Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka - Moháč

Zažil som už aj okrúhlejšie výročie nejakej udalosti, než bolo 485. jubileum bitky pri Moháči (29. august). Terajšie veľké „oslavy“ však naznačujú, že kľúčové momenty v živote národa, krajiny, človeka nemusia čakať na číslo deliteľné desiatimi. A kto by pochyboval o tom, že Moháč je určujúcou a aj symbolickou udalosťou. Vieme, že „my potrebujeme Moháč“! A že každý národ má svoj „Moháč“. Aby sme nešli tak ďaleko, takí Srbi, napríklad. Krutú prehru pri Kosovom Poli (1389) dodnes oslavujú, pričom nedávno stratili aj miesto činu. Alebo Česi: v bitke pri Bielej Hore (1620) dostali taký „fasoláš“, že sa z toho dodnes neprebrali. Inak práve pre tento debakel používa maďarčina slovné spojenie „máme sa po česky“ („csehül állunk”), čiže veľmi zle, prehrávame, bijú nás, trpíme. Neviem, že by čeština mala ekvivalent, povedzme v podobe „bodaj by ťa Moháč vzal!“ Slovenský národ takýto tragický bod zvratu nemá, aspoň o ňom nehovorí vo verejných diskusiách či učebniciach. Ja by som len ticho poznamenal, že pre slovenskú menšinu v Maďarsku by mohla byť Moháčom povojnová „výmena obyvateľstva“ a odchod výkvetu slovenskej menšinovej inteligencie na Slovensko, ale aj do Čiech a na Moravu, čiže ďaleko od svojich ovečiek a žiakov.

Ale! Možno by sa o slovenskej menšine v Maďarsku ani nedalo hovoriť, pretože by jednoducho nejestvovala, keby bola bitka pri Moháči dopadla ináč, víťazstvom uhorských síl. Po takmer 500 rokoch je možné zvrátiť výsledok bitky v počítačovej animácii, ktorá sa objavila na internete! Možno ovplyvniť pohyb útvarov tak, aby z bojového poľa zutekali Turci, aby kráľ Ľudovít II. nepadol v ťažkom pancieri do potoka, atď. Slovom: Turci by sa tu neusalašili na 150 rokov, ergo: nevznikli by po poldruha storočí spustošené kraje, ktoré by teda nikto nechcel zaľudniť a osídliť obyvateľmi z horného Uhorska, čiže z územia dnešného Slovenska – Slovákmi. A Maďarský rozhlas by nemal problém pri krátkej legende pred poludňajším zvonením a napríklad pri spustení zvonov kostola v dedine Pilisszentkereszt (po našom Mlynky) by nemusel poznamenávať, že do obce prišli v 18. storočí ľudia slovanského (pozor, nie slovenského!) pôvodu. Alebo v podobnom prípade pred zvonením v evanjelickom kostole v meste Níreďháza by nemusel nikto formulovať vykrútenú vetu, že „prišli sem z juhu Dolnej zeme ľudia tótskeho pôvodu, ale maďarského ducha“.

Ako sa to hovorí? Každý má svoj Moháč? Áno. Aj Maďarský rozhlas...

Spojenie síl, pokoj a láska

Sviatok v Lucine

Spojenie síl, spolupatričnosť, pokoj a láska boli hlavnými motívmi tradičného Dedinského národnostného dňa v novohradskej Lucine. O sile miestneho kolektívu svedčí fakt, že miestnej samospráve, slovenskému volenému zboru a obyvateľom obce sa podarilo zostaviť pestrý celodňový program. Tak sa 27. august pre vyše 600 obyvateľov Luciny stal skutočným sviatkom, o ktorý sa podelili so svojimi priateľmi z blízka i z ďaleka. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky školy Heleny Klagyivikovej, počet detí v škole rastie, v tomto školskom roku zasadne do školských lavíc 125 žiakov, čo je o päť viac ako vlani. Podľa pani riaditeľky škola je technicky dobre vybavená, vyučovanie napomáhajú aj štyri interaktívne tabule a kabinet výpočtovej techniky s 13 počítačmi. Problémy spôsobuje nedostatok priestorov, preto bude čoskoro nevyhnutné rozšírenie školy. Na prevádzku základnej a materskej školy prispieva obecná samospráva ročne sumou približne 20 miliónov forintov.

Z blízkeho okolia prišli v tento deň do Luciny zástupcovia lokalít ležiacich v údolí Malej Zaďvy, patriacich do Mikroregionálneho združenia Bátonyterenye, medzi nimi starostka susedného Šámšonházu Gyöngyi Bajnoková Képešová. Pozvanie Lucinčanov prijali aj vedúci oddelenia ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán a predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy a slovenského voleného zboru vo Veňarci Ruženka Komjáthiová.

Sviatočný program sa začal dvojjazyčnou slovensko-maďarskou bohoslužbou v evanjelickom kostole. „Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi“. Týmto citátom z Listu apoštola Pavla Galatským (3:28) otvoril bohoslužbu miestny farár Péter Malek, ktorý slúži v Lucine niekoľko mesiacov. Slovo božie v slovenskom jazyku kázala Hilda Guláčiová Fabuľová, ktorá vo svojej kázni vyzdvihla význam duchovných hodnôt, ktoré nám zanechali naši pracovití slovenskí predkovia. O týchto hodnotách sa zmienila vo svojom prejave aj bývalá podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová. Ako povedala, hodnoty, ktoré si chránime 300 rokov, nesmieme zaprieť. Keďže žijeme spolu s inými národmi, od nich môžeme preberať ďalšie hodnoty. V súvislosti s blížiacim sa sčítaním ľudu E. Rybová o. i. povedala: „I keď sa nájdu sily, ktoré by chceli, aby sa národnosti samé odpísali, my sa nedáme, veď aj dnes sme sa stretli, pretože pociťujeme potrebu stretávať sa. K tomu, aby sa naša národnosť zachovala, musíme veľa pracovať a potrebujeme, aby medzi nami bola láska a pokoj.“ Bohoslužbu ukončili evanjelický spevácky zbor, ktorý zaspievaním maďarskej hymny a hymnickej piesne Daj Boh šťastia tejto zemi uviedol kultúrny program na prírodnom javisku postavenom v blízkosti kostola a obecného úradu. Starosta obce Gyula Bakos vo svojom prejave, ktorým otvoril kultúrny program, hovoril o význame súdržnosti obyvateľov obce, vďaka ktorej napriek tomu, že vonkajšiu podporu na usporiadanie tradičného obecného dňa nedostali, oslavy realizovali. Ako povedal, napriek rýchlo sa meniacim podmienkam spolu s partnermi z okolitých obcí sa snažia o to, aby čo najlepšie vyhoveli očakávaniam obyvateľov. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Völgyesiová Pribišánová ako dobrý príklad spolupráce uviedla, že slovenský volený zbor a Slovenské regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra tiež finančne aj organizačne prispeli k usporiadaniu programu. Na myšlienky svojich predrečníkov o rýchlych zmenách nadviazal vo svojom prejave riaditeľ odboru ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Anton Paulik a pripomenul, že v poslednom období bola prijatá nová ústava a pripravujú sa dvojtretinové zákony. Ako povedal, cieľom vlády je zachovanie existujúcej úrovne v oblasti menšinových práv. Nabádal obyvateľov obce, aby sa pri sčítaní ľudu prihlásili k svojej slovenskej národnosti, veď pri posudzovaní žiadostí o podpory na národnostné ciele sa bude zohľadňovať, či sa pri sčítaní ľudu k danej národnosti prihlásilo minimálne 30 osôb. Pred desiatimi rokmi sa v Lucine hlásilo k slovenskej národnosti 33,5 percenta obyvateľov, 163 osôb a Lucinčania boli aktívni aj pri prihlasovaní sa na voličské zoznamy pri voľbách r. 2010. A. Paulik na záver svojho prejavu povedal: „Teraz sa bude rozhodovať o tom, či naše dedičstvo a kultúrne hodnoty budú aj naďalej znieť, či bude svet aj naďalej vedieť o nás.“ V kultúrnom programe, ktorý nasledoval po prejavoch, ukázali svoje vedomosti najmenší obyvatelia obce – škôlkari a žiaci školy. Predstavili sa aj hostia z Dengelegu dvomi slovenskými tancami. Miestna detská tanečná skupina Lucinka, ktorá vznikla v máji 2008 pod vedením slovenskej učiteľky K. Völgyesiovej Pribišánovej, sa zameriava na zachovávanie miestnych slovenských zvykov a krojov. Domácemu obecenstvu sa predstavili detskou svadbou z povodia Galgy. Hosťami slovenského programového bloku boli tanečníci Folklórneho spolku Lipa z Budapešti a Folklórna skupina Tanečného súboru Panónia z Malej Tarče. Mladí tanečníci z Budapešti očarili publikum pozdišovskými, tirpáckymi, a békešskými tancami a choreografiou Veselica v Medzihorí. Členovia folklórnej skupiny z Malej Tarče, ktorá vznikla pred osemnástimi rokmi, patria síce k staršej generácii, ale ich láska k tancu počas dlhých rokov nevyhasla. Lucinčanom sa predstavili choreografiou Evy Szilágyiovej Šubovej Zdravica na Štefana, ktorá spracúva slovenské tanečné motívy a piesne z okolia Pešti, tancami z Medziborožia, Magyarbődu a zemplínskymi karičkami.

