Tristo rokov Slovákov v Alberti

Pre poddaný ľud na Slovensku bolo 17. storočie charakteristické zemepanským útlakom, obmedzením slobody sťahovania a ku koncu tohto storočia aj násilnou rekatolizáciou. Severné, čiže slovenské stolice Uhorska mali popri vysokej ľudnatosti nedostatok úrodnej pôdy a pritom robotné povinnosti poddaných sa sústavne zvyšovali. Život a obživa obyvateľstva v týchto častiach krajiny dosiahli kritickú úroveň. Poddaní sa snažili hľadať miesta s lepšími životnými podmienkami a náboženskou slobodou. Z tohto dôvodu si hľadali svoj lepší domov sťahovaním a útekom od svojich zemepánov. Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach a oproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny, ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, stali sa lákadlom pre slovenských poddaných. Išlo najčastejšie o územie od Peštianskej stolice až po Dolnú zem.

Prví putujúci poddaní sa už na konci 17. storočia a samom začiatku 18. storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú a postupne sa posúvajú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste za chlebom a slobodou nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode Osmanov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol so svojou rodinou obhospodáriť. Osídľovanie voľných priestorov sa uskutočňovalo dvoma spôsobmi. Prvým bol útek poddaných od svojich zemepánov a druhým boli akcie zemepánov formou organizovanej kolonizácie. Napríklad podľa celostoličného súpisu zbehov z roku 1720 Novohradskú stolicu do uvedeného roku útekom od zemepánov opustilo viac ako päťtisíc členov poddanských rodín. Na druhej strane organizované osídľovanie sa uskutočňovalo tak, že so skupinami nových prisťahovalcov sa uzatvárali osadnícke zmluvy. Prúd nových kolonistov pokračoval jedno a pol storočie a za ten čas vzniklo súvislé slovenské osídlenie z najsevernejších stolíc, cez rozhodujúcu Novohradskú stolicu, Peštiansku stolicu až po Veľkú uhorskú nížinu. Smer putujúcich na trase do Békešskej Čaby viedol od severu do Novohradskej stolice a pokračoval po trase Balašské Ďarmoty, Pešť - Asód - Piliš - Alberti - Békešská stolica. Podľa A. Petrova sa slovenské osídlenie vyskytovalo v 63 osadách Peštianskej stolice, čo zo 181 osád uvedených v Lexikóne z roku 1773 je až 35 % obcí. Po osídlení Peštianskej stolice vznikli dva slovenské ostrovy, ktoré obopínali mesto Pešť vo forme venca Slovákmi osídlených osád. Menší na pravom brehu Dunaja, zahrňujúci obce pilíšskeho pohoria, Ostrihomskej stolice a veľký, nazývaný Kerepešský, tiahnuci sa od Cinkoty až po Albertiršu s osemnástimi osadami. Do týchto osád sa na začiatku osádzania dostali aj jednotliví zbehovia, ale po prijatí väčšej skupiny prisťahovalcov každá z nich bola ošetrená osadníckou zmluvou.

Začiatok osady Alberti

 Tak to bolo aj v Alberti, kde už v prvých rokoch 18. storočia podľa súpisu utečených poddaných z Novohradskej stolice z roku 1720, sa objavili na týchto majetkoch zemepánov prví utečenci, u ktorých poznáme aj ich rodné mená. V súpise utečených zbehov z roku 1720, ktorí ušli pred niekoľkými rokmi do Alberti, nachádzame z Dolných Strhár Jána a Ondreja Križana, Michala Mišova, Jána Frčku, Ondreja Borovského, Jána a Juraja Sabu, z Hornej Strehovej Pavla Jambricha, z Chrtian Ondreja Križana, Lehotky Jána Vanču a Štefana Miháľa, Novej Vsi Jána Husára, Senného Martina Križana a Mateja Straku, Tomášoviec Mateja Motošku, Juraja Haršániho a Juraja Janoviča, Pôtra (Žihľavy) Ondreja Kukeľa.

Úteky poddaných postihli celú krajinu a ich počty boli vysoké. Zbehovia menili miesta a kým sa natrvalo neusadili, vymenili aj dvoch–troch zemepánov. Zo súpisov z rokov 1715 a 1720 vyplýva aj to, že v niektorých dedinách sa aj trikrát vymenilo obyvateľstvo. Častým posledným cieľom ich usadenia bola Dolná zem, najmä Békešská stolica. Aj z Alberti už v prvých rokoch ich osádzania prišli do Békešskej Čaby podľa Ľudovít Haana rodiny s menami Aradský, Gallo, Havran, Hric, Hudák, Hulík, Kolarovský, Šesták, Uňatinský. V roku 1785 sa do Banátu – Kovačice vysťahovali rodiny Michala, Jána, Tomáša a Juraja Brtku, Jána Stvoreca, Jozefa Vereského, Jána Gajana a L. Válovca. Podľa zachovaných prameňov evanjelického cirkevného zboru v Alberti, prvých prisťahovalcov – evanjelikov na svoje majetky ležiace na albertskej pustatine, pozval Ondrej Varačkai (Váracskay), ktorý v roku 1710 ako veliteľ kuruckej jednotky objavil väčšiu skupinu slovenských poddaných na puste Svätá Mária v Hevešskej stolici. Podľa cirkevných záznamov A. Mačáriho (Mocsáry) prví medzi nimi v najväčšom počte boli slovenskí evanjelici z osady Slatinka (Kis Szalatnya), ktorá je miestnou častou obce Pôtor a v tom čase jej evanjelickí obyvatelia patrili do evanjelického cirkevného zboru v susedných Dolných Strhároch. Historik Ján Sirácky vo svojich prácach o novozaloženej osade Alberti, v niektorom prameni našiel Slatinku uvedenú omylom, že cirkevne patrila do Dolnej Strehovej, neskôr sa v dostupných prameňoch presvedčil, že je to pôtorská Slatinka. V archíve evanjelického cirkevného zboru v obci Albertirsa sa nachádza slovakizovanou češtinou napísaná história albertského školstva do roku 1820. Jej autorom bol v tom istom roku učiteľ Juraj Jančovic (Georgius Jantsovitz), ktorý prišiel do Alberti roku 1809 z Cinkoty a bol rodákom zo Siráku.

Od roku 1894 bol v Alberti evanjelickým farárom Július Dobroňovský, na základe viacerých cirkevných prameňov, z ktorých tri boli písané aj v slovenčine, napísal krátku históriu založenia obce a cirkevného zboru. Až na niektoré malé nezrovnalosti (napr. osadu Svätá Mária zaraďuje do Peštianskej stolice) v najdôležitejších faktoroch potvrdzuje skutočnosti uverejnené historikmi. Keď v roku 1710 Ondrej Varačkai objavil skupinu slovenských poddaných sústredených a bývajúcich v zemniciach vo Svätej Márii, medzi ktorými z Dolných Strhár – Slatinky boli s rodinami Ján Králik, Ján Demikát a Michal Ďurica, všetkých presviedčal, aby sa presťahovali na jeho majetky v Alberti. Sľúbil im, že im v Alberti daruje všetky pustatiny a ešte aj časť vtedajšej osady Pilíš, ktorú tiež vlastnil a tiež osadil Slovákmi roku 1715. Slováci dočasne usadení vo Svätej Márii súhlasili s presťahovaním do Alberti, ale medzičasom roku 1710 vypukol v okolí mor a presťahovanie sa odložilo. Keď nebezpečenstvo šírenia epidémie pominulo, O. Varačkai vyslal za nimi kuriéra s listom, v ktorom ich vyzval na presťahovanie. Skôr ako sa Slováci mali presťahovať, vyslali na pustatinu Alberti svojich dvoch spoľahlivých roľníkov, aby prezreli miesto a chotár, či vyhovuje ich predstavám natrvalo sa tam usadiť. Prehliadka vyslancov dopadla úspešne, s odporúčaním na presídlenie. Pamätným dňom sa stal 14. september 1711 (F. Pesty uvádza 14. február 1711), keď slovenskí poddaní pochádzajúci zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, sa premiestnili na 24 vozoch ( F.Pesty uvádza 22 vozov) na novozakladanú osadu Alberti. Ich vodcami boli Pavel Havran, pochádzajúci z Uhorského (Novohrad), ďalej Juraj Čáni a Michal Tkáč a ich prvý farár Bedrich Claudíni. Ondrej Varačkai mal sídlo v Pánde a presídlenci na ceste za nim sa zastavili pri dedine v lese pod šírym nebom. Celý týždeň tam čakali kým nebola podpísaná zmluva a až potom osadili Albertskú pustatinu. Na svätého Michala mal farár B. Claudíni prvú bohoslužbu.

Osadnícka zmluva

V prvých rokoch osadenia pozemkové vlastníctvo šľachty ešte nebolo právne ustálené. Majetky O. Varačkaia napadal u panovníka barón Martin Selecký (Szeleczky), ktorý dostal uvedené majetky donáciou panovníka. Keď Varačkai a spoluvlastníci pozemkov videli, že Alberťania sa viac prikláňajú k Seleckému, ktorý svoje vlastnícke práva preukázal kráľovským listom, zapojili do svojich záležitostí Grasalkoviča a Beleznayho. Vzniklo napätie, ktoré vynútilo vojenskú pomoc z Veľkého Kereša. Albertskí novoosídlenci boli tri dni nútení znášať výtržníctvo, nemali dostatok jedla a vody. Nevítaných hostí museli navyše zásobiť potravinami a zaplatiť 40 forintovú pokutu. Nakoniec boli uznané majetkové práve O. Varačkaia. Po viacerých prieťahoch sa spor dostal na kráľovský dvor, v dôsledku čoho vznikla dohoda medzi Varačkaim a Seleckým s tým, že Varačkai odovzdal roku 1721 Alberti za 4 500 forintov Seleckému. S novým majiteľom osady Alberti Martinom Seleckým uzavreli slovenskí prisťahovalci 9. marca 1721 novú osadnícku zmluvu. Podľa nej každý hospodár s konským alebo volským záprahom zaplatil zemepánovi ročne 2 rýnske forinty, hospodár bez záprahu, s domom, ktorý si dáva orať a kosiť, platil jeden rýnsky forint. Želiar v prenajatom dome, bez záprahu, platil pol rýnskeho forintu. Každý hospodár a želiar z jesenného a jarného osevu odovzdal deviatok úrody, z oviec a včiel tiež deviatok výťažku. Každý z uvedených odovzdával od dvoch kráv ice masla (0,850 kg), od jednej kravy pol ice. Kto vlastnil len dom, ročne dával tri sliepky. V ďalšej časti zmluvy sa určuje povinnosť zomlieť pšenicu panskej čeľade a vydržiavať 12 chudobných žobrákov, pre ktorých dal zemepán postaviť chudobinec. Mäsiar mal povinnosť panstvu dávať ročne 15 funtov loja ( funt = 0,56 kg), farárovi z každého zabitého statku jazyk, kupovať panské ovce a iný statok. Peňažná renta sa platila v dvoch termínoch: prvá polovica na Juraja a druhá polovica na Michala. S dovolením zemepána mohol odísť inde len ten, kto vyrovnal všetky svoje podlžnosti voči zemepánovi. Každého, kto by utiekol bez povolenia, chytia a iných, ktorých by bývalí zemepáni chceli odviesť, budú chrániť richtári a celá obec. Svoju vieru mohli vyznávať slobodne.

Následne nastalo pokojné obdobie do roku 1725, kedy začali nepokoje medzi susedmi z Piliša. Predmetom sporu sa stal farský pozemok, ktorý podľa Alberťanov patril im a podľa Pilíšanov, konkrétne podľa vyhlásenia zemepána Beleznayho zase im. Na deň Medarda, keď sa Alberťania chystali do Pešti na jarmok, prišli Pilíšania na vozoch na sporný pozemok a zozbierané a seno zložené do petrencov si odviezli. Rozbroje vyvrcholili tak, že nastala bitka a Beleznayho na poli pred rozhnevanými Albeťanmi zachránil iba Pavel Havran. Táto vec sa dostala na súd a nakoniec svedectvom Varačkaia pozemok bol prisúdený Pilišanom. Od roku 1725 do roku 1750 všetci pracovali a žili v pokoji a ich zemepán Martin Selecký bol dobrým pánom. V dedine bol priadok, zemepán trval na nábožnosti svojich poddaných a školskej výchove detí. Na Veľký piatok roku 1750 tento ľuďmi uznávaný a ctený zemepán zomrel. Následníčkou zemepanských práv sa stala Judita Kyseľová (Kiszely), ktorá za krátky čas odovzdala Alberti a Boconád barónom Imrichovi a Samuelovi Seleckému. O rok neskôr Alberti rozdelili na dve časti. Časť od Marasti smerom na Pánd pripadla Imrichovi a časť na Pilišskú stranu Samuelovi. Ráno 28. júna 1763 o 6. hodine Alberti postihlo zemetrasenie, ktoré poškodilo niekoľko domov a značne bol poškodený aj kostol, postavený zväčša z dreva a váľkov.

Stavba nového kostola

Rok 1774 bol významnou udalosťou obce. Ešte pred prijatím tolerančného patentu od panovníčky Márie Terézie dostali povolenie na stavbu nového evanjelického kostola. Zemepán najskôr určil miesto stavby, ktoré sa Alberťanom nepáčilo, nakoniec dostali miesto s názvom Na vŕšku, kde stojí aj terajší kostol. Zemepán im na tento účel daroval 30 tisíc tehál. Vďační poddaní mu za tento čin priniesli zo Solnoku dvesto sadeníc jedličiek. Stavba kostola bola dokončená 4. augusta 1778 za 4 518 rýnskych forintov. Organ za 260 rýnskych forintov zhotovil organár Michal Podkonický z Banskej Bystrice. Od roku 1711 do roku 1917 pôsobilo v Alberti 14 evanjelických farárov, ktorí mali kázne po slovensky. Medzi nimi tu v rokoch 1740 – 1744 pôsobil ako štvrtý farár v poradí Samuel Tešedík, otec reformátora uhorského poľnohospodárstva Samuela Tešedíka, tunajšieho rodáka (20.4.1742. Ako evanjelický učiteľ tu v rokoch 1809 – 1833 pôsobil Juraj Jančovic, ktorého syn tiež Štefan (1811 Alberti – 1893 Sarvaš) , farár, jazykovedec a osvetový pracovník. Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikami oboch jazykov.

