Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka - Maďarské lečo

Ide ma poraziť, keď vidím na trhu pri bývalom Moskovskom námestí tabuľku s nápisom „Paprika/rajčiny na lečo“, zapichnutú do kopy zeleniny, ktorá div nie hnije, rozhodne je treťotriedna, nekvalitná. Čo to bude za lečo z takýchto surovín? – pýtam sa zeleninára, ktorý nevie, o čom hovorím a len myká plecom.

Veď dobré lečo je z najkrajšej papriky a paradajok! – vravím mu dôverne, no on sa pýta, odkiaľ som prišiel, keď nepoznám podstatu maďarského leča...

Nezasluhuje si toto jedlo dehonestujúci podtón, ktorý je s ním spojený, avšak práve táto dimenzia pomáha presúvať takýto význam aj do sféry verejného života a politiky. Zdá sa mi, že maďarská politická scéna je permanentné lečo, ako ho chápe zeleninár z trhoviska. Možno by som mal zmeniť názov tejto rubriky na „Maďarské lečo“ – nemal by som núdzu o témy. Hoci sa nenájde každý týždeň predseda parlamentu, ktorý prijme (hoci len čestnú) predsednícku funkciu aj v politickej strane pôsobiacej v cudzom štáte! Ak teda – na rozdiel od mnohých vládnych politikov a mediálnych prominentov – chápeme Sedmohradsko či „Sikulsko“ za súčasť iného, rumunského štátu. Takže L. Kövér prijal titul čestného predsedu zatiaľ nie príliš významnej Maďarskej občianskej strany (Marosvásárhely – Tirgu Mureš), samozrejme ako súkromná osoba a – ako zdôraznil osobitne – príslušník maďarského národa. Budem sledovať činnosť tejto súkromnej osoby, no som si istý, že najbližšie vybaví, aby aj tamojší Sikuli dostali od neho vlastnoručne podpísaný exemplár Ústavy Maďarska (skoro som napísal: Maďarskej republiky). Alebo možno aj tam vytvoria „kútiky ústavy“, ako v „anyaországu“, kde každá samospráva má povinnosť umožniť obyvateľom hocikedy si sadnúť do fotelky a pohodlne si zalistovať v základnom zákone, čerpať z neho silu a inšpiráciu. Moji špióni mi hlásia, že už sa pripravuje slovenský preklad maďarskej ústavy: pre príslušníkov slovenskej menšiny, s podpisom Ladislava Tučného... Takto vraj chcú umlčať protesty radikálnejších slovenských menšinových činovníkov, ktorým sa nepáči, že agitačný film vyzývajúci na účasť na sčítaní obyvateľstva online-spôsobom, v hlavnej úlohe s polonahou čiernou Maďarôčkou, nakrútili iba v maďarskej verzii.

Čo všetko by sa hodilo ešte do tohtotýždňového leča? Soľ: v podobe prípadu herca Stohla, ktorý nadrogovaný a opitý zrazil pár ľudí a dostal iba 10 mesiacov? Ako korenie: akcia mestskej gerilovej skupiny, ktorá na jedno ráno premenovala bývalé Moskovské námestie (teraz Kálmána Szélla) na Pekinské, velebiac tunajšieho vodcu, lebo prezieravo utužuje maďarsko-čínske priateľstvo? A špeciálne ochucovadlo: návrh vicepremiéra Zs. Semjéna najprv vybudovať a potom aj neustále upevňovať priateľstvo medzi maďarskými a slovenskými poľovníkmi?

Prichádza mi na myseľ iba tento vtip. Holič sa pýta politika po holení, čo mu má dať, púder, alkohol či kolínsku? Ten odpovie: kadidlo, prosím, kadidlo („tömjén”)…

Vydarené slovenské programy v rámci Berínskych dní

Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku a miestna slovenská samospráva usporiadali od 18. do 21. augusta v rámci Berínskych dní slovenské národnostné programy.

Dňa 18. augusta sa Slováci, ich hostia a vedenie mesta zhromaždili v slovenskej časti Poľného Berinčoka. Totiž prvá akcia štvordňového podujatia - vernisáž výstavy Hmotné pamiatky Slovákov - prebiehala v sídle miestnej organizácie Slovákov na Jeszenszkého ulici. Výstavné exponáty pozbierali horliví členovia miestneho slovenského klubu. Úctu k slovenskému obyvateľstvu a jeho kultúre vyjadrili svojou prítomnosťou aj primátor mesta István Siklósi, viceprimátorka Irena Sekerešová a členovia zastupiteľského zboru. Výstavu otvorila predsedníčka miestnej organizácie Slovákov Júlia Borguľová. Hlavná organizátorka slovenských programov s radosťou privítala medzi prítomnými delegáciu spriateleného mesta zo Slovenska Kolárovo na čele s primátorom Árpádom Horváthom.

Starodávne predmety Berínčanov priblížil záujemcom vedúci miestneho múzea, muzeológ Gyula Csete. Dozvedeli sa, že v békešskej oblasti najfarebnejšie plátna tkali Slováci. Muzeológ im hovoril aj o nástrojoch a nádobách používaných na sálašoch okolo mesta. Mladých ľudí zaujali nástroje používané v poľnohospodárstve. Zaujímalo ich, na čo a ako ich mohli používať. Skúsení gazdovia, bývalí sálašania, ako je aj Ján Zolnai, ich dobre poznajú. O dôvtipnosti našich predkov svedčia nástroje na lámanie ciroku a na šúpanie kukurice, trhač a rýľ na repu, sekáč na oklasok, odzrňovač, opaľovačka a ďalšie „vynálezy“. Ženy postávali pred rozličnými hlinenými, železnými alebo prútenými nádobami. Staršie zápalisto rozprávali o tých dobrotách, ktoré v nich skladovali alebo varili. Kolárovčanky a Berínčanky hneď otvorili burzu starých receptov. Na výstave boli zaujímavosti aj pre školákov, ako napríklad kalamár s atramentom, originálne pero s rúčkou a hrotom, tabuľa z bridlice a veľký pijak. Súčasťou expozície bol aj menoslov obyvateľov, ktorí sa presťahovali z Kolárova a z Poľného Berinčoku v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva. Pôvodný rukopis predstavil predseda Spolku regionálnej histórie a ochrany oblasti v Poľnom Berinčoku Péter Henger. Po vernisáži organizátori pohostili prítomných, medzi ktorými boli aj oficiálne delegácie z Nemecka a zo Slovenska.

19. augusta hostia zo Slovenska navštívili svojich príbuzných v meste a pozreli si Slovenský cintorín. Keďže bolo krásne letné počasie, niektorí sa vybrali na kúpalisko.

20. augusta v reštaurácii Tópart, zariadenej v ľudovom štýle, prebiehala oslava 15. výročia partnerstva Poľného Berinčoka a mesta Kolárovo. Predstavitelia piatich partnerských lokalít ocenili uplynulé roky, pozdravili bývalého primátora mesta Kolárovo Imricha Tótha, ktorý pred desiatimi rokmi signoval zmluvu o priateľstve dvoch miest. Poďakovali sa vedúcej miestnej organizácie Slovákov Júlii Borguľovej a predsedovi Slovenskej samosprávy v Poľnom Berinčoku Jánovi Červenákovi za 10-ročnú neúnavnú prácu v záujme zachovávania a rozvíjania priateľských stykov.

Popoludní miestny slovenský ľudový spevácky zbor na veľkom javisku postavenom na trhovisku pred početným obecenstvom zaspieval miestne slovenské ľudové piesne. Zbor vedie pani Bartová a na citare ho sprevádza István Bagi.

Program pokračoval sprievodom účastníkov podujatia pri príležitosti Dňa svätého Štefana. Skupiny pochodovali pod vlajkami viacerých národov. Slovákov reprezentovali členovia berínskeho slovenského spevokolu oblečení v krojoch, škôlkari Materskej školy na Ulici Z. Kodálya a delegácia z Kolárova.

Ráno 21. augusta sa mestský park zaplnil slovenskou rečou a príjemnou vôňou všakových dobrôt, ktoré varili a piekli hostia z okolitých lokalít. V takzvanej „Ňaňičkinej kuchyni“ Elekčania piekli kapustové langoše (podplamenníky, alebo osúchy), Medešania heróky (fánky), Bánhedešania zase vankúšové cipky. Domáci Slováci v štyroch kotlíkoch varili tarhoňu s klobásou. V tento deň podujatie Slovákov v Poľnom Berinčoku navštívil aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Prišli aj hostia z Nitry a okolia. Skupina najprv spievala na javisku, potom predstavila autentické hrabanie sena na strednom Slovensku. Po obede v chládku stromov spoločne spievali a tancovali Slováci zo šiestich lokalít. Bodkou za vydarenými slovenskými programami Berínskych dní bola dojímavá rozlúčka účastníkov.

Ildika Očovská

Tlačová konferencia o sčítaní obyvateľstva

Pestrofarebné Maďarsko

V októbri sa po desiatich rokoch opäť uskutoční sčítanie obyvateľstva Maďarska. Po prvýkrát budú mať občania možnosť prihlásiť sa paralelne k dvom národnostiam. Občianske organizácie i Združenie celoštátnych národnostných samospráv (OKÖSZ) považujú za mimoriadne dôležité, aby vznikol reálnejší obraz o národnostiach žijúcich v Maďarsku ako doposiaľ, a preto spustili spoločnú kampaň.