Obecný deň, ktorý trval do neskorých večerných hodín, spestrili rôzne rodinné súťaže, zábavné programy pre deti, futbal, súťaž vo varení, koncert rockovej skupiny Fire InPulse, ples pod holým nebom a ohňostroj.

Alžbeta Račková

Jubileum speváckej formácie Pilíšske trio

Členovia Pilíšskeho tria, ktoré pôsobí v rámci Kultúrneho spolku pre Mlynky, oslávili koncom augusta 10. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti usporiadali dvojdňovú sériu jubilejných slovenských národnostných podujatí.

Oslavy sa uskutočnili v dvoch dejiskách, v Budapešti a v Mlynkoch a niesli sa v znamení spomienky na uplynulé desaťročie. Prebiehali pod názvom Slovenské národnostné jubileum - Festival slovenských ľudových a sakrálnych piesní z Pilíša a z materskej krajiny. Pilíšske trio tvoria Tímea Papová Galdová, Melinda Černá a Levente Galda. Podujatie uviedla Etelka Rybová, ktorá pripomenula, že počas uplynulých 10 rokov skoro 500 vystúpení Pilíšskeho tria prispelo k dobrej povesti Slovákov v Maďarsku a ich rodnej obce doma i v zahraničí. Ako povedala, nimi založený spevácky zbor Folklórneho súboru Pilíš, ktorý v tomto roku oslavuje 5. výročie vzniku, očaril obecenstvo Jánošíkovských dní v Terchovej. Ďalší zbor Spievajúca mládež slovenská - SMS - oslavuje tiež päťročnicu a je stálym účastníkom celoštátneho ekumenického stretnutia speváckych zborov usporadúvaného CSS. Jeho CD-nosič vydaný v roku 2006 obsahuje hudobný materiál biblických táborov CSS. „Galakoncert venujú na počesť, resp. pamiatku všetkých tých, ktorí im pomáhali v práci a boli pri nich od začiatkov až dodnes... Vyberme sa symbolicky spolu prostredníctvom piesní do pekného chotára v Pilíši, do kolísky predkov spevákov a ich činnosti na poli zachovávania slovenských tradícií,“ ukončila svoj prejav E. Rybová.

Po jej slovách v programe vystúpili všetky miestne slovenské národnostné spevácke zbory a tanečné skupiny, ako aj pozvaní folkloristi, sólisti, resp. početné hosťujúce uznávané folklórne súbory: Páví krúžok z Mlynkov, členovia Pilíšskeho tria, Spevácka zložka Folklórneho súboru Pilíš, Zmiešaný cirkevný spevácky zbor v Mlynkoch, Náboženská hudobná formácia Spievajúca mládež slovenská (SMS), Vándor Vokál (Potulné vokalistky), Alíz Agodová, členovia Kultúrnej a ľudovo-umeleckej skupiny rusínskej menšiny Karpátia, Kapela Kóborzengő, Folklórny súbor Pilíš a žiaci Slovenskej národnostnej základnej školy v Mlynkoch. Finančnú podporu, ktorú dostali počas galaprogramu, mienia použiť na obnovu autentických pilíšskych krojov, ako aj na zakúpenie nových slovenských krojov pre členov Folklórneho súboru Pilíš.

Spevácke zbory spoločne zaspievali viacero piesní, čím chceli zdôrazniť spolupatričnosť v zachovávaní tradícií. Na konci nechýbala ani torta a trio v liste pozdravil aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák. Jubilantom zagratuloval v mene samosprávy obce vicestarosta Štefan Mikuláš Jánsky a v mene Slovenskej samosprávy v Mlynkoch jej členka Mária Sovová.

(ef)

I. Pivný festival na Budínskom hrade

Revolúcia sa začala!

Pozdvihnúť pivnú kultúru na úroveň vínnej – takéto ambície mal prvý pivný festival na Budínskom hrade. V záplave letných festivalov to bolo skutočné osvieženie, dalo by sa povedať, že zavial nový vietor. Aj my sme boli účastníkmi tejto revolúcie...

Rovno sa ocitám na barikádach, veliteľom tohto oddielu je šéf menšieho, ale neustále silnejúceho pivovaru od mesta Miškovec István Kecskés, ktorý sa neštíti povedať toto: „Jestvovala maďarská vínna kultúra, ale u nás sa teraz začína pivná revolúcia. Kráčame po stopách nemeckých a českých bojovníkov. Milujem nemecké i české pivá, ale som lokálpatriot, mám rád najmä maďarské a predovšetkým naše vlastné.“

Netušil som, že hneď narazím na absolútne novinky, ako je tekvicové či prosové pivo, ale je tu aj višňové a banánové.

„Som pionierom vo výrobe višňového a tekvicového piva, ďalší kolegovia vyrábajú ďumbierové, banánové a pod názvom Korty, čiže Hlt zosobášili už aj pivo s vínom,“ - dodáva majster.

Preboha, pivo s vínom plus pálenkou sa spájali kedysi len na drsných chlapských zábavách. Ale poďme na ďalšiu barikádu! Vchádzam na tzv. Leví dvor, je to národná kultúrna pamiatka, kde ma víta pomerne divoká hudba. A rovno dom belgických pív s názvom Delirium tremens. Pýtam sa výčapníka, ktoré by mi odporúčal a prečo. Nuž, ako ináč, Delirium, lebo je korenisté, silné a telnaté. Pijem teda belgické pivo Delirium tremens, má chuť ako višne, z tohto by som delirium tremens určite nechcel dostať, to by bol strašne krutý ďalší deň.

