Vozová alegória a kapustníky

Z osláv trojstého výročia príchodu Slovákov do Alberti

O histórii príchodu prvých Slovákov a založení osady Alberti (teraz Albertirša) v Peštianskej stolici, ako aj o oslavách jej trojstého výročia, ktoré uviedlo začiatkom septembra stretnutie slovenských evanjelikov z okolia Pešti, sa už v Ľudových novinách písalo. Rozhodujúce dvojdňové oslavy prebiehali koncom septembra. Keďže som bol na ne pozvaný ako hosť spolupracujúci pri bádaní a spracovaní histórie príchodu a usadenia sa prvých Slovákov v Alberti, zvolil som si zložitejšiu, ale pre mňa poučnejšiu cestu autom na miesto osláv. Z pôtorskej rodnej postati som sa vybral ráno o siedmej hodine „slovenskou“ trasou cez Balašské Ďarmoty a rad za sebou nasledujúcich, v minulosti Slovákmi osídlených obcí Novohradskej a Peštianskej stolice. Prechádzal som obcami, kde vždy nachádzam nové stopy a poznatky o tamojších Slovákoch. O jedných viac, o druhých menej viditeľných. Takými obcami a mestami na ceste do Alberti boli mne dobre známe Sudice, Mohora, Galgaguta, Pišpek, Ďurka, Jača, Domoň, menej známe Gedeľov, Išaseg, Demrov, Maglód, Peterka, Monor, Pilíš a dnes už pre mňa dobre známe cieľové mesto Albertirša. Dorazil som v sobotu tesne po obede a podarilo sa mi zastihnúť na dvore evanjelickej školy prebiehajúcu súťaž v pečení tradičných slovenských pochúťok - kapustníkov. Kolektívy slovenských žien z Alberti, Bíne, Dabašu-Šáre, Irše, Maglódu, Pilíša, Sarvaša a Albertirše súťažili o najchutnejší koláč. Víťazstvo si nenechali ujsť kuchárky zo Slovenskej samosprávy v Alberti. Za družstvo prevzala prvú cenu Judita Mužíková. Každý kolektív uplatnil svoj recept, všetky kapustníky boli chutné, aj preto sa tak rýchlo vypredali.

Sviatočný deň spestrili vystúpenia speváckych a tanečných súborov na pódiu medzi kostolom a základnou školou, prehliadka rázovitých krojov z okolitých Slovákmi osídlených obcí, ukážky spoločenských tancov, plieskanie bičom (karikášom)... Organizátori osláv si nezabudli pripomenúť túto významnú udalosť mesta aj expozíciou najstarších písaných dokumentov, fotografií, starých tlačí, máp, obrazov a trojrozmerných dobových predmetov, ktorá bola inštalovaná vďaka scenáru Ladislava Revuczkého vo výstavnej sieni miestneho kultúrneho strediska. Tristoročnú históriu založenia Alberti a tunajšieho evanjelického zboru spracovala do knižnej podoby autorka Melinda Ivaničová a ako bolo vidieť, o knižku prejavili Alberťania záujem.

Na druhý deň pokračovali oslavy dopoludňajšou bohoslužbou. Popoludňajší program začal zoradením konských povozov pred kostolom, na ktorých sa viezli mladí a najstarší Slováci oblečení v dobových krojoch a ľuďom na ulici symbolicky pripomenuli príchod prvých slovenských evanjelikov na 27 vozoch na pustatinu Alberti. Na jednom z vozov, ktoré prešli Peštianskou ulicou až po Námestie Alžbety v Irši a späť, sedel aj jeden z najstarších albertských Slovákov – 81-ročný Ján Košťalik, ktorý je v meste jedným z tých, s ktorými sa dá ešte rozprávať po slovensky. - Ani ja som sa už v škole neučil po slovensky, ale moji rodičia a starí rodičia sa medzi sebou zhovárali po slovensky a je len samozrejmé, že sa tak rozprávali aj so mnou. Mojou manželkou je Anka Košková, s ktorou máme dve dcéry, jedna žije v Alberti a druhá v Budapešti, – vyznal sa o svojom slovenskom pôvode. Nebol však sám, kto celkom dobre vedel po slovensky. Našli sa aj takí, ktorí mi zaspievali slovenské piesne a po slovensky zarecitovali básne od Janka Kráľa a Alexandra Petroviča - Sándora Petőfiho. Takými boli napríklad Michal Cerman a Ján Lehocký. Zažil som aj príjemné prekvapenie. V tento deň ma oslovila rodina Kukučkovcov, ktorá podľa zanechaného odkazu svojich predkov neprišla do Alberti v prvej vlne, ale o niečo neskôr. Od Kataríny Kukučkovej som sa dozvedel, že pochádzajú z novohradského Pôtra. To ma ako pôtorského rodáka veľmi potešilo. Priznám sa, že takú dobrú správu som v týchto končinách neočakával. Po alegorickom sprievode nasledovalo vystúpenie súborov. Na záver primátor dvanásťtisícového mesta Albertirša László Fazekas prevzal kľúč od mesta a poďakoval sa všetkým účinkujúcim a súťažiacim.

Záver jubilejných osláv začal v nedeľu 2. októbra evanjelickou bohoslužbou, ktorú slúžil popri domácej farárke Kristíne Túriovej biskup Tamás Fabinyi. Pokračoval kultúrnym programom a záverečným stretnutím organizátorov so zástupcami štátnych orgánov a spoločensko-politických organizácií, počas ktorého vyhodnotili priebeh osláv. Keďže som sa podieľal na bádaní histórie o príchode prvých Slovákov a založení Alberti, organizátori mi za túto službu udelili čestné uznanie a odovzdali jubilejnú medailu. Osláv sa zúčastnili hostia a viaceré delegácie partnerských miest zo zahraničia, medzi nimi aj delegácia mesta Malacky. Slováci a Maďari z Albertirše túto historickú udalosť spoločne dôstojne oslávili.

Ján Jančovic

Stretnutia vo Veľkom Bánhedeši

Ak by vzdialenosť medzi dvomi miestami merali ich duševnou blízkosťou, tak by Veľký Bánhedeš mal byť u nás v redakcii. Aspoň taký pocit sme mali my, členovia redakcie Ľudových novín, ktorí sme sa 14. októbra zúčastnili na stretnutí s čitateľmi na pozvanie Spolku pre zachovávanie miestnych tradícií vo Veľkom Bánhedeši.

Päťčlenná posádka vedená poverenou šéfredaktorkou Alžbetou Hollerovou Račkovou a rozšírená o predsedníčku Redakčnej rady Ľudových novín Máriu Žilákovú sa vybrala na takmer 250-kilometrovú cestu na obed. Cestu sme si krátili rozhovorom. Ani sme sa nenazdali, už sme boli na mieste činu. V knižnici kultúrneho domu nás čakalo teplo sálajúce z kachieľ, ale aj zo sŕdc našich čitateľov, ktorí poctili stretnutie s nami nielen svojou prítomnosťou, ale aj domácimi dobrotami. Na akciu zavítali aj predsedníčka Kultúrneho výboru CSS, riaditeľka slovenskej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková a člen slovenskej samosprávy Ondrej Matajsz.

S krátkym prehľadom činnosti jediného týždenníka Slovákov v Maďarsku, ktorý nepretržite vychádza už 54 rokov, vystúpila poverená šéfredaktorka a úryvky z článkov o Veľkom Bánhedeši zo starších novín prečítala autorka tohto článku. Stretnutie sa nieslo v príjemnej atmosfére, čitatelia sa zaujímali o našu prácu, o noviny a prisľúbili, že nás budú sledovať aj na internete a budú nám posielať články o svojich podujatiach. Ba, dostali sme nápady, o akých témach by sme mohli občas písať.

A. Račková pripomenula, že hoci sme priniesli so sebou zviazané čísla novín z rokov 1961, 1971, 1981, 1991 a 2001, nenašli sme v nich veľa informácií o bánhedešských Slovákoch. O to viac nachádzame v posledných ročníkoch, čo znamená, že slovenský život tu ožil aj vďaka spolku. A. Račková sa zmienila aj o našich ťažkostiach, nakoľko nemáme stáleho spolupracovníka v Békešskej župe, ktorý by mohol pravidelne chodievať na podujatia v tomto Slovákmi husto obývanom regióne. „Preto potrebujeme vašu pomoc, aby ste nám dali vedieť o svojich podujatiach včas, prípadne aby ste nám v skratke napísali, čo sa u vás deje, ak my nemôžeme prísť,“ požiadala prítomných a zároveň dodala, že s vedením spolku má redakcia veľmi dobrú spoluprácu. Jeho predsedníčka Jolana Pepová, hoci sama nie je slovenského pôvodu, ale sa vydala za Slováka a ležia jej na srdci naše každodenné starosti, sa všemožne snaží zviditeľniť mnohorakú činnosť ich organizácie. Má aj čo ukázať, veď výborne spolupracujú s Regionálnym kultúrnym strediskom SOC v Slovenskom Komlóši, ktorý vedie zástupca predsedu CSS František Zelman. Pomáhajú si nielen finančne, ale aj pri organizovaní programov Slovákov tohto regiónu.

Jedným z takýchto programov bol Deň slovenskej kultúry, v rámci ktorého sa uskutočnilo aj stretnutie s naším redakčným kolektívom a kultúrny program spojený s večerou a plesom, na ktorý pozvali Bánhedešania Slovákov z okolitých osád: zo Slovenského Komlóša, Medešu a Poľného Berinčoku. Kultúrny program sa začal recitáciou básne Juraja Dolnozemského Naša dedina v podaní bývalého žiaka miestnej základnej školy Atilu Pusztaiho. Po ňom privítal prítomných generálny konzul Slovenskej republiky v Maďarsku Štefan Daňo, ktorý pripomenul, že osadu naposledy navštívil začiatkom júla počas Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý tu usporiadala Celoštátna slovenská samospráva. „Som veľmi rád, že tu, na Dolnej zemi, v tomto priestore, ktorý osídlili prví slovenskí usadlíci pred takmer 300 rokmi, badať snahu o zachovanie slovenskej kultúry, jazyka a tradícií... Chcem preto apelovať na vás, na tých skôr narodených, aby ste sa deň čo deň rozprávali aj so svojimi vnukmi po slovensky. Aby tu na tento jazyk časom nezabudli, pretože slovenská kultúra, jazyk a tradície prispeli k tomu, aby toto územie patrilo medzi prekvitajúce územia Maďarskej republiky,“ povedal Š. Daňo.

