Terézia Brunsviková

Šľachtická anjelská záhradka

Z obdobia prelomu 18. a 19. storočia poznáme veľmi málo žien, ktoré by sa svojou prácou výrazne zapísali do histórie. Grófka Mária Terézia Brunsviková bola výnimkou.

Narodila sa 27. júla 1775 v dome svojho otca grófa Antona Brunsvika na Rybnom námestí v Bratislave. Anton Brunsvik bol krajinský hodnostár, radca uhorskej miestodržiteľskej rady, sudca sedmipanskej stolice a tekovský župan. Rod Brunsvikovcov vlastnil viaceré majetky v Pešť-Budíne, vo Viedni, v okolí Trnavy a Hlohovca. Rodina Antona Brunsvika s manželkou Annou (rod. Seebaldy) a deťmi najstaršou Teréziou, Františkom, Jozefínou a Karolínou sídlila v kaštieli v Martonvásári neďaleko Budapešti. Naopak, Antonovmu staršiemu bratovi Jozefovi a jeho rodine patril kaštieľ v Dolnej Krupej. Terézia Brunsviková teda pochádzala z bohatej šľachtickej rodiny. Jej záujem o životy obyčajných ľudí sa v tých časoch zdal niečím neobyčajným. Už v mladom veku sa venovala hudbe, literatúre, prírodným vedám. Precestovala mnohé európske krajiny, odkiaľ si priniesla cenné poznatky. Často navštevovala svoje sesternice v Dolnej Krupej. Keď v roku 1792 zomrel jej otec, Jozef Brunsvik sa stal akýmsi chránencom detí brata.

Švajčiarsky vzor

V roku 1808 sa zoznámila s významným pedagógom Johannom Heinrichom Pestalozzim v Yverdonskom ústave vo Švajčiarsku. Pestalozzi viedol tento francúzsko-nemecký výchovný inštitút, kde uplatňoval svoje novátorské vyučovacie metódy. Presadzoval systematickú výučbu detí hravou formou s prihliadnutím na rozvoj ich osobnosti, názornosť vyučovania a postupného rozdelenia obtiažnosti vedomostí od tých najjednoduchších k zložitejším. Pestalozzi sa dnes považuje za tvorcu prvej metodiky jednotlivých vyučovacích predmetov. Teréziu Brunsvikovú uchvátila jeho práca a obetavosť, s akými pristupoval k výchove sociálne slabých a chudobných detí, ktorým ponúkol možnosť vzdelávať sa, čím im otvoril cestu do spoločnosti. Sama sa začala zaujímať o najnovšie práce pedagógov či filozofov. Študovala rôzne pedagogické systémy zavedené v Európe a Amerike. Najviac podnetov si zobrala z výchovného systému škótskeho pedagóga Samuela Wilderspina. Jeho názory na výchovu a vzdelávanie detí predstavovali v polovici 19. storočia jeden z najprogresívnejších trendov v pedagogike. Podrobne sa zoznámila s jeho dielom a upravila ho na pomery v Uhorsku. Potreba vzdelávať a vychovávať deti zo sociálne slabých vrstiev bola o to akútnejšia, čím viac sa rozvíjal priemysel. Stalo sa bežnou záležitosťou, že v továrňach do úmoru pracovali maloleté deti a matky. Tie pre prácu, ktorá im zabezpečovala často jedinú obživu, nechávali deti od útleho veku bez rodičovskej starostlivosti. Čiastočným riešením daného stavu bolo cielené a odborné vzdelávanie detí v opatrovniach.

Prvá svojho druhu

Terézia Bunsviková využila svoje spoločenské postavenie a vyvíjala tlak na predstaviteľov miest a štátne orgány, aby si uvedomili nutnosť zakladať a finančne podporovať detské opatrovne. V celom Uhorsku šírila osvetu prostredníctvom filantropických krúžkov, dobročinných spolkov, ženských meštianskych spolkov. V roku 1828 z vlastných prostriedkov otvorila detskú opatrovňu v dome svojej matky v Budíne. Nazvala ju Anjelská záhradka. Zariadenie bolo prvou inštitúciou zameranou na odbornú starostlivosť o deti predškolského veku nielen v Uhorsku, ale aj v celej strednej a východnej Európe.

Ďalšie opatrovne

Nasledovala opatrovňa v Banskej Bystrici, kde jej vznik urýchlilo otvorenie harmaneckej papierne a snaha, aby zamestnané matky mali počas práce zaopatrené deti. Na prevádzke opatrovne sa výrazne podieľal banskobystrický ženský spolok. Deti robotníkov navštevovali opatrovňu bezplatne. Vyučovalo sa v slovenskom jazyku. Terézia Brunsviková si dôsledne vyberala spolupracovníkov a učiteľov do opatrovní. Dbala o to, aby sa pedagógovia pravidelne vzdelávali. Sama organizovala metodickú poradňu – stretnutia učiteľov z opatrovní. Zo zachovaných dobových dokumentov a učebných osnov či časovo-tematických plánov prvých opatrovní v Uhorsku je vidieť nesmiernu pestrosť výučby. V jej programe sa nachádzajú predmety ako dejepis, náboženstvo, znalosť písmen, hláskovanie, počítanie, prírodopis, pojmy o ľuďoch a veciach, náuka o remeslách a technológiách. To všetko podávané názornou, hravou formou. Prakticky sa vyučovali tanec i hudba a denne sa cvičilo. Často sa využívali didaktické pomôcky, abecedné tabuľky, kocky, obrázky zvierat, vypreparované modely, remeselné výrobky. Terézia Brunsviková rozvinula a upravila Wilderspinovu metodiku, ktorá sa neskôr ukázala ako nesmierne náročná pre menšie deti. Prekonala ju tým, že vyžadovala, aby sa deti v opatrovniach viac hrali a hrou získavali nové skúsenosti. Z iniciatívy grófky Brunsvikovej a Spolku priateľov ľudí vznikla v roku 1830 prvá detská opatrovňa v Bratislave. Neskôr k nej pribudli ďalšie dve. V roku 1832 otvorila opatrovňu aj v Trnave, ďalej vo Viedni, v Mníchove, v Augsburgu.

Priekopnícka práca Terézie Brunsvikovej patrila medzi prvé osvietenské počiny pedagógov v Uhorsku. Vďaka tejto emancipovanej žene so silným sociálnym cítením sa posunulo dopredu právo chudobných detí na primeranú opateru, ale aj právo žien a dievčat na vyššie vzdelanie. Do dejín školstva sa v roku 1828 zapísala ako zakladateľka prvej dievčenskej priemyselnej školy v Uhorsku.

Sprac.: br

Čív

Denný tábor detí v znamení zachovávania tradícií

Kultúrny dom Bélu Kálmánfiho a Dedinské múzeum v Číve usporiadali týždenný tábor pre deti, v rámci ktorého mladí obyvatelia podpilíšskej obce mali možnosť bližšie spoznať svoju minulosť.

Cieľom tábora bolo nadviazať na tradičné ľudové popoludnia, ktoré organizovali pred väčšími cirkevnými sviatkami či na počesť ročného obdobia. Okrem toho vysloveným cieľom organizátorov bolo dať možnosť deťom a mladým vo veku 12 až 20 rokov spoznať minulosť svojej rodnej osady, nakoľko za ostatné roky už nie je vo zvyku hovoriť o zvykoch v užšom rodinnom kruhu. Stálym miestom tábora bolo dedinské múzeum, kde každý deň čakal účastníkov iný program. Vždy sme sa zamerali na jednu tému, s ktorou sme sa zaoberali z rôznych uhlov pohľadu. Okrem vytvorenia si blízkeho kontaktu s kultúrnymi hodnotami bolo našim dôležitým cieľom aj spoznanie miestneho nárečia, ktoré používa stále menej obyvateľov a v škole sa učia literárnu slovenčinu týždenne iba štyri hodiny. Spoznanie miestneho nárečia si vyžadovalo oboznámiť sa s materiálnou a hmotnou ľudovou kultúrou, so životom v dedine z etnografického hľadiska. Deti počúvali tieto historky ako rozprávky a vtedy som si uvedomila, že mne o týchto veciach rozprávala ešte stará mama. Ony počujú o týchto reáliách iba od svojich pedagógov, čo je samozrejme celkom iný vzťah ako s rodinnými príslušníkmi. Spracovali sme nasledujúce témy: sedliacky dom, sedliacka porta, spoločné dvory, veľké rodiny. Hneď prvý deň sme venovali spoznaniu bližšieho okolia miesta nášho tábora, teda dedinského múzea. Deťom sme rozdali aj výskumnú tému, ktorú spracujú do septembra, kedy sa stretneme a vyhodnotíme výskumy. Dvojiciam sme vybrali jeden čívsky dom, ktorého históriu spracujú nielen z hľadiska stavby, ale aj z hľadiska rodiny, ktorá ho obýva. Podľa našich predstáv pripravíme výstavku z diel detí pre širšiu verejnosť podpilíšskej obce v kultúrnom dome. Druhý deň sme venovali deťom: rozprávali sme sa o tom, aké bolo ich postavenie v rodine, aké boli ich úlohy a aké hračky mali. Pripravili sme dokonca textilné lopty, aj sme sa s nimi zahrali. Tretí deň sa niesol v znamení gastronómie. Okrem tradičnej čívskej kuchyne sme spoznali aj zvyky počas väčších sviatkov, pôstu a pod. Samozrejme ani tento deň neprešiel bez praktickej ukážky. Pripravili sme miestnu špecialitu zo zemiakov: neslýchanú babu, ktorá má iné pomenovanie v každej Slovákmi obývanej osade. Niekde ju volajú gerhene, inde placky. Počas nášho tábora sme sa venovali aj tradičným ľudovým remeslám, ako sú napríklad obuvníctvo, vápenkárstvo, kamenárstvo, baníctvo či výšivkárstvo. Na pomoc nám boli predmety vystavené v izbe remesiel. Posledný deň sme sa v predstavách obliekli do najkrajších ľudových krojov. Hovorili sme o tom, aké kroje nosili pri jednotlivých príležitostiach ženy a muži. Pripomenuli sme si, že jestvovali osobitné šaty na prvé sväté prijímanie a na birmovku a zmienili sme sa aj o zvykoch počas svadby či úmrtia.