Nezostáva nič iné, než utekať na takmer domáce vody či pivné pole. Na úplne domáce nemôžem, pretože slovenské remeselnícke pivá tu zastúpené nie sú, akurát jedna veľká značka, tú však vyrábajú v licencii už v Maďarsku. Bratia Česi sú akosi šikovnejší. Ako sa sem vôbec dostáva mok z - pre mňa doteraz neznámeho - malého moravského pivovaru?

„Prakticky tak, že sme boli pred rokom u Čechov lyžovať, dali sme si ich miestne pivo, nesmierne nám chutilo, a náhodou sme narazili aj na majiteľa pivovaru. Porozprávali sme sa pri tomto pive dlho do noci a vlastne sme sa dohodli, že ho budeme dovážať,“ vysvetľuje transakciu Gábor Sebestyén zo západného Maďarska, ktorý sa teší, že toto pivo už dodávajú aj do budapeštianskych reštaurácií, mesačne dovážajú dva kamióny. Aké jednoduché!

Pivo je – v istých medziach – inšpirujúcim nápojom. Viem to aj preto, lebo som vymyslel nové maďarské slovo a ujalo sa. Teta pri zariadení, ktoré je na pivnom festivale neodmysliteľné, mi hovorí, že sa platí dobrovoľne, koľko chcem, je to vlastne „tringelt“, čo maďarčina vyjadruje ako „borravaló“ - na víno. Okamžite ma zachváti novátorský, až revolučný duch a navrhujem jej, aby odteraz používala výraz na pivo. Neváha a odteraz vyzýva kunčaftov, aby zaplatili, takto: „Sörrevalóóó…”

Gregor Martin Papucsek

Bratislavský piknik v srdci Budapešti

Počas posledného augustového víkendu sa Bratislavská ulica (Pozsonyi út) v Budapešti zmenila na pešiu zónu s pódiom, stánkami, živou hudbou a mnohými zábavnými programami pre deti i dospelých. Už tretí rok sa obyvatelia mestskej časti Lipótváros lúčili s letom podujatím Pozsonyi (Bratislavský) piknik. Tohto roku mal festival štýlového hosťa – mesto Bratislava. Prejavilo sa to prítomnosťou hostí zo Slovenska, ktorí predviedli svoje umenie a zabávali návštevníkov festivalu. Vedľa pódia na začiatku ulice zo strany Námestia Márie Jászaiovej stál stánok Slovenského inštitútu s vejúcou slovenskou zástavou. Záujemcom v ňom poskytovali informácie o Slovensku a rozdávali letáky slovenských turistických destinácií. Prítomná bola aj riaditeľka inštitútu Jana Tomková, ktorá sa rovnako aktívne podieľala na propagácii Slovenska ako ostatné zamestnankyne inštitútu.

Festival sa začal o 10. hodine vystúpením Dychovej kapely Ernőa Keila a mažoretiek s názvom „Dobré ráno Lipócia!!!“. Zvuky dychovej hudby zaručene zobudili ešte spiacich obyvateľov okolitých domov a dozaista vzbudili pozornosť aj tých okoloidúcich, ktorí nevedeli, čo sa chystá na Bratislavskej ulici. Dokazuje to skutočnosť, že poloprázdna ulica sa o pol hodinu len tak hemžila ľuďmi a dosiaľ znudene postávajúci majitelia stánkov mali raz-dva plné ruky práce. Pódia sa čoskoro ujala moderátorka podujatia Judit Csákiová, ktorá privítala všetkých návštevníkov a po uvedení niekoľkých všeobecne užitočných informácií popriala každému príjemnú zábavu a odovzdala javisko Sláčikovému kvartetu Piknik. Kvarteto vzniklo pred tromi rokmi pri príležitosti tohto podujatia a pozostáva z umelcov žijúcich v XIII. obvode hlavného mesta pod vedením Kálmána Kostyála. Vraj ak už počas festivalu beztak nemôžu spať, rozhodli sa radšej sa na ňom aktívne zúčastniť.

Nasledujúci polhodinový blok patril dvojici hudobných umelcov zo Slovenska – jednej z najznámejších slovenských gitaristiek, laureátke množstva ocenení gitarových súťaží a nie mimochodom umeleckej riaditeľke bratislavského Medzinárodného gitarového festivalu Miriam Rodriguez Brüllovej a huslistovi, laureátovi Kodályovej ceny Sándorovi Jávorkaimu. Latinské, cigánske, rumunské a slovenské melódie v ich podaní zaznamenali veľký úspech. Nemenší potlesk zožalo aj ďalšie hudobné teleso – Trio Dávida Hodeka. Komárňanský bubeník Dávid Hodek je napriek svojmu mladému veku (v septembri oslávi štrnáste narodeniny) už skúsený hudobník. Jeho prvý album vyšiel v roku 2009, keď získal vo Viedni prestížne ocenenie „Talent roka“, ktoré udeľuje Austrian Music Office. Vtedy dvanásťročný Dávid sa stal tretím laureátom ceny. Ďalší dvaja členovia tria sú mladé, uznávané osobnosti maďarského jazzového života – alt saxofonista Viktor Tóth a basista György Orbán.

Slovenský program pokračoval v skorých popoludňajších hodinách v Kine Odeon Lloyd premietnutím troch slovenských dokumentárnych filmov a rozhovormi s ich režisérmi. Ako prvý si záujemcovia mohli pozrieť film Jaroslava Vojteka Hranica o východoslovenskej obci Veľké Slemence, ktorú z jedného dňa na druhý rozdelila štátna hranica so Sovietskym zväzom. Dokument ocenený na Rotterdamskom medzinárodnom festivale i na londýnskom Festivale filmov East End sa venuje rozdeleniu rodín, susedov a zmene ľudských osudov kvôli nezmyselnej hranici. Ďakujem, dobre je názov druhého premietnutého filmu od Mátyása Priklera, ktorý vznikol ako režisérov absolventský film na VŠMU v Bratislave. Snímka nie príliš lichotivým spôsobom nazerá do života rodiny, ktorú charakterizuje napätie, neschopnosť empatie, neúcta – deštrukcia vzťahov na pozadí hospodárskej krízy. Film, ktorý súťažil na festivale v Cannes v rámci sekcie Cinéfondation odvtedy vyhral na Slovensku všetky možné ocenenia vo svojej kategórii. Trio filmov uzatvoril dokument Ako sa varia dejiny. Režisér Peter Kerekes v ňom ponúka zaujímavé paralely medzi vojnou a varením, pohľad na vybrané vojnové konflikty od druhej svetovej vojny až po rozpad Juhoslávie očami kuchárov. V kaviarni kina pritom celý deň prebiehala projekcia nočných záberov Bratislavy s názvom „Videli ste Bratislavu v noci?“.

Ako vidno, podujatie prebiehalo „na viacerých frontoch“, okrem pódia či Kina Odeon Lloyd bolo množstvo ďalších akcií na rôznych dejiskách. Tou poslednou so slovenskou príchuťou bolo stretnutie bratislavského grafika Svätopluka Mikytu a budapeštianskeho maliara Emila Füra s účastníkmi pikniku pred kníhkupectvom Láng Téka, kde pred očami množstva divákov ukázali, ako sa rodia ich pozoruhodné diela. Spoločnou črtou tvorby oboch umelcov z obsahového hľadiska je ironický, zároveň láskyplný vzťah k vlastným národným tradíciám, hľadanie nových spôsobov prístupu, z formálneho hľadiska zase mimoriadne náročné a presné spracovanie, hlboké rešpektovanie detailov. Hlavnou úlohou ich výtvarného improvizačného experimentu bolo zistiť, či existuje bod, v ktorom sa doposiaľ formálne a obsahovo paralelné životné dráhy stretnú, a ak áno, aké kreatívne energie uvoľní takýto stret.