Hľadanie Slatinky

Na tento rok pripadá trojsté výročie príchodu prvých slovenských evanjelikov a tým aj založenie evanjelického cirkevného zboru a vtedajšej osady Alberti. Túto udalosť chcú Alberťania osláviť v septembri dôstojne. Keďže ich predkovia uviedli, že viacerí prišli zo Slatinky (Kis Szalatnya), ani autori píšuci o sťahovaní Slovákov do Peštianskej stolice nemali ustálený názor na to, či ide o Slatinku zo Zvolenskej alebo Novohradskej stolice. Dokonca aj na oficiálnom webovom portáli terajšieho mesta Albertirša v rubrike o jeho histórii sa píše, že prví prišli zo Zvolenskej Slatiny. Evanjelický cirkevný zbor v Alberti mal vďaka uchovaným cirkevným dokumentom názor, že ide o Slatinku, ktorá je oddávna miestnou časťou novohradskej obce Pôtor vo Veľkokrtíšskom okrese a táto skutočnosť korešponduje aj s údajmi, ktoré sú uvedené na začiatku tohto článku. Za účelom overenia a potvrdenia tohto faktu ohlásili sa v polovici marca na Obecný úrad a evanjelický zbor v Pôtri dvaja presbyteri evanjelickej cirkvi z Alberti, aby sa o tom presvedčili priamo v obci. V obci Pôtor ich prijal a po Slatinke sprevádzal starosta obce Branislav Laco. Na úradnom rokovaní s hosťami z Alberti bola prítomná aj zborová evanjelická farárka Jana Mária Šťastná. Bývalá dedina Slatinka, ležiaca v západnej časti chotára obce Pôtor, sa spomína už v roku 1271. V roku 1554 - 93 ju podobne ako celú obec okupovali Turci, za vojen v prvej polovici 17. storočia bola zničená a opustená do roku 1685, keď ju obnovili ako osadu, v ktorej sa v tom čase na majetku Pavla Balašu vo väčšom počte sústredili evanjelickí poddaní zo širšieho okolia Novohradu a Zvolena. Viacerí z nich odišli z Balašovho panstva najskôr do Hevešskej stolice a stadiaľ do Peštianskej stolice. V čase sťahovania obyvateľov Slatinky do Svätej Márie a Alberti, Slatinka patrila ako fília do evanjelickej cirkvi v susedných Dolných Strhároch, lebo pôtorský zbor bol veľký, mal fílie vo vzdialenejších štyroch obciach. Spustnutá osada Slatinka zostala potom iba majerom zemepána Balašu, ktorý ju neskôr predal rodine šľachtica Karola de Motte. V roku 1828 mala 6 domov a 64 obyvateľov. Po rozpade monarchie jedným z majiteľov poľností, kaštieľa, mlyna a hospodárskych budov bývalého slatinského panstva sa stal Pavel Maliarik, bývalý evanjelický farár a okresný náčelník V Modrom Kameni. Po druhej svetovej vojne až podnes sa Slatinka stala miestom viacerých priemyselných závodov a aj dnes tvorí priemyselnú zónu obce Pôtor.

Albertskí presbyteri Karol Kassik a Ladislav Revuczky si počas prieskumu v Pôtri prezreli aj starobylý evanjelický kostol, v ktorom zhodou okolností sa nachádza organ zhotovený v roku 1764 banskobystrickým organárom Martinom Podkonickým a v Alberti zase organ zhotovený roku 1778 tiež banskobystrickým organárom Michalom Podkonickým. V Pôtri navštívili aj rodinné múzeum pôtorského evanjelika z konca 19. storočia, zariadené ako dom a dvor roľníckej kultúry. Majiteľ tohto súkromného múzea venoval hosťom pre ich cirkevné múzeum niekoľko starožitných predmetov ako pamiatku z kraja ich predkov.

Existuje ešte jeden dôkaz o tom, že ide o tú Slatinku, ktorú hľadajú albertskí evanjelici. Spomínaný autor evanjelickej histórie Alberti, 14. albertský farár Július Dobroňovský udržiaval priateľské vzťahy s pôtorskou farárskou rodinou Freňovcov a keď sa v roku 1899 vydávala dcéra Júliusa Freňa – Aurélia za ábelovského evanjelického farára Bohuslava Slančíka, Július Dobroňovský bol pri sobáši ich svedkom.

Spomeniem ešte, že v obci Alberti bolo pri súpise v roku 1715 až 30 slovenských priezvisk (8 maďarských). Početné slovenské obyvateľstvo, pochádzajúce zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, malo v nej dlho viac ako 80 percentnú prevahu. V roku 1880 vykázala úradná štatistika už iba 33,5 % Slovákov. Do susednej obce Irša sa Slováci prisťahovali roku 1716 a zemepán Ondrej Varačkai im už v prvých rokoch povolal z Uhorského aj farára Tomáša Koníčeka, ktorý roku 1718 odišiel za prvého farára do Békešskej Čaby.

V roku 1950 sa obec Alberti a obec Irša spojili a prijali názov Albertirša, ktorá je od roku 2003 mestom s viac ako 12 tisícmi obyvateľmi. Smutné konštatovanie je, že tunajších Slovákov predčasne zasiahla úplná jazyková asimilácia. Kým už ani u tých najstarších nenájdeme niekoho, s ktorým by sme sa plynule porozprávali v ich rodnej reči, zatiaľ ich rodičia sa prvýkrát stretli s maďarčinou, keď zasadli do školských lavíc. Potvrdili to aj pôtorskí hostia z jubilujúceho mesta. Slováci ako pôvodní obyvatelia obidvoch obcí sa postupne asimilovali a pri trojstoročnici evanjelických osláv im ich slovenský pôvod bude pripomínať už len evanjelická viera a ich rodné mená. Ku cti im však patrí, že celkom nezabudli na svoj pôvod a s pokorou hľadajú korene svojich slovenských predkov.

Ján Jančovic

Pramene a literatúra:

Dobronyovszky, Gy.: Az Alberti ágost.hitv.ev.egyház története.

Haan, Ľ.: Pametnosti B. Čabanské. Pešť, 1866.

Jančovic, J.: Z kolísky na Dolnú zem. MS Martin. 2004.

Mocsári, A. :Nógrád megye leirása I.319

Sirácky, J.: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem. MS Martin. 1971.

Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Békešská Čaba. Budapešť, 1993. s.87.

Pest és Nógrád megye állami levéltára. Budapest, Nógrádmegyei conscriptiók, Acta 1720.

Sborník Fr.Pestyho, Helység nértára - Seznam osad v Uhrách z r.1864-65. Zostavil A.Petrov, s. 109.

„Spievajme chválu nebesiam“

Biblický tábor CSS osemnásty raz na Slovensku

Biblický tábor, ktorý usporiadala Celoštátna slovenská samospráva v auguste vo Svätom Jure pri Bratislave, postúpil do dospelého veku, nakoľko sa uskutočnil už 18. raz. Pod vedením hlavnej organizátorky Ildiky Klauszovej Fúzikovej, na prospech zachovávania a zveľaďovania slovenského cirkevného života v Maďarsku, sa zišlo 42 mladých. Tento rok boli medzi nimi chlapci a dievčatá z Mlynkov, Šápova, Budapešti, Šóškútu a Sarvaša vo veku od 3 do 18 rokov.

V priebehu týždňa sa zúčastnili na rôznych činnostiach, zameraných na náboženstvo, jazyk, hudbu a šport, ale navštívili aj múzeá a denne sa duševne obohacovali na svätých omšiach, čím posilňovali nielen svoju identitu, ale aj jazykové schopnosti. Pod vedením Timey Papovej Galdovej a Leventeho Galdu sa v priebehu týždňa naučili hudobnú jednoaktovku s témou z Nového zákona, ktorú predstavili v miestnom evanjelickom kostole posledný deň.

V sprievode Karoly Klauszovej strávili celý deň v Bratislave a spoznávali krásy hlavného mesta svojej materskej krajiny. Kornel Klausz pripravil otázky a úlohy pre kvíz, aby účastníci tábora ukázali, čo všetko sa za týždeň naučili. Okrem toho im organizátori pripravili súťaž v kreslení a pod vedením miestneho evanjelického kňaza Michala Koreňa sa naučili niekoľko nových mládežníckych náboženských piesní. Posledný deň sa niesol v znamení súťaží a odovzdávaní balíčkov, ktoré kúpili vďaka sponzorom. Tohoročný týždňový pobyt v ekumenickom biblickom tábore podporila CSS, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, slovenské samosprávy V. a XI. obvodu Budapešti a vďaka pomoci Agneše Filepovej Galdovej, obchodný dom Auchan v Solymári. Poďakovanie patrí nielen sponzorom, ale aj organizátorom a vedúcim táboru, ktorí usporadúvajú tento týždenný pobyt už dlhé roky.

Levente Galda (ef)

Ekumenická hodina modlitby v Čemeri

V záhrade čemerského Slovenského domu sa 20. augusta po štvrtýkrát uskutočnila ekumenická hodina modlitby, ktorej motto znelo: „Oslava čemerského kroja – spomienka na mamky, ktoré sa zúčastňovali na našich modlitbách, ale už nemôžu byť medzi nami.“ Podujatie svojou prítomnosťou poctili primátor veľkej obce István Fábri a viceprimátor Attila Bíró.

Prítomných privítala predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová. Po úvodnom príhovore Lászlóa Takácsa slovo Božie celebrovali evanjelický farár Gyula Johann a reformovaný farár Előd Gábor Esztergály, ktorí si pripomenuli mamky v krojoch, ktoré už nie sú medzi nami. Z poverenia rímskokatolíckeho kňaza Józsefa Görbeho sa prítomným prihovoril Csaba Kocsis. Kázne sprevádzal zmiešaný zbor Vox Animi pod taktovkou kapelníkov L. Takácsa a Ildikó Rádulyovej.

Nový chlieb posvätil reformovaný farár E. G. Esztergály, vzápätí sa o svoje myšlienky a spomienky na orbu podelil s prítomnými L. Takács. Podujatie spestrilo predstavenie detskej skupiny folklórneho tanečného súboru Malá Furmička, v rámci ktorého oživili atmosféru dožinkových slávností starých čias na základe zbierky ľudových tradícií z nedávno objaveného dedičstva tety Manci Horváthovej Pásztorovej.

Na záver slávnosti prítomní zaspievali hymnu Zväzu Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia tejto zemi“ a maďarskú štátnu hymnu.

Po oficiálnom programe vznikli spoločné fotky mamiek a detí. Vzápätí sa ruka v ruke presunuli do Slovenského domu, kde si zaspomínali pri prestretom stole.

(Alžbeta Szabová - zp)

Poznáme patrónov Európy?

Keď vojdeme do ktoréhokoľvek kostola a keď sa pozrieme na hlavný oltár, uvidíme, komu alebo čomu je zasvätený. Hovoríme, že každý kostol a aj farnosť majú svojho patróna. Podobne každá diecéza, napríklad u nás, naša spišská má za patróna svätého Martina (ktorý sa narodil ako vieme na území dnešného Maďarska v Szombathely). Takisto každý národ má svojho hlavného patróna. U nás, na Slovensku je to Sedembolestná Panna Mária. Poznáme aj patrónov Európy, ktorá je vybudovaná na základoch kresťanstva?

1. Svätý Benedikt z Nursie (480-547), nazývaný aj patriarcha západného mníšstva. Pochádzal zo zámožnej a vyššie postavenej rodiny, ktorá žila v mestečku Nursia v severotalianskom kraji Umbria. Študoval v Ríme, ale nepáčil sa mu život rímskych študentov a utiahol sa do blízkosti Subiaca, kde sa pripojil ku skupine askétov, ktorí žili v modlitbe a odriekaní, neskôr sa utiahol do odľahlej jaskyne, kde žil tvrdým pustovníckym životom. Začali ho vyhľadávať mladí ľudia, ktorí chceli žiť, pracovať a modliť sa, ako on. Tak vzniklo pri Subiacu dvanásť malých mníšskych spoločenstiev, ktoré viedol Benedikt. Neskôr sa usadil na vrchu nad mestom Cassino. Práve tu vzniklá na vrchu Montecassino kolíska veľkého a slávneho benediktínskeho rádu. Benediktínske kláštory sa stali strediskami slávnostnej bohoslužby, ale i ohniskami, z ktorých sa šírila po Európe viera a duchovná i hmotná kultúra. Pápež Pius XII. nazval sv. Benedikta „otcom Európy“ a pápež Pavol VI. ho v roku 1964 vyhlásil za patróna Európy. Cirkev slávi jeho sviatok 11. júla.

2. Pápež Ján Pavol II. potvrdil tento titul sv. Benedikta ako patróna Európy a 31. decembra 1980 pridáva nám dobre známych svätcov Cyrila a Metoda popri sv. Benediktovi za spolupatrónov Európy, pre ich zásluhy ako priekopníkov evanjelizácie východnej Európy. O ich životopise netreba snáď obšírnejšie písať, pretože každý by mal poznať, kto boli sv. Cyril a Metod. Veď nie náhodou aj v Maďarsku sa práve 5. júla na deň sv. Cyrila a Metoda stretávajú na Deň Slovákov v Maďarsku. A nielen v Maďarsku, ale 5. júla sa slávi ako Deň zahraničných Slovákov. Na Slovensku sa osobitne slávi v Cirkvi ich spomienka 5. júla, v liturgii Cirkvi je to 14. februára.