Práve tá bola témou tlačovej konferencie usporiadanej 6. septembra v kaviarni Klubu Gödör na Alžbetinom námestí. Postupne predniesli svoje prejavy traja zástupcovia kompetentných organizácií.

Ako prvá sa vyjadrila hovorkyňa Centrálneho štatistického úradu (KSH) pre sčítanie obyvateľstva Eszter Virághová, ktorá rozoberala otázku, prečo je dôležité priznať svoju národnosť. Už počas prvého sčítania obyvateľstva v Uhorsku v roku 1869 bola otázka národnostnej príslušnosti veľmi dôležitá. Vtedy sa polovica obyvateľstva hlásila k maďarskej, druhá polovica k inej národnosti. Po svetových vojnách sa tento pomer radikálne zmenil, naďalej však platí, že Maďarsko bolo vždy mnohonárodnostným štátom a každé sčítanie dokazuje, nakoľko je pestrou krajinou. V tohtoročnom sčítaní bude figurovať aj otázka o jazyku, ktorý dotyčný používa pri styku s rodinnými príslušníkmi či v inom kolektíve, čo štatistikom poskytne tiež veľavravné informácie. Ako povedala E. Virághová, k otázke národnostnej príslušnosti sa dá pristúpiť mnohými spôsobmi a myslí si, že terajšie sčítanie bude doposiaľ najkomplexnejšie z tohto hľadiska a poskytne doposiaľ najreálnejší obraz o stave národností v Maďarsku.

S touto mienkou súhlasil aj predseda OKÖSZ-u Mihály Hepp, ktorý sa prihovoril ako druhý v poradí. Poznamenal, že ide o senzitívnu otázku a preto v mnohých ľuďoch žijú akési obavy. Aj to je dôvodom všeobecne platného vzorca, podľa ktorého pomer počtu občanov, ktorí priznajú svoju príslušnosť k danej národnosti, a ich reálneho počtu je jedna ku štyrom. Ako ďalší dôvod uviedol príklad z oblasti chorvátskej národnosti, kde sa v jednej obci stalo, že obyvatelia jednej strany ulice sa hlásili k chorvátskej, druhej strany k maďarskej národnosti. Na jednej strane totiž navštevoval domácnosti sčítací komisár chorvátskej, na druhej strane maďarskej národnosti. Stávalo sa v minulosti, že komisári sa na túto senzitívnu otázku nepýtali, poprípade ju sami vyplnili. Preto považuje za veľmi dôležité, aby na územiach obývaných väčším počtom národností mali patričné zastúpenie aj komisári národnostného pôvodu.

M. Hepp ďalej vyjadril protest OKÖSZ-u proti tomu, že „štát chce využiť údaje zo sčítania proti národnostiam, čo je vo svete bezprecedentné.“ Na novinársku otázku svoj výrok odôvodnil plánovanou novelou volebného zákona, podľa ktorého nebude možné založiť národnostnú samosprávu v obci, kde sa nik neprihlásil k danej národnosti. Osobne považuje za porušenie občianskych práv, ak príslušník danej národnosti nemá právo neodpovedať na otázku o svojej národnostnej príslušnosti. Totiž v prípade, ak sa neprihlási k danej národnosti, ohrozí existenciu miestneho národnostného zastupiteľského zboru. Národnosti sa vždy aktívne podieľali na dejinách štátu tak v meruôsmych rokoch, ako aj počas svetových vojen, za čo by sa podľa neho štát mal poďakovať iným spôsobom, ako zverením zastúpenia národností na matematické vzorce. Proti tomu OKÖSZ ostro protestuje.

Ako posledný v poradí predniesol svoje názory hlavný koordinátor občianskej organizácie Patríme sem! (Ide tartozunk!) Jenő Setét. Ako hrdý príslušník rómskej i maďarskej národnosti sa zameral hlavne na otázku maďarských Rómov. Ako povedal, podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 2001 v Maďarsku žilo 190 tisíc Rómov, ich skutočný počet sa však odhaduje na 600-800 tisíc. Cieľom občianskej organizácie je priblížiť tieto údaje, a to hlavne osvetovou činnosťou – nie nabádaním a propagovaním, ale predovšetkým odbúravaním predsudkov. Ako povedal, občania všeobecne nemajú radi, ak sa ich dakto pýta v mene štátu na čokoľvek, nie to na takúto citlivú otázku. Okrem toho mnohí si mýlia sčítanie obyvateľstva so zoznamom národnostných voličov, pri ktorom treba udať meno i ďalšie údaje. Je dôležité uvedomiť si, že sčítanie nie je etnickou registráciou, na hárkoch sa neuvádzajú osobné údaje a výsledky nedávajú odpoveď na otázku, kto patrí k danej národnosti, iba na tú, koľkí k nej patria. Túto informáciu je podľa neho najdôležitejšie rozšíriť v čo najširšom kruhu príslušníkov národností, ide teda o informačnú kampaň. Taktiež sa vyjadril k dôležitosti národnostných sčítacích komisárov, v súvislosti s čím poznamenal, že je to tvrdý oriešok najmä v prípade menších obcí. Na jedného komisára pripadne totiž 100-120 domácností a v obci, kde ich je málo, a teda sú dvaja-traja komisári, je veľmi ťažké presadiť, aby jeden z nich bol národnostný. Ako povedal, monitorujú aj túto situáciu a v prípade porušenia princípu rovnakého zaobchádzania budú ho avizovať smerom k vláde.

Zástupcovia všetkých troch organizácií teda zhodne vyzývajú národnostných občanov, aby sa smelo a bez akýchkoľvek obáv hlásili k svojej národnosti, lebo je to ich vlastným záujmom.

Zlatko Papuček

XI. Komlóšske dni

Samospráva mesta Slovenský Komlóš usporiadala v dňoch 19. až 21. augusta v poradí 11. Komlóšske dni.

Sériu podujatí uviedlo otvorenie výstavy Fujara ako hudobný nástroj vo výtvarnom umení. Prítomných v mene organizátorov - miestnej evanjelickej cirkvi a slovenskej samosprávy - v Dome remesiel privítal farár Atila Spišák. Slovo od neho prevzal zakladateľ Detvianskej umeleckej kolónie (DUK), rezbár, sochár a maliar Milan Malček. „Som rád, že po rokoch som opäť mohol prísť do Slovenského Komlóša nielen ako hosť, ako návštevník vašich osláv, ale že som sem opäť mohol priniesť kúsok slovenskej kultúry. Pred rokmi som chodieval do vášho mesta s rôznymi kolektívmi na vystúpenia dychovky, tanečníkov, výstavy umelcov, divadelné predstavenia, atď. Čo všetko bolo v Detve pekné a zaujímavé, sme k vám priniesli. Tento krát som sa pokúsil priniesť kúsok umenia, ktoré vytvorili členovia DUK.“ Výstava v dome remesiel bola v rôznych podobách venovaná fujare, obľúbenému hudobnému nástroju, ktorý sa zrodil pod Poľanou a ktorý bol v novembri 2005 v Paríži zapísaný do Zoznamu diel nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Na stenách boli umiestnené olejomaľby znázorňujúce fujaristov a výrobcov fujár. Zvukovú ukážku si účastníci vernisáže vypočuli v podaní Jána Zámečného zo Zvolena.

Komlóšske dni pokračovali v Dome prírody, kde sa uskutočnilo otvorenie expozície „Bez hraníc“, na ktorej sa predstavili spriatelené mestá Slovenského Komlóša. V sále Ondreja Lopušného boli umiestnené nielen mapy, brožúry a historické písomné pamiatky, ale aj umelecké diela. Podujatie poctili svojou prítomnosťou delegácie partnerských miest - Zvolena, Galanty a Jelšavy (Slovensko), Bretcu a Nadlaku (Rumunsko), Neunkirchena am Brand (Nemecko) a Kanjiže (Srbsko). „Slovenský Komlóš získal titul mesta roku 1993, odvtedy pestuje priateľské styky s viacerými obcami a mestami z okolitých krajín,“ povedala vo svojom privítacom prejave v obnovenom Dome prírody primátorka mesta Rita Garayová a predstavila hosťom mesto. Nezabudla pripomenúť ani to, že vďaka usilovným ľuďom je Slovenský Komlóš bohatý na pamätihodnosti, preto ho volajú aj mestom zberateľov a zbierok. Po pani primátorke predstavili život vo svojich mestách vedúci delegácií.

Nasledujúci deň sa začali oslavy tradičnou katolíckou svätou omšou v kostole sv. Štefana a bohoslužbami v evanjelickom kostole. Tohoročná svätá omša bola výnimočná tým, že bola zlatá, na počesť pána dekana Ferenca Nagya, ktorý začal slúžiť pred päťdesiatimi rokmi.