Veríme, že sme vzbudili pozornosť mladých o tradície, ktoré ešte žijú medzi nami, ale čoraz viacej ustupujú do úzadia. Začala sa formovať komunita, s ktorou by sme chceli pokračovať od septembra v rámci národopisného krúžku.

K. Čapuchová (ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Osihotenosť

Maďarský premiér si nemôže dovoliť ísť na dovolenku, pretože bezproblémový chod krajiny si vyžaduje jeho permanentnú prítomnosť. Takouto hlúposťou kŕmil osobný hovorca predsedu vlády médiá, ktoré sa pýtali: kde je V. O., keď celý svet je v kríze, všetky vlády zasadajú, hútajú, ako z toho vybŕdnuť, akurát v Maďarsku je na vládnej rovine pokoj. Takže nech nie je nervózny žiadny podrývačský novinár, nech je ľud tejto krajiny pokojný, pretože ministerský predseda stojí na varte vo dne v noci. Chybička krásy, že keď hovorca hovoril, jeho šéf bol akurát na 4 dni v južnom Anglicku oslavovať manželkine narodeniny. Ale to zrejme nebola dovolenka, tou boli naozaj 4 dni niekedy začiatkom leta pri mori. Či kde. Faktom je, že chod krajiny bol bez zádrheľov („zökkenőmentes”). Tí, ktorí sa zadlžili vo švajčiarskych frankoch, šaleli naďalej, ale vláda vynašla riešenie na predĺženie ich agónie (fixný kurz), monstre festival Sziget sa uskutočnil síce s finančnými stratami, ale v poriadku, akurát k záveru sa objavili pri vchode na budínsky ostrov maďarskí novofašisti a chceli vniknúť, no viacerých, aj ich vodcu, parlamentného poslanca Gy. Zagyvu polícia predviedla, predtým však mútili podobné živly na tzv. Maďarskom ostrove (Magyar Sziget), naznačujúc, že by už bolo načase, keby niekto potiahol kohútik na flinte nasmerovanej na Cigánov, Židov, a vôbec, „Sieg, Heil!“, na inej sihoti, na Csepeli vyhrabali štyri mŕtvoly, ktoré tam zahrabali údajne zaživa človek prezývaný Srb (ktorý je asi Macedónec alebo vojvodinský Maďar) a jeho pomocníci, bezdomovci, minimálne dvaja z nich sú vraj Rómovia, čo je už totálny nihil (rómsky bezdomovec!), slovom: bežná selanka, k čomu ešte možno prirátať vydarený mlynársky kúsok, keď do mlyna na potoku Csele doviezli a aj zomleli pšenicu zo všetkých kútov bývalého Uhorska (geniálny PR-nápad, veď sa v tomto potoku utopil chudák Ľudovít II., a po bitke pri Moháči tu zostali Turci 150 rokov!), čím sa podľa jedného z organizátorov podarilo hoci len na chvíľu opäť spojiť to, čo Trianon rozdelil, a v tomto istom duchu získali slávnostne maďarské občianstvo ďalšie stovky menšinových Maďarov na svätoštefanský sviatok, ktorý dopadol bezchybne, pretože, ako vieme, premiér neúnavne pracuje a nechodí ani na dlhšiu dovolenku, len na kratučkú, iba na 4 dni, na britský ostrov.

Ozaj, netrápila ho osihotenosť?

Čabania v Kígyósi

Spoznávajme hodnoty okolia nášho bydliska!

S týmto mottom usporiadala výlet vedúca Slovenského klubu v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová. Členovia klubu 9. augusta navštívili južný chotár župného mesta, Kígyósku (hadovú) pustatinu a obce Szabadkígyós, Újkígyós.

Pustatina a obce boli podľa predpokladov pomenované po plazoch, v prvom rade hadoch, žijúcich na tomto mokrom území. O prítomnosti hadov svedčia aj africké myšiaky (kígyászölyv) objavujúce sa každé leto nad pustatinou. Jedince myšiakov tohto poddruhu lovia v prvom rade hady a obojživelníky nad pastviskami alebo čerstvo pokosenými lúkami. Podľa Krisztiána Turovszkého sa tunajšie názvy vytvorili pomerne skoro, už v 6 - 8. storočí a súvisia s kedysi tu žijúcim avarským rodom, ktorý sa odvodzoval od hada. Tento názor potvrdzuje aj pracka z opasku s motívom hada nájdená v roku 2001 v Újkígyósi medzi avarskými archeologickými nálezmi

Apropo, Avari! Roku 568 obsadili Avari územie okolo dolného toku Dunaja. Predpokladá sa, že v VII. storočí vznikli ustálené sídliská, obyvatelia ktorých pozostávali z chudobnejších slobodných ľudí a sluhov. Kto boli títo sluhovia? Nezabudnime, že Slovania v 6. storočí boli už vo východnej Európe (od Visly až po Balkán). Avari ich podmanili a nútili ich zúčastňovať sa na stredoeurópskych lúpežníckych ťaženiach. Slovania museli bojovať v prvých radoch, pred ozbrojenými avarskými bojovníkmi. Teda spolu s Avarmi sa v strednej Európe usadila aj časť Slovanov. Môžeme predpokladať, že naši slovanskí predkovia sa na území dnešnej Békešskej župy objavili od druhej polovice VI. storočia ako sluhovia tu žijúcich Avarov.

Neskôr sa Slovania dostali na naše územie v XVIII. storočí, keď nový zemepán, barón Harruckern zaľudnil Turkami spustošenú oblasť slovenskými, nemeckými a maďarskými osídlencami. Znovu osídlený Kígyós stratil svoju samostatnosť, keď v blízkosti založili novú lokalitu, pod názvom Újkígyós (1814). Vtedy bol Kígyós, ktorý mal národnostný ráz, pod názvom Ókígyós (Stará Hadová) administratívne pripojený k novej obci. Obec sa znovu osamostatnila v r. 1950, keď dostala názov Szabadkígyós (Slobodná Hadová).

Hlavnou pamätihodnosťou obce je kaštieľ, postavaný Wenkheimovcami, ktorí zdedili majetok od Harruckernovcov. Na jar 1945 presťahovali do kaštieľa poľnohospodársku a potravinársku školu z Békešskej Čaby, okolo ktorej vytvorili cvičné hospodárstvo a strojovú stanicu. Neskôr dostali v budove miesto aj múzeum školy a pamiatky rodiny Wenkheimovcov. Neoromantická budova kaštieľa a jeho okolie je obľúbeným výletným miestom a každú sobotu sem chodievajú novomanželia, ktorí sa v prekrásnom prostredí fotografujú. V budúcnosti plánujú používať budovu vo funkcii hotela.

Park okolo kaštieľa je od r. 1954 prírodnou rezerváciou, ktorá je sprístupnená pre návštevníkov. Ide o najznámejšiu časť Národného parku Körös-Maros s chránenými rastlinami. Staré duby a platany boli pekne vyvinutými jedincami pôvodného lesa už aj v čase začiatku stavby kaštieľa.

Kígyóska pustatina okolo parku a obce Szabadkígyós je tiež chránené územie. Zaujímavosťami prírodnej rezervácie sú veľký les, nazývaný Nagyerdő, Kígyóska paša, sprašová pusta pod názvom Nagy-gyöp a Hlavný kígyósky kanál. Cez pustatinu vedie 5 km dlhý turistický a náučný chodník, ktorý predstavuje záujemcom pozostatky prastarej vegetácie pustatiny. Chodník sa začína na kraji Nagyerdő (Veľký les). V priebehu dvoch hodín sme videli pozostatky stepi, fľaky lesov, alkalické močiare, lúky a tŕstia. Obdivovali sme rozmanitosť nášho rovinatého kraja.

A to ešte nie je všetko! Charakteristické prvky nášho kraja sú tzv. kurgány, kumánske kopy, postavané v medenej dobe. Török-halom (Turecká kopa) alebo Pap-halom (Kňazská kopa) mala viac funkcií: v tureckom období slúžila pohraničnej stráži, stál na nej skôr kláštor. Druhý spomínania hodný kurgán je Hegyeshalom (Hrotová kopa). Názov Farkas-halom (Vlčia kopa) nás presviedča o tom, že na prastarej pažiti žili okrem bažantov, králikov a srncov - obľúbených úlovkov dnešných poľovníkov – aj mäsožraví vlci.

Na juh od pusty čaká výletníkov aj Sálašské múzeum, ktoré predstavuje život a hospodársku kultúru roľníkov, žijúcich na okolitých sálašoch na začiatku XX. storočia. Okrem roľníckych náradí sme si v múzeu všimli aj staré stroje a rebrináky. Tu sme sa stretli aj s mladšími turistami, ktorí si spomedzi ponúkaných programov zvolili jazdenie na koni a koči.

Na krátky čas sme sa autobusom presunuli aj na Újkígyós. Obec založili r. 1814 záhradníci, ktorí sa zaoberali pestovaním tabaku. 100 rodín z katolíckeho Segedína pozval sem a uzavrel s nimi zmluvu gróf Antal Jozef Wenckheim. Potomkovia bývalých nájomníkov žijú v obci až dodnes. Na okolitých sálašoch (napr. Kereki) však žili a obrábali pôdu Slováci. Hmotné pamiatky týchto sálašov sa v hojnom počte nájdu v zbierke kígyóskeho osvetára Imreho Harangozóa. Hostí víta slovenské domáce požehnanie visiace oproti dverám na stene. Všetci sme obdivovali malú fotografiu, z ktorej na nás pozerali mladomanželia oblečení v prastarom kroji. Žena mala dlhú brokátovú sukňu, na páse vyšívanú stužku, bielu košeľu a na pleci veľkú šatku. Muž nosí ešte široké vybielené plátenné gate. Na výstave medzi Tranosciami dostala miesto aj zbierka slovenských pašií s krásnym obalom. Sálašské večierky pripomína citara, ktorej zaujímavú členenú formu (citara s vnútornou hlavou a s 3 malými hlavami v podobe konskej hlavy) si zachovali Kígyósania.