3. Svätá Brigita Švédska (1303-1373) – pochádzala z významného švédskeho rodu, ktorý dal krajine niekoľko kráľov. Už od detstva sa u nej prejavovali zvláštne mystické dary, ktoré ju sprevádzali po celý život. Vo veku 14. rokov ju vydali za mladého veľmoža a narodilo sa im 8 detí. Okrem toho bola pomocníčkou a učiteľkou mladej kráľovej manželky. Rodinné povinnosti jej nebránili v tom, aby sa venovala modlitbe a skutkom kresťanskej nábožnosti. Podporoval ju v tom aj jej manžel, s ktorým založili nemocnicu na ošetrovanie chorých. Nábožní manželia sa stali členmi tretieho rádu sv. Františka a na 25. výročie manželstva uskutočnili spoločnú púť do španielskej svätyne sv. Jakuba apoštola v Compostelle. Po návrate sa rozhodli pre manželskú zdržanlivosť a o vstup do rehole. Manžel Ulf vstúpil do rehole cisterciánov, kde aj zomrel v povesti svätosti v roku 1344. Po tom, ako sa postarala Brigita o všetky deti, žila istý čas pri kláštore Alvastra, kam vstúpil jej manžel, neskôr v Ríme. Je zakladateľkou rehole s názvom Rád Najsvätejšieho Spasiteľa. Medzitým podnikla púť do Svätej zeme a cestou späť v Ríme umiera 23. júla 1373, kedy sa v Cirkvi aj slávi jej sviatok. Telesné pozostatky previezli do jej materského kláštora vo Vadstene vo Švédsku. Pápež Bonifác IX. ju roku 1391 vyhlásil za svätú. Za spolupatrónku Európy ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 1. októbra 1999.

4. Svätá Katarína Sienská (1347-1380) – iba o niečo mladšia od sv. Brigity, sa narodila v Siene. Od detstva bola obdarená mimoriadnymi milosťami, ako šesťročná zažila zjavenie, ktoré naznačilo aj jej ďalšie povolanie. Ako šestnásťročná vstupuje medzi členky tretieho rádu sv. Dominika, počas tohto obdobia zažíva extázy. Začali sa okolo nej zoskupovať významné osobnosti zo Sieny, Florencie a Pisy, ktorí ju žiadali o rady a duchovné vedenie. Tu začala aj jej bohatá korešpondencia. Apelovala na návrat pápeža z francúzskeho Avignonu do Ríma. Zomiera 29. apríla 1380, kedy sa aj v Cirkvi slávi jej sviatok. Dožila sa iba 33 rokov, ale pre jej veľký vplyv a rozhľadenosť a vážnosť jej duchovného života sa jej dostalo postupne pocty s titulom – cirkevná učiteľka. Pápež Pius II. ju vyhlásil v roku 1461 za svätú, Pius IX. V roku 1866 jej pridelil titul spolupatrónky Ríma, Pius XII. ju roku 1939 vyhlásil za hlavnú patrónku Talianska spolu so sv. Františkom Asisským a napokon 1. októbra 1999 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za spolupatrónku Európy.

5. Svätá Terézia Benedikta z Kríža (vlastným menom Edita Steinová) sa narodila r. 1891 v židovskej rodine, v meste Wroclaw, dnes súčasť Poľska, ale vtedy patrilo k Nemecku. Vyštudovala filozofiu, ale počas štúdia sa zoznámila s dielami kresťanských mystikov, najmä sv. Terézie z Avily, čo spôsobilo zmenu v jej myslení. Spoznáva kresťanstvo a rozhoduje sa pre krst. Neostáva len pri tom, ale pod vplyvom myslenia sv. Terézie z Avily vstupuje do karmelitánskeho kláštora, kde kontempluje Krista a jeho kríž. Obdobie vojny však pre ňu malo ten najnešťastnejší koniec – bola odvedená do koncentračného tábora Osvienčim – Birkenau, kde bola aj popravená, podľa vtedajšej moci ako židovka, ale podľa nej už ako tá, ktorá prijala Krista aj s jeho krížom v celej plnosti, ako mučenica za Ježiša Krista. Aj ju spolu s Brigitou Švédskou a Katarínou Sienskou vyhlásil pápež Ján Pavol II. za spolupatrónku Európy. Jej sviatok sa slávi v Cirkvi 9. augusta.

Stanislav Brtoš

Evanjelický tábor v Slovenskom Komlóši

Evanjelická cirkev v Slovenskom Komlóši usporiadala uprostred augusta neďaleko od mesta, v Kopáncspuszte už tretí päťdňový evanjelický tábor pre deti základných škôl. V tábore sa zišlo spolu šesťdesiatštyri žiakov, hlavne zo Slovenského Komlóša. K nim sa pridali aj deti z budapeštianskej slovenskej základnej školy. Žiaci táborili pod vedením evanjelického farára Atilu Spišáka. Vedúcemu pomáhali mladí členovia evanjelickej cirkvi z Novohradskej, Peštianskej, Fejérskej a Békešskej župy. Po príchode k zrúcaninám rímskokatolíckeho kostola z XV. storočia deti umiestnili vo väčších a menších stanoch. Každý deň začal pobožnosťou. Pred obedom si vypočuli tematické učenia, naučili sa náboženské piesne a potom rozobrali tému týždňa, ktorou bolo Zvieratá z Biblie a ich vlastnosti. Poobede v rámci voľného času si účastníci tábora zahrali futbal, alebo odpočívali, aby potom mali dosť sily na popoludňajšie učenie a pobožnosť. Programy zvyčajne skončili večer okolo ôsmej hodiny. Počas tábora deti vyskúšali lukostreľbu, veľa kreslili, maľovali a tvorili v rámci remeselníckej dielne. V novovytvorenom Dome remesiel ich komlóšske ženy naučili fortiele tkania, vyšívania, ale mali možnosť vyskúšať, ako pracovali kedysi kováči, alebo ako treba robiť náramky z perál, vázy z hliny atď. V ten deň ich poobede čakalo kúpalisko a vynikajúce, teplé počasie. Keďže do tábora prichádzali deti na bicykloch, organizátori ich prekvapili aj túrami, a na sálaši sa zoznámili s domácimi zvieratami. Ako nám organizátori prezradili, v tábore nocovalo približne štyridsať žiakov, ostatných skoro ráno doviezli autobusmi a v skorých večerných hodinách ich aj odviezli. Aby sa deti zoznámili aj s miestnymi dobrotami, niektoré ženy im piekli domáce slané a sladké zákusky. Posledným programom týždňa bol táborák, pri obrovskom ohni žiaci nadšene spievali tie náboženské piesne, ktoré sa naučili v čarovnom prostredí v Kopáncspuszte.

Andrea Szabová Mataiszová

Rýchlokurz pre budúcich umelcov

Inšpirácia z Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave 2010

Ako sa stať umelcom? Existuje návod? Problematike začínajúcich i originálnych umelcov, anonymných autorov aj kríze tvorby sa venovalo niekoľko filmov na XII. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave.

Budapešť - filmová adaptácia románu známeho brazílskeho hudobníka Chica Buarquela a režiséra Walter Carvalho zachytáva príbeh brazílskeho spisovateľa v metropole na Dunaji. José Costa, spisovateľ, ktorý píše knihy na objednávku za iných, ktorí túžia byť slávni, sa vracia domov zo sympózia v Istanbule. Neplánovane lietadlo núdzovo pristáva v Budapešti. Prvýkrát vníma maďarský jazyk ako nezrozumiteľnú odlišnú kultúru. A možno práve preto, že maďarčina sa nepodobá na žiadny európsky jazyk, zostáva mu v podvedomí a vynorí sa práve v čase, kedy sa jeho osobný život dostáva do kritického bodu.

Druhýkrát prichádza do Budapešti zámerne. Zoznámi sa so ženou na kolieskových korčuliach, ktorá mu vysvetlí, že maďarčinu sa z kníh nenaučí. Zvládne výučbu tak dobre, že mu vyjde v maďarčine kniha básní. Samozrejme zmluvne je najnovšou a ďalšou knihou iného muža – renomovaného básnika. Suché skonštatovanie učiteľky maďarčiny, že sa jej verše nepáčia: „Akoby to ani nepísal Maďar...“ , ho rozhnevajú. Na tajnom zjazde anonymných autorov sa verejne priznáva, že je autorom básní. Musí sa vrátiť do Brazílie, kde vydáva knihu. Tentokrát o svojom živote pod svojím menom. A Budapešť? Zostane len spomienkou?

Pod názvom Shi (Poézia) sa otázkam tvorby venuje aj film úspešného spisovateľa a scenáristu Lee Chang-Dong z Južnej Kórei. Film ocenili na festivale v Cannes za najlepší scenár. Citlivá štúdia ľudskej duše postupne odhaľuje životný príbeh starej panej, ktorá sa rozhodne zapísať na kurz poézie. Mi-dža žije v provinčnom meste a stará sa o svojho štrnásťročného vnuka. Dráma na pozadí kurzu poézie začína v nemocnici. Mi-dža sa dozvedá, že má začínajúcu Alzheimerovu chorobu. Nevníma to. Do nemocnice práve priviezli utopené dievča. Vyšetrovanie samovraždy a jej motívu vedie k spolužiakom. Jedným z nich je aj Mi-džin vnuk. Dá sa písať poézia, ak sa vám postupne odkrýva ľudská bolesť, krutosť, korupcia a necitlivosť? Mi-dža vníma krásu prírody, okamihu o to viac, že preciťuje smrť dievčaťa i postupnú stratu vlastnej pamäti. Jej poézia je krásna, hlboká a smutná, ako všetko, čím autorka musela prejsť...

Tamara Drewe je názov filmu britského režiséra Stephena Frearsa. „Hravosť, spontánnosť – duchaplná snímka, temný humor,“ napísal Mark Adams pre Screen International. Tamara chce písať romány. Použije na to márnomyseľného starnúceho autora, ktorý láme ženské srdcia a šliape po citoch svojich obdivovateliek. Ona nie je zamilovaná, ona vie čo chce. Neďaleko jej rodného domu je farma, kde prebýva a podniká slávny autor. Tam sa „rodia“ romány. Spisovatelia a spisovateľky sem prichádzajú pokojne tvoriť. Starostlivá manželka, domáca, opatrovateľka, účtovníčka, kuchárka, upratovačka, chovateľka sliepok aj múza, diktujúca romány úspešnému manželovi, sa vďaka tínedžerkám, ktoré sa vo vidieckej diere neskutočne nudia, dozvedá šokujúce informácie. Kariéra, manželstvo i život jej drahého manžela neslávne končia, ale divák má slzy smiechu v očiach, pretože žiadna z postáv nie je ušetrená tínedžerskej priamej a neľútostnej kritike. Farma spisovateľov bude mať nového spolumajiteľa. A Tamara Drewe? Zo škaredého káčatka sa zrodila krásna spisovateľka, ktorá sa vracia k staronovej láske z detstva. Film končí a máte chuť pozrieť si ho a smiať sa ešte raz.

Dokumentárny film Svet podľa Iona B. Uličky, kontajnery, bezzubý 62-ročný muž, ktorý nikomu neprekáža. Je spokojný so svojím životom „ľudského odpadu“. Už dávno odišiel z rodiska kvôli otcovi – tyranovi. Vďaka náhode sa stáva slávnym. Mladík, ktorý objaví, že bezdomovec Ion je nadaným insitným umelcom, mu pomôže zrealizovať prvú výstavu. Bukurešť a postupne ďalšie veľkomestá žasnú nad čistým umením, ktoré vytvoril za Ceaucescovho režimu. Len tak, pre seba samého.

Režisér a kameraman Andrej Nanau sleduje jeho príbeh komplexne. Z pohľadu Iona, jeho známych, rodiny, kurátora aj návštevníkov výstavy. Vracia sa s umelcom do rodnej dediny, Ion spomína na útek z domu, na to, ako za totality mohol pracovať len ako hrobár. Kombinovanie a lepenie výstrižkov z novín sa stalo prostriedkom sebavyjadrenia človeka, ktorý si vôbec nie je vedomý, aký má talent.

„Tu je Ceaucescu vo väzení,“ hovorí Ion. „Kedy bol vo väzení?“ pýtajú sa ho, hľadiac na prúžkovaný oblek väzňa, mreže a reťaze. „Nebol, ale ja som ho tam dal,“ vysvetľuje. Mal šťastie, že jeho ostré politické koláže neobjavili v minulom režime. A ešte väčšie šťastie, že sa jeho poklady z trezoru ulice dostali na verejnosť. Mohol si kúpiť byt, bicykel a dal si urobiť nové zuby. Cestuje po svete so svojim čistým umením - obrázkami, ktoré tvoril pre seba a iba z radosti z tvorby. Obrázkami, ktoré hovoria o tom, o čom sa muselo mlčať. Aj to je umenie...

Erika Fajnorová

Zemplínsky spevokol vo Fínsku

Traja speváci zastupovali zemplínskych Slovákov vo Fínsku v meste Pielavesi od 19. do 26. júla na vystúpeniach speváckeho zboru Intervox. Členovia spevokolu z Nového Mesta pod Šiatrom Pál Pandák, László Tóth a Katarína Krafcsenková odcestovali do severnej krajiny a takto mali možnosť prostredníctvom spevu a citary, ktorá sa podobá fínskemu hudobnému nástroju kantele, predstaviť slovenskú kultúru. Miestny spevokol Tuike, ktorého vedúcou je Laura Ikaheimo, rodným menom Laura Lángová z Budapešti, vlani navštívil našu krajinu a vystúpil na medzinárodnom stretnutí spevokolov. Vedúca zboru tento rok pozvala do Fínska maďarský spevokol.

Náš spevácky zbor Intervox pod vedením Heleny Majorosovej Hódossyovej vystúpil v mestách Pielavesi, Kuopio a Isalami. Predniesli svetské a cirkevné skladby. Obecenstvo sa za program spevákov z Maďarska poďakovalo potleskom.

Fínsky spevokol sa znovu chystá na návštevu do nášho mesta na budúci rok, keď členovia Intervoxu budú mať možnosť pohostiť fínskych priateľov a predstaviť aj Maďarsko-slovenskú dvojjazyčnú základnú školu a internát, kde pestujú slovenskú kultúru s veľkým nadšením.