V deň štátneho sviatku 20. augusta generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, viceprimátor mesta Ferenc Takács, predstavitelia slovenskej komunity a spriatelených miest položili vence k soche sv. Štefana. V mene miestneho zastupiteľstva sa zhromaždeným hosťom prihovorila Anna Tušková: „Podľa tradícií našich predkov je 20. august dňom mesta a Komlóšskych hodov. V týchto dňoch spomíname na zakladateľa štátu svätého Štefana, oslavujeme nový chlieb a pripravujeme pestrý program. Naše tradičné podujatia sme v tomto roku rozšírili a pozvali sme na ne delegácie našich partnerských miest, aby sme mohli spolu oslavovať v rámci európskeho spoločenstva.“

Komlóšske dni pokračovali v slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku tradičnou ochutnávkou slovenských jedál. Komlóšanky pripravili pre hostí kvasienky (parené buchty), špricky (tyčinky z odpaľovaného cesta), klobásy a baraní paprikáš, kým hostia z Jelšavy ponúkali tzv. gemerské guľky. Prítomných v mene organizátorov privítali vedúca Organizácie komlóšskych Slovákov Marianna Bajczerová Melegová a predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska Anna Piláriková. Hosťom slovenskej samosprávy a spolku, ako aj regionálneho strediska boli tanečný súbor Komlóš a sláčiková hudba Kolovrat pod vedením Zuzany Bartošovej. Účastníkov slovenského gastronomického dňa zabávalo aj RH duo z Galanty. Popoludní očaril hostí Komlóšskych dní koncert Mládežníckej dychovky v evanjelickom kostole.

Súčasťou osláv bola bohatá ponuka sprievodných podujatí. V Alžbetinom sade prebiehali kultúrne programy. Vystúpila miestna detská dychovka, tanečný súbor Komlóš, operetní speváci, hudobné kapely, ako aj detské umelecké skupiny osvetového strediska a umelci Jókaiho divadla z Békešskej Čaby. Účastníci hodov sa mohli povoziť na koči, pozrieť si výstavu holubov, prehliadku parašutistov, vláčik Dotto, absolvovať nočné kúpanie na kúpalisku Ruža, člnkovanie na Suchej riečke a pozrieť si preteky na motokrosovej dráhe. Oslavy štátneho sviatku ukončil ohňostroj.

Andrea Szabová Mataiszová

Nový školský rok v Budapešti s novým vedením

V Materskej škole, základnej škole, gymnáziu a žiackom domove s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti sa 1. septembra konala otváracia slávnosť školského roka 2011/2012. Okolie školy žiarilo belobou dievčenských blúzok a chlapčenských košieľ...

Žiaci základnej školy a študenti gymnázia po dvojmesačných prázdninách znovu zasadli do školských lavíc, aby si opäť zvykali na každodenné povinnosti.

Povinnosti a starosti pribudli aj učiteľom, hoci oni už pár dní pred prvým zvonením nastúpili na svoje pracoviská a snažili sa pre svojich zverencov pripraviť všetko potrebné. Slávnostnú atmosféru prežívali žiaci, učitelia, rodičia i priaznivci školy. Po vypočutí maďarskej a slovenskej štátnej hymny na prahu nového školského roka v mene pedagogického zboru pozdravila prítomných novovymenovaná riaditeľka školy Júlia Szabová Marloková. – Dovoľte mi, aby som sa vám prihovorila z pozície riaditeľky materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským. Volám sa Júlia Szabová Marloková a vystriedam vo funkcii pani riaditeľku Alžbetu Eszesovú Vrbovskú, ktorá bola v minulom školskom roku, po odchode do dôchodku predchádzajúcej pani riaditeľky Anny Csörgölovej, poverenou riaditeľkou našej inštitúcie. V mene nás všetkých im ďakujem za zodpovedne vykonanú prácu. Čas dovoleniek a prázdnin sa rýchlo skončil, je potrebné znovu nastúpiť do školy a dať sa do práce. Dúfam, že ste si užili krásne a ničím nerušené prázdniny. Leto je však za nami a my sa tu opäť stretávame, aby sme zasadli do školských lavíc, získavali nové informácie a objavovali nové životné obzory. Pred začiatkom každého nového školského roka si každý žiak, rodič aj pedagogický pracovník dávajú tú istú otázku: Čo nám nový školský rok prinesie? Nový školský rok bude pre mnohých z nás ťažký. Vzdelávanie je nielen spoznávanie nových myšlienok, viet, čísel či vzorcov, ale najmä rozvíjanie hodnôt, ako je tolerancia, pracovitosť, vytrvalosť a pomoc tým, ktorí ju najviac potrebujú. Tento školský rok bude rokom intenzívnej práce. Verím, že bude poznačený úspechmi a radosťou, ale viem, že sa pravdepodobne objavia aj chyby a starosti. Našou hlavnou úlohou bude však všestranne rozvíjať osobnosť našich zverencov, vychovávať tvorivých a šťastných ľudí s pozitívnym myslením. V našom hektickom čase poznačenom zatváraním a zlučovaním škôl sa, žiaľ, ani naša inštitúcia nemohla vyhnúť zmenám. Aj v našom pedagogickom kolektíve nastali určité zmeny. Prvýkrát v tomto školskom roku bude mať naša škola iba jednu zástupkyňu riaditeľky v osobe pani Kornélie Ráczovej. Oľga Pauliková Synčoková bude naďalej zodpovedná za žiacky domov. Alžbeta Eszesová Vrbovská sa stane triednou jedenásteho ročníka a bude učiť dejepis. V našom pedagogickom zbore v tomto školskom roku sa objavia aj nové tváre. Marta Pápayová Pálmaiová, stredoškolská profesorka spevu a hudby, vystrieda Magdalénu Bodžárovú, ktorá odišla na materskú dovolenku. Tímea Rezešová sa stane triednou profesorkou šiestej triedy a bude učiť aj matematiku. Fyziku bude vyučovať János Kalmár. Veronika Szabová bude vedúcou družiny na nižšom stupni. V žiackom domove začne pracovať Ružena Néveriová a v škôlke ako pestúnka Alžbeta Krajňáková.

Každý školský rok je pre nás v niečom výnimočný. Niekto odíde, niekto zase príde. Tento rok sa s nami budú lúčiť ôsmaci a dvanástaci, ale opäť privítame našich nových prváčikov, novopečených deviatakov, ako i obyvateľov internátu. Prišli medzi nás plní očakávania, čo tu na nich čaká. Určite tu nájdu nových priateľov a dozvedia sa mnoho nových vecí, ktoré im budú v živote prospešné, - uviedla riaditeľka školy.

Po jej slovách tretiačka Laura Szabová zarecitovala báseň Agnije Bartovej Prvý deň v škole a žiačka prvej triedy gymnázia Antonela Morongová očarila prítomných piesňou Horehronie. Prváci dostali od ôsmakov aj darček v podobe ceruziek a čokolády.

Po slávnostnom otvorení školského roka sa priestory školy zaplnili štebotavými hlasmi žiakov, odhodlaných vykročiť do nového školského roku.

Andrea Szabová Mataiszová

Gólové hody pod Pilíšom

„Zelená je tráva, futbal to je hra...“ – a veru nie hocijaká! Niet miesta na Zemi, kde by ju nehrali a dokáže zmobilizovať doslova milióny ľudí.

Prvý septembrový víkend to v Mlynkoch síce neboli až také masy, ale predstava naháňania guľatého predmetu vyrobeného z kože prilákala početné delegácie z obcí Blatné (Slovensko), Rakvice (Morava) a Hořice (Česko). Štvrtý ročník minifutbalového turnaja „starých pánov“ družobných obcí, ktorý začal písať svoju históriu v Blatnom a teraz prvýkrát zavítal pod Pilíš, otvorili úvodnými príhovormi predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová a bývalý starosta obce, zástupca predsedníčky slovenskej samosprávy, predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a hlavný organizátor podujatia Jozef Havelka.

Ešte doobeda sa potom uskutočnili kvalifikačné zápasy, ktoré sa hrali na polovici ihriska 2x25 minút s piatimi hráčmi a brankárom. Zrodilo sa v nich česko-slovenské víťazstvo: Blatné si poradili s Rakvicami 5:2, kým domácich Mlynčanov po prehre 2:6 posunulo do zápasu o tretie miesto mužstvo Hoříc. Po obednej prestávke, v ktorej sa všetci hráči mohli občerstviť gulášovou polievkou alebo pečenou klobásou s horčicou a chlebom – o tom tekutom ani nehovoriac –, nasledovali zápasy o umiestnenie. Domáci si nepripustili hanbu a víťazstvom 4:1 nad moravskými hosťami si vybojovali aspoň imaginárne bronzové medaily. Súboj medzi dvoma neporazenými tímami potom priniesol ozajstnú drámu – po bezgólovom prvom polčase si Slováci vypracovali sľubný dvojgólový náskok, ktorý sa však húževnatým Čechom podarilo v posledných minútach vymazať. Emócie nenechali nečinne postávať na kraji ihriska ani Jozefa Havelku, ktorý sa aktívne zapojil do konzultácie s rozhodcom a vysvetlil hráčom oboch mužstiev ďalší postup – nasledovalo po päť pokutových kopov. Z úspechu a celkového triumfu na turnaji sa napokon mohli radovať Hořičania.
Napriek tomu, že prvé miesto mohlo pripadnúť iba jednému z mužstiev, všetci účastníci sa mohli cítiť víťazmi, veď dobre si zašportovali, čestne bojovali a príjemne sa zabavili nielen počas zápasov, ale aj na večernom spoločenskom posedení s večerou. Bodku na záver podujatia položil v nedeľu slovenskou bohoslužbou pán farár Jozef Slamka, ktorý pricestoval s delegáciou z Blatného.