Výlet sme dokončili v Szabadkígyósi, kde sme sa v Poľovníckom penzióne stretli s členkami miestneho speváckeho zboru Vadvirág (Poľné kvety). Dozvedeli sme sa, že Kígyósanky sa učia hrať na citare, aby oživili spievané zvyky svojich predkov. Vedúca skupiny Anna Tóthová Litauská nám zaspievala jednu slovenskú pesničku, ktorú sa naučila v detstve od svojej matky v Sarvaši. Vďaka nej sme sa stretli nielen s hmotnou ale aj s duchovnou kultúrou Slovákov žijúcich na kígyóskej pustatine. Objavila sa citara – miestni ju nazývajú tambura – a náš obsažný výlet sme ukončili improvizovanou veselicou.

Pramene: Wikipédia, Lexikón slovenských dejín, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1999

Ildika Očovská

Melónový festival v Medeši

Začiatkom augusta usporiadali v Medeši už XXVII. melónový festival. Národnosti majú v rámci neho od roku 2002 osobitný programový čas. Vystupujú v ňom pozvaní hostia, skupiny a súbory. V tomto roku podujatie s názvom Kultúrny program národov podporili volené zbory miestnej rumunskej a slovenskej národnosti.

Program sa začal vystúpením Národnostného ľudového súboru Čaba, ktorý tohto roku oslavuje 25. výročie svojej existencie. Súbor má viac než tridsať tanečníkov. V slovenskom programe predniesli maglódske, novohradské, tirpácke a békešské tance v choreografii umeleckého vedúceho Tibora Pintéra. Vystúpila aj Medešská ľudová tanečná skupina. Svoje umenie predstavili dve skupiny žiakov základnej školy – Jarina a Konvalinka (Gyöngyvirág). Vedúcou skupiny je učiteľka tanca Kitti Hegedűsová. Medešská slovenská samospráva neustále podporuje fungovanie tanečných skupín. V tomto roku prispela na ušitie nových sukní a záster, resp. na kúpu potrebného plátna. Medzi jednotlivými programovými blokmi zabávala prítomných K. Hegedűsová maďarskými, slovenskými a rumunskými ľudovými piesňami.

Tradičnou súčasťou Melónového festivalu je aj pečenie a ochutnávka čeregov na dvore evanjelického kostola. Gastronomické podujatie medešskej Slovenskej gastronomickej skupiny taktiež podporila miestna slovenská samospráva. Príjmy z benefičnej akcie usporiadatelia použijú na realizáciu slovenského oblastného domu.

Spracoval: zp

Modra-Harmónia

Letná univerzita slovenčiny pre krajanskú mládež

Ústav jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov (ÚJOP), Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave (CĎV UK) v dňoch 10. až 29. júla 2011 usporiadali v poradí 21. ročník Letnej univerzity slovenského jazyka a odborných predmetov pre krajanov študentov a maturantov z Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny. Takmer trojtýždňový pobyt 40 účastníkov letnej univerzity v Študijnom a kongresovom stredisku CĎV UK v Modre-Harmónii dotovalo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Hlavným cieľom letnej univerzity bolo odborné a jazykové vzdelávanie, t. j. zdokonaľovanie sa v oblasti vybraných odborných predmetov a v oblasti slovenského jazyka v prirodzenom slovenskom prostredí, ako aj oboznamovanie sa so slovenskými reáliami a kultúrou. Letného školenia sa zúčastnili deti zahraničných Slovákov, krajania - študenti tretích ročníkov stredných škôl, maturanti a študenti slavistiky z Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny, zaradení do rôznych skupín podľa jazykovej úrovne. Čakala ich výučba slovenského jazyka a semináre z literatúry (literárna interpretácia textu), výučba odborných predmetov podľa oblasti vzdelávania (prírodné a spoločenské vedy), doplňujúce prednášky v rámci mimoškolských aktivít, projektové a tvorivé úlohy, ako aj ďalšie aktivity, vrátane trojdňovej exkurzie po Slovensku.

Modra-Harmónia sa nachádza v malebnom a tichom prostredí pod Malými Karpatmi, hneď na začiatku cesty do známej rekreačnej oblasti Harmónia približne 30 kilometrov od Bratislavy a 25 kilometrov od Trnavy. Krásna prírodná scenéria Malých Karpát je vhodná na prechádzky, túry, cykloturistiku, návštevu kultúrnych a historických pamiatok (hrad Červený Kameň z 13. storočia, Smolenický zámok zo 14. storočia, chránená prírodná jaskyňa Driny v Smoleniciach, Malokarpatská vínna cesta).

Väčšina účastníkov tohoročnej letnej univerzity prišla z Vojvodiny (Srbsko) a Podkarpatska (Ukrajina), z Maďarska sme boli štrnásti, hlavne študenti slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, ale aj univerzitní poslucháči spod Pilíša, Sarvašu, Budapešti, ba aj niekoľkí učitelia, Maďari pôsobiaci v slovenskej škole a rozhodnutí tiež sa zdokonaliť v slovenčine.

Prvý deň sme napísali jazykový test, podľa výsledkov ktorého sme boli zadelení do rôznych skupín, od skupiny A1 (pre začiatočníkov) do skupiny C (pokročilí). Dvaja z Maďarska spolu so šiestimi svojimi kolegami zo Srbska sme tvorili skupinu B2 (mierne pokročilí). Študentov z 11. a 12. ročníkov strených škôl zadelili do osobitnej skupiny maturantov, v ktorej sa učili nielen slovenský jazyk, ale aj dejiny Slovenska, matematiku a chémiu po slovenský.

Náš každodenný program vyzeral zhruba takto: po raňajkách od pol deviatej do dvanástej sme mali hodiny slovenského jazyka, a po obede sme si mohli vybrať medzi rôznymi mimoškolskými aktivitami, napríklad fonetika (pre začiatočníkov), tvorivé písmo, spev alebo dramatické cvičenia. Ja som chodieval práve na dramatické kurzy spojené s nacvičovaním, a tak na konci nášho pobytu v Modre-Harmónii, počas rozlúčkového večierka sme sa predstavili Španielskou čižmou Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Popoludnia sme mávali inak celkom voľné, preto keď bolo dobré počasie, vždy sme hrali futbal alebo volejbal. Po večeri sme mohli ísť na premietania známych slovenských filmov, ale zato z času na čas so svojimi novými priateľmi sme sa vybrali aj do blízkeho pohostinstva na pivo či víno. Neraz sme si však iba tak nezáväzne posedkávali na terase (občas tiež pri dobrom malokarpatskom víne) a prediskutovali sme rôzne veci či skôr vecičky života.

Cez tie necelé tri týždne ani oficiálne sme sa nevenovali len školským aktivitám, chodili sme aj na rôzne výlety. Navštívili sme napríklad Červený Kameň, hrad a zoologickú záhradu v Bojniciach, ochutnávali sme víno v Pezinku, no a v Bratislave nás prijal aj primátor hlavného mesta SR Milan Ftáčnik. Koncom druhého týždňa sme odcestovali na dlhší výlet do Mýta pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách, a za tie tri dni sme navštívili veľa známych miest Slovenska, o. i. Dvor Európy v Komárne, nádherné staré časti miest Banská Bystrica a Banská Štiavnica, najväčšiu jaskyňu Slovenska Domicu, kaštieľ Koháryovcov (neskôr Coburgovcov) vo Svätom Antone alebo tiež krásny kaštieľ Andrássyovcov v Betliari.

A na záver: prečo sa oplatí zúčastniť sa letnej univerzity slovenčiny v Modre-Harmónii? (Samozrejme, okrem toho, že je to celkom zadarmo.) Ak nie ste úplne perfektní zo slovenského jazyka - pravdu povediac: kto z nás je? - ide o ideálnu príležitosť, aby ste sa v jazyku svojich predkov zdokonalili priamo v prirodzenom slovenskom prostredí. No a v neposlednom rade môžete spoznať nových priateľov, tiež mladých Slovákov z okolitých krajín, s ktorými spolu získate garantovane nielen nové vedomosti, ale aj nezabudnuteľné zážitky.

Daniel Fuhl

Pred koncepčnými zmenami

Rozhovor s predsedom ÚSŽZ Milanom Vetrákom

Na čele Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) stojí od februára 36-ročný právnik Milan Vetrák. Niektorí naši Slováci sa s ním mohli stretnúť počas jeho pracovných ciest do Maďarska. Navštívili sme ho v Bratislave, aby sme sa okrem aktuálnych záležitostí porozprávali aj o perspektívnych plánoch Úradu.

- Medzi najdôležitejšími tohoročnými projektmi Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je výstavba nového Slovenského domu v Mlynkoch. Keď sme na stránkach Ľudových novín naposledy písali o tomto projekte, informovali sme o tom, že Celoštátna slovenská samospráva (CSS) sa v záujme dofinancovania projektu má obrátiť so žiadosťou na Úrad predsedu vlády Slovenskej republiky.