K. Krafcsenková

Slovenský deň v Irminčoku Pri novej peci

S cieľom vytvoriť novú tradíciu usporiadala Slovenská samospráva v Irminčoku Slovenský deň začiatkom augusta. V tento deň chceli oboznámiť mladšiu generáciu s tradíciami, ako aj vytvoriť možnosť, aby si stredná a staršia generácia zaspomínala na mladé časy.

Tieto ciele sledovali aj vtedy, keď sa rozhodli dať postaviť podľa starého zvyku pec, v ktorej môžu pripravovať tradičné jedlá. Na postavenie pece prispela aj obecná samospráva sumou pol milióna forintov, ale finančnú podporu poskytla aj Celoštátna slovenská samospráva a Charita Starého kostola a miestni podnikatelia. Členovia menšinového zboru a obyvatelia osady prispeli vlastnoručnou prácou. Aj o tom hovorila predsedníčka slovenského zboru Etelka Adamiková Zubercová počas otvorenia programu Slovenského dňa. Ako povedala, pri tejto peci sa môžu stretnúť predstavitelia všetkých generácií obyvateľov tejto dolnozemskej osady. Pec totiž voľakedy znamenala nielen prípravu potravy, ale sa pri nej rozvíjal aj duševný rozmer, veď tu rozprávali staré mamy rozprávky svojim vnukom, odovzdávali mamy svojim dievčatám všetku nazbieranú skúsenosť zo života a okolo nej sa zhromažďovala rodina pri všetkých možných udalostiach. Po predsedníčke sa prítomným prihovoril aj predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši, predseda Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Tibor Mótyán, ktorý zdôraznil dôležitosť nadchádzajúceho sčítania ľudu. Ako povedal, nemôžeme zabudnúť na svoje korene, na slovenskosť svojich starých rodičov a musíme sa hlásiť za Slovákov.

Po príhovoroch nasledoval obed, ktorý pripravili a rozdávali účastníkom Slovenského dňa členovia charity. Počas obedu a po obede hrala hudobná kapela Tibora Mótyána dobrú dolnozemskú slovenskú muziku. V kultúrnom programe vystúpili členovia pávieho krúžku z Čabačudu a členovia citarovej skupiny Základnej a materskej školy Augustína Treforta v Čabačude a Irminčoku. Popoludní začali pripravovať aj chutné kapustníky, ktoré upiekli v novej peci a ktoré po kultúrnom programe mohli ochutnať účastníci podujatia. Okrem toho čakali na záujemcov remeselnícke dielne, a kto chcel, mohol sa povoziť aj na konskom záprahu.

Veríme, že sa v Irminčoku zrodila nová tradícia, ktorá zapustí korene, a novú pec obklopia tunajší Slováci nielen vo sviatočné, ale aj vo všedné dni.

(ef)

Odkrývať stopy Slovákov

I. slovenský regionálny galaprogram v Jači

Ako som sa pomedzi kopce Čerhátu blížila k Jači, ležiacej v ohybe údolia Galgy, v (aj) Slovákmi obývaných obciach som očami zvedavo hľadala stopy po Slovákoch. Bezvýsledne som prešla Vácegreš, Ďurku, Pišpek, až som dorazila do Jače. Po zaparkovaní auta pri hlavnej ceste som sa vydala úzkou cestičkou do kopca, ktorá vedľa kostola viedla k záhrade kaštieľa rodiny Prónayovcov. Napriek tomu, že sa už začalo slávnostné otvorenie v poradí V. gancového alebo chamuľového festivalu, nedalo mi, aby som sa nepristavila v evanjelickom kostole, ktorý v tento deň s otvorenou bránou očakával návštevníkov. Kostol postavený v roku 1861 v romantickom slohu sa totiž vypína na kopci tesne vedľa kaštieľa. Človeka očarí novogotické zariadenie kostola a takmer trojstoročnej prítomnosti (slovenských) evanjelikov v obci svedčí baroková tabuľa pochádzajúca z roku 1758, ktorá zvečňuje pamiatku Gábora Prónayho I. Zvedavosť ma však hnala ďalej, a bez povšimnutia stanov, v ktorých sa na dvore kaštieľa pripravovali tradičné dobroty zo zemiakov, som prešla k javisku, na ktorom už prebiehalo slávnostné otvorenie V. festivalu ganiec. Rečníci, miestny evanjelický farár, senior Adam Mekiš a starosta obce Rezső Szekeres vo svojich prejavoch prízvukovali význam tradícií a miestnych komunít v živote človeka aj v dnešnej modernej dobe. K slávnostnému rázu podujatia prispel miestny evanjelický spevácky zbor.

Počas návštevy kaštieľa rodiny Prónayovcov, ktorú som absolvovala v spoločnosti predsedníčky novohradskej župnej slovenskej samosprávy Ruženky Komjáthiovej, sa pred našimi očami pomaly rysoval aj osud Slovákov, ktorí v tejto obci po dlhé stáročia žili a pracovali. Sprievodca sa počas výkladu často odvolával na spomienky starších obyvateľov obce, ktorí sa ešte pamätali na život v kaštieli. Okrem pohnutej histórie kaštieľa, v ktorom za socializmu sídlilo vojsko a dnes ako kultúrno-historická pamiatka patrí štátu, sme počuli aj o obyvateľoch obce a okolia. Dozvedeli sme sa, že slovenskí evanjelici sa na Turkami vyľudnenom území usadili v XVIII. storočí, keď chotár obce vlastnila rodina Koháryovcov a neskôr, keď ju získala rodina Prónayovcov z Horného Uhorska. Dnešný romantický kaštieľ pochádza z roku 1910. Dal ho postaviť pre svoju dcéru a zaťa Istvána Patayho barón Dezider Prónay. Organizátori pripravili v tento deň pre návštevníkov aj výstavy z prác profesionálnych a amatérskych tvorcov. Moju pozornosť vzbudili pestro maľované sklenené predmety Márie Berényiovej z Pišpeku a dedinská izba zariadená pamiatkami slovenských obyvateľov Jače.

Nebolo však veľa času na prehliadku, pretože o 13. hodine sa na prírodnom javisku začalo prvé slovenské regionálne kultúrne popoludnie. V tejto obci sídli nové Slovenské regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra, ktoré zdržuje 17 obcí z Peštianskej a Novohradskej župy. Ako povedala vo svojich úvodných slovách vedúca strediska Erika Zemenová Palecsková „všetky tieto obce sú zvláštne, jedinečné, čo sa týka ich slovenskej kultúry. Líšia sa v kroji, spevoch a tanečnom repertoári, a predsa sa podobajú. Majú spoločné korene, našich predkov – Slovákov, ktorí si sem priniesli bohatú ľudovú kultúru, na ktorú nesmieme zabudnúť“. Staré mamy nabádala, aby svojim vnúčatám rozprávali príbehy o tom, ako sa žilo kedysi, spievali starodávne melódie, pripravovali gance a lokše, lebo iba takto sa zachová naša minulosť. Pestrý kultúrny program, ktorý sa začal svadobnými piesňami v prednese Viktórie Gyürkyovej z Ďurky, si prišli pozrieť aj zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi a riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Obec Dengeleg z Novohradskej župy zastupovali tanečníci skupiny Táncoló talpak (Tancujúce nožičky), ktorí predviedli slovenský párový a šamlíkový tanec. Z obce Ďurka prišli bratia Norbert a Tomáš Blaškovci, ktorí očarili obecenstvo slovenskými ľudovými piesňami, ktoré zahrali na husliach. Hosťami v jačianskom regióne boli aj členovia Folklórneho súboru z Veľkej Tarče, ktorý v 80. rokoch prestal fungovať a obnovený bol v roku 2007 pri príležitosti 50. výročia jeho založenia. Obecenstvu sa predstavili dvoma choreografiami popredného choreografa Sándora Tímára, guťanskými tancami a tancom Padá dáždik. Tanečný súbor v susednom Pišpeku bol síce založený iba pred piatimi rokmi, ale odvtedy zožal veľa úspechov a získal významné ocenenia. Za doprovodu Ľudovej hudby Bálint a jeho banda predstavili žatevnú zábavu. Tiež z Pišpeku prišla Valentína Hevesiová, ktorá zaspievala kyticu slovenských ľudových piesní. Zachovať tradície jačianskych Slovákov - s týmto cieľom v roku 1999 Slovenská menšinová samospráva v Jači založila Folklórny súbor Zornica. Pod vedením predsedníčky slovenskej samosprávy, učiteľky Zuzany Bágyonovej zbierajú ľudové tance, piesne a hmotné pamiatky Slovače, ale zoznamujú sa aj s melódiami a tancami iných lokalít. O úspechu ich snažení svedčí Zlatý slovenský škovránok, ktorý im na súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku v roku 2010 udelila porota za prednes svadobných zvykov. Na domácom javisku sa predstavili tancami z Novohradu a žatvou. Kyticou slovenských ľudových piesní potešili obecenstvo členky súboru a predstavili sa aj mladší členovia Zornice pod vedením Estery Danieliszovej a Gergőa Greguša, ako aj harmonikári, ktorým sa venuje známy virtuóz tohto hudobného nástroja Lajos Pál. Na rozlúčku sa všetci účastníci veľkolepého galaprogramu presunuli medzi hostí, kde ich pozývali do tanca. Ako povedala v záverečnom slove hlavná organizátorka podujatia E. Zemenová Palecsková: o rok sa stretnú v inej Slovákmi obývanej obci regiónu.

Kým človek sledoval kultúrny program, takmer zabudol na ďalších hlavných aktérov dňa: gance, lokše a chamule (recepty pripájame). Pomohla ich pripomenúť kuchárska kniha Takto varila starká, ktorú v blízkosti javiska dedikovali autori K. Királyová a O. Cs. Aszódi. Pozornosť divákov v hľadisku pred ďalšou časťou kultúrneho programu na ne upriamila Anna Szabová, ktorá vyhodnotila súťaž v príprave gancí. Najväčší úspech mali tohto roku cibuľové a tvarohové výrobky. Víťazom súťaže sa stal tím z Jače s cibuľovými gancami. Druhé miesto obsadili Ďurčania s tvarohovými, tretie Veľkotarčania s cibuľovými gancami. Z Níže prišli do Jače až dve skupiny, jedna sa umiestnila na 4. mieste (cibuľovo-kapustové gance), druhá na siedmom so sladkými kukuričnými gancami. Tím firemnej skupiny Tiara, ktorá plánuje investovať do rozvoja turistických atrakcií v Jači, prekvapil porotu mediteránnymi gancami, čo svedčí o tom, že tradície predkov možno (aj) na poli gastronómie kreatívne rozvíjať.

Chamuľa

(recept pre 8 osôb)

1 kg starých zemiakov

1 liter vody

lyžica soli

25 dkg múky

Podľa chuti: tvaroh, smotana, pražená cibuľa, kyslá kapusta

Zemiaky ošúpeme a v slanej vode uvaríme. Spolu s vodou ich roztlačíme, pridáme múku a na husto uvaríme. Keď je chamuľa hotová, dáme ju na tanier a podľa chuti pridáme tvaroh, smotanu, praženú cibuľu, slaninu.

Gance

Chamuľovú cestovinu natrháme na namastený plech (ťapšu) a takto pripravené jedlo pol hodiny pečieme v rúre. Podávame s tvarohom, so smotanou.

Recept nám poslala E. Zemenová Palecsková

Alžbeta Račková

Desatoro zachovania slovenčiny

Alebo zánik jazyka je rovnako zdĺhavý proces ako jeho zachovávanie

Veľmi rád čítam príspevky pani Ildiky Očovskej, najmä ostatné dva. Sú to príspevky plné znalosti a porozumenia a pritom kladú nástojčivé otázky podstaty slovenského života v Maďarsku. Odcitujem niečo z nich: „V oblasti rumunskej dedinky Vorzan si Slováci pekne zachovali svoj jazyk. Bolo pre nás prekvapujúce, že mládež sa zhovára aj medzi sebou po slovensky. V rodinách …, na ulici, v úrade, v obchodoch, všade sa zhovárajú po slovensky. V súčasnosti majú Slováci v týchto obciach dvojjazyčné materské a základné školy. Aj cirkevné obrady tu vykonávajú v slovenskom jazyku. Nemajú a nikdy nemali slovenské médiá, nebolo na okolí ani slovenské gymnázium, napriek tomu si zachovali jazyk svojich predkov. Ako to robia? Cestou domov sme sa nad tým dlho zamýšľali…“

V druhom článku sa zamýšľa pri čítaní jedných miestnych maďarských novín z Rumunska. Napríklad píše, že: titul článku tiež podnecuje k ďalšiemu uvažovaniu: „Nezáleží na tom, koho si mal za starého otca, ale na tom, kto bude tvojím vnúčaťom!“ a úvahy maďarského autora prenáša do prostredia Slovákov v Maďarsku. Pokračuje: Aj my sme mali svoje veľké Maďarsko (my sme ten štát nazývali Uhorskom), v ktorom naši predkovia žili spolu s Maďarmi. So vznikom Slovenska sa veľa Slovákov ocitlo za hranicami nového štátu: na Ukrajine, v Rumunsku, v dnešnom Maďarsku a v Srbsku a Chorvátsku... Asimilácia je u nás v najpokročilejšom štádiu. Autorka sa však nevzdáva. Čo by som mohla napísať v súvislosti so spomínaným článkom na otázku „Kto je Slovákom v Maďarsku?“. Podľa príspevku (maďarského autora) príslušníci jednej národnosti sú tí, ktorí si zachovali národnosť a jazyk a boli vytrvalí v zachovaní národnostných škôl, národnostnej kultúry, historických cirkví a národnosti, ako aj tradícií a dali to aj najavo napríklad počas sčítania ľudu. Nuž, milí moji rodáci so slovenskými predkami! Môžeme sa zamyslieť! Necháme sa úplne vytrieť z palety národností v Maďarsku, alebo dokážeme našu existenciu, čo v najväčšom počte – aspoň v štatistikách! Počas sčítania ľudu v októbri sa budeme mať možnosť zviditeľniť.

