Ján Ambruš - Kráľ oblohy

“Hovor mi, Múza, o bystrom mužovi, ktorý sa veľa

nablúdil po šírom svete, keď vyvrátil posvätnú Tróju,

uvidel mestá a spoznal zmýšľanie premnohých ľudí,

vo svojom srdci vytrpel na mori preveľa strastí,

chcejúc si zachrániť život a druhom umožniť návrat.

Vtedy ostatní všetci, čo zachránili si hlavy,

boli už v domoch svojich, keď unikli vojne a vlnám…

Ale keď míňaním rokov už konečne onen rok prišiel,

v ktorom mu bohovia osudom určili vrátiť sa domov

na svoju Ithaku rodnú, nuž ani tam neušiel strastiam,

hoci bol uprostred svojich. “

Homéros: Odysseia

Putovanie bolo v nedávnych storočiach pre našich predkov samozrejmým údelom. Azda aj táto odvaha vydávať sa do neznáma a prichádzať na krížne cesty, kde človek musel podstúpiť ďalšiu voľbu a znova sa rozhodovať – zušľachťovala v Slovákoch gény životaschopnosti. Vedeli, že sa môžu spoliehať iba sami na seba. “Pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže!”

Slováci naozaj v minulých storočiach pripomínali sťahovavých vtákov. Pravda, sťahovanie malo zvyčajne jedinú príčinu: v zlých životných podmienkach bol odchod jediným spôsobom, ako prežiť. Možnosti hromadného sťahovania využili poddaní z chudobných a neúrodných krajov Horného Uhorska, predovšetkým z Trenčianskej stolice, ďalej z Hontu, Novohradu, Gemera a z niektorých oblastí východného Slovenska. Spomedzi hlavných príčin sťahovania Slovákov na Dolnú zem prichodí spomenúť najmä tieto: nedostatok pôdy a jej nízka výnosnosť, zvyšovanie poddanských povinností, živelné pohromy, ktoré postihovali rozsiahle oblasti a naostatok, no určite nie na poslednom mieste čo do významu – náboženský útlak nekatolíkov.

Putovanie Slovákov na juh sa odohrávalo vo viacerých vlnách. Takto sa popri centrách v Békešskej a Čanádskej stolici čoraz častejšie stalo cieľom sťahovania rumunské mesto Nadlak, z ktorého sa čoskoro stala najväčšia slovenská enkláva, veď tam na prelome 19. a 20. storočia žilo okolo 7-tisíc Slovákov. Slováci sa koncom 19. storočia začali ďalej sťahovať do Bulharska, ktoré po vyhnaní Turkov ponúkalo nové možnosti.

Bratia Ján a Pavol Ambruš spolu s rodinami a ďalšími krajanmi z Nadlaku putujú na druhý breh Dunaja, kde bolo treba zaľudniť Turkami spustošenú zem oslobodeného Bulharska. Usadili sa v Gornej Mitropoliji, v okrese Pleven. V prvých rokoch boli Slováci v Bulharsku skutočnými pioniermi, museli zdolávať ťažkosti, o ktorých predtým nemali ani potuchy. Ján Ambruš bol ženatý s Annou, rodenou Ľavrovičovou. Na svete boli už tri dcéry: Anna, Mária a Alžbeta, ktorú, pravda, z maďarského Erzsébet volali Erka. 19. mája 1899 sa v rodine Jána Ambruša a Anny Ľavrovičovej narodil synček. Dievčatá - sestry už boli takmer dospelé, keď im zomrel otec. Vtedy, v roku 1905, sa ich matka rozhodla, že sa vráti späť do Nadlaku. Keď sa vrátila do Nadlaku, nastal problém, čo s Jankom, kam ho dať do školy.

Janko najskôr navštevoval slovenskú evanjelickú školu v Nadlaku v Čanádskej župe a od roku 1911 meštianku v Nagyszentmiklósi (Sânicolaul Mare) v Torontálskej župe v Banáte (dnes toto mesto leží v Rumunsku). Keď túto školu Janko skončil, nechcela ho hrdá mať dať do služby. Komu zveriť vlastné obavy? Anička Ambrušová zašla za miestnym evanjelickým farárom Ľudovítom Boorom a povedala mu: „Pán farár, chcem, aby bol môj syn aj školovaný aj múdry, ale nemám už na školy ďalšie peniaze. Poraďte...“ Evanjelický kňaz Ľudovít Boor odporučil matke, aby dala syna do vojenskej akadémie. Sám zašiel na meštiansku školu v Nagyszentmiklósi a požiadal učiteľa, aby napísal odporučenie pre polosirotu Jána Ambruša na vojenskú akadémiu do Budapešti. A stal sa malý zázrak: čoskoro prišiel súhlas aj udelenie štipendia na vojenskú akadémiu Ludowika v Budapešti. Vojenská kariéra Jána Ambruša sa mohla začať.

Koľkokrát sa v živote zadívame na oblohu? Stáva sa to celkom mimovoľne, akoby mimochodom, že ten pohľad človek ani nevie vysvetliť. Obloha je príťažlivá súčasť našej každodennosti, a predsa okamih, keď k nej uprieme zrak, predstavuje tajomný rozhovor. Niekto pri pohľade na oblohu vníma jej nedosiahnuteľné diaľky, iný zase uspokojujúci modravý priestor… A sú medzi nami ľudia, ktorí v sebe nosia ikarovský vnútorný nepokoj, a tí túžia vzniesť sa do toho priestoru, lietať v ňom. Vnútorný nepokoj je základným motorom toho, že sa človek prekonáva, že prekračuje hranice vlastných možností.

Končil sa práve prvý rok svetovej vojny, keď od septembra 1915 nastúpil Ján Ambruš do Delostreleckej kadetskej školy v Traiskirchene pri Viedni. Tento postup znamenal, že mladý slovenský vojenský kadet musel preukázať mimoriadne schopnosti, keď ho dôstojníci a pedagógovia odporučili na štúdium na tomto špičkovom učilišti s mladými šľachticmi, s chlapcami z vysokopostavených rodín a práve počas týchto pobytov sa Janko naučil jemnému správaniu, odpozoroval mnohé odtiene spôsobov, ako sa pohybovať vo vysokej spoločnosti. Začal reálne chápať aj podstatu samotného študijného procesu, aj to, že kvalita študijných výsledkov je daná nielen schopnosťou akokoľvek vedieť reprodukovať učebné texty, ale aj v správnom pochopení ich obsahu. Štúdium na kadetke skončil v roku 1919 bez problémov a s dobrým prospechom. Využíval možnosť vychádzok do Viedne, kde sa mohol stretávať nielen s jednoduchými návštevníkmi z Bratislavy, ale aj s vplyvnejšími osobami. Pri jednej z takýchto návštev Viedne stretol aj JUDr. Ivana Markoviča, vtedajšieho tajomníka Československej národnej rady v Paríži, s ktorým bol v kontakte nielen po skončení štúdia, ale aj po príchode na Slovensko. Začiatkom apríla 1919, ihneď po skončení štúdia v Treiskirchene, prišiel rotmajster Ján Ambruš do Bratislavy, kde požiadal o prijatie do vznikajúcej československej armády. Iniciatívnym spôsobom sa postupne zaraďoval medzi najaktívnejších a najspoľahlivejších mladých dôstojníkov vznikajúcej československej armády, ktorých velenie často poverovalo plnením aj mimoriadne dôležitých úloh. Vstup do československej armády znamenal pre rotmajstra Jána Ambruša zásadné zmeny v jeho živote nielen tým, že skončil štúdium, ale aj z toho dôvodu, že československá armáda, na rozdiel od bývalej rakúsko-uhorskej armády, bola od samého začiatku svojho vzniku budovaná na demokratických princípoch. Pokiaľ sa týka budovania československej armády, hneď na začiatku jej utvorenia bolo potrebné definovať obrannú doktrínu štátu, z ktorej potom vychádzala aj jej početnosť a výzbroj, rozsah a štruktúra budovaného zbrojárskeho priemyslu a podobne. Vzniknutá situácia v armáde bola z tohto hľadiska priaznivá aj pre rotmajstra Jána Ambruša – rozšíril svoju kvalifikáciu z delostreleckého dôstojníka aj na letectvo. Tento jeho záujem o letectvo postupne vyúsťoval v stále systematickejšie sledovanie všetkých možných dostupných informácií o letectve. Jeho prvé kroky v tomto smere by sme mohli charakterizovať aj ako určitý druh samovzdelávania, porovnať by ho bolo možné aj s rôznymi formami dnešných diaľkových štúdií a podobne. Zo začiatku, v rámci rôznych kurzov, preškoľovaní, doškoľovaní dôstojníkov, sa hlásil do všetkých takých, ktoré aspoň nejakým spôsobom súviseli aj s letectvom. Takým bol napríklad kurz delostreleckých pozorovateľov lietadiel, ktorého cieľom bola príprava pre kvalifikovaných odborníkov pre zabezpečovanie účinnej súčinnosti delostrelectva s letectvom pri bojových operáciách a podobne. Až 1. júla 1925 sa konečne dočkal prvého zaslúženého čiastkového úspechu svojich predošlých iniciatív, kedy bol prevelený z delostreleckého ústavu z Vranova nad Topľou priamo k leteckému pluku č. 1 v Prahe, kde potom začal aj so systematickým výcvikom letca. Bol to zaslúžený, na tú dobu až neuveriteľný úspech osobnej iniciatívnosti, cieľavedomosti a húževnatosti človeka, ktorý sa od mladosti naučil robiť nielen to, čo mu prikazovali, ale aj z vlastnej iniciatívy to, čo považoval za potrebné a správne. V snahe zvyšovať úroveň svojej prípravy začal služobne s vojenským výcvikom pilota využívať na svoje zdokonaľovanie aj také možnosti, ako bolo športové lietanie, účasť na rôznych športových leteckých súťažiach doma aj v zahraničí. Postupne sa mnohé z týchto účastí premieňali aj na víťazstvá. Pritom účasť na takýchto športových leteckých podujatiach mu poskytovala príležitosť na zdokonaľovanie sa aj v profesii pilota-stíhača. Vysoká profesionálna úroveň jeho výkonov zvyšovala záujem o jeho účasť na rôznych leteckých, športových podujatiach tak doma, ako aj v zahraničí. Popri akrobatických súťažiach absolvoval súťažne aj rôzne diaľkové lety, ako napr. v roku 1934, keď sa zúčastnil na Medzinárodných pretekoch turistických lietadiel Európou, organizovaných Poľskom, na lietadle Aero-A-200, kde skončil ako štvrtý a vďaka nemu československé družstvo získalo prvú cenu národných tímov. Z diaľkových letov medzi najvýznamnejšie patrilo prekonanie medzinárodného rekordu na trati Praha–Chartúm, lietadlom československej výroby T-101, v máji 1938, ktorý nebol nikdy prekonaný.

Nasledovali však tragické udalosti v medzinárodných vzťahoch, ktoré začínali Mníchovským diktátom z roku 1938 a obsadením českého pohraničného územia Nemeckom. Nasledovala Viedenská arbitráž Nemecka a Talianska z roku 1938, keď Maďarsku bolo pridelené územie južného Slovenska o rozlohe 41 098 km². Všetky tieto udalosti jasne predzvestovali blížiaci sa začiatok jednej z najväčších tragédii ľudstva – 2. svetovej vojny.