- V prvom rade by som rád pozdravil všetkých čitateľov Ľudových novín. Od posledného obdobia, ako sme sa spolu zhovárali, žiadosť zo strany CSS bola podaná a bola aj kladne prijatá. Vláda SR svojim uznesením z 1. júna 2011 prijala rozhodnutie o vyčlenení 160 tisíc eur na dofinancovanie výstavby Slovenského domu, alebo ako je aj na tabuľke domu napísané – Strediska pilíšskych Slovákov. Konkrétna suma bude známa až po ukončení rokovaní s maďarskou stranou, keďže slovenská strana zatiaľ nepozná presné prepočty poskytnutých finančných prostriedkov na projekt v eurách, z čoho sa následne vypočítavajú finančné prostriedky, ktoré je potrebné dodatočne vyčleniť na dostavbu Slovenského domu. Vychádza sa totiž z princípu, že každá zmluvná strana prispeje na projekt vo výške 50% z celkových nákladov. Je teda možné, že dodatočná finančná podpora zo slovenskej strany nebude 160 000 eur, ale iná (aktuálne podľa predbežných informácií z maďarskej strany pravdepodobne nižšia) podľa toho, aké informácie nám oficiálne poskytne maďarská strana. V priebehu výstavby sa tiež ukázalo, že pôvodný zámer, aby obe zmluvné strany boli na rovnakom mieste zapísané ako prednostní záložní veritelia do katastra nehnuteľností je problematický a budapeštiansky katastrálny úrad jednoducho odmietol takýto zápis vykonať. Na poslednom rokovaní s maďarskou stranou sme sa dohodli na vypracovaní spoločnej záložnej zmluvy a čakáme na vyjadrenie budapeštianskeho katastra. Na základe tejto novej záložnej zmluvy bude potrebné zmeniť doterajšie dotačné zmluvy s CSS, resp. vypracovať nové na dodatočné vyčlenenie odsúhlasených finančných prostriedkov. Zároveň musí Valné zhromaždenie (VZ) CSS odsúhlasiť zmluvy o užívaní priestorov s tými subjektmi zastupujúcimi slovenskú menšinu, ktorým bol pôvodný Slovenský dom v Mlynkoch odňatý. Osobitnú kapitolu predstavujú riadne vyúčtovania CSS, ktoré sa predkladajú nášmu úradu a aj maďarskej strane, pričom v tejto otázke sme sa posunuli v posledných mesiacoch výrazne dopredu. Rád by som zdôrazniť, že slovenská strana doteraz poskytla na projekt len 60% pôvodne schválenej sumy a neposkytnutých 40% je viazaných práve na uzavretie záložnej zmluvy a zápis záložného práva do katastra nehnuteľností rovnako ako aj na potvrdenie zo strany všetkých zainteresovaných subjektov, že hrubá stavba bola ukončená. Rozhodne preto nemožno zatiaľ konštatovať, že projekt výstavby Slovenského domu v Mlynkoch je úspešne dokončený, ako sa to už objavilo aj v niektorých médiách. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí súčasný stav neteší, treba však otvorene priznať, že otázka záložného práva je problémom na maďarskej strane a aj ďalšie otvorené otázky dokončenia projektu stoja práve na tom, aké informácie nám maďarská strana poskytne, resp. aké kroky podnikne.

- Slováci v Maďarsku vám neboli neznámi, keď ste sa dostali do tejto funkcie, veď ste boli aktívni vo Svetovom združení Slovákov v zahraničí. Ako ste nás poznali dovtedy, a čo ste sa o nás dozvedeli od svojho nástupu na čelo Úradu?

- Je pravda, že neboli úplne neznámi, ale tým, že som žil istý čas v západnej Európe, moje informácie neboli tak komplexné, ako som mal o Slovákoch v západnej Európe. Som veľmi rád, že na svoju prvú cestu som mal možnosť ísť aj do Maďarska a oboznámiť sa bližšie so situáciou, ktorá tam je. Čo som sa dozvedel? Naozaj som si nemyslel, že otázka vzdelávania a školstva je tak kritická, ako to medzitým konštatoval aj Úrad aj CSS. Trocha ma mrzí, že stále pretrvávajú vnútorné problémy, ktoré slovenská menšina má. Nechcem sa tváriť, že som to nezažil, a nezažívam aj inde. Takmer v každom štáte, kde Slováci žijú, málokde je jednotná komunita. Často to potom má vplyv aj na to, čo sa danej komunite podarí v domovskom štáte presadiť. Som rád, že som nadobudol kontakty na predstaviteľov štátnej správy MR, ktorí majú na starosti menšiny. Myslím si, že viaceré problémy sa dajú riešiť diskusiou, rokovaním a vzájomnou cestou hľadania riešenia existujúcich problémov v oblasti ovládania slovenského jazyka, celkovo na poli kultúry alebo postavenia menšiny. Žijeme také časy, keď sa mení aj ústavný rámec MR, čo bude mať určite veľký dosah aj na menšinu do ďalšieho obdobia. Veľa vecí je takých, že aj ja som zvedavý, ako MR pôjde vo svojom ústavnoprávnom zriadení ďalej. Či sa podarí napríklad vyriešiť zastúpenie slovenskej menšiny v parlamente. Úrad by tiež prostredníctvom rôznych opatrení a v spolupráci s ďalšími partnermi rád dosiahol, aby sa postupne vybudovala mladá slovenská inteligencia, ktorá by aj tých ostatných dokázala potiahnuť dopredu a motivovať. To je napríklad niečo, o čom som predtým nemal dostatočné informácie. Ja som predpokladal, že kruhy inteligencie sú vybudované tak, že sú podchytené aj tí mladší ľudia. Pretože všetci starneme a o chvíľu sa otázkam udržiavania národného povedomia a kultúrnej identity nebude mať kto venovať. Je preto veľmi dôležité, aby sa nám v spolupráci so slovenskou menšinou v Maďarsku podarilo podchytiť mladých ľudí. Takto detailne som situáciu predtým nepoznal a vďaka tomu, že v tejto funkcii som mal možnosť vycestovať, mohol som vniknúť do hĺbky problémov. Teraz je už len na nás a spolupráci s ďalšími partnermi, aby sme stále iba o tých problémoch nehovorili, ale aby sme ich jeden po druhom začali postupne riešiť od menších vecí k tým väčším. Veľkou výzvou pre Úrad je, aby sme tu mali osobu – spravodajcu pre styky so slovenskou menšinou v Maďarsku, ktorá by sa dlhodobo mohla venovať tejto oblasti. To je základom starostlivosti o danú menšinu.

- K spomínanej starostlivosti vo veľkej miere prispieva aj grantový systém cez ktorý SR podporuje Slovákov v Maďarsku. V tejto oblasti sa chystajú zmeny. Aké konkrétne predstavy máte?

- Keďže žiadosti boli prijaté už skôr a okrem zákona neexistovali pravidlá pre udeľovanie dotácií, tento rok sa ešte uplatňoval hybridný model, t.j. starý model s uplatnením niektorých nových prvkov. Niektoré myšlienky, ktoré má nové vedenie Úradu, sme sa snažili už aplikovať do praxe aj v rámci udeľovania tohtoročných dotácií, ale väčšina z nich sa ešte nemohla uplatniť, pretože nie sú prijaté dotačné pravidlá. Tie by sa mali prijať v priebehu roka tak, aby sa budúci rok mohol začať uplatňovať nový systém. Ja som pred svojim nástupom do funkcie deklaroval na vláde základné princípy, na ktorých by mal byť dotačný systém postavený, či už ide o možnosť viacročného financovania v prípade niektorých projektov, alebo rovnakú štartovaciu čiaru pre všetkých žiadateľov. V novom systéme chceme vytvoriť programy a podprogramy, na ktoré vyčleníme konkrétne sumy financií. Cieľom je, aby aj žiadatelia vedeli zhruba odhadnúť, či má zmysel podávať povedzme päť projektov napr. na účasť folklórnych súborov na festivaloch, keď na takýto podprogram bude vyčlenených 100 tisíc eur ročne a podprogram bude určený pre všetky krajiny, kde Slováci žijú. Musíme odstrániť aj množstvo nedostatkov, ktoré boli vytýkané finančnou kontrolou, alebo inými kontrolami v minulých rokoch. Preto sme už v tomto roku prepracovali dotačné zmluvy. Sú koncipované prísnejšie ako boli v minulých rokoch, čo bude mať tiež dosah na prijímateľov dotácií. Práca Úradu bude zameraná aj na kontrolu dotácií. V rámci reorganizácie štruktúry sa vytvorilo miesto vnútorného kontrolóra, ktorý bude mať právomoci aj voči prijímateľom dotácií. Aj dôslednejšia kontrola nakladania s prostriedkami zo štátneho rozpočtu je jedným z princípov, na ktorých bude postavený nový dotačný systém. Slováci v Maďarsku majú oproti iným výhodu, že existuje aj medzištátna zmluva o podpore národnostných menšín v oboch krajinách, na základe ktorej, okrem financií, ktoré sú v klasickom dotačnom systéme, by na základe osobitného uznesenia vlády mala byť vyčlenená ďalšia suma. Vzhľadom na finančnú situáciu, ktorá je na Slovensku, sa napriek snahám Úradu, zatiaľ nepodarilo tieto financie vyčleniť. Nie je to povinnosťou Úradu, je to povinnosť vlády, len žiaľ nie je veľmi dobre formulované príslušné uznesenie, ktoré hovorí o tom, že peniaze sa majú vyčleniť priebežne. Úrad preto chce predložiť na rokovanie vlády zmenu uznesenia, v ktorej navrhneme konkrétny termín, do ktorého treba financie vyčleniť, čo by vláda mala zohľadniť aj pri návrhu nového štátneho rozpočtu. Ešte stále skúmame možnosti, ako by sme mohli tento rok aspoň časť týchto peňazí vyčleniť. V tejto otázke by sa malo 25. augusta uskutočniť aj rokovanie medzi mnou, vedúcim Úradu vlády SR a veľvyslancom SR v Maďarsku s cieľom nájsť riešenie tohto problému. Nazdávam sa však, že v tejto otázke malo byť už dávno aktívnejšie Ministerstvo financií SR tak, ako o to ministra financií SR žiadal listom aj minister zahraničných vecí SR. Úrad spravil v tomto smere všetko, čo bolo v jeho silách. Poslali sme dve oficiálne žiadosti na Úrad vlády o vyčlenenie financií, rokovali sme so štátnym tajomníkom ministerstva financií a s riaditeľkou kancelárie predsedníčky vlády. Skúmame aj možnosť, aby sme v prípade, keď niektorí krajania nevyužijú udelené dotácie, túto sumu poskytli slovenskej menšine v Maďarsku. Uvedomujem si aj to, že nemalá časť peňazí šla na projekty vzdelávania a tábory pre deti a momentálne je august a už veľmi veľa akcií bolo, alebo nebolo vôbec, práve kvôli tomu, že tieto peniaze zatiaľ neboli vyčlenené. Neviem, čo sa ešte dá „zachrániť“, keď sa peniaze vyčlenia v septembri, ale verím, že niečo ešte bude možné urobiť tak, aby to podporilo slovenskú menšinu v Maďarsku.

- Žiadosti o dotáciu v rámci grantového systému Úradu už boli vyhodnotené, zoznam úspešných žiadateľov sme uverejnili aj v našich novinách. Približne kedy môžu žiadatelia počítať s podpisom dotačných zmlúv a s vyplácaním dotácií?