„Dnešná akcia je takou príležitosťou, ako keď zanedbaný vinič začnem znovu rezať a takto ho zmeníme na úrodný. Jola – dúfam, že ju môžem takto familiárne nazvať - venuje značnú časť svojej energie Spolku pre zachovanie slovenskej kultúry. Ďakujem jej za to, lebo tradície a pohľad naspäť sú potrebné preto, aby sme sa z nich učili a aby sme spoznali svojich predkov. Samospráva v tomto smere tiež urobila svoje, od roku 2002 sme zaviedli vyučovanie slovenčiny v základnej škole a dnes sa 98 percent žiakov navštevuje hodiny slovenského jazyka,“ povedal starosta obce Ottó Jancsó, ktorý pripomenul, že pred sto rokmi bolo vo Veľkom Bánhedeši 80 percent obyvateľov slovenskej národnosti. Dnes sa iba 20 percent hlási ku slovenským koreňom. Z. Lauková spomínala na svoje detské časy. Už vtedy vedela, že v Bánhedeši žijú Slováci. Spomínala aj na roky svojej mladosti, keď ako tanečníčka mala ročne aspoň dve vystúpenia v tejto susednej dedine. Ako pripomenula, je dôležité, aby sme sa stretávali, aby sme držali spolu. Vyzvala prítomných, aby sa prihlásili za Slovákov počas sčítania obyvateľov.

Podujatie spestrili rezkými tancami členovia Tanečnej skupiny Komlóš, ktorí navodili v sále naozaj výbornú atmosféru.

Po večeri sa dali do tanca aj niektoré naše kolegyne, ostatní sme zas vyskúšali nedávno odovzdané detské ihrisko, veď v každom z nás drieme detská zvedavosť. Potom nás už čakala cesta do Budapešti spestrená spomienkami na milých Bánhedešanov, s ktorými sa možno uvidíme na ďalšej akcii, na ktorú nás pozvú.

Eva Patayová Fábiánová

Veriaci z Čemeru v Lutherovom dvore

V osem a pol tisícovej obci Čemer žijú Slováci od roku 1714. Po odchode Turkov v tomto kraji ostala len pustatina. Prvé rodiny, ktoré sa tu usadili, súdiac podľa ich priezvisk, sem prišli z okolitých dedín, ako Maglód, Čúvár, Jača, ktoré boli vtedy čisto slovenské. Ďalší prišli z hornej časti Uhorska. Ich prílev vrcholil v rokoch 1715-1720, ďalší rast obyvateľstva prebiehal už iba prirodzeným spôsobom. Odvtedy preletelo takmer 300 rokov. Celá druhá polovica pre slovenské obyvateľstvo veru nebola priaznivá. Niet sa teda čo diviť, že hostia budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru - veriaci z Čemeru - boli jazykovo zmiešaní. Približne polovica ešte ovládala čemerské slovenské nárečie, preto naša pani farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová slúžila bohoslužbu dvojjazyčne.

Čemerský pán farár Gyula Johann priviedol k nám početných veriacich aj napriek nepriaznivému daždivému počasiu. Dokonca prišli o pár minút skôr, takže sme sa stihli srdečne zvítať a zaujať svoje miesta. Z magnetofónu sa ozval hlas zvona nášho kedysi fungujúceho kostola. Z pozície dozorcu som v mene Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti vyjadril našu hlbokú vďaku Čemerčanom, ktorí vlastne urobili zázrak: zaplnili našu obyčajne poloprázdnu kaplnku! Bol to prekrásny pocit. Stáva sa to, žiaľ, iba pri príležitostiach, keď k nám zavítajú veriaci z okolitých Slovákmi obývaných dedín.

Nebolo nás vždy tak málo. Napríklad v roku 1836 bolo v Pešti 2029 slovenských, 1833 nemeckých a 91 maďarských evanjelikov. Náš zbor bol v tých časoch najpočetnejší! Je chvályhodné, že aj po stáročiach sa tu zachovala slovenčina. Zdôraznil som, že múdro to robia tí, ktorí nezabúdajú na svoju materčinu, lebo slovenčina je veľmi osožný jazyk. Kto ovláda hoci len niektoré jej nárečie, dorozumie sa všade, kde žijú Slovania. Zaželal som im, aby sa u nás cítili príjemne a slova sa ujala pani farárka.

Úvodom stručne spomenula históriu zboru, potom pristúpila k bohoslužbe. Nosnou témou kázne bolo varovanie veriacich, aby sa stránili zvykov niekdajších farizejov, aby boli oddaní viere, úprimní, lebo len taká viera je skutočná, vzácna a zmysluplná. Spoločná modlitba, spoločný spev a hlas nášho organu navodili v kaplnke povznesené ovzdušie. Aj my, domáci, sme pocítili, čo znamená, keď sme spolu mnohí. Po áronovskom požehnaní podávaním ruky sme si navzájom zaželali pokoj. Pán farár Gy. Johann sa nám pekne poďakoval, odovzdal nám vzácne darčeky: zvláštnu a peknú Lutherovu ružu a knihu o histórii Čemeru. Aj naša pani farárka poďakovala hosťom a presunuli sme sa do vedľajšej miestnosti na malé agapé.

Naši hostia, ktorí sa po mnohých rokoch zúčastnili na bohoslužbe, na ktorej počuli slovenské slová a spevy, boli očarení slovenskou liturgiou. Prišlo im na um všeličo z dávnej minulosti. Dobre nám bolo spolu. Priateľsky sme sa pozhovárali, aj trošku zoznámili. Určite vycítili našu radosť z ich návštevy, aj úprimnosť našich slov pri lúčení: Príďte aj druhý raz!

Gregor Papuček

Slovenský deň v Diakovciach

V Diakovciach v Šalianskom okrese žijú prevažne obyvatelia maďarskej národnosti. Slovenskú menšinu tu tvoria vo väčšej miere rodiny, ktoré sa v roku 1947 do obce prisťahovali z Čanádalbertu v Maďarsku. Slovenskú spoločensko-kultúrnu činnosť a vôbec slovenský život v obci zastrešuje Miestny odbor Matice slovenskej, na čele ktorého stojí neúnavná predsedníčka Mária Urbanová, ktorá má tiež korene v Alberte. Každoročne na sklonku leta a začiatkom jesene popri hodnotení svojej činnosti MO MS pripravuje pre občanov Diakoviec Slovenský deň. Okrem 190 členov sa na tomto kultúrno-spoločenskom podujatí zúčastňuje toľko záujemcov zo strany Slovákov i Maďarov, že zaplnia miestny kultúrny dom. Tak to bolo aj tento rok, keď organizátori pripravili bohatý program. Podujatie usporiadali s podporou Nitrianskeho samosprávneho kraja a obce a v programe popri dospelých dali príležitosť aj mládeži. Kým tí skôr narodení každoročne zameriavajú svoje vystúpenia na zachovávanie ľudových tradícií, ktoré si do obce priniesli z Dolnej zeme, mladšia generácia tu už predvádzala svoje umenie v recitácii, speve a hudbe. Pásmo v podaní doteraz žijúcich dolnozemských rodákov s názvom Na večierke u susedov vyvoláva v hľadisku vždy veľkú pozornosť i smiech z príhod, rozprávačského umenia a koloritu, ktoré väčšine prítomným pripomína ich bývalé bydlisko. Jednou z účinkujúcich rodáčiek z Albertu je aj ľudová poetka Alžbeta Gombošová, ktorej básne tu zarecitovali. Matičiari ju na podujatí prekvapili tým, že rozmnožili a rozdali prítomným hosťom niekoľko provizórne zviazaných kusov jej básnickej zbierky s názvom Spomienky. Veria, že jej zbierky sa raz podarí vydať riadnou tlačou. Spevokol zložený z dôchodkyniek zaspieval niekoľko pesničiek z vlastnej tvorby s názvom V tej našej dedinke pekne bývať.

Činnosť miestnych matičiarov je pre tu žijúcich Slovákov nenahraditeľná. Aj preto sa na matičných podujatiach vzájomne stretávajú, informujú a radia, ako čo najlepšie rozvíjať kultúrnu činnosť a zapájať do činnosti aj tých mladších. Napríklad pre mladých členov zorganizovali stolnotenisový turnaj. Kým vlani pripravili výstavu s názvom Dedičstvo našich otcov, tento rok sa niekoľko členiek rozhodlo navštíviť rodiská a pôsobiská svojich rodičov v Békešskej a Čanádskej oblasti. Dvakrát do roka navštevujú divadelné predstavenie v Nitre, niekoľkí členovia sú previdelnými darcami krvi. Najstarší založili Klub dôchodcov, kde tiež aktívne prebieha slovenský život. Keďže na budúci rok pripadne 65. výročie ich presídlenia z Maďarska na Slovensko, pripravujú projekt, ktorý bude obsahovať prebádanie miest a obcí, z ktorých prišli ich predkovia začiatkom 19. storočia na Dolnú zem a potom pripravia vlastivednú cestu po ich stopách na Slovensku. Na tohtoročnom Slovenskom dni v Diakovciach sa zúčastnilo aj množstvo hostí, medzi ktorými nechýbal starosta obce László Hajdu, člen výboru Matice slovenskej Stanislav Bajaník, ktorí sa prihovorili prítomným, ďalej farárka miestneho evanjelického zboru Zora Tuláková, ktorá popri svojom duchovnom prejave pripomenula nielen jubilejné výročie narodenia Michala Miloslava Hodžu, ale zhodnotila aj jeho život, dielo a zásluhy v národnom živote Slovákov.

