Nový výhonok na slovenskom strome

Slováci z okolia Pešti v 300-ročnom Alberti

Veľkolepým stretnutím slovenských evanjelikov z okolia Pešti sa začala šnúra podujatí k 300. výročiu založenia obce Alberti, ktorá je od roku 1950 súčasťou mesta Albertirša. Deň, keď na územie dnešného dvanásťtisícového mesta na 24 vozoch prišli slovenskí osadníci, bol aj dňom založenia evanjelického cirkevného zboru v Alberti. Nie náhodou sa teda stretnutie slovenských evanjelikov začalo slávnostnou slovensko-maďarskou bohoslužbou v miestnom kostole. Čitatelia Ľudových novín sa určite pamätajú, že vo Vacove sa pred rokom uskutočnilo stretnutie slovenských katolíkov žijúcich v Peštianskej župe. Ako sme sa dozvedeli od predsedu Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, zástupcu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ondreja Csabu Aszódiho, po tomto podujatí vznikla iniciatíva usporiadať podobné stretnutie aj pre evanjelikov. Na jeho usporiadaní mala veľkú zásluhu zástupkyňa predsedu spolku Dolina, predsedníčka Finančno-kontrolného výboru CSS Dr. Zuzana Szabová, ktorá je zároveň členkou Synody Evanjelickej cirkvi v Maďarsku. V preplnenom kostole v Albertirši sa zišli veriaci z Cinkoty, Budapešti, Maglódu, Veľkej Tarče, Kerestúru. Pilíša, Čomádu, Vácegrešu, Ďurky a Albertirše, aby si pripomenuli 300. výročie založenia miestneho cirkevného zboru. Medzi Slovákmi z Peštianskej župy sedeli aj veriaci zo Slovenska, z Diakoviec a Šale, ktorých pozval na túto príležitosť generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Miloš Klátik slúžil spolu s emeritným biskupom Evanjelickej cirkvi v Maďarsku, predsedom Ekumenickej rady cirkví v Maďarsku Imrichom Szebikom. Po spoločnom zaspievaní evanjelickej hymny Hrad prepevný... početných veriacich a pozvaných hostí privítala miestna farárka Krisztina Túriová. S osobitnou úctou privítala prítomných biskupov, veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa, vedúceho oddelenia Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Andrása Bertalana Székelya, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a predsedníčku miestnej slovenskej samosprávy Juditu Szemőkovú Szedlacsekovú. Pozdravila aj evanjelické farárky Alžbetu Nobikovú a Hildu Guláčiovú Fabuľovú, ktoré počas bohoslužby sprostredkovali kázeň biskupov veriacim, ktorí danému jazyku nerozumeli. Vždy je za čo ďakovať – to bola ústredná myšlienka kázne evanjelického biskupa zo Slovenska Miloša Klátika. Vo svojej kázni vyzdvihol významné udalosti jubilujúceho zboru v Alberti a zmienil sa o vernosti farárov, ktorí tu slúžili dlhé desaťročia, o viere a láske predkov, ktorí založili tunajší zbor. Spomedzi významných osobností zboru spomenul rodáka z Púchova Samuela Tešedíka staršieho, ktorý slúžil v Alberti a jeho syna, ktorý sa narodil v Alberti. 270. výročie jeho narodenia si pripomenú na budúci rok. Vyslovil vďaku pánu Bohu za to, že v Albertirši funguje dodnes živý zbor, ktorý prevádzkuje domov dôchodcov, materskú školu a základnú školu. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus – týmto citátom z evanjelia začal svoju kázeň emeritný biskup Imrich Szebik. Ako povedal, môžeme sa spoľahnúť na lásku Ježiša Krista. My, Slováci a Maďari, sme jeho priatelia a učí nás, aby sme sa dokázali modliť aj za svojich nepriateľov. K sviatočnému rázu bohoslužby, ktorá sa skončila večerou pánovou, prispel predseda Náboženského výboru CSS Tibor Mótyán, ktorý zaspieval Otčenáš. V záverečnej časti obradu odzneli príhovory. Predseda CSS Ján Fuzik vyjadril radosť z toho, že v rámci dôstojných osláv výročia osídlenia Alberti spomínajú na slovenských zakladateľov mesta. Pripomenul, že podľa slovenskej odbornej literatúry, desať rokov po svojom príchode tunajší Slováci uzavreli takú osadnícku zmluvu so zemepánom, ktorá zakotvovala práva, aké v tom čase nemali ani Čabania. Vyjadril želanie, aby tunajší zbor nebol slovenský iba v koreňoch. Za čerstvý list na slovenskom strome označil oslavy, za ktoré sa poďakoval cirkvám, ale aj Regionálnemu spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina ako novému výhonku na tomto strome. Vyzval prítomných, aby sa počas sčítania ľudu prihlásili k svojej evanjelickej alebo katolíckej viere, ako aj k slovenskej národnosti. Na jeho slová nadviazal vo svojom príhovore primátor mesta László Fazekas. Šnúru podujatí na počesť založenia mesta, ktorá prebieha počas piatich víkendov, prirovnal k piatim listom na spomínanom strome. V mene katolíckej cirkvi sa prihovoril veriacim rodák z Malej Tarče, prepošt Michal Kiszely. Pripomenul, že obce na okolí Pešti majú všetky slovenské korene a povzbudzoval prítomných, aby si udržali korene, pretože tradície prispievajú k nášmu zachovaniu. K tomuto nabádala aj Alžbeta Nobiková, ktorá ako posledná v rade rečníkov spomínala na slovenských predkov, ktorí sa vydali na cestu hnaní nedostatkom potravy a v záujme zachovania svojej viery a dodnes si zachovali jazyk a vieru.

Pozornému pozorovateľovi neušlo, že mnohí veriaci v kostole, podľa starodávnych tradícií, počas celej „maratónskej“ bohoslužby stáli pred lavicami oblečení v nádherných krojoch. Boli to účastníci Folklórneho programu slovenských súborov z okolitých obcí, ktorý sa konal v Kultúrnom dome Ferenca Móru. Z kostola do kultúrneho domu sa presunuli v krojovanom sprievode, na čele ktorého šli Trubači z Újhartyánu. Členovia súborov už cestou využili príležitosť a okoloidúcich potešili maršom. Program pokračoval na javisku kultúrneho domu. Početné obecenstvo ním sprevádzala členka Kultúrneho výboru CSS Katarína Szabová Tóthová z Malej Tarče. Prvý vystupujúci súbor prišiel do Alberti z Veľkej Tarče. Tanečný súbor v tejto obci vznikol v 50. rokoch, v polovici 80. rokov však zanikol. Po obnovení, pri príležitosti 50. výročia, tanečníci, ku ktorým pribudli aj noví členovia, začali znovu tancovať. Obecenstvo potešili tancami z Guty (Galgaguta), tancom Prší dáždik a Horehronským dupákom. Tanečníkov vystriedali na javisku speváci z Cinkoty. Príležitostný spevácky zbor vznikol na jeseň 1999, keď v Cinkote oslavovali založenie obce osadníkmi z Mičinej (Mičiná). Neskôr sa podarilo natrvalo spojiť skupinku a odvtedy piesňami z vlastného zberu pravidelne vystupuje hlavne v susedných obciach, v Budapešti, ale aj na Slovensku. Pravidelne ju pozýva na svoje podujatia aj Slovenská samospráva XVI. obvodu hlavného mesta a svojou obetavou prácou ju podporuje predsedníčka zboru a Finančno-kontrolného výboru CSS Dr. Zuzana Szabová. Vedúcou zboru je Katarína Gazsová, umeleckým vedúcim Michal Tóth z Čemeru. Ďalším účinkujúcim bol Tanečný súbor Kacamajka z Maglódu, ktorý bol založený pred 14 rokmi pod vedením Mariany Ostertágovej Szeiliovej. Popri maglódskych tancoch a slovenských piesňach sa oboznamuje aj so svojráznosťami tanečných dialektov v Maďarsku. Pod umeleckým vedením Krisztiny Nagyovej a Atilu Lévaiho oživil na javisku momenty niekdajšieho života na dedine a spoločnú zábavu mladých ľudí na plese. Zo XVII. obvodu Budapešti prišli Slovenský ženský spevácky zbor a Tanečný súbor Kerestúr. Kým v prvej formácii spievajú v prvom rade slovenské ženy, ktoré dobre poznajú miestnu kultúru, v tej druhej je zastúpená mladšia generácia. Spevácky zbor fungoval v XVII. obvode s väčšími – menšími prestávkami niekoľko desaťročí. Pred 15 rokmi ho obnovila tunajšia slovenská samospráva a neskôr vznikla skupinka oduševnených mladých ľudí, ktorí okrem miestnych slovenských choreografií tancujú aj slovenské a maďarské tance z iných regiónov. Umeleckou vedúcou oboch formácií je Eva Linkeová Gácsiová. V Alberti sa predstavili slovenskými ľudovými piesňami z Kerestúru a tancami zo Zemplína a Novohradu.