Podujatie, ktoré trvalo do desiatej hodiny večer, sprevádzalo množstvo paralelných akcií. Na pódiu vystúpili maďarské osobnosti kultúrneho života ako Eszter Bíróová, Judit Hernádiová, Gábor Heilig, János Gálvölgyi či András Kern, súbor divadla Vígszínház predviedol na veľkom pódiu scény z muzikálu Povala (Padlás), deti na detskom pódiu zabávala populárna skupina Pa-Dö-Dő. Miestne reštaurácie, bistrá a krčmy sa vysťahovali na ulicu a zo stánkov ponúkali svoje maškrty, medzi ktorými nemohli chýbať ani bratislavské rožky, ktoré už tradične súťažili o titul najlepšieho rožka štvrte. Výťažok z popoludňajšej aukcie vín putoval na charitatívne účely prostredníctvom Nadácie Ruka v ruke (Kézenfogva), víťaz hlavnej ceny tomboly sa zase mohol radovať z poukážky pre dve osoby do wellnessu hotela Arcadia v Bratislave. Množstvo návštevníkov od najmenších po najstarších dokazuje, že z iniciatívy hŕstky miestnych občanov, ku ktorej sa pripojili takmer všetky obchody a reštaurácie okolia, za tri roky vyrástol nielen životaschopný, ale očividne aj úspešný a populárny festival s pestrým a zaujímavým programom pre všetkých záujemcov o kultivovanú zábavu.

Zlatko Papuček

Šársky kostol

Volám sa Viktória Jankulárová, mám 14 rokov a žijem v meste Dabaš, v časti Šára. Chodím do Katolíckej základnej školy svätého Jána Nepomuckého. Táto škola je v Šáre. Učím sa tu od prvej triedy aj slovenčinu a náboženstvo. Moja mamka pochádza zo Šáre. Moji predkovia chodili do toho kostola, o ktorom budem teraz písať. Tu ich pokrstili, tu sa modlili, tu mali sobáš. Táto sakrálna stavba slúži kresťanom, je domom Boha a modlitby. Keď som bola ešte veľmi malá, už aj vtedy ma brali mamička a otecko každú nedeľu do kostola. Chodievame na omšu aj keď sú veľké sviatky. Moji rodičia mali sobáš v tomto kostole a tu sme boli pokrstení ja a moji bratia. Mala som tu aj prvé prijímanie. Kostol je pre mňa dôležitá budova, preto som sa rozhodla písať o jeho histórii.

Najprv niekoľko slov o mojej dedine. Maďarské slovo „sár” znamená blato. Pravdepodobne okolo dediny bolo veľa blata, trasovisko. Prvá písomná zbierka o obci je z roku 1268. Slováci prišli na toto územie v roku 1696, teda 300 rokov predtým, ako som sa ja narodila. V tejto dedine bol vždy kostol, ale viackrát ho zničili. V roku 1734, v listine Acta Cassae Prochorum stojí, že kostol je veľmi malý, bolo by ho treba zväčšiť. Strechu má poškodenú, nemá vežu ani plot. Fara je vo veľmi zlom stave. Terajší kostol dal postaviť Antal Laffert v rokoch 1753 - 1759. Nad hlavným vchodom je dátum s rímskymi číslami: 1770. Vnútro kostola dokončili v roku 1786. Šára vtedy bola samostatná dedina s obyvateľmi takmer výlučne slovenskej národnosti. K šárskej farnosti patrili aj veriaci z Dabašu a Gyónu. Vedľa kostola bola fara aj katolícka škola. Katolícka škola v našej dedine bola do roku 1948, keď ju poštátnili. Budova kostola je najstaršia umelecká pamiatka v Šáre.

Má jeden hlavný oltár a jednu vežu. Na veži je dvadsaťmetrový kríž a sú na nej aj hodiny. Zo zvonice môžeme vyjsť hore po točitých schodoch ku zvonom. Kostol má tri zvony, ktoré zvonia pred omšou, na poludnie a, samozrejme, keď niekto zomrie v našej dedine. Tieto zvony teraz už riadia elektricky zo sakristie alebo z fary. Náš kostol bol vybudovaný v neskoro barokovom štýle. Svätyňa je oblúkovitá. Kostol bol zasvätený Nanebovzatej Panne Márii. Na hlavnom oltári vidíme Máriu, ako ju Pán Boh berie do neba. Môžeme vidieť, ako jej drahé telo bolo prenesené do raja pred očami apoštolov. V Šáre sú hody 15. augusta, lebo vtedy je sviatok Nanebovzatia Panny Márie. „Púť“ vždy slávime v ten deň (15. augusta), či je to cez týždeň alebo v nedeľu. Na svätej omši býva okolo 1500 ľudí – detí a dospelých. Po omši je procesia (u nás starší hovoria: prosacia). My, mladé dievčatá, sa obliekame do kroja a nesieme sochu Panny Márie takmer cez celú dedinu. Aj staršie ženy a chlapi sú v slovenských krojoch, ako boli voľakedy naši predkovia. Náš kostol je zvnútra veľmi pekný. V rokoch 1981-82 bol obnovený. Na strope nie sú fresky, iba veľké lustre, ale nad kazateľnicou a nad krížom sú namaľovaní anjeli a máme šesť veľmi pekných, veľkých nástenných malieb z polovice 20. storočia. Ja ich mám veľmi rada. Zobrazujú najdôležitejšie skutky Ježišovho života.

Prvá maľba je Zvestovanie Panne Márii, keď anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.” Anjel jej povedal, že porodí syna a dá mu meno Ježiš. Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Druhá je Narodenie Ježiša Krista v Betleheme. Mária porodila syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. Prišli tam aj pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Po stretnutí s anjelmi sa ponáhľali a našli Máriu, Jozefa a dieťa uložené v jasliach. Tretia je Dvanásťročný Ježiš v chráme. Na maľbe vidíme, ako Mária a Jozef našli dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom kostole, ako sedí medzi učiteľmi, počúva ich a kladie im otázky. Všetci, ktorí ho počuli, videli, že Ježiš je veľmi rozumný.

Štvrtá je Pokrstenie Ježiša. Ježiš prišiel k Jordánu za Jánom Krstiteľom, aby ho pokrstil. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval.. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.” Piata je svadba v Káne – prvé zo znamení. Na tejto svadbe bola Mária a pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka, aby im pomohol. Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie. Ježiš im povedal, aby naplnili nádoby vodou. Keď sa tak stalo, Ježiš premenil vodu na víno. Šiesta je o Ježišovej smrti. Ježiš musel niesť svoj kríž na miesto, ktoré sa volá Lebka. Ukrižovali ho a dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Okolo tretej hodiny Ježiš vydýchol. Na druhý deň ho zložili z kríža a dali ho do matkinej náruče.