Ján Jančovic

Štipendistka MVSS Dominika Szabadová

Učarila jej Matra

Desať stredoškolákov získalo začiatkom októbra národnostné študijné štipendium Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti (MVSS) Maďarskej republiky. Súbeh vypísal rezort v marci tohto roku. Minister Tibor Navracsics pri zverejnení programu vedúcim predstaviteľom národnostných samospráv uviedol, že cieľom zriadenia štipendia pre študentov jednojazyčných a dvojjazyčných národnostných stredných škôl vo výške 60 tisíc forintov mesačne je poskytnúť pomoc tým nadaným mladým ľuďom, ktorí napr. pre veľkú vzdialenosť, alebo z materiálnych príčin nemôžu pokračovať v štúdiách na univerzite alebo vysokej škole. Do programu sa prihlásilo spolu šestnásť inštitúcií, medzi nimi aj Gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Jednou z podmienok podania prihlášky bol učebný priemer minimálne 4,00. Školy nominovali dovedna 23 študentov, spomedzi ktorých uspeli desiati uchádzači. Tí od septembra t. r. budú dva roky dostávať štipendium. Medzi úspešnými uchádzačmi bola aj žiačka 11. triedy Slovenského gymnázia v Budapešti Dominika Szabadová.

Bola som na ňu zvedavá. Vedela som o nej len toľko, že je žiačkou budapeštianskeho slovenského gymnázia. S pomocou vrátnika som zistila jej telefónne číslo a dohodli sme sa na termíne stretnutia. V aule školy ma čakala usmievavá, dlhovlasá, štíhla fešanda. Urobili sme si pohodlie a poprosila som ju, aby sa mi predstavila.

Dominika sa narodila v Budapešti, kde žije dodnes so svojimi rodičmi a bratom. Od malička ju obklopuje slovenské prostredie, prah budovy budapeštianskej slovenskej školy prekročila už ako škôlkarka. Mama pochádza z Ózdu, otec zo slovenského prostredia, z Alkáru. Rodičia sa rozviedli, keď mala Dominika približne šesť mesiacov. Odvtedy ju vychováva nevlastný otec, ktorý tiež pochádza z Alkáru a s ktorým má vynikajúce vzťahy. Rodina s malou Dominikou žila niekoľko rokov v Alkári, ale neskôr musela odísť za prácou do hlavného mesta. Dnes si prenajímajú pohostinstvo v Csillaghegyi. Jej starí rodičia z otcovej strany sú Slováci, hovoria alkárskym nárečím stredoslovenského typu. Každé leto a prázdniny trávi u nich, v prekrásnej prírode, uprostred matranských hôr. Keď bola Dominika menšia, starí rodičia chovali sliepky, ošípané i kone. Často im pomáhala pri práci. Keď videli, že zbožňuje zvieratá a mysleli si, že je už dosť zodpovedná, podarovali jej koňa a psa, ktoré, samozrejme, zostali v Alkári. V tom čase Dominika častejšie cestovala do matranských hôr. Každý týždeň v piatok, po skončení vyučovania, nasadla do autobusu, aby pobudla pár dní v spoločnosti svojich miláčikov a starala sa o nich. Bolo to šťastné, bezstarostné obdobie. Celé víkendy mohla jazdiť na koni, alebo sa so psom túlať po lese. Tieto idylické časy sa však pred dvoma rokmi skončili, keď rodina bola nútená kone predať. Odvtedy Dominika navštevuje zbožňovaných starých rodičov len každý druhý týždeň. Láska k zvieratám a hlavne ku koňom v nej zostala na celý život. Na chvíle prežité v Alkári vždy spomína s radosťou. Tam žijú aj jej najlepší kamaráti, s ktorými sa tiež často potuluje po matranských lesoch. Osem-desaťčlenná partia sa s radosťou stretáva. Priatelia vždy majú spoločnú tému. Spolu oslavujú narodeniny i menšie-väčšie sviatky, ale, samozrejme, radi navštevujú aj kluby a pivárne vo väčších mestách, v Gyöngyösi a v Pastúchove (Pásztó).

Dominika vo voľnom čase s radosťou počúva popovú hudbu, alebo číta knihy. S kamarátkami rada chodí na nákupy, alebo len tak po obchodoch vo väčších nákupných centrách a do kina. Najradšej si pozerá romantické filmy a horory. So spolužiačkami často navštevujú aj blízky Margitin ostrov, kde vysedávajúc na lavičkách sa zhovárajú o svojich radostiach a starostiach. Dominika je vyznávačkou zdravej výživy, veľmi rada má ovocie a zeleninu, najmä formou šalátov, a hydinové mäso.

Čo sa týka koníčkov, dnes kvôli učeniu nemá na ne veľa času. Keď bola žiačkou nižšieho stupňa, s radosťou sa predvádzala pred rodičmi, preto ju zapísali do populárnych budapeštianskych tanečných škôl, kde sa pod vedením známych choreografov učila hip-hop a jazzové tance. Keď ju to prestalo baviť, prešla na hudobné nástroje, krátky čas hrala na píšťalke. Na vyššom stupni rada športovala, z kolektívnych športov sa jej najviac páčila hádzaná. Na gymnáziu začala uvažovať nad tým, že by bolo dobre zase jazdiť na koni. Momentálne hľadá vhodnú jazdiareň v blízkosti Budapešti.

Čo sa týka vysokoškolských štúdií, Dominika sa ešte nerozhodla, akým smerom by chcela ísť ďalej. Zaujíma ju farmaceutika, pedagogika, ale aj potravinárstvo. Rada by študovala aj na Slovensku, ale to v prípade, ak by sa prihlásili viacerí. Štipendium, ktoré dostáva, si odloží na vysokoškolské roky, aby s obrovskými výdavkami nezaťažovala svojich rodičov.

Andrea Szabová Mataiszová

Vinobranie v Malom Kereši

Radostný sviatok. Takto by sme mohli charakterizovať tohoročné vinobranie a slovenské národnostné dni v Malom Kereši. Jednak preto, lebo vinohradníci zozbierali dobrú úrodu, ale aj preto, lebo programy poskytli každej generácii príjemnú zábavu.

Podujatie slávnostne otvorila štátna tajomníčka Ministerstva národných zdrojov Rózsa Hoffmannová, ktorá síce nie je poľnohospodárskou odborníčkou, napriek tomu dojímavo hovorila o skutočných hodnotách, vynikajúcich vínach, vytrvalosti vinohradníkov a o dôležitosti odovzdávania vedomostí a skúseností. Otváraciu slávnosť spestrilo vystúpenie miestneho slovenského speváckeho zboru a citarovej skupiny, slávnostný sprievod a pasovanie rytierov vína.

Rodiny s deťmi mali radosť zo zábavného parku, ukážok športových, tanečných a umeleckých klubov. Na prírodnom javisku vystúpili kultúrne súbory a skupiny z mesta a okolia. Veľký úspech mali tanečníci miestneho súboru Dúha, citaristi, ženský spevácky zbor zo Soltvadkertu, spevokoly z Kecelu, Tázláru a Dunaeďházu.

Vo dvore strapačiek srdečne vítali návštevníkov miestne ženy, ktoré sa neúnavne zvŕtali okolo sporáka a tak mal každý možnosť ochutnať tradičné slovenské halušky a presvedčiť sa o pohostinnosti hostiteľov. Veľký úspech mali nielen bryndzové, ale aj kapustové strapačky, ale minulo sa aj zopár kíl heroviek (fánkov) a domácich zákuskov. Do súťaže domácich zákuskov prihlásili približne päťdesiat vzoriek.

V Slovenskom pamätnom ľudovom dome otvorili výstavu umelcov z Nesvád a na spestrenie programu v peci piekli ženy koláče a fánky.

Organizátori oberačkových slávnosti v Malom Kereši tohto roku kládli dôraz na náročnosť sprievodu i kultúrnych programov.

Zuzana Bodová – aszm

Mimoriadne Valné zhromaždenie Svetového združenia Slovákov v zahraničí

V núdzovom stave s novými stanovami

Dňa 15. októbra sa v Budapešti zišli zástupcovia Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) na čele s predsedom Vladimírom Skalským. V sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) najprv zasadla Generálna rada a v poobedňajších hodinách sa uskutočnilo mimoriadne Valné zhromaždenie SZSZ s cieľom schváliť návrh novely stanov organizácie. Na rokovaní sa zúčastnili zástupcovia 31 kolektívnych a 9 individuálnych členov.

VZ poctil svojou prítomnosťou veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss. Ako povedal, krajania sú pre Slovensko veľkým zdrojom bohatstva a každá vláda má vo svojom programovom vyhlásení udržiavanie a rozvíjanie kontaktov so Slovákmi žijúcimi v zahraničí, podporu krajanov a krajanských spolkov. Preto je prirodzené, že keď dostal pozvánku, prišiel. Slovensko nevidí vo svojich krajanoch dodatočný zdroj voličov, ale silné kultúrne a emocionálne puto, možnosť vzájomne sa obohacovať. Za organizovanie krajanského života a spolkov vyslovil prítomným veľkú vďaku a ubezpečil ich o tom, že Slovenská republika si ich obetavú činnosť váži. Na margo dejiska rokovania pripomenul práve prebiehajúce sčítanie ľudu v Maďarsku. Aj kvôli tomu vyjadril svoje potešenie z faktu, že Slováci zo sveta sa zišli práve v Budapešti. Vyjadril nádej, že keď sa o tom dozvedia miestni Slováci, tento fakt môže byť pre nich motiváciou, aby sa prihlásili, ak ešte váhajú, poprípade nabrali odvahu upozorniť sčítacieho komisára, ak sa ich neopýta na národnosť, že sú Slovákmi.

Prítomných pozdravil hostiteľ, generálny tajomník SZSZ a predseda CSS Ján Fuzik. Vyjadril svoju hrdosť na slovenskú komunitu v Maďarsku a na CSS, že pod jej erbom sa môže uskutočniť toto mimoriadne dôležité stretnutie, ktorého cieľom je zachovanie združenia, vytvorenie možností jeho ďalšieho fungovania legitímne, podľa právnych a legislatívnych predpisov. Prítomným poprial úspešné rokovanie.