Tí, ktorí sa prišli pozrieť na folklórny program stretnutia Slovákov z evanjelických osád v okolí Pešti, odchádzali z kultúrneho domu obohatení o dojmy zo slovenskej kultúry tohto regiónu.

A. Račková

Alkárski žiaci v Škole v prírode na Slovensku

Usporiadanie Školy v prírode pre žiakov Základnej školy v Alkári (Mátraszentimre) sa stalo za posledné roky tradíciou, v ktorej pokračovali aj v tomto roku. Žiaci vyšších ročníkov matranskej školy, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet, sa so svojimi učiteľmi vybrali v posledný augustový týždeň do Jasenia, aby tam trávili týždeň spoznávaním krás našej materskej krajiny a aby sa takto pripravili na nadchádzajúci školský rok.

Cestou sa zastavili v Čiernom Balogu, kde nedávno odovzdali Lesnícky skanzen. Na viac ako trojkilometrovom „Chodníku lesného času“ je v súčasnosti 71 zastávok, ktoré žiakom mnohými zaujímavými exponátmi a predovšetkým prirodzenými lesnými stanovišťami ponúkli objavné pohľady na životodarné schopnosti lesa. Zaujali ich aj živé obrazy z histórie, súčasnosti a budúcnosti lesníctva. Po prechádzke ich čakali členovia Občianskeho združenia Vydrovská dolina, aby im ukázali množstvo zábavných hier, ktoré deti mohli vyskúšať. Takými boli chodenie na tzv. bocianích nohách, plieskanie bičom, alebo pílenie ručnou pílou. Avšak najväčší úspech mala hra „obleč sa do šiat drevorubača“, ktorá prebiehala tak, že deti hádzali kockou a kto hodil šestku, mohol si obliecť šaty drevorubača, ale akonáhle hodil druhý šestku, začal sa ten obliekať. Neobišla ich ani sladká odmena, cukríky.

Po veselej hre pokračovali alkárske deti v ceste do Jasenia, ktoré bolo východisko pre ďalšie výlety. Za týždeň navštívili Vysoké Tatry (Štrbské pleso a Skalnaté pleso), Demänovskú jaskyňu, podnikli návštevu Vlkolínca, Banskej Štiavnice, Hýb, Východnej a Brezna. Jeden deň venovali aj vysokohorskej turistike: lanovkou sa vyviezli na Kosodrevinu, odkiaľ sa vybrali pešo na Chopok. Bola to náročná túra, ale žiaci sa z nej vrátili plní nových skúseností. Keďže ZŠ v Alkári udržiava priateľské styky so Základnou školou s materskou školou Predajná, po večeroch sa stretali so svojimi rovesníkmi, keďže boli ešte prázdniny.

Posledný deň patril meraniu vedomostí. Žiaci súťažili osobitne aj v skupinách. Pri riešení jednej a úloh si preverovali, ako si zapamätali zemepisné názvy, pri druhej bolo treba spoznať miesta, ktoré navštívili a pomenovať ich po slovensky, ale učiteľky im pripravili aj minikvíz. Najlepšie výsledky dosiahli piatak Peter Husár, siedmačka Zita Gáborová a ôsmačka Katarína Šipošová. V skupinách pracovali vekovo miešane, aby mohli súperiť s rovnakými šancami.

Týždeň ubehol ako voda a žiaci sa už museli začať baliť. Do kufra si pribalili aj množstvo spomienok, ktoré im vystačia na celý rok. Vďaka patrí sponzorom, Správe fondov Sándora Wekerleho, Celoštátnej slovenskej samospráve a Slovenskej samospráve v Alkári, bez ktorých by sa deti nedostali do svojej materskej krajiny.

J. Kasalová (ef)

Spoznávajme hodnoty aj v blízkosti nášho bydliska - 2.

Výlet do Gerendášu

Druhým cieľom série výletov, ktoré usporadúva Alžbeta Ančinová pod heslom Spoznávajme hodnoty aj v blízkosti nášho bydliska, bola lokalita ležiaca 23 km juhozápadne od Békešskej Čaby Gerendáš. Členovia čabianskeho Slovenského klubu 16. augusta cestovali aj tento krát autobusom. Iným spôsobom ani nemohli, veď dedinka nemá vlakové spojenie.

Vedúca klubu v úlohe turistickej sprievodkyne už v autobuse podala klubovníkom pár informácií o obci. Napríklad, že Gerendáš bol pomenovaný po kostole, postavenom z drevených trámov. Kostol spolu s osadou podľahol skaze počas tureckej okupácie r. 1596. Od r. 1740 bolo toto územie verejným pasienkom Békešskej Čaby. Roku 1845 sa začal nový život, keď Apponyiovci získali majiteľské právo nad gerendášskymi pozemkami. Gróf György Apponyi verboval na toto územie čeľadníkov z Békešskej Čaby a z blízkeho Čorváša. Potomkovia týchto čeľadníkov žijú v obci dodnes. Prítomnosť niekdajších slovenských sluhov a bírešov dodnes dokazujú priezviská ako: Kešiar, Bohuš, Korčok, Priškin, Skalický, Mancúr, Zahorán, Mikľa, Čičeľ, Badinka, Ančin. Obec pod názvom Nagygerendás-puszta (Veľká gerendášska pustatina) patrila administratívne k Békešskej Čabe. Samostatnou lokalitou sa stal Gerendáš v roku 1924.

V Gerendáši sa zastavili aj také známe osobnosti, ktoré sú hodné spomenutia. V živote obce hral dôležitú úlohu husár z roku 1848, neskoršie správca Apponyiovho statku Camillo Körössy (1815-1898), ktorý rýchlo rozvíjal majetok. Aj dnešní obyvatelia naňho s dobrým srdcom spomínajú, veď s povolením grófa dal pre čeľadníkov postaviť katolícky kostol a na panstve založil školu pre ich deti.

Mihály Munkácsy začiatkom svojej umeleckej dráhy roku 1862 a 1865 strávil viac mesiacov v chotári Gerendáša, na sálaši svojho strýka Istvána Reöka. Veľa tu kreslil a pripravil aj niekoľko olejomalieb. Najznámejší z týchto obrazov je Zarmútený zbojník. Prvý šľachtiteľ pšenice v Uhorsku Samuel Mokrý (1832-1909) vyvíjal na svojich gerendášskych pozemkoch úspešnú šľachtiteľskú činnosť. V Gerendáši mal pozemky aj „sedliacky kráľ“ Čabanov, najradikálnejší uhorský politik svojej doby, čabiansky Slovák Ondrej Liker Áchim, ktorý sa toho času zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Založil a viedol Sedliacku stranu Uhorska, niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu.

