Obnovený súbor budov békeščabanskej slovenskej školy

Konkurencieschopné vedomosti a rovnosť šancí

Obnovila sa budova Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe. Nejde však iba o obnovu budovy: na záverečnom podujatí projektu zameraného na rozvoj infraštruktúry a obnovu obsahu inštitúcie riaditeľka Edita Pečeňová uviedla, že na tieto ciele získali zo zdrojov Európskej únie viac než 100 miliónov forintov. Vďaka projektu obnovili budovu a naskytne sa možnosť aj na obsahovú modernizáciu výchovno-vzdelávacej práce. Cieľom je zabezpečenie rovnosti šancí a získavanie konkurencieschopných vedomostí pre škôlkarov, žiakov základnej školy, gymnázia a obyvateľov žiackeho domova.

V mene prevádzkovateľa Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa o modernom poslaní národnostnej inštitúcie zmienil predseda CSS Ján Fuzik. Uviedol, že vďaka projektu sa uskutočnila tepelná izolácia budovy, ktorá výrazne zlepší energetickú efektivitu objektov a ktorá zároveň zlepšuje aj celkový estetický vzhľad inštitúcie a jej „komunikáciu s priestorom“. Vytvorenie bezbariérového prístupu a nákup hračiek na rozvoj schopností prispejú k efektívnejšej integrácii žiakov, ktorí si vyžadujú zvláštnu výchovu. Jazykové laboratórium vyhovujúce moderným požiadavkám, ako aj nový nábytok a iné zariadenia prispejú k tomu, aby mohla národnostná výchova a výučba pokračovať v dôstojnejšom rámci. Vytvorením moderného prostredia a výchovnou prácou sprostredkúvajúcou hodnoty chcú pedagógovia inštitúcie posilniť väzbu žiakov k miestnym kultúrnym a spoločenským tradíciám a k slovenskej národnosti, ako aj zvyšovať schopnosť regiónu udržať obyvateľstvo. Zvlášť sa poďakoval Samospráve mesta Békešská Čaba, primátorovi Gyulovi Vantarovi, Spoločnosti Váti, veľvyslanectvu a generálnemu konzulátu Slovenskej republiky, ako aj realizátorom projektu.

Generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo sa tiež poďakoval za efektívnu pomoc, ktorú prejavila samospráva mesta ako majiteľka budovy počas jedenástich mesiacov realizácie projektu.

Projektový manažér István Borbola sa zmienil o prvkoch projektu v zrkadle čísel: význam projektu potvrdzuje aj množstvo dokumentácie, ktorá vznikla počas jeho realizácie. Počet písaných strán je 3500, materiály súvisiace s verejným obstarávaním predstavujú 3150 strán veľkosti A4. Počas práce bolo odoslaných 326, prijatých 376 e-mailov, ktoré majú rozsah 1,6 Gb a koordinovali prácu približne dvanástich organizácií, samospráv a podnikateľov.

Investíciu slávnostne odovzdali na vnútornom dvore školy prestrihnutím stuhy s národnou trikolórou.

Andrea Vándorová (br)

V zrkadle čísel:

Celková hodnota projektu: 106,1 milióna forintov

Použitá podpora: 95,5 milióna forintov

Vlastná sila: 10,6 milióna forintov

Prvky projektu:

Rozvoj nehnuteľnosti: 86 miliónov forintov

Nákup prostriedkov: 10,8 milióna forintov

Ďalšie aktivity: 9, 445 milióna forintov

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Naslepo

Keď som si pozrel na internete video o Orbánovej snehobielej gypsovej maske na stene, ako ho – s prepáčením – omakávajú nevidiaci ľudia a snažia sa uhádnuť, čo to je za človeka, teda hneď som si povedal, že je to dobrá hovadina. Reakcie na tento nápad bez výnimky konštatovali, že je to morbídne, veď to vyzerá ako mŕtvolná maska! Premiér je, samozrejme, veľmi živý, hoci štátny sviatok nestrávil doma, ale proti svetovému bankárskemu sprisahaniu, teda za národno-štátne záujmy bojoval v Bruseli, tam ho bola potreba. Opozícia, od ľavice po krajnú pravicu, Orbánovu neprítomnosť využila demagogicky na premiérovu kritiku. Inak 55. výročie revolúcie politici celkovo ignorovali (z vládnych bol predseda parlamentu v Brazílii a vicepremiér v Austrálii) a prepustili terén občianskym združeniam, ktorým sa nepáči tento systém. Aj sa zišlo pri Alžbetinom moste do 50 tisíc ľudí, aby to vyjadrili aj nahlas. Presne na tom mieste pred 5 rokmi v noci horeli obrovské barikády. Pri Astorii Fidesz nerobil žiadne zhromaždenie, ale nie preto, lebo by to bolo na 5. výročie najväčších peštianskych nepokojov nevkusné, ale preto, lebo Orbán bol v Bruseli a bez neho by to predsa nemalo pointu (podrývači však dodávajú, že bez neho by nemohli byť ani Vianoce). Tu by som označil za celkom dobrý pokus socíkov o vtip, že odhalili na rohu pri Astorii na hollywoodsky spôsob Orbánovu „vychladnutú stopu“. Výročný víkend využili Gyurcsányovci na svoju revolúciu, hoci ich odchod zo socialistickej strany zatiaľ tak nepôsobí. Akurát sa všetci zjednocujú proti nim: nikto ich nemá v parlamente rád. Možno práve to bude tajomstvom ich úspechu a nedostanú sa na slepú koľaj.

Ako keby však slepý viedol nevidomého – tak na mňa pôsobí politická scéna, ktorú som sa snažil trocha vykresliť. Tento zmätok len vystupňovala ďalšia národná tragédia, tentoraz newyorská: Valné zhromaždenie OSN nezvolilo Maďarsko za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, ba čo viac, prevažná väčšina členských štátov nepustila Maďarsko ani len do druhého hlasovacieho kola. Slovinsko a Azerbajdžan potom ešte zápasili 16 kôl a nakoniec vyhrala kaukazská krajina, ktorá bola jasným favoritom, vzhľadom na islamské väzby. Maďarskí dejatelia teda darmo vyznamenávali kráľa tichomorského malého štátu Tongy vzácnym medálom, a uzatvárali rapídne diplomatické vzťahy s celým radom ostrovčekov, nepomohlo to. A nezabrali ani drobné darčeky delegátom VZ OSN, samé maďarské vynálezy, ako napríklad guličkové pero, Rubikova kocka či baterka poháňaná maličkým dynamom. To posledné sa zdalo hneď sporné, pretože o Anjana Jedlíka sa hlásia aj Slováci. Kto to nevidí, je slepý, bez očí, bezočivý...

Jesenný piknik v Zugló

Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti a Kruh priateľov Slovenského Komlóša usporiadali 8. októbra Jesenný piknik. Pozvanie prijali predovšetkým slovenskí aktivisti v Zugló, poslanci slovenských samospráv hlavného mesta, štipendisti a dôchodcovia XIV. obvodu, ale aj komlóšski rodáci, ktorí už dlhé roky žijú v hlavnom meste. Cieľom podujatia bola možnosť stretnúť sa, zoznámiť sa, nadviazať nové priateľstvá a upevniť staré s úmyslom navzájom si pomáhať, posilňovať svoju slovenskú identitu.

Prítomných v priestoroch Domu menšín v mene organizátorov privítal predseda slovenského voleného zboru v Zugló Anton Maulik. Pozvaných hostí poprosil, aby ochutnali vynikajúcu baraniu polievku a čapované české pivo. Účastníci podujatia vo veselej nálade debatovali pri stoloch, zaujímali sa o svoj osud, vymieňali si názory a skúsenosti. Lúčili sa v nádeji, že sa budú častejšie stretávať.

Andrea Szabová Mataiszová

Potomkovia Slovákov na Kazinczyho sídlisku

Békešská Čaba je typickým agrárnym dolnozemským mestom. V nedávnej minulosti boli pre ňu typické veľké trhoviská. Predaj a nákup domácich zvierat však prebiehal na jarmokoch, na veľkých trávnatých priestoroch. Keď zaniklo súkromné roľnícke hospodárenie, tieto lúky stratili svoj pôvodný význam a časom na nich vybudovali sídliská s poschodovými domami. Takto v roku 1965 na trhovisku ošípaných vybudovali sídlisko Gyulu Kulicha (neskôr Kazinczyho).