Osobne si myslím, že keby som ja položil uvedené otázky, čo ako poznajúci problematiku, predsa som len pozorovateľ zvonku a moje možno aj správne závery mohli by byť nenáležité. O to viac obdivujem pani Očovskú.

Na tohtoročnom Dolnozemskom jarmoku v Bratislave sa mi dostala do rúk kniha Miroslava Dudka Zachránený jazyk, ktorú vydali rumunskí Slováci z Nadlaku. Hneď som si ju kúpil. Autor hodnotí stav slovenského jazyka u Slovákov, ktorí sa stali menšinami v následníckych štátoch Uhorska. M. Dudok sucho konštatuje. „Osud slovenskému jazyku v Rakúsko-Uhorsku a po roku 1918 v samostatnom Maďarsku nebol veľmi naklonený. Napriek deklaratívnej etatistickej podpore v praxi zaznamenával systematickú stratu životných miazg a počet používateľov z niekoľkých stovák tisíc na prelome a dvadsiateho prvého storočia zredukoval sa na viacej ako desať tisíc.“ Je to predovšetkým odborná publikácia. Ale niektoré závery sú zrozumiteľné aj pre nás, ktorí nie sme jazykovedci. Najviac ma zaujala posledná kapitolka knihy, ktorú nazval „Zachránený jazyk“. Podľa autora sú to tézy o zachovaní slovenčiny ako menšinového jazyka. Myslím, že aj pre Slováka z Maďarska sú to zaujímavé podnety. Doplňujú „pätoro“ Ildiky Očovskej spomínané v príspevku: „Čo odkazuje časopis Lugosi Hírmondó Slovákom v Maďarsku?“

Čo teda obsahuje „desatoro“ zachovávania slovenčiny M. Dudka?

1.          Váž si svoj (slovenský) jazyk, aby si ho vážilo a tolerovalo aj dominantné (maďarské) spoločenstvo, uchováva v sebe neopakovateľné a nenahraditeľné hodnoty, ktoré ani jeden iný jazyk nevytvorí za nás: slovenčina, ako každý iný jazyk, je civilizačným výdobytkom.

2.          Používaj slovenčinu v ústnej a písomnej podobe, v súkromnej aj úradnej komunikácii (v úradnej komunikácii hoci aj ako paralelný jazyk) všade, kde je to len možné.

3.          Povzbudzuj svojho spolubesedujúceho, aby aj on používal svoj rodný jazyk vo všetkých existenčných podobách (v nárečovej, hovorovej, štandardnej, či spisovnej) a neupozorňuj ho príliš na prípadnú jazykovú nesprávnosť.

4.          Podporuj všetky tlačené a elektronické médiá v slovenčine (aj dvojjazykové vydania) a neustále pripomínaj povinnosť ich všeobecnej ochrany.

5.          Sleduj a podporuj slovenské školy, ochotnícke spolky, záujmové spoločenstvá, literárne krúžky a pod., aby vlastným potenciálom boli schopné zachovať pokračovanie jazykového vývinu.

6.          Podieľaj sa aktívne na vytváraní situácií, v ktorých sa môže a má používať slovenčina a pracuj na rozširovaní oblastí a sfér, v ktorých sa používa slovenčina v tvojom prostredí.

7.          Pracuj na sebe a vlastnej dôstojnosti v každom ohľade, aby si v ničom nezaostával za svojím „väčšinovým“ (maďarským) spoluobčanom a bol tak rovnoprávnym občanom a členom širšej spoločenskej komunity.

8.          Vplývaj na celospoločenské vedomie o potrebe a prednostiach zachovania každého jazyka, a tak aj tvojho, lebo na zachovaní jazyka nemáš sa podieľať len ty sám, ale hlavne celá spoločnosť.

9.          Neuzatváraj sa do svojho jazyka, ale odhaľuj jeho pozitíva vo svojom životnom okolí.

10.      Neklesaj duchom pri náročnej úlohe udržania rodného jazyka: zánik jazyka je rovnako zdĺhavý proces ako jeho zachovávanie – ak niečo prepásli generácie pred tebou, nemusíš aj ty. (Toto konštatovanie ma robí optimistom. J.S.)

Pokiaľ sa budeme riadiť uvedenými postupmi a nielen Slováci v Maďarsku, je stále šanca, že slovenčina zostane živou. A že nie každý a vždy hovorí dobre po slovensky? No a čo, aj mne v seniorskom veku sa už všeličo ťažšie vyslovuje a dlhšie hľadá slovo. Aj v slovenčine. (O maďarčine ani nehovorím!) Ale spomienky na slovenskú mladosť tie nikdy nevymiznú. Na týchto základoch môžeme stavať. A prihlásiť sa k Slovákom v nadchádzajúcom sčítaní obyvateľov je to najmenej čo môžete urobiť pre zachovanie slovenčiny a Slovákov v Maďarsku.

Záver by mohol byť takýto: Pomôž si sám, Slovák v Maďarsku, a potom možno ti pomôže aj maďarský a slovenský štát!

Jozef Schwarz

Festival plaveckých chutí v Kirti

Obecná samospráva a slovenská samospráva v Kirti usporiadali 13. augusta Festival plaveckých chutí. Ako nás informovala starostka novohradskej obce Katarína Sebenská Paliková, festival začal ekumenickou bohoslužbou v katolíckom kostole, ktorú celebrovali miestny katolícky farár Daniel Repka a dekan Adam Mekis. S krátkym programom vystúpili počas bohoslužby aj spoločný spevácky zbor z Erdőtarcse, Héhalmu, Kálló a miestnych spevákov.

Kavalkádu programov festivalu začali výstavou z diel miestnej rodáčky Terézie Budaiovej Sámporovej. Jej figuríny zo šúpolia a výšivky nadchli každého návštevníka. Záujemcov čakali aj rôzne športové súťaže a remeselnícke dielne – nielen pre deti. Ak niekto mal záujem, mohol si vyskúšať tkanie alebo maľovanie kachlíc. Dopoludnia vítali hostí čerstvo pečenými langošmi, ktoré sa rýchlo minuli. Popoludní nasledoval bohatý kultúrny program. Vystúpili v ňom nielen miestne folklórne skupiny, ale aj detský tanečný súbor z Lőrinci. Okolie kultúrneho domu znelo slovenskou a maďarskou piesňou aj vďaka miestneho pávieho krúžku, členovia ktorého pripravili na túto zvláštnu udalosť kytičku slovenských a maďarských ľudových piesní. Na chvíľu zavítala do Novohradu aj Békešská župa, totiž mladí taneční z Kirťu zatancovali békešské tance, s ktorými zožali naozaj veľký úspech v radoch návštevníkov festivalu. V programe figuroval aj koncert popovej hudby a bohatý program ukončil ples pod voľným nebom na hudbu, ktorú pripravil Ján Ferenczy.

Ako nám prezradila pani starostka, ďalší veľký program plánujú v Kirti na koniec septembra, začiatok októbra, keď sa uskutoční oberačková veselica.

(ef)

Správy z kresťanského sveta

Ekumenická konzultácia o mieri a bezpečnosti v Ázii

Svetová rada cirkvi a Kresťanská konferencia Ázie organizovali v Thajsku ekumenickú konzultáciu. 35 účastníkov z 20 ázijských krajín sa v dňoch 2.–6. augusta zaoberalo témou Mier a bezpečnosť v Ázii: ekumenická odpoveď. Kresťania z rôznych cirkvi analyzovali nové geopolitické trendy, mier a bezpečnosť na kontinente. Zhodli sa na tom, že aj napriek tomu, že sa mnoho ázijských krajín hlási k demokratickým hodnotám, objavuje sa v nich hrubé porušovanie základných ľudských práv a čoraz častejšie náboženské a etnické konflikty. Konzultácie v Thajsku definovali priority ekumenickej práce na rôznych úrovniach. Rozhodli, že cirkvi budú aktívne obhajovať oblasť ľudských práv a slobôd, odzbrojovania, práva menšín a všetko to, čo tvorí dôležité komponenty na udržanie mieru a bezpečnosti v Ázii.

Prosba o modlitby a finančnú pomoc krajinám severnej Afriky

Generálny tajomník Svetového luteránskeho zväzu Martin Junge prosí kresťanov o vytrvalé modlitby a finančnú pomoc pre štáty severnej Afriky. V liste adresovanom svetovému evanjelickému spoločenstvu cirkvi v uplynulom týždni zdôraznil, že svet čelí najhoršej kríze za posledných 60 rokov. Vyše 12 miliónov životov je v ohrození. Cirkvi sa snažia aktívne pomáhať. Okrem základnej starostlivosti o utečencoch kresťania stavajú studne, organizujú školy pre deti a riadia poľnohospodárske projekty. V liste Martin Junge o. i. píše: „Modlite sa za africké krajiny. Ľudia a cirkvi v Keni, Tanzánii a Etiópii potrebujú našu solidaritu a podporu, aby sa vedeli postarať nielen o núdznych, ale aj sami o seba.“ V závere listu generálny tajomník zdôraznil fakt, že pomoc týmto krajinám musí byť dlhodobá.

Zdroj: Ekuména vo svete

Letná mozaika z Vacova

Vacovské svetské radovánky

Vacovské svetské radovánky – pod týmto názvom prebiehala koncom júla v poradí 19. ročník najrôznejších podujatí vo Vacove. Už 19 rokov posledný júlový víkend zaznejú fanfáry na hlavnom námestí mesta Vacov. Dávajú na vedomie každému, že sa začína veľkolepé podujatie pod názvom Vacovské svetské radovánky. V roku 1993 sa zrodila myšlienka v kruhu vtedajšieho vedenia mesta, aby letná šnúra podujatí pripomínala vacovským občanom radosť zo života a nech slúžia na zábavu. Program je z roka na rok bohatší, viac ako sto programov sa uskutočnilo behom troch dní. Bohatá ponuka umožňuje, aby si každý vybral podľa svojej záľuby. Je to festival, ktorý je známy aj za hranicami nášho malebného mesta. Radovánky pripomínajú niekdajšie formy a zvyky pohostenia, keď bývali jarmoky, hody – kamaráti a príbuzní sa navzájom stretávali.

Slovenskú národnosť zastupoval v programe Folklórny spolok Zelený veniec z Ečeru, ktorý založili pred 10 rokmi s cieľom zachovávať dedičstvo a pestovať tradície staroslávnej ečerskej tanečnej skupiny. Tanečný súbor sa znovu zrodil so slovenským názvom poukazujúc aj tým na silný vzťah ku kultúre predkov. Každý člen tanečnej skupiny má vlastný ečerský kroj, ale folklórny spolok dbá aj o to, aby sa nezabudlo ani na starodávny ľudový kroj, preto tance z rôznych regiónov predvádzajú tanečníci v náležitom kroji. V repertoári majú tance z rôznych regiónov Maďarska, napr. maglódske, staroečerské a békéšske slovenské tance, zemplínske karičky.

Z bohatého repertoáru Ečerčanov videli záujemcovia o folklór ukážku v rámci 60-minútového programu, prednesenom na vysokej umeleckej úrovni, ktorý napriek nepriaznivému počasiu nadchol početné obecenstvo. Tanečníkov odmenili búrlivým potleskom.

Vacovské nálady

Vo Vacove je už tradíciou, že národnostné samosprávy: grécka, nemecká, rómska, rusínska, slovenská a ukrajinská organizujú letný výtvarný tábor pod názvom Vacovské nálady. Pozvaní umelci sú týždeň hosťami danej národnostnej samosprávy, a tvoria v meste. Koncom tábora sa uskutoční výstava v galérii Osvetového strediska Imricha Madácha a každý umelec daruje jeden obraz zo svojich diel vytvorených počas pobytu, alebo z ľubovoľne zvolených dávnejších. Tohoročná výstava sa uskutočnila v rámci veľkolepého letného podujatia Vacovské svetské radovánky. Výstavu slávnostne otvoril viceprimátor mesta Zoltán Mokánszky.

Slovenskú národnosť tohto roku zastupoval kestúcky rodák žijúci v kanadskom Hamiltone, akademický maliar Tibor Nyilasi. Maliar od svojej prvej samostatnej výstavy v roku 1963 v Kanade doposiaľ, vystavil svoje diela a získal si priazeň milovníkov výtvarného umenia na 54 samostatných a 69 kolektívnych výstavách v krajinách Európy i Ameriky. Záujemca, ktorý by ich predsa len chcel vidieť, by sa musel vybrať na cestu povedzme z rodného Kestúca, z kostola sv. Klementa, kde sa nachádza jeho monumentálna mozaika hlavného oltára, znázorňujúca legendu sv. Klementa, ako i podobizne Cyrila a Metoda, a putovať až do Mestskej galérie kanadského Hamiltonu. Cestou však tých zastávok – súkromných i štátnych zbierok - by bolo veľmi veľa. Pútnik by sa musel zastaviť už v neďalekom Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, v Maďarskej národnej galérii, v galériach v Dunajskej Strede, v Štúrove ako i v rôznych súkromných zbierkach na Slovensku, v západných krajinách Európy, ale našiel by umelcov akvarel aj v zbierke anglickej kráľovnej vo Windsori a monumentálnu mozaiku na Ministerstve zdravotníctva v kanadskom Ontariu. T. Nyilasi študoval na Výtvarnej vysokej škole Ontario v Toronte (Ontario College Art), ktorú skončil s vyznamenaním. Po získaní diplomu na výtvarnej vysokej škole vo svojich štúdiách pokračoval na univerzite v Toronte na odbore pedagogiky, aby mohol vyučovať výtvarné umenie na stredných školách. Po ukončení štúdií na dlhší čas odcestoval do Nemecka, aby si popri technike maľovania akvarelov osvojil aj majstrovstvo tvorby kamenných nástenných mozaík. Mozaika, ako prastará umelecká technika ho očarila. Dodnes za svoje hlavné dielo pokladá už spomínanú mozaiku hlavného oltára v kestúckom kostole. Tibor Nyilasi popri vyučovaní na stredných školách usilovne tvoril a organizoval početné svoje samostatné výstavy. Pre neho nezabudnuteľnou sa stala v r. 1970 výstava v Dedinskom múzeu v rodnom Kestúci už aj preto, lebo to bola prvá jeho výstava v Maďarsku. Taktiež za významnú pokladá aj výstavu v Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, ktorá sa uskutočnila pomocou kanadskej vlády. S radosťou spomína aj na výstavu v r. 1979 v Mestskej galérii Hamiltonu, ktorá mu priniesla slávu v Kanade a členstvo v Spolku kanadských akvarelistov. Kestúc od r. 1966 ťaží z talentu svojho rodáka. T. Nyilasi nezištne pomáha svojmu rodisku a Kestúčanom. Počas desiatich rokov tu viedol výtvarný Tábor pre deti a mládež a v tomto roku zorganizoval aj prvú medzinárodnú výtvarnú dielňu. Kostol sv. Klementa zdobia jeho tri už spomínané mozaiky. A umelec, keď je doma, spieva v kestúckom slovenskom speváckom zbore a vystupuje s ním všade, kam ho pozvú. Tibor Nyilasi je od roku 2001 majiteľom vyznamenania Za Kestúc a je čestným občanom svojho rodiska.