Členovia čabianskeho slovenského klubu si v Gerendáši najprv pozreli katolícky kostol, ktorý bol postavený roku 1862. Pôvodne to bola kaplnka, aby čeľadníci nemuseli chodiť na omšu do ďalekej Čaby, alebo do Apáce. Kaplnku r. 1923 rozšírili a prestavali na kostol. Juraj Ančin a jeho rodina r. 1927 dali postaviť pred kostol kamenný kríž. Skupinka hostí potom navštívila neďaleký dom dôchodcov. Jeho budova slúžila pôvodne ako byt správcu majetku, neskoršie ako fara. Budovu dal prebudovať na dom dôchodcov páter Szigeti. Po krátkej prechádzke po chránenej lipovej aleji, ktorú dali vysadiť ešte Apponyiovci, sa čabianski Slováci pri Čičeľovom jazere stretli s členmi Slovenskej samosprávy v Gerendáši. Predsedníčka slovenského voleného zboru Katarína Priškinová ukázala hosťom park okolo jazera, na ktorého obnovu získala obec podporu z fondu Európskej únie. Čabania obdivovali aj veterný mlyn, ktorý produkuje elektrickú energiu na čerpanie vody do jazera. O Čičeľovom jazere r. 1858, na 16. strane svojej knihy Dejiny Békešskej Čaby, písal aj bývalý békeščabiansky farár Ľudovít Haán. Haán spomenul, že v chotári Békešskej Čaby sa nájdu aj tzv. „morské oká”, ktoré nevyschnú ani v najväčšej horúčave. Jedno také okrúhle jazierko sa nájde aj pri Gerendáši, práve na kraji záhrady pána išpána. Hladina vody tohto jazierka stúpa alebo klesá paralelne s hladinou Kereša. Jazero a jeho okolie bolo obľúbeným miestom mládeže. V lete sa tu člnkovali a lovili ryby, v zime korčuľovali a hrali hokej. Dnes sú okolo jazera lavičky a miesta na opekanie slaniny. Tu pripravili aj chutný obed, ktorý hostia skonzumovali spolu s hostiteľmi. Po obede na príjemnom tienistom mieste sa naši Slováci zhovárali o svojich spoločných veciach. Hovorili aj o Ondrejovi Áchimovi, ktorého si čabiansky ľud zachoval aj v ľudových piesňach. O ňom zneli sladké, smutné piesne aj v Gerendáši:

Ked som išou z Gerendášu už den bou,

Šade žene zametale pod stenou.

One sa mi spitovale, kde son bou?

Ešte son ja pri kraviarkach zamrkou.

Čože je mne z Gerendášu domov prísť,

Čože je mne moje ovce opatriť!

Napojín jich, nachován jich, budú spať,

Bude na ne Svatí Petro merkovať.

Ondriš, Ondriš, peknô meno,

Nejdi domov, len na rano!

Len na rano, keď deň bude,

Keď kohútik spievať bude:

Pri brode, na brode, kone vodu pijú,

Varujže sa, šuhaj, nak ťa nezabijú!

Nezabijú mňa, nebojím sa ja!

Mám ja šabľu oceľovú, visekán sa ja!

Nevisekáš sa, nebudeš sa môcť,

Nebudeš stačiť poviedať.

Milá, dobrú noc!

V tom sarvašskom cinteríne

Leží Ondriš v rozmaríne,

Leží, leží zabití,

Z rozmarínom prikrití.

Zvonte zvony, na vše strani,

zomrelo mi potešení,

Odpadov mi z ruži kvet,

zarmúcení všecek svet.

Po krátkom fotografovaní pri starom topoli členovia slovenského klubu navštívili obnovené kúpalisko v Mlynskej záhrade, v ktorej je aj liečivý prameň. Liečivú vodu objavili v záhrade r. 1906, keď chceli vyvŕtať artézsku studňu. Kúpalisko otvorili r. 1922. Pôvodne pozostávalo z 9 kúpeľní s bazénmi, popri ktorých boli aj 4 hosťovské izby - mysliac na hostí, ktorí sa prišli liečiť z ďaleka. Neskoršie postavili aj 18 m dlhý a 8 m široký vonkajší bazén. Kúpele v dnešnej obnovenej podobe, žiaľ, nevyužívajú termálnu vodu mlynskej studne, ale miestna samospráva plánuje vybudovať v Mlynskej záhrade aj sedací bazén s termálnou vodou.

Zdroj: webová stránka gerendas.hu – G-Portal (stránka Verejnoprospešného spolku Spoločne za Gerendáš - Együtt Gerendásért Közhasznú Kulturális Egyesület)

Ildika Očovská

„Vínko, vínko, vínko červené…”

Kestúcke oberačkové slávnosti

V podpilíšskej obci Kestúc (Kesztölc) sa odjakživa pestuje hrozno a oberačka je tu vždy veľkou udalosťou. Tak aj minulý víkend, keď sa na veselých oslavách vinobrania zišli priaznivci zlatistého moku a veselej nálady nielen z dediny a jej okolia, ale i zo spriatelených obcí zo Slovenska, z Búču a z Plavých Vozokanov. Prišli sem, aby oslávili bohatú úrodu hrozna a okoštovali vínko, ktoré celý rok rozdáva radosť.

V Kestúci vinohradnícke tradície dodnes žijú, nič nestratili na svojom význame, ani lesku. Ba tieto tradície sa z roka na rok obohacujú o nové prvky. Obecná samospráva spolu s miestnou slovenskou menšinovou samosprávou a vinárskym závodom od roku 2001 usporadúvajú Kestúcke oberačkové dni s bohatým kultúrnym programom. Tak tomu bolo aj 10. a 11. septembra. V sobotu bohaté popoludňajšie programy uviedol tradičný slávnostný oberačkový sprievod ulicami obce na dvoch výletných vláčikoch. Na vláčikoch, ktoré vozia výletníkov po Ostrihome a Štúrove, teraz sedeli členovia speváckeho zboru z Búču, z Plavých Vozokanov a, pochopiteľne, kestúcke speváčky a speváci, ako i mnohí miestni záujemcovia a hostia. Ulicami sa ozýval spev a hudba, pri častých zastávkach sa ľudia navzájom ponúkali znamenitým kestúckym vínom, pagáčmi a zákuskami. Veselý sprievod sa zastavil až na konci dediny, pri prírodnom javisku, na parkovisku reštaurácie a vinárskeho podniku. Tu sa jeden za druhým striedali vystupujúce súbory so slovenským, maďarským i nemeckým programom. Prvý búrlivý potlesk zožali kestúcke brušné tanečnice, ktoré svojim vystúpením i krásnymi postavami priam očarili obecenstvo. Príjemne prekvapili aj deti z miestnej škôlky a školy prednesením slovenských detských hier, piesní i básní. Prekrásne slovenské piesne speváckeho zboru Vozokanka z Plavých Vozokanov a maďarské ľudové piesne v podaní speváckeho zboru z Búču si tiež získali priazeň nadšeného obecenstva. Nemenší potlesk zožali aj nemecký spevácky zbor z Csolnoku, kestúcky slovenský páví krúžok a spevácky zbor miestnych pedagógov. Program sa skončil vystúpením humoristu Andrása Somogyiho.

V rade programov prvého dňa oberačkovej slávnosti, pochopiteľne, nemohla chýbať ani súťaž v degustácií vína, losovanie tomboly a oberačková zábava.

Druhý deň oberačkových slávností sa niesol v znamení športu: mládež pretekala v jazde na bicykli a súťažila v behu na rôzne vydialenosti. Vyvrcholením nedeľných programov bola slávnostná svätá omša v Kláštore, pri ruinách stredovekého kostola a kláštora, kde sa založila jediná uhorská rehoľa, rád pavlínov.

Tohoročné kestúcke oberačkové dni sa skončili spoločným spevom na dvore Obecného klubu.