Do života majora Jána Ambruša radikálne zasiahlo aj vytvorenie Slovenského štátu 14. marca 1939, keď bol odvelený z Prahy na Slovensko. Tu bol ako najstarší a najskúsenejší dôstojník vymenovaný za prednostu a veliteľa letectva na Slovensku. Bez ohľadu na to, že podplukovník Ján Ambruš (na podplukovníka ho povýšil vtedajší minister obrany Slovenského štátu, podplukovník generálneho štábu František Čatloš v máji 1939 k jeho 40. narodeninám) sa o svojej osobnej politickej orientácii otvorene nevyjadroval, ale v skutočnosti bol demokratom. Nebol proti nasadeniu slovenského letectva proti maďarskému útoku na Slovensko v marci 1939, lebo keď maďarská armáda začala obsadzovať južné Slovensko, z maďarskej strany išlo o agresiu a Slovensko malo právo sa brániť. Bol však proti spoluúčasti slovenskej armády na útokoch fašistického Nemecka proti demokratickým štátom.

K vážnejšiemu otvorenému konfliktu medzi J. Ambrušom a ministrom národnej obrany Františkom Čatlošom došlo v júni 1939, keď ôsmi piloti na štyroch lietadlách dezertovali z piešťanského letiska do Poľska. Minister národnej obrany začal vyšetrovať udalosti a od J. Ambruša žiadal rázne opatrenia. Tento súbežne uskutočnil aj vlastné vyšetrovanie, keď požiadal letcov o lojálnosť. Nová situácia nastala v septembri 1939, keď fašistické Nemecko zaútočilo na Poľsko a tak začalo 2. svetovú vojnu. J. Ambruš poznal zámery vlády a vedel, že v každom okamihu môže dostať rozkaz aj on k okamžitému útoku slovenského letectva na oporu Nemecka proti Poľsku. J. Ambruš ešte začiatkom septembra 1939 podal demisiu z funkcie veliteľa slovenského letectva a zároveň požiadal o preradenie do dôchodku. Skôr ako sa orgány mohli spamätať a zatknúť ho, ešte v septembri 1939 utiekol do Francúzska cez Maďarsko a Juhosláviu. Slovenská vláda ho za to najprv degradovala na vojaka a následne bol aj prvýkrát odsúdený na trest smrti v neprítomnosti. Vo Francúzsku v Paríži sa prihlásil na Československom národnom výbore, ktorý bol vrcholný orgán československého odboja v zahraničí a jeho vedúci bol Dr. Štefan Osuský. Ján Ambruš po odchode do emigrácie ako jednu z foriem svojho protestu proti profašistickej orientácii vtedajšej vlády Slovenska prestal používať hodnosť podplukovníka, ktorú dostal od vtedajšej vlády Slovenského štátu. Najprv bol zaradený do Vojenskej správy Československého národného výboru ako letecký dôstojník. Do emigrácie neodišiel preto, aby sa chránil pred frontovým nebezpečenstvom, ale aby sa mohol aktívne zúčastňovať bojov proti fašizmu. Preto v roku 1940 sa začal precvičovať na francúzske stíhačky, čo nemohol dokončiť, lebo v júni 1940 nemecká armáda obsadila aj Paríž. Preto sa snažil urýchlene dostať do Veľkej Británie, kde bol 12. júla 1940 na svoju žiadosť prijatý do Britského kráľovského letectva. Dokončil tam aj svoje precvičovanie, ale už na britské stíhačky. Počet československých letcov vo Veľkej Británii narastal takým rýchlym tempom, že už v auguste 1940 v rámci Britského kráľovského letectva boli vytvorené 310. a vzápätí 312. československá stíhacia peruť, ktorej veliteľom bol major Ján Ambruš.

V decembri 1940 bol odvelený na Inšpektorát československého letectva v Londýne. V roku 1941 bol znovu povýšený na podplukovníka. Týmto aktom skončilo v živote Jána Ambruša najdôležitejšie obdobie spojené s aktívnym profesionálnym lietaním, ktorému venoval najkrajšie roky svojho života a v ktorom dosahoval najvyššiu profesionálnu úroveň - tituly majstrov sveta.

Po odchode z Royal Air Force bol vymenovaný do Československej vojenskej misie v Kanade, ktorá tam uskutočňovala nábor dobrovoľníkov z radov českých a slovenských krajanov, jednak v Kanade a taktiež v USA. Úspechy aj v tejto činnosti viedli k ďalšiemu významnému medzníku v kariére Jána Ambruša, keď bol vymenovaný za československého vojenského a leteckého pridelenca pri kanadskej vláde so sídlom v Otave. Koncom 2. svetovej vojny bol povýšený na plukovníka letectva. Po ukončení 2. svetovej vojny sa vrátil späť na Slovensko, kde po rozvode s Emou Schillerovou žije s Elenou Gálovou a odkiaľ po nastolení komunizmu v roku 1948 znovu utečie, tento krát do Ameriky.

Po úteku do Ameriky sa usadil v Chicagu, kde si našiel civilné zamestnanie a do vlasti sa už nikdy nevrátil. V roku 1993 prejavoval záujem o návrat na Slovensko, no zo zdravotných dôvodov nemohol tento zámer uskutočniť.

Zásadné vnútropolitické premeny po roku 1989 v Československu umožnili návrat a oceňovanie takých významných osobností z minulosti, akou bez sporu bol generálplukovník Ján Ambruš. Na generálplukovníka ho povýšil vtedajší prezident Václav Havel roku 1991. Dňa 4. 6. 1993 bol vyznamenaný Radom Milana Rastislava Štefánika a pomenovali po ňom leteckú základňu v Prešove. Dňa 27. 4. 2003 bola v Bratislave na Panenskej ulici č. 11 odhalená pamätná tabuľa Spolku Slovákov z Bulharska a Spolku Slovákov z Rumunska venovaná generálplukovníkovi Jánovi Ambrušovi. Na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave, kde bol Ján Ambruš dňa 26. 5. 1994 pochovaný, je pri vchode do cintorína umiestnená aj orientačná tabuľa s menami najvýznamnejších osobností pochovaných na cintoríne. Meno Ján Ambruš je uvedené ako 2. v poradí.

Len v meste, v ktorom prežil najdôležitejšie roky svojho detstva, ku ktorému mal vzťah ako k rodnému mestu, si na neho už málokto spomenie. Práve preto som si ako tému môjho referátu vybral osobnosť generálplukovníka Jána Ambruša.

Použitá literatúra:

Machala Dahoslav: Návrat do Itaky, Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, Bratislava 1998

Ervin Schäfer – Miroslav

Školské stredisko Jozefa Gregora Tajovského, Nadlak (Rumunsko)

Odborný poradca: prof. Ján Kukučka

Prácu zaslal autor do študentskej súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ja a moji predkovia

(Príspevok je redakčne upravený, krátený)

V. slovenské stretnutie v Telekgerendáši

Slovenská menšinová samospráva v Telekgerendáši a Spevácky zbor Borouka usporiadali 10. septembra tradičné slovenské stretnutie. Na podujatie prišlo 260 účastníkov. V mene organizátorov ich privítala vedúca speváckeho zboru Melinda Čapová Mesniková. Zvlášť pozdravila primátorku obce M. Medvegyovú, notárku obce Sabinu Pribojskú a vedúcich miestnych a župných občianskych organizácií. Slovo od nej prevzala pani starostka, ktorá popriala účastníkom úspešné vystúpenie a vynikajúcu zábavu. V kultúrnom programe vystúpili spevácke zbory z Čabačudu, Kondorošu, Szabadkígyósu, Čorvášu, Kétšoproňu, Ecsegfalvy a Telekgerendášu. S obrovským úspechom predniesli kytice slovenských a maďarských piesní. Členovia speváckeho zboru Borouka záverom programu zaspievali známe a menej známe piesne v nových krojoch, na ktoré získali v konkurze vyše päťstotisíc forintov. Teraz majú nových pätnásť ženských, tri mužské a tri detské kroje ušité podľa originálnych ľudových odevov z roku 1975-76.

Pred stretnutím nás vedúca speváckeho zboru Melinda Čapová Mesniková informovala o tom, že akciu svojou prítomnosťou poctili delegácie zo Slovákmi obývaných obcí župy - z Kétegyházy, Szabadkígyósu, Čabačudu, Čabasabadi, Čorvášu, Kétšoproňu, Kondorošu, Gerendášu a Békešskej Čaby. Žiaľ, stretnutie sa uskutočnilo paralelne s trojdňovou akciou V pokoji v Békeši, kvôli čomu sa na ňom pozvaní hostia z Poľného Berinčoku a Veľkého Bánhedešu nemohli zúčastniť. Niektorí účastníci pricestovali do Telekgerendášu priamo z Békešskej Čaby, kde vystupovali predpoludním. Organizátori po kultúrnom programe pohostili prítomných kiseľovou polievkou (bravčová polievka so smotanou), zabíjačkovými špecialitami a závinmi.

Záverom nášho rozhovoru vedúca zboru Borouka konštatovala, že miestni Slováci sa s veľkým elánom chystajú na sčítanie obyvateľov. Miestna slovenská samospráva pripravuje stretnutie, na ktorom bude presviedčať obyvateľov, aby sa neostýchali hlásiť sa k svojmu slovenskému pôvodu.

Andrea Szabová Mataiszová

Čívske dni, hody a stretnutie družobných osád

Veľkolepé trojdňové oslavy

Na hody bolo v Číve odjakživa zvykom pozývať hostí. Nebolo to inak ani v tomto roku, keď v druhú septembrovú sobotu paralelne s hodmi usporiadali obecná a miestna slovenská samospráva stretnutie družobných osád. Do Čívu zavítali delegácie z Igramu a Tvrdošoviec a v rámci galaprogramu, priamo na javisku, vedúci predstavitelia týchto osád slávnostne podpísali trojstrannú deklaráciu o spolupráci.

Počas trojdňového podujatia sa predstavili občianske organizácie obcí, uskutočnili sa detské programy, futbalový zápas, bál, slávnostná svätá omša, jarmok, ohňostroj a prehliadka mesta Ostrihom. V sobotu po príchode hostí zo Slovenska sa aj oni mohli zapojiť do rôznych programov a mohli spoznať túto peknú podpilíšsku osadu. Snáď najväčší úspech zožali členovia dychovky Igramčan, ktorí pripravili v pivničnej osade Čívu ozajstné muzicírovanie pre radosť.

Nedeľa patrila púti. Čívsky kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie a preto sú hody vždy v nedeľu, ktorá pripadne najbližšie k 8. septembru. Po slávnostnej svätej omši prešla po hlavnej ulici procesia, mnohí účastníci boli v ľudových krojoch. Poobede si domáci a hostia mohli pozrieť jarmok na Jubilejnom námestí, zabávali sa pri kolotočoch a hudbe, ktorá sa ozývala zo všetkých strán. Deti mali obrovskú radosť z nafukovacieho hradu a ihriska, ktoré odovzdali vlani. Veď čo už, tie aspoň boli zadarmo a mohli sa na nich vyšantiť.