- Mrzí ma, že celá agenda sa posunula zhruba o obdobie, o koľko sa posunulo vymenovanie nového predsedu do Úradu. Vláda nevymenovala predsedu k 1. 1. 2011, ale až k 10. februáru 2011. Tým pádom aj ľudia na Úrade žili v neistote a zabezpečovali sa iba nevyhnutné úlohy, aby Úrad vôbec fungoval, ale nič z toho, čo sa bežne robilo po minulé roky, sa nevykonávalo. Keď som nastúpil do funkcie, musel som sa najprv oboznámiť s vecami, urýchlene odstrániť viaceré nedostatky a tým sa celé obdobie ešte viac predĺžilo. Už sa nám podarilo vypracovať dotačné zmluvy a dal som pokyn, aby boli do konca júla všetky pripravené a začiatkom augusta rozoslané žiadateľom, čo sa však objektívne nemusí podariť, keďže zmlúv je 437 a úrad je vo všeobecnosti personálne poddimenzovaný. Keďže dotačné zmluvy sú nové a treba k nim priložiť viacero dokladov, predpokladám, že bude istý čas trvať, kým sa prijímatelia dotácie s nimi oboznámia a priložia všetky potrebné doklady, čo poskytnutie financií oddiali. Veľkým problémom je aj to, že mnohí žiadatelia nemajú vyrovnané svoje záväzky so štátom z minulosti a ich vyúčtovania nie sú v poriadku, čo bráni poskytnutiu dotácií, aj keď je zmluva uzavretá. Dúfam však, že sa nám podarí väčšinu financií do konca augusta, resp. septembra poukázať. Ide o projekty, ktoré boli realizované od januára do júna. V prípade projektov, ktoré budú realizované v druhom polroku, pokladám za pravdepodobné poukázanie dotácií do konca septembra, resp. októbra a pri koncoročných ešte neskôr. Naozaj sa chcem ospravedlniť všetkým žiadateľom, pretože si uvedomujem, že vnútorné problémy ktoréhokoľvek úradu na Slovensku ich nezaujímajú, len chcem povedať, že celý posun nastal z objektívnych dôvodov. Tiež by som rád na žiadateľov apeloval, aby si riadne prečítali nové dotačné zmluvy, promptne doložili, čo treba a riadne vyúčtovali predchádzajúce dotácie.

- Na ustanovujúcom zasadnutí zboru vašich poradcov, ale aj na iných fórach sa v poslednom období často hovorí o tom, že sa treba pozrieť na to, ako sa plní štátna koncepcia starostlivosti o krajanov a v prípade potreby treba navrhnúť zmeny. Máte už nejaké konkrétne predstavy alebo návrhy?

- Prvé stretnutie poradného zboru sa dotklo aj otázok koncepcie, ale neriešili sa konkrétne veci. Dohodli sme sa, že riadne pracovné zasadnutie zboru uskutočníme v októbri, keď jednotliví členovia prídu aj s konkrétnymi návrhmi, akým spôsobom preformulovať koncepciu starostlivosti tak, aby mohla byť budúci rok prijatá. V októbri sa budú vyjadrovať členovia aj k dotačnej smernici, ktorú na Úrade sfinalizujeme a dáme na pripomienkovanie celému slovenskému zahraničiu, nielen členom zboru poradcov. Chcem zdôrazniť, že členovia zboru poradcov nie sú nejakou privilegovanou skupinou, ktorá bude jediná mať možnosť vyjadrovať sa k veciam, ktoré náš úrad pripravuje. Oni sú v prvom rade ľudia, ktorí vo svojej oblasti už niečo dokázali a ja sa s nimi rád poradím hlavne v tých veciach, v ktorých sa poradcovia profilovali už dlhší čas. Rád by som bol, keby všetci, ktorí majú záujem, mali takisto možnosť pripomienkovať materiály, ktoré Úrad robí. Čiže nikto z krajanov, kto má záujem spolupodieľať sa na novej koncepcii a na pripravovaných veciach strategického charakteru nebude ukrátený o možnosť sa vyjadriť, len preto, že nie je členom zboru poradcov. Myslím si, že toto je dôležité povedať, aby nevznikalo napätie. Oni zastupujú istý segment Slovákov žijúcich v zahraničí, tak, ako máme vo svete aj iných zástupcov slovenského zahraničia, napr. viaceré spolky, organizácie, alebo aj Svetové združenie Slovákov v zahraničí. Nemyslím si, že je niekto na svete, kto by mohol povedať, že zastupuje všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí na celom svete.

- Ako vidíte, bude sa vám dariť riešiť odlišné problémy a záujmy tradičných a novo vznikajúcich slovenských komunít vo svete?

- Je to veľmi komplikovaná otázka, na ktorú môžem povedať zatiaľ len spôsobom, že vieme, aké je smerovanie Úradu v tejto veci. Pri presadzovaní zmien, či už ide o koncepciu, alebo novelu zákona, Úrad musí mať určité postavenie aj v rámci štátnej správy. To postavenie vyplýva jednak zo zákona, ktorý je tzv. „hrubá sila“, ale aj z tzv. „mäkkej sily“, ktorú má Úrad jednak z pohľadu toho, koho reprezentuje a tiež z pohľadu svojich diplomatických skúseností doma i v zahraničí. My sa tešíme aj kritike vo vzťahu k Úradu, tá je potrebná, aby sme sa vedeli posunúť dopredu. Ale pokiaľ tá kritika nebude vecná, bude oslabovať postavenie Úradu voči iným subjektom, napr. ministerstvám pri presadzovaní priorít slovenského zahraničia, keďže sa ľahko vytvorí zdanie, že Úrad možno ani nezastupuje krajanov, čo by bolo veľmi nešťastné. Musíme hľadať isté spoločné črty, ktoré majú jednotlivé komunity a navzájom ich prepojiť. Tak, aby vzniklo prostredie, kde Úrad bude môcť povedať, že zastupuje 2,2 milióna Slovákov vo svete a z toho 300 tisíc voličov, čo už niečo hovorí aj politickým stranám, ktoré majú svojich zástupcov v parlamente, vo vláde, v samospráve a pod. Každá z komunít má isté prednosti, ktoré treba vedieť správne využiť a je úlohou Úradu, aby tomu tak bolo. Je to úplne iná pozícia, ako keď by Úrad zastupoval len dolnozemských Slovákov alebo len novú emigráciu v Írsku alebo Anglicku. Tu naozaj doslovne platí, že v jednote je sila – vo vzťahu navonok medzi Úradom a inými subjektmi a na druhej strane rozmanitosť a uplatnenie špecifického prístupu vo vzťahu dovnútra medzi Úradom a jednotlivými komunitami tak, ako to ustanovuje aj platný zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Zároveň je aj vo vzťahoch vo vnútri nájsť spoločné body, ktoré sa týkajú všetkých komunít. Vzdelávacie centrá a školstvo je dobrým príkladom, keď ide síce o dve odlišné formy vzdelávania, ale v princípe obe stoja na tom, že všetky tieto deti sa chcú vzdelávať v slovenčine. Uvedený prístup, t.j. navonok jednotnosť a symbióza a vnútri systému rozmanitosť a špecifický prístup treba zadefinovať aj v novej koncepcii starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí.

Za rozhovor ďakuje: Alžbeta Račková

310 rokov Slovákov v Orosláni

„Spomíname a uchovávame vaše tradície (1701-2011)“. Od druhého augustového víkendu tento nápis víta všetkých návštevníkov Slovenského pamiatkového domu v Orosláni. Je vytesaný na pamätnej tabuli, ktorú pri príležitosti osláv 310. výročia osídlenia Orosláňu slovenskými rodinami odhalil primátor mesta Károly Takács. K tomu však došlo až v skorých popoludňajších hodinách, keď už oslavy prebiehali v plnom prúde, takže vráťme sa na začiatok.

Na dvore miestneho pamiatkového domu sa už v skorých ranných hodinách činili účastníci súťaže vo varení na otvorenom ohni. Neprešlo veľa času a v kotloch už bublali a rozvoniavali súťažné pokrmy. Hneď bolo jasné, že víťazom sa stane každý, komu sa z nich ujde.

Medzitým sa v neďalekom evanjelickom kostole začal oficiálny program podujatia organizovaného Oroslánskou slovenskou samosprávou, Spolkom pre ochranu dedinskej kultúry a tradície a miestnym evanjelickým zborom. Po zaznení maďarskej a slovenskej štátnej hymny Martina Freiszová zarecitovala báseň Juraja Dolnozemského „Milí naši“ po slovensky aj po maďarsky. Hostí vzápätí pozdravila známa televízna moderátorka Zsuzsa Kertészová, ktorá sa dlhšiu dobu zaujíma o miestnu slovenskú kultúru. Jej slová prekladala do slovenčiny tlmočníčka celých osláv Monika Szabová. Prítomní boli poslankyňa a vedúca úradu vlády dr. Judit Czunyiová Bertalanová, primátor Orosláňu K. Takács, evanjelická farárka Etelka Farkašová, predsedníčka Spolku ochrancov miestnej tradičnej kultúry Melinda Károlyiová Plózová a mnohí ďalší. V rámci slávnostného aktu primátor mesta Myjava Pavol Halabrin, primátor Šale Martin Alföldi, starosta Kozároviec Jozef Majer a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová podpísali zmluvy o priateľstve a spolupráci medzi triom slovenských obcí a Oroslánskou slovenskou samosprávou. Pred desiatimi rokmi, pri príležitosti 300. výročia príchodu Slovákov do Orosláňu miestny volený zbor už podpísal zmluvu s Myjavou o priateľstve a obojstrannej pomoci. Práve z jej okolia totiž prišli slovenskí predkovia znovu osídliť toto spustošené územie. V prípade Myjavy teda šlo o utuženie dobrých vzťahov a potvrdenie desaťročnej zmluvy. Cieľom zmlúv je rozvoj vzájomných vzťahov v oblasti kultúry, športu, kontaktov medzi jednotlivými cirkevnými zbormi a v širšom horizonte aj medzi zastupiteľstvami miest. Po ich podpísaní sa prihovorili primátori jednotlivých miest. Všetci vyzdvihli svoje nesmierne potešenie zo spolupráce a vyslovili nádej, že tá sa bude v budúcnosti ďalej rozvíjať a nadobudne aj hospodárske rozmery.

Účastníci sa po oficiálnom programe presunuli na dvor fary, aby si vypočuli príhovory sochára Juraja Kungla, keramika Istvána Licskóa i A. Szabovej pred otvorením výstav keramík I. Licskóa, malieb Márie Zsombolyaiovej a kvetov kvetinára Csabu Lódriho.