Zlatko Papuček

Slovensko-maďarské historické interferencie, alebo Dejiny v SMS-ke?

V posledných dvoch akademických rokoch som mal možnosť viesť kurz o Slovensku, v rámci špecializácie Regionálne a európske štúdie pre poslucháčov andragógie Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity. Hovoriť o Slovensku v Maďarsku, objasniť historické medzníky jeho dejín a vytvárať podľa možnosti objektívny obraz o jeho súčasnosti je však nepredstaviteľné bez toho, aby sa nevychádzalo zo známeho toposu, z tisícročného spolužitia Slovákov a Maďarov v rámci spoločnej vlasti, v Uhorsku.

V tejto súvislosti sa nedá obísť ani problematika vývinu slovensko-maďarských vzťahov, ktoré z oboch strán sú zaťažené historickými predsudkami a stereotypmi, hlboko zakorenenými vo vedomí ľudí. Ich prítomnosť vo verejnej mienke a politike je taká silná, že znemožňuje stráviť vzájomne spôsobené opravdivé, či domnelé krivdy. Tým sa stávajú živnou pôdou pre tvorbu nových stereotypov zakladajúcich sa na historických predsudkoch, rezonujúcich ale na aktuálne politické dianie. Pri takejto permanentnej tvorbe deformovaných úsudkov o druhom národe sa ďalej upevňuje bariéra predsudkov, ktorej odbúranie za súčasnej napätej situácie medzi Slovenskom a Maďarskom sa zdá byť takmer beznádejné.

Stereotypy a polopravdy

V úvode spomínanú špecializáciu, v rámci ktorej študenti mali získať základné vedomosti o niektorom z ponúknutých susedných štátov (Rumunsko, Slovensko, Srbsko), možno pokladať za pokus aspoň o čiastočnú nápravu zafixovaných stereotypov v kruhu mladej generácie. Pri vytýčení cieľov kurzu o Slovensku ma podnietili negatívne skúsenosti týkajúce sa mimoriadne obmedzených vedomostí v tejto oblasti tak v kruhu mladej, ako aj staršej maďarskej generácie. Z týchto hiátov sa bez prekážok rodia polopravdy, zovšeobecnenia, zjednodušenia, ako aj mýty a legendy, pravda, na úkor toho druhého národa. Týmto negatívam som sa pokúsil čeliť objasnením historického pozadia niektorých skostnatelých stereotypov s cieľom vyvracať ich klamný obsah a tým vytvárať reálnejší obraz o Slovensku a o slovensko-maďarských vzťahoch. Finálnym cieľom kurzu však bolo, aby sa poslucháči prostredníctvom získaných poznatkov dokázali orientovať v multietnickom priestore strednej Európy. Vo svojom príspevku sa pokúsim na niektorých príkladoch interpretovaných v priebehu kurzu demonštrovať predtým uvedený proces v praxi, pritom v krátkosti sa zmienim aj o súčasnej politike a o jej podiele na formovaní vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom.

Problematiku Slovenska na prvej prednáške som uviedol formou známeho vtipu, mnou aplikovaného na akademické podmienky, inak kolujúceho v rôznych variantoch v maďarskej verejnosti:

Nervózny študent sa obracia na knihovníčku:

- Prepáčte, zajtra budem mať skúšku z dejín Slovenska. Mohli by ste mi odporúčať nejakú odbornú literatúru?

- Upokojte sa, mladý pán, pošlem vám ju v dvoch SMS-kách, – odpovie knihovníčka.

Vtip zabral a v primeranej nálade, vytvárajúcej sa medzi študentmi, som naznačil, že by som bol rád, keby záverom semestra sa sami presvedčili o tom, či jeho obsah je oprávnený alebo nezmyselný. Pri interpretácii textu som sa odvolával na to, že každý vtip obsahuje zrnko pravdy. Keď sa bližšie pozrieme na náš, zistíme, že vypovedá o stereotype nehistorickosti slovenského národa. Z textu vyplýva, že Maďari si myslia o Slovákoch, že nemajú vlastné dejiny, respektíve majú ich, ale sú také nepatrné, že sa zmestia hoci aj do úzkeho rámca dvoch SMS-iek. Akcentuje tu podceňujúci aspekt zo strany tvorcov tohto žartu, z pozície dominantného historického Maďarstva, čo možno vnímať ako prejav historického reliktu z obdobia 19. storočia. Takáto zjednodušená sumarizácia bezpochyby súvisí s jedným z najšpecifickejších historických znakov slovenského národa. Ide o absenciu štátnosti, odhliadnuc od krátkej existencie Slovenského štátu, vytvoreného za podpory a asistencie samého A. Hitlera (14. marca 1939). K vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo až v roku 1993, zánikom federatívneho Československa. Ak berieme do ohľadu tento fakt, musíme uznať, že 18 rokov samostatných slovenských dejín oproti tisícročnej maďarskej (uhorskej) histórii sa zdá byť veľmi krátke obdobie. K pravde však patrí, že v priebehu stáročného spolunažívania Slováci (spolu s ďalšími etnikami multietnického Uhorska) prežívali tú istú historickú skutočnosť, ako aj Maďari. Aktívne sa podieľali na formovaní spoločnej vlasti v duchu uhorského patriotizmu, napríklad v protitureckých bojoch a protihabsburských povstaniach. Medzitým však postupne úspešne absolvovali sebauvedomovací proces, výsledkom ktorého od začiatku 19. storočia čoraz vehementnejšie vystupovali za svoje národné práva. Treba však uznať, že vo vtedajšom Uhorsku, v ktorom dominantné postavenie nadobúdala maďarská elita, snažiaca sa z multietnickej krajiny vybudovať národný štát, tieto snahy nemali veľkú šancu na úspech. V slovensko-maďarských vzťahoch v tejto situácii nastáva negatívny obrat, oproti predchádzajúcim, z etnického hľadiska pomerne vyrovnaným obdobiam. Toto storočie prebiehalo v zmysle maďarizácie Nemaďarského obyvateľstva, proti ktorej protestovali aj čelní predstavitelia slovenského národného hnutia (Štúr, Hurban, Hodža, Vajanský), za čo boli políciou sledovaní a vyhlásení za vlastizradcov. Kvôli takejto, voči národnostiam nepriateľskej asimilačnej politike došlo k tomu, že Slováci a Maďari po začiatočných spoločných úsiliach sa ocitli na opačnej strane barikády v revolučných rokoch 1848 -1849. Protiklady medzi národnosťami a maďarskými vládnymi kruhmi kulminovali predovšetkým po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867), keď v zmysle národnostného zákona (1868) za jediný a výhradný úradný jazyk sa aj pre národnosti určil maďarský jazyk. Ako z povedaného vyplýva, dejiny Uhorska sú dejinami aj Slovenska. Práve preto historicky nie je odôvodnený stereotyp o Slovákoch ako o nehistorickom národe. Môžeme teda konštatovať, že zo spoločných dejín najviac približne iba posledných 150 rokov možno pokladať za kontroverzných z pohľadu Slovákov. To však nič nezaváži pri tvorbe a rozširovaní z ich strany takých známych stereotypov ako napríklad "Tisícročné kruté utláčanie", alebo "Uhorsko je žalárom národov", ako aj stereotyp o nehistorickosti slovenského národa, čo nesie v sebe akt dištancovania sa od spoločných dejín (od uhorskej tradície).