Výstavu si môžu záujemcovia pozrieť do 27. augusta.

Prameň: rozhovor Zoltána Bárkányiho s Tiborom Nyilasim

Mária Menczerová

Spomienka na zbor Vyletel páv v Maglóde

Pri príležitosti 40. výročia založenia speváckeho zboru Vyletel páv sa 20. augusta uskutočnil v Maglóde spomienkový galaprogram. Ako nám prezradila bývalá vedúca zboru, hlavná organizátorka a moderátorka podujatia Alžbeta Sassová, zbor bol jedinečný tým, že v ňom účinkovali zástupcovia troch generácií. V ich pestrom repertoári figurovali tak dynamické tance, ako aj slovenské a maďarské ľudové piesne, s ktorými počas svojho vyše trinásťročného pôsobenia zožali veľké úspechy. Zbor fungoval do polovice osemdesiatych rokov a podľa slov A. Sassovej vtedajší Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku ho pravidelne pozýval na svoje podujatia. Na margo ukončenia činnosti zboru pred takmer tromi desaťročiami uviedla, že to bol úplne prirodzený proces, keďže zbor dovtedy „odžil svoje“, a už nemal divákom čo nové ponúknuť. Napriek tomu jeho pamiatka dodnes žije, viacerý jeho členovia dodnes pôsobia v novovzniknutých folklórnych súboroch a niekdajší mladí, dnes už štyridsiatnici a päťdesiatnici dlhšiu dobu iniciovali usporiadanie spomienkového podujatia. Ich snaha napokon vyústila do galaprogramu na brehu miestneho potoka.

Spomienkový program bol súčasťou celodennej série podujatí pri príležitosti štátneho sviatku sv. Štefna. Množstvo ľudí prilákali na dejisko atrakcie ako kolotoče, stánky s hotdogom, zmrzlinou, cukrovou vatou, pivný stan a ďalšie hudobné programy prebiehajúce počas celého dňa. Poldruha hodinového programu na pamiatku zboru Vyletel páv, ktorý mal začiatok o pol jednej, sa aktívne zúčastnili štyri zoskupenia, ktorých členovia mali dočinenia s bývalým zborom – miestny Klub dôchodcov, Klub maglódskych žien, Folklórny spolok Rosička a Tanečný súbor Kacamajka. Na úvod členovia všetkých štyroch telies zoradených na pódiu spoločne zaspievali pieseň „Ej, aká široká, ej, aká dlhá je tá cesta“ (Jaj, de széles, jaj, de hosszú ez az út). Po nej A. Sassová predniesla príhovor, v rámci ktorého oživila minulosť zboru a menovite vyzdvihla viacerých jeho bývalých činiteľov, ktorí dostali pamätné plakety. Po úvodných slovách s tancom a piesňami vystúpili mladší i starší členovia prítomných telies. Početné obecenstvo sa očividne dobre zabávalo a známe melódie spievalo spolu s vystupujúcimi. Podujatie sa nieslo vo veselej rodinnej atmosfére ľudí, ktorí kedysi spolu zažili niečo pekné, z čoho čerpajú dodnes, a, čo je možno najdôležitejšie, čo odovzdávajú aj mladším generáciám. Na záver ostáva azda iba popriať, aby spomienky na spevácky zbor prežili ďalšie desaťročia, a jeho piesne a tance predvádzali dnešní mladí aj keď budú štyridsiatnici a päťdesiatnici.

Zlatko Papuček

Na slovíčko s Erikou Zemenovou Palecskovou

Riaditeľka nového Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Jači Erika Zemenová Palecsková pre Ľudové noviny o svojich plánoch uviedla:

- V regióne je približne tridsať obcí, kde niekedy slabšie, inokedy silnejšie žije slovenčina a slovenská kultúra, čo treba podporovať. O niektorých obciach počuť viac, ale o obciach na povodí Galgy menej. Preto som sa potešila, že sme dostali, alebo ja osobne som dostala šancu vybudovať regionálne kultúrne stredisko. Samozrejme aj naďalej budeme podporovať tradičné programy, ako je napr. účasť na organizovaní haluškového festivalu vo Veňarci, Národnostného stretnutia novohradských Slovákov a Folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku v Banke a Národnostnom regionálnom dni v Salgótarjáne. Aj naďalej plánujeme pozývať do našich obcí Slovenské divadlo Vertigo a slovenských evanjelických farárov na slovenské bohoslužby v regióne. Novou iniciatívou je, aby sa naši Slováci z regiónu každý rok stretli v inej obci na tzv. Slovenskom regionálnom kultúrnom dni. Na toto podujatie pozveme kultúrne skupiny aj z iných našich blízkych regiónov, aby sme sa lepšie spoznali. Na jeseň pripravujeme putovné výstavy ľudových výšiviek a tkanín z Dolnej zeme, a taktiež „putujúce“ tzv. tanečné domy pre najmenších. Budúcnosť a prežitie slovenskej kultúry vidím totiž v mladej generácii. Myslím si, že mladých treba podporovať a dávať im šancu. V okolí je veľmi čulý hudobný život. Pod vedením rodiny Pálovcov, ktorí učia nielen v Ďurke, ale aj v okolitých obciach, vyrástli kvalitné kapely. Tento región by som veľmi rada predstavila tak, že by sme s okolitými obcami a mestami pripravili slovenské jazykové a hudobné tábory. Chcela by som, aby slovenčina bola konkurencieschopnejšia a populárnejšia ako je teraz. Možno, dá sa to dosiahnuť, napríklad tak, že škola ponúkne deťom možnosť prípravy na štátnu jazykovú skúšku. V dnešnej dobe by sme sa mali trošku zastaviť a pozrieť sa do minulosti, na našich predkov, lebo málo detí vie niečo o svojich koreňoch. Toto ich musíme naučiť, aby boli hrdí na svoju kultúru a jazyk - povedala Erika Zemenová Palecsková.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka – Politici a britva

Štátny sviatok, tobôž, keď je aj národný, vyvoláva v politikoch prirodzenú potrebu prehovoriť na verejnosti. Nazýva sa to slávnostný prejav. Po tohtoročnom svätoštefanskom 20. auguste však človek žasne, čo všetko sú schopní dať na papier, či zaimprovizovať, maďarskí politici. Mne sa najviac páčil štátny tajomník ministerstva vnútra András Tállai, ktorý v meste Jáger (Eger) predniesol bojovný prejav hodný obrancov hradu zo 16. storočia, pravda, tí bojovali s „islamistickými“ Turkami. Takže: „Štefan založil krajinu, ktorá sa zachovala tisíc rokov, kým z palety dejín sa stratili národy a krajiny, respektíve vznikli nové, ktoré si vyrobili falošný sviatok z maďarského historického dedičstva... Chceli by sme byť nezávislí. Od finančného kapitálu a Svetovej banky... Na našu pôdu majú zálusk bohatí západniari, kúpiť ju nemôžu, preto ju chcú zničiť záplavou lacných potravín. Náš dom chcú získať banky, našu vlasť však nemusíme brániť proti ozbrojenému nepriateľovi, ale pred budúcnosťou, ktorá je v záložni... Spoločenstvo Maďarov jestvovalo aj vtedy, keď bol štát rozpadnutý na prach, a spájala ho Svätá koruna...“

„Každý národ je jedinečnou a neopakovateľnou hodnotou“ – tento citát od vicepremiéra Zsolta Semjéna obsadzuje u mňa druhú priečku. A tretiu? Aby bol stupienok kompletný? Samozrejme predseda parlamentu László Kövér, ktorý býva permanentne v službe, aby mohol vyriecť svoje sentencie: „Našou úlohou je teraz obnova krajiny po plienení Tatárov, pretože gyurcsányovské divoké, panské tatárske hordy rozvrátili a systematicky rozkradli túto krajinu...“

Oproti týmto zahmleným myšlienkam sa mi zdá tentoraz celkom jasné, čo chcel povedať – v Kluži! – prezident Pál Schmitt, preto sa zo stupňa víťazov zošmykol: „Ďakujem každému, kto už využil možnosť požiadať o zľahčené prinavrátenie občianstva, a svoje doteraz iba duševné spojenie s materskou krajinou vyjadril aj právne. Každá jediná žiadosť o poskytnutie maďarského občianstva upevňuje v ľuďoch spoza hraníc vieru, upevňuje národ a upevňuje národnú spolupatričnosť“. Nad týmto štvrtým miestom som predsa trocha váhal, či to neposunúť vyššie, pretože ústa hlavy štátu opustila aj táto veta, ktorá podľa môjho názoru neguje všetku snahu o získanie nových občanov: „Dokážeme milovať, čo je naše, a ctiť si a rešpektovať, čo patrí inému...“

Apropo! Politikova manželka zbadá na mužovej tvári reznú ranu. – Čo sa ti stalo, preboha? – Ale, pri holení som myslel na svoj prejav a sekol som sa s britvou. – Tak najbližšie mysli na holenie a sekni s tým svojím prejavom...

Z dejín Sedembolestnej Panny Márie

(15. september)

Mariánska úcta zohráva v tradícii katolíckej cirkvi svoje nezastupiteľné miesto už od prvotných čias. Popri všetkých pomenovaniach a sviatkoch Panny Márie má pre Slovákov osobitný význam Sedembolestná Panna Mária, pretože je patrónkou slovenského národa. Úcta k Bolestnej Matke Ježiša Krista vychádza zo Svätého Písma, pričom sa opiera o tzv. Simeonovo proroctvo, keď priniesla Mária s Jozefom malého Ježiša do chrámu podľa vtedajších predpisov, aby ho obetovali Pánovi a práve vtedy prorok Simeon hovorí o bolestiach Panny Márie, ktorej dušu prenikne meč bolesti (porovnaj Lk 2,35). Úcta na základe tejto zmienky vo Svätom Písme sa začala vo veľkom šíriť v stredoveku. Od 13. storočia ju vo veľkom šíri rehoľa servítov, alebo inak Služobníkov Panny Márie. Koncom stredoveku vzniká známy hymnus Stála matka bolestivá (Stabat mater). Roku 1727 pápež Benedikt XIII. schválil úctu Sedembolestnej Panny Márie a ustanovil jej sviatok. Ďalší pápež, Pius VII., v roku 1814 ako poďakovanie za šťastlivý návrat z Napoleonovho zajatia povýšil liturgický stupeň tohto sviatku na slávnosť a rozšíril ju na celú cirkev.

Úcta k Panne Márii na Slovensku siaha do prvej polovice 16. storočia. A ako inak, aj tentokrát sa pôvod tejto úcty začína v živote veriaceho človeka. Imrich Csobor, zástupca uhorského palatína a vlastník šaštínskej pevnosti, ktorý bol veľmi prchkej povahy, sa viezol jedného dňa so svojou manželkou záhorskou rovinou v koči a pre nejakú príčinu sa nepohodli. Podráždený hádkou vysotil svoju manželku z koča a pokračoval ďalej. Manželka Angelika si kľakla na zem a vrúcne sa modlila za obrátenie svojho manžela. Odrazu sa jej zdalo, že pred ňou stojí Sedembolestná Panna Mária so súcitom v tvári. Nešťastná žena sa ešte viacej začala modliť a urobila sľub, že ak sa jej muž napraví, dá z neďalekého hruškového stromu vyrobiť sošku Panny Márie a dá postaviť aj kaplnku. O chvíľu Angelika zbadala koč, z ktorého vystúpil manžel a poprosil ju o odpustenie a navyše súhlasil so sľubom, ktorý urobila jeho manželka. Vtedy sa stal – v roku 1564 – vlastne prvý zázrak na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, keď sa obrátilo a uzdravilo zatvrdnuté ľudské srdce Angelikinho manžela. Onedlho na mieste udalosti naozaj stála soška Sedembolestnej Panny Márie. Postupne k nej začalo putovať čoraz viac veriacich ľudí. Vtedy sa splnila aj druhá časť Angelikinho sľubu, že postaví kaplnku ku cti Panny Márie, ktorá sa stala cieľom mnohých procesií. Postupne sa z procesií stali púte a táto forma sa udržala až do dnešných dní.