(Bárkányi)

Spolu pre osamelých dôchodcov

Stretnutím pri bielom stole sa začiatkom septembra začala „sezóna“ v kóšpallagskom klube Pobočka. Vedúca klubu a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Botošová na zasadnutie, ktoré sa konalo v kultúrnom dome, pozvala zástupcu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondreja Csabu Aszódiho a vicestarostu obce Imricha Štefku. O. Cs. Aszódi, ktorý sa ujal slova ako prvý, vyjadril svoju radosť, že po voľbách v roku 2010 sa v obci založila slovenská samospráva. Ako povedal, napriek tomu, že pri udeľovaní tohoročných podpôr na základe splnených úloh síce zbor nezískal predpokladanú podporu, jeho existencia perspektívne znamená viac možností pre tunajšiu slovenskú komunitu. Podľa jeho slov najväčšiu aktualitu má v súčasnosti sčítanie obyvateľstva. „Je dôležité, aby pri nadchádzajúcom sčítaní všetci tí, ktorí majú slovenských predkov a väzbu k slovenskej kultúre, sa k tomu prihlásili. Podpora národnostných samospráv zo stany štátu totiž od roku 2013 bude viazaná na tieto údaje. Tam, kde bude menej príslušníkov danej menšiny, pôjde menej peňazí, tam kde ich bude viac, viacej. Okrem toho, že je to citová záležitosť, veď aj vaši predkovia v tejto obci hovorili kedysi po slovensky, všetci sme bohatší o to, že sa viažeme k tejto bohatej kultúre. Spievajme po slovensky, učme sa náš jazyk!“ dokončil svoj prejav zástupca predsedu CSS a rozdal propagačné letáky súvisiace so sčítaním ľudu. Po privítacích slovách vicestarostu Imricha Štefku, ktorý stojí na čele obce po odstúpení Michala Kramára z funkcie starostu, sa prihovorila prítomným K. Botošová. Informovala členov klubu o tom, že plánujú rozšíriť svoju činnosť a vytvoriť denný klub pre osamelých dôchodcov. „Na fakte, že sú sami, nič nezmeníme, ale môžeme prispieť k tomu, aby sa necítili osamelí,“ povedala. S iniciatívou usporadúvania každodenných aktivít vyšli členovia klubu, medzi nimi jeho zakladateľka 88-ročná Magdaléna Kleinová. Ručné práce, sledovanie televíznych programov, kartové hry, literárne akcie, prednášky lekárov a iných odborníkov na témy, ktoré zaujímajú starších ľudí, by tvorili náplň zamestnaní. V prípade záujmu by bola možnosť aj na zabezpečenie obeda pre členov klubu a program by sa prispôsobil ich nárokom.

Ako sme sa dozvedeli od pána vicestarostu, obec má v súčasnosti 743 obyvateľov, pričom koncom 70. a začiatkom 80. rokov tu bývalo 1220 ľudí. Každodenný život obce, ako aj možnosti rozvoja ovplyvňuje fakt, že leží na území Národného parku Dunaj-Ipeľ. Obyvatelia aktívneho veku pracujú v lesnom hospodárstve, ale aj v okolitých mestách a obciach, v prvom rade v Budapešti, Vacove, Márianostre a Szobe. O počte osamelých seniorov odznelo v diskusii niekoľko čísel, podľa niektorých ich je 40, iní tvrdia, že takmer 80. Myšlienku zavedenia denného klubu podporuje aj samospráva, miesto pre jeho fungovanie by bolo zabezpečené v kultúrnom dome. Obec disponuje kuchyňou s kapacitou 200 porcií, ktorá momentálne pripravuje jedlo iba pre 70-90 osôb, čo znamená 3,5 – 4 miliónovú stratu ročne. V Kóšpallagu funguje materská škola a nižší ročník základnej školy, starší žiaci dochádzajú do školy do neďalekej obce Szokolya. Predsedníčka kuratória Verejnej nadácie za Kóšpallag Julianna Váriová Kecskésová nás informovala o tom, že na opatrovanie starších občanov by chceli zamestnať človeka na plný úväzok a uvažujú aj o vytvorení podmienok výučby slovenčiny formou krúžku. Zatiaľ však chýba učiteľka, ktorá by sa deťom venovala. V súčasnosti sa v obci slovenčina nevyučuje a aj počet členov speváckeho zboru klesol na štyri. Počas rozhovoru som sa však na vlastné uši mohla presvedčiť o tom, že slovenčina v Kóšpallagu ešte nevymrela, členovia klubu vedia spievať a niektorí aj hovoriť po slovensky. Sú preto vytvorené podmienky na to, aby staršia generácia odovzdávala deťom v škôlke a škole slovenské tradície. Snahy slovenskej samosprávy podporuje aj vedenie obce, ktoré jej udelilo na zabezpečenie fungovania podporu vo výške 200 tisíc forintov. Mnohí členovia klubu vyjadrili svoje presvedčenie, že „náš jazyk je dobrý“, môžeme ním pochodiť celý slovanský svet.

Väčšina pôvodných obyvateľov Kóšpallagu má slovenské korene, ale podľa prítomných nie každý sa k svojmu pôvodu hlási. V záujme posilnenia slovenskej identity obyvateľov slovenská samospráva spolu s nadáciami pôsobiacimi v obci pravidelne organizuje kultúrne podujatia. Na tradičné májové národnostné stretnutie napríklad pozvali desať kolektívov, s výnimkou jedného zo Slovákmi obývaných lokalít Maďarska. K oživeniu slovenčiny v obci by určite prispelo, keby sa Kóšpallagu podarilo nadviazať partnerské styky s podobne veľkou obcou na Slovensku. Ako povedal pán vicestarosta, ktorý ma vyslovene poprosil o pomoc pri hľadaní slovenského partnera, obec má podmienky na usporiadanie tábora pre deti, ale za možné označil aj výmenu detí a ich ubytovanie v rodinách. K týmto plánom držíme Kóšpallagčanom palce!

A. Račková

Dni majstrov ÚĽUV v Bratislave s Čabanmi

Viac ako 200 remeselníkov a výrobcov sa predstavilo od 2. do 4. septembra v hlavnom meste Slovenska. Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v Bratislave totiž usporiadalo v poradí 21. ročník festivalu Dni majstrov pod názvom „Vykroj sa z davu“. Generálny riaditeľ ÚĽUV-u a organizátor podujatia Milan Beliak na konferencii Spolku ľudového umenia v Békešskej župe pozval na slovenské podujatie aj majstrov z Békešskej Čaby. Takto sa stalo, že v tomto roku v Bratislave bola prezentovaná aj remeselnícka kultúra čabianskych Slovákov. Medzi rezbármi, kováčmi, košikármi, výrobcami hudobných nástrojov, obrázkov maľovaných na sklo, liatych zvonov a mnohých ďalších sa predstavili svojimi produktmi aj remeselníci z Békešskej Čaby. Skupinu zorganizovala a viedla riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová.

Dvanásťčlenná delegácia odcestovala do Bratislavy v piatok popoludní. Vydala sa na cestu do kraja, kde človek tvoril už stáročia pred naším letopočtom. Svedčia o tom asi 450 000-ročné pästné kliny a iné kamenné nástroje, nájdené na území dnešného mesta. Bratislava a hrad sú nepretržite osídlené aspoň od neolitu. Žili tu Kelti, ktorí tu už mali opevnené mesto s mincovňou. Hranica Rímskej ríše viedla stredom dnešného mesta, pozdĺž nej sa rozprestierali početné rímske a germánske osady. Prví Slovania sa tu zjavili začiatkom 6. storočia. Žili tu v kontakte s Avarmi, neskoršie s Maďarmi. Na území Bratislavy sa križovali dve dôležité obchodné cesty: Jantárová (spojnica Baltského a Jadranského mora) a Podunajská (spojnica západnej Európy so západnou Áziou). Staré mesto dostalo dnešnú formu za vlády uhorských kráľov.