Predseda V. Skalský na záver slávnostnej časti rokovania zrekapituloval príčiny stretnutia. Ako povedal, riadne Valné zhromaždenie SZSZ v roku 2009 sa zaviazalo, že pripraví a na mimoriadnom zasadnutí schváli nové znenie stanov organizácie. Jednou z príčin je, že SZSZ o rok oslávi desiate výročie svojej existencie. Za tento čas sa rozrástlo a preto potrebuje nové stanovy, vďaka ktorým bude môcť akčnejšie a aktívnejšie pôsobiť. Zároveň existujú isté problémy, ktoré podľa slov predsedu, SZSZ nevyvolalo, ale je ich zainteresovaným účastníkom. Slováci v zahraničí tu však boli už dlho pred nimi a budú aj dlho po nich. Vyjadril svoju vieru v to, že aj toto budapeštianske stretnutie, v rámci ktorého dostane združenie ešte presnejšiu a jasnejšiu formu, prispeje k tomu, aby sa situácia vyjasnila. Napokon snahy niektorých jednotlivcov o rozdelenie slovenského sveta sú beztak márne, lebo tento svet je jednotný. Konštruktívna práca prináša výsledky a hodnoty tak krajanom, ako aj Slovenskej republike a preto vyjadril svoju vieru v to, že súčasné problémy pominú a opäť bude nadviazaný úplne bezproblémový slovensko-slovenský dialóg.

Ako povedal, keďže o znení nových stanov sa už dva roky vedie aktívna a fundovaná diskusia a mnohí prítomní sa na nej aktívne zúčastnili okrem iného aj využitím moderných komunikačných prostriedkov, detaily sú široko posúdené a konsenzuálne, preto už nie je potrebné mimoriadne veľké a časovo náročné zasadnutie. Na záver svojho príhovoru sa poďakoval prítomným za účasť a po krátkej prestávke otvoril pracovnú časť mimoriadneho VZ.

Rokovanie malo pôvodne pozostávať z dvoch bodov: zo schválenia novely stanov a vylúčenia dvoch kolektívnych a dvoch individuálnych členov SZSZ (Slovenského centra v Londýne, Nemecko-slovenskej hospodárskej únie, Milana Vetráka a Martina Hakela). Keďže do dňa mimoriadneho VZ ani jeden z nich nebol členom združenia, tento bod programu nebol aktuálny.

Po jednomyseľnom schválení zloženia mandátovej komisie (Dušan Daučík, Štefan Medzihorský, Ján Benčík) a návrhovej komisie (J. Fuzik, Peter Lipták, V. Skalský) uviedol prítomným návrh na novelizáciu stanov SZSZ predseda legislatívnej komisie P. Lipták. Upozornil najmä na tri body, ktoré pribudli, resp. boli pozmenené počas predpoludňajšieho zasadnutia Generálnej rady, ale zhrnul aj skoršie úpravy oproti pôvodným, stále platným stanovám. Treba pripomenúť najmä kompletnú hlavu XV. o pravidlách fungovania SZSZ počas núdzového stavu a okolnostiach jeho vyhlásenia Valným zhromaždením. Ako V. Skalský zhrnul, cieľom týchto zmien je snaha presne ujasniť, kto sú zahraniční Slováci, vyhnúť sa akýmkoľvek problémom pri voľbách, úplne jasne a konzistentne zaradiť jednotlivé krajiny do regiónov, spravodlivejšie presunúť ich mandáty pri zachovaní celkového počtu hlasov na úrovni týchto regiónov, uľahčiť činnosť orgánov a dodať hlavu XV. reagujúcu aj na aktuálnu situáciu SZSZ. Cieľom novej hlavy je zoperatívniť procesy, avšak nie presunom demokratických práv na iné orgány alebo ich obmedzením, ale umožnením iných, rýchlejších foriem rozhodovania, napr. dnes už bežnou elektronickou cestou.

Po zhrnutí predmetu hlasovania dostali poslanci priestor na všeobecnú diskusiu, na podanie pozmeňujúcich návrhov a na hlasovanie o ich doplnení do návrhu novely stanov. Výsledkom tejto diskusie bolo päť menších úprav, ktoré sa dostali do finálneho návrhu novely. Pri hlasovaní o novele stanov 30 účastníkov VZ bolo za, dvaja boli proti a nikto sa nezdržal.

Hneď po tejto významnej udalosti v živote združenia sprevádzanej potleskom došlo k menej slávnostnému aktu. V. Skalský vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu SZSZ, znemožňujúcu realizáciu normálnych procesov tak, ako sú uvedené v stanovách, a z toho vyplývajúcej potreby operatívnejšieho rozhodovania, v zmysle novej hlavy č. XV. navrhol hlasovať o vyhlásení núdzového stavu. Prítomní ho jednohlasne schválili.

Po vyčerpaní programu mimoriadneho VZ P. Lipták prečítal záverečné uznesenie, do ktorého poslanci navrhli o. i. zaradiť poďakovanie CSS za umožnenie konania mimoriadneho VZ. Program uzavrelo jednohlasné schválenie záverečného unesenia aj s týmto doplnkom.

Zlatko Papuček

Novembrové sviatky

(1. a 2. november)

Začiatkom mesiaca slávime dva sviatky - Všetkých svätých a Pamiatku všetkých verných zosnulých. Obidva sviatky majú svoj význam v živote cirkvi a tým aj v živote veriacich ľudí, pokrstených v mene Ježiša Krista a patriacich do spoločenstva Božieho ľudu, do Kristovej cirkvi. Prvý sviatok Všetkých svätých nám pripomína na príklade svätých jednu časť cirkvi, ktorú nazývame aj Cirkev oslávená. To sú všetci tí, ktorí dosiahli stav oslávenia a už prebývajú v dome Nebeského Otca, v Božom kráľovstve a majú účasť na nebeskej hostine v Božom spoločenstve a doslova, ako to opisuje apoštol Pavol, vidia Boha z tváre do tváre. Takisto nám ale tento sviatok pripomína aj naše pozvanie a povolanie k svätosti a dokonalosti nášho osobného života.

Druhý sviatok - Pamiatka všetkých verných zosnulých - nám pripomína inú časť cirkvi. Cirkev putujúcu, ktorou sme jednak my, tu na zemi žijúci ľudia, ale i tí, ktorí nás opustili v tomto pozemskom živote a ešte nedosiahli úplné spoločenstvo s Bohom v nebi. Dôvod – pretože nie vždy išli vo svojom živote po tej správnej ceste, po ceste, ktorou je Ježiš Kristus – ako to on sám povedal: „Ja som cesta, pravda a život“. Iste, mnohí z nich už patria do oslávenej cirkvi a mnohí z nich ešte čakajú na ten potrebný vstup do Božieho kráľovstva v očistci. Mohli by sme povedať, že je to v istom zmysle aj Cirkev trpiaca, pretože je to isté utrpenie, i keď nie telesné, ale duševné, akási bolesť duše, pretože už prešli osobným súdom, spoznali Boha z tváre do tváre, ale tá bolesť spočíva práve v tom, že ešte nemôžu prežívať tú krásu Božej prítomnosti, úplné spoločenstvo lásky.

Cirkev nám v tento sviatok ponúka možnosť, ktorá sa teologicky nazýva duchovná výmena darov, pomôcť týmto dušiam svojimi modlitbami dosiahnuť stav Božieho spoločenstva. A zároveň tento sviatok je aj vyjadrením nádeje vo večný život.

Dnes oveľa viac ako inokedy svet bojuje proti Bohu. Koľko ľudí dnes neverí v Boha, opúšťa náboženstvo, svoju vieru. A keď pozrieme na cintoríny v tieto dni, aké vyznanie, koľko ľudí putuje k hrobom svojich príbuzných. To je vyjadrenie túžby človeka po večnom živote, po duchovne, po viere vo večný život. Človek je stvorený nielen pre tento svet. Ale je povolaný k večnému životu. A počas týchto dní to aj dokazuje, nemožno predsa potlačiť to, čo je v nás samých.

Cintorín a hroby našich blízkych zosnulých, to je jedno veľké miesto zastavenia, na ktorom sa manifestuje a vyznáva viera človeka vo večný život. Pre nás o to viac, že máme túto nádej večného života potvrdenú Kristovým zmŕtvychvstaním. Kristov kríž a zapálená svieca – to sú symboly Veľkej noci, symboly Krista a pre nás odkazom veľkonočnej nádeje nášho zmŕtvychvstania k večnému životu.

Stanislav Brtoš

Parlamentné zastúpenie národností na dohľad

Nový volebný systém v Maďarsku by postavil príslušníkov národností pred dilemu: mohli by hlasovať buď za národnostnú, alebo za stranícku listinu. Takto aspoň vyzerá návrh novely volebného systému, ktorý predostrú v týchto dňoch parlamentným poslancom.

Podľa návrhu vládneho Fideszu by v novom volebnom systéme existoval v parlamente štatút národnostných „hovorcov“. Takto by mali všetky národnosti, ktoré sa pustia do volieb, zastúpenie aj v parlamente, povedal nedávno pre Maďarskú tlačovú agentúru MTI europoslanec za Fidesz János Áder.

Politik podotkol, že v súčasnosti je veľmi ťažké povedať, koľkí „spomedzi voličov s národnostnou identitou by hlasovali namiesto celoštátnej straníckej listiny za národnostnú.“ Ako dodal, je pravdepodobné, že početnejšie národnosti, ako napríklad Rómovia, Nemci, Slováci a Chorváti, budú mať väčšie šance získať parlamentný mandát, „ak dobre mobilizujú svojich voličov“. Ale Fidesz myslel aj na málopočetné národnosti, pre ktoré navrhuje zaviesť nový systém hovorcov. Títo by mali všetky kompetencie parlamentného poslanca okrem práva voliť. Mohli by sa prihovoriť na plenárnom zasadnutí, alebo podávať návrhy na zasadnutiach výborov. Hovorcu by mohli mať všetky tie národnosti, ktoré síce vedeli zostaviť listinu, ale nezískali dostatočný počet hlasov. Podľa návrhu Fideszu by národnosti mohli touto formou predkladať svoje problémy na parlamentných fórach a tým by bolo účinnejšie zastupovanie ich záujmov. J. Áder dodal, že nový parlament nemôže mať spolu s predstaviteľmi národností viac ako 200 poslancov. Návrh novely volebného zákona predostrú na prvé čítanie koncom októbra, koncepciu Fideszu zverejnili začiatkom mesiaca.

Podľa predbežných odhadov by národnosti mohli voliť za zvýhodnených podmienok: napríklad na získanie národnostného mandátu by stačila polovica hlasov straníckeho mandátu. Nie je isté, či národnostní voliči budú hlasovať radšej za národnostnú ako za stranícku listinu.

Parlamentné zastúpenie menšín v Maďarsku nariaďuje Zákon o právach národných a etnických menšín z roku 1993, dodnes však nebolo zabezpečené v praxi.