Trianonský komplex a fóbia

Svojím obsahom k vyššie interpretovanému vtipu sa zaraďujú napríklad heslá typu "Som starší ako Slovensko", ktoré s veľkou obľubou používajú hlavne nacionalistickými vášňami prekypujúci futbaloví fanúšikovia. Aj toto heslo naráža na známy stereotyp o nehistorickosti slovenského národa, pritom svedčí aj o neodôvodnenej nadutosti a obmedzenej informovanosti v tejto veci autora textu, nakoľko z dejín Slovenska ovláda iba posledných 18 rokov. V tomto výroku možno objaviť aj stereotyp maďarskej nadradenosti a slovenskej podradenosti, čo dnes už pripadá ako prežitok z uhorských čias. Na zafixovaní takýchto stereotypov vo vedomí ľudí však má veľkú zásluhu aj krásna literatúra z oboch strán. Ako človek, ktorý má rád šport, často navštevujem medzinárodné futbalové zápasy, ktoré, najmä ak ide o turnaj medzi Maďarmi a občanmi nástupníckych štátov bývalého Rakúsko – Uhorska (predovšetkým ide o Slovensko), rozdúchajú nacionalistické vášne, iniciátorom ktorých sú vo väčšine prípadov maďarskí fanúšikovia, ovplyvnení extrémne nacionalisticko-pravičiarskou ideológiou. Na reakciu na ich neokrôchané provokácie prirodzene nedajú dlho čakať ani na druhej strane, čo vedie často k životu nebezpečným škandalóznym scénam (slovensko-maďarský zápas v roku 2008 v Dunajskej Strede) a vyvoláva medzištátne konfrontácie. Dobrý pozorovateľ, ktorý sa profesionálne zaujíma o nacionálny obsah takýchto udalostí, môže priam žasnúť pri vnímaní rôznych, nielen textových kreácií. Neraz som pozoroval, že vo svojich slovách "veľkí Maďari" už pri vchode do športovej haly, čakajúc na vstup do arény, akoby len z nudy vychrlili tieto a podobné rigmy: "Nemáte vlasť, Slováci, nemáte vlasť", alebo "(Hovno) Slovensko, nenávidíme ťa, (....) Slovensko". Obidva citáty sa vymykajú z významového poľa už spomínaných textov, nakoľko prvý odkazuje na najcitlivejší bod slovenského historického vedomia, na zraniteľnosť slovenskej štátnosti, (na permanentné spochybňovanie jej integrity zo strany maďarskej politiky) a druhý vulgárnym spôsobom vyhlasuje nenávisť k susednému štátu. Prvým citátom sa otvára zložitá, raz latentná, inokedy celkom konkrétna, ale od jej samého vzniku vždy prítomná tradícia Trianonu v slovensko-maďarských vzťahoch. Pojem "Trianon" vyvoláva v oboch štátoch diametrálne odlišné pocity vzhľadom na to, že kým Maďarom spôsobil tragédiu, zatiaľ Slovákom zadosťučinenie. Trianonská mierová zmluva je súčasťou mierových zmlúv riešiacich polemické otázky medzi víťaznými a porazenými aktérmi prvej svetovej vojny. Bola podpísaná 4. júna 1920, v zámku Grand Trianon vo Versailles a vymedzila hranice medzi Maďarskom, Československom, Rumunskom a Srbskom. Následkom nových hraníc Maďarsko stratilo dve tretiny svojho územia a zhruba 60 percent obyvateľstva, kým spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol práve vďaka Trianonskej mierovej zmluve. Tým, že veľmoci pri určení nových hraníc nebrali ohľad na nesúlad medzi etnickými a štátnymi hranicami, veľký počet etnických Maďarov sa ocitol v Československu a v ďalších nástupníckych štátoch. Táto skutočnosť však viedla v medzivojnovom období, a aj v súčasnosti vedie k častým vyostrovaniam vzájomných vzťahov medzi susednými štátmi z toho dôvodu, že potrianonské Maďarsko sa nikdy nezmierilo s následkami Trianonu a celú neutešenú situáciu bralo ako prechodnú. Rozčesnutie tisícročného štátu malo šokujúci vplyv na súvekú maďarskú spoločnosť, ktorá odpovedala na negatívne diania pestovaním protitrianonského kultu, vrcholiaceho za režimu M. Horthyho. Regentovi sa následkom viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 podarilo získať časť odobratých území, čo v Maďaroch vyvolávalo jalové nádeje na vrátenie ďalších území, ba aj ilúzie o možnosti nastolenia pôvodného stavu krajiny. Po čiastkových úspechoch v období 1938-1941 však za škrípania zubov museli prijať "druhý Trianon" z roku 1945 (oficiálne to potvrdila parížska mierová zmluva v roku 1947), uzatvárajúci otázky hraníc po druhej svetovej vojne. To pre Maďarsko znamenalo ďalšie sklamanie, nakoľko v predchádzajúcich rokoch pripojené územia muselo vrátiť Československu. Trianonská zmluva vnímaná maďarskou spoločnosťou ako tragédia, trauma či krivda, (bez sebareflexie) ako nespravodlivý čin spáchaný na Maďarstve, sa masívne zabudovala do vedomia tohto národa, s ktorou sa nevyrovnal dodnes a v jednotlivých historických obdobiach všemožnými spôsobmi (napríklad uvedenými heslami, sloganmi, ako aj politickými snahami smerujúcimi k náprave (revízii) tejto situácie), dáva najavo svoju nespokojnosť s Trianonom. Štylizuje sa do pozície nevinnej obete a na rôznych fórach dokazuje opodstatnenosť svojej urazenosti za traumy ním spôsobené. Čo vyplýva z povedaného s ohľadom na slogan: "Nemáte vlasť, Slováci, nemáte vlasť "? Ako súvisí jeho skrytý obsah s vyššie traktovanými historickými faktami? O čom vlastne vypovedá táto veta? Prvoplánovo oznamuje adresátovi (Slovákovi), že vysielateľ spochybňuje historickú opodstatnenosť existencie Slovenska. Ide tu o rétoriku vyvolávajúcu trianonské konotácie z oboch strán diškurzu. Z maďarskej strany sa deklaruje (mylné) presvedčenie, že Slovensko vzniklo na úkor Maďarska, ako výsledok nespravodlivého Trianonského "diktátu". Tento názor nesie v sebe aj výstražnú atitúdu s cieľom zneistiť a pokoriť toho druhého. Slovenská strana na to reaguje pocitom ohrozenosti z obavy o suverenitu vlastného štátu, čo vo vedomí slovenskej spoločnosti vyúsťuje do trianonskej fóbie. Obaja účastníci nacionalistických diskurzov sú zaťažení historickými traumami vyplývajúcimi zo subjektívne interpretovaných spoločných dejín, ktoré sa najčastejšie zakladajú na predsudkoch a menej na faktoch. Tematicky na trianonskú problematiku nadväzuje napríklad aj slogan "Maďar som, nie turista", aplikovaný na tričko, ktorý so záľubou nosia maďarskí občania pri návšteve Slovenska v presvedčení o pravdivosti tohto vyhlásenia. Podobný odkaz pre obyvateľov Slovenska má aj moment, keď návštevník v hostinci na Slovensku arogantne si objedná "Trianonskú misu" bez ohľadu na to, či figuruje na jedálnom lístku alebo nie. Túto tematiku dopĺňajú ďalšie prejavy maďarského trianonského komplexu, register ktorých je nekonečný. Medzi ne sa zaraďujú aj rôzne predmety ozdobené mapou Uhorska, ktoré právom vyvolávajú odpor Slovákov. V tejto súvislosti osobitne treba spomenúť bežné používanie historického pojmu "Felvidék" ako synonymum Slovenska. Tento pojem nabitý negatívnymi konotáciami z aspektu Slovákov sa v maďarských médiách objavuje každodenne. Odznie z úst politikov, vedcov, publicistov, redaktorov, ako aj bežných účastníkov televíznych rozhovorov. Transparentne upozorňuje na seba napríklad v rámci predpovede počasia už nielen na tzv. "kráľovských" (vládnych) kanáloch (MTV1, MTV2, MTV Duna, MTV Duna autonómia, Hír TV), ale aj na bulvárnych, občas na obrazovke TV2. Zámerné používanie tohto výrazu odkazuje Slovákom, že Maďari vnímajú Slovensko, najmä krajanmi obývané priestory ako svoje a že sa nezmierili s trianonskými hranicami dodnes. Nemyslím si, že by všetky tieto prejavy boli motivované akýmisi populisticko-nacionalistickými vášňami, skôr v tom vidím neznalosť faktov, nedostatok empatie voči susedom, ako aj tradovanie z generácie na generáciu stereotypu "Felvidék". Výsledkom takého postoja môže pretrvať a súčasnou maďarskou politikou zosilnieť trianonský komplex na jednej a trianonská fóbia na druhej strane.

Trianon v aktuálnej politike

Človek zaujímajúci sa o politiku a zvlášť o slovensko-maďarské vzťahy v súčasnosti veru nemá dôvod posťažovať sa na nedostatok politických aktivít nacionalisticko-konzervatívnej vlády Viktora Orbána. Práve naopak, zaplavuje ho nespočetné množstvo správ, komentárov, diskusií o národnej stratégii vládneho Fideszu, v ktorej kardinálne miesto má práve otázka Maďarov, žijúcich v susedných štátoch. Táto otázka bola aktuálna síce v každom režime aj po roku 1945, ale jej intenzita rázne stúpala až po roku 1989. Pamätným medzníkom v tejto súvislosti bolo vyhlásenie premiéra Józsefa Antalla v roku 1990, že "sa v duchu cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov". Týmto naznačil, že trianonské hranice vníma symbolicky a ponad ne mieni starať sa o krajanov, ktorí sa ocitli v susedných štátoch. Otváranie otázky Trianonu prirodzene vyvoláva averziu, rozhorčenie a obavu z revízie súčasných hraníc aj v slovenskej verejnosti. Tieto emocionálne vyhrotené reakcie len mierne a len dočasne utíšila menšinová politika socialisticko-liberálnej vlády nastupujúcej v roku 1994, za premiérovania Gyulu Horna. On oproti svojmu predchodcovi chcel byť premiérom iba 10 miliónov Maďarov a tým deklaroval aj neporušiteľnosť hraníc (čo bolo potvrdené v slovensko-maďarskej základnej zmluve podpísanej Vladimírom Mečiarom a Gyulom Hornom v roku 1995 v Paríži), zároveň však nadhodil problematiku autonómie maďarských menšín, čo vyvolalo ďalšie medzištátne konfrontácie. Rudolf Chmel, renomovaný slovenský hungarológ, v súvislosti s vnímaním autonómie slovenskou spoločnosťou vo svojej eseji (S predsudkami proti predsudkom alebo o trvácnosti stereotypov. In: Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme. Kalligram, 2009. s. 420-433) načrtáva historické a psychické zázemie procesu vzniku slovenskej fóbie z autonómie. Ide podľa neho o pojem silne zaťažený negatívnymi historickými traumami z medzivojnového obdobia, keď hnutie slovenských autonomistov (ich vodca bol Andreja Hlinka) viedlo 6. októbra 1938 k vyhláseniu autonómie Slovenska a o pár mesiacov neskôr, 14. marca 1939, došlo k vyhláseniu Slovenského štátu. Tieto dve udalosti splývali vo vedomí Slovákov v tom zmysle, že podľa ich skúseností z autonómie ľahko môže byť samostatný štát. V konkrétnej, súčasnej slovensko-maďarskej relácii požiadavka autonómie pre Maďarov žijúcich na Slovensku vo vedomí Slovákov sa spája s hrozbou z odtrhnutia južnej časti Slovenska, čo podľa Rudolfa Chmela možno vysvetliť aj traumou spôsobenou viedenskou arbitrážou. Predstavitelia súčasnej maďarskej nacionalisticky orientovanej politickej elity však neberú ohľad na citlivé stránky historickej pamäti susedných štátov a bez štipky empatie sa púšťajú do realizácie svojich národných cieľov, týkajúcich sa zjednotenia Maďarstva (už nielen ponad hranice). Dvojtretinové víťazstvo Fideszu v parlamentných voľbách v apríli 2010 predurčovalo radikalizáciu menšinovej politiky. O tom svedčia už aj prvé opatrenia novej vlády: vyhlásenie dňa uzavretia Trianonskej zmluvy (4. júna) za pamätný deň, ktorý je zároveň aj dňom národnej spolupatričnosti. V znamení hesla "Zrastie v jedno to, čo patrí spolu" propaguje premiér súčasnej vlády zjednotenie všetkých Maďarov, čo mieni v praxi uskutočniť prostredníctvom zákona o udelení maďarského občianstva bez požiadavky trvalého pobytu v Maďarsku. Tento zákon s exteritoriálnym účinkom zabezpečuje volebné právo zahraničným Maďarom, ktorí môžu voliť, ale aj byť volení. Opozícia v tomto úsilí vlády vidí skôr možnosť rozdelenia a nie zjednotenia maďarstva a upozorňuje na nastávajúce vážne medzištátne konflikty vyplývajúce z obáv o integritu a suverenitu vlastného štátu.