Na bývalej lúke prežili stavbu iba dva duby na východnom a dve moruše na západnom okraji, tieto sa stali svedectvom niekdajšieho chovu húseníc hodvábnika – priadky morušovej. Žiaľ, v okolitých kalužiach prežili zmeny aj komáre, ktoré sa v rojoch usadili na sídlisku. Medzi novými budovami sa dobre cítili aj bezočivé vrabce, ktoré sa s hlasným čvirikaním vadili a kúpali v prachu. Na plochých strechách začali hniezdiť balkánske hrdličky. S odchodom stavebných mechanizmov sa objavili prví obyvatelia. Medzi nimi bola aj naša rodina (vtedy som mala 5 rokov). Hoci sídlisko vybudovali v prvom rade pre tých ľudí, ktorí prichádzali do Békešskej Čaby z okolitých lokalít za prácou, dostalo tu byty aj niekoľko pôvodných čabianskych rodín. Pán Ďuška s rodinou napríklad žil v sedliackom domčeku na okraji trhoviska. Domček kvôli výstavbe museli zbúrať. Ako náhradu dostala rodina byt na sídlisku, práve v našom schodišti. Od najstaršej a najlepšie informovanej obyvateľky nášho vchodu viem, že na druhom poschodí žil starík, ktorý nedovolil svojej manželke Slovenke ani slova prehovoriť po slovensky. Dnes žijú v jeho byte potomkovia z tohto miešaného manželstva. Mladý pár na prvom poschodí prišiel tiež zo slovenského prostredia. Muž bol učiteľom slovenských žiakov nižšieho stupňa základnej školy. Žena, dcéra evanjelického farára, sa naučila po slovensky v detstve od svojich priateľov v malej slovenskej dedinke v severnej časti Maďarska.

Na novom sídlisku žilo v tom čase veľa detí. Na každom ihrisku sa ich hrávalo 30-40 (bez rodičovského dozoru!). Deti vo veku 6-14 rokov chodili do novučičkej základnej školy na sídlisku. Počas niekoľkých desaťročí ani jeden rodič nepožiadal, aby sa jeho dieťa učilo slovenčinu. Zdá sa, že aj čas dáva za pravdu rodičom. Viacerí z bývalých žiakov hľadali a našli prácu mimo mesta alebo v zahraničí. Ani jeden z nich nepotreboval slovenčinu k svojej práci a nie je to inak ani v prípade tých, ktorí si našli robotu na Čabe! Nájdu sa však aj takí, ktorí sa neskôr naučili po slovensky z úcty k svojim predkom.

Počas niekoľkých desaťročí sa zmenila flóra i fauna sídliska. Mestské záhradníctvo a obyvatelia tu zatrávnili parky a vysadili veľa stromov: vŕby, topole, agáty, jablone, liesky a orechové stromy. V posledných piatich rokoch voľakto zasadil aj figy. Objavili sa spevavé vtáky, ako slávik a drozd. (Ráno na jar prekrásne spievajú!) Často sa medzi vysokými budovami ozýva výrazný hlas kavky: „kjá“. Stromy v parku zabezpečujú poživeň aj „doktorom“ ďatľom. Nedávno moja susedka vystúpiac na balkón sa ocitla zoči-voči sove. Na sídlisku sa nájdu, žiaľ, aj myši a potkany, takže naša sovička má čo žrať. V posledných rokoch ako pozostatok stepovej vegetácie sa rozmnožili v parkoch sídliska Kazinczyho milé biele kvietočky. Tieto kvety s názvom bledavka, latinsky ornithogalum – doslova vtáčie mlieko, rozkvitajú začiatkom jari. Fialové a biele populácie fialky bielej (Viola alba), rozšírené pôvodne v pustatine, kvitnú aj v parkoch nášho sídliska. Ich príjemná vôňa sa šíri od marca do mája. V lete bzučia okolo kvetov osy, večer dávajú koncert svrčky. Slovom, život na sídlisku Kazinczyho je príjemný, skoro ako v lone matky-prírody.

Kým sa na sídlisku obnovila príroda, v priebehu 46 rokov sa vymenili aj obyvatelia. Nové rodiny slovenského pôvodu sa nasťahovali aj do nášho schodišťa. Pani Badinková vyrástla na sálaši v slovenskej sedliackej rodine. Po maďarsky sa naučila až v škole. Pracovala v meste ako ošetrovateľka. Teraz je na dôchodku. Predala sálaš a so svojou dcérou a vnučkou sa presťahovala do poschodového domu. Pani Verašková vyrástla tiež v slovenskej rodine na sálaši. Pred odchodom do dôchodku pracovala v továrni ako krajčírka. So svojimi rodičmi sa ešte aj dnes zhovára po slovensky. Od r. 1947 má príbuzných aj na Slovensku, s ktorými komunikuje po slovensky. Žije dnes v jednej domácnosti so svojím synom, ktorý sa naučil po slovensky od starých rodičov. Pracuje v továrni. Jeho staršia dcéra so svojimi prastarými rodičmi komunikovala ešte po slovensky, ale keď začala chodiť do školy, všetko zabudla. Slovenský pôvod prezradia aj priezviská ďalších rodín, ako Palkovič, Kolimár, Dyňa, Spišiak, Novák a Kútik. V 9 z 15 bytov žijú ľudia slovenského pôvodu. Preskúmala som menovky aj v ďalších domoch. Všade som našla slovenské priezviská aspoň v pomere jednej tretiny.

Na moju prosbu si spomínajú na svojich slovenských predkov aj moje známe na ihrisku. Jedna matka napríklad porozprávala, že po otcovskej línii boli ženy Slovenky. Stará mama sa volala Sasáková, dve prastaré mamy boli dcéry Hrabovského a Šipického. Po materskej línii spomenuli slovenské priezviská Petro a Bartališ. Na druhom ihrisku sa skoro každý deň stretnem s pani Šípošovou a jej dvoma vnukmi. Mama Šípošová pochádza tiež zo slovenskej rodiny. V detstve hovorila po slovensky. Maturovala v čabianskom slovenskom gymnáziu. Jej muž je maďarského pôvodu, ale v detstve sa dobre dorozumel aj so svojimi slovenskými pajtášmi na ulici. Jedinú dcéru nenaučili po slovensky. Ich zať pochádza tiež zo slovensko-maďarského miešaného manželstva. Mladí žijú tiež na Kazinczyho sídlisku. Veľa pracujú, rodičia im pomáhajú pri výchove detí. 5- a 7-roční vnuci sa ešte vôbec nestretli so slovenskou kultúrou.

Každý víkend sa hrá na tomto ihrisku so svojimi kamarátkami aj 11- ročná vnučka pani Valašťánovej. Soboty a nedele trávi u starej mamy, ktorá býva v bloku vedľa ihriska. Stará mama vyrástla – ako toľkí iní v tomto meste – v slovenskej rodine vo Viniciach. Vo svojom detstve a v mladom veku aj hovorila po slovensky. Keď sa stretnem s ňou, s veľkým záujmom počúvam jej anekdoty zo života. Napríklad ako využila svoju znalosť slovenčiny v detstve, keď v druhej svetovej vojne prišli Rusi do vinickej ulice, alebo keď bola mladá dievka, ako prežívala októbrové-novembrové udalosti roku 1956. Čo z čoho varili, ako kúrili… ako žili, a podobne. Jej muž je menovcom slovenského pedagóga, dirigenta a skladateľa, čabianskeho rodáka Jána Valašťána, ktorý tvoril pod menom J. V. Dolinský. Priezvisko Valašťan, najmä v prepise Valašťán, je aj dnes rozšírené v Békešskej Čabe. Aj sama som mala pred 20 rokmi vo Viniciach žiaka Valašťana. Vnučka pani Valašťánovej o tom všetkom ešte nič nevie. Pri našich rozhovoroch počúva cez slúchátka obľúbenú modernú hudbu a hrá sa digitálne hry na mobile, ako to robia všetci jej rovesníci.

Každý príbeh spomínaných rodín prezentuje, že Slováci v Békečskej Čabe sa v 21. storočí úplne vzdajú jazyka a kultúry svojich predkov. Túto tendenciu potvrdzuje aj nasledujúci prípad. Nedávno prišiel k nám do bytu mladý montér. Predstavil sa a začal pracovať. Mal prekrásne slovenské meno. Po krátkom čase som sa ho opýtala, či vie, čo znamená jeho priezvisko. Nevedel, doposiaľ sa ani nezaoberal so svojím pôvodom. Keď som mu vysvetlila, že jeho priezvisko znamená pradávne slovanské remeslo, ktorým sa pravdepodobne zaoberali aj jeho dávni predkovia, dlho rozmýšľal a nakoniec si spomenul, že jeho prastará mama hovorila po slovensky a ani nevedela po maďarsky. Potom rezko pokračoval v práci.

Takto žijú a pracujú potomkovia Slovákov v roku 2011 na 46-ročnom Kazinczyho sídlisku v Békešskej Čabe.