Po príchode k pamiatkovému domu, kde už okolo poludnia bola väčšina jedál hotová, avšak pred vyhodnotením súťaží vo varení, o najkrajšiu predzáhradku a výstavy ovocia, zeleniny a ručných prác, došlo najprv k spomínanému slávnostnému odhaleniu pamätnej tabule na priečelí budovy. Odhalil ju primátor Orosláňu K. Takács a prominentní hostia k nej uložili vence. A. Szabová vo svojom príhovore zdôraznila dôležitosť spomínania na predkov, zachovávania ich tradícií a reči a to, že na zachovanie ich spomienky bude slúžiť aj táto tabuľa.

Na tretiu hodinu bol naplánovaný kultúrny program na javisku, kam sa vystupujúce súbory presunuli v sprievode od mestského úradu. Po ceste sa zastavili pri slovenskom pamätníku – diele sochára J. Kungla z roku 2001. Znázorňuje topoľ, ktorý si všetci Oroslánčania sadili na poliach, aby sa počas horúcich letných dní mohli utiahnuť do tieňa jeho bútľavého kmeňa.

Kultúrny program otvorila hymna Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) „Daj Boh šťastia“ v podaní detskej dychovej kapely Krídlovka pod taktovkou Šimona Ocskaiho. Po opätovnom privítaní prominentných hostí nasledovali slávnostné príhovory primátora K. Takácsa a predsedníčky Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy, členky Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Márie Nagyovej. Odovzdala prítomným pozdravy predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej. K. Takács vyjadril túžbu obce, aby sa kultúra a jazyk miestnych Slovákov zachoval aj naďalej a aj svoju ľútosť nad tým, že čoraz menej počuť slovenčinu na uliciach a čoraz menej detí sa učí jazyk svojich predkov napriek tomu, že samospráva by ich podporovala rovnako, ako podporila aj obnovu oblastného domu. Vyjadril svoju radosť nad podpísaním zmlúv so slovenskými mestami a očakávanie ďalších spoločných podujatí. M. Nagyová rozprávala o ťažkých podmienkach prisťahovalcov pred tromi storočiami a o svojom potešení, že ich tradície stále žijú, lebo stále sa nájdu miestni občania, ktorým na tom záleží. Obaja popriali prítomným príjemnú zábavu a kultúrny program sa mohol začať.

Na úvod sa kyticou skladieb opätovne predstavila detská dychová skupina Krídlovka. Po nich sa na pódiu postupne vystriedali Oroslánska tanečná skupina Brána, Folklórna skupina Praslica z Kozároviec, dychová skupina zo Šale, Folklórna skupina Kopaničiar z Myjavy, baletná skupina Silhouette a speváci Katarína Kovácsová a Tibor Koncz. Záujemcovia priebežne mohli navštíviť výstavy na fare, rodičia s deťmi mohli zavítať k miestnej škôlke, kde prebiehali programy pre deti.

Podvečer odovzdali cenu „Za Oroslánsku kultúru“. Založil ju Spolok pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií v roku 2004, a udeľuje ju za prácu v oblasti zachovávania slovenskej kultúry a tradícií. Tentoraz ňou vyznamenali miestnych súrodencov Matildu Szigetvölgyiovú Kostyálovú a Jána Kostyála, farárku Alžbetu Nobikovú, ktorá napriek veľkej vzdialenosti pravidelne prichádza zo Sarvaša celebrovať slovenské bohoslužby, a Jozefovi Šuvadovi s rodinou, ktorá sa aktívne podieľa na zachovaní a šírení miestnych slovenských tradícií.

Po tombole nasledovala pouličná zábava do neskorej noci. To však nebol koniec osláv. Ich záverom bola evanjelická bohoslužba na druhý deň za účasti evanjelickej farárky Hildy Guláčiovej Fabuľovej.

Zlatko Papuček

Pamiatka na predkov v Pilíšskej Čabe

Slovenská samospráva v Pilíšskej Čabe v spolupráci s obecnou samosprávou a Nemeckou národnostnou samosprávou v snahe o vytvorenie tradičného podujatia usporiadali koncom júla Deň pamiatky na predkov.

Podujatie nadviazalo na založenie Parku predkov, ktorý slávnostne odovzdali na mieste niekdajšieho napájadla v strede veľkoobce na základe iniciatívy slovenského voleného zboru v roku 2002. Uprostred parku stojí studňa, okolo ktorej stoja štyri postavy symbolizujúce v obci žijúcich Slovákov, Maďarov, Nemcov a Rómov. Na drevenej studni leží koleso, na ktorom sú napísané starodávne miestne názvy. Zvonce, ktoré visia na vahadle, darovali Slovákom členovia rómskej komunity. Je to dielo sochára Pavla Száka Kocsisa, ktoré pripomína obyvateľom ich predkov. Doteraz sa tu nepodarilo zorganizovať tradičné podujatie, ktoré by zapustilo korene, preto hlavný organizátor Dňa pamiatky na predkov a predseda slovenského zboru Július Kučera pevne verí, že koniec júla bude patriť v Pilíšskej Čabe tejto udalosti.

Podujatie začalo trojjazyčnou slávnostnou svätou omšou, ktorú celebrovali miestni farári Gyula Szabó a János Karaffa, Attila Sára z Veľkých Ludiniec a Zsolt Farkas z Kamenice nad Hronom. Počas omše poskytli hudobný sprievod členovia dychovej kapely Lapášanka z Veľkého Lapášu. Po svätej omši prešli účastníci podujatia v sprievode do Parku predkov, kde nasledovali slávnostné príhovory a po krátkom kultúrnom programe duchovní znovu vysvätili park. Moderátormi podujatia boli učiteľka hudobnej a výtvarnej školy Erika Zebegényiová a vedúci katedry Slovenského jazyka Katolíckej univerzity Petra Pázmáňa Marcell Pilecký. Starosta Pilíšskej Čaby Csaba Gáspár vo svojom slávnostnom príhovore sa zmienil o tom, že tento deň je o spolupatričnosti a o predkoch obyvateľov podpilíšskej obce, ktorí založili a obývali osadu v porozumení a súdržnosti. V mene mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti P. Weissa a v mene riaditeľky Slovenského inštitútu Budapešti J. Tomkovej sa prítomným prihovoril I. tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Metod Špaček. Vyslovil svoju radosť z toho, že môže spoločne spomínať na predkov milých ľudí obývajúcich pilíšske hory. „Sila, ktorú čerpajú ľudia od svojich predkov, posilňuje ich v súčasnosti,“ povedal a dodal, že v súčasnosti prebieha najväčšia investícia slovenskej vlády práve v tomto regióne, na Slovenskom dome v Mlynkoch, ktorý by mal slúžiť všetkým obyvateľom z okolia Pilíša. Program spestrila recitácia žiačky nemeckej národnostnej školy Doris Müllerovej a miestneho básnika Antona Drevenku v slovenčine a maďarčine.

V kultúrnom programe potom vystúpili členovia slovenského pávieho krúžku z neďalekého Santova s kyticou pilíšskych ľudových piesní. S krásnymi ľudovými piesňami vystúpili aj členovia Folklórnej skupiny Smrečany a Folklórneho súboru Rapkáčik z Veľkého Lapášu.

Účastníci slávnosti potom prešli k tzv. Panskému dvoru, kde pripravili obed pre účastníkov: bravčový perkelt zo 45 kg mäsa. Po obede nasledovala ozajstná zábava, ktorú otvoril kultúrny program, na ktorom sa s dlhšou ukážkou predstavili všetci zúčastnení. Hostia zo Smrečian predviedli folklórny prierez rokom, santovskí speváci zaspievali tie najkrajšie piesne zo širokého a užšieho okolia. Na tento program sa prišli pozrieť aj obyvatelia Mlynkov, Kestúca a Tárnoku.

Folklórny súbor Rapkáčik vznikol vo Veľkom Lapáši v roku 1988 ako detská skupina. Prvé kroky tanečníkov viedol Ing. Andrej Zurbola. Neskôr sa z tanečníčok pod vedením muzikológa profesora Javora a jeho manželky stávali hudobníčky. V súčasnej dobe sú v súbore dospelí folkloristi - ženská cimbalová muzika, tanečníci a zároveň speváci, ľudia, ktorým prirástol folklór k srdcu. Spolu deväť členov, ktorí hrajú, spievajú a tancujú. Súbor má v repertoári hudbu, spevy a tance z Nitrianskeho regiónu a taktiež aj z Východného Slovenska. Zúčastňuje sa na krajských a celoslovenských prehliadkach. Vo vienku majú členovia súboru zachovávanie ľudových tradícií ako sú fašiangy, veľkonočná oblievačka, slávnosti sv. Urbana vo vinohradoch, Mikuláš, Lucie, betlehem, svadobná odobierka a mnohé iné. S radosťou účinkujú na každom podujatí, na ktoré sú pozvaní. Vedúcou súboru je jeho zakladateľka Aurélia Šranková.

Dychová hudba Lapášanka privábila na záver každého do tanca, avšak stalo sa nešťastie: Pavol Škripek odpadol a zomrel na srdcový infarkt. Táto smutná udalosť znamenala koniec zábavy, ale účastníci predsa sa rozišli v nádeji, že založili novú tradíciu.

O obci Smrečany treba vedieť, že je typická radová dedina ležiaca 5 km na sever od okresného mesta Liptovský Mikuláš. Rozkladá sa v srdci Liptova, Liptovskej kotliny. Delegácia vedená starostom obce Vladom Šiarnikom zavítala pod Pilíš v snahe nadviazať kontakty s tunajšími Slovákmi. Po vydarenom podujatí prespali u slovenských rodín a na druhý deň im ukázali pýchu obce univerzitu a zavítali aj do Senondreja, odkiaľ ich cesta už viedla domov, pod Tatry v nádeji, že sa ešte stretnú s rodákmi z Pilíšskej Čaby...

Eva Patayová Fábiánová

Literárny výhľad z Pivnice na Pilíš

Nad novou zbierkou Z. Bárkányiho Valkána

Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea Zoltána Bárkányiho Valkána vyšla zbierka jeho najnovšej drobnej prózy a literárnych reportáží s názvom Pivnica. Vydanie publikácie, ktorá vyšla v budapeštianskej tlačiarni COMP-PRESS, podporovali Slovenská samospráva Budapešti, Slovenská samospráva II. obvodu Budapešti a Zväz Slovákov v Maďarsku.