Máme veľmi vzácnu kazateľnicu, ktorá pochádza z piaristického kostola z Vacova. Celá je vyrobená z dreva. Vidíme na nej štyri symboly štyroch evanjelistov: Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. Symboly sú: okrídlený býk, okrídlený lev, anjel a orol. Na vrchu kazateľnice sú vyrezaní anjeli a ozdoby. Vedľa bočných dvier postavali takzvanú jaskyňu Lourdes, na pamiatku zjavenia Márie v roku 1858 mladej dievke Bernadete vo Francúzku. V prostriedku jaskyne vidíme Máriu, pred ňou kľačiacu Bernadetu s ružencom v ruke. Za jaskyňou sú točité schody na chór, kde je veľmi vzácny organ. Zvykli tu byť aj koncerty známych umelcov. Každú nedeľu hrá na organe ujo „rechtor”, ako ho u nás volajú. Máme dve spovednice z dreva, lavice sú tiež z dreva. V roku 1986 kostol dostal nové medené tabuľky, na ktorých sú štácie krížovej cesty. Tu môžeme vidieť skutky, ktoré prežil Ježil odvtedy, ako ho odviedli k Pilátovi, až do uloženia Ježišovho tela. Sú to svedectvá veľmi otrasných činov. Okná sú veľké, farebné. Môžeme na nich vidieť obrazy svätých. Na dvore stojí kamenný kríž, je tu niekoľko hrobov a tiež pamätník obetí prvej a druhej svetovej vojny. Na tento obelisk boli najprv vypísané iba mená obetí prvej svetovej vojny, lebo kedysi sa nemohlo spomínať na ľudí, ktorí zomreli v druhej svetovej vojne. V roku 1986 pán farár dal na pamätník novú tabuľu z mramoru. Na nej už boli napísané mená šárskych obetí druhej svetovej vojny. Je to pekný dvor s lavicami, veľkými kríkmi. Môžeme tu pokojne odpočívať a modliť sa.

Rada som vám predstavila môj, náš kostol. Dúfam, že ho čoskoro navštívite.

Viktória Jankulárová

Katolícka základná škola svätého Jána Nepomuckého, Šára

Prácu poslala autorka do študentskej súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Na návšteve hradu v Starej Ľubovni

Ovce v skanzene

Ak sa raz vyberiete do severovýchodného cípu Slovenska, nenechajte si ujsť hrad v Starej Ľubovni, pri ktorom sa nachádza aj skanzen. V meste Stará Ľubovňa nad údolím rieky Poprad sa majestátne vyníma veľká pevnosť – Ľubovniansky hrad. Hrad vznikol na začiatku 14. storočia a do jeho histórie sa zapísali príslušníci významných uhorských (Omodejovci, Drugethovci) i poľských šľachtických rodov (Kmitovci, Lubomírsky a Zámoyskí).

Viac ako 350 rokov tu sídlili poľskí správcovia zálohovanej časti Spiša. V rokoch 1655 – 1661 boli na hrade uschované poľské korunovačné klenoty. Na počesť tohto obdobia sa tu nachádzajú repliky poľských korunovačných klenotov, uvidíte korunovačnú korunu, korunovačné jablko, korunovačné žezlo a korunovačný plášť posledného poľského kráľa Stanislava Augusta Poniatovského. V roku 1768 bol na hrade väznený známy dobrodruh Móric Beňovský. Obdobie zálohu sa skončilo až vďaka nariadeniu Márie Terézie v roku 1772, pri prvom delení Poľska. K najcennejším objektom patrí hlavná hradná veža, po obnove sprístupnená návštevníkom roku 2003. V barokovom paláci je prezentovaný dobový nábytok, na hrade je aj napr. expozícia remesiel a cechov rodu Zámoyských.

Pod hradom stojí skanzen, ktorý je ukážkou života obce v minulosti. Národopisná expozícia v prírode predstavuje kultúrne hodnoty etnicky zmiešaného regiónu severovýchodného Spiša a severozápadného Šariša, kde po stáročia vedľa seba žili Slováci, Nemci, Rusíni, Gorali a Židia. Svojím charakterom tak predstavuje jedinečnú rôznorodosť života v tejto oblasti. Najcennejším historickým výtvorom ľudských rúk v tomto skanzene je drevený gréckokatolícky kostolík sv. Michala archanjela, pochádzajúci z roku 1833 z obce Matysova. Vzácnosťou sú jeho doplnky – ikony pochádzajúce zo 17. storočia. Návštevníci majú v skanzene možnosť okrem drevených domčekov vidieť i starú kováčsku dielňu s náradím, pravú hájovňu, školu s lavicami, uhlíkom a tabuľkou a taktiež mlyn zo Sulína, ktorý bol v minulosti neodmysliteľnou súčasťou dediny. Okrem toho skanzen tvoria aj obytné domy, škola, hájovňa a technické stavby.

Pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí a galérií, v máji sprístupnilo Ľubovnianske múzeum výnimočný projekt, ktorý má prvenstvo medzi múzeami ľudovej architektúry na Slovensku. Cieľom projektu s názvom „Dotykom za poznaním“ je debarierizácia ľubovnianskeho skanzenu pre nevidiacich a slabozrakých.

(ef)

Regionálne priateľské stretnutie Slovákov v Tardoši

V Malomvídi, na Kalvárii a pri guláši

Znie to ako nejaký predpísaný program, ale v skutočnosti vôbec taký nebol. V poslednú augustovú sobotu sa poberali Tardošanky z každého kúta tejto slovenskej obce Komárňansko-Ostrihomskej župy s väčšími či menšími táckami k nedávno odovzdanému kultúrnemu domu. Na niektorých táckach boli ešte horúce koláče, v taškách domáce víno a pálené. Nečudo, veď sa chystali pohostiť svojich susedov. Spojenie štyroch slovenských osád tejto rozľahlej župy formou vytvorenia regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra, inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy, bolo asi to najlepšie, čo sa s tunajšími Slovákmi mohlo stať. Aspoň tak to tvrdia oni. „Máme oveľa viacej možností spoznávať jeden druhého, navštevovať navzájom svoje podujatia a byť súčasťou nášho každodenného života,“ hovorí mi medzi rečou predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Tardoši Veronika Árendášová. Pritom mi už ukazuje nové priestory v spoločenskom dome, ktorý odovzdali na jar tohto roku. Voľakedajšiu škôlku trochu zmenili, obnovili a na poschodí vybudovali nové priestory, kam presťahovali aj obecnú knižnicu. Tu dostal vlastnú miestnosť slovenský páví krúžok a malú zasadačku slovenská samospráva. Tu má malé štúdio aj miestny rozhlas Rádio Gorba, ktorého vysielanie môžu počúvať aj v blízkom okolí. Raz týždenne vysiela aj slovenské správy, ktoré pripravuje práve pani Árendášová. Dole sa nachádza komorná kongresová a divadelná sála, jedáleň a kuchynka na podávanie jedál. Pre najmenších varia v susednej reštaurácii.

Spoločenský dom vonia novotou, ale pritom už cítime aj vôňu večere, ktorú pripravujú v novučkom kotli slovenského zboru. Potrebovali ho, veď aj na toto podujatie očakávali osemdesiat hostí. Podľa môjho odhadu aj prišli, veď jedáleň spoločenského domu bola pri večeri plná. Ale nepredbiehajme udalosti! Kuchárky varili guláš so zemiakmi a pravými trhancami, ktoré pripravovali v malej kuchynke Ja len potichučky poznamenám, že trhance sú jedným z mojich obľúbených jedál. Ďalšími sú halušky, ale o tých hovorme pri inej príležitosti.

Kým mi pani Árendášová ukazovala dom, prišla za nami jedna pani, aby sme išli už dole, veď idú hostia! Juj, nechceme zmeškať stretnutie, tak sa poponáhľame.