Ildika Očovská

Zoltán B. Valkán v kruhu svojich rodákov

V Kestúci sa oslavovalo

Chvalabohu, že sa tak stalo! Bolo to krásne, priam rodinné stretnutie. Tých vyše 40 ľudí, ktorí sa 15. októbra zišli pod majestátnym Pilíšom v priestrannej miestnosti Obecného klubu v Kestúci, bolo priaznivo naklonených predovšetkým oslávencovi, jeho literárnemu dielu, ale aj navzájom jeden druhému. Prišli miestni obyvatelia, priatelia z Budapešti, ale aj niekdajší Kestúčania z rôznych krajov Slovenska. Všetci preto, aby srdečne pozdravili im dobre známeho slovenského novinára, spisovateľa a rodáka zo starobylého Kestúca Zoltána Bárkányiho Valkána, ktorý v tomto roku oslávil 70. narodeniny. Navyše v tomto roku mu vyšla v poradí štvrtá zbierka drobnej prózy a literárnych reportáží pod názvom príznačným pre jeho rodisko Pivnica. Slávnostný ráz podujatia prišiel podporiť aj kestúcky páví krúžok. Početné obecenstvo privítal člen miestnej slovenskej samosprávy Alexander Kochňák. Vyjadril svoju radosť, že toto podujatie má toľko priaznivcov. Predstavil ma ako tiež Pilíšana a básnika, ktorý bude hovoriť o literárnej činnosti a hlavne o najnovšej knihe oslávenca. Pozdravil som prítomných a vyjadril svoju radosť, že – vďaka priateľovi Zolovi – môžem byť medzi nimi. Je potešiteľné, že pri tomto okrúhlom výročí ho môžeme vítať zdravého a bohatšieho o ďalšiu peknú zbierku poviedok a reportáží. Ako dodatok som spomenul literárnu antológiu 16 pilíšskych autorov Pod Pilíšom – tam je náš svet (2008) a spýtal som sa: „Čo si myslíte, prečo práve tu, v Pilíšskych horách, je toľko autorov, ktorí sa nezastavia len pri zachovávaní slovenskej ľudovej kultúry, ale ju ďalej rozvíjajú o krásnu literatúru?! Je to jednoducho preto, lebo my, Pilíšania, a naše dediny sme tu hlboko zakorenení do vyše 1100-ročnej starobylej histórie a kultúry. Svedčí o tom množstvo staroslovenských zemepisných názvov po celom okolí, aj archeologické nálezy v areáli cisterciánskeho kláštora na druhej strane Pilíša. Dokonca aj skutočnosť, že patrónom kestúckeho kostola je sv. Klimenta a sú v ňom mozaiky svätého Cyrila a Metoda, je zjavným dôkazom starobylosti kultúry a histórie tejto obce. Aj na domovskej stránke Kestúca pod heslom Kesztölc története nájdeme nasledujúci text: „V dobe príchodu do vlasti podľa predpokladov v údoliach Pilíšskych vrchov sa nachádzali drobné slovanské osady...“ Korunným svedkom nám môže byť náš symbol a menodarca všetkých Pilíšanov: vrch Pilíš, pôvodne Pleš.

Zoltán B. Valkán sa poďakoval za prednášku, spevokolu za pekné pesničky, sponzorom za finančnú podporu na vydanie knihy Pivnica a všetkým prítomným za to, že ho poctili svojou prítomnosťou. To všetko povedal kestúckym nárečím. Vyjadril svoju radosť, že na stretnutie prišli aj niekdajší Kestúčania, medzi nimi Valkánovci zo Slovenska. Nakoniec prečítal svoju poviedku Jako som sa dostav g motorke, ktorú tiež napísal po kestúcky.

Potom už prevzal „slovo“ kestúcky páví krúžok, ale časom sa k nemu pripojili aj „radoví“ Kestúčania aj Nekestúčania a spievali miestne piesne jedna radosť. Medzitým k Zolovi prichádzali jeho priaznivci s kyticami kvetov, ba dokonca s velikánskou tortou, aby ho pozdravili a zablahoželali mu. Aj ku mne podišiel starší pán, že ma pozná, spolu sme chodili do slovenskej školy v Budapešti. Bol to Róbert Kara. Onoho času, keď som ho posledný raz videl (takmer pred 60 rokmi) bol ešte malý chlapec! A takýchto vzácnych stretnutí tu bolo aj viac. Všetkých nás čakal bohato prestretý stôl plný jedál a nápojov. Spevu a rozhovoru ani konca, ani kraja! Zďaleka bolo vidno, že tu sa oslavuje. Škoda, že vždy platí príslovie „Všetko má svoj koniec“! Úprimne sme zaželali Zolovi, aby čím skôr vydal svoju ďalšiu knihu.

Gregor Papuček

XVII. Národnostný deň vo Veľkej Tarči

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 15. októbra v poradí sedemnásty národnostný deň, na ktorý aj tento krát pozvala Slovákov z okolitých osád. Program sa začal popoludní slovenskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, kde Božie slovo zvestovala farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapešti Hilda Gulácsiová Fabuľová.

Dejiskom následného kultúrneho programu bol Kultúrny dom Mihálya Táncsicsa, kde riaditeľka obecného múzea Andrea Győriová Kovácsová otvorila výstavu Kuchynské textílie vo Veľkej Tarči. Ako povedala, dekoračné umenie veľkotarčianskych žien zbierajú a systematizujú približne päťdesiat rokov. Ich práce sú vystavené aj v obecnom múzeu. - Najviac výšiviek vidíme na odevoch predovšetkým na sviatočnom kroji, ale naše ženy s radosťou zdobili aj vlastné príbytky. Pred piatimi-šiestimi desaťročiami bolo tkanie zvykom v každej rodine. V tkaní sa najlepšie vyznala staršia generácia, ktorá mala k nemu aj potrebné nástroje. Veľkotarčianky boli natoľko chýrne tkáčky, že časopis Élet és irodalom (Život a literatúra) v roku 1973 uverejnil o nich jeden dlhší článok, ktorý je súčasťou výstavy. Tkanie existovalo v dedine dovtedy, kým tu pestovali konope, približne do roku 1930. Táto práca bola spojená aj so zábavou. Mládež organizovala priadky v dvoch častiach dediny - boli horné a dolné priadky. Mladí si spoločne prenajali dom, za ktorý platili úrodou. Dievčatá tu priadli a vyšívali, mládenci sa zabávali a dvorili. Priadky organizovali v zime, toto obdobie trvalo až do „fašiangového utorka“. Tkanie a bielenie nasledovalo až potom, na jar. Do Veľkej noci museli byť ženy hotové s domácimi textíliami, - povedala pani riaditeľka a odovzdala slovo predsedníčke slovenskej samosprávy Márii Galántaiovej.

Po otvorení výstavy sa prítomní presunuli do divadelnej sály kultúrneho domu, kde ich po slávnostnom príhovore M. Galántaiovej požehnal miestny evanjelický farár György Baranka. Slovo od neho prevzal zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, ktorý odovzdal pozdrav predsedu CSS Jána Fuzika. Ako povedal, mnohí si myslia, že národnostný život znamená len ľudový tanec, spev a kroj. Mohli sme sa presvedčiť o tom, že vo Veľkej Tarči to znamená nielen zachovávanie tradícií, ale aj každodenný život.

V kultúrnom programe vystúpili Folklórny spolok Lipa z Budapešti, tanečná skupina Malá Fialka z Čomádu, tanečno-spevácka skupina Rosička z Maglódu, miestny ženský spevácky zbor Venčok, žiaci veľkotarčianskej základnej umeleckej školy a miestna národnostná tanečná skupina. Po kultúrnom programe nasledovala ochutnávka tradičných slovenských domácich zákuskov, losovanie tomboly a veselica.

Andrea Szabová Mataiszová

Zasadnutie slovenských organizácií Békešskej župy

„Život v Maďarsku, a tak aj život Slovákov v Maďarsku dnes charakterizuje rozdelenosť, nejednotnosť názorov. Vďaka legislatíve sa Slováci zoskupili v rôznych spolkoch, organizáciách a úniách. S cieľom spojiť Slovákov sa Slovenská samospráva Békešskej župy (SSBŽ) rozhodla 3 - 4-krát ročne usporiadať stretnutie predstaviteľov slovenských organizácií a samospráv pôsobiacich v župe. Podľa našich predstáv to bude vhodná forma na to, aby si vymenili informácie o svojich ťažkostiach a problémoch. Na tomto fóre sa môžu stretnúť členovia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy delegovaní z Békešskej župy so svojimi voličmi a vypočuť si ich názory. Voliči zase môžu dostať bezprostredné informácie od poslancov o činnosti župnej a celoštátnej slovenskej samosprávy,“ uviedla vo svojom úvodnom prejave predsedníčka slovenského voleného zboru Békešskej župy Helena Čičeľová na prvom zasadnutí predstaviteľov slovenských organizácií župy, ktoré sa uskutočnilo 18. októbra.

V Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu v Békešskej Čabe sa zišlo viac ako 40 aktivistov z 13 lokalít (Békeš, Békešská Čaba, Čabačud, Čabasabadi, Čorváš, Elek, Kondoroš, Medeš, Poľný Berinčok, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Telekgerendáš, Veľký Bánhedeš).