Z vyššie povedaného vyplýva, že dejiny Slovenska sa zďaleka nedajú zhrnúť v texte rozsahom 2 x 150 znakov, čo umožňuje rámec dvoch SMS-iek. Mohli získať o tom skúsenosti aj moji študenti, veď keby na začiatku citovaný vtip mal svoju realitu, každý by zložil skúšku na výbornú. Ak si to aspoň uvedomili, kurz o Slovensku podľa mojej mienky nebol zbytočný.

Pavol Maruzs,

stredoškolský profesor histórie a osvetový pracovník (poslucháč PhD)

Preložila Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra:

Chmel, Rudolf: Od Trianonu k Európskej únii. In: Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme. Kalligram. Bratislava, 2009. s. 377-420.    

Chmel, Rudolf: S predsudkami proti predsudkom alebo o trvácnosti stereotypov. In: Rudolf Chmel: Romantizmus v globalizme. Kalligram. Bratislava, 2009. s. 420-434.

Katus, László: Az öntudatosodás útja. Szlovák nemzeti mozgalom a soknemzetiségű Magyarországon. In: Rubicon 2008/4, s. 41-50.

Kiss Gy. Csaba: A Kárpátok felől. In: História. XX/9-10 s. 29-33.

Kováč, Dušan: Szlovákia története. Kalligram. Bratislava, 2001.

Lendvai, Paul: Az eltékozolt ország. Noran Libro. Budapest, 2011.

Michelko, Roman: Kövérovo presvedčenie. In: Slovenské národné noviny. 25. júna 2011. s. 3.

Romsics, Ignác: Illúziók és csalódások. Magyar békecélok és azok kudarca 1945-1947. In: História XXIX / 5-6, s. 23-28.

Szarka, László: A szlovákok története. Bereményi Kiadó. Budapest, 1994.

Vásárhelyi, Mária: A huszonévesek és Trianon. In: Élet és irodalom. 3. júna 2011, s. 6.

Úspech Ozveny v Prahe

Prvá cena na krajanskom festivale

Zlatá Praha sa do histórie Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena zapísala zlatými písmenami. Členovia zboru sa medzi českými krajanmi cítili ako doma a zbor získal to najvyššie ocenenie, prvú cenu festivalu.

Spevácky zbor Ozvena aj tohto roku pozvali na stretnutie Čechov zo sveta, na 5. Medzinárodný krajanský festival, ktorý sa zaradil do programu VIII. Medzinárodného folklórneho festivalu Pražský jarmark 2011. Festival usporiadali Občianske združenie Sedm paprsků a Folklórne združenie Českej republiky (ČR). Podujatie prebiehalo pod záštitou predsedu Senátu Parlamentu ČR Milana Ště, prvého podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí Karla Schwarzenberga, Stálej komisie Senátu pre krajanov žijúcich v zahraničí a radcu Hlavného mesta Prahy Lukáša Kauckého. Zúčastnili sa na ňom krajanské súbory a spolky z Rumunska, Srbska, Chorvátska, Ukrajiny a Maďarska.

Ako sme sa dostali do Prahy?

V speváckom zbore Ozvena spievajú aj Česi, ktorí žijú a pracujú v Budapešti. Keď sme sa dozvedeli o festivale, rozšírili sme si repertoár o niekoľko českých piesní, aby sme mohli prezentovať aj kultúru našich českých priateľov. Ako sme o tom toho času aj písali, porota nám vlani udelila 2. cenu.

Päť krásnych dní v Prahe

Po príchode do Prahy sme si pozreli okolie hotela a keďže bolo veľmi horúco, ochutnávali sme české pivo. V prvý pracovný deň festivalu sa uskutočnilo slávnostné prijatie v Senáte Parlamentu Českej republiky, na ktorom sa zúčastnili delegácie z každého spolku. Náš zbor zastupovala predsedníčka Zuzana Hollósyová, dirigentka Marta Pálmaiová Pápayová a sopranistka Helena Zsélyiová z Dabašu. V tento deň si všetky súbory svedomito precvičovali festivalový program. Popoludní účastníci festivalu odišli na bohoslužby do prekrásneho chrámu sv. Mikuláša na Staromestskom námestí. Súbory mali možnosť navštíviť aj Staromestskú radnicu, kde si zblízka mohli pozrieť apoštolov svetoznámeho Orloja. Organizátori v horúcich večerných hodinách usporiadali pre účastníkov krajanského festivalu slávnostný večer na Hradčanoch, v Toskánskom paláci Ministerstva zahraničných vecí ČR. Na recepcii znela výborná hudba Slováckeho krúžku v Prahe.

26. august bol náročný pre všetky súbory. V srdci mesta, na pódiu festivalu Pražský jarmark na Ovocnom trhu, od skorého rána prebiehala generálna skúška, na ktorej všetky súbory nacvičoval otvárací a záverečný obraz festivalu. Bol to najhorúcejší deň tohto leta v Prahe, merali 36 stupňov Celzia. O 14. hodine sa vo Valdštejnskej záhrade Senátu Parlamentu ČR začal Krajanský festival. Keďže Ozvena bola v programe siedma, vystúpila po západe slnka, keď sa už hľadisko zaplnilo. Na prvé zvuky pesničky Za starú Břeclavu sa obecenstvo pridalo k nám a počas celého vystúpenia spievalo spolu s nami. Bol to prekrásny pocit. Okrem českých sme zaspievali aj spracované slovenské ľudové piesne. Napriek tomu, že, žiaľ, z každého hlasu nám kvôli pracovným povinnostiam chýbal jeden spevák, zožali sme veľký úspech. Náš výkon aj porota ocenila potleskom. Po programe a po zaslúženom občerstvení sme sa presunuli na Ovocný trh, kde prebiehali programy Pražského jarmarku. Celý večer sme sledovali výborné programy zahraničných súborov z Poľska, Rumunska, Mexika. Vystúpil aj Štátny tanečný súbor Ural z Ruskej federácie a Vojenský umelecký súbor Ondráš z Brna. Bol to nádherný program, ale blížil sa koniec dňa a nasledujúci deň nás čakali ďalšie povinnosti.

V sobotu sa dve členky súboru, lektorka češtiny na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti Marcela Grygerková a autorka týchto riadkov zúčastnili na prezentácii v 8. obvode Prahy (Dolní Chabry), kde sa premietali filmy o živote krajanov. O Čechoch žijúcich v Budapešti, o spolku Bohemia a o výučbe českého jazyka referovala profesorka Marcela Grygerková, kým o spolku a speváckom zbore Ozvena Zuzana Hollósyová. V rámci sympózia sme získali prierez o histórii českých spolkov v rôznych krajinách. Vymenili sme si časopisy, CD-platne, ale najdôležitejšie bolo, že popoludní sme vystupovali na spoločnom javisku. Starosta mestskej časti Miroslav Malina sa účinkujúcim poďakoval pamätným listom, darčekom, prekrásnou kyticou a bohatým pohostením súborov, ktorých členovia nikdy nezabudnú na deň v mestskej časti Dolní Chabry.