(ef)

Pesterzsébet

Verejné zasadnutie slovenskej samosprávy

V XX. obvode hlavného mesta, v Pesterzsébete, sa pred rokom založila slovenská samospráva. Vedenie najmladšieho obvodného slovenského voleného zboru v Budapešti 12. októbra na verejnom zasadnutí v reprezentatívnej sále obvodnej samosprávy podalo svedectvo o svojej doterajšej činnosti. Verejné zasadnutie uviedol krátky kultúrny program, v ktorom poslanci Daniel Fuhl a Anna Komjáthiová recitovali básne S. H. Vajanského a Jána Smreka a Zoltán Bárkányi Valkán čítal úryvky zo svojej novej knihy Pivnica. Žofia Komjáthiová spievala novohradské slovenské ľudové piesne.

O tohoročnej činnosti voleného zboru referovala predsedníčka zboru Anna Komjáthiová, ktorá zdôraznila, že po počiatočných neistých krokoch samospráva už úspešne realizuje svoje podujatia. Zahlásila, že ešte v tomto roku usporiada svoje najväčšie podujatie, obvodný slovenský národnostný deň, v rámci ktorého vystúpi spevácky zbor Ozvena a tanečný súbor Lipa. Taktiež ešte v tomto roku príde rad na zorganizovanie stretnutia čitateľov so spisovateľom Z. Bárkányim Valkánom a usporiadanie výstavy našich slovenských výtvarníkov.

Účastníci verejného zasadnutia svojimi pripomienkami a osožnými návrhmi sa snažili prispieť k úspešnejšej činnosti Slovenského voleného zboru v Pesterzsébete.

(ZB)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Polakvenger?

V Poľsku sa rozvinula celonárodná kampaň s názvom: Nechceme vo Varšave Budapešť! Poliaci sa boja, majú strach, púšťajú si do gatí z vidiny, že by aj u nich prevládali pomery ako tu, u nás. Na štyri roky tomu zabránili, ale čert nespí. Čože ich podnietilo robiť si posmech z maďarskej papriky, leča, vína, maďarskej beťárskej nátury a neviem, z čoho ešte? Lebo na internete sa šíria nesmierne zábavné videá a nápisy, napríklad namiesto Varszawy ukazuje dopravná tabuľa Budapeszt, Hungaroring prezentujú ako vyhliadkové auto visiace nad priepasťou, množia sa ironické inzeráty typu „vymieňam zloté za forinty“ no a skratku strany Jaroslava Kaczynského PiS vykladajú nie ako Právo a spravodlivosť, ale ako Paprika i saláma...

A už sme pri podstate či hlavnom aktérovi: J. Kaczynskom, bratovi tragicky zosnulého prezidenta, expremiérovi a lídrovi opozície – bývalej i súčasnej. Práve to je jeho problém, že v nedávnych voľbách nedokázal prejsť z opozície do vlády, nevládal poraziť stranu sympaťáka celoeurópskeho kalibru Donalda Tuska. A počas volebnej noci, už jasne ako porazený, J. Kaczynski vykreslil svoju víziu: však raz príde čas, keď aj vo Varšave bude Budapešť. To akože aj v Poľsku zvíťazí jeho strana, ktorá označuje za svoj vzor Viktora Orbána, presnejšie jeho, ešte presnejšie fideszácku dvojtretinovú väčšinu v parlamente. No a práve toto vybilo „u ľudí“ v Poľsku poistky: to teda nie, nechcú Budapešť, teda ani arogantnú vládu, ktorá sa neštíti siahať na všetko, čo by jej mohlo odporovať a brzdiť ju na ceste vpred, po vytýčenej ceste, a nikdy inak...

Našťastie to zostáva u bratov v rovine humoru, žartu, vtipu a šutky. Vysmievajú sa Kaczynskému, zároveň však vysielajú signály aj Orbánovi, ktorému by sa, veru, nepodarilo vyhrať voľby v Poľsku. V katolíckom Poľsku, ktoré sa postupne odvracia aj od tejto línie, aspoň od jej dogmatickej, fanatickej, zaslepenej vetvy. Ale nevolili ani ľavicu, tá nech sa varí vo vlastnej šťave. Tusk je pre nich ten pravý. Nie extrémny. Normálny.

Môj starý priateľ Leszek, ktorý bol roky spravodajcom Poľského rádia v Budapešti, teda má zvýšenú afinitu k Maďarom, si teraz vzdychá: „Chudáci Maďari, nestačí, že sú frustrovaní z úspechov Slovákov, teraz sa im aj tisícroční kamaráti Poliaci vysmievajú!“ Rád si spomína na naše zápasy v Budapešti, ešte za starých mierových čias v 90. rokoch, keď sme si merali sily skôr v krčme a známe heslo sme menili už po prvom pive s unikumom: „Polak, Slowak, dwa bratanki, i do bitki, i do szklanki!”. Neraz sa však stalo, že si k nám prisadol maďarský novinár („Venger”), s ktorým sme chodievali aj do parlamentu do „bitki“, aj sme s ním dvíhali „szklanki“, čiže poháre. S Leszkom sme sa zhodli, že kolegov by sme pribrali do partie aj teraz...

Slovenskí autori v PolíSz-e

Spoločensko-literárny magazín PoLíSz zaradil do svojho septembrového čísla preklady diel slovenských autorov v Maďarsku.

„Kedysi početná komunita Slovákov v Maďarsku bola v minulom storočí najviac postihnutá asimilačnými tlakmi. Prejavilo sa to v kvantitatívnej aj v kvalitatívnej úrovni ich literárnej tvorby,“ píše vo svojom úvode Imrich Sedlák. O súčasnej situácii a o tom, ako sme sa k nej dostali, napísal úvahu Imrich Fuhl, ktorý je v časopise zastúpený aj básňami. Okrem neho tu nájdeme básne od Juraja Dolnozemského, Gregora Papučka, Alexandra Kormoša, Evy Fábiánovej a Oldřicha Kníchala, ktorý je v zbierke zastúpený aj novelou. Spomedzi prozaikov nachádzame výber z diel Zoltána Bárkányiho Valkána, Michala Hrivnáka a Pavla Kondača. Výber zostavil Konrad Sutarski.

Literárny a kultúrny časopis PoLíSz vydáva Združenie Dielne Kráter. Diela slovenských autorov z Maďarska sú uverejnené v 37. čísle časopisu, v rubrike Spolu je lepšie. Časopis si môžete zaobstarať v Budapešti, v knihovníctve Kráter.

(ef)

Oslava seniorov v Santove

Samospráva obce Santov usporiadala 9. októbra oslavu starších občanov. V aule miestnej základnej školy pripravila pre občanov starších ako 70 rokov kultúrny program spojený s večerou a hudbou.

Oslavu začali najmenší. Žiaci materskej školy pozdravili dôchodcov kytičkou slovenských a maďarských detských hier, básní a piesní. Po nich nastúpili na imaginárne javisko žiaci základnej školy a mládež, ktorí spievali a recitovali. Svojich rovesníkov pozdravil v tomto roku 70-ročný básnik Alexander Kormoš, ktorý so svojím žiakom Tomášom Kuhajdom zahral na gitare spracované santovské ľudové piesne. Zlatým klincom programu bolo vystúpenie členov pávieho krúžku, ktorí zaspievali miestne ľudové piesne. Pridali sa k nim aj mnohí účastníci oslavy.

Po kultúrnom programe sa slova ujala starostka Santova Eva Čičmanczaiová, ktorá pripomenula, že Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov vyhlásilo v roku 1990 1. október za Medzinárodný deň seniorov. Tento deň si teda pripomíname už 20. rok. Dôvodom bola neutešená správa o demografickom vývoji, ktorá konštatovala, že populácia starne. Starnutie populácie prináša so sebou významné hospodárske a sociálne výzvy, tak pre vyspelé, ako aj pre rozvíjajúce sa krajiny. Úcta k starším by mala byť samozrejmosťou či už v rodine, na pracovisku alebo v dopravných prostriedkoch, jednoducho všade. Starší človek je predovšetkým skúsený človek. Svojimi životnými skúsenosťami a cennými radami môže obohatiť život rodiny a byť jej oporou a príkladom. Na konci svojho príhovoru pani starostka pozdravila najstarších občanov obce. V súčasnosti najstarším Santovčanom je Ján Ežiáš, ktorý v novembri oslávi 94. narodeniny, najstaršou ženou je Júlia Biliková rod. Krausová. Pani Júlia prišla na oslavu, takže mohla prevziať darček k januárovým 91. narodeninám. Tiež 91 rokov majú Paula Szőnyiová rod. Majneková, Gejza Czagány, kým Anna Trkalová rod. Glücková, Katarína Farnadiová, Rozália Harasztiová a Helena Kollárová oslávili alebo v blízkej budúcnosti oslávia 90 rokov. E. Čičmanczaiová zvlášť pozdravila manželské páry, ktoré oslavujú alebo oslavovali v tomto roku okrúhle výročie uzavretia manželstva. Najdlhšie – 61 rokov - žijú spolu František Bogár a Magdaléna Czagányová. Tri manželské páry slávia v tomto roku okrúhle 60. výročie sobáša. Sú nimi Florián Kormoš a Helena Kostolánska, Rudolf Čičmanczai a Katarína Blašková a Pavol Kormoš a Marta Frišalová. Pani starostka zablahoželala jubilantom a odovzdala im, ako aj tým občanom, ktorí práve v deň osláv mali narodeniny, darček.

Po oslavách sme sa spýtali pani starostky, aké možnosti má santovská samospráva na podporu starších občanov a sociálne slabších rodín. Ako uviedla, majú iba zákonom dané možnosti, teda ak sa niekto obráti na samosprávu so žiadosťou o podporu na zaplatenie režijných nákladov, prípadne o inú podporu a vyhovie požiadavkám, tak mu vedia pomôcť. Okrem toho sú členmi mikroregionálneho združenia Slnečná strana (Napos oldal) so sídlom v Nagykovácsi, ktoré združuje sociálne služby okolitých osád. V rámci združenia majú možnosť pomáhať chorým pri nákupoch, nosiť im obedy, odprevadiť ich k lekárovi a pod. Ale sú právom hrdí na klubovú činnosť santovských seniorov, ktorí sa stretávajú aspoň raz mesačne v miestnosti, ktorú im vybudovali v kultúrnom dome. „Organizujú rôzne podujatia, oslavujú narodeniny a meniny, organizujú plesy, napríklad oberačkový, ale aj na Silvestra, hoci ten usporiadajú už 30. decembra,“ povedala starostka.