Večer patril slávnostnému galaprogramu, v rámci ktorého starostovia družobných osád podpísali deklaráciu o spolupráci. Ako povedali, to ešte nie je zmluva, ale skôr vyjadrenie záujmu o spoluprácu. Starostka Čívu Bernadett Kostková Rokolyová uviedla dôležitosť spolupráce rôznych národností žijúcich v týchto oblastiach a podotkla, že projekt podporil program Európskej únie Európa pre občanov. Starosta Tvrdošoviec Marián Tóth pripomenul, že v budúcnosti by chceli podpísať dohodu o spolupráci, v rámci ktorej by sa zbližovali jednotlivé občianske organizácie a inštitúcie a nielen úradná sféra. Starosta Igramu Štefan Kovaľ hovoril aj o doterajšej úspešnej spolupráci. Po slávnostnom akte sa začal galaprogram, v ktorom rad-radom vystúpili kultúrne telesá: slovenské z Maďarska a zo Slovenska, maďarské zo Slovenska a z Maďarska, dychovka a sláčikové kapely, speváci a tanečníci. V radoch obecenstva vládla príjemná atmosféra, bez ohľadu na to, či prekrásne čívske ľudové piesne spievali členky pávieho krúžku, alebo mladé čívske dievčatá, či tancovali členovia nedávno založenej tanečnej skupiny Trnka pod vedením Martina Hubačeka a Viery Komjáthiovej, alebo či hrala kapela igrici z Igramu pod vedením Miroslava Brnu. Veľký úspech zožali aj členovia mužského spevokolu z Tvrdošoviec, speváckeho zboru Biely agát a zbor čívskeho klubu dôchodcov, ktorý predniesol také piesne, ktoré mali slovenskú aj maďarskú verziu. Zlatým klincom programu bol spoločný spev dychovky Igramčan a čívskeho pávieho krúžku. Vďaka Bulharskej samospráve v Číve tohoročné hody spestril nezvyčajný ohňostroj.

Po galaprograme veľký stan patril zábave: do tanca hrala kapela Schaumarer Musikanten, a to až do rána bieleho.

(ef)

II. Slovanská platforma

Evanjelický zbor a Evanjelická charita v Slovenskom Komlóši usporiadali 10. septembra II. Medzinárodnú evanjelickú diakonickú konferenciu pod názvom Slovanská platforma. Na konferencii prednášali odborníci zo Slovenska, Maďarska, Rumunska a Srbska o dobrovoľníckej službe a o diakonii.

V Slovenskom Komlóši je už tradíciou, že v septembri prijímajú členov dobrovoľníckej služby. Pri tejto príležitosti starší pracovníci spolu s novými dobrovoľníkmi dostanú požehnanie. Tohto roku na nedeľnej slávnostnej bohoslužbe prijali 34 dobrovoľníkov. Zvlášť radostné je, že polovica z nich patrí do radov mládežníckych aktivistov, prostredníctvom ktorých je zabezpečená budúcnosť charity v Slovenskom Komlóši.

Pri tejto sviatočnej príležitosti sme zorganizovali tohoročnú vedeckú konferenciu. Tematikou stretnutia bolo dobrovoľníctvo. Každá delegácia pripravila prednášku o tom, ako u nich funguje táto služba. O histórii dobrovoľníctva prednášala vedúca Katedry misijnej práce a dobrovoľníctva Trnavskej univerzity, profesorka Katedry sociálnej práce Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave Libuša Radková. Okrem iného konštatovala, že v postkomunistických štátoch je ešte čo robiť v oblasti organizovania dobrovoľníckej práce. Ako povedala, teší sa tomu, že v Slovenskom Komlóši vidí dobrý príklad. Profesorka, ktorá sa zúčastnila na viacerých zahraničných misiách v Afrike a Ázii, kladie dôraz na organizované dobrovoľníctvo. Podľa nej počiatočné oduševnenie raz zákonite zanikne a efektívnu prácu možno vykonávať len organizovane. Preto je zvlášť potešiteľné, že Evanjelická cirkev v Maďarsku rozširuje svoj program pod názvom Háló (Sieť) aj na naše mesto, čo bude ukážkový projekt a inšpiračný faktor pre ostatných.

Prínosom konferencie je vypracovanie konkrétneho pracovného plánu s partnerskými diakoniami a spolupráca formou výmeny dobrovoľníkov. Na jar dvaja Komlóšania budú môcť týždeň pracovať v Horných Salibách a v lete stráviť týždeň v niektorom diakonickom centre na Slovensku alebo v Čechách.

Atila Spišák – aszm

IX. Celoštátne ekumenické stretnutie cirkevných speváckych zborov vo Fizéri

„Krásna je pieseň, keď krídla dostane! / Okovy nemá, strach nepozná. / Smeruje vysoko k Slnku, / poletí k Pánovi trónu. / Večne slobodná, nevinná, / jej svet konca nemá. / Och, piesne prekrásne, slávne! / Spievajte! Spievajte!“ zarecitovala úryvok z básne Lajosa Pósu úvodom Celoštátneho ekumenického stretnutia cirkevných zborov a koncertu chrámovej hudby riaditeľka Slovenského divadla Vertigo, moderátorka podujatia Daniela Onodiová.

V poradí deviate stretnutie sa uskutočnilo 17. septembra v katolíckom Kostole svätého Štefana vo Fizéri, kam zavítali spevokoly zo zemplínskeho regiónu a zo Slovenska. Prítomných v mene organizátorov privítali farárka reformovanej cirkevnej obce v Pusztafalu Erzsébet Nagyháziová, starosta obce Jenő Horváth a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Emőke Nováková. Krátku pobožnosť vykonala putujúca evanjelická farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Guláčiová Fabuľová, na organe hral Alexander Urbanovič. Moderátorka Daniela Onodiová po slovensky a referentka miestneho obecného úradu Zsuzsanna Tóthová po maďarsky privítali prítomných, medzi ktorými boli vzácni hostia – predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, zástupca riaditeľa Odboru národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Anton Paulik, vedúci národnostného odboru Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán a predsedníčka Slovenskej samosprávy Zemplínskej župy Júlia Kucziková.

Hlavnými organizátormi veľkolepého podujatia boli Celoštátna slovenská samospráva, Farský úrad vo Fizéri, Samospráva obce Fizér a Slovenská samospráva vo Fizéri. Po privítacích slovách srdečne pozdravil účastníkov podujatia predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik: - Som rád, že sa už po deviaty raz môžeme zísť na našom ekumenickom stretnutí slovenských cirkevných zborov a chrámovej hudby, aby sme po slovensky so slovenskými spevmi slúžili nášmu Pánu Bohu. My to dokážeme, že po slovensky aj po maďarsky chválime nášho Pána. Veľmi ma teší, že to robíme dnes v spevavom Zemplíne. Asi pred desiatimi rokmi sme oslavovali tu, v tomto kostole, Deň Slovákov v Maďarsku, našu najväčšiu putovnú slávnosť. Som veľmi rád, že odvtedy sa dokončila rekonštrukcia tohto kostola. Obzvlášť ma teší, že to prebieha aj vďaka podpore európskych fondov a v spolupráci so slovenskými partnermi, - povedal J. Fuzik a upozornil prítomných na dôležitosť blížiaceho sa sčítania obyvateľov.

Prehliadku otvorilo vystúpenie ženského speváckeho zboru Rozmarín z Baňačky, ktorý bol založený v roku 1996 s cieľom zbierať, oživiť, zachovať a odovzdať starodávne piesne a zvyky zemplínskeho regiónu. Spevokol je majiteľom obrovského pokladu. V jeho repertoári sú zachované všetky významnejšie momenty života od narodenia až po smrť. Speváčky svojimi vystúpeniami obohacujú mnohé kultúrne podujatia v regióne. Ročne dostávajú 15-20 pozvaní, často vystupujú aj na Slovensku. Úzko spolupracujú s Regionálnym osvetovým strediskom v Trebišove a so Zemplínskym osvetovým strediskom v Michalovciach. Na kvalifikačných prehliadkach získali jedno strieborné a päť zlatých ocenení. V tomto roku na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši prevzali vyznamenanie Za našu národnosť. Vedúcou skupiny je Mária Holodová.

Fizérsky Slovenský národnostný páví krúžok nepretržite pôsobí od roku 1977. Pôvodne mal 34 členov, v súčasnosti je ich 16. V jeho repertoári sú zastúpené cirkevné i svetské piesne. Spevokol získal prvé strieborné ocenenie v roku svojho založenia. Odvtedy dostal viac zlatých ocenení a dvakrát cenu Zlatý páv. Na stretnutí zaspieval tri slovenské cirkevné piesne, na organe ho sprevádzal vedúci zboru Alexander Urbanovič.

Greckokatolícky zbor z Čerhova vznikol v roku 2003 pri chráme Zosnutia presvätej Bohorodičky. Zbor pozostáva z 12 speváčok, ich vedúcou je Magdaléna Visohaiová. Vystupujú na Mariánskych slávnostiach v Čerhove a v okolitých obciach, často navštevujú Dom dôchodcov v okresnom meste Trebišov. Majú dobré priateľské styky so speváckymi zbormi v Maďarsku - v Baňačke, Fizéri a vo Vágašskej Hute. Ich repertoár pozostáva zo slovenských, staroslovanských a maďarských piesní.

Ako štvrtý v poradí sa predstavil Ženský národnostný zbor z Malej Huty, ktorý založilo 14 členiek v roku 1998. Cieľom zboru je zachovávať starodávne mariánske piesne. Speváčky sa rady zúčastňujú na rôznych stretnutiach cirkevných zborov, vystupovali v Sarvaši, v Pilíšskej Čabe, Baňačke a v iných obciach. Vedúcou zboru je Mária Lőrinczová.

Po Malohuťanoch vedúci Umeleckej školy v Novom Meste pod Šiatrom Ján Dombóvári zahral na husliach diela Jána Lavottu.

Miešaný ľudový spevokol z Vágašskej Huty vznikol z iniciatívy miestnej slovenskej samosprávy v roku 1994. V repertoári má slovenské, maďarské, cirkevné i ľudové piesne. Dostáva pozvania aj zo zahraničia, ktorým sa vždy snaží vyhovieť. Vystupoval na mnohých miestach v Maďarsku i na Slovensku. Keďže členovia zboru sú pobožní, veľmi radi sa zúčastňujú na stretnutiach, kde môžu spievať cirkevné piesne. Vedúcou zboru je Estera Kisová.

Spevácky zbor Kvety hút z Pálházy bol založený na Vianoce roku 2002. Zbor má ročne 20-25 vystúpení. Okrem Maďarska sa predstavil aj na Slovensku, Ukrajine, Chorvátsku a Srbsku. Vydal dve dvojjazyčné CD-platne. Na kvalifikačných súťažiach získal jedno strieborné a päť zlatých ocenení. Je nositeľom dvoch ocenení Zlatý páv. Vedúcim zboru je Pavol Pandák.

Chrámový zbor pri rímskokatolíckom Kostole Povýšenia sv. Kríža v Nižnom Žipove bol založený roku 1957. Od tej doby sa viackrát zmenili jeho členovia aj dirigenti. V súčasnosti zbor diriguje Tatiana Majcherová a sprevádza kantorka Júlia Haľková. V repertoári zboru sú chrámové duchovné piesne podľa liturgických období roka. Cirkevný zbor účinkuje predovšetkým v miestnom kostole, ale zúčastňuje sa aj na duchovných a kultúrnych podujatiach. Je pravidelným účastníkom prehliadok cirkevných speváckych zborov, ktoré organizuje Regionálne osvetové stredisko v Trebišove. Často vystupuje aj mimo okresu na stretnutiach cirkevných zborov. V roku 2008 vydal CD-platňu pod názvom Teba, Bože, chválime.