Zostával nám posledný deň, keď sa všetky súbory mali naraz dostaviť na Hradčanské námestie. Krojovaný sprievod 400 účinkujúcich krajanského festivalu sa so spevom, hudbou a tancom pohol od Toskánskeho paláca k soche T. G. Masaryka. Hradčanské námestie bolo preplnené turistami a divákmi, ktorí niektoré piesne spievali spolu s nami. Potom sa celý sprievod vrátil na nádvorie Toskánskeho paláca, kde sa uskutočnilo vyhodnotenie festivalu. Nechceli sme veriť ušiam, keď vyhlásili, že v kategórii spevu 1. cena putuje k nám do Budapešti. Porota vysoko hodnotila repertoár, úpravy ľudových piesní a harmóniu Ozveny. Okrem diplomu, čokolád a darčekov dostal zbor aj festivalovú tortu. Vďaka patrí organizátorom za starostlivosť, za to, že všetci účastníci majú prekrásne spomienky na festival.

Z. H.

Deň Ústavy SR v Budapešti s krajanmi

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti usporiadalo 7. septembra slávnostnú recepciu pri príležitosti Dňa Ústavy a Dňa ozbrojených síl Slovenskej republiky. Na tento sviatok už tradične dostávajú pozvanie členovia diplomatického zboru, predstavitelia maďarskej vlády a spoločenského života, ako aj členovia slovenskej komunity.

Pozvanie veľvyslanca SR v MR Petra Weissa prijali aj štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Iván Bába a štátny tajomník Ministerstva obrany István Simicskó. Štátne hymny SR a MR tento krát zaspieval Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý – ako vyzdvihol P. Weiss pri jeho predstavení – sa nedávno vrátil z krajanského festivalu v Prahe, odkiaľ si priniesol najvyššie ocenenie. „Požiadal som túto hudobnú skupinu, ktorá je sformovaná z príslušníkov slovenskej menšiny, aby zaspievala slovenskú a maďarskú národnú hymnu na dnešnej recepcii. Je to vyjadrenie úcty voči našim krajanom v Maďarsku a zároveň je to vyjadrenie presvedčenia, že sa budú cítiť povzbudení, aby sa prihlásili k slovenskej národnosti počas nasledujúceho sčítania obyvateľstva, ktoré sa bude konať v Maďarsku.“ Po štátnych hymnách sa opäť ujal slova veľvyslanec Peter Weiss: „Pred 19. rokmi, 1. septembra 1992, sa ukazovalo byť jasné, že dochádza ku konštituovaniu nezávislej slovenskej štátnosti. Demokratická ústava rešpektujúca štandardy Rady Európy a európskych spoločenstiev a poskytujúca všetkým občanom SR rovnakú ochranu ľudských a občianskych práv, bola významným faktorom, že nezávislá SR ukázala v tých časoch skeptickej Európe počas devätnástich rokov úspešný príbeh napriek tomu, že na začiatku sa ukázali v transformácii určité ťažkosti. Som vďačný, že som mal príležitosť byť vtiahnutý do procesu politickej prípravy prvej slovenskej ústavy v histórii a dať svoj hlas v parlamente za jej schválenie. Z týchto dôvodov tento štátny sviatok bude mať pre mňa vždy aj veľmi osobný význam. Je veľkou cťou pre mňa slúžiť mojej vlasti v Maďarskej republike, s ktorou máme nielen najdlhšie hranice, ale s ktorou zdieľame aj veľmi komplikovanú spoločnú históriu. Sme tiež partnermi aj v Európskej únii (EÚ) a NATO, nesieme spoločnú zodpovednosť za pozitívny vývoj v tomto regióne, ako aj v širšom rámci v EÚ a Severoatlantických vzťahov. Máme oveľa - oveľa viac spoločných pozícií a záujmov, ako rozdielnych názorov. Máme spoločné strategické záujmy, ktoré sa týkajú vývoja v Európskej únii a širšie v celom svete. Pracujeme spolu úspešne v rámci Visegrádskej spolupráce, ktorá prispela k transformácii regiónu strednej a východnej Európy a aj dnes dokazuje svoju dôležitosť pre budúcnosť. Pracujeme spolu v záujme posilňovania nášho ekonomického a politického vplyvu v EÚ, v európskych záležitostiach, v európskych inštitúciách a procesoch tvorby a uskutočňovania politických rozhodnutí v EÚ. Pracujeme spoločne, aby sme vybudovali silnejšie spojenie s našimi východnými a juhovýchodnými susedmi. Maďarsko je piatym najdôležitejším obchodným partnerom Slovenska a v týchto ťažkých ekonomických časoch musíme pokračovať v posilňovaní nášho politického dialógu v záujme pragmatickej spolupráce na všetkých možných úrovniach. Oficiálna návšteva ministerského predsedu pána Viktora Orbána a prezidenta pána Pála Schmitta na Slovensku ukázala, že na obidvoch stranách je silná politická vôľa v tomto smere a že sú tu veľké možnosti, ako budovať nové mosty medzi Slovenskom a Maďarskom a ja nehovorím iba o tých mostoch, ktoré premosťujú naše rieky. Hovorím o povinnosti premietnuť naše historické väzby do silných ekonomických, sociálnych a rozvojových vzťahov medzi našimi dvomi krajinami v záujme hmatateľného prospechu pre našich ľudí“. Po prípitku zbor Ozvena zaspieval Staroslovanský Otče náš, čím sa skončila oficiálna časť podujatia a nasledoval priestor pre neviazaný rozhovor účastníkov s hostiteľmi, ako aj hostí medzi sebou.

(br)

Répašská Huta žije turizmom

Prvý občan Répašskej Huty si myslí, že okrem plynu majú všetko, čo môžu potrebovať. Miestne pracovné možnosti sú buď v turizme, alebo v lesníctve.

Répašská Huta vznikla pred 220 rokmi, no jej okolie bolo obývané už od doby ľadovej. Údolia potokov boli obchodnými a vojenskými cestami. Hlbšie do Bukových hôr začali prenikať prví obyvatelia až v 18. storočí. Danosti územia: drsná klíma a pôda nevhodná na obrábanie, sem nelákali veľa ľudí. Základy živobytia poskytovali a dodnes poskytujú obrovské lesy. Začiatkom XVIII. storočia začali premyslenejšie hospodáriť s lesmi, sledovať ich zužitkovávanie a vysádzanie erárnych lesov. V tomto období sa tu udomácnilo sklárstvo, pálenie vápna a dreveného uhlia. Začiatkom XVIII. storočia začala v Bukových horách, v chotári Starej Huty (Bükkszentlászló) fungovať prvá sklená huta, ktorá sa neskôr presťahovala na nové územie, ktoré pomenovali Nová Huta (Bükkszentkereszt). Koncom XVIII. storočia panstvo zvýšilo počet sklární, a to na tých miestach, kde mohli vyrúbať väčšie množstvo stromov. Tak sa začala ťažba dreva aj v lesnej časti Répáš. Na toto územie prišlo 18 sklárov z Kőhuty a Hutabércu a túto skromnú priemyselnú osadu nazvali Répašská Huta. Prví usadlíci prichádzali z Moravy, zo Spiša, z Gemerskej a zo Zvolenskej župy. Skláreň bola časom premiestnená do údolia Gyertyán. Počet obyvateľov obce koncom XVIII. storočia už presiahol 200 osôb. Noví usadlíci rímskokatolíckej viery prichádzali z Horného Uhorska, s pôvodnými obyvateľmi sa dorozumievali miešaným slovenským nárečím. Po zaniknutí sklárne v údolí Gyertyán sa sklári presťahovali do obce. Živobytie im naďalej zabezpečovali lesy. Drevené produkty a drevo si vymieňali s Dolnozemcami za obilie a iné potraviny. Popri ťažbe dreva sa zaoberali aj pálením vápna a dreveného uhlia. Vozy vápenkárov bolo často vidieť na boršodských cestách ešte aj koncom osemdesiatych rokov XX. storočia. V Bukových horách nielen muži, ale aj ženy ťažko fyzicky pracovali. Vykonávali lesné práce, stáli pri peciach, alebo zbierali lesné plody, ktoré potom predávali v Miškovci. Po druhej svetovej vojne sa ich život značne zmenil. Muži aj naďalej pracovali v lese, kým ženy v krajčírskej dielni. V druhej polovici minulého storočia rozšírili miestnu školu, postavili kultúrny dom s kinom, pomocou obyvateľov zaviedli elektrinu a rozdávali pozemky, vďaka čomu vznikli nové ulice s modernými domami. V tom čase sa značne zmenila tvár obce. Répašská Huta v roku 1989 oslávila 200. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti odovzdali v obci Národopisnú zbierku, ktorá predstavuje život sklárov.