Z 18. októbra 1732 existuje listina od ostrihomského arcibiskupa Imricha, grófa Esterházyho z Galanty, ktorý povoľuje po šetrení mnohých milostivých udalostí, ktoré sa udiali v súvislosti so soškou Panny Márie, verejné uctievanie tejto sošky. Tým sa začínajú dejiny Piety, ako nazývame sochu Sedembolestnej Panny Márie. K rozšíreniu úcty Piety prispeli paulíni, ktorí prišli do Šaštína roku 1733 a rozhodli sa postaviť kláštor a kostol. Základný kameň kostola bol položený roku 1736. Stavbu sledovala i samotná panovníčka Mária Terézia. Na dvojsté výročie pôvodnej udalosti sa soška Sedembolestnej Panny Márie zaskvela 11. augusta 1764 na hlavnom oltári. Roku 1786 Jozef II. zrušil paulínsky rád a samotné mariánske miesto tak bolo ohrozené. Zabránila v tom však úcta jeho rodičov, ktorí šaštínsku Pannu Máriu nielenže obdivovali, ale sa jej aj niekoľkokrát osobne poklonili. O sto rokov neskôr, na 300. výročie, ostrihomský arcibiskup Ján Scitovský, ctiteľ Sedembolestnej, vymohol pri tejto príležitosti od pápeža Pia IX. plnomocné odpustky na mariánske sviatky. Vtedy boli dostavané aj obe veže chrámu. Niektoré pramene uvádzajú, že na slávnostnom korunovaní sošky Panny Márie bol osobne prítomný aj cisár František Jozef I. Ďalšia rehoľa, ktorá zasiahla do histórie Šaštína, sú saleziáni, ktorí s nútenou prestávkou zakázanej činnosti tam pôsobia dodnes. Dôležitý dátum je 22. máj 1927, kedy na základe vyhlásenia Svätej stolice bola Sedembolestná Panna Mária vyhlásená za patrónku Slovenska dekrétom pápeža Pia XI. Celebre apud Slovacham gentem (Slávna u slovenského národa stojí svätyňa). Dnes je šaštínska bazilika národnou svätyňou slovenského národa.

Za zmienku stojí pripomenúť, že kópia tejto sochy Sedembolestnej sa nachádza v Santovskom kostole, kam bola privezená tamojšími Slovákmi priamo zo Šaštína. Zahraniční Slováci sa postarali o to, že v Nazarete, na nádvorí nazaretskej baziliky Zvestovania Panny Márie, je umiestnený mozaikový obraz patrónky Slovenska, Sedembolestnej Panny Márie, ktorý vyhotovil Dr. Jozef Cincík a posvätil ho 25. marca 1977 biskup Andrej Grutka zo Spojených štátov amerických. Slovenský národ má Sedembolestnú vo veľkej úcte, pretože sám zakúsil vo svojich dejinách veľa utrpenia a bolesti.

Stanislav Brtoš

S novým elánom do školského roka

Školský rok 2010/2011 sa v Maďarsku začne 1. septembra. Do škôl a materských škôl nastúpi 1,3 milióna detí. Značne sa znížil počet pedagógov: na celoštátnej úrovni začína svoju prácu o 2200 menej učiteľov. Nadchádzajúci školský rok pozostáva zo 183 vyučovacích dní a potrvá do 15. júna. Jeseň bude rušná v oblasti školstva, a to nielen kvôli začiatku nového školského roka, ale aj kvôli modifikácii školského zákona, finišovanie ktorého načasovali práve na toto obdobie. Podľa predbežných plánov by mal štát prevziať do vlastníctva všetky školy a iba tie by ostali vo vlastníctve samospráv, ktoré môžu zaplatiť výdavky spojené s udržiavaním výchovno-vzdelávacej inštitúcie. Zatiaľ nie je jasné, čo bude so školami, ktoré udržujú menšinové samosprávy. Ďalšou novinkou by malo byť, že riaditeľov škôl by mal vymenovať priamo minister, avšak plánovaná modifikácia zatiaľ nie je verejná. V našej ankete sme sa zameriavali na novinky v školách, kde sa vyučuje slovenčina.

V Békeščabianskej slovenskej škole finišuje obnova budovy. Riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová nám s radosťou oznámila, že tento rok prekonajú doterajšie rekordy v počte žiakov. Spolu so žiakmi na internáte ich bude v škole viac ako 400. Školský rok začne 25 prváčikov, 18 gymnazistov v prvom ročníku a v materskej škole bude spolu 80 detí v troch skupinách. Internát je na sto percent využitý, hoci kvôli normatívu ho otvorili aj pre neštudentov inštitúcie. Pedagogický zbor až na malé výnimky sa nezmenil. Namiesto v apríli zosnulej Judity Ondrejčíkovej nastúpi učiteľka z internátu a učiteľský zbor čabianskej školy posilní aj hosťujúca Zuzana Benková, ktorá bude vyučovať slovenčinu na gymnáziu. Posila prišla z Bratislavy namiesto Anny Petrovičovej, ktorej vypršalo poverenie. Z. Benková už pozná čabianske prostredie, nakoľko tu vyučovala pred A. Petrovičovou. Poverenie má na 4 roky, s tým, že na žiadosť Ministerstva školstva SR treba predlžovať zmluvu každý rok. Čabianskych žiakov čaká rušná jeseň. Okrem tradičných podujatí budú organizátorom 7. Putovnej súťaže slovenských dolnozemských reálií pre gymnazistov v dňoch 14. a 15. októbra. Očakávajú asi 40 gymnazistov z Maďarska, Rumunska a Srbska. Ako nás informovala pani riaditeľka, dostali prísľub o účasti aj z budapeštianskeho slovenského gymnázia. E. Pečeňová nás informovala aj o tom, že s učebnicami nie sú žiadne problémy, mali by ich dodať v poslednom augustovom týždňi. Čo sa týka rekonštrukčných prác, tie by mali byť do začiatku nového školského roka na 90 percent hotové. „Veľmi sa tešíme, že celkový výzor našej inštitúcie sa obnovil, máme nové jazykové laboratórium, vývojová pedagogika má obnovenú učebňu a na našu najväčšiu radosť sme v materskej škole mohli jednu miestnosť rozšíriť,“ dodala pani riaditeľka.

Budapeštiansku slovenskú školu vedie od tohto školského roku na 5 rokov nová riaditeľka, doterajšia zástupkyňa, Júlia Szabová Marloková. Ako sme sa od nej dozvedeli, 1. septembra privítajú 13 prváčikov a 15 gymnazistov, v materskej škole bude napriek väčšiemu záujmu iba 30 detí, lebo toľko im dovoľuje zakladajúca listina, ktorú plánujú modifikovať. Pedagogický zbor ešte nie je úplný: vypísali konkurz na post učiteľa spevu a hudby a fyziky a potrebovali by aj pestúnku do materskej školy. Žiaľ, udržiavateľ, teda samospráva hlavného mesta zrušil niekoľko statusov, ako napríklad zástupcu riaditeľky pre gymnázium, dve miesta pomocníkov na internáte. Post vedúceho ochrany detí tiež zrušili, ale túto funkciu vykonávala kolegyňa popri práci. Zástupkyňou riaditeľky zostala Kornélia Ráczová a za internát Oľga Pauliková Synčoková. Financie tiež skrátili: tzv. prídavok udržiavateľa, ktorý doteraz činil 5 percent znížili na dve percentá. „Z týchto peňazí sme financovali mimoškolské aktivity, hlavne záujmové krúžky,“ povedala pani riaditeľka a dodala, že ich prvoradým cieľom bude zabezpečenie poobedňajšieho učenia. „Rátame s porozumením a pomocou rodičov,“ povedala J. Szabová Marloková, ktorú predstavíme v jednom z ďalších čísel nášho týždenníka.

V Ďurke pôsobí od nového školského roka tiež nová riaditeľka. Marta Magyarová Braunsteinerová síce nie je rodená Ďurčanka, do osady na rozhraní Peštianskej a Novohradskej župy dochádza z Budapešti, ale pre národnostných občanov nie je neznáma, nakoľko štyri roky pracovala na menšinovom úrade. Po 23-ročnom pedagogickom pôsobení na základnej škole v VII. obvode Budapešti pôsobila v menšinovom úrade a po jeho preorganizovaní v Školskom úrade ako vedúca právneho a koordinačného odboru. Na svojom predchádzajúcom pracovisku mala na starosti otázku dvojjazyčnosti a prichádzala do kontaktu aj so slovenskými samosprávami. Takže život menšín jej nie je neznámy. V Ďurke plánujú zaviesť veľké zmeny hneď od začiatku. Napríklad prváci sa budú môcť učiť v tzv. systéme celodennej školy. To neznamená, že sa budú učiť celý deň, ale že budú mať vyučovacie hodiny doobeda aj poobede a budú sa s nimi zaoberať dve učiteľky. Jedna z nich je slovenčinárka, takže je zabezpečené, aby si osvojili aj bežnú hovorovú reč. Keď nebudú mať vyučovacie hodiny, tak pre nich učiteľky pripravia remeselnícke dielne alebo hravou formou ich zavedú do tajov učenia. „Domov si neberú nič, lebo aj domáce úlohy si urobia so svojou učiteľkou,“ povedala nová riaditeľka. Slovenskú vzdelanosť budú vyučovať zvlášť, lebo doterajšie integrované vyučovanie sa neosvedčilo dostatočne. No nielen v zachovávaní tradícií sa chcú dostať medzi prvých, ale aj v dobrom kontakte s rodičmi. Počas letných prázdnin sa rodičia spojili a obnovili školský dvor, aby sa deti nehrali v blate. V čase nášho rozhovoru práve kupovali hračky pre prváčikov. Medzi ďalšími plánmi pani riaditeľky je aj organizovanie Školy v prírode v Jelke, ktorá je družobnou obcou Ďurky a to takou formou, že by sa na jeden týždeň presťahovali na Slovensko celé triedy. Chýba im iba angličtinár, lebo kvôli nevhodnej doprave sa ťažko dostať do Ďurky. „Ale musím poznamenať, že tunajší rodičia považujú za dôležité, aby sa ich deti naučili nielen po anglicky, ale aj po slovensky,“ povedala nová riaditeľka.

V Sarvašskej slovenskej škole začína nový školský rok vyše 350 žiakov v 19. triedach. Prváčikov je 61 v troch triedach. V sarvašskej škole sú vo všetkých ročníkoch paralelné triedy, ba majú aj ročník, kde sú tri triedy, jedine ôsma trieda je jedna, s 31 žiakmi. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie, Zuzany Medveďovej, materskú školu navštevuje 110 detí v štyroch skupinách. Z letných prázdnin sa vrátili sarvašskí žiaci plní zážitkov, 110 ich bolo v rôznych tematických táboroch. V Tatranskej Lomnici sa uskutočnil školský tábor s podporou Wekerleho fondu, vďaka finančnej pomoci CSS a školskej nadácie boli v dramatickom tábore dve skupiny, iní žiaci boli v tábore remesiel, v biblickom tábore. V škole usporiadali pre zverencov materskej školy a žiakov nižších ročníkov tzv. denný tábor, v rámci ktorého pripravovali pre deti do konca júla rôzne programy. To znamená, že sarvašská škola bola zatvorená iba necelý mesiac. Tradičné podujatia usporiadajú aj v tejto ustanovizni: nebude chýbať týždeň slovenského jazyka, ani týždeň maďarského jazyka, benefičný bál a vedomostná súťaž Kto čo vie. V učiteľskom zbore nastali zmeny. Tri učiteľky pôjdu do dôchodku a na prvý stupeň nastúpia dve nové kolegyne. Podľa slov pani riaditeľky učebnice dostali všetky v poriadku, v týchto dňoch by už žiaci mali byť pripravení na začiatok školského roka.

1. september znamená pre 23 prvákov Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej školy v Novom Meste pod Šiatrom začiatok nového života. Vtedy prestúpia prach školy, ktorá im bude domovom ďalších osem rokov. Ako sme sa dozvedeli od zástupkyne riaditeľky školy Viery Mohayovej v tomto školskom roku bude mať škola skoro 150 žiakov v ôsmich triedach. V pedagogickom zbore nenastala zmena, až na to, že jedna kolegyňa odišla do dôchodku. Jej miesto zatiaľ skúsia nahradiť z vlastných radov a uchádzajú sa o post hosťujúceho učiteľa. Na žiakov čaká obnovená telocvičňa a budova, a ešte počas jesene plánujú zakúpiť drevené hračky na dvor, financované školskou nadáciou, ktoré by vyhoveli európskym normám. Pre prváčikov chystajú tradičné podujatia, ako je varenie slivkového lekváru, športové akcie, lyžiarsky tábor, i týždeň farieb pri príležitosti Dňa menšín.

(ef)

Obnovili centrum Suchej Huty

Dňa 21. augusta sa splnil takmer trojročný sen obyvateľov Suchej Huty (Mátraalmás), lebo sa uskutočnila slávnosť pri príležitosti odovzdania projektu na obnovu stredu obce.

Jednu z najvyššie položených obcí Maďarska obývajú aj Slováci, ba funguje tu aj slovenská samospráva, ktorá sa aktívne zapája do spoločenského života obce so 100 stálymi obyvateľmi. Iniciátorom obnovenia hlavného námestia, do ktorého ústí všetkých päť ulíc osady je spoločenská organizácia Za Suchú Hutu, predsedom ktorej je šéf slovenského zboru Štefan Peták. Spolu s vedením obce, ktorá je spojená so Suchou (Szuha) sa rozhodli, že podajú žiadosť o podporu na Ministerstvo rozvoja vidieka MR a úspešne získali osem miliónov forintov z fondu na rozvoj vidieckeho turizmu v rámci plánu Nové Maďarsko. Z týchto peňazí pokryli námestie novým asfaltom, vytvoril sa priestor, zasadili nové rastliny, umiestnili lavice, ba vybudovali amfiteáter pod námestím pri potoku. Na otváracej slávnosti sa prítomným prihovoril predseda VZ Novohradskej župy Zsolt Becsó, ktorý pripomenul, že je to príležitosť, aby slávili dva sviatky: nielen svätoštefanské oslavy, ale aj zomknutie síl malej osady na zlepšenie svojho okolia. Spomenul aj slová Sv. Štefana, ktorý vychvaľoval prínos národností do života väčšiny. Zs. Becsó vo svojom slávnostnom príhovore pripomenul aj to, že v časoch starých Grékov bola agora, teda hlavné námestie najdôležitejším miestom na stretnutie obyvateľov, kde si vymieňali nielen svoje tovary, ale aj myšlienky. „Po úspešnom konkurze sa to môže uskutočniť aj v Suchej Hute. Želám vám, aby ste mali také hlavné námestie a taký park, kde si môžete oddýchnuť po dobre vykonanej práci. Najdôležitejšie však je, aby ho každý považoval za svoje vlastné, aby bol hrdý na nový výzor dediny a mal z neho radosť,“ dokončil svoj prejav predseda VZ Novohradskej župy.