Záverom koncertu opäť vystúpil Ján Dombóvári s dielom Jána Lavottu. Slávnostné stretnutie sa skončilo odovzdaním darčekov. Každý účinkujúci zbor po vystúpení prevzal darček organizátorov - kytičku kvetov a keramiku s maľbou. Organizátori pohostili prítomných chutným obedom, s vystupujúcimi súbormi sa rozlúčili so slovami uznania a vďaky.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Istrijčan

Bruno je Talian, nie však z Talianska, jeho materskou krajinou je Chorvátsko. Presnejšie Istria, kde žili jeho predkovia odjakživa. Lovrečica/San Lorenzo je malá dedinka na Istrii, kúsok južne od mesta Umag, územnosprávne vlastne k nemu patrí. Ľudia sa tu živia predovšetkým turizmom, prenajímajú svoje apartmány, ale ráno čo ráno sa vracajú z mora staré „bárky“ s rybármi a zväčša s chudobným úlovkom rýb, ktoré predsa obohatia stôl domácim i turistom. Tu žije Bruno (44) so ženou Paolou (40), s dvoma deťmi Lorenzom (7) a Iris (3). Majú na kraji obce veľký dom: s piatimi apartmánmi. Na dome však nemajú žiadnu ťarchu, na čo je Bruno mimoriadne hrdý. Postavili si ho z vlastných zdrojov, ktoré zarobili dlhoročnou tvrdou prácou v pohostinstvách a hoteloch v južnom Tirolsku. Tam sa naučili aj po nemecky, samozrejme, po taliansky hovoria najlepšie, a takmer rovnako dobre aj po chorvátsky, čo je tu tiež samozrejmé. Malý Lorenzo sa perfektne naučil aj po slovinsky od suseda. Dvojjazyčnosť je tu absolútne bežná. Zdravotná sestra Vera a automechanik Zlatko zo susedného Sv. Ivana/San Giovanni sem prišli ešte za Tita z Bosny, resp. zo Slavónska a po taliansky hovoria na nerozoznanie od domácich. Mohol by som menovať ďalších, mne milých ľudí, ktorých som spoznal počas – pomerne častých – pobytov na Istrii. Netvrdím, že som úplne prenikol do hlbín duše starých či novších Istrijčanov, ale na tom pracujem. Pomáha mi pri tom aj Marko, moderátor živých, kontaktných relácií umagského komerčného rádia Eurostar. Zhovára sa s telefonujúcimi v takom jazyku, v akom ho oslovia, taliančinu mieša s chorvátčinou úplne prirodzene a ešte nikto neprotestoval, že tomu druhému jazyku nerozumie. A pre mňa vrchol? V Koperskom rádiu, čo je síce už v Slovinsku, ale stále na Istrii, sedia v štúdiu traja, Slovinka, Talian a Chorvátka, rozoberajú aktuálne témy pozvoľna. A všetci hovoria svojím rodným jazykom. Bez prekladu! Čiže nielen oni traja, ale zrejme aj ich poslucháči sú nie dvoj-, ale až trojjazyční!

Nemám ambície rozoberať teraz istrijské staré hriechy, či už talianske alebo juhoslovansko-chorvátske, nehovoriac už o tom, že jestvuje aj vo vnútri Chorvátska istý odstup od Istrijčanov. Ale aby som sa vrátil k Brunovi: keď sme sa pred pár dňami zhovárali pri olivovici (áno, jestvuje pálenka z olív!), rozprával mi o nedávnom sčítaní obyvateľov. Na dotazníku bola aj otázka týkajúca sa identity. Zaiksovať bolo možné tri odpovede: Chorvát, Talian, Istrijčan. Sám Bruno sa čudoval, veď Istrijčan nie je národnosť! Predsa neváhal. Dojal ma týmto priznaním. Ja by som mu na oplátku, na znak úcty, rád zmenil okrídlenú vetu amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. Ich bin ein Istrianer... Som Istrijčan...

Správy z kresťanského sveta

Stretnutie Komisie pre Evanjelicko-katolícky dialóg

V Helsinkách sa pred nedávnom stretli predstavitelia Evanjelicko-katolíckeho dialógu. Hlavnou témou stretnutia boli oslavy 500. výročia reformácie. Obe cirkvi sa zhodli v tom, že je potrebné si pripomenúť pamiatku reformácie tak, aby to pomohlo obnoviť záväzok pokračujúcej reformy celosvetového kresťanského spoločenstva. „Spoločne vyhlasujeme, že cirkev sa musí neustále reformovať a očisťovať. Dúfame, že nebudeme oslavovať iba túto udalosť a ani nepoprieme pozitívne dôsledky reformných hnutí,“ vyhlásili členovia komisie v spoločnom dokumente Od konfliktu k spoločenstvu: Spoločné evanjelicko-katolícke slávenie pamiatky reformácie v roku 2017. Oslavy výročia majú teda poukázať obom kresťanským tradíciám na nové teologické, duchovné a cirkevné výzvy a možnosti a ponúknuť priestor na spoločné modlitby a pokračujúce rozhovory.

Svetová rada cirkví na stretnutí mládeže v Madride

Predstavitelia Svetovej rady cirkví sa zúčastnili na 26. Svetových dňoch mládeže v Madride, ktoré prebiehali na tému Zakorenení a postavení na Ježišovi Kristovi, upevnení vo viere. Mladí kresťania z Brazílie, Dánska a Grécka sa aktívne zapojili do panelovej diskusie s názvom Mládež a hľadanie kresťanskej jednoty. Svojou účasťou na týchto dňoch chceli podporiť mládežnícke aktivity ekumenického charakteru a nadviazať vzťahy s kresťanmi z rôznych krajín sveta. Svetové dni mládeže sú najväčšia udalosť pre mladých ľudí v rímskokatolíckej cirkvi. Inicioval ich Ján Pavol II. v roku 1985 a odvtedy sa na nich stretli milióny mladých ľudí z celého sveta, bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť.

Projekt Street Church v Českej republike

Mladí kresťania v Českej republike začínajú realizovať projekt s názvom Street church alebo cirkev ulice. Je založený na kresťanských hodnotách a určený všetkým bez rozdielu veku, pohlavia a vyznania. Jeho cieľom je priblížiť sa ľuďom, ktorí trávia väčšinu svojho voľného času na ulici a kreatívnym spôsobom spojiť kultúru ulice a posolstvo Biblie. Naplánované sú viaceré pravidelné akcie: prednáškové večery, modlitby, ako aj škola tanca a iné.

Štúdia o prenasledovaní veriacich vo svete

Tretina svetovej populácie nežije v náboženskej slobode. To je záver americkej štúdie v centre Fóra náboženského a verejného života vo Washingtone. Výskum mapuje situáciu v jednotlivých krajinách sveta v rokoch 2006 – 2009. Poukazuje na to, že vlády mali tendenciu prijímať zákony, ktoré obmedzovali náboženskú slobodu. Vyše 2 miliardám ľudí bolo rôznym spôsobom sťažené praktizovať ich vieru. Najviac prenasledovanými boli kresťania, ako druhí to boli moslimovia. Sociológ Massimo Introvigne z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorý sa zaoberá rasizmom, xenofóbiou a náboženskou diskrimináciou povedal: „Sú to fakty, ktoré sú známe, avšak je dôležité, aby nám ich niekto občas pripomenul, pretože problém náboženskej slobody je jeden z najvážnejších problémov súčasnosti.“

Zdroj: Ekuména vo svete

6. Manželstvo

Ďalšiu skupinu sviatostí tvoria „sviatosti pre službu spoločenstvu“. Patrí sem sviatosť manželstva a sviatosť kňazstva. O manželstve vieme toho asi pomerne veľa, pretože človek žije v manželstve jednak tým, že do neho vstupuje, ale aj tým, že z neho pochádza. Oproti ostatným sviatostiam je prvý rozdiel v tom, že človek ju neprijíma iba pre seba, ale aj pre toho druhého, s ktorým do manželstva vstupuje. Druhou odlišnosťou je trvanie. Tak ako krst nás robí členom cirkvi a súčasťou Božieho ľudu, tak manželstvom sa uzatvára celoživotné spoločenstvo. KKC v bode 1601 hovorí nasledovne: „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti“. Tou zmluvou sa rozumie súhlas medzi mužom a ženou, ktorý vyslovujú pri samotnom akte uzatvorenia manželstva.

Z biblického, ale i z teologického pohľadu veríme, že človek je stvorený z Božej lásky a je povolaný k láske. A keďže v Biblii čítame, že človek bol „stvorený na obraz a podobu Božiu“ a Boh je Láska, tak tu je potvrdenie jeho povolania a smerovania k cieľu – ktorým je láska. I tá Božia, ale i ľudská.

Ciele manželstva vyplývajú z definície podľa KKC bod 1601:

1. Vzájomné dobro manželov (nie iba osobné dobro jednotlivca, ale spoločné dobro).

2. Otvorenosť pre plodnosť a výchovu detí – tu vidíme, že manželstvo nie je zamerané iba na spoločenstvo muža a ženy, ale aj na širšie spoločenstvo rodiny, v ktorej sa rodí, vyrastá a vychováva nový človek.

Tu je veľká zhoda cirkvi ako spoločenstva, hoci predovšetkým duchovného a spoločenstva štátu, keď obidvaja, cirkev aj štát, pokladajú rodinu za „základ“ spoločnosti, či spoločenstva. Hovorí sa, že rodina je „základná bunka“ spoločnosti. Cirkev považuje rodinu za tzv. „domácu cirkev“. Rodina je priestor, kde vyrastá človek nielen pre spoločnosť, ale kde od svojich rodičov dostáva i prvé základy viery a duchovného života. Rodina je tá, ktorá prináša dieťa k prijatiu prvej sviatosti – krstu, rodičia učia deti prvým modlitbám. Rodina je tak pre dieťa prvou školou kresťanského života ešte prv, ako sa dieťa zapojí do spoločenstva cirkvi.

Kto môže prijať sviatosť manželstva: každý pokrstený človek, ktorý dosiahol predpísaný vek a splnil podmienky, ktoré sú platné k prijatiu manželstva. Hovoríme tomu, že neexistujú „manželské prekážky“, ktoré by prekážali uzavretiu manželstva (napr. vek, pokrvenstvo, príbuzenstvo, adopcia a pod).

Človek má právo na prijatie sviatosti manželstva, pretože jedno z povolaní človeka je ľudská rodina a zachovanie a rozmnoženie ľudského pokolenia. (Tým druhým povolaním je duchovné povolanie.)

Treba spomenúť jednu zaujímavosť. Kým ostané sviatosti vždy prijímame od toho, kto ich vysluhuje, sviatosť manželstva si vysluhujú samotní snúbenci, pretože ako sme spomenuli v úvode pri definícii manželstva, oni uzatvárajú medzi sebou „manželskú zmluvu“. Samozrejme, k platnosti manželstva ako sviatosti sa vyžaduje aj zástupca cirkvi a hovoríme, že musí byť zachovaná „kanonická forma“.