Starosta obce Karol Mátrai má tiež slovenských predkov. V starostovskom kresle sedí už vyše 20 rokov. Informoval nás, že obec má v súčasnosti 506 obyvateľov, pričom – ako s poľutovaním poznamenal – ich počet sa za posledných pätnásť rokov znížil o sto osôb. Je to dôsledkom toho, že viacerí študovali na rôznych vysokých školách a univerzitách a po ich absolvovaní sa domov už nevrátili. K slovenskej národnosti sa hlási stodvadsať ľudí. V obci sa narodia 3-4 deti ročne. Do materskej školy chodí dvanásť detí a na nižšom stupni základnej školy v tomto školskom roku sa budú učiť len šiesti. „Napriek finančným ťažkostiam má naša škola vysokú úroveň. Vyučovanie prebieha formou spojených tried. Dvadsať žiakov vyšších ročníkov pod dozorom pedagógov dochádza do Novej Huty. Obec totiž nemá vlastný školský autobus, preto deti od roku 2005 cestujú diaľkovými spojmi. Pred šiestimi rokmi sme začali prevádzkovať materskú a základnú školu v združenej forme s Novou Hutou, ktoré sme pred rokom zase prevzali do vlastných rúk. Štátny normatív totiž patril Novej Hute a my sme museli finančne prispievať do rozpočtu inštitúcie. Zistili sme, že teraz máme viacej možností, môžeme sa uchádzať o podporu rôznych fondov atď. Hoci máme ešte nevyplatené účty, ale tým, že sme opäť prevzali spomenuté inštitúcie, zostane nám normatívna podpora a disponujeme väčšou sumou, než predtým,“ dodáva pán starosta.

Obec okrem materskej a základnej školy prevádzkuje aj kuchyňu, ktorá varí pre tridsať osôb a lekársku ambulanciu, ktorá bola pred rokom obnovená za dvanásť miliónov a bol v nej vybudovaný bezbariérový prístup. Už dlhé desaťročia ordinujú lekári dvakrát týždenne, najbližšia nemocnica je v Miškovci. „Kultúrny dom bol tiež nedávno obnovený,“ popýšil sa K. Mátrai a prezradil nám, že doň investovali sedemnásť miliónov forintov. V obci je aj telocvičňa, národopisná zbierka, ba aj kanalizačná sieť. Prvý občan Répašskej Huty si myslí, že okrem plynu majú všetko, čo môžu potrebovať. Miestne pracovné možnosti sú buď v turizme, alebo v lesníctve. Kedysi dávalo ľuďom prácu pálenie vápna a dreveného uhlia, tieto remeslá však už zanikli. Odvtedy, ako Répašská Huta patrí do Národného parku Bukové hory, nie je možné bez povolenia vykonávať lesné práce, preto obyvatelia obce odchádzajú za prácou do okolitých miest. V obci môžu ubytovať približne dvesto osôb. Pred hospodárskou krízou bol populárny aj miestny kemping, ale v súčasnosti je menej turistov. „Čo sa týka budúcnosti, keďže patríme do chránenej prírodnej oblasti, nemôžeme tu budovať priemysel, maximálne spracúvať drevo. Iné možnosti nemáme, ako sem prilákať zahraničných a domácich hostí – povedal na záver starosta Répašskej Huty Karol Mátrai.

Andrea Szabová Mataiszová

V Užhorode otvorili ukrajinsko-slovenskú školu

Ako o tom Ľudové noviny 7. júla už informovali, v Užhorode sa pred necelými štyrmi rokmi začala rekonštrukcia miestnej školy s vyučovacím jazykom slovenským a úrady sľúbili jej úspešné ukončenie do začiatku tohto školského roku. Zrejme na veľkú radosť užhorodských Slovákov svoj sľub dodržali.

A tak 1. septembra v meste slávnostne otvorili obnovenú školu, známu pod názvom 4. všeobecno-vzdelávacia škola s vyučovacím jazykom slovenským a ukrajinským. Inštitúcia pôsobí v Užhorode už viac než desať rokov. Má prvých maturantov, ktorí majú možnosť pokračovať v štúdiu na katedre slovanských jazykov Užhorodskej univerzity, prípadne na inej vysokej škole na Slovensku či Ukrajine.

Školský rok 2011/2012 tu začalo 250 žiakov, z nich 18 prváčikov, a 30-členný pedagogický zbor. Zrekonštruované priestory vysvätili najvyšší duchovní hodnostári rímsko-katolíckej, grécko-katolíckej a pravoslávnej cirkvi Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.

Na slávnostnom otvorení obnovenej školy a Centra slovenskej kultúry v ukrajinskom Užhorode sa zúčastnili Predseda parlamentného výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport Slovenskej republiky Dušan Čaplovič, minister pre mimoriadne situácie Ukrajiny Viktor Baloga, veľvyslanec SR na Ukrajine Pavol Hamžík, veľvyslanec Ukrajiny na Slovensku Oleg Havaši a najvyšší predstavitelia mesta a oblasti na čele s gubernátorom Alexandrom Ledidom.

V rámci kultúrneho programu vystúpili národný folklórny súbor detskej školy umenia z ukrajinského Seredného Slovenka a spevácke trio zo slovenského Stakčína Zaričanka.

Odovzdanie obnovenej slovenskej školy v Užhorode je aj pre nás radostná správa. Nedá mi nepripomenúť, aké krásne by bolo, keby sme si túto školu raz pozreli aj osobne.

Gregor Papuček

Straty a nálezy v dopravných prostriedkoch

Detský kočík, biblia, nohavičky...

Stratili ste už v mestskej hromadnej doprave detský kočík? Alebo: ako je možné prísť, povedzme, v metre o kompletnú kotvu aj s reťazou?

A o rám na pomoc pri chôdzi či barlu? Nemám šajnu, akurát na stratené nohavičky by som mal isté vysvetlenie... Tieto a ďalšie desiatky predmetov stratili ľudia v budapeštianskej mestskej hromadnej doprave a mimoriadne úspešnú výstavu o nich pripravilo Múzeum BKV na najrušnejšej stanici metra.

Osemročné dievčatko, ktoré sa tu prechádza s mamičkou a s ktorým sa dám do reči, nedávno našlo mobilný telefón v električke číslo 62 a hoci nesmierne túži po takomto aparáte, tento nález odovzdali na príslušnom oddelení mestskej hromadnej dopravy. Ona sama už stratila v dopravnom prostriedku rukavice, parádne, šuštiakové, ale ich tu nevidí...

Sme v budapeštianskom podzemí, v podchode pod Deákovým námestím, ktoré je jedinou križovatkou všetkých troch trás metra. Tu sa nachádza aj múzeum dopravného podniku, kde bola toto leto atraktívna výstava predmetov, ktoré sa našli v električkách, trolejbusoch, autobusoch a metre. Straty a nálezy! Najviac  mobilných telefónov a rukavíc, ako to už naznačilo aj dievčatko, ktoré nedokáže zatajiť svoje počudovanie, keď uvidí detský kočík. Mamička je z toho úplne hotová:  „Aj ja som sa najviac čudovala nad kočíkom! Nedokážem si predstaviť, že matka nastúpi s dieťaťom, a keď vystúpi, nemá v čom dieťa tlačiť. Potom to množstvo dáždnikov, alebo plyšových hračiek! Nechýbali deťom, neplakali za nimi? A že si niekto nevšimne, že stratil laptop či iné hodnotné predmety?“

Výstavné kusy mi pomáha kategorizovať šéfka komunikačného odboru dopravného podniku Erzsébet Pásztorová: „Sú tu aj zarážajúce predmety! Sú veci, ktoré človek jednoducho stráca, povedzme perá, okuliare, kľúče a kľúčenky, čiže to je kategória každodenných strát  Potom tu sú sezónne veci ako šále-čapice-rukavice-dáždniky, ktoré sú spojené s ročným obdobím. Zarážajúce sú tie, pri ktorých nechápeme, že keď s nimi niekto nastúpil, ako mohol vystúpiť bez nich?!“

Detský kočík je azda najpozoruhodnejší zarážajúci až desivý predmet, no je ich tu oveľa viac. Napríklad: Asi polmetrová kotva aj s reťazou - kde asi chcel zakotviť jej majiteľ? A - preboha - rám na chodenie! Nebodaj má MHD v Budapešti liečivé účinky ako piešťanské kúpele? Kde - ako je známe - človek už vyliečený zahadzuje barle... Zázračné účinky metra do istej miery potvrdzuje zrejme aj umelohmotný korzet na spevnenie chrbtice...  Na bielu slepeckú palicu by som mal vysvetlenie tiež: pravdepodobne ju mal falošný žobrák, ktorý zabudol, že vidí... A obrovská hrubá biblia? Musela byť pozornosť jej majiteľa značne odvedená, možno práve majiteľkou tanga-nohavičiek, ktoré sú o policu nižšie v spoločnosti sexuálnych pomôcok... Nebo a peklo? Alebo až také ďalekosiahle závery z týchto predmetov vyvodzovať netreba? Čo si myslí hovorkyňa? „Tieto predmety prezentujú kultúru danej doby, sú akýmsi odtlačkom súčasnosti, svedčia o životnom štýle, móde, rôznych trendoch, ale aj o majetkovej situácii ľudí. Nemyslím si však, že na základe týchto strát a nálezov je možné zovšeobecňovať, je to skôr akási vzorka predmetov, ktoré ľudia počas cestovania používajú. Touto výstavou by sme chceli upozorniť aj na to, že keď niekto niečo stratí, má zmysel hľadať, lebo jestvuje šanca, že to aj nájde.“

Ale: nenachádzajú sa tu všetky stratené predmety, iba tie, ktoré sa aj našli... Presnejšie: tie, ktoré sa stratili, našli sa a poctivý nálezca ich aj odovzdal! Mne sa ešte žiada dodať, že ide len o predmety! Nájsť stratenú lásku, vieru, nebodaj panenstvo na tejto výstave, ako ani na oddelení strát a nálezov vôbec, je nemožné...

Gregor Martin Papucsek