O činnosti Celoštátnej slovenskej samosprávy referovala členka finančno-kontrolného výboru CSS Alžbeta Gyimesiová Hudíková. Dozvedeli sme sa, že CSS hospodári so sumou približne 1,5 miliardy forintov, z čoho približne 80% ide na prevádzku troch škôl. Tibor Mótyán informoval o tom, že na poslednom zasadnutí valného zhromaždenia vymenovali vedúcich troch inštitúcií a hospodárskej spoločnosti Legatum. Ako predseda Náboženského výboru spomenul nevyhnutnosť zapojiť deti do činnosti zameranej na zachovanie slovenskej cirkevnej kultúry.

Po príhovoroch poslancov CSS nasledovalo fórum, na ktorom bola reč v prvom rade o aktuálnych udalostiach v živote Slovákov v Békešskej župe. V rámci fóra sa predstavil aj partner národnostného divadla Cervinus Teátrum v Sarvaši Zoltán Lénárt, ktorý ponúkol Slovákom z Békešskej župy okrem divadelných predstavení literárne večierky, hudobno-literárne pásma, vystúpenia v školách, kluboch a kultúrnych domoch. Prítomní by boli dokázali rokovať dlho do večera, ale o 18. hodine ich už čakal ďalší slovenský program: predstavenie divadla Vertigo v Kultúrnom dome Ibsena.

Ildika Očovská

Z Dolniakov do Jače

Na slovíčko s Erikou Zemenovou Palecskovou

Riaditeľkou nového Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Jači je mladá agilná učiteľka Erika Zemenová Palecsková, ktorá vyučuje slovenčinu na Základnej škole Gézu Gárdonyiho v Ďurke. Vychováva tri deti a je aktívna aj v slovenskom živote.

- Pochádzaš zo Slovenského Komlóša. Ako si sa dostala do tohto kraja?

- Do Jače som sa prvýkrát dostala pred dvadsiatimi rokmi, keďže na okolí žili moje kamarátky zo strednej školy. Neskôr som odišla študovať slovenčinu a národopis na Univerzitu Konštantína filozofa v Nitre, odkiaľ som sa po štyroch rokoch z osobných dôvodov vrátila. Neskôr som svoje štúdiá dokončila na odbore slovenčiny a osvety na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Počas vysokoškolských rokov ma vyhľadali z regionálneho štúdia Maďarského rozhlasu v Segedíne, kam ma prijali pre moju mäkkú, dolnozemskú výslovnosť. Pred deviatimi rokmi ale prišiel čas, keď sa aj v rozhlase začalo hovoriť o prepúšťaní pracovníkov. Vtedy mala redakcia piatich členov, mali zostať traja. Začala som rozmýšľať nad odchodom. Ďalším dôvodom bolo to, že som mala pocit, že som ako rozhlasáčka už dosiahla všetko. Redigovala som dva vlastné programy, ženský magazín a magazín pre dôchodcov. Boli úspešné, ženský magazín dokonca dodnes znie z éteru. Tretí dôvod bola láska, ktorá uľahčila moje rozhodnutie. Spoznala som v Jači svojho terajšieho manžela, Gábora, za ktorého som sa vydala pred deviatimi rokmi. Rad-radom sa nám narodili deti, Bálint, Virág a Réka. Keďže je pre mňa veľmi dôležité, aby moje deti spoznali kultúru a jazyk našich predkov, svojho syna som zapísala do Základnej školy v Ďurke, kde sa v rámci školskej výučby učí po slovensky. Dievčatá sú piliermi jačianskej materskej školy. Deti používajú slovenčinu nielen v domácom prostredí, ale aj v každodennom živote.

- Okrem výučby slovenčiny v Ďurke máš aj iné povinnosti. Pripravuješ napr. mladých a starších na štátnu jazykovú skúšku zo slovenského jazyka. Ako to stíhaš? Kto ti pomáha v domácnosti? Ako sa ti darí zosúladiť rodinné a pracovné povinnosti?

- Na povinnosti okolo rodiny nemáme pomoc. Moja mama žije od nás približne tristo kilometrov, v Slovenskom Komlóši a svokra už dávno zomrela. Môžem sa opierať jedine o svojho manžela Gábora, ktorý je aj mojim najlepším priateľom a pomocníkom. Bez jeho podpory a ochoty by som sa nemohla venovať svojim povinnostiam.

- Ako sa cítiš v Jači, ako Dolnozemčanka? Ako si si zvykla na nové prostredie?

- Moje srdce je rozdelené na dve časti. Jedna patrí rodisku - Dolnej zemi a Slovenskému Komlóšu -, druhá novému domovu Jači a okoliu.

Za rozhovor ďakuje: Andrea Szabová Mataiszová

Anna Kováčová

Zaujímavosti z denníka kaplána F. Ruppeldta

Tento rok si s úctou pripomíname 125. výročie narodenia kaplána peštianskej slovenskej evanjelickej cirkvi, biskupa Západného dištriktu, hudobníka, kultúrneho historika a prekladateľa Fedora Fridricha Ruppeldta. F. F. Ruppeldt (1886 Liptovský Mikuláš – 1979 Žilina) od roku 1904 do roku 1960 formou denníka v 13 zošitoch opísal udalosti, ktoré sa okolo neho diali, život tej doby, ako aj svoje dojmy, názory. V denníku zachytil napr. študijné predmety na univerzite v Budapešti, zaznamenal svoje výdavky, podrobne opísal svoje pracovné aktivity i programy vo voľnom čase. Denníky sú uložené v Slovenskej národnej knižnici v Martine. V 50. a začiatkom 60. rokov svoje rukopisné záznamy prepísal, doplnil a spresnil. Autorka štúdie spracovala niektoré záznamy, týkajúce sa Ruppeldtovho pobytu v hlavnom meste Uhorska v období 1. 9. 1909 – 6. 10. 1910 a 4. 8. 1911 – 12. 9. 1911.

F. Ruppeldt po skončení teológie mal iba jedinú túžbu: dostať sa na slovenskú faru do Budapešti a slúžiť pri Martinovi Morháčovi na Rákócziho triede. Jeho sen sa onedlho splnil, v roku 1909 mohol začať pracovať po boku kňaza M. Morháča.

V archíve sa zachoval jeho vzácny denník, pozostávajúci z trinástich zväzkov. Zo série použijeme iba tie životopisné časti, ktoré sa vzťahujú na roky 1909 -1912, aby sme predstavili vzťah Ruppeldta k peštianskej slovenskej evanjelickej komunite a cirkvi. Tento slovenský kultúrnohistorický a faktografický materiál môže byť zaujímavým segmentom slovenskej cirkevnej histórie.

Listy, denníky alebo spomienky osobností, ktoré žili dlhšiu alebo kratšiu dobu v hlavnom meste Uhorska, sú mimoriadne dôležité a cenné svedectvá o živote a spôsobe zmýšľania ľudí a národov. Permanentne vedené denníky alebo spomienky poskytujú možnosť nazrieť do sveta menšej komunity, v našom prípade do sveta Slovákov v Jozefove (VIII. obvod Budapešti). Tieto spisy neraz dokumentujú a odhaľujú každodenný život a kontakty v tom čase tu žijúcej slovenskej minority alebo jednotlivcov.

Predchádzajúce okolnosti

Slovenskí obyvatelia Pešťbudína sa usadili prevažne v peštianskych obvodoch mesta, predovšetkým v Jozefove, Terezíne a Alžbetíne, ale slovenské kolónie boli aj pozdĺž Dunaja, v terajšom XIII. obvode, v Novej Pešti a Kameňolome (Kőbánya). Slováci prichádzajúci z Horniakov pracovali najmä ako nádenníci na stavbách veľkomesta, spravidla od jari do jesene, ale našli si živobytie aj v menších priemyselných odvetviach. Boli medzi nimi nakladači, továrenskí robotníci, obuvníci, povozníci, krčmári alebo nosiči vody. Časť peštianskej slovenskej elity sa umiestnila v redakciách alebo v cirkevných inštitúciách, ako aj v štátnych úradoch, ale na rozvoji mesta sa podieľali aj maďarsky a nemecky dobre hovoriaci lekári, advokáti a podnikatelia slovenského pôvodu.

V udržiavaní jazykovej a etnickej spolupatričnosti pešťbudínskych Slovákov zohrávali dôležitú úlohu najmä cirkevné kolektívy. Z konfesionálneho hľadiska 80% slovenského obyvateľstva bolo rímskokatolíckeho a 20 % evanjelického vierovyznania.