Čo hovorí Sväté Písmo o manželstve: poznáme udalosť, keď sa Kristus aj so svojou matkou zúčastnil na svadbe v Káne Galilejskej. Svojou prítomnosťou tak preukázal manželstvu úctu a vážnosť. Nie náhodou tu robí prvý zázrak, keď premieňa na príhovor svojej matky vodu na víno. Urobiť prvý zázrak priamo na svadbe, na prosbu svadobčanov, hovorí o tejto úcte a vážnosti Krista voči samotnému manželstvu v živote človeka.

Pre veriaceho človeka je vzorom práve Nazaretská rodina, v ktorej žil a vyrastal Pán Ježiš. Svätá rodina Jozefa, Márie a Ježiša, ktorú slávime v oktáve Narodenia Ježiša Krista. Vždy v nedeľu medzi Vianocami a Silvestrom.

Stanislav Brtoš

Propagovať školu aj cez kultúru

Rozhovor s novovymenovanou riaditeľkou slovenskej školy v Budapešti

Júliou Szabovou Marlokovou

Od tohto školského roka sedí v riaditeľskom kresle Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Budapešti nová riaditeľka. Je ňou rodáčka z Mlynkov, bývalá študentka školy Júlia Szabová Marloková. O jej predsavzatiach sme sa rozprávali začiatkom školského roka.

- Každý z nás, kto chodil do slovenskej školy, má nejaké spomienky na svoju alma mater. Ty sa ako pamätáš na svoju školu a čo by si chcela uskutočniť z toho všetkého, na čo si spomínaš zo svojich študentských rokov?

- Keď som ja chodila do slovenskej školy, ešte do predchádzajúcej budovy na ulici Imreho Mezőa, tak nás, žiakov, bolo oveľa viacej. Myslím si, že naša prvoradá úloha bude zvýšiť počet detí. Už teraz, v tomto školskom roku, sa nám podarilo získať trochu viacej žiakov, do gymnázia sa prihlásili šestnásti a malí prváčikovia sú trinásti. Myslím si, že to je na naše pomery dosť dobrý výsledok, pretože obyčajne zvykneme mať v jednej triede okolo desať žiakov.

- Pokiaľ viem, ani dávnejšie neboli zriedkavé menej početné ročníky.

- Keď som ja chodila do gymnázia, všetky štyri ročníky boli naplnené. Síce nad nami bola trieda s desiatimi či ôsmimi študentmi. Na čo si s uznaním spomínam, to sú rôzne aktivity, krúžky, tradície, ktoré sme zachovávali, stužková slávnosť, alebo rôzne súťaže. Radi sme športovali, aj spievali a tancovali. Inak ja som tancovala už aj na Základnej škole v Mlynkoch a chodila som aj do spevokolu, čiže kultúra mi je blízka. Myslím si, že táto oblasť je veľmi dôležitá a vyžaduje si ju aj profil školy. Zachovávaním tradícií sa totiž posilňuje aj identita.

- Dávno sa hovorí o problémoch s počtom žiakov v budapeštianskej škole. Výnimkou je škôlka, ktorá je maximálne vyťažená. Sú nejaké možnosti na rozšírenie jedinej skupiny s tridsiatimi deťmi?

- Kapacita materskej školy je daná, zakladajúca listina nám umožňuje iba tridsať detí. Veľa uvažujem nad tým, že by sme mohli rozšíriť škôlku, aby sme získali viac žiakov. Často sa stáva, že rodičia škôlkárov nezapíšu svoje deti do našej prvej triedy. Neviem, prečo je to tak. Niektorí asi bývajú nablízku a využijú to, že tu existuje škôlka, ale potom dajú deti do inej školy. Nie je to charakteristické, ale vyskytujú sa aj takéto prípady.

- Počet detí v základnej škole a na gymnáziu určuje to, z akého veľkého regiónu prichádzajú. Okrem Budapešti prichádzajú do úvahy pilíšske obce, Novohrad a okolie Pešti. Pre každú obec je však kľúčová záležitosť zachovať si školu, preto ťažko možno očakávať od jej vedenia, aby rodičov podnecovalo zapísať deti do slovenskej školy v Budapešti.

- Ja mám také plány, že by sme mali obnoviť kultúrne zájazdy, ktoré boli voľakedy veľmi populárne. Financie na ne síce nemáme zabezpečené, ale budeme si pýtať podporu od rôznych samospráv, tak aj od Celoštátnej slovenskej samosprávy. Myslím si, že zvýšenie počtu detí môžeme dosiahnuť iba vtedy, ak budeme spolupracovať. V tomto roku plánujeme usporiadať jeden takýto zájazd, a to ešte pred zápisom. Predpokladám, že riaditelia vidieckych škôl asi nebudú nadšení týmito našimi plánmi. Musíme to však urobiť, aby nás rodičia spoznali, aby sme sa dostali do povedomia verejnosti trošku viac ako tomu bolo doteraz. Jednu z príčin nízkeho počtu žiakov v našej škole uviedla pani riaditeľka z Nového Mesta pod Šiatrom Júlia Kucziková, keď vlani, na oslavách 60. výročia založenia tamojšej školy konštatovala, že, bohužiaľ, cestovné je také vysoké, že rodičia si nemôžu dovoliť posielať svoje deti do Budapešti. Ešte pred niekoľkými rokmi to nebol problém, mali sme študentov aj odtiaľ. Aj to si uvedomujeme, že vidiecke školy nerady púšťajú svoje deti, takže veľmi ťažko možno zvyšovať počet žiakov. Veľkú konkurenciu znamenajú aj anglický a nemecký jazyk, hoci teraz pribúdajú slovenské firmy, ktoré ponúkajú zamestnanie, takže sa rozširujú možnosti uplatnenia znalosti slovenčiny.

- Čo sa týka základnej školy, ale aj gymnázia, máte deti z našich obcí a škôl?

- Áno, máme. Na základnej škole máme teraz 81 žiakov, na gymnáziu 43, do internátu sa zatiaľ zapísalo 102 žiakov a niekoľko univerzitných poslucháčov. Čo sa týka školy, 124 žiakov nie je veľa. Čítala som v Ľudových novinách, že riaditeľka školy v Békešskej Čabe Edita Pečeňová sa napr. môže popýšiť s viac ako 400 žiakmi.

- Pred istým časom sa hovorilo o tom, že prevádzkovateľ, magistrát hlavného mesta, uvažuje o zrieknutí sa národnostných škôl. Teraz to nehrozí?

- Tieto informácie sa k nám dostali vlani. Neboli sme nimi nadšení, ale ani nás nezaskočili, pretože v krízových časoch aj hlavné mesto musí šetriť. V posledných rokoch došlo k zatvoreniu viacerých škôl a preto sa prevádzkovateľ chcel zrieknuť aj našej inštitúcie. Vytvoril hospodárske organizácie, ktoré majú na starosti viac škôl, čiže zanikli hospodárske oddelenia na jednotlivých školách. Do jednej organizácie patrí 11 škôl. My, ale aj ostané národnostné inštitúcie, chorvátska a nemecká, sme zatiaľ samostatní. Chceli nás nejako zlúčiť, ale konkrétne predstavy nepoznám, lebo v tom čase som ešte nebola riaditeľkou. Teraz sa o tom nehovorí. V tomto školskom roku máme ešte samostatné hospodárske oddelenie.

- Ako to odznelo aj na otváracej slávnosti, určité úsporné opatrenia ste však museli zaviesť.

- Áno. Zobrali nám štátusy. Toto je prvý školský rok, keď sme začali s jednou zástupkyňou riaditeľky školy. Je to pre mňa veľmi veľká záťaž, pretože som v tejto funkcii nováčikom a ako riaditeľka musím zabezpečiť chod školy, vynášať rozhodnutia. Musím byť odborne pripravená aj ako učiteľka. Toto všetko sa treba naučiť. Nemám ešte skúsenosti v tom, ako treba zabezpečiť, aby všetko fungovalo v takejto veľkej škole. Musím sa naučiť rozumne si zadeliť čas, pretože každú sekundu sa objaví nejaký problém, ktorý treba okamžite riešiť.

- Čo sa týka mimoškolskej činnosti, škola ju zabezpečuje z dotácie prevádzkovateľa, ktorú však tohto roku radikálne znížil. Aj na začiatku nášho rozhovoru si povedala, že túto činnosť pokladáš sa veľmi dôležitú. Aké predstavy máš, aké činnosti plánuješ zachovať alebo zaviesť?

- Školský zákon predpisuje, že každý deň musí byť telesná výchova, alebo musíme zabezpečiť deťom v základnej škole pohyb. Riešime to tak, že máme nielen športové krúžky, ale aj tanec a to nielen na nižšom, ale aj na vyššom stupni a na gymnáziu. Okrem toho máme spoločenský tanec. Veľmi dobré styky máme s Folklórnym spolkom Lipa, ktorý máva u nás skúšky. Myslím si, že dorast súboru bude vyriešený, tanečná skupina bude aj naďalej reprezentovať našu školu. Teraz u nás nastúpila učiteľka spevu a hudby pani Marta Pálmaiová Pápayová a jej osobnosť tiež zaručuje odbornosť. Myslím si, že budeme mať spevokol, ktorý nás bude na vysokej úrovni reprezentovať. Aj doteraz sme sa zúčastňovali na rôznych súťažiach, napr. na recitačných súťažiach Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti, alebo na Slovenských spievankách a veršovačkách Zväzu Slovákov v Maďarsku. Na súťaži v Komárne sme dosiahli veľmi pekné výsledky, deti pripravila pani učiteľka Margita Zaťková. Náš školský časopis ocenili aj v zahraničí. Snažíme sa. V minulom školskom roku sme obnovili tradičné podujatia, ako sú fašiangy, stužková slávnosť, vianočná a veľkonočná slávnosť usporiadali sme tvorivé dielne. Myslím si, že sa veľmi dobre vydarili a prispeli k oživeniu tradícií a rozšíreniu vedomostí detí.

- Spomenula si pani učiteľku Zaťkovú. Pôsobia na vašej škole hosťujúci učitelia zo Slovenska?

- Nie, už asi tri-štyri roky nemáme hosťujúceho učiteľa. Ani v škôlke, ani v škole. Keď som spomenula pani učiteľky Zaťkovú a Pálmaiovú, nemôžem vynechať ani ostatných pedagógov, ktorí sú aktívni v tejto oblasti. Tanečnú skupinu vedie Eva Szilágyiová Šubová, Monika Szelényiová je tiež veľmi aktívna na kultúrnom poli a, samozrejme, všetky učiteľky, ktoré pripravujú deti na kultúrne podujatia a na stredoškolskú olympiádu, na ktorú často pripravuje študentov Katarína Kollárová.

- Nemáte záujem, alebo možnosť o zamestnanie hosťujúceho učiteľa?

- Možnosť sme na to nemali. Vlani sme sa spýtali, či by sme v škôlke nemohli zamestnať hosťujúcu učiteľku, ale v tom prípade by sme stratili jedno miesto. Dalo by sa teda, ale iba na úkor jedného zamestnanca.

