto mestskej časti bol vždy súdržný. Na agapé Z. Hollósyová poďakovala dirigentke Marte Pálmaiovej Pápayovej a kantorke K. Süvegesovej kytičkou kvetov. Predsedníčka slovenskej samosprávy XIII. obvodu oznámila, že na Námestí mieru plánujú každý rok usporiadať slovenskú omšu pri príležitosti výročia vysvätenia pamätnej tabule.

(ef)

Národná rada SR prijala vyhlásenie k maďarskej ústave

Národná rada SR odmieta akékoľvek exteritoriálne účinky maďarskej ústavy. Konštatuje to vo vyhlásení k prijatiu najvyššieho maďarského zákona, ktoré schválil parlament 27. mája. „NR SR ubezpečuje všetkých občanov SR, že na jej území platia a budú platiť výlučne Ústava SR, jej právny poriadok a medzinárodnoprávne záväzky, ktoré prijala Slovenská republika,“ uvádza sa vo vyhlásení, ktoré podporili všetci prítomní koaliční poslanci, opoziční boli proti. Okrem iného dokument potvrdzuje záujem na rozvoji dobrých susedských vzťahov s Maďarskou republikou v duchu moderného európanstva, hodnôt, na ktorých je založená EÚ a Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi oboma krajinami. Parlament zároveň potvrdzuje záväzok rozvíjať Slovensko na princípe individuálnych práv ako zvrchovaný štát zaručujúci slobodu a rovnosť pred zákonom všetkým jednotlivcom nachádzajúcim sa pod jeho jurisdikciou. V pôvodnom texte koaličného vyhlásenia Národná rada SR tiež deklarovala, že berie na vedomie prijatie maďarskej ústavy. Parlament však schválil pozmeňovací návrh nezávislého poslanca Igora Matoviča, ktorý túto formuláciu z dokumentu vypustil. V hre bol aj opozičný návrh vyhlásenia z dielne Slovenskej národnej strany, ktorého text bol ostrejší. Poslanci ho odmietli. Národniari okrem iného žiadali, aby parlament vyjadril „rozhorčené odmietavé stanovisko nad sériou protislovenských aktov a exteritoriálnej legislatívy narušujúcej zvrchovanosť SR, ostrý protest proti nemiestnym opakujúcim sa výrokom predstaviteľov Maďarska proti suverenite Slovenska, principiálne odmietavé stanovisko k snahám o historický revizionizmus a dôrazný apel na dodržiavanie medzinárodných zmlúv“. SNS chcela tiež vyzvať maďarský parlament na zrušenie alebo úpravu zákonov, ktoré sa dotýkajú zvrchovanosti a suverenity okolitých štátov tak, aby stratili exteritoriálne účinky a platnosť. Maďarskí poslanci mali tiež uviesť svoju ústavu do súladu s demokratickými európskymi princípmi a tradíciami.

(TASR)