Po milom programe nasledovala večera, potom sa seniori mohli ešte zabávať pri muzike kapely Santovská nálada, ktorú vedie Jozef Széplaki. Najviacej sa však tešili z toho, že sa stretli s priateľmi, rovesníkmi a mohli sa dochuti pozhovárať.

(ef)

Šárania na omši v Budapešti

Prvá októbrová nedeľa bola veľmi krásna. Potešilo nás príjemné počasie, ale aj pohľad na plné lavice v kostole sv. Jozefa. V túto nedeľu prišli k nám veriaci z Dabašu-Šáre, a to nielen staršia generácia, ale aj žiaci základnej školy. Svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya, miništrovala Beáta Erdeiová a Božie slovo čítala Ildika Klauszová Fúziková.

V homílii sme si vypočuli podobenstvo o vinici. Vinohradník dal do prenájmu svoju veľkú vinicu za časť úrody. „Pán čaká úrodu, posiela sluhov, napokon posiela svojho syna... no nájomníci sa ukrutne vypočítavo zachovali voči pánovi“...“Vinica v tomto podobenstve je kráľovstvo nebeské, ktoré Pán Boh daroval ľudu a čaká duchovné ovocie. Pán Boh posiela svojich poslov, prorokov, spravodlivých ľudí, no ľudia ich nepochopia, vyženú, zabijú... Ani svojho Syna neušetril, ale vydal ho v obetu za nás... Kto by nespoznal v tomto príbehu celú tragédiu ľudských vzťahov k milujúcemu Bohu v našich dejinách! Je to podobenstvo o nás a pre nás.“

Po sv. omši sa veriaci zišli na fare. Bolo nás tak veľa, že nestačili stoličky. V mene hostiteľa, Slovenskej samosprávy VIII. obvodu, privítala prítomných podpredsedníčka zboru Monika Szelényiová. Osobitne pozdravila predsedníčku Slovenskej samosprávy v Dabaši-Šáre Ruženu Božíkovú, učiteľku Katolíckej školy sv. Jána Nepomuckého Magdalénu Šuhajdovú-Kohanovú a organizátorku účasti na slovenskej sv. omši v hlavnom meste, vedúcu slovenskej organizácie a speváckeho zboru Rozmarín v Dabaši-Šáre Teréziu Bálintovú, ako aj prítomných predsedov slovenských samospráv jednotlivých obvodov Budapešti. Poďakovala Slovenskej samospráve IX. obvodu za financovanie cestovných nákladov hostí z Dabašu-Šáre a za občerstvenie. Zároveň poďakovala gazdinkám za koláče a chýrne šárske „rejteše“. Otec Atila Kónya sa poďakoval organizátorom, že na omšu prišla aj mládež, aby si vypočula Božie slovo v slovenskom jazyku. Pozdravil aj hostí zo Slovenska, rodinu Babicovú zo Zvolena, ktorá odnesie správu o našich spoločných cirkevných podujatiach do našej materskej krajiny. Po spoločnej modlitbe sme ochutnali dobroty a dali sa do priateľskej debaty. Ďakujeme za krásny zážitok a bratskú lásku.

(cz. r.)

Sčítanie ľudu 2011

817 tisíc domácností sa už zaevidovalo

Možnosť zapojiť sa do sčítania ľudu v Maďarsku prostredníctvom internetového formulára sa skončila 16. októbra o polnoci. Využilo ju 817 tisíc domácností, čo je necelých 17 percent všetkých domácností, informoval Ústredný štatistický úrad (KSH). Sčítanie ľudu sa začalo 1. októbra a potrvá do konca mesiaca. Obyvatelia môžu odpovedať na príslušné otázky od 17. októbra už iba na klasických papierových formulároch.

Najviac elektronických podaní zaznamenali v hlavnom meste, kde pomer internetových formulárov dosiahol 27 percent domácností. Na západe Maďarska bol tento pomer vyšší než na východe. Podľa vyjadrenia hovorkyne KSH pre sčítanie ľudu Eszter Virághovej pre tlačovú agentúru MTI, tieto údaje odzrkadľujú pomer pripojenia domácností na internet. Celkový pomer odovzdaných klasických i elektronických formulárov dosiahol v nedeľu 50 percent. Oficiálne sčítanie obyvateľstva sa v Maďarsku koná raz za desať rokov od roku 1870. Pri ostatnom sčítaní obyvateľstva v roku 2001 zaregistrovali 10,2 milióna ľudí, o 175 000 menej než v roku 1990.

(tasr)

Vysoké Tatry v Slovenskom inštitúte

Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) v Maďarsku a Slovenský inštitút Budapešť usporiadali 11. októbra v sídle SI prezentáciu mesta Vysoké Tatry. Medzi pozvanými boli zástupcovia maďarských médií a cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú pobyty a služby vo Vysokých Tatrách, prípadne na celom Slovensku. Prezentácia bola načasovaná na obdobie príprav cestovných kancelárií a touroperátorov na zimnú turistickú sezónu, pred špecializovaným zimným veľtrhom Snehová show (HóShow).

Prítomných v mene organizátorov privítali zástupkyňa SACR v Budapešti Soňa Jelínková a riaditeľka SI Jana Tomková. Zvlášť pozdravili primátora mesta Vysoké Tatry Jána Mokoša, riaditeľa klastra Tatry Petra Chudého a vedúceho odboru stratégie a rozvoja SACR Františka Stana.

- Veľmi sa tešíme tomu, že ste toľkí prišli, - povedala Jana Tomková a poďakovala pracovníkom SACR a novinárom za úspešnú spoluprácu. Ako povedala, vďaka tomu je Slovensko v maďarských médiách čoraz viacej prezentované. Slovo od nej prevzala delegácia mesta Vysoké Tatry.

- Mesto Vysoké Tatry prichádza pravidelne do Budapešti informovať prostredníctvom vás, novinárov, celú maďarskú verejnosť o aktuálnej ponuke a novinkách v cestovnom ruchu v regióne Vysoké Tatry. Tento rok sme prišli medzi vás obzvlášť radi, pretože po niekoľkých rokoch poklesu maďarských turistov v Tatrách a na Slovensku vôbec je práve prvý polrok 2011 tým obdobím, keď sme zaznamenali nárast návštevníkov z Maďarska až o 21,5 percenta. Zo správy Maďarskej národnej turistickej organizácie vieme, že v tomto období nastal nárast slovenských turistov v Maďarsku až o 27 percent. Tento rok je pre nás okrúhlym, 140. výročím vzniku masového cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Vďačíme za to dobudovaniu košicko-bohumínskej železnice v decembri 1871. Táto spojila nielen Tatry s Budapešťou, ale aj s celou Európou, čím sa prakticky začala písať nová kapitola v návštevnosti Vysokých Tatier. Samotná železnica bola postupne obohatená o unikátny tatranský dopravný systém, ktorý zahrňuje tatranskú elektrickú železnicu, zubačku z Tatranskej Štrby na Štrbské pleso, pozemnú lanovku zo Starého Smokovca na Hrebienok a kabínkovú lanovku z Tatranskej Lomnice cez Skalnaté pleso na Lomnický štít. U nás, vo Vysokých Tatrách, každoročne investujeme do nových služieb a do skvalitnenia a modernizácie tých existujúcich. Celkový objem investícií na túto zimu v stredisku Tatranská Lomnica je plánovaný na 7 miliónov eur, čo sú približne 2 miliardy forintov. Po tejto investícii bude Tatranská Lomnica druhým najväčším lyžiarskym strediskom na Slovensku po Jasnej v Nízkych Tatrách, pričom pribudne nielen nová zjazdovka Buková hora v dĺžke 2,7 kilometra, ale aj prvá osemsedačková lanovka na Slovensku. Najdôležitejšie je rozšírenie moderného zasnežovacieho systému, ktorý poskytne päťmesačnú garanciu snehu v roku, ďalej bezplatné parkovanie priamo pri lyžiarskych strediskách či bezplatnú prevádzku skibusov medzi Starým Smokovcom a Tatranskou Lomnicou, čo patrí už k štandardu poskytovaných služieb pre lyžiarskych návštevníkov Vysokých Tatier. Vieme, že maďarskí turisti v zime radi navštevujú nielen Vysoké Tatry, ale aj ďalšie slovenské strediská. Preto by som tu vyzdvihol ponuku Slovakia Super skipasu, ktorý bude platný v zimnej sezóne v strediskách Tatranská Lomnica, Starý Smokovec, Štrbské pleso, Donovaly, Veľká Rača, Ružomberok a Jasná. Ponuka - viac ako 94 kilometrov lyžiarskych tratí na jeden skipas - je slovenským unikátom, - povedal primátor mesta Vysoké Tatry Ján Mokoš.

- Cítime, že pokrízový vzrast, čo sa týka cestovania v okolitých krajinách, je vidieť. Aj keď to znie trochu konkurenčne, tešíme sa z toho, že sa zvyšuje počet slovenských turistov v Maďarsku. Sme štátnou agentúrou a musí byť naším záujmom aj niečo druhoradé, ako primárne budovať biznis v oblasti cestovného ruchu. Ako priatelia sa nesmieme báť otvoriť trochu citlivejšie témy a ako susedia urobiť všetko pre to, aby sa nám žilo ako priateľom. Čiže nechcem obísť otázku vplyvu politickej situácie na cestovný ruch. Sme v dobe, keď nové generácie nie sú osobne spojené, s časmi, keď sme robili veľmi intenzívnu spoločnú históriu. Tieto nové generácie buď stratia záujem o suseda, pretože ho vôbec nebudú poznať, alebo ho stratia preto, lebo majú jednostrannú informáciu. V dnešnej dobe, myslím si, že neexistuje iná oblasť, ako oblasť turizmu, ktorá sprostredkúva výmenu osôb, teda zabezpečuje, že sa národy vzájomne spoznajú. Z tohto pohľadu a z pohľadu dnešnej štátnej politiky nás teší nárast maďarských turistov. Jedným z takýchto prejavov je aj skutočnosť, že minulý týždeň poslal minister zahraničných vecí SR potvrdzujúci list, že prevezme záštitu spolu zo svojím maďarským kolegom nad amatérskymi majstrovstvami Maďarska v lyžovaní, ktoré sa po dlhých rokoch uskutočnia koncom januára na Slovensku, v Donovaloch, - informoval prítomných vedúci odboru stratégie a rozvoja SACR František Stano.