V Pešti žijúci maďarskí, nemeckí a slovenskí evanjelici si založili cirkev roku 1787. Onedlho otvorili aj prvú evanjelickú školu (1798)¹. V roku 1811 na niekdajšom Námestí Szénpiac (dnes Deákovo námestie) postavili evanjelický chrám, ktorý tu stojí dodnes. Jeho vysviacka prebiehala v jazykoch v tom čase najväčších národností krajiny – maďarsky, nemecky, slovensky, respektíve v biblickej češtine.² Prvým slovenským farárom bol mošovský rodák Ján Kollár (1793-1852)³, ktorý tridsať rokov pôsobil v hlavnom meste Uhorska. Vďaka nezlomnej vytrvalosti Jána Kollára sa v roku 1834 vytvorila samostatná slovenská cirkev a neskôr v Jozefove nezávislá slovenská evanjelická škola. V histórii peštianskej slovenskej cirkvi bolo zvlášť dôležité, keď na pozemku vhodnom pre cirkevné a školské ciele na Kerepešskej ceste (dnes Rákócziho trieda), ktorý im prepustil palatín, arciknieža Jozef, začali výstavbu vlastného kostola, vlastnej fary a školy.⁴ O novorománskom kostole na Kerepešskej ceste, vysvätenom roku 1868, písali dobové periodiká medziiným takto: „Nielenže je vskutku pekný a má vzhľadný zovňajšok, ale aj jeho vnútorné členenie je natoľko účelné, že v tomto ohľade s ním sotva môže súťažiť nejaký evanjelický kostol v krajine.“⁵ Na čelo slovenského evanjelického zboru vymenovali v roku 1873 Daniela Bacháta (1840-1906), ktorý 33 rokov pôsobil v uhorskej metropole.

Fedor Ruppeldt a slovenská evanjelická cirkev

Fedor Ruppeldt sa narodil 1. júna 1886 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Jeho otec Karol bol učiteľ, hudobník, vydavateľ Slovenských spevov a zakladateľ spevokolu Tatran. Ruppeldt študoval na gymnáziu v burgenlandskom Oberschützene (vtedy ako súčasť Uhorska Felső Lövő), kde bolo pre Slovákov priaznivejšie prostredie. Neskôr študoval evanjelickú teológiu na akadémii v Šoproni, vo Viedni a v Lipsku. Ako spomína v životopise, v Šoproni zďaleka nebol taký silný maďarský šovinizmus ako v Hornom Uhorsku.

Fedor Ruppeldt začal literárne pôsobiť už ako študent v Šoproni, keď preložil maďarskú rozprávku Uspávanka, uverejnenú v Národných novinách v roku 1905.

Otec F. Ruppeldta bol dobrým priateľom Bacháta, ktorý v 60. rokoch 19. storočia slúžil v Pribyline. Ako dobrý známy Bacháta dovolil si raz poznamenať, že by bol veľmi rád, keby jeho syn mohol „kaplnčiť“ po boku Bacháta. Je pravdou, že Bachát medzi časom umrel, ale 1. septembra 1909, druhý deň potom, ako vysvätili F. Ruppeldta za kňaza, sa predsa dostal na peštiansku slovenskú evanjelickú faru.

(Pokračovanie v bud. č.)

Preklad: Etelka Rybová

1Kp.: Vznik peštianskej evanjelickej cirkevnej spoločnosti a nový kostol slovenského zhromaždenia. Nedeľné noviny (Vasárnapi Újság) 4. októbra 1863, číslo 30, str. 353-354 (po maďarsky)

2 Nepešťan: Črty z histórie cirkve evanj. aug. vyznania slovenskej v Pešťbudíne. In.: Tranovský evanjelický kalendár, Tlačiareň K. Salva: Ružomberok, 1896. III. 35-47. str.

3 Ján Kollár, známy slovenský básnik a politický ideológ, ktorý tu v rokoch 1819-1849 strávil najplodnejších 30 rokov svojho života, tu vypracoval teóriu slovanskej kultúrnej vzájomnosti. Jeho najznámejšie dielo Slávy dcera sa tiež zrodilo v Pešti a tu vydal v roku 1834 zbierku slovenských piesní pod titulom Národné spievanky. Pre Kollárove roky strávené v Pešti boli charakteristické stále cirkevné, politické a literárne boje.

4 Úctivý návrh a žiadosť augburského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti na Kerepešskej ceste k urodzenej a ctihodnej synode Maďarskej augburskej evanjelickej všeobecnej cirkvi, ktorá zasadala v roku 1913 v Budapešti, aby ich vyradili z radu zjednoteného cirkevného zboru. Budapešť, 1913, Celoštátna evanjelická knižnica.

5 Magyarország és a Nagyvilág, 1868. č. 10, 113.

Paráda rušňov v Békešskej Čabe

Výročie železničnej trate Szajol – Čaba – Arad

Horúci jesenný deň vítal 1. októbra účastníkov Parády rušňov na čabianskej železničnej stanici. Práve tak ako pred 153 rokmi, keď sa s rachotom vrútil prvý osobný vlak na novú železničnú stanicu v Békešskej Čabe. Ako o tom písali vtedajšie noviny, v októbri 1858 sa tlačili malí a veľkí, obdivovali vlak a novučičkú poschodovú budovu.

V tom čase na močaristej pôde Zátisia bola možná doprava iba v niektorých mesiacoch roka. Podľa dobových záznamov v jarných mesiacoch sa dalo cestovať z Čaby do Varadína iba na člnoch. Táto časť krajiny bola v istom období takmer úplne odrezaná od sveta. Tento neblahý stav bolo treba naliehavo riešiť vybudovaním železničnej siete.

Uhorský snem si už roku 1836 uvedomil potrebu vybudovania železničnej siete a vydal zákon o budovaní železníc. Ústredná železničná spoločnosť 15. júla 1846 otvorila prvú trať v Uhorsku medzi Pešťou a Vacovom, o rok neskôr, 1. septembra, trať Pešť - Szolnok. Podľa plánov mali túto trať budovať ďalej, cez Szajol, Mezőtúr, Sarvaš, Poľný Berinčok, Békeš, Gyulu až po Arad. Čaba bola vtedy ešte neveľká slovenská dedina, pri plánovaní železničnej trate ju ani nebrali do ohľadu. Napriek tomu Čabania zistili prednosti železnice a 10. apríla 1847 prosili o zmenu v projekte. V záujme toho sa podujali na vyvlastňovanie území, vykonávanie pozemných prác pri budovaní základov a na postavenie mostov a stanice ponúkli 500 000 tehál. Bola to veľká obeť zo strany čabianskych gazdov, veď iba rok predtým sa vymanili spod urbariálnych tiarch, z poddanstva sa vykúpili za 800 000 pengő. Žiadosť podporili príslušné orgány aj preto, lebo roľníci na Sarvaši a v Békeši vidlami odohnali inžinierov, ktorí chceli vymerať pôdu pre koľajnice a stanicu.

Kvôli revolučným udalostiam r. 1848-49 však v budovaní ďalších železničných tratí nasledovala niekoľkoročná prestávka.

V práci pokračovala až Potiská železničná spoločnosť, založená 10. novembra 1856. Podľa dobovej publikácie práce prebiehali rýchlym tempom. Stavba sa skončila začiatkom októbra 1858. Skúšobná jazda sa uskutočnila 23. októbra a trať odovzdali do užívania 25. októbra. Osobný vlak sa pohol zo Szolnoku o 10.35 hod. a do Aradu prišiel o 4. hodine 43. minúte. Týmto sa Békešská Čaba zapojila do krvného obehu krajiny a Európy a začal sa tu obrovský rozvoj. Aj preto myslia Čabania na svojich predkov s vďakou a úctou

Kultúrny dom železničiarov a Klub modelárov železníc Kálmána Kandóa od r. 2004 každú jeseň – pri príležitosti výročia vybudovania a odovzdania szolnocko-aradskej železničnej trate – usporadúvajú medzinárodnú výstavu o histórii železnice a expozíciu modelov. K výstavám sa každý rok pripája aj čabianska železničná stanica MÁV Parádou rušňov. Tohoročná bola skutočne parádna. Deti a dospelí si mohli pozrieť vystavené rušne, ba dokonca aj znútra. Zaujímavosťou bola jazda osobným vlakom až ku kotolni, kde cestujúcich spolu s vozňom otočili na točni o 360 stupňov. V kotolni mohli vystúpiť z vlaku a pozrieť si budovu. Druhá atrakcia bola cestovanie na drezine – železničnom vozíku na ručný pohon. Deti prejavili veľký záujem o jazdu na záhradnom vlaku ťahanom parným rušňom. Ešte menšie vláčiky mohli vidieť záujemcovia na výstave modelov železníc, kde prezentovali svoje diela aj mladí potomkovia čabianskych Slovákov Juraj Drieňovský, Gábor Lehoczký a Viktor Boťánsky s kolektívom. Najnovšia generácia čabianskych Slovákov takto vzdala hold priekopníckej práci svojich predkov.

Po jubilujúcej železničnej trati cestujú denne tisíce ľudí. Trať Szajol - Békešská Čaba - Arad je jednou z najfrekventovanejších tranzitných tratí krajiny, ktorá má obrovský význam aj z hľadiska nákladnej dopravy.