V kultúrnom programe vystúpili členky miestneho páviehoUt krúžku a členovia skupiny Lipóta Bálóa z Čemeru s kyticou slovenských ľudových piesní. Najkrajšie bolo, keď tieto dve skupiny zaspievali spolu miestne slovenské pesničky. Členka čemerského súboru, ktorá má chatu v Suchej Hute, sa ich naučila od miestnych ženičiek a práve ona priviedla Slovákov zblízka hlavného mesta do novohradskej dedinky na úpätí Matry.

Štefan Peták niekoľkými slovami priblížil proces vybudovania nového hlavného námestia od zrodu myšlienky až po realizáciu. Ako povedal, mal veľké šťastie v tom, že postupne každý, kto na začiatku bol proti nápadu, sa postavil na jeho stranu a že si našiel veľmi dobrých spolupracovníkov, ktorí pomáhali pri jednotlivých fázach. „Boli takí, ktorí sa vyznajú v labyrinte administratívy a pomáhali nám v tom, ale boli aj takí, ktorí keď uvideli, že priviezli niekoľko sto rastliniek, prišli a pomáhali pri sadení,“ poznamenal predseda slovenskej samosprávy a spoločenskej organizácie. Veľký prínos pre samotný projekt znamenala snaha členov združenia o zlepšenie stavu obce. Ako sme sa dozvedeli od Š. Petáka, teraz už je na obyvateľoch osady, aby naplnili prírodné javisko programami a hlavné námestie životom. Pomôže im aj starosta osady Zoltán Tóth, ktorý všemožne podporuje iniciatívy združenia. Mimochodom, aj samotný projekt podalo združenie a nie samospráva, aby takto ušetrili na potrebnej vlastnej čiastke, ktorá v prípade samosprávy by predstavovala milión forintov. Občianske organizácie túto čiastku nemuseli v tomto konkurze hradiť. Prvý človek v dedine pre Ľudové noviny uviedol, že vytvorením prírodného javiska a skrášlením jediného námestia Suchej Huty zlepšili sa aj možnosti oživenia turistického ruchu.

Klarinetista Maďarskej štátnej opery György Kaffer tiež vystúpil v kultúrnom programe a zahral niekoľko známych melódií, ktoré spolu s ním pospevovali aj diváci. Speváci zo susedného Mátramindszentu tiež zaspievali kyticu maďarských ľudových piesní. Na záver programu slovenskí účastníci, za hudobného sprievodu Gy. Kaffera, zaspievali hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia. Spoločný spev naozaj spojil prítomných a bolo dobré počuť v prekrásnej prírode jazyk našich predkov. Isté je aj to, že starší obyvatelia Suchej Huty spievali slovenské pesničky spolu so spevákmi a ako nám prezradil Š. Peták, dodnes viacerí hovoria po slovensky. Mohli sme sa o tom presvedčiť aj na vlastné uši, keď po kultúrnom programe sme sa prechádzali po hlavnom námestí, kde rozdávali perkelt z diviaka, plnenú kapustu a ponúkali koláče a sladkosti, ktoré pripravili suchohuťanské gazdinky na tento pekný obecný sviatok.

Žiaľ, Suchá Huta patrí medzi tie dediny, ktoré po druhej svetovej vojne počas výmeny obyvateľstva, sa celkom vyľudnili a skoro 90 percent slovenského obyvateľstva sa presťahovalo na Slovensko. Ale teraz, možno aj vďaka novému amfiteátru, sa znovu naplní životom slovenská obec na úpätí Matry.

Eva Patayová Fábiánová

Sziget na vlastnej koži, alebo vo vlastnej koži na Szigete

Prírodu charakterizuje pozoruhodná periodickosť. Periodicky sa striedajú deň s nocou, jednotlivé fázy Mesiaca, ročné obdobia. Sťahovavé vtáctvo na jeseň opúšťa naše končiny, aby sa s prvými jarnými lúčmi slnka zakaždým vracalo. A okolie metra a prímestskej električky na Baťánovom námestí (Batthyány tér) v Budapešti začiatkom augusta rok čo rok zaplaví zaujímavý živočíšny druh. Tento cicavec z čeľade hominidi sa vyznačuje niekoľkými charakteristickými črtami – je pripútaný k vaku so všakovakými zásobami potrebnými na týždňové prežitie, oproti členom miestnej pracujúcej populácie má bezstarostnejší a veselší výraz tváre a v prípade, že vydáva artikulované zvuky (počas príchodu je to bežnejší stav ako pri odchode o týždeň neskôr), tie sú pre domácich väčšinou beztak nezrozumiteľné (ergo nemaďarské). Menej typickými, avšak taktiež častými znakmi sú aj rôzne netradičné účesy (najmä dredy), alebo tričká s nápismi typu „Po tráve sa nechodí, po tráve sa smeje“, „Pivo je moje palivo“ a podobne. K tejto početnej skupine turistov sa pridružuje aj množstvo miestnych obyvateľov, ktorých od vyššie spomínaných odlišuje zrozumiteľná (ergo maďarská) reč a absencia nepotrebnej batožiny. Bystrozrakému antropológovi v prípade celotýždňového pozorovania neunikne ani postupný posun farby pokožky, vlasov i oblečenia reprezentatívnej vzorky druhu smerom k tmavším odtieňom, sprevádzaný neblahými dôsledkami olfaktorického charakteru. Skôr, ako ma milý čitateľ obviní zo zaujatosti, chcem poznamenať, že vymenované vlastnosti nie sú ani pochvalou, a už vonkoncom nie kritikou! Ide výlučne o spozorované skutočnosti z uplynulých desaťročí. Jedinou stopercentne platnou spoločnou črtou týchto ľudí je, že aj tohto roku pricestovali na jeden z najväčších a najznámejších hudobných festivalov v Európe, na 19. festival Sziget.

Priznám sa úprimne, napriek tomu, že som rodený Budapešťan, nielenže na festival som počas jeho 18 ročnej existencie nikdy v minulosti nezavítal, ani na samotný Ostrov lodeníc (Hajógyári sziget) som nikdy nevkročil. Hoci traduje sa v rodinnom kruhu, že kedysi som sa po ňom preháňal na trojkolke, kvôli absencii vlastných spomienok túto informáciu nemôžem potvrdiť. Bolo teda čo napraviť, a po skončení festivalu som musel uznať za veľmi správne, že som prijal jednu z dvojice celotýždňových akreditácií, ktorú mali Ľudové noviny k dispozícii. Mojou úlohou bolo chodiť s otvorenými očami a ušami, všetko sledovať, zachytiť a touto cestou sprostredkovať čitateľom nášho týždenníka. Porovnať tohtoročný festival s uplynulými, pochopiteľne, nedokážem, no podeliť sa o svoje bezprostredné dojmy z tohto, devätnásteho a zároveň môjho prvého Szigetu, áno. Tak nech sa páči.

Nehanbím sa prezradiť, že pred prvou návštevou festivalu som mal obavy i predsudky. Tie sa dokonca posilnili, keď som sa pomaličky vliekol v dave od zastávky prímestskej električky k vchodu na ostrov a podozrivé osoby popri koridoroch kšeftovali so vstupenkami, nejeden z nich ani nie dva metre od apaticky sa prizerajúcich policajtov „dbajúcich na poriadok“. Určite mnohí z vás počuli rôzne, nie príliš veselé historky z podobných podujatí – mne sa viaceré z nich vynorili v pamäti. Musím ale povedať, že to bol posledný okamih, kedy mi prebehli mysľou. Od momentu, ako som sa cez dva kontrolné body dostal do dejiska festivalu, až do jeho konca som nezažil žiadnu negatívnu skúsenosť!

Civilizovanosť celého podujatia ma veľmi príjemne prekvapila. Hneď na úvod som napríklad neprišiel o svoj dáždnik, ktorý sa z bezpečnostných príčin nesmie zobrať na ostrov, a ktorý som mal zhodou okolností vo vaku. Je už trochu starší, kedykoľvek sa z ničoho nič otvorí, a preto ho sám považujem za rizikový faktor, hoci väčšinou ohrozuje skôr mňa ako iných. Každopádne potešilo ma, že som si ho mohol umiestniť v sklade pre podobné „nebezpečné“ predmety, a pri odchode domov som si ho mohol v nepoškodenom (resp. v nie viac poškodenom) stave vyzdvihnúť. S týmto príjemným vedomím som sa pobral od vchodu do útrob ostrova.

Hovorí sa, že prvý dojem je najdôležitejší. Počas neho sa v človeku vytvorí akási predstava, zafungujú rôzne asociácie, a vznikne obraz, ktorý slúži ako základ pri budovaní celkového dojmu. Neviem, či ste už boli na dedinských hodoch, alebo majálese. Tie bývajú na nejakom väčšom priestranstve, napríklad v parku alebo na kraji obce a sú tam rôzne kolotoče, stánky s potravinami i darčekovými predmetmi, hudba živá, alebo aspoň z reproduktorov a množstvo zabávajúcich sa ľudí. Zazrel som niečo podobné, len vo veľkom. Stánky plné potravy a nápojov od výmyslu sveta, rôzne atrakcie pre milovníkov adrenalínových i pokojnejších zážitkov, hudba z viacerých strán, no hlavne davy zabávajúcich sa (prevažne) mladých ľudí, dokonca rodín s malými deťmi. A to som bol iba na začiatku. Ozajstné rozmery ostrova a ešte viac atrakcií v jeho útrobách som spoznal, až keď som sa vybral na viachodinovú výskumnú expedíciu okolo ostrova (po ktorej som ďalších štyridsaťpäť minút vytrvalo hľadal východ). Únavné áno, nudné to však rozhodne nebolo! Vždy sa bolo na čo pozerať – na „hluchších“ miestach minimálne na exotov, ktorých oblečenie sa pohybovalo od podprsenky až po zajačí kostým na naozaj širokej a pestrej škále. Rátal som s výstrednosťami jednotlivcov, celkovo prevládajúcou uvoľnenosťou a nižším stupňom zábran, nepôsobili však rušivo, keďže sa vôbec nepárili s agresivitou a dotieravosťou, akú som mal šťastie zažiť na iných miestach. Počas celého pobytu na ostrove som sa cítil v bezpečí a aj zamestnanci bezpečnostných služieb mali viac povinností informačného ako bezpečnostného charakteru.

Veľmi rýchlo som nadobudol dojem, že majitelia stánkov dozaista nezaknihujú stratu. Napriek vyšším cenám sa potraviny i nápoje presúvali z pultov k zákazníkom ako na bežiacom páse. Obsluha bola rýchla vďaka systému platenia čipovou kartou, ktorý si každý návštevník musel v prípade túžby míňania peňazí zaobstarať v niektorom z vyše dvadsiatich stánkov vytvorených za týmto účelom. Ušetrilo sa tým množstvo času, ktoré bežne zaberá vydávanie peňazí. Musím sa ospravedlniť, ale mysliac na výdatné porcie mastných jedál a litre pív ma asociácie katapultujú priamo k téme toaliet. Putovaním ostrovom som stoj čo stoj natrafil na ich celé rady, výhody čoho asi netreba rozoberať. Nepríjemnému dlhému čakaniu v rade som nikde nemusel čeliť. A keď sme už pri hygienických zariadeniach, musím poznamenať, že som zazrel aj zvonku kultivovane vyzerajúce sprchy pre tých, ktorí si na tento augustový týždeň zvolili za domov práve Ostrov lodeníc.

Prázdnotou nezívalo takmer nikdy nič. Či už šlo o veštenie u rabína za sto forintov, o prehliadku či práve vytvoreniu exponátov vo štvrti múzeí, o tetovanie čohokoľvek kamkoľvek, o masáž, či o skok z výšky á la bungee jumping, všade bolo množstvo záujemcov a permanentná prevádzka. Áno, napísal som „takmer“ a nie náhodou. Natrafil som na jedinú atrakciu, ku ktorej som sa darmo vracal v ktorúkoľvek hodinu ktoréhokoľvek dňa, nikdy nikoho som nepostrehol prejaviť o ňu záujem... Ide o korčuľovanie na syntetickom ľade, podobnom umelej hmote. Vo vyše tridsaťstupňových horúčavách návštevníkov príliš nelákala fyzická aktivita takéhoto charakteru, no snaha prevádzkovateľa mi nedá aspoň touto cestou ho nespomenúť. Popri všetkých atrakciách nesmieme zabudnúť ani na samotné koncerty, ktoré sú hlavným programom festivalu a lákadlom pre návštevníkov. Program prebiehajúci na vyše desiatke pódií bol naozaj hustý, interpreti rôznych žánrov z celého sveta pripravili týždňový reťazec vystúpení, medzi ktorými si každý prišiel na svoje. Vymenovať všetkých by veľký zmysel nemalo, zoznam vystupujúcich si napokon každý záujemca nájde na internete.

Svoje dojmy z festivalu uzatváram vyslovením nádeje, že sa mi podarilo aspoň trochu priblížiť čitateľovi obraz o festivale Sziget. Samozrejme, je subjektívny, môj, ale po vlastných skúsenostiach smelo nabádam každého bez ohľadu na pohlavie alebo vek, aby o rok zavítal na jubilejný, dvadsiaty, a vytvoril si vlastný názor na základe vlastných skúseností, poprípade sa s nami podelil o ne.

Apropo, aby nevyznelo všetko tak ružovo, jedno negatívum na záver – bol prach. Ten ale nikoho nezaujímal.

Zlatko Papuček