V historickej časti Bratislavy mohli predviesť svoje umenie hostia z Békešskej Čaby. Svoje výrobky vystavili na malebnom, tienistom Radničnom nádvorí. Eva Győrfiová a Katarína Kovácsová prezentovali svoje tkané výrobky a techniku tkania. Pod ich vedením si záujemcovia mohli vyskúšať tkanie na malých krosnách. Klára Žírošová a Vanda Illésová viedli detskú herňu, kde si deti s veľkou radosťou vyrábali bábiky z kúskov látky a navliekali koráliky. Mária Vécseyová na ukážku priniesla so sebou do Bratislavy svoje čipky a uviedla záujemcov do tajov paličkovania. Jej najnovšia práca sa zrodila pred očami divákov. Odborná vedúca výšivkárskeho krúžku Rozmarín Anna Illésová dlhé roky skúma a aplikuje na výšivky motívy, ktoré figurovali na dolnozemských kožuchoch. Krúžok sa v Bratislave predstavil so sarvašskými, komlóšskymi, berínskymi a čabianskymi výšivkami a s jednofarebnými motívmi zdobiacimi čepce. Čabiansku nehmotnú kultúru prezentovala autorka týchto riadkov, ktorá príjemnými tónmi citary vábila ľudí prechádzajúcich sa po nádvorí. Starobylé budovy okolo dvora zabezpečili dobrú akustiku. Jemný zvuk dolnozemského strunového nástroja bolo dobre počuť aj v najodľahlejšom kúte nádvoria. V priebehu dvoch dní asi 2 000 ľudí obdivovalo výrobky a produkcie čabianskych Slovákov. Boli medzi nimi nielen obyvatelia hlavného mesta Slovenska a okolia, ale aj zahraniční turisti. Našli sa medzi nimi aj takí, ktorí prišli vyslovene kvôli Čabanom, lebo ich korene siahajú na Dolnú zem.

Vedľa nádvoria, na Hlavnom námestí, prebiehali rôzne folklórne programy. V priebehu troch dní sa na javisku vystriedali folklórne súbory z celej krajiny. Program spestrili organizátori rôznymi súťažami a školami tanca. Detí a dospelých čakali v Primaciálnom paláci tvorivé dielne. Čabianskych účastníkov najviac upútalo miesenie a pečenie chleba. Zaujala ich aj práca povrazníka, lebo povraznícke nástroje vidieť ešte na Dolnej zemi, ale ich už takmer nikto nepoužíva.

V prvý septembrový víkend naši dolnozemskí Slováci stretali v pešej zóne Starého mesta ľudí v tradičnom odeve z celého Slovenska. Spolu s nimi vytvorili atmosféru minulosti, predstavili širokej verejnosti tradičné ľudové remeslá a zručnosť ľudových umelcov.

Ildika Očovská

Odišla Mária Kovácsová Szaszáková

Narodila sa 21. augusta 1940 v Békešskej Čabe, v jednoduchej slovenskej sedliackej rodine. Detstvo prežila v Telekgerendáši, kde chodila aj do školy. V roku 1985 sa dostala do Čorvášu, kde sa v roku 1994 zapojila do činnosti miestneho Slovenského klubu. Spolu s manželom boli významnými osobnosťami čorvášskych Slovákov. Pred deviatimi rokmi bola zvolená za členku miestnej slovenskej samosprávy a bola zakladajúcou členkou Spolku čorvášskych Slovákov. Bola členkou viacerých celoštátnych a župných slovenských organizácií.

Pani Mária bola hrdá na svoj slovenský pôvod a vždy sa oduševnene zapájala do života našej slovenskej komunity, do zachovávania slovenského jazyka a tradícií. Mária Kovácsová Szaszáková zomrela 4. septembra 2011. Jej odchod ťažko postihol čorvášskych Slovákov. Tí, ktorí ju poznali, budú na ňu vždy s úctou spomínať.

Nikoleta Patočkaiová zo Šóškútu

Chcela by vydať vlastný receptár

Stretnúť mladého a agilného človeka nie je zriedkavé. Stretnúť však mladého a agilného človeka, ktorý sa zaoberá nielen svojim okolím, ale sa uprostred každodenného zhonu venuje zachovávaniu tradícií našich predkov, to je už zriedkavejšie. Ja som však stretla takú mladú ženu. Nikoleta Patočkaiová má síce len dvadsaťpäť rokov, ale uvedomuje si svoje poslanie - odovzdať tradície predkov nasledujúcim generáciám.

Jej životná dráha je zatiaľ iba kratučká, ale bohatá na skúsenosti. Jej mamička pochádza z Kisvárdy, otec zo Šóškútu. Rodičia bývajú v tejto malebnej slovenskej dedinke asi 40 kilometrov od hlavného mesta. Základnú školu navštevovala v Budapešti, rodičia ju zapísali do slovenskej školy. „Hoci môj otec nevie po slovensky, iba rozumie niekoľko slov, dali ma do slovenskej školy, za čo som im vďačná. U nás v rodine nebola slovenčina bežným hovorovým jazykom, lebo ju ovládala iba stará mama môjho otca. Takže po slovensky som sa naučila vlastne iba v škole, lebo v miestnej škôlke sme sa učili, ale málo,“ hovorí N. Patočkaiová. V slovenskej škole si obľúbila aj ľudový tanec a bola členkou Folklórneho súboru Prameň (predchodcu FS Lipa). Je členkou šóškútskej tanečnej skupiny, ktorá má vo svojom repertoári aj slovenské tance.

Nikoleta pokračovala v štúdiu na strednej škole ekonomickej, potom ukončila odbor osvetový pracovník, neziskový manažér na Vysokej škole Daniela Berzsenyiho (dnes Západomaďarská univerzita). Medzitým sa vydala a porodila prvú dcérku Emese.

Keď mala dcérka tri roky, Nikoleta začala pracovať v základnej umeleckej škole v Érde: organizovala koncerty, programy, súťaže a zaoberala sa písaním konkurzov. Dva a pol roka pracovala a potom ostala doma s druhou dcérkou Luckou. Vždy rada tancovala a túto jej vášeň zdedila aj staršia dcéra. V každodennom styku nepoužíva slovenčinu, ale s väčšou dcérkou, ktorá chodí na tanec, zvyknú spievať.

„Keď som ostala doma s prvou dcérkou, začala som skúšať rôzne recepty. Zistila som, že keď robím niečo podľa receptu, vždy ho trocha pozmením,“ hovorí o tom, ako sa začala zaoberať kulinárskym umením. Dáva rady na internetovom portáli harmonet.hu. „Je to rubrika, na ktorej sa nachádzajú rôzne recepty, ktoré sama vymyslím. Najväčší záujem je o kysnuté cesto. Všetko robím tak, ako to robili kedysi, cesto miesim iba rukou, nepoužívam mixer, ani špeciálnu misu na kysnutie, ani iné prostriedky,“ hovorí presvedčivo Nikoleta.

Keď som sa spýtala na jej obľúbený recept, odpovedala, že rada pečie také cestoviny, s ktorými má úspech. „Najúspešnejšie, čo by som mohla viackrát piecť za týždeň, sú tzv. slimáky z kysnutého cesta, plnené rôznou plnkou: orechmi, kakaom, ale aj kapustou alebo škoricou.“

Po ukončení materskej dovolenky plánuje vrátiť sa do školy, ale má aj iné plány, o ktorých však ešte nechce nič bližšie prezradiť. A čo s receptami? Svoje recepty plánuje vydať knižne. Zatiaľ ich má niekoľko desiatok, ale za krátky čas nazbiera na osobitnú knižku.