„Vitaj, Jožo, doma!“ vítajú niekdajšieho Tardošana miestne ženičky. Využil toto stretnutie a prišiel do svojej rodnej obce za svojou rodinou. Po privítaní si sadneme a vypočujeme si popoludňajší program. Ruženka Izingová Pružinová, ktorá vedie regionálne stredisko, nám prezradí, že stretnutie využijú nielen na skúšku združeného spevokolu troch osád, ale zároveň ešte lepšie spoznajú jednotlivé osady, tentokrát Tardoš. „Teší ma, že ste brali našu prosbu prísť v športovom oblečení vážne, lebo sme pre vás pripravili trochu iný program ako zvyčajne. Autobusom pôjdeme na koniec dediny a odtiaľ pešo naspäť,“ to už hovorí V. Árendášová. Ja si zase myslím, že sa mi nič nemôže stať, veď aj v Budapešti zvyknem chodiť pešo, takže moje papuče mi nebudú brániť vo vidieckej turistike. Napokon mi ani nebránili, len občas by som sa asi lepšie cítila v zatvorených topánkach, povedzme keď sme išli dole z Kalvárie.

Takže po inštruktáži sa poberiem k autobusu a počúvam. S radosťou zachytím útržky rozhovorov. Drvivá väčšina totiž prebieha v slovenčine: o rodine, o vnúčatách (čo už, spievať začnú ľudia v spevokoloch v našich končinách zvyčajne v druhej polovici života), ale aj o politike, vláde a každodenných starostiach. Nemiešajú maďarské slová, alebo ak aj áno, hneď sa opravia. Je pre nich samozrejmé, že hovoria po slovensky. Autobus nás vyložil pri jazierku, o ktorom som doteraz ani len nepočula. Nachádzame sa v Malomvídi. Áno, takto nazývajú Tardošania časť osady, ktorú po maďarsky volajú Malomvölgy. V. Árendášová nám rozpráva o bitke v druhej svetovej vojne, ktorá sa odohrala práve na tomto mieste. My si ťažko vieme predstaviť, že takáto pekná príroda mohla byť dejiskom krvavej bitky.

Pri jazere sa nachádza bufet, kde vraj teta Ružena pripravuje najlepšie smažené ryby v širokom-ďalekom okolí. Ba aj z Budapešti k nej chodia klienti. „Povráva sa, že ona tie ryby veľmi dôkladne čistí, napriek tomu, že ich kupuje očistené,“ povie jedna pani. Druhá zas si je istá, že teta Ružena dáva do obalu také špeciálne prísady, ktoré nikto nepozná, ale chutia skvele. „Už viacerí sa pokúšali od nej dostať recept, ale nikomu ho neprezradí,“ hovoria skoro naraz dve ženičky, ktoré mi prezradia aj to, že sem chodia občas aj s rodinou tí Tardošania, ktorým sa nechce variť, alebo keď im príde návšteva. Neviem vám referovať o chuti rýb tety Ruženy, ale isté je, že ju vychvaľovali všetci: či to bol lokálpatriotizmus, alebo ozajstná kvalita, o tom sa musíme (musíte) presvedčiť na vlastnej koži, či skôr vlastnými chuťovými bunkami.

Keď sa prejdeme pri jazere, zbadáme chatu, ktorú vraj vlastnila papiernička, ale pred niekoľkými rokmi ju predala obci. Bola to dobrá kúpa, mohli by sa tam uskutočňovali rôzne podujatia, alebo by mohla slúžiť ako turistická ubytovňa, keby... Keby ju neboli zničili vandali. Teraz spustošená iba stojí a čaká, kedy bude mať samospráva dostatok zdrojov na to, aby chatu obnovila. Pohrúžení do myšlienok prejdeme okolo jazera, v ktorom je síce kúpanie zakázané, ale vraj je výborným miestom na rybolov.

Do dediny sa blížime hlavnou cestou a čas si spríjemňujeme rozhovorom so spolupochodujúcimi. Napríklad s Viliamom Urbaničom. Obidvaja pochádzame zo Santova a ani jeden z nás už nežije pod Pilíšom. Jeho odvial život najprv na Slovensko, potom kľukatou cestou až do Sílešu, kde býva už vyše tridsať rokov. Pochádza z národnostne aktívnej rodiny, jeho brat Ladislav Urbanič je známy choreograf a vedúci voľakedajšieho tanečného súboru v Mlynkoch. Pán Viliam zas ukončil slovenský učiteľský ústav, ale pracoval aj ako zámočník. Dokonca si vlastnými rukami postavil dom. Najpyšnejší je však na svoju hudobnú kariéru. So svojou kapelou hral istý čas na všetkých sílešských svadbách, aj tanečníkom z Pilíša. „Bolo osem takých rokov, keď som nebol doma ani jediný víkendový deň,“ hovorí. Doma bol cez týždeň a v lete, ak práve nebol v tábore s deťmi, tak sa mohol venovať svojej rodine, alebo pomáhať tým Sílešanom, ktorí pomáhali aj jemu, keď staval dom.

Ako sme tak išli, pomaličky sme sa približovali ku kraju obce. Tu nás privábil pekný domček s otvoreným dvorom. „Je to náš hosťovský dom,“ začala vysvetľovať V. Árendášová, od ktorej sme sa dozvedeli, že je tam miesto pre 16 osôb, malá kuchynka a veľká záhrada. Domček ako stvorený pre školské výlety. Na upravenom dvore sú ovocné stromy, zasadené hrozno, proste ako keby sme boli na návšteve u babičky.

Naša cesta viedla na Kalváriu, ktorú odovzdali pred niekoľkými rokmi a ktorej zastavenia sú z miestneho červeného mramoru. Pri korpuse sa pomodlíme, ženy zaspievajú a ideme ďalej. Tu som sa už rozprávala s Rozáliou Néveryovou, ktorá je v úzkom kontakte s Bánhiďanmi, veď u nich formou kurzu vyučuje slovenčinu. (Mimochodom, vedie aj slovenský jazykový kurz v XVII. obvode Budapešti.) Od nej sa dozviem, že na svojom súčasnom pracovisku v Tate sa stretáva s mnohými absolventmi základných škôl v slovenských osadách, ktorí by mohli ďalej študovať slovenčinu a mohli by sa hlbšie venovať jazyku, ktorý sa učili osem rokov aspoň štyri hodiny týždenne. Nemajú však na to možnosť, lebo v župe nie je taká stredná škola, ktorá by sa podujala vyučovať iný než svetový jazyk. Budapešť je pre tieto deti ďaleko. Dohodneme sa, že my síce nemôžeme zmeniť tento trend, ale zamyslieť sa nad ním môžeme hocikedy.

Pri rozhovore čas letí a nás už čaká ďalšia cesta, teraz už naspäť do spoločenského domu, kde si pred večerou ešte zaspievame. Či vlastne oni spievajú a ja ich počúvam. Prekrásne piesne za sprievodu harmoniky V. Urbaniča sú úchvatné. Dojímavé je sledovať, že členky speváckych zborov sa poznajú po mene, ako si sadajú Tardošanky k Bánhidiankam a Sílešankám, aby si precvičili alt, alebo si spolu pozreli texty jednotlivých piesní.