Zdroj: Webová stránka Spolku ochrancov a skrášľovateľov mesta Békešská Čaba

Ildika Očovská

Slovenské spievanky a veršovačky v Pišpeku

Do nádherných krojov oblečené dievčatá a chlapci sa 19. októbra hrnuli do budovy Základnej školy v Pišpeku, kde sa uskutočnilo 1. regionálne kolo tohoročnej súťaže Slovenské spievanky a veršovačky.

Prítomných v aule školy privítali starosta obce József Bátyi a riaditeľ školy Imre Várszegi. – Veľmi ma teší, že ste toľkí prišli v krojoch a milý je pohľad na vaše vzrušené tváre. Myslím si, že vzrušenie vás bude inšpirovať k vynikajúcim výkonom. V našej základnej škole sme od tohto roku znova zaviedli vyučovanie slovenčiny, čo je pre nás veľkou radosťou. Je potešiteľné, že hneď prvý rok sme mohli usporiadať regionálne kolo Slovenských spievaniek a veršovačiek. Dúfam, že v budúcnosti sa k nám vrátite už ako naši známi, - povedal riaditeľ inštitúcie a zaželal každému dobré súťaženie a porote ťažkú prácu. Slovo od neho prevzala hlavná organizátorka súťaže, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková. – Som veľmi rada, že vás môžem privítať na prvom tohtoročnom regionálnom kole. Táto súťaž vždy býva na jar. Tohto roku sme ju z objektívnych dôvodov museli preložiť na jeseň. Tohto roku budú tri regionálne kolá. Celoštátne sa uskutoční 11. novembra v Budapešti. Chcela by som poďakovať pánovi starostovi, riaditeľovi školy a predsedníčke miestnej slovenskej samosprávy Emeše Gimešiovej Szokolovej za to, že sme sa tu mohli zísť. Je zvlášť radostné, že od septembra sa v tejto škole znovu začalo vyučovanie slovenčiny. Veľmi sa tešíme aj tomu, že do súperenia sa zapojili aj žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Okrem nich sú tu súťažiaci z Ďurky, Dabašu-Šáre, Mlynkov a Pišpeku, spolu približne šesťdesiat žiakov a študentov. Tohto roku sme sa rozhodli, že nebudeme určovať poradie súťažiacich, ale uvedieme menoslov tých, ktorí postúpia do celoštátneho kola, - povedala Ruženka Egyedová Baráneková a predstavila prítomným porotu. Porotu recitátorov viedla riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, pomáhali jej riaditeľka Novohradského osvetového strediska Mária Ambrušová a jej spolupracovníčka Milada Bolyošová. Spevákov hodnotila porota na čele s vedúcou speváckeho zboru Piliš Gizelou Molnárovou, členmi boli riaditeľ Hontiansko-ipeľského osvetového strediska Juraj Matiáš a predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková.

Pani predsedníčka po privítacích slovách oznámila scenár súťaže. Žiaci súperili v štyroch kategóriách – 1.-3. trieda, 4.-6. trieda, 7. a 8. trieda a študenti a mládež do 30 rokov. Speváci navyše súťažili v sólovom aj v skupinovom speve.

Vyhlásenie výsledkov sa uskutočnilo po chutnom obede.

- Ja osobne som mala veľmi pekné predpoludnie, do súťaže sa totiž zapojilo veľmi veľa šikovných detí, poroty mali ťažkú úlohu. Vybrali tých najšikovnejších, ale nemusia byť smutní ani tí, ktorí nevyhrali. Na budúci rok sa môžu pokúsiť zúročiť svoje skúsenosti, ktoré teraz získali, - povedala Ruženka Egyedová Baráneková a odovzdala slovo Daniele Onodiovej. – Veľmi dobre sme sa na súťaži cítili, bola tu veľmi dobrá atmosféra, taká rodinná. Bolo úžasné, že aj tí, ktorí už predviedli svoju produkciu, zostali sedieť na mieste a počúvali ostatných, čomu sa veľmi tešíme. Vcelku bola naozaj veľmi dobrá úroveň, aj čo sa týka výslovnosti a výberu. Čo je dôležité a čo vždy hovorím, nestačí pekne hovoriť po slovensky, treba aj rozumieť. Prosba organizátorov bola, aby sme budapeštiansku slovenskú školu pri veršovačkách hodnotili zvlášť, - povedala riaditeľka Slovenského divadla Vertigo a vyhlásila mená postupujúcich do celoštátneho kola. V prvej kategórii postúpili Bence Bátyi, Matej Palánki a Áron Janicsákov, z budapeštianskej školy Flóra Szabová, Beáta Czapová a Kristián Rožmann. V druhej kategórii Viktória Ljavineczová, Katarína Šuhajdová a Dominika Gulová, z budapeštianskej školy Dora Kemenczeiová, Karmen Kovácsová, Sofi Toporová a Zoé Joóbová. V tretej kategórii postúpili Sáša Toporová a Bernadett Melicherová a zo štvrtej Elizabeth Kollárová, Antonella Morongová, Alexandra Šoóšová, Peter Pšenák a Gábor Filip Onodi, všetci z Budapešti.

- Spievanky aj pre mňa boli dnes sviatkom. Stretli sme sa tu s veľmi talentovanými žiakmi, niektorí majú zaujímavý hlas, treba s nimi ďalej pracovať. Čo sa týka výberu, ja si myslím, že bol veľmi dobrý, v niektorých prípadoch až vzorovo, a dbalo sa aj na dramaturgiu, - povedal v mene poroty spevákov Juraj Matiáš a vyhlásil výsledky spievaniek. V prvej kategórii postúpila Boglárka Hevešiová, v druhej Fanni Pénzeliková, Karina Tamášová, duo z Mlynkov, spevácka skupina z Dabašu-Šáre a spevácka skupina z Mlynkov. V tretej kategórii postúpili harmonikári Bálint Szóládi a Peter Benkó a v štvrtej Valentína Hevešiová, Antonella Morongová a Regő Kovács.

Vyhlásenie výsledkov skončilo veselým spievaním slovenských ľudových piesní pri harmonike Bálinta Szóládiho, Petra Benkóa a ich pripravujúceho učiteľa hudby, uznávaného muzikanta stredomaďarského regiónu Lajosa Pála. Organizátori prekvapili súťažiacich pestrým programom - návštevou umelkyne Moniky Berényiovej Lamiovej, ktorá maľuje na sklo, a kultúrneho domu, kde je inštalovaná národopisná výstava.

Andrea Szabová Mataiszová

Suchá Huta a Suchá

Slovenská dedinka na úpätí Matry

Zomknutie síl v občianskej sfére môže znamenať oživenie krásnej slovenskej osady na úpätí Matry. Novohradská župa je chýrna svojimi prírodnými krásami a zlou finančnou situáciou. Chudoba tu je každodenný jav a prvoradá musí byť podpora rodín, až potom môže prísť do úvahy skrášľovanie prostredia. V Suchej Hute sa však pred tromi rokmi rozhodli, že v krajšom okolí sa človeku otvoria nové možnosti aj v cestovnom ruchu a preto podali súbeh na obnovu hlavného námestia.

Táto dedinka v severnej časti Matry leží 6 km severne od vrchu Galyatető. Pozostáva z dvoch častí, zo Suchej (Szuha) a zo Suchej Huty (Mátraalmás), v ktorých žijú Maďari a Slováci. Vznik a vývoj dvoch častí osady je odlišný, veď kým Suchá bola typickou poľnohospodárskou horskou obcou, zatiaľ Suchú Hutu osídlili nemeckí, poľskí a slovenskí remeselníci, teda obec bola skôr priemyselného typu.

Obyvatelia Suchej Huty sa zaoberali pálením dreveného uhlia a výrobou potaše – uhličitanu draselného (hamuzsír), potrebnej k výrobe skla. Sklári sem prichádzali koncom 18. storočia. Sklárska huta bola postavená v roku 1777. Vývoj osady vždy ovplyvňovali okolité lesy. Výroba skla zanikla v roku 1830, vystriedalo ju pálenie tehál a koncom storočia sa stala dominantnou ťažba a spracovanie dreva. Zmena spôsobu života však nemala vplyv na uzavretosť dediny. Roku 1940 mala osada 448 obyvateľov, ich počet však v dôsledku presídľovacej akcie v rokoch 1946-47 drasticky klesol. V 50. rokoch sa obe obce zblížili, administratívne sa spojili – mali spoločnú obecnú radu. Po spoločenskom prevrate v Suchej vznikla samospráva na čele so starostom, ktorý má stránkové hodiny aj v Suchej Hute. V súčasnosti majú osady spolu o niečo viac ako 600 obyvateľov, z toho približne 100 žije v časti Suchá Huta. Tu v roku 1994 vznikla slovenská menšinová samospráva. V súčasnosti ju vedie Štefan Peták, bývalý riaditeľ Maďarskej televízie a šéfredaktor Redakcie pre národnostné a regionálne programy. Agilný dôchodca rozprúdil stojatú vodu v obci na úpätí Matry.