Wlachovský 70

Ako ho poznám, podobný titul by dal svojmu článku o takomto významnom jubileu kultúrny diplomat, literárny historik, prekladateľ a pedagóg, inak pravidelný prispievateľ Ľudových novín Karol Wlachovský. Po milej a zároveň dôstojnej slávnosti usporiadanej k jeho 70. narodeninám v Slovenskom inštitúte som však tento krát hľadala vhodný titul ja. Prínos jeho niekoľko desaťročnej činnosti vyvíjanej v záujme zbližovania slovenskej a maďarskej kultúry, popularizovania maďarskej literatúry na Slovensku a v konečnom dôsledku zbližovania dvoch národov, si uvedomuje tak slovenská, ako aj maďarská diplomacia. Po pozdravných slovách riaditeľky hostiteľskej inštitúcie Jany Tomkovej, ktorá predstavila K. Wlachovského ako mimoriadneho človeka, nasledoval jubilejný dialóg pod názvom Desaťročia prežité v službe literatúry a kultúry, ktorý viedol štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Maďarskej republiky a člen Maďarského zväzu spisovateľov Iván Bába. Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss za jeho dlhoročnú činnosť v oblasti kultúrnej diplomacie vyvíjanú za zlepšovanie vzťahov odovzdal oslávencovi Zlatú plaketu Ministerstva zahraničných vecí SR. Generálna tajomníčka Zväzu maďarských spisovateľov Kinga Erőssová vo svojom príhovore ocenila jeho činnosť na poli prekladania diel klasikov maďarskej literatúry a ich popularizácie na Slovensku. Z rozhovoru 35-ročných priateľov K. Wlachovského a I. Bábu sa prítomní dozvedeli, že rodák z Košíc vyrastal v Bratislave a k maďarskej literatúre ho priviedol národne orientovaný spisovateľ, šéfredaktor Slovenských pohľadov Milan Ferko. Najprv prekladal do slovenčiny maďarských autorov žijúcich v Československu a jeho preklady vychádzali v Slovenských pohľadoch a Novom slove. Po istom čase začal vedome hľadať v maďarskej literatúre to, čo v slovenskej chýbalo. Pri tejto práci mal mnohých „pomocníkov“, medzi nimi Lajosa Grendela a Árpáda Tőzséra. Prostredníctvom Miklósa Mészölya sa zoznámil s Istvánom Örkényom a Gézom Ottlikom. Pozornosť vzbudil prekladom Ottlikovho románu Iskola a határon (Škola na hranici). V roku 1976 získal štipendium Zväzu maďarských spisovateľov a mohol stráviť v Maďarsku celý mesiac. Počas rozhovoru sa reč zvrtla aj na to, ako možno preložiť niektoré výrazy do druhého jazyka. Ako najväčší výkon práve kvôli svojskému jazyku Dezsőa Kosztolányiho označil K. Wlchovský preklad jeho cyklu noviel a poviedok Esti Kornél (Večerné romance), nad ktorým dlho uvažoval napriek tomu, že už mal za sebou istú prax. Často čítal diela autorov z mestského prostredia a pomohlo mu aj to, že si osvojil bratislavský mestský jazyk. V čase, keď bol veľvyslancom v Budapešti Rudolf Chmel, K. Wlachovský zamenil riaditeľské kreslo vydavateľstva Tatran, kde pracoval od roku 1968, za miesto riaditeľa Slovenského inštitútu. Ako povedal, počas svojho pôsobenia na tomto poste chcel priniesť do Maďarska to, čo je na Slovensku zaujímavé a cez návštevníkov zlepšiť obraz Slovenska. Trikrát bol vymenovaný do tejto funkcie a počas jeho pôsobenia navštevovali inštitút mnohí renomovaní literáti a všímala si ho aj maďarská tlač. V roku 1996 prijal miesto na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa, ktorá vychovala niekoľkých maďarských slovakistov a vyučoval (vyučuje) aj na ďalších vysokých školách a univerzitách. Cez spracúvanie obrazu Slovákov v maďarskej literatúre sa dostal ku Kálmánovi Mikszáthovi. Vďaka vydavateľstvu Marenčin už vyšiel štvrtý zväzok prekladov diel tohto klasika maďarskej literatúry. K. Wlachovský plánuje napísať ešte desať kníh, okrem Mikszáthových diel chce dokončiť aj preklad diel Lajosa Grendela. Iván Bába sa mu v mene Maďarov na záver poďakoval za knihy, ktoré sprostredkoval slovenským čitateľom. Ako povedal, ešte si pamätá, ako Emil Boleslav Lukáč recitoval v Pešti Endreho Adyho a dnes je K. Wlachovský tým Slovákom, ktorý najlepšie pozná maďarskú literatúru. Súčasťou večera bola výstava slovenského ilustrátora a scénografa Fera Liptáka s názvom Z každého rožku trošku, ktorý budapeštianskemu publiku predstavil výber zo svojich malieb, plagátov a ilustrácií, medziiným aj ilustrácie kníh Kálmána Mikszátha v preklade K. Wlachovského.

Jubilanta prišli pozdraviť aj Slováci z Budapešti a okolia, medzi nimi aj autorka týchto riadkov. Nositeľ najvyššieho vyznamenania Slovákov v Maďarsku počas svojho viac než 20-ročného pôsobenia v MR urobil a ako vysokoškolský pedagóg aj naďalej robí kus práce aj pre nás, Slovákov. Pravidelne recenzuje aj diela našich autorov, venuje pozornosť nášmu literárnemu životu. Obraz, ktorý o nás vykresľuje, sa nám síce nie vždy pozdáva, ale môžeme si byť istí: zrkadlo, ktoré nám nastavuje, nikdy nechce urážať.

A. Račková