Ako píšu vydavatelia publikácie v úvode štvrtej samostatnej zbierky drobnej prózy Z. Bárkányiho Valkána, rodák z pilíšskeho Kestúca a dlhoročný obyvateľ Budapešti v tejto knihe ponúka milovníkom slovenskej prózy v prvom rade svoje najnovšie, doposiaľ knižne nepublikované črty a poviedky. Do zbierky zaradil aj niekoľko dávnejšie napísaných diel, ktoré pokladá za charakteristické pre svoju literárnu tvorbu, ako i niekoľko literárnych reportáží, ktorými sa chce poďakovať svojim kestúckym rodákom, ktorí „ho vystrojili na cestu a ktorých láska a dôvera ho podnes posmeľujú“.

Zbierku jej autor venuje bratislavskému novinárovi a publicistovi Ladislavovi Tomáškovi, s ktorým si vytvoril spočiatku iba pracovné styky, ktoré však prerástli vo veľmi úzke priateľstvo.

Čitateľom Ľudových novín nebudú diela Z. Bárkányiho Valkána neznáme, nakoľko väčšina z nich bola uverejnená aj na literárnej strane nášho týždenníka. Dlhoročný šéfredaktor nášho týždenníka takmer pred 40. rokmi začal publikovať svoje literárne pokusy v našich novinách, kde pracoval od roku 1966 ako redaktor kultúrnej rubriky a odkiaľ v roku 2002 odišiel do dôchodku.

Zo skoro tridsiatich krátkych próz pripravil autor kyticu, ktorú si môže každý prečítať, ak si ju kúpi od vydavateľov. Vydanie publikácie finančne podporila aj Slovenská samospráva XIII. obvodu, slovenský zbor obvodu Pesterzsébet a Verejnoprospešná nadácia ZSM.

(ef)

Festival Sziget 2011

Úspešný, aj keď stratový

V polovici augusta sa skončil devätnásty ročník medzinárodného hudobného festivalu Sziget. Hoci doposiaľ rekordnú návštevnosť z roku 2009 sa nepodarilo prekonať, s dokopy 385 tisíc návštevníkmi zaostal od nej iba nepatrne – približne o 5.000 návštevníkov. Zastúpenie medzi nimi mali okrem Antarktídy všetky svetadiely, dokopy päťdesiat krajín. Odzrkadlilo sa to aj na predaji týždenných permanentiek, z ktorých až 80 % putovalo k zahraničným záujemcom. Tradične silné zastúpenie mali Holandsko a Nemecko, ale neraz sa dalo v dave počuť aj slovenské slovo. Hudobníci, návštevníci i medzinárodné médiá hovoria o podujatí v superlatívoch a všetci sa zhodujú v tom, že takúto pestrú paletu programov a žánrov neponúka žiaden iný hudobný festival. Pochvaly sa ušlo aj vysokej kvalite služieb a infraštruktúry.

Napriek všetkým týmto faktom príjmy tohtoročného festivalu skončili v mínuse, najmä pre vysokú „cenu“ svetoznámeho amerického hudobníka a speváka Princa, ktorý vystúpil v tzv. nultý deň festivalu. Enormný záujem o tento koncert dobre vystihuje, že si ho prišiel pozrieť aj známy britský herec Jeremy Irons, ktorý práve natáča film v Maďarsku. Prince je okrem hudby známy aj svojimi hviezdnymi maniermi, na ktoré ani tentoraz nezanevrel. Zvlášť na jeho žiadosť dali organizátori priviesť do dejiska luxusnú toaletu, ktorá bola v minulosti k dispozícii Madonne, aj samotnému pápežovi. Okrem toho v šatni naňho čakal obrovský kožený gauč a velikánsky LCD televízor. Nie je teda prekvapením, že po toľkom luxuse sa nemal na čo sťažovať a svoj koncert, pôvodne naplánovaný na poldruhahodinový, predĺžil až o hodinu. Ba čo viac, na Sziget sa vrátil aj v civile na koncert svojej kamarátky.

Hlavný program festivalu sa konal od 10. do 14. augusta. Spolu s mínus prvým a nultým dňom teda trval presne týždeň, čo je tiež jednou z príčin jeho obľúbenosti medzi milovníkmi podobných podujatí. Na jedenástich tematických pódiách (veľké Pop-Rockové a Európske pódium, Pódium svetovej hudby, A38-WAN2 a Rádia MR2-Petőfi, Party Aréna, Rockové a metalové veľké pódium, Rómsky stan, pódium Reggae, krčma Blues, Stanová záhrada ambientnej hudby Cöxpon) vystúpili takí známi svetoví interpreti, ako Kaiser Chiefs, Kate Nash, La Roux, Pulp, Interpol, The Prodigy, Kasabian, Dizzee Rascal, Judas Priest, Motörhead, The Chemical Brothers, Hurts, Skunk Anansie, 30 Seconds to Mars, Flogging Molly a naozaj mnohí ďalší. Nechýbali ani známi domáci interpreti, ako napr. Péter Geszti a jeho kapely, ktoré otvorili festival v mínus prvý deň, alebo Quimby, Kiscsillag, 30y, Vad Fruttik, Ferenc Molnár Caramel, Egy Kiss Erzsi Zene, Hiperkarma, Irie Maffia, Heaven Street Seven, či Péter Müller Sziámi s kamarátmi. Slovensko reprezentovala najlepšia koncertná kapela v ankete Rádia_FM Puding pani Elvisovej (PPE), ktorá svoj koncert odohrala v predposledný deň na Európskom pódiu.

Na svoje si prišli okrem fanúšikov hudby aj milovníci výtvarného umenia, najmä vďaka takzvanej Štvrti múzeí. Doposiaľ sa tu prezentovali iba budapeštianske inštitúcie s celoštátnou pôsobnosťou, túto tradíciu však práve tohto roku prerušilo Múzeum Mihálya Munkácsyho z Békešskej Čaby, ktoré sa vďaka podpore Békešskej župnej samosprávy zúčastnilo na festivale ako prvé župné múzeum vôbec. Návštevníci sa mohli okrem pokladov župy oboznámiť s dielom slávneho maliara, po ktorom je múzeum pomenované. Okrem toho mohli skladať puzzle zobrazujúce Munkácsyho maľby, alebo sa zúčastniť interaktívnych zamestnaní. Cieľom dolnozemskej inštitúcie bolo prezentovať stále a dočasné výstavy múzea a ponúknuť návštevníkom dôležité hodnoty v príjemnej, neformálnej atmosfére, inovatívnym spôsobom. Návštevníci festivalu disponujúci nepoškodenou dennou vstupenkou alebo týždennou permanentkou môžu navštíviť múzeum za polovičnú cenu ešte do konca augusta.

Ďalšími kultúrnymi podujatiami boli vystúpenia domácich i zahraničných cirkusov zo Španielska, Argentíny a Belgicka, literárne večierky s čítaním úryvkov, baroková, romantická a klasická vážna hudba, holandské i maďarské divadelné predstavenia a rôzne ďalšie, inovatívne, interaktívne programy neraz s prvkami improvizácie.

Takýto naozaj pestrý program, samozrejme, má svoju cenu. Celodenné lístky stáli 12.000 forintov okrem mínus prvého dňa, keď to bolo „iba“ 7.900, a nultého dňa, kedy záujemcovia o Princov koncert museli zaplatiť 13.900 forintov. Návštevníci, predovšetkým zahraniční, ktorí hodlali stráviť celý festival na Ostrove lodeníc, prespávajúc v stanoch, museli vytiahnuť z peňaženky 54.000 forintov. Priamo na mieste však už nemali možnosť použiť hotovosť, len na dobíjanie si kreditu na čipových kartách, ktoré si mohli zaobstarať na dvoch desiatkach stánkov po celom ostrove. Vďaka tomuto opatreniu sa výrazne skrátil čas trávený státím v radoch a odpadol tiež problém s vydávaním peňazí. Kredit bolo možné míňať na široký sortiment tovarov od pestrej palety gastronomických špecialít cez najrôznejšie alkoholické i nealkoholické nápoje, až po tričká a ďalšie suveníry. Okrem produktov si záujemcovia mohli priplatiť aj za služby a zábavu, ako napr. tetovanie, masáž, korčuľovanie sa na syntetickom ľade, bungee jumping a podobnú relaxačnú, či práve adrenalínovú službu podľa gusta.

Pohodlie a civilizované hygienické podmienky malo zabezpečiť veľké množstvo smetných košov rozmiestnených po celom ostrove a personál, ktorý neustále zbieral odpadky. Šancu udržať krok so státisícami návštevníkov, pravda, nemali, ale jednoznačne dokázali obmedziť kvantitu povaľujúcich sa odpadkov. Mobilné toalety boli taktiež prítomné v hojnom počte, doba čakania ani počas najväčšieho náporu neprevyšovala niekoľko minút. Pre stanujúcich boli k dispozícii zóny, kde sa mohli v civilizovaných podmienkach osprchovať, čo sa vzhľadom na veľký prach a dĺžku trvania festivalu naozaj zišlo.

O bezpečnosť návštevníkov sa staralo veľké množstvo strážcov, ktorí už pri vchode dbali na to, aby sa na ostrov nedostali nepovolené predmety. Tie bolo možné umiestniť v úschovni predmetov a pri odchode si ich každý mohol v nepoškodenom stave vyzdvihnúť. V súvislosti s bezpečnosťou treba spomenúť incident, keď skupina asi 70 členov a sympatizantov extrémistického Mládežníckeho hnutia 64 stolíc (HVIM) sa počas predposlednej noci pokúsila napadnúť festival. Stalo sa tak po tom, ako poslanec pravicového Jobbiku György Gyula Zagyva vyzval nespokojných, aby sa pokúsili dostať na dejisko festivalu bez vstupeniek. Ich cieľom bolo demonštrovať proti rastu cien pohonných hmôt, do areálu sa im však napokon nepodarilo dostať, lebo im v tom zabránili bezpečnostné služby a polícia. Piatich radikálov vrátane spomínaného poslanca kvôli podozreniu z výtržníctva predviedli na policajnú stanicu, kde čestný predseda HVIM Zagyva vyhlásil, že uplatní svoju poslaneckú imunitu a jeho stíhanie preto nie je možné.