Nasleduje už iba večera, ale ešte predtým stretnem pani, ktorá pred našim odchodom na prechádzku prišla s táckami kapustových lokší, ktoré sme museli ihneď ochutnať, lebo vraj keď vychladnú, už nebudú dobré. Neviem, aké sú, keď vychladnú, ale za vlažna boli vynikajúce. Poprosím teda pani Imelyovú, aby mi prezradila, ako robí lokše, ktoré pripravujú aj na väčšie dedinské slávnosti. „Ak viete, radšej po slovensky,“ poviem a ona mi bez problémov prezradí, že fígeľ je v tom, že do uvarených zemiakov dajú len toľko múky, aby sa nelepilo cesto na kraj misky, pridajú k nemu trochu kvasu a nechajú postáť. Potom vyvaľkajú kruhy, ktoré naplnia dusenou kapustou a upečú ich v zmesi horúceho oleja a masti. Toľko. Nič moc, ale výsledok je fantastický. Prinajmenšom podobný, ako guláš s čerstvo pripravenými trhancami.

Po guláši sa musím zberať domov, veď je už sedem hodín večer a ja sa ešte musím dostať do Budapešti. Slováci z Komárňansko-Ostrihomskej župy ešte ostanú, veď na nich ešte čakajú koláče, víno, pálené a to najdôležitejšie: rozhovory s dobrými známymi. Na cestu mi ešte zabalia koláče, aby som neostala bez ochutnávky. Netušia, že mi dali oveľa viac, ako niekoľko chutných maškŕt: zážitky, ktoré môžeme získať iba s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Ja im ďakujem a sľubujem, že sa ešte vrátim, aby som spoznala ďalšie zatiaľ neodhalené tajomstvá.

Eva Patayová Fábiánová

Zasadala Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy

Sedem poslancov Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy pozvalo na svoje augustové zasadnutie predsedov slovenských samospráv každej Slovákmi obývanej osady tohto regiónu. Dejiskom rokovania bolo Slovenské regionálne kultúrne stredisko so sídlom v Tatabáni - Bánhide.

Predsedníčka župného voleného zboru Mária Nagyová privítala prítomných a informovala ich o činnosti a aktivitách samosprávy od jej predchádzajúceho rokovania. Zbor sprostredkoval účasť spoločného speváckeho zboru zo Síleša, Tatabáne - Bánhidy a Tardoša pod vedením Viliama Urbaniča na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši. Samospráva už po druhýkrát organizovala výlet na folklórny festival do Detvy. Úspešné a dobre organizované boli aj dedinské dni v Tardoši a v Orosláni. V čase zasadnutia prebiehali prípravy výstavy, ktorú otvorili 9. septembra v Osvetovom stredisku v Nitre pod názvom „Ľudové remeslá včera a dnes“. 19. septembra sa zase Nitrania predstavia s výstavou v Tatabáni - Bánhide.

Mária Nagyová referovala aj o hospodárení zboru v I. polroku r. 2011. Členovia župného zboru obe správy jednohlasne schválili.

Ďalším bodom rokovania bola príprava na verejné zasadanie.

Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy informovala prítomných o činnosti zboru v tomto volebnom cykle. Za jednu z najdôležitejších úloh pokladá podporovať výučbu slovenského jazyka v materských a základných školách župy. Zbor finančne podporuje jazykové súťaže a doškoľovanie pedagógov na Slovensku.

Ako som už spomenula, župná slovenská samospráva a slovenské regionálne kultúrne stredisko majú vynikajúce družobné styky s Nitrou. Samospráva finančne podporuje regionálne a miestne aktivity, podujatia, jubilujúce súbory, dedinské domy... Úspešne spolupracuje s Celoštátnou slovenskou samosprávou, Zväzom Slovákov v Maďarsku, ako aj so župnými samosprávami ostatných národností.

O práci Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Tatabáni-Bánhide sa zmienila jeho vedúca Ruženka Izingová - Pružinová. K tomuto regiónu patria obce Síleš, Orosláň, Tardoš a Tatabáňa - Bánhida. Činnosť kultúrneho strediska je mnohostranná, ako sme o tom v Ľudových novinách už viackrát informovali.

Ďalším bodom zasadania boli prípravy na blížiace sa sčítanie obyvateľstva. Mária Nagyová zdôraznila zodpovednosť všetkých v Maďarsku žijúcich Slovákov, aby sme sa hlásili k svojej národnosti, veď od toho závisí naša budúcnosť. V čulej diskusii odznelo veľa dobrých nápadov, ako môžeme aktívne pomáhať a presvedčiť ľudí, aby sa hlásili k slovenskej menšine a k materinskému jazyku.

Na záver Mária Nagyová odovzdala prítomným osobný dar Zoltána Barkányiho Valkána - jeho najnovšiu zbierku poviedok a reportáží Pivnica.

Anna Crnečká

Radosť z hudby v Békešskej Čabe

Na tohoročný jubilejný, v poradí 25. hudobný festival Zenit sa prihlásilo dvanásť hudobných telies, ktoré sa pričinili o to, aby sa Békešská Čaba stala dejiskom trojdňového sviatku hudby. Zástupca riaditeľa Kultúrneho strediska v Békešskej Čabe Tamás Herczeg pozdravil prítomných a odovzdal slovo predsedovi kultúrneho výboru samosprávy mesta Istvánovi Kölesovi, ktorý sa poďakoval organizátorom za obdivuhodnú prácu a divákom za mimoriadny záujem o festival počas celého štvrťstoročia. Predseda kultúrneho výboru sa aj osobne predstavil v galaprograme prvého večera festivalu, vystúpil ako člen kapely Zenit Session Band. Popritom bol spolu s trubkárom Károlyom Neumayerom a hudobným skladateľom Lászlóom Dubrovaym členom poroty.

Na druhý deň festivalu sa prestavila Veselá kapela z Komárna, s ktorou diváci spolu spievali slovenské a maďarské piesne. Ich dirigentom je Dušan Palacka. Komárňanská kapela získala mimoriadnu cenu Čabianskej organizácie Slovákov. Zo Slovenska, z Považskej Bystrice, prišli mladí členovia dychového orchestra základnej umeleckej školy na čele s dirigentom Mariánom Belobradom. Mladých hudobníkov odmenili mimoriadnou cenou regionálneho strediska SOC v Békešskej Čabe. Ďalšími ocenenými regionálneho strediska boli členovia mládežníckej dychovky zo Slovenského Komlóša vedení dirigentom Jánom Krčmérim. Najlepšia sólistka bola tiež zo Slovenského Komlóša - Estera Tóthová. Jánovi Šutinskému z Békešskej Čaby udelili mimoriadnu autorskú cenu za skladbu, ktorú skomponoval pre dychovku železničiarov.

A. Vándorová (ef)

Práca žien v minulosti

Močili konope, pigľovali, trepali maslo

Práca žien v súčasnosti je veľmi zložitá. Vidím to hlavne doma, alebo v našej rodine, u známych a susedov. Dnešné ženy pracujú veľa, starajú sa o deti, o domácnosť, chodia do zamestnania, niektoré ešte aj študujú. Takéto ženy vidím všade okolo seba.

Často som rozmýšľala o tom, či ženy pracovali vždy tak veľa ako dnes. V škole na chodbe máme výstavu rôznych predmetov, ktoré sa niekedy používali v domácnosti. Veľmi sa mi páčila stará žehlička. Myslela som na to, ako asi kedysi používali ženy takéto veľké žehličky, aké šaty nimi žehlili a aké šaty nosili. Opýtala som sa pani učiteľky, aké šaty sa dajú žehliť takouto veľkou žehličkou. Odpoveď bola zaujímavá, pani učiteľka mi povedala, že sa takouto žehličkou veľmi dobre žehlilo plátno, pretože bola ťažká. Plátno??? Aké plátno? Pani učiteľka sa čudovala, že neviem čo je plátno. Začala mi rozprávať o tom, ako v minulosti ženy pestovali konope a neskôr tkali plátno na podobných krosnách, na akých vlani ôsmačky tkali pokrovce.