Pripravuje však aj tradičné recepty, ktoré popularizuje aj vo svojej rubrike. Napríklad trúbeľky, čo sú vlastne trubičky plnené vanilkovou plnkou. „To je tradičný zákusok, ktorý kedysi v Šóškúte piekli na každú svadbu a na Vianoce. Nadnes ich už nerobí veľa gazdiniek, kvôli náročnosti.“

Mladá žena sa snaží zachovávať tradície v tanci, speve i v kuchyni. Dúfajme, že neskoršie k nim pribudne aj tak prepotrebný jazyk.

(ef)

Viktor Orbán zahlásil plán na záchranu krajiny

Premiér Viktor Orbán vyhlásil zatiaľ najradikálnejší plán na záchranu ekonomiky, nazvaný priamo „plánom na záchranu krajiny“. Ide o balík vládnych opatrení, ktoré by mali pomôcť tým, čo nedokážu splácať svoje hypotéky. Problémy spôsobuje, že väčšinu úverov si v minulosti brali súkromné osoby, ale aj samosprávy v devízach, najmä vo švajčiarskych frankoch. To bolo v čase, keď jeden švajčiarsky frank stál asi 160 forintov. Dnes sa však kurz franku pohybuje okolo 230 forintov a v minulých týždňoch bol aj vyšší. Splátky za devízové úvery tak veľmi vzrástli, mnohí pôžičky splácať nedokážu a prichádzajú napríklad o byty. Najdôležitejšie z nových nariadení vlády umožňuje dlžníkom, aby sa nevýhodných pôžičiek zbavili tak, že požičané peniaze bankám jednorazovo splatia v kurze platnom v čase, keď si pôžičku brali, maximálne však v kurze 180 forintov za švajčiarsky frank. Rozdiel v kurze musia zaplatiť banky, ktorým tým vzniknú veľké straty. Súčasťou plánu je aj zavedenie mimoriadnej dane na luxusný tovar a štátna regulácia cien verejných služieb vrátane odvozu smetia či platieb za využívanie kanalizácie. Orbán tiež vyhlásil maximalizovanie výšky úroku pri pôžičkách a ako doslova povedal, „lov na úžerníkov“.

V úvode schôdze parlamentu vyhlásil, že Európa je v obrovských problémoch, Maďari však nie. Podľa neho znižovať svoj štátny dlh tak ako Maďarsko dokážu jedine Švédi. Premiér z ekonomických problémov krajiny a veriteľov obvinil temné sily zo zahraničia, proti ktorým sa však jeho vláda v záujme národa statočne postavila. „Opäť to vyvolá útoky zo zahraničia, na tie však budeme adekvátne reagovať,“ povedal Orbán. Premiér sľúbil vyšetriť, prečo politici predchádzajúcej vlády proti škodlivým ekonomickým vplyvom nič nepodnikli a nepriamo pohrozil aj ratingovým agentúram, ak by pre jeho ekonomickú politiku chceli zhoršiť hodnotenie Maďarska. Po vystúpení premiéra okamžite začal padať forint a koncom týždňa prvé správy o možných plánoch vlády spôsobili pokles maďarskej burzy. Zástupcovia bánk oznámili, že sa pre vládne opatrenia obrátia na Ústavný súd. Podľa hodnotenia ekonomického ústavu GKI je vládne rušenie zmlúv medzi dlžníkmi a bankami v právnom štáte neprijateľné a „vážne poškodí už aj tak veľmi narušenú dôveru investorov“.

Zmeny v Zákonníku práce

Práca bez príplatkov, povinnosť zaplatiť celú spôsobenú škodu z vlastného vrecka či žiadne istoty zamestnania pre ženy na materskej dovolenke alebo ľudí krátko pred dôchodkom. Sú to návrhy, ktoré obsahuje pripravovaná novela Zákonníka práce. Odborárom sa nepáči, že po novom by ľudia mali mať kratšiu dovolenku a za viac práce dostávať menej platu. Podľa nich zákonník pôjde proti zamestnancom a v tejto chvíli potrebujú viac racionálne, než radikálne riešenia. Za pravdu dáva odporcom aj šéf kresťansko-sociálnych odborov Imre Palkovics, ktorý zákonník označil za nekresťanský a neľudský. Zamestnaných Maďarov podľa neho čaká po schválení zákonníka nešťastný osud, pretože ich stavia do podriadenej pozície a robí z nich predmety, s ktorými si zamestnávateľ môže robiť čo chce.

 (s-hn-ef)

Zlatý diplom Ladislavovi Petrovi

Na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity sa 4. septembra konala dôstojná slávnosť, na ktorej odovzdali zlaté diplomy tým absolventom vysokej školy, ktorí dokončili svoje štúdiá pred 50 rokmi. Medzi tými, ktorí si mohli prevziať tento doklad, bol aj bývalý riaditeľ slovenskej školy v Budapešti Ladislav Petro.

Jeho pedagogická dráha sa začala v Dabaši - Šáre, kam sa dostal hneď po skončení učiteľského ústavu v Budapešti. Na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v roku 1961 získal diplom na odbore slovenčina - zemepis, ktorý si o niekoľko rokov doplnil o diplom z matematiky. Po vysokoškolských štúdiách sa stal vychovávateľom, neskôr zástupcom riaditeľa v žiackom domove svojej bývalej alma mater. Univerzitný diplom z odboru slovenčina - ruština získal na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. V roku 1971 sa stal zástupcom riaditeľa školy a od roku 1977, až do odchodu do dôchodku, bol 15 rokov riaditeľom školy. Ladislav Petro má veľké zásluhy na tom, že slovenská škola sa začiatkom 90. rokov mohla presťahovať do novej budovy pri Arpádovom moste.

(br)

Policajti v santovskej škole!

Základnú školu v podpilíšskom Santove 1. septembra obsadili policajti. Boli všade: v každej triede, v aule, v učiteľskom zbore. Totiž v tomto školskom roku tu zaviedli program Policajt v škole.

So santovskou školou spolupracujú policajti Štefan Gaál a Zoltán Behán, ktorí priviedli do auly na slávnostné otvorenie školského roka piatakov. Riaditeľka školy Katarína Kormošová vo svojom príhovore pozdravila 14 prváčikov, ktorým na pamiatku odovzdala diplom. Ako povedala, škola musí dávať pevné základy do života, čo však nevie vykonávať bez pomoci rodiny. V kultúrnom programe vystúpili žiaci so slovenskými a maďarskými básňami, piesňami a scénkou, ktorú nacvičili druháci. Potom už nasledovalo hodnotenie letných prázdnin. Totiž cez leto sa uskutočnil cyklistický tábor školy, na ktorom sa zúčastnili viacerí žiaci, ktorým pani riaditeľka odovzdala plakety na pamiatku.

Cieľom programu Policajt v škole je, aby s inštitúciou bol v stálom kontakte aspoň jeden policajt, ktorý usporiada preventívne prednášky pre deti v rámci vyučovania. Okrem toho zabezpečuje styky medzi školou s políciou, žiaci, ale aj pedagógovia a rodičia, sa na neho môžu obrátiť so svojimi požiadavkami či otázkami. Program rozbehli v roku 2008, dodnes sa do neho zapojilo v Maďarsku 2600 základných a 85 stredných škôl – to už konštatoval brigádny generál Zsolt Halmos, ktorý je generálnym policajným riaditeľom Policajného zboru MR.

Ako povedal, v roku 1990 zomrelo pri dopravných nehodách 100 detí, minulý rok tento počet klesol na 20, čo Zs. Halmos pripisuje aj prevencii formou programu. Od tohto roku v rámci programu rozbehnú nový projekt s názvom Super bicykel, v rámci ktorého naučia deti základy správania sa v doprave. Pri tejto príležitosti daroval santovskej škole park na precvičenie si dopravných predpisov (KRESZ park), dva bicykle a niekoľko potrebných doplnkov (záchranné vesty, prenosné minisemafory a dopravné tabule). Prvýkrát v celom Maďarsku práve santovskí prváci dostali záchrannú šatku, ktorú môžu nosiť počas jazdy na bicykli.