Vďaka všetkým týmto službám, pestrým programom, hygienickým i bezpečnostným opatreniam sa v areáli pokojne mohli zabávať všetky vekové kategórie od tých najmenších detí až po starých rockerov. Popri drvivej väčšine zabávajúcej sa mládeže si tak naozaj prišli na svoje napríklad aj rodiny s malými deťmi.

Devätnásty festival Sziget sa stal najmedzinárodnejším, po hudobnej stránke najsilnejším, avšak hospodársky najslabším festivalom všetkých čias. Ostatné festivaly organizátorskej spoločnosti Sziget s. r. o. však boli ziskové, a tak nasledujúci, v poradí už 20. ročník našťastie nie je ohrozený.

Zlatko Papuček

Jedinečná výstava na vode

Okúzľujúce domčeky, mramorové sochy či imitácia parku voľne plávajúca na hladine jazera. To všetko je súčasťou letnej výstavy s názvom Umenie na jazere (Art on Lake), ktorú pripravilo Múzeum krásnych umení (Szépművészeti Múzeum) v Mestskom parku (Városliget) v Budapešti.

„Samotná výstava nás uchvátila najmä usporiadaním umeleckých exemplárov voľne plávajúcich na hladine jazera. Pre nás a pre ostatných turistov je to nevšedný zážitok, ktorý sme doposiaľ nemali možnosť vidieť v žiadnom inom európskom meste,“ povedal pre Ľudové noviny jeden z návštevníkov výstavy.

Verejnosť si ešte do začiatku septembra môže pozrieť sochy, ktoré boli vyrobené špeciálne pre túto príležitosť. Svoju prácu vystavilo 25 umelcov zo 14 krajín EÚ. Všetky diela majú vysokú výpovednú hodnotu a sústreďujú sa najmä na problémy a nedostatky dnešnej doby.

Návštevníci môžu popri prechádzke jazera sledovať vynárajúce sa objekty z najrôznejším kompozičným riešením. Zrealizovanie podobného projektu si okrem iného vyžiadalo dômyselné technické znalosti najmä vzhľadom na samotnú inštaláciu výstavy. Toto podujatie umožňuje umeniu opustiť múry múzea a vystavovať umelecké diela významných umelcov voľne v prírode. Expozícia nie je nijakým spôsobom ohradená a je voľne sprístupnená verejnosti každý deň do zotmenia.

Medzi vystavujúcimi umelcami je aj Slovák Erik Binder so svojim dielom Čakanie v Budapešti, ktoré vyvoláva melancholickú atmosféru na prelome dvoch storočí a upozorňuje na hektický a uponáhľaný dnešný svet. Nemecký umelec Daniel Knorr sa predstavil so sochou snehuliaka postaveného z kameňov, ktorý varuje pred problémami spojenými s klímou a zhoršujúcim sa globálnym otepľovaním. Čech Jiří David je zase vo svojich dielach citlivý na sociálne a ľudské problémy, a jeho posolstvo je vyjadrené pomocou jednoduchých, symbolických nástrojov ako napríklad päť metrov vysoká palica pre zrakovo hendikepovaných s názvom Palica pre nevidiacich.

Mestský park, v ktorom sa výstava realizuje, bol postavený za vlády Márie Terézie a jeho prvotnou úlohou bolo poskytnúť oddych všetkým spoločenským vrstvám. Po Viedni bola Budapešť druhým mestom v Európe, ktoré malo umelé klzisko postavené už v roku 1926.

Výstava rozprestierajúca sa na území 35 tisíc štvorcových metrov, združujúca umelcov z celej Európy, patrí k vrcholným umeleckým podujatiam tohto roka.

Lucia Kozáková

Mimoriadne zasadnutie VZ CSS o slovenskom dome v Mlynkoch

Jediný bod bol na rokovacom poriadku druhého tohoročného mimoriadneho zasadnutia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS). Poslanci museli prijať uznesenia súvisiace s dofinancovaním výstavby nového Slovenského domu – Regionálneho strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch. Ako o tom informoval v úvode zasadnutia predseda CSS Ján Fuzik, Ministerstvo verejnej správy a spravodlivosti, ktoré má vo vláde na starosti menšinové záležitosti, po nedávnom rokovaní s predstaviteľmi Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí požiadalo VZ CSS o prijatie dvoch uznesení. Je to podmienka, po prvé, prípravy zmluvy s vládou Slovenskej republiky o podpore potrebnej na dokončenie stavby a po druhé, poskytnutia zvyšných 40 miliónov forintov z podpory maďarskej vlády. Po schválení vyúčtovania prvej časti dotácie slovenskej vlády CSS obdrží zvyšných 40 percent, približne 25,5 milióna forintov z pôvodnej podpory zo Slovenska. Ako o tom informoval poslancov J. Fuzik, technické odovzdávanie stavby sa uskutoční v najbližších dňoch, pričom slávnostné odovzdanie bude pravdepodobne koncom septembra. K dispozícii sú aj finančné prostriedky na prevádzku objektu, ktoré získala CSS z Wekerleho fondu.

Keďže sa uznesenia týkali majetku nášho najvyššieho voleného zboru, poslanci museli schváliť rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou hlasov, t. j. nadpolovičnou väčšinou všetkých zvolených poslancov. VZ CSS prijalo uznesenie o tom, že pozemok nového slovenského domu a po vydaní právoplatného užívacieho povolenia aj postavená budova bude súčasťou obmedzene obchodovateľného základného majetku CSS. Poslanci zároveň vyjadrili svoj súhlas so zapísaním záložného práva maďarskej a slovenskej vlády do katastra nehnuteľností. VZ CSS splnomocnilo predsedu, aby do získania spomínaných dotácií v prípade potreby vyrovnalo účty súvisiace s výstavbou domu z finančnej rezervy CSS.

V závere zasadnutia sa rozprúdila živá diskusia o podporách pre samosprávy na základe splnených úloh, o ktorých rozhodlo Ministerstvo verejnej správy v týchto dňoch. Napriek tomu, že niektoré zbory získali vyššiu dotáciu ako v minulých rokoch, poslanci sa kriticky vyjadrili o novom systéme udeľovania dotácie. Boli toho názoru, že nie sú jasné kritériá a výsledok často neodráža činnosť danej samosprávy ani váhu komunity, ktorá za ňou stojí. Ďalšou témou, ku ktorej sa poslanci vyjadrovali, bolo blížiace sa sčítanie ľudu. CSS pripravila leták a v polovici septembra plánuje vydať plagát, prostredníctvom ktorého v každej Slovákmi obývanej osade budú upozorňovať príslušníkov našej národnosti na význam sčítania. Odznel aj návrh, aby v záujme upriamenia pozornosti ľudí na sčítanie ľudu sa slovenské samosprávy v priebehu septembra obrátili na svojich voličov prostredníctvom verejných zasadnutí.

A. Račková

Nemajú dobrých prekladateľov alebo zámerne zavádzajú?

Čelní politici vládnuceho straníckeho zväzu (nie koalície) často používajú argument proti kritickým postojom slovenskej vlády v súvislosti so spôsobom „zľahčeného“ udeľovania maďarského štátneho občianstva občanom Slovenskej republiky, že vlastne Maďarská republika (od budúceho roka Maďarsko) robí len to, čo Slováci už dávno robia. Pán Zsolt Semjén, vicepremiér pre národné otázky, rád uvádza ako príklad čabianskych a pilíšskych Slovákov, ktorí podľa neho dostávajú slovenské štátne občianstvo podobne ľahko. Maďarsko to považuje za normálne a netrestá ich za získanie slovenského občianstva odňatím maďarského. Podobne sa vyjadril aj pán József Berényi, predseda našej vláde blízkej maďarskej strany na Slovensku (SMK) v maďarskom rozhlase (14. augusta). K tomu ešte dodal, že zahraniční Slováci dostávajú k občianstvu aj hlasovacie právo. Ako dôkaz toho uviedol predvolebnú kampaň na Slovensku, v ktorej sa aj premiérka Radičová uchádzala o zahraničné hlasy. Ani jeden, ani druhý pán nechápe, akým právom kritizujú Slováci udeľovanie maďarského štátneho občianstva a hlasovacieho práva Maďarom žijúcim v „Hornom Uhorsku“, keď podobné možnosti slovenskej menšine v Maďarsku už dávno poskytla.

Pozrime si, čo hovoria o tom slovenské zákony. Občianstvo Slovenskej republiky možno získať narodením, osvojením a udelením. Udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky upravuje zákon NR SR č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve SR v znení zákona č. 70/1997 Z. z., zákona č. 515/2003 Z. z., zákona č. 36/2005 Z. z., zákona č. 265/2005 Z. z. a zákona č. 344/2007 Z. z..

Podľa § 7 tohto zákona

(1) Štátne občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a

a) má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň osem rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky

(3) Žiadateľovi, ktorému bolo vydané osvedčenie preukazujúce postavenie Slováka žijúceho v zahraničí, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky uvedenej v odseku 1 písm. a), ak má nepretržitý pobyt na území Slovenskej republiky najmenej tri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Teda na rozdiel od slov hore citovaných pánov, čabiansky alebo pilíšsky Slovák nemôže žiadať slovenské občianstvo, ak nežije v Slovenskej republike. Predpokladom udeľovania občianstva je pobyt dlhý najmenej tri roky.

Neviem posúdiť, či vládni politici zámerne zavádzajú maďarskú verejnosť a zneužívajú našu menšinu v tejto veci, alebo len pracujú s nepresným prekladom. Problém s prekladaním sa mi zdá byť málo pravdepodobný v prípade pána Berényiho, veď on ovláda spisovnú slovenčinu lepšie, ako veľa Slovákov v Maďarsku. No a už vonkoncom nechápem, prečo neupozorňujú maďarských politikov na tento ich omyl predstavitelia našich slovenských menšinových organizácií. Napríklad cez kanály, ktoré im poskytuje nedávno podpísaná strategická dohoda s vládou alebo pri ich konzultáciách s SMK.

Matej Šipický