Moja mamička mi o tom nevedela porozprávať, ale naša stará známa mi vyrozprávala, ako ženy vyrábali plátno v minulosti.

Slováci v Maďarsku žili z poľnohospodárstva a mali menšie kúsky pôdy. Na roliach pestovali konope, ktoré spracovali, potom z neho tkali konopné plátno. Z tohto neskôr šili pre seba a svoju rodinu šatstvo, ale aj posteľnú bielizeň, slamníky, uteráky, kuchynské utierky, obilné mechy. Už mladé dievčatá sa učili, ako treba spracúvať konope, pretože keď sa vydávali, museli mať svoju výbavu a tú mali hlavne z plátna.

Konope zasiali na jar a zožali na jeseň. Potom ich poviazali do snopov. Keď konopné listy uschli, snopy otrepali o zem, aby ich zbavili listov. Na nasledujúce leto konope namáčali v Kereši, a to tak, že do vody narazili koly, o ktoré priviazali snopy. Na snopy dali zem, tehly alebo skaly, aby nevyplávali z vody. Podľa tepoty vody namáčali konope 7 až 14 dní. Týmto sa z konope odmočili zdrevenené časti. Potom snopy vybrali z vody a poskladali ich na riedke kôpky. Konope sa týmto spôsobom sušilo.

Keď sa usušilo, odviezli ho domov a doma ho trepali na trlici, aby zmäklo. Neskôr ho na zvláštnych česadlách vyčesali, vyprášili. Týmto bolo konope už celkom mäkké, hebké a poddajné. Zo zmäknutého konope robili tzv. kúdelky a po večeroch z nich priadli nite vretenom na praslici, alebo na kolovrátku.

V zime chodili mladé dievčatá, ale aj ženy na priadky k sebe navzájom. K dievčatám na priadky chodili aj mládenci a tí spolu s dievčatami spievali a žartovali s nimi. Popritom si chlapci potajomky vyberali dievčatá, všímali si, ktorá ako rýchlo pradie, aká je šikovná. Tú, ktorá sa im zapáčila, si vybrali za ženu. Mládež sa vtedy takýmto spôsobom stretávala – pri práci.

Z hrubších nití, ktoré dievčatá utkali, mládenci robievali laná, motúzy, ktoré boli potrebné v domácnosti a pri poľnohospodárskych prácach. Z jemnejších vlákien robili nite, ktoré väčšinou používali na tkanie plátna.

Tkanie plátna nebolo jednoduchou záležitosťou. Upradené nite museli najprv nasnovať na snovacom kolovrate. Bola to jedna z najdôležitejších prác, pretože tu bolo treba vypočítať prípadné vzorky alebo farebné nite. Túto prácu v dedine ovládalo len niekoľko žien.

Po snovaní nasledovalo naberanie priadze na krosná. Až keď nabrali priadzu na krosná, len potom sa začalo tkať. Tkanie bolo veľmi zdĺhavé.

Krosná boli urobené tak, aby sa dali ľahko zložiť alebo rozložiť. Krosná sa skladali z bočných nôh, veľkého a malého návoja – veľký bol vzadu, na ten bola navinutá osnova a na malý sa navíjalo plátno. Bol tam ešte jeden návoj, na ktorom boli zavesené nitevnice. Nitevnice sa pohybovali, za nimi boli v páre ciepky. Brdo bolo uložené v bidle, ním sa ubíjalo plátno, aby bolo husté. Tkáčka sedela na doske, nohy mala na podnožiach, nimi pohybovala a tak dala do pohybu aj ostatné časti krosien. Priadza bola uložená na cievke v člnku a pohybovaním člnka z jednej strany na druhú plátna pribúdalo. Ženy tkali hlavne v zime, keď nemali okolo poľa roboty, vtedy vykonávali práce ako priadky, páračky a tkanie. Mladé dievčatá sa veľmi skoro naučili tkať a tak si pripravovali vlastnú výbavu. Keď plátno utkali, potom konce plátna polievali, na slnku sušili a tým sa plátno bielilo. Z pekného bieleho plátna šili šatstvo, plachty , uteráky. Aby bola výbava pekná, dievčatá na plátno vyšívali svoje monogramy a iné ozdoby, kvety a ornamenty. Tieto vyšívali vždy na viditeľné miesta, napr. na golier, na pás, na manžety.

Keď plátenné šatstvo a ostatnú bielizeň vyprali, najprv ho na mangli mangľovali a len potom ho žehlili žehličkou „pigľajzom”, takou, aká je vystavená u nás v škole a mne sa tak páči. Žehlička bola vyrobená zo železa alebo zo zliatiny a preto bola veľmi ťažká. Rúčka bola z dreva, lebo drevo nepálilo. Žehličkou žehlili tak, že dali do nej rozžeravené drevené uhlie, alebo obyčajný „paráž”. Pri žehlení museli dávať veľký pozor na to, aby šatstvo nepopálili. Teplotu žehličky nedokázali regulovať. Chladili ju tak, že ňou kývali. Tiež to nebola ľahká práca.

Moja stará mama mi veľa rozprávala o tom, ako ženy v minulosti pracovali v domácnosti a ako aj ona chodievala na trh predávať maslo a ostatné mliečne výrobky. No predtým tieto výrobky museli doma vyrobiť. Maslo sa robilo z mlieka. Mlieko nechali usadnúť, potom z neho zobrali kyslú smotanu. Smotanu naliali do zbenky. Zbenka sa skladá z troch hlavných častí. Spodná je vysoká asi pol metra a k vrchu sa zužuje. Asi o polovicu kratšia stredná časť naopak, tá sa ku vrchu rozširuje. V strede má prepážku s dierkou naprostriedku. Tretia časť sa nazýva trepárka, je to dlhšia hladká tyč, na spodku ukončená dierkovaným dreveným kolieskom.

Mútiť treba takto: do spodnej časti nalejeme kyslú smotanu. Do smotany vložíme trepárku s kolieskom. Cez druhý koniec trepárky prevlečieme strednú časť – tou dierkou, ktorú má v prostriedku. Spodok strednej časti je taký široký, aby sa dal pevne zatlačiť do dolnej časti. Sadneme si, zbenku položíme medzi kolená. Dolu ju obopneme ešte aj nohami. Obidvoma dlaňami chytíme trčiacu tyč trepárky. Pohybujeme ňou hore a dolu. Smotana sa pení, ľočká, trepárka svojím kolieskom do nej naráža. Takto mútime niekoľko hodín. Je to veľmi namáhavá práca.

Keď je maslo hotové, dáme ho do drevenej vyrezávanej formy, aby bolo pekné. Len potom ho zanesieme na trh predať.

Po týchto rozhovoroch som začala rozmýšľať, kedy bolo ženám ľahšie. V minulosti, alebo dnes? Na túto otázku neviem odpoveď jednoznačne. Myslím si však, že to bolo podobné ako v súčasnosti.

Eva Kuliková,

Slovenská základná škola, materská škola a žiacky domov Sarvaš

Prácu zaslala autorka do študentskej súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ja a moji predkovia