Starostka obce Eva Čičmancaiová vo svojom príhovore prezradila, že dar policajného zboru znamená veľa pre celú obec a týmto programom sa žiaci dostanú do priameho kontaktu s policajtmi, na ktorých sa vedia obrátiť v prípade potreby. V rámci programu v Santove zvlášť kladú dôraz na drogovú prevenciu, ale žiaci základnej školy boli už na návšteve hasičskej zbrojnice a pozreli si vycvičených policajných psov. Žiaci získali tretiu cenu v župnej súťaži Civilná ochrana pre deti a získali dobré umiestnenia aj v župnej cyklistickej dopravnej súťaži.

Na slávnostnom otvorení školského roka riaditeľka inštitúcie pozdravila Helenu Szőregiovú Tóthovú, ktorá už 30 rokov vyučuje v santovskej škole a Irenu Kotroczovú, ktorá pred 30 rokmi začala svoju profesijnú dráhu práve v ich škole. Záverom dve žiačky s výborným učebným prospechom Valentina Ličiková a Boglárka Strehárska zavesili tohoročné stužky na zástavu školy.

Takto sa teda začal nový školský rok v santovskej škole, ktorú navštevuje v tomto školskom roku 138 žiakov, ktorým pomáhajú dvaja policajti.

(ef)

Šárske dni vo víre programov

Miestna a slovenská samospráva v Dabaši usporiadali koncom augusta už tradičné Šárske dni. Popri hodoch a otvorení výstav aj v tomto roku hrali dôležitú úlohu folklór a tradície našich predkov.

V prvý deň sa na miestnom futbalovom ihrisku uskutočnili hody, v rámci ktorých pripravili pre najmenších dvor remesiel, ľudové hry a prehliadku domácich zvierat, ktoré mohli aj pohladkať. V kultúrnom dome pripravili pre deti remeselnícke dielne, kde si napríklad mohli osvojiť tradičné šárske ľudové účesy a piecť pagáče podľa receptu tunajších slovenských gazdiniek. Mohli si tu osvojiť základy vyšívania, maľovania tanierov alebo pripraviť prútené metly. Ďalšie dni ponúkali záujemcom rôzne aktivity, ako napríklad nácvik ľudového tanca, čo bolo novinkou dní tejto mestskej časti. Choreografi Eva Szilágyiová Šubová a Zsolt Szilágyi nacvičili počas dvoch dní slovenské tance s 28 deťmi. Možno raz z nich vyrastú členovia Tanečnej skupiny Borovenka, ktorá si vytýčila za cieľ zachovávanie miestnych tradícií. Milovníci folklóru sa mohli zabaviť aj na večere slovenských ľudových piesní a tancov. Programy nacvičili E. Szilágyiová Šubová a Zs. Szilágyi za hudobného sprievodu kapely Kóborzengő. Mali s kým, veď sa prišli zabaviť nielen členovia Borovenky, ale aj iní záujemcovia. Mohli si osvojiť základné kroky békešských, zemplínskych a šarišských tancov.

V kavalkáde programov nechýbalo ani ľudové umenie. V miestnom spoločenskom dome sa uskutočnila vernisáž výstav Závesy šárskych žien a Fotografie Miklósa Praudu. Expozície otvoril primátor mesta Zoltán Kőszegi a podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, spoluúčinkoval miestny spevácky zbor Rozmarín. V Katolíckej základnej škole sv. Jána sa konalo slávnostné kladenie základného kameňa sochy sv. Jakuba. V deň štátneho sviatku odohrali futbalové zápasy medzi mužstvami z Kalinkova, Zenty a Šáre. Štátny sviatok oslávili v meste odovzdaním obnoveného námestia a sochy sv. Štefana a koncertom kapely Ghymes. Už tradičná, v poradí šiesta Ulica závinov a národnostné stretnutie sa uskutočnili v posledný deň. Všetky šáranské gazdinky majú možnosť raz ročne predviesť svoje umenie v pečení závinov. Každá ulica má svoj stan, v ktorom ponúkajú gazdinky svoje výtvory. Doobeda poprinášali svoje pochúťky a poobede, po slávnostnom otvorení primátorom mesta, sa mohli tešiť veľkej popularite týchto sladkostí. Návštevníci Šárskych dní skonzumovali tisíce „rejtešov“. Ale nebol to iba program pre chuťové bunky, ale aj pastva pre oči. V rámci podujatia sa predstavili slovenské tanečné skupiny a spevácke zbory z Čemeru, Ečeru, Malej Tarče, Budapešti, Maglódu, Peterky, Piliša, Inárcsu, Ócse a Šáre.

Šárske dni vyvrcholili hudobnou veselicou s kapelou Dance Band, ktorá trvala až do bieleho rána.

M. Gogoláková (ef)

Na Haluškovom festivale vo Veňarci

Nazreli sme aj pod sukne

Druhú septembrovú sobotu máme už ôsmy rok vyhradenú pre Haluškový festival vo Veňarci. Festival v pravom zmysle slova sa po počiatočných „detských chorobách“ nadnes stal celoštátnou súťažou najlepších pokrmov zo zemiakov a múky s množstvom sprievodných podujatí.

Ako vo svojom privítacom príhovore povedal predseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolt Becsó, festival sa zaradil medzi gastronomické oslavy, ktoré právom svedčia o dobrosrdečnosti obyvateľov župy a v neposlednom rade obyvateľov tejto slovenskej osady. Prítomným sa prihovoril predseda Združenia Plavecká cesta, predseda poroty József Bózvári. Ako povedal, členmi združenia sú osady Novohradskej a Hevešskej župy.

Tento ročník bol výnimočný nielen počtom návštevníkov - vystriedalo sa tu niekoľko tisíc záujemcov, ale aj súťažiacich. Do zápolenia sa prihlásilo 37 trojčlenných družstiev, ktorým organizátori – Obecná samospráva a Slovenská samospráva vo Veňarci - zabezpečili zemiaky, múku, plyn (všetko poskytli podnikatelia z Veňarca a okolia) a miesto na varenie. Náradie - ako každý rok - si musel každý priniesť sám. Niektoré gazdinky pripravovali halušky ručne, iné využili výdobytky modernej techniky. K organizátorom patrí aj Regionálne kultúrne stredisko SOC v Jači, ktorého vedúca Erika Zemenová Palečková sa prihovorila prítomným pred kultúrnym programom.

Za posledné roky sa stalo tradíciou, že v rámci programov haluškového festivalu organizátori dajú možnosť predstaviť sa jednému zo Slovákmi obývaných regiónov Maďarska. V tomto roku padol výber na Bakonský región. Minulý rok tamojší Slováci kvôli nepriaznivému počasiu nemohli prísť do Veňarca. Hoci do súťaženia sa ani teraz nezapojili, ale ako sme sa dozvedeli od vedúceho regionálneho strediska Zoltána Szabóa, priniesli gastronomickú špecialitu: krupicové gance. Tie sa robia tak, že do litra posolenej vody dáme variť 400 g krupice a potom v zakrytej miske necháme stáť, kým nevychladne. Keď je cesto vlažné, zoberieme kúsok, vložíme doň ovocie alebo lekvár, formujeme guľky, ktoré obalíme v maku alebo v orechoch. Chutia výborne a naozaj sú rýchle hotové.