 - Medzi slovenskými školami v Maďarsku bolo kedysi veľmi veľa spoločných akcií. Plánuješ oživiť niečo podobné, alebo sa zapojiť do spolupráce?

- Áno, samozrejme. Vlani sme už boli v Békešskej Čabe na súťaži výskumného ústavu Ja a moji predkovia. Vtedy pani riaditeľka povedala, že na jeseň usporiadajú vedomostnú súťaž pre študentov z Dolnej zeme a vtedy sme sa rozprávali o tom, že by bolo dobré oživiť tieto tradície. Ja sa ešte pamätám, keď som chodila do gymnázia, mali sme spoločné čitateľské súťaže. Pred približne 15 rokmi som ako pripravujúca učiteľka bola s jednou skupinou na takejto súťaži v Novom Meste pod Šiatrom. Myslím si, že by bolo dobré obnoviť tieto súťaže, pretože by zároveň zbližovali deti. Aj teraz sa stretávajú v rôznych táboroch a v škole v prírode a ja si myslím, že je veľmi osožné, keď sa deti spoznajú. Aj my sme mali študentov, ktorí hovorili, že sa na podobných stretnutiach zhovárali s novými kamarátmi o možnostiach štúdia na našej škole. Môže to byť dobrá propaganda pre našu inštitúciu.

Za rozhovor ďakuje Alžbeta Račková

Rozpustili obecnú samosprávu v Mlynkoch

Poslanci obecného zastupiteľstva v pilíšskej obci Mlynky rozhodli o rozpustení samosprávy. Dôvodom boli nezhody medzi poslancami, starostom a notárkou. Návrh na rozpustenie predložil 8. septembra na schôdzke samosprávy poslanec Jozef Havelka. Svoju iniciatívu, ktorú podporila väčšina poslancov, odôvodnil tým, že zastupiteľstvo nedokáže spolupracovať so starostom Józsefom Lendvaim ani s obecnou notárkou Szilviou Baranyákovou. Rozpustenie poslaneckého zboru znamená aj zánik poverenia starostu. V obci sa uskutočnia komunálne voľby v nedeľu 27. novembra. Do ustanovujúceho zasadnutia nového poslaneckého zboru vykonáva svoje právomoci rozpustená samospráva, resp. bývalý starosta.

Sprac.: br

Výstava ľudovej kultúry a remesiel Slovákov zo Zadunajska v Nitre

Rieka Dunaj delí dve župy. Sú nimi na maďarskej strane Komárňansko-Ostrihomská župa a na slovenskej strane Nitriansky samosprávny kraj s jeho starobylou metropolou a hradom vypínajúcim sa na návrší. Kraj na ľavom brehu Dunaja patrí na Slovensku k najproduktívnejším poľnohospodárskym oblastiam. Nachádza sa v ňom 350 obcí, z ktorých 15 má štatút mesta. Má rozvinuté školstvo a kultúru. V roku 2003 oba kraje podpísali partnerskú zmluvu v rôznych oblastiach. Na poli kultúry o tri roky neskôr podpísali aj zmluvu medzi krajskými kultúrnymi centrami. Kým v prvých rokoch si v oblasti kultúry vzájomne vymieňali prevažne tanečno-spevácke súbory, tento rok došlo aj k usporiadaniu výstavnej akcie. Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy v spolupráci s Nitrianskym samosprávnym krajom (NSK) a jeho Kultúrnym a osvetovým strediskom (KOS) otvorili v budove strediska v Nitre výstavu s názvom Ľudové remeslá včera a dnes, ktorá predstavuje názorné ukážky ľudovej kultúry a remesiel Slovákov žijúcich v Komárňansko-Ostrihomskej župe. Oficiálnemu otvoreniu tejto výstavy pred budovou kultúrneho strediska predchádzal koncert Mládežníckej dychovej kapely Krídlovka z Orosláňu, ktorú vedie pedagóg Šimon Ocskay. V preplnenej výstavnej sieni KOS v Nitre privítala domácich návštevníkov a hostí z Maďarska a NSK, medzi ktorými bol z maďarskej strany poslanec župného zastupiteľstva, národnostný radca Emil Ujházy a zo slovenskej strany vedúci oddelenia kultúry Úradu NSK Anton Živčic, riaditeľka strediska KOS Daniela Gundová. Úvod vernisáže patril vystúpeniu nitrianskej ženskej speváckej skupiny Vranky a mládežníckej dychovej kapely Krídlovka. Výstavu oficiálne otvorila zástupkyňa predsedníčky Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová. Vo svojom príhovore povedala, že výstava predstavuje ľudovú kultúru a remeslá ich slovenských predkov, ktorí prišli do desiatich obcí župy pred tristo rokmi z okolia Myjavy, Trenčína, Bratislavy i Nitry. Majstrovstvo a umenie košikárov, kováčov, čipkárok, výšivkárok, hrnčiarov, krajčírov a ďalších majstrov remeselníkov si vážia a chránia. Aj preto sú tieto skvosty uložené ako trvalé exponáty pamätných domov miestnych slovenských samospráv v Bánhide, Kestúci, Orosláni, Tardoši, Síleši, Šárišápe a Číve, skadiaľ prišli do Nitry aj terajší vystavovatelia na čele s predsedami miestnych slovenských samospráv. A. Szabová pripomenula aj to, že miestne slovenské pamiatkové domy sú miesta, kde sa odohráva pestrý kultúrny a spoločenský život občanov.

Výstava pozostávala prevažne z ukážok ľudovej výroby a zdobenia odevov na rôzne príležitosti, z tkanín, textílií, výšiviek, čipiek, ba i z ukážok naživo. Expozíciu tvorili aj krojované bábiky a výrobky zo šúpolia, prútia a dreva. Vhodne ju doplnili dobové fotografie, ktoré návštevníkom pripomenuli, ako sa Slováci v župe v minulosti obliekali a parádili. Otvorenie výstavy bolo aj príležitosťou na ocenenie tých, ktorí sa starajú o zachovanie kultúrneho dedičstva svojich predkov. Vkusne inštalovaná a vydarená výstava Slovákov zo Zadunajska potrvá v Nitre do 7. októbra.

Ján Jančovic

Priatelia z Nitry a zo Zbehov u čabianskych Slovákov

Na jar malá skupina čabianskych Slovákov na čele s Alžbetou Ančinovou navštívila svojich priateľov v Nitre a v Zbehoch. Neprešlo veľa času a priatelia sa stretli znova. Nitrania a Zbežania totiž 19. augusta pricestovali do Békešskej Čaby.

Hosťov zo Slovenska v Dome slovenskej kultúry privítali člen mestského zastupiteľstva Tamás Herczeg, predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando, bývalá národnostná referentka mesta Helena Somogyiová a vedúca Slovenského klubu A. Ančinová. S priateľmi zo Slovenska sa členovia čabianskeho slovenského klubu a speváckeho zboru Orgován zišli v internáte Jánosa Aranya. Na priateľskom stretnutí sa zo strany hostí predstavil Folklórny súbor Senior pri mestskej organizácii Jednoty dôchodcov Slovenska v Nitre pod vedením Ireny Števkovej a Folklórny súbor Zbežanka zo Zbehov pod vedením Anny Budinskej. K dobrej nálade prispeli aj členovia speváckeho zboru Orgován. Naši hostia prišli koncom augusta preto, aby mohli sledovať súťaž dychoviek ZENIT v našom meste. Najlepšie sa im páčila produkcia Veselej kapely z Komárna. Nadšene počúvali aj premiéru najnovšej skladby bývalého učiteľa spevu a hudby čabianskej slovenskej školy Jána Šutinského. Úpravu slovenských ľudových piesní predniesol čabiansky Pokerešský koncertný dychový orchester.

20. augusta hostia navštívili gazdovstvo čabianskeho Slováka Ondreja Medovarského Medofarm. Hoci sú na farme aj úle, nie je profilom gazdovstva produkcia medu, ale chov kurčiat. Popoludní naši krajania obdivovali výstavy Župného múzea Mihálya Munkácsyho. Hostí najviac zaujali kroje čabianskych Slovákov, ktoré mohli vidieť aj na Munkácsyho maľbe Tépéscsinálók (Páračky). Sviatočný odev mladého páru si mohli pozrieť na farebnom odtlačku diela Josepha Bössa Čabianski Slováci, ktorý maliar vyhotovil r. 1857.

Hostia zo Slovenska sa večer zúčastnili na svätej omši vo Veľkom katolíckom kostole, na ktorej spieval zbor Zbežanka. Večer Nitranov a Zbežanov očaril ohňostroj pred radnicou.

Na druhý deň sa hostia a ich hostitelia zúčastnili na slovenských bohoslužbách v evanjelickom kostole vo Viniciach. Slovenské spevokoly Čabianska ružička a Orgován pred liturgiou tradične spievali piesne z Tranoscia bez sprievodu. Predspeváčkou bola Ildika Očovská. Liturgia prebiehala podľa poriadku tradičných bohoslužieb. Veriaci spievali spevy v bibličtine v sprievode organu. Úlohy kantora vykonával Ján Šutinský. Kázal pán farár Zoltán Nagy, ktorý sa na radosť slovenských veriacich presťahoval do Čaby zo Slovenska. Koncom bohoslužieb členovia Speváckeho zboru Zbežanka potešili prítomných krásnymi cirkevnými piesňami.

Naši hostia katolíckeho vierovyznania po krátkej návšteve v kostole Srdca Ježišovho odcestovali do Poľného Berinčoka, kde ich srdečne privítala vedúca miestnej organizácie Slovákov Juliana Borguľová. Vystúpili na javisku postavenom v mestskom parku. Zbežanky pekne spievali dvoj- a trojhlasné piesne, kým členovia Folklórneho súboru Senior z Nitry predviedli tradičné hrabanie sena. Po programe sa Slováci z Čaby a ich hostia z Nitry a okolia troška pozhovárali s Berínčanmi a ich hosťami z Kolárova. Členovia slovenskej samosprávy a organizácie v Poľnom Berinčoku sa za pestrý program odvďačili chutnou špecialitou, typickou tarhoňou a zákuskami. Po obede Slováci z 5 lokalít spolu spievali a veselili sa, čím prispeli k zábave všetkých prítomných. Priatelia zo Slovenska sa lúčili so svojimi čabianskymi hostiteľmi unavení, ale veselí, plní zážitkov.

Ildika Očovská

5. októbra

PEN Club 90-ročný

PEN je medzinárodná nepolitická organizácia spisovateľov, ktorá vznikla roku 1921 v Londýne. Jej prvým predsedom bol John Galsworthy a dodnes je v podstate jedinou celosvetovou asociáciou spisovateľov, ktorej cieľom je promovať literatúru, obraňovať slobodu slova a rozvíjať medzinárodnú komunitu spisovateľov. Podľa PEN sa „spisovatelia môžu zásadne podieľať na zmenách a rozvoji spoločnosti“.

Akronym PEN tvoria začiatočné písmená anglických slov „Poets, Playwrights, Essayists and Novelists“, zároveň pen je po anglicky pero. Po prvej svetovej vojne v roku 1925 vznikol Československý PEN v Prahe, jeho predsedom sa stal Karel Čapek. V roku 1938 sa v Prahe konal medzinárodný kongres PEN, ktorý vyzýval na odpor proti fašizmu. Slovenská sekcia PEN vznikla v roku 1932 v Bratislave. Podrobnosti o zakladateľoch sa zatiaľ nepodarilo zistiť.

V roku 1933 vtedajší prezident Medzinárodného PEN Herbert George Wells na kongrese v Dubrovniku odsúdil totalitné režimy nacistického Nemecka a stalinského sovietskeho Ruska.

V čase druhej svetovej vojny PEN nepracoval. V bývalom komunistickom Československu bol nežiaducou organizáciou. Podľa stanov z roku 1956 formálne síce existoval, ale jeho činnosť bola limitovaná. V rokoch normalizácie 1968-1989 nemohol vyvíjať nijakú činnosť. Ministerstvo vnútra sa usilovalo PEN aj formálne rozpustiť a včleniť ho do oficiálneho Zväzu spisovateľov. K obnove činnosti PEN v Prahe došlo až na jeseň 1989.

PEN International je jedinou celosvetovou organizáciou básnikov, esejistov/redaktorov a románopiscov. Jeho cieľom je podporovať intelektuálnu spoluprácu a porozumenie medzi spisovateľmi bez ohľadu na ich politické či iné názory, vytvárať svetovú komunitu autorov, ktorí zdôrazňujú ústrednú úlohu literatúry pri rozvoji svetovej kultúry a bránia ju pred rozličnými hrozbami, ktoré existujú v súčasnom svete. Keďže medzinárodná spolupráca v oblasti literatúry a rozvoj vzájomného porozumenia nemôžu existovať bez slobody prejavu, PEN pôsobí ako silný hlas pri oponovaní politickej cenzúre a hovorí za spisovateľov, ktorí sú týraní, väznení a zavše aj vraždení pre svoje názory.

PEN je prísne apolitický, v rámci UNESCO je zaradený do kategórie A a v registri OSN má štatút konzultanta. Pozostáva z viac ako 130 centier v takmer 100 štátoch a jeho členstvo je otvorené pre všetkých publikujúcich spisovateľov bez ohľadu na národnosť, rasu, farbu pleti alebo náboženstvo. Každé centrum pôsobí ako autonómna kultúrna a intelektuálna organizácia v rámci materskej krajiny, jednotlivé centrá organizujú regionálne konferencie a semináre a všetky centrá udržujú vzájomné kontakty prostredníctvom sekretariátu PEN International v Londýne.

(ef)

Desať rokov generálneho konzulátu v Békešskej Čabe

Recepcia a koncerty k Dňu Ústavy Slovenskej republiky

Slávnostnou recepciou v Hoteli Fiume a koncertom Štátnej filharmónie Košice si Generálny konzulát v Békešskej Čabe pripomenul Deň Ústavy SR a 10. výročie otvorenia zastupiteľstva v dolnozemskej slovenskej metropole.

Pozvanie generálneho konzula SR Štefana Daňa na slávnostnú recepciu prijali predstavitelia politického, spoločenského a kultúrneho života, medzi nimi predseda župného zhromaždenia Zoltán Farkas, členovia mestského zastupiteľstva a prišli aj delegácie zo Slovákmi obývaných osád župy. Štefan Daňo sa vo svojom slávnostnom príhovore zmienil o význame tohto sviatku a o. i. uviedol: „...Práve pred 10. rokmi slovenský a maďarský predseda vlády slávnostne otvorili Generálny konzulát Slovenskej republiky v Békešskej Čabe. V ten deň sa Békešská Čaba zapísala aj do novej etapy slovensko-maďarských vzťahov pri naplnení a realizácii základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou z roku 1995. Vtedy Mikuláš Dzurinda a Viktor Orbán spoločne poukázali nielen na skoro tristoročné mierumilovné a tvorivé spolunažívanie Slovákov a Maďarov v Békešskej župe, ale sa v rozhovoroch dohodli aj o ďalších spoločných slovensko-maďarských plánoch vzájomnej spolupráce, ktorá sa za uplynulé roky aj úspešne realizovala, resp. realizuje, vrátane rekonštrukcie tunajších slovenských škôl a gymnázia... Dovoľte mi pri príležitosti Dňa Ústavy SR a 10. výročia vzniku Generálneho konzulátu so sídlom v Békešskej Čabe sa poďakovať vám, predstaviteľom politického, spoločenského a kultúrneho života, ktorí v našom konzulárnom obvode na úrovni žúp, miest a obcí denno-denne prispievate svojimi činmi k ďalšiemu rozvoju a k upevneniu slovensko-maďarských bilaterálnych vzťahov a k vytváraniu lepších spoločenských podmienok pre tu žijúcu slovenskú národnostnú menšinu.“

Do Veľkého evanjelického kostola si koncert Štátnej filharmónie Košice prišlo vypočuť približne 1500 ľudí. Hudobné teleso vystúpilo na druhý deň v prírodnom amfiteátri v Sarvaši.

(br)

Ečer

Socha Sedembolestnej Panny Márie na dôstojnom mieste

V Ečeri 15. septembra umiestnili sochu Sedembolestnej Panny Márie na námestí pred kostolom. Socha ochrankyne Slovákov, ktorá má veľkú hodnotu z miestnohistorického hľadiska, dlhý čas zdobila faru, potom interiér katolíckeho kostola a neskoršie dlhé desaťročia stála v sklade.

Slovenská samospráva v Ečeri a Folklórny spolok Zelený veniec považujú za dôležité zachovanie miestnohistorických a sakrálnych pamiatok obce, preto iniciovali umiestnenie sochy na dôstojnom mieste, v čom ich podporila Celoštátna slovenská samospráva. Po štvrtkovej litánii starší občania s dojatím pozerali na sochu, ktorú si viacerí z nich pamätali ešte z detstva.

Nasledujúci víkend sa uskutočnila v obci ďalšia významná udalosť - vysvätenie kaplnky. Vysviacku previedol miestny farár Endre Barotai, slovenské a maďarské piesne spievali členovia cirkevného mládežníckeho speváckeho zboru.

O. Cs. Aszódi (ef)

Segedínski Slováci o sčítaní ľudu

Spolok segedínskych Slovákov a segedínska slovenská samospráva sa pri príležitosti blížiaceho sa sčítania ľudu obrátili s výzvou na svojich členov a podporovateľov. Vo výzve sa o. i. píše: „Pre našu menšinu je veľmi dôležité, aby ste odpovedali aj na takzvané senzitívne otázky, medzi ktorými sa Vás budú pýtať aj na národnostnú príslušnosť, na používanie jazyka. Prosíme Vás, priznajte sa k Vašej slovenskej národnosti, je to dôležité pre celú našu komunitu nielen v našom meste, ale aj celoštátne!“

Podľa odhadov žije v Segedíne asi 500 – 600 Slovákov, pričom Spolok má vo svojom zozname iba približne 80 ľudí. Signatári výzvy sa obrátili na svojich členov s prosbou, aby pomohli osloviť aj ich známych, ktorí sa nezapájajú do činnosti organizácie. Zostavili aj fotoalbum udalostí tohto roka, aby oslovení videli, o čo by Slovač v Segedíne prišla, keby za ňou nestála slovenská samospráva. Miestny volený zbor sa vyjadril, že aj v budúcnosti mieni podporovať nedeľnú školu, tradičný týždeň slovenskej kinematografie a slovenský filmový seminár, predvianočné stretnutie a januárový zimný tábor v materskej krajine. Výzva s fotografiami o podujatiach spolku je umiestnená aj na webovej stránke www.segedinskislovaci.hu.

(br)

V pokoji v Békeši

Národnosti a ich hostia na jarmoku v Békešskej Čabe

V pokoji v Békeši - pod týmto názvom usporiadali v polovici septembra Samospráva Békešskej Čaby, Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Dom slovenskej kultúry v spolupráci so Spolkom ľudového remeselníctva Békešskej župy stretnutie národností. Záštitu nad festivalom mali volené zbory jednotlivých menšín mesta a župy.

Celé sa to začalo známym spoločným projektom dolnozemských Slovákov z troch štátov (Maďarska, Rumunska, Srbska) s názvom Na jarmoku. Veľkolepé stretnutie predstaviteľov týchto slovenských komunít iniciovala a vypracovala riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová so svojím pracovným tímom. Prvý takýto medzinárodný festival sa konal pred troma rokmi práve v Békešskej Čabe v zmysle trojstrannej dohody, odvtedy putuje po partnerských štátoch. Lenže Čabania a ich hostia v roku 2008 napriek nepriaznivému počasiu boli takí nadšení z jarmočnej atmosféry, že v roku 2009 sa okrem účasti na stretnutí s krajanmi v Báčskom Petrovci rozhodli usporiadať opäť „svoj“ jarmok, na ktorý pozvali aj ostatné menšiny župy. Je to teda ďalšia novodobá tradícia, ktorá nesie výstižný názov V pokoji v Békeši, zo slovnej hry majú pôžitok tí, ktorí rozumejú maďarsky.

V prvý deň sa v nákupnom stredisku Csaba Center konal otvárací tanec v podaní miestneho Folklórneho súboru Tabán. Nasledoval slávnostný krojovaný sprievod od strediska k javisku, ktoré bolo postavené za Veľkým evanjelickým kostolom. V kultúrnom programe vystúpili tanečníci súboru Balassi s vynikajúcim hodinovým programom. Pre účastníkov festivalu pripravili organizátori nácvik tanca, jarmok, ukážky starých remesiel a pre deti dom hier.

Najrušnejším dňom trojdňovej akcie bola sobota, keď sa v okolí Domu slovenskej kultúry a Veľkého evanjelického kostola od skorého rána pripravovali jarmočníci s bohatou ponukou výrobkov ľudových remeselníkov. Kluby, kultúrne telesá, resp. volené zbory národností žijúcich v župe, predovšetkým Slováci, ponúkali okoloidúcim aj svoje gastronomické špeciality. Mohli sme ochutnať kapustníky Elekčanov, baraniu kapustu so smotanou Bánhedešanov, makové a orechové kvasienke (parené buchty) Komlóšanov, makové opekance Berínčanov či pečenú klobásu Čabanov. Poliaci sa prezentovali údenými syrmi. Na oficiálnom otvorení veľkolepého podujatia predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová po nemecky, rumunsky, poľsky a slovensky privítala účastníkov akcie. - Békešská župa a v rámci toho Békešská Čaba vždy s radosťou prijala iné národnosti. Medzi nimi nikdy neboli konflikty, v Békešskej župe žili národnosti popri sebe vždy v pokoji, - povedala a upozornila prítomných na dôležitosť sčítania obyvateľov.

Účastníkov festivalu privítal aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Poprial každému príjemnú zábavu a nadviazanie nových kontaktov. V kultúrnom programe ako prvá vystúpila tridsaťpäťčlenná folklórna skupina Dolina Soly z Oświęcimu s poľskými tancami. Spevácke zbory a citarové skupiny z Poľného Berinčoku a Kétšoproňu predniesli kyticu slovenských a maďarských piesní. Predpoludňajší program uzavrela rumunská tanečná skupina Muguri şi Mlădiţe de tezaur z Beiuşu. Popoludní pestré folklórne pásmo uviedla tanečná skupina Csaba, temperamentné tance a piesne v jej podaní mali veľký úspech u medzinárodného obecenstva. Folklórne skupiny Litavanka a Družba zo Slovenska a Sálašan z Rumunska tiež očarili divákov. Spevácke zbory Čabianska ružička a Orgován z Békešskej Čaby, ako aj citarová skupina Boleráz predniesli výber slovenských a maďarských piesní.

V katolíckom kostole odzneli slovenské cirkevné piesne v podaní chóru z Litavy. Záverečný deň sa začal slovenskou evanjelickou bohoslužbou vo Veľkom evanjelickom kostole, na ktorej pokrstili predsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondreja Kiseľa.

Nedeľňajší program vyplnil jarmok a dom hier.

Andrea Szabová Mataiszová

Laco Zrubec - priateľ Slovákov v Maďarsku

S menom Laca Zrubca ako autora novinárskych žánrov som sa po prvýkrát stretol koncom šesťdesiatych rokov (presný rok si nepamätám) v Roľníckych novinách a neskôr hlavne na stránkach obrázkového časopisu Život. Tieto noviny spolu s inými časopismi zo Slovenska pravidelne dostávala redakcia nášho týždenníka, teda Ľudových novín, kde som pôsobil ako redaktor. Zaujala ma hlavne tematika jeho príspevkov: zaujímavosti zo slovenských národných dejín, jeho rozhovory s poprednými slovenskými historikmi, archeológmi a inými kultúrnymi pracovníkmi. Slovom, tie materiály, ktorými sa snažil o oživenie a prehlbovanie národného povedomia čitateľov. Vlastne v tomto duchu sa niesla celá jeho novinárska tvorba. Pre mňa, pre začínajúceho novinára, znamenala nielen mimoriadne poučné čítanie, ale aj čerstvý užitočný prameň svojho vlastného rozvoja. V dobrom zmysle slova, s nemalou závisťou som čítal jeho pútavé reportáže o významných archeologických vykopávkach v rôznych končinách Slovenska, o senzačnej, 23-tisícročnej Moravianskej venuši, ale zaujali ma aj jeho články o slávnych Slovákoch doma i vo svete, jeho glosy a drobná próza literatúry faktu, spracovaná z našej menej známej histórie.

S Lacom Zrubcom, redaktorom časopisu Život, som sa potom osobne stretol o niekoľko rokov neskôr, v roku 1972 v Bratislave. Tu musím pripomenúť, že redakcia Ľudových novín so sídlom v Budapešti vtedy už, po toľkých prekážkach zo strany maďarských straníckych a vládnych úradov, mala legalizované styky s redakciou Život a naše stretnutia so slovenskými redaktormi sa stali pravidelné. V predchádzajúcich rokoch totiž Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, ale ani redakcia Ľudových novín nemali a ani nemohli mať žiadne styky s orgánmi, organizáciami alebo inštitúciami na Slovensku. Dokonca pracovníkom Zväzu a redakcie našich slovenských novín stranícke a štátne orgány zakázali nielen nadväzovanie stykov so slovenskými orgánmi a inštitúciami, ale aj prijímanie hocakej pomoci zo Slovenska. (Naše krajiny sa vtedy, aspoň navonok, pevne držali zásady: „Národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny.”) Zmeny v tejto oblasti po roku 1968 prichádzali z našej materskej krajiny oživením snáh venovať pozornosť kultúrnym potrebám zahraničných Slovákov. Vznikol Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej na čele s historikom Dr. Jánom Siráckym. Tento rodák z Báčskeho Petrovca (Vojvodina) sprostredkovával nadväzovanie stykov medzi rôznymi slovenskými organizáciami a inštitúciami v Maďarsku s ich partnermi na Slovensku. Jeho zásluhou Ľudové noviny a Život nadviazali styky a po dlhé desaťročia boli príkladom úspešnej medzinárodnej spolupráce.

S Lacom Zrubcom, ako som už spomenul, som sa osobne zoznámil v Bratislave, v redakcii Život, kde nás vzájomne predstavil šéfredaktor Ladislav Tomášek, jeho aj môj dobrý priateľ. Predstavil mi ho ako riadneho člena redakcie, ale sídliaceho na vidieku, ktorý aj bez štikacích hodín a prezenčnej listiny je deň čo deň už od skorého rána v práci – doma v Nitre. Ja, o desať rokov mladší, trošku i v rozpakoch a v dojatí som si podával ruku s Lacom Zrubcom. Toto stretnutie znamenalo pre mňa neuveriteľný zážitok, ktorý ostal hlboko v mojej pamäti. Veď do sféry svojich blízkych ma práve prijal uznávaný novinár a autor niekoľkých kníh.

Lacko Zrubec, tento elegantný štyridsiatnik, od prvej chvíle zapôsobil na mňa dobrým dojmom. Intuitívne som vytušil, že si budeme rozumieť. Všimol som si, že sme rovnako vysokí, iba on bol trošku zavalitejší. Bolo mi cťou s takouto osobnosťou si potriasť ruku a posmelený prívetivým úsmevom na okrúhlej dobráckej tvári si s ním aj potykať. Na pôde redakcie Život sa takto začala moja známosť so vzácnym človekom, ktorá v krátkom čase prerástla z pracovných kontaktov do trvalého a úprimného priateľstva.

Po tomto našom stretnutí sme sa v rámci dohody o spolupráci medzi našimi redakciami ročne pravidelne navzájom navštevovali v Bratislave a v Budapešti. Neoceniteľná bola pomoc pri organizovaní reportážnej cesty pre našich spolupracovníkov po Československu a naopak. Navzájom sme si zabezpečovali aj strechu nad hlavou, akreditácie, povolenia vstupu do závodov, návštevy strážených objektov, politických kabaretov atď. Moje, ale aj styky celej redakcie Ľudových novín s materskou krajinou, so Slovenskom, sa jednoznačne viazali k takým podporovateľom a priateľom našej redakcie, akými boli spisovateľ Laco Zrubec, publicista a šéf redakcie najobľúbenejšieho slovenského obrázkového týždenníka Život Laco Tomášek a najlepší znalec krajanskej problematiky na Slovensku Dr. Ján Sirácky.

S Lacom Zrubcom okrem toho, že sme sa vždy radi stretli, sme si nezištne pomáhali aj v práci. Laco dobre ovládal maďarský jazyk (v čase okupácie južného Slovenska chodil v rodných Šuranoch do školy s vyučovacím jazykom maďarským) a bol usilovným návštevníkom archívov v Budapešti, Pannonhalme a inde. Pri takých príležitostiach, pochopiteľne, nielen ja, ale celá redakcia sme mu vychádzali vo všetkom v ústrety. Laco mal „novinársky nos“ aj v odkrývaní tém, ktoré pokladal za príčinu neblahého stavu slovenskej menšiny v Maďarsku. Preto sme mu ochotne organizovali reportážne cesty do Slovákmi obývaných miest a obcí, ale i stretnutia s ním navrhovanými osobami a osobnosťami, o ktoré sa zaujímal. Nezabudnem, akú preveľkú radosť mal z toho, že sa mi podarilo zorganizovať jeho cestu do Blatnohradu (Zalavár) a potom stretnutie s poprednou maďarskou archeologičkou Ágnes Sós-Csemiczkou, ktorá tri desaťročia odkrývala stopy starých Slovákov v Panónii, medzi nimi i stopy Pribinovho hradu a kostola v Blatnohrade. „Cestou z Keszthelyu do Budapešti som sedel v aute ako na tŕňoch,“ písal Laco vo svojej reportáži. „Bol som zvedavý, či sa nám podarí stretnúť v Budapešti s archeologičkou Sós-Csemiczkou, ktorá vedie systematický archeologický výskum v Blatnohrade. Priateľ, šéfredaktor týždenníka pre Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, spisovateľ, novinár Zolo Bárkányi Valkán pomohol. Telefonoval krížom-krážom a jeho snaha nebola daromná.” (Tajomstvo dotykov, str. 36.)

Laco v debatách o našich vzájomných návštevách často spomínal, ako ho prekvapilo, keď pred hotelom v Budapešti sa namiesto osobného auta zastavil preňho autobus, aby ho odviezol na reportáž mimo hlavného mesta. Stalo sa totiž, že naše vydavateľstvo v ten deň nijako nemohlo zabezpečiť auto a na moje rozhodné naliehanie generálny riaditeľ vydavateľstva nariadil, aby hosť našej redakcie zo Slovenska spolu s jedným redaktorom Ľudových novín cestovali podnikovým autobusom. Až tak ďaleko zašla úprimná ochota pomáhať si, vyhovieť požiadavkám, aké nastolila i nečakaná situácia. O našej mimoriadne plodnej spolupráci však hádam najlepšie svedčí realizovanie Lacovho dokumentárneho filmu v roku 1997 „Slováci v Maďarsku”. Natáčanie filmu sme v hlavnom meste, ale i v južných častiach Maďarska organizovali spolu s básnikom Gregorom Papučkom aj my. A keď sme od neho dostali jednu kópiu hotového filmu, ktorú aj dnes chránime ako oko v hlave, naša radosť nemala hraníc.

Spomínané tri prípady z veľkého množstva spoločných zážitkov môžu byť zavádzajúce, preto rýchlo musím zdôrazniť, že poskytovanie pomoci bolo viac než jednostranné, a to zo strany Laca. Nebolo takej našej prosby, ktorú by nám nesplnil, vždy podnikol všetko v záujme toho, aby vyhovel našej žiadosti. Zháňal pre nás knihy (nedával nám iba vlastné), časopisy a spolu so šéfredaktorom L. Tomáškom organizoval pre nás reportážne cesty po Slovensku. Tieto cesty sa neraz skončili v Nitre, v „pivničke-kaplnke” jeho rodinného domu na Zobore, pri znamenitom nitrianskom víne. Aj toto patrilo k nášmu priateľstvu. Ako i to, že naše stretnutia s Lacom a jeho priateľmi mi časom priniesli novších priateľov. A nie iba mne, ale aj niektorým ďalším slovenským spisovateľom z Maďarska. Takto sa stal naším priateľom i dobrodincom tajomník Nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc. a známy archeológ prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., ktorí spolu s Lacom Zrubcom sa pričinili o to, aby sme sa niekoľkí z Maďarska stali i keď nie riadnymi, ale aspoň čestnými členmi Nitrianskej odbočky SSS. Im trom vďačíme aj za pravidelné pracovné stretnutia na pôde Matice slovenskej v Komárne, ako i za dlhoročné uverejňovanie našich príspevkov v Almanachu Nitra.

Aj v tomto roku v apríli alebo máji sme spolu s Lacom plánovali pracovné priateľské stretnutie spomínaných vedúcich osobností Nitrianskej odbočky SSS s našimi slovenskými spisovateľmi. Toto stretnutie sa však v pôvodnej zostave už nikdy nemôže uskutočniť. Spisovateľ Laco Zrubec nás 24. februára náhle navždy opustil a 2. marca 2011 sme ho v mene slovenských spisovateľov z Maďarska spolu s Gregorom Papučkom v rodných Šuranoch aj my vyprevadili na jeho poslednej ceste.

Týmito spomienkami vzdávam hold publicistovi, spisovateľovi, jednému z najlepších a najúprimnejších priateľov Slovákov v Maďarsku Lacovi Zrubcovi. Týmito spomienkami si zároveň pripomínam i jeho nedožité osemdesiate narodeniny.

Zoltán Bárkányi