Po privítacích a informačných slovách Soňa Jelínková dala priestor novinárom na kladenie otázok. Viacerí boli zvedaví na to, ktorá sezóna je najdôležitejšia z hľadiska turizmu. Dozvedeli sme sa, že v Tatrách najdôležitejšou časťou roka je leto, vtedy je tam zhruba 50% celoročných návštevníkov. Zimná sezóna, ktorá sa začína začiatkom decembra, predstavuje zhruba 30%. Hoteliéri sa tohto roku pripravujú na dlhú, päťmesačnú zimu. Ubytovacie kapacity sú vo Vysokých Tatrách dostatočné, turisti si nemusia vopred rezervovať miesta. Špičkovými obdobiami sú týždne okolo Nového roka a Veľká noc, keď si početnejšie skupiny musia rezervovať miesta, ale individuálni záujemcovia nemajú ani vtedy problém s ubytovaním. Vysoké Tatry navštevujú predovšetkým Slováci, Poliaci, Rusi, Ukrajinci a Maďari. Lôžkové kapacity sú vo všetkých kvartáloch využité približne na 40%.

Čo sa týka cien, hotely ich nezvýšili, superskipasy sú drahšie, o desať percent. Do systému superskipasov vstúpilo ďalšie stredisko Ružomberok a spolu s ním je momentálne 94 kilometrov lyžiarskych dráh. Ďalšou novinkou je, že bude možné v rámci toho systému vstúpiť aj do aquaparku Tatralandia v Liptovskom Mikuláši. To znamená, že kto príde častejšie si zalyžovať do Tatier, alebo bude nepriaznivé počasie, ten môže využiť wellness služby o štyridsať percent lacnejšie.

Súčasťou prezentácie bolo otvorenie výstavy malieb a fotografií o Vysokých Tatrách a predstavenie sa mesta Vysoké Tatry. Prezentácia Vysokých Tatier skončila ochutnávkou slovenských špecialít.

Andrea Szabová Mataiszová

Anna Bačkaiová prevzala vyznamenanie mesta

Nové Mesto pod Šiatrom poznajú len príslušníci slovenskej národnosti. Totiž po maďarsky sa mesto volá Sátoraljaújhely. Kto v súčasnosti sleduje dianie v tomto prihraničnom meste v severovýchodnom kúte našej krajiny, ten vie, že tohto roku oslavuje 750. výročie svojho založenia.

Tým čitateľom, ktorí o tom nevedia prezradím, že kráľovské výsady dal mestu kráľ Štefan V., syn Belu IV., v roku 1261. Obyvateľom mesta to pripomína i socha sediaceho kráľa pred historickou budovou piaristického kostola a Gymnázia Lajosa Kossutha na Kazinczyho ulici. Mesto počas histórie prežilo svoj rozkvet i pád. Najväčší rozmach nadobudlo počas zastávania ústredného postavenia v bývalej zemplínskej stolici. V tom období tu pôsobili Ferenc Kazinczy aj Lajos Kossuth.

Viac než na podrobnú analýzu histórie tohto mesta, v ktorom od roku 1998 pôsobí slovenská menšinová samospráva, sa chcem zmieniť o týždňovom programe pod názvom Novomestské dni (Újhelyi Napok). Je to séria kultúrnych podujatí, organizovaných pri príležitosti Dňa mesta. Nariadenie miestneho zastupiteľstva z roku 1997 hovorí aj o udeľovaní rôznych vyznamenaní. Na Deň mesta pripadá udeľovanie Ceny verejnej úcty osobe, resp. kolektívu, ktorí si získali verejné uznanie za prácu vykonanú v oblasti priemyslu, poľnohospodárstva, obchodu a cestovného ruchu.

Členovia slovenskej samosprávy mali veľkú radosť, keď túto cenu dostala dlhoročná predsedníčka tohto zboru Anna Bačkaiová. Z rúk primátora mesta Pétera Szamosvölgyiho ho pani predsedníčka prevzala 24. septembra 2011 za prítomnosti štátneho tajomníka Ministerstva národných zdrojov Jánosa Halásza, dvoch parlamentných poslancov Richarda Hörcsika a Ferenca Ódora a početnej verejnosti.

Anna Bačkaiová sa narodila v obci Baňačka, dnes administratívnej časti mesta. Základnú školu skončila v rodnej obci a gymnázium v Novom Meste pod Šiatrom. Roku 1967 začala realizovať svoj sen stať sa zdravotnou sestrou, keď popri zamestnaní v miestnej nemocnici začala diaľkovo študovať sa strednej odbornej škole zdravotníckej. Pôsobila na chirurgickom oddelení vo funkcii hlavnej odbornej asistentky, a to až do odchodu do dôchodku v roku 1995.

Bez práce však nezostala ani potom. Na čele miestnej slovenskej samosprávy stojí od jej začiatkov. V rokoch 2002-2006 vykonávala funkciu menšinovej poslankyne v mestskom zastupiteľstve. Práve v tom období odovzdali do prevádzky rekonštruovanú budovu kultúrneho domu v Baňačke, ktorá je dnes sídlom niekoľkých občianskych organizácií, medzi nimi aj slovenských. Anna Bačkaiová sa v roku 2004 stala vedúcou Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra v Baňačke. Jej pričinením sa v tejto mestskej časti na folklórnych a cirkevných stretnutiach vystriedalo mnoho kultúrnych telies. Celoštátna slovenská samospráva ju poverila prípravnými prácami a neskôr vedením Oblastného domu zemplínskych Slovákov. V tomto pôvodnom bohatou národopisnou zbierkou preplnenom dome milým slovom, nekonečnou trpezlivosťou sprevádza návštevníkov a rozpráva im o časoch minulých. Anna Bačkaiová je častým hosťom aj v novomestskej slovenskej škole. Žiaci ju oslovujú teta Annuška a majú ju za členku učiteľského zboru.

A. Bačkaiová je zakladajúcou členkou ženského speváckeho zboru Rozmarín, ktorý toho roku ako 15-ročný získal ocenenie Za našu národnosť vo Veľkom Bánhedeši. Stará sa aj o vydavateľskú činnosť. V súčasnosti pracuje na vydaní DVD tohto súboru a národopisnej publikácie o obci Baňačka.

Neúnavná a vytrvalá práca Anny Bačkaiovej je príkladom pre mnohých z nás, preto mi na záver dovoľte aj v mene čitateľov nášho týždenníka popriať členke Valného zhromaždenia CSS veľa zdravia, šťastia a elánu do ďalších rokov !

(jk)

Spoločná listina im má pomôcť najmä na medzinárodnej úrovni

Únia a vidiecky parlament podpísali dohodu

Zmluvu o spolupráci podpísali zástupcovia Únie slovenských organizácií v Maďarsku s Vidieckym parlamentom na Slovensku v polovici októbra. Dohodu spečatili v Revúcej a ako povedal predseda krajanskej organizácie František Zelman, od dohody očakávajú najmä rozšírenie možností pri zachovávaní remesiel, zvykov a tradícií. Predsedníčka Vidieckeho parlamentu na Slovensku Mária Behanovská doplnila, že spoločná listina im má pomôcť najmä na medzinárodnej úrovni, keď sa budú spoločne uchádzať o peniaze z grantov.

Do mesta prvého slovenského gymnázia pricestovali zástupcovia slovenských organizácií druhý októbrový víkend najmä preto, aby sa zúčastnili na odovzdávaní cien v súťaži Vidiecka žena Líderka roka 2011. Inšpiratívnu súťaž by chceli časom vyskúšať aj v Maďarsku. „Naša únia zastupuje veľa organizácií. Očakávame od tejto dohody, že budeme mať viac možností na spoluprácu a platí to aj pre ostatné organizácie, ktoré sú našimi členmi. Priestor vidím predovšetkým v kultúrnej oblasti. Naše organizácie a spolky sú zamerané na zachovávanie slovenskej kultúry a tradícií,” povedal F. Zelman. O súťaži, ktorá by motivovala vidiecke ženy aj v Maďarsku, zatiaľ nehovoria, jej organizovanie bude záležať predovšetkým na dohode členských organizácií. Vidiecky parlament na Slovensku spolupracuje so Slovákmi v Maďarsku už dlhšie obdobie. „S našimi priateľmi z Maďarska sme začali budovať vzťahy zhruba pred dvoma rokmi. Chceli sme vytvoriť projekt cezhraničnej spolupráce na podporu remesiel, zachovávania tradícií a zvykov. Podali sme projekt, no neboli sme úspešní. Naši priatelia tiež zistili, že sú príliš malá organizácia a že by mali problém spoločný projekt zaplatiť. V minulosti už mali organizáciu, ktorá zastrešovala všetky slovenské organizácie, tak sa dohodli, že ju treba naštartovať k životu. Vznikla tak Únia slovenských organizácií v Maďarsku. Ozvali sa, že chcú pokračovať v spolupráci a že to zastrešia podpísaním zmluvy tejto ich organizácie s našou celoslovenskou organizáciou - Vidieckym parlamentom,” vysvetlila Mária Behanovská.