Pomerne rýchlo boli hotové aj halušky, pričom v tomto roku prevládali klasické ochutenia: tvarohové, bryndzové a kapustové. Aby rýchlejšie plynul čas, záujemcovia mohli sledovať folklórny program, v ktorom vystúpili miestni mladí tanečníci, Ľudová kapela Kóborzengő, Anna, Žofia a Viera Komjáthiové, spevácke skupiny z Ďurky a z Pišpeku, ďalej členovia Folklórneho spolku Lipa z Budapešti a tanečníci z Jače, Pišpeku a Čúváru. Veľký záujem bol o súťaž v jedení halušiek, do ktorej sa zapojili starší aj mladší. Tu musíme dodať, že medzi tisíckami návštevníkov boli Slováci a Maďari od Miškovca cez Veľkú Tarču, Budapešť, Mlynky, až po Zadunajsko. Spojila ich chuť halušiek. Sprievodnými programami celodňového podujatia bol jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívna dielňa umeleckých remesiel a jazda na koči, ale viacerí sa zaujímali aj o zbierku oblastného múzea a múzea bábik.

Pod moderátorskou taktovkou Terézie Nedelickej prebiehal program hladko a promptne. Nezvyčajné a zaujímavé bolo porovnanie ženského ľudového kroja, keď sme mohli nazrieť aj pod sukne neviest.

Ale nevynechajme najdôležitejšie, veď to bola súťaž vo varení halušiek. Najlepšie kapustové halušky pripravili gazdinky z Níže, druhé miesto obsadilo družstvo z Ďurky a tretie z Balašských Ďarmôt. Najlepšie bryndzové halušky uvarili členky I. skupiny z Veňarca, druhú cenu získali ženy z Balašských Ďarmôt a o tretie miesto sa podelili gazdinky z Ďurky a Alkáru. Podľa poroty najlepšie tvarohové halušky uvarili členky III. skupiny z Veňarca, za nimi sa umiestnili ženy z Ďurky a tretia bola skupina zo Siráku.

Vyhodnotením súťaže však ešte program neskončil, záujemcov čakal dom tanca s kapelou Kóborzengő, ktorý trval až do polnoci.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Lichý WikiLeaks?

Už niekoľko týždňov môže maďarská verejnosť mľaskať nad depešami, ktoré posielali americkí diplomati z Maďarska (o Maďarsku, o maďarských politikoch) domov, do washingtonskej centrály. Na celom svete sa diskutuje o tom, či partizánska akcia Juliana Asangea a jeho portálu WikiLeaks je v poriadku. V každom prípade prinášajú bez zábran zverejňované (ne)diplomatické telegramy nový vietor pre slobodu... Čoho vlastne? Tlače? Asi. A nový pohľad na diplomaciu (spravodajsko-špionážnu činnosť?). Jedine politici, o ktorých je v nich reč, sú starí, správajú sa po starom, tak, ako o nich zmýšľame: sú schopní všetkého. Američania sú v tejto hre len pozorovatelia, presní a krutí kibici. Ich postrehy však nie sú liché (prázdne, neodôvodnené, nepodstatné, nesprávne).

Bezradnosť – asi toto slovo vyjadruje najlepšie moje pocity, keď čítam tieto správy. Chcel vedieť obyčajný občan až do týchto detailov, akí sú jeho lídri? Že Viktor Orbán vyzýval amerických diplomatov, aby nebrali vážne, čo hovorí v zápale predvolebnej kampane roku 2006, nech radšej sledujú jeho činy? Nie je to teraz, v dňoch, keď si pripomíname 5. výročie zverejnenia Gyurcsányovho kolosálneho priznania o klamaní ráno, napoludnie, večer, resp. následného besnenia rozvášneného davu pri budove televízie a potom aj na budapeštianskych barikádach, na ktoré zvolával ľudí aj vtedajší šéf opozície, teda nie je to teraz strašidelne groteskné? A čo s tým, že podľa americkej veľvyslankyne v roku 2007 Gyurcsány a jeho vláda sa nebezpečne približovali k Rusku, natoľko, že USA chceli zvýšiť agresivitu pri presadzovaní svojich záujmov v Maďarsku? Drsné, minimálne ako možnosť, že MOL podporoval Fidesz, MVM zasa socialistov! Oproti tomu až nepodstatné sa zdá byť, že Pokorni príliš nemal rád Orbána, Mesterházy zasa Gyurcsánya. No Američania sledovali aj tie najmenšie detaily, dokonca čítali aj noviny a v nich aj články Zsolta Bayera, napríklad o tom, že „Cigáni nie sú ľudia, ale zver“.

Keby som nepoznal maďarské pomery, možno by som ani nemal celkový prehľad o týchto depešiach. Ale viem, že stále prevláda princíp „nášmu psovi a šteňaťu nášho psa neublížime“, takže z HírTV viem veci o gyurcsányovcoch a z denníka Népszava o orbánovcoch. V každom prípade je to zaujímavé čítanie, ktoré – ešte raz sa mi to žiada konštatovať – svedčí o vynikajúcej pozorovacej schopnosti Američanov a o úbohosti maďarských „pozorovaných“. A ako reagujú na tieto „odhalenia“ odhalení? Premiérov hovorca napríklad degraduje podľa mňa celú americkú diplomaciu, keď neskrýva svoj názor, že depeše sú výplodom amerického zábavného priemyslu. Ostatní sú aspoň ticho! Možno by aj chceli zarevať do éteru: „Nepovedzte mojej mamke, že som politik, ona si myslí, že som klavirista v bordeli...“

Fórum o sčítaní obyvateľstva v Novohradskej župe

Treba vyhladať každého osobne

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) a Slovenská samospráva Novohradskej župy usporiadali 10. septembra vo Veňarci Fórum o sčítaní obyvateľov. Do budovy základnej školy pozvali nielen predsedov slovenských samospráv, vedúcich miestnych pobočiek ZSM a slovenských národnostných organizácií, ale aj radových občanov.

Prítomných pozdravila predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Ruženka Komjáthiová, ktorá pripomenula, že sčítanie obyvateľov (1. až 30. októbra) sa blíži a treba začať venovať viacej času na to, aby si ľudia uvedomili dôležitosť svojho vyjadrenia. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková pripomenula prítomným, že v konkurzoch Verejnoprospešnej nadácie ZSM sa môžu uchádzať aj o vydanie plagátov o sčítaní ľudu a predstavila riaditeľa Vládneho úradu Novohradskej župy Pétera Kalocsaiho, ktorý hovoril o aktuálnych otázkach. Pripomenul, že počas sčítania obyvateľov budú na formulári povinné a nepovinné, tzv. senzibilné otázky, medzi ktoré patrí otázka národnostnej príslušnosti. Na tieto otázky síce netreba odpovedať, ale odpovede dajú ucelenejší obraz o spoločnosti, v ktorej žijeme. Pre predstaviteľov národností je zvlášť dôležité, že podľa vyjadrenia vládnych predstaviteľov počet príslušníkov jednotlivých národností budú brať do ohľadu od roku 2013 pri udeľovaní normatívnej podpory národnostným samosprávam a organizáciám. Potom prečítal presné znenie jednotlivých otázok a nabádal prítomných, aby presvedčili čo najviac známych o potrebe hlásiť sa k svojej národnosti.

Podpredseda župnej slovenskej samosprávy Ferdinand Egyed informoval prítomných, že župný zbor sa rozhodol vydať vlastný plagát, v ktorom budú figurovať najdôležitejšie tézy z výzvy ZSM občanom, ale pridá aj miestne svojráznosti, teda prínos slovenských samospráv a spoločenských organizácií pre celú župu. Nabádal prítomných, aby v každej osade pripravili vlastný plagátik a aby neľutovali čas doručiť ho do každej poštovej schránky, aby každý občan cítil, že je dôležitý.

Na porade odznela aj požiadavka na televízny reklamný spot v hlavnom vysielaní na niektorom z celoštátnych kanálov v slovenčine.

R. Egyedová Baráneková pripomenula, že aj predstavitelia Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí plánujú analyzovať výsledky sčítania obyvateľov a podporovať tie lokality, kde naozaj žijú Slováci.

Fórum sa uskutočnilo vo Veňarci počas haluškového festivalu.

(ef)