Iniciátorom obnovenia hlavného námestia, do ktorého ústi všetkých päť ulíc osady, je občianska organizácia Pre Suchú Hutu, predsedom ktorej je líder slovenského voleného zboru. Spolu s vedením obce sa rozhodli, že podajú žiadosť o podporu na Ministerstvo rozvoja vidieka MR. Mimochodom, aj samotný projekt podalo združenie a nie samospráva, aby takto ušetrili na potrebnú vlastnú čiastku, ktorá by v prípade samosprávy predstavovala milión forintov. Občianske zoskupenia nemuseli prispieť vlastným zdrojom. Z fondu na rozvoj vidieckeho turizmu v rámci programu Nové Maďarsko získali osem miliónov forintov. Námestie dostalo nový asfaltový povrch, parčík s novými rastlinami, lavičky, ba pri potoku vybudovali amfiteáter. Na otváracej slávnosti spojil prítomných spoločný spev a bolo dobré počuť v prekrásnej prírode jazyk našich predkov. Isté je aj to, že starší obyvatelia Suchej Huty spievali slovenské pesničky spolu so spevákmi a ako nám prezradil Š. Peták, dodnes viacerí hovoria po slovensky.

Štefan Peták niekoľkými slovami priblížil proces vybudovania nového hlavného námestia od zrodu myšlienky až po jej realizáciu. Ako povedal, týmto sa naplnilo trojročné úsilie členov organizácie, ktorí prispeli k projektu, čím mohli: jedni pomáhali pri vybavovaní formalít, ďalší sadili kríky a stromy. Veľký prínos pre samotný projekt znamenala snaha členov združenia o zlepšenie infraštruktúry obce. „V tejto osade nie je už ani farár, ani škola, ani pošta,“ poznamenal s ľútosťou pán predseda, ale zároveň bolo v jeho očiach vidieť aj nádej, že v tejto osade, kde väčší „ruch“ zvykne byť iba koncom týždňa, keď do starých domov prídu ich majitelia z veľkých miest, sa raz rozbehne život.

Podľa sčítania ľudu z roku 2001 Suchú a Suchú Hutu obýva 745 ľudí, z nich 16 sa hlásilo k slovenskej národnosti a 18 pokladalo slovenčinu za svoj materinský jazyk. Podľa Š. Petáka však 75 percent obyvateľov je slovenského pôvodu, slovenčina je tu bežná na každom kroku - na ulici, v obchode. Medzi plánmi slovenskej samosprávy a združenia figuruje vytvorenie obecného múzea na poschodí obecného domu, kde nie sú využité dve miestnosti. V múzeu by chceli zachovať tie pamiatky, ktoré sa zachovali po voľakedajších remeselníkoch a ktoré neodniesli pracovníci Etnografického múzea. V súčasnosti sú v obecnom dome vystavené zaujímavé starobylé fotografie remeselníkov a obyvateľov Suchej Huty.

Pomáha im aj starosta osady Zoltán Tóth, ktorý všemožne podporuje iniciatívy združenia. Jedným z hlavných bodov jeho programu je dosiahnuť, aby tieto dve osady boli rovnako zvýhodňova. Popýšil sa aj ďalším úspešným projektom: získali 43 miliónov forintov na obnovu ciest a kanálov, investíciu treba realizovať do konca roka. Vyľudňovanie je, žiaľ, stálym rizikovým faktorom aj hospodársky vyspelejšej časti osady. V istom slova zmysle je to však aj kvôli tomu, že 90 percent suchohuťanských žiakov pokračuje v štúdiách na vysokej škole, čo je potešujúci fakt. Väčšina z nich sa po skončení štúdií nevráti domov. Viacerí idú za prácou aj do zahraničia. „Na jednej strane sme veľmi hrdí na to, že máme takú talentovanú mládež, ale na druhej strane je nám ľúto, že odchádzajú,“ povedal starosta. V Suchej je už iba škôlka s 26 deťmi, školu museli zrušiť v predošlom volebnom cykle.

„Máme veľmi dobré kontakty so slovenskou samosprávou, veď máme spoločný cieľ - pomáhať obyvateľom oboch častí obce. Chceme ich spájať a nie rozdeľovať, zatiaľ sa tak vidí, že sa nám to darí,“ dodal Z. Tóth, ktorý s humorom dodal, že obyvatelia Suchej Huty ho vždy s láskou vítajú, hlavne pre jeho meno, ale aj preto, lebo k nim chodí už 50 rokov. Sprvu so svojím otcom, ktorý prevádzkoval miestne kino, potom od neho prevzal túto prácu on, neskôr ako učiteľ a celý čas ako poľovník. V súčasnosti ho najviac trápi, ako vyriešiť nahromadenú dlžobu obce a realizovať reformu využívania dostupných finančných zdrojov. Medzi dlhodobými plánmi obce je aj rozšírenie cestovného ruchu a to nielen v zimnej, ale aj v letnej sezóne, napr. formou pretekov v extrémnej horskej cyklistike. Najväčšími lákadlami turistov je čistý horský vzduch, matranská príroda a zjazdárska dráha.

Eva Patayová Fábiánová

Televízne a rozhlasové vysielanie pre Slovákov vo svete

Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Milan Vetrák 11. októbra rokoval s generálnou riaditeľkou Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) Miloslavou Zemkovou o formách možnej spolupráce. Rokovania vychádzali z uznesenia vlády SR č. 625 zo 17. septembra 2008, ktoré uložilo ÚSŽZ v spolupráci s generálnym riaditeľom Slovenskej televízie pripraviť do 30. júna 2010 televízne vysielanie pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Keďže táto úloha nebola zatiaľ splnená, predseda ÚSŽZ inicioval 2. júna 2011 pracovné stretnutie s riaditeľom Sekcie programu RTVS Ľubošom Machajom, na ktorom spoločne hľadali riešenie. Zásadná transformácia tejto verejnoprávnej inštitúcie však neumožňuje vyčleniť prostriedky na finančne náročný projekt ani v súčasnosti. M. Vetrák preto pri rokovaní s M. Zemkovou zisťoval možnosti, ktorými by Slovenská republika mohla reálne prispieť k možnostiam prijímania rozhlasového a televízneho signálu v zahraničí. Časti pracovného rokovania sa zúčastnili aj podpredseda Zboru poradcov predsedu ÚSŽZ Dušan Klimo z Nemecka a členka tohto zboru zodpovedná za oblasť rozhlasového a televízneho vysielania do zahraničia Božena Farhatová z Libanonu.

Slováci žijúci v zahraničí sa aktuálne môžu prostredníctvom internetovej stránky Slovenského rozhlasu (www.rozhlas.sk) pripojiť na priame vysielanie deviatich rádií. Vzorovým príkladom je Rádio Devín, ktoré 24 hodín vysiela kvalitnú hudbu, pôvodné i prekladové literárne diela, rozhovory, diskusie a iné žánre. Na rádiu Junior sú pestré programy pre deti a mládež, na Rádiu Litera literárne a dramatické programy. Cez internet si mnohé archívne televízne programy možno pozrieť na www.stv.sk. ÚSŽZ chce po spustení svojho internetového portálu prepojenie komunikačných platforiem na weby týchto verejnoprávnych médií, aby prístup a pripojenia k nim boli čo najjednoduchšie.

Na rokovaní s generálnou riaditeľkou RTVS predseda ÚSŽZ dohodol všeobecný rámec budúcej spolupráce na úrovni expertov oboch inštitúcií s tým, že rokovania budú priebežne pokračovať. ÚSŽZ napríklad predloží vhodné typy na rozhlasových a televíznych tvorcov z radov zahraničných Slovákov, ktorí by mohli pôsobiť ako vyslaní redaktori pre verejnoprávne médiá v SR. Navrhne zoznam významných slovenských osobností, ktorých tvorivá činnosť či osobné životné príbehy sú vhodné na profilové či reportážne spracovanie, čím by sa prispelo k ich dôvernejšiemu spoznávaniu.

Aktuálnou požiadavkou je digitalizácia starších materiálov o krajanoch archivovaných v rozhlase a televízii – tá si však žiada odborné kapacity a materiálne náklady, ÚSŽZ však bude rokovať o bezplatnom prístupe k tým častiam zlatého fondu, ktoré sú už autorsky vysporiadané a digitalizované, aby ich mohol následne sprístupniť slovenskému zahraničiu.