(tasr)

Viliam Judák v Stoličnom Belehrade

Pri príležitosti 153. výročia narodenia biskupa Dr. Otakara Prohászku, rodáka z Nitry, 10. októbra navštívil nitriansky biskup Mons. Viliam Judák Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) v Maďarsku, kde spolu s miestnym biskupom Mons. Antalom Spányim slávil slávnostnú svätú omšu. Biskup Judák vo svojej homílii priblížil život, dielo a odkaz biskupa Prohászku, ktorého proces beatifikácie (prehlásenia za blahoslaveného) sa v súčasnosti pripravuje. „Od začiatku jeho kňazskej činnosti sa uňho prejavilo výrazné sociálne cítenie. 7. októbra 1883 si zapísal do svojho denníka: Príhovor prímasa vo mne vzbudil vedomie o utrpení a ťažkostiach dnešnej doby... Pomôž sebe, pomôž spolubratom a mnohým miliónom duší... Modli sa a trp vo svojej duši... Toto je plameň a horúca túžba v mojej duši... Pre takéto veľké ciele obetujem svoju dušu v tomto okamihu... Rozhodol som sa pre dielo siahajúce do večnosti. Budem to plniť až do poslednej bodky, do posledného dychu môjho života, po vyliatie poslednej kvapky. Tieto šľachetné predsavzatia sa usiloval plniť s veľkým oduševnením a obetavosťou,“ uviedol. O biskupovi Prohászkovi okrem iného tiež povedal, že sa mnoho modlil a neúnavne pracoval. „Svoje názory neskrýval, ale využil všetky možnosti, aby jeho činnosť pre dobro iných bola úspešná. V akademickej oblasti prešiel všetkými stupňami: bol profesorom na gymnáziu, profesorom morálky, pastorálnej teológie a dogmatiky; v roku 1904 bol menovaný za univerzitného profesora. Bol riadnym členom Maďarskej akadémie vied. Mohli by sme povedať, že sa stal všetkým, čím len mohol byť. Pritom sa nechcel stať vedcom, ani filozofom, ani otcom ideológie, ani revolucionárom. Chcel byť apoštolom, ako o tom svedčia nielen slová, ale celý život. Ježiš nebol cisár, vedec, alebo umelec. Jeho programom nebolo vládnuť, ale slúžiť. Ľuďom nesľuboval blaženosť skrze múdrosť tohto sveta, hovorieval. Predstavoval Ježiša ako Božieho Syna a človeka zároveň, ktorý nosil v sebe Božie kráľovstvo a chcel ho sprostredkovať všetkým. Preto O. Prohászka chcel byť skutočným nasledovníkom Ježiša Krista. Usiloval sa o jedno: ohlasovať Krista a jeho evanjelium pre človeka 20. storočia. Urobiť ho zrozumiteľným a aktuálnym.” Po slávnostnej svätej omši sa konal sprievod k hrobu Dr. Otakara Prohászku, kde modlitbou a položením venca pamätná slávnosť vyvrcholila.

(tkkbs)

Keď sa povie zahraničný Slovák

...vlastne už titulok je zľahučka politicky nekorektný. Presadil sa totiž termín Slovák žijúci v zahraničí. Myslím si, že trochu na škodu veci, pretože existuje kvalitatívny rozdiel medzi tým Slovákom, ktorý na kratšiu, či dlhšiu obmedzenú dobu žije v zahraničí, a Slovákom, ktorého domov je mimo Slovenska, ktorý je skutočným zahraničným Slovákom. Tento drobný terminologický chaos, ktorý sa občas premieta aj do dotačnej a inej politiky voči krajanom, však nie je tým najdôležitejším, o čom by som chcel písať...

Mnohokrát som zdôrazňoval, že v zahraničí žije tretina slovenského národa. Podľa oficiálnych odhadov, s ktorými pracuje slovenská vláda, sú to vyše dva milióny ľudí. Najviac v USA, druhá najväčšia komunita, takmer 400-tisícová, žije práve v Česku. Výsledky sčítania z tohto roka možno odhady mierne upravia, kvalitatívne sa však nezmení nič.

Kto teda sú zahraniční Slováci? Otázka to nie je triviálna. Ako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí zastupujem stovku členských organizácií v 24 krajinách sveta, stretol som sa s krajanmi i z mnohých iných, vari dvadsiatku komunít som osobne navštívil, sám som súčasťou jednej z nich, keďže celý svoj dospelý život, 21 rokov, žijem v Prahe...

Mal by som teda vedieť, kto zahraniční Slováci či Slováci žijúci v zahraničí sú.

Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí (číslo 474 z roku 2005), ktorý by naozaj bolo treba čo najskôr novelizovať, ponúka trochu kostrbatú definíciu: Slovákom žijúcim v zahraničí je podľa neho každá osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na území SR a je štátnym občanom Slovenskej republiky, alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ale uchováva si národné povedomie, a on alebo jeho predok v priamom rade má slovenskú národnosť. Odhliadnime od tejto nesympatický znejúcej „právničiny", a skúsme zhrnúť po slovensky, kto Slováci žijúci v zahraničí sú. Predovšetkým, je to celý rad veľmi rozdielnych skupín ľudí.

Ak sa na to pozrieme chronologicky, nemôžeme nezačať dolnozemskými Slovákmi, ktorí sa pred troma stovkami rokov vybrali osídliť územia na juhu vtedajšieho Uhorska, vyľudnené po vyhnaní Turkov. Dorazili najprv na územie dnešného južného Maďarska, odtiaľ pred štvrť tisícročím pokračovali ďalej, do Srbska, Rumunska, Chorvátska. Ide o kompaktne žijúcu komunitu, ktorá si obdivuhodne uchováva jazyk, kultúru i povedomie, kde funguje slovenské školstvo i neuveriteľné množstvo ďalších slovenských inštitúcií. Zachovaniu identity napomohla i náboženská odlišnosť - väčšinu tamojších Slovákov totiž tvoria luteráni, sú však i výnimky, napríklad katolíci v rumunskom pohorí Bihor. V zahraničí sa ocitli s rozpadom Rakúsko-Uhorska, spolu so Slovákmi na severe Maďarska, história ktorých je odlišná, či so Slovákmi v Rakúsku. Ďalšou skupinou bolo masívne vysťahovalectvo do zámoria, teda do USA, Kanady, ale aj do Južnej Ameriky, predovšetkým do Argentíny, od konca devätnásteho storočia, posilnené v rokoch veľkej hospodárskej krízy. Pred druhou svetovou vojnou a počas nej potom utekali antifašisti a najmä Židia. Po nej nielen ľudia, spojení s režimom vojnového slovenského štátu, ale aj tí, ktorí sa pomerne jasnozrivo obávali prítomnosti sovietskej armády a jej dôsledkov. Popritom sa, samozrejme, udiali aj dve územné straty, ktoré dostali do zahraničia ďalších Slovákov - tých na niekdajšej Podkarpatskej Rusi, teda dnešnej Zakarpatskej Ukrajine, i tých v obciach severnej Oravy a Spiša, ktoré pripadli Poľsku (tento pohyb hraníc nastal už i predtým). A potom prišla emigrácia demokratickej a podnikateľskej elity po roku 1948, ďalší veľký exodus po vstupe sovietskych vojsk do ČSSR, teda po roku 1968. Emigrovalo sa predovšetkým do USA, Kanady, Austrálie, masívne do krajín západnej Európy, nezanedbateľná skupina ľudí napríklad aj do Izraela. Popritom sa do zahraničia dostávali Slováci i legálnym vysťahovaním, vrátane sobášov. A po roku 1989 sa hranice otvorili, mnoho občanov Slovenska migrovalo a migruje za prácou, za štúdiom, za rodinou. Najmladšou komunitou sme vlastne my, Slováci v Česku, keďže sme sa v zahraničí ocitli zo silvestrovského večera 1992 na novoročné ráno 1993.

Ak by sme to zhrnuli z trošku iného zorného uhla, Slováci v zahraničí sú aj tí, ktorí sa tam už narodili, ale v rodine a v duši si uchovávajú kus slovenskosti, napríklad na Dolnej zemi aj viac než desať generácií. Sú to aj tí, ktorí sa ocitli v zahraničí v dôsledku štátoprávnych zmien a posúvania hraníc, rovnako však i tí, ktorí sa vysťahovali do zahraničia, bežali cez hranice, nevrátili sa zo zájazdu, alebo odišli bez problémov, to záleží od obdobia i okolností.

Sú to občania iných štátov so slovenskou národnosťou, sú to viacnásobní občania, ku ktorým patrí aj autor tohto článku, „vlastniaci" české i slovenské občianstvo, a sú to aj občania Slovenska, žijúci v rôznych krajinách. Dlho i kratšie, s trvalým pobytom v inej krajine i bez neho. Tu kdesi nám chýba ten pojem navyše, ktorý sme zbytočne opustili. Áno, slovenský študent v Česku (a že ich je pomaly 20 tisíc) asi nie je zahraničný Slovák, stále sa dá predpokladať, že sa môže vrátiť, stále je asi doma na Slovensku, ale iste je počas štúdia Slovákom žijúcim v zahraničí.

Úplne prvú skúsenosť s krajanským svetom mimo Česko som získal v rumunskom Nadlaku, kde som sa v roku 1993 ocitol ako 21-ročný študent a bol som šokovaný nielen tým, čo som tam videl a počul na konferencii slovenských spisovateľov, novinárov a kultúrnych pracovníkov žijúcich v zahraničí, ale najmä tým, že sa na ulici i v obchode dohovorím, v tomto od Slovenska vzdialenom meste, po slovensky. Inšpirovalo ma to natoľko, že ma to vysotilo z dráhy fyzika kamsi celkom inam. Na dosť hrboľatý chodníček, na ktorý som nesmelo vstúpil už krátko predtým, keď som sa len horko-ťažko nechal presvedčiť, aby som sa zúčastnil na jednom stretnutí Slovákov v Prahe... a potom mnohých ďalších...

Kto vlastne tí zahraniční Slováci a Slováci žijúci v zahraničí sú a čo ich spája? Asi som sa odpovede dotkol v jednom rozhovore pre Tlačovú agentúru SR, ktorý mal titulok: „Až v zahraničí si uvedomíte, že ste súčasťou národa." Nemyslel som to ani trochu pateticky a ani nie som z inej doby. V zahraničí skutočne pochopíte, že pre vás je hodnotou, aby ste počuli slovenčinu, zažili slovenské kultúrne podujatie, možno dokonca zatancovali si v súbore, aby sa vaše deti naučili aj po slovensky... A tým napokon obohacujú aj krajiny, kde žijú, vytvárajú mosty medzi dvoma kultúrami, spravidla majú veľmi pozitívny vzťah k obom. A že súčasne Slováci v zahraničí predstavujú ohromný potenciál aj pre Slovensko, otvárajú mu dvere pri nadväzovaní vzťahov kultúrnych, politických či ekonomických, pri propagácii cestovného ruchu, vytvárajú hodnoty, o tom vari ani netreba hovoriť. Vlastne na Slovensku treba. Tam to bohužiaľ stále na rozdiel od Maďarov, Poliakov či Francúzov priveľmi nevedia...

Vladimír Skalský

Slovenské dotyky

(Krátené)