Zdroj: uszz.sk

Vacov a Trnava

Partnerstvo historických miest

Zbližovať ľudí a navzájom sa spoznávať – to je hlavným cieľom partnerstva maďarského mesta Vacov a slovenskej Trnavy. O odštartovaní spolupráce sa dohodli predstavitelia Vacova a Trnavy pri príležitosti návštevy delegácie zo Slovenska v podunajskom meste v polovici októbra. Rokovanie sa začalo na mestskom úrade, kde privítal delegáciu zo Slovenska primátor Vacova Attila Fördős. Do Maďarska zavítal predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš, primátor Trnavy Vladimír Butko, vedúci kancelárie primátora Dušan Guťan a vikár Trnavskej arcidiecézy Pavol Zemko. Pri preklenutí jazykových bariér pomáhal predseda vacovskej slovenskej samosprávy Július Alt, ktorý bol zároveň iniciátorom nadviazania priateľských stykov medzi dvomi mestami. Podstatu rysujúcej sa spolupráce dobre vyjadrila zástupkyňa predsedu slovenského voleného zboru Mária Menczerová, ktorá zarecitovala báseň Imricha Fuhla Spoločný jazyk.

Ako povedal úvodom svojho privítacieho prejavu primátor Vacova A. Fördős, často sa spomína spoločná história našich dvoch národov, ale on by kládol dôraz skôr na súčasnosť a budúcnosť. Preto sa vždy teší, keď môže privítať hostí zo Slovenska a preto pestuje mesto priateľské styky aj s Dubnicou nad Váhom. Okrem vysokej diplomacie označil za dôležité vzťahy na úrovni miest a žúp, spoluprácu a vzájomné spoznávanie sa. Hosťom daroval maľby so siluetou Vacova z druhej strany Dunaja. O svojich dobrých skúsenostiach zo spolupráce s Maďarskou republikou počas 30-ročného pôsobenia v oblasti energetiky referoval T. Mikuš. Nových priateľov našiel neskôr aj v politike - ľudí, s ktorými denno-denne riešia problémy občanov. Nadväzujúc na báseň, ktorá odznela úvodom, vyjadril presvedčenie, že budúcnosť vzťahov znamenajú ľudské vzťahy. Ako povedal, Trnavský samosprávny kraj má už niekoľkoročné vzťahy so župami Győr-Mošon-Šopron a Pešť, ku ktorým pribudla aj Komárňansko-Ostrihomská župa, s ktorou spoločne zakladajú územnú spoluprácu na riešenie problémov občanov pri Dunaji, v rámci ktorej chcú čerpať aj zdroje z Európskej únie. Primátor Trnavy V. Butko bol vo Vacove prvýkrát. Kraj okolo mesta mu pripomenul jeho rodisko a uvedomil si, že jeho obyvatelia zápasia s tými istými problémami ako na Slovensku. Presvedčil sa o tom aj počas spolupráce s mestom Szombathely, s ktorým má Trnava partnerské vzťahy. Za dôležité označil tlmiť problémy, ktoré nás rozdeľujú a posilňovať to, čo nás spája. Pozdravy arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy Róberta Bezáka odovzdal prítomným Pavol Zemko. Na otázku Ľudových novín týkajúcu sa konkrétnej náplne spolupráce odznelo, že hostia zo Slovenska sa zapoja do organizovania podujatia vacovskej slovenskej samosprávy Slovenských Vianoc, ktoré sa uskutočnia 17. decembra, ku ktorej prispejú zabezpečením folklórneho súboru. Hostia z Maďarska sa budú môcť zúčastniť na podujatiach Trnavskej župy, napr. na folklórnom festivale, župných olympiádach mládeže a zdravotne postihnutých ľudí. Vacovskí umelci by mohli vystaviť svoje diela v Trnave. Možnosť budovania vzťahov medzi mladými ľuďmi ponúkajú dve vysoké školy, množstvo stredných a základných škôl v Trnave. Primátor Vacova by bol rád, keby sa v oblasti rozvoja turizmu mohlo budovať na podobných tradíciách týchto dvoch historických miest s katolíckymi tradíciami. Ako možné označil vzájomné predstavenie historických námestí v partnerskom meste, ale aj účasť ľudových tanečníkov a rockových hudobníkov na júlových Vacovských svetských radovánkach. Plánujú osloviť aj živnostníkov a podnikateľov, ktorí majú záujem o hospodársku spoluprácu a so záujmom očakávajú informácie o možnostiach na Slovensku.

Program slovenskej delegácie pokračoval prehliadkou mesta a obedom u vacovského biskupa Miklósa Beera, ktorý privítal svojich hostí milým gestom - po slovensky. P. Zemko odovzdal M. Beerovi pozvanie arcibiskupa R. Bezáka na sv. omšu pre maďarských veriacich, ktorá sa uskutoční 19. novembra, ako aj na púť Panny Márie do Trnavy.

A. Račková

„Jeden Zemplín, dva štáty, dva jazyky“

Dňa 29. septembra 2011 sa v priestoroch Národopisného múzea v Michalovciach uskutočnila záverečná konferencia projektu Jeden Zemplín, dva štáty, dva jazyky – Egy Zemplén – két ország, két nyelv. Na hodnotiacom fóre sa stretli všetci zainteresovaní, ktorí sa od 1. októbra 2010 do 30. septembra 2011 podieľali na tvorbe magazínu. Išlo totiž o spoločne vyrábaný program dvoch televízií, pôsobiacich v regióne Zemplín. Michalovská televízia Zemplín a Televízia Zemplín z Nového Mesta pod Šiatrom tak každý týždeň mapovali dianie v širokom regióne. Striedavo zaraďované príspevky vysielali v maďarskom a slovenskom jazyku.

Cieľom televízneho projektu bola výroba magazínu pozostávajúceho zo 4 reportáží (2 slovenských a 2 maďarských), ďalej z jednej témy, na príprave ktorej sa obe strany každý týždeň striedali, a pozvánok na kultúrno-spoločenské akcie. Tým, že takýto magazín uzrel svetlo sveta a bol vysielaný v oboch televíziách s rovnakým názvom, sa vytvorili väzby pre dlhodobú spoluprácu, vzájomné komunikovanie odborníkov, výmeny takého produktu, ktorý mediálne spojil Zemplín.

Do takto vyrábaného programu sa často vošli i správy nielen o činnosti novomestskej Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu, ale aj miestnej a župnej slovenskej samosprávy. Diváci regiónu sa napr. mohli dozvedieť, ako fašiangujú žiaci v slovenskej škole a ako tu využívajú interakívne tabule v prospech efektívnejšieho odovzdávania poznatkov. Nechýbali správy ani o úspešnom otvorení nového školského roka. Za dôležité považovali tvorcovia projektu informovať o aktuálnych výsledkoch menšinových samosprávnych volieb. No poučné boli i vysielania z národnostných podujatí vo Vágašskej Hute alebo Baňačke, ktoré priblížili tak prácu drotárov z dávnych čias, ako aj zachované krásne mariánske piesne. Žiaci spomínanej školy dokonca program využívali i počas vyučovacích hodín. Riaditeľka inštitúcie Júlia Kucziková preto s radosťou prijala pozvanie na záverečnú konferenciu. Vo svojom vystúpení konštatovala, že podobné iniciatívy zbližujú obyvateľov na oboch stranách hranice, vzbudzujú záujem o učenie sa jazykov a sprístupňujú informácie o dianí v širšom regióne. Pre ich dvojjazyčnú školu má podobný program nesmierny význam a môžu ho dokonca využívať ako audiovizuálny učebný materiál. Záujemcom o program ponúkame do pozornosti webovú stránku www.egyzemplen.hu.

(jk)

Rozhodnutie o súbehoch nadácie ZSM

Kuratórium Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorého predsedníčkou je Anna Divičanová a členmi sú Terézia Pribišánová, Helena Somogyiová, Ruženka Egyedová Baráneková, Michal Mata a Tomáš Nagy, 28. septembra rozhodlo o udelení podpory na kultúrno-osvetovú činnosť a na Školu v prírode.

Slovenská republika poskytla finančnú podporu 99 581,76 EUR pre Verejnoprospešnú nadáciu na základe dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry. Na základe tejto dohody VPNZSM vypísala súbeh, do ktorého prišlo celkovo 129 projektov, všetky vyhoveli výpisu. Žiadatelia sa uchádzali o podporu vo výške 23 218 470 Ft. Kuratórium podporilo 112 súbehov celkovou sumou 12 451 000 Ft: na kultúrne podujatia udelilo 8 183 600 Ft (77 projektov), na vydavateľskú činnosť 800 000 Ft (5 projektov), na zaobstaranie učebných pomôcok 1 522 400 Ft (20 projektov), hradenie školného 1 465 000 Ft (6 projektov) a na podporu aktivít súvisiacich so sčítaním obyvateľov 480 000 Ft (4 projekty). Kuratórium zvlášť vyčlenilo na Školu v prírode 2011 47 623,58 EUR a na vlastné prevádzkové náklady môže použiť 10% podpory.

(msz)

Podpory Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku na rok 2011

I. Kultúrne podujatia

II. Vydavateľská činnosť

III. Učebné pomôcky

IV. Doškoľovanie

V. Sčítanie obyvateľov

MŠ – Materská škola

ZŠ – Základná škola

SS – Slovenská samospráva

ZSM – Zväz Slovákov v Maďarsku

ZRKSPS - Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov