Celoštátne adventné stretnutie detí v Budapešti

Celoštátna slovenská samospráva, Slovenský inštitút a Slovenské divadlo Vertigo usporiadali 2. decembra v budove inštitútu celoštátne adventné stretnutie detí.

Na pozvanie organizátorov v prvý adventný piatkový deň pricestovalo do hlavného mesta viac než sto detí z celého Maďarska. Boli to najlepší a najaktívnejší slovenčinári, pre ktorých už tradične organizujú toto podujatie - symbolické poďakovanie za ich celoročnú prácu. V prvej časti stretnutia sa deťom prihovorili známe osobnosti nášho slovenského verejného života, ktoré potom zapálili sviečky na adventnom venci, druhá časť patrila zábave.

Stretnutie otvorila moderátorka, riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. - Dlhé roky sa v prvý decembrový piatok schádzame v Slovenskom inštitúte, na vianočnom stretnutí. Tešíme sa, že tu môžeme byť aj teraz. Všetci čakáme Vianoce. Advent znamená vlastne príchod, je to obdobie štyroch týždňov pred Vianocami, keď očakávame príchod, narodenie Ježiša Krista. Keď advent, tak adventný veniec a sviečky, ktoré zapaľujeme každú nedeľu, - povedala Daniela Onodiová a poprosila riaditeľku SI Janu Tomkovú, aby zapálila prvú sviecu na adventnom venci. – Som nesmierne rada, keď tu vidím toľko mladých tvárí. Pretože inštitút je tu pre všetkých a ďakujem, že ste prišli, spolu s nami zapáliť adventné sviece. Vianoce sú symbolom radosti, spokojnosti. Všetci sa na ne tešíme, lebo budeme so svojimi najbližšími. Chcela by som každého poprosiť, aby sme neboli len v tomto období rozcitlivelí a dobrí, aby sme si uvedomovali počas celého roka, že ľudia by mali byť k sebe milí, - povedala po zapálení prvej sviece riaditeľka SI, ktorá popriala prítomným veľa šťastia a zdravia. V zastúpení veľvyslanectva Slovenskej republiky v Maďarsku zapálil druhú adventnú sviecu radca, zástupca veľvyslanca Metod Špaček. Pán radca odovzdal prítomným blahoželania pána veľvyslanca a zaželal deťom bohaté Vianoce.

- Hovorí sa, že prvá sviečka sa zapáli za tých, ktorí tu nemôžu byť s nami. Druhú sviečku vraj zapálime za tých, ktorí sú vyradení zo spoločnosti, ktorí hladujú. Tretiu zapálime za hrdinov, ktorí za nás trpia a štvrtú jeden za druhého, - povedal predseda CSS Ján Fuzik a zapálil tretiu sviecu. Pán predseda zarecitoval deťom jednu vianočnú koledu z Poľného Berinčoku, ktorá znie:

Vrabce v tŕní čvirikajú,

pána Boha vítajú.

Aj ja ho vítam,

koláčik si pýtam.

Koláčik mi dajte,

šťastie, zdravie dostávajte.

Predseda Náboženského výboru CSS Tibor Mótyán najprv prečítal prítomným úryvok zo Starého zákona, z knihy Zachariáša. Po zapálení poslednej sviece zaspieval najznámejšiu modlitbu Pána – staroslovanský Otčenáš.

V rámci prvej časti programu Ján Fuzik vyslovil svoju radosť z toho, že v radoch obecenstva môže pozdraviť pedagógov a žiakov, ktorí sa zapojili do Programu pre nadaných. Iniciatíva sa zrodila v Békešskej Čabe, prišli s ňou riaditeľka slovenskej školy Edita Pečeňová, riaditeľka Slovenského pedagogického metodického centra, učiteľka Mária Czégényová a hosťujúca učiteľka Zuzana Benková. V tomto roku sa popri svojich pracovných povinnostiach v rámci programu ako mentori venovali svojim žiakom Daniela Horváthová a Mária Ištvánová z Békešskej Čaby a Margita Zaťková z Budapešti, ktoré od školskej referentky CSS Eriky Lázárovej prevzali symbolické darčeky. Učiteľky, ktoré sa z rôznych dôvodov na stretnutí nemohli zúčastniť, ale so žiakmi aktívne pracovali, sú P. Bíróová a Anikó Šturbánová z Budapešti, Ľubomíra Rollová zo Slovenského Komlóša a Katarína Kormošová zo Santova. Vďaka svojej vytrvalosti, mentorom a rodičom sa študentmi gymnázií v Békešskej Čabe a Budapešti stali Bernadett Andrejová, Anna Eszesová, Barbara Hegedűsová, Daniela Jónášová, Renáta Kiseľová, Elizabeta Kollárová, Peter Kollár, Milan Lásik, Antonella Morongová, Vanda Bučiová, Richard Hrivňák, Bence Seliak a Evelin Janečková. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy odovzdal všetkým symbolické darčeky a oznámil im, že štipendium bude zvýšené zo 150 tisíc na 200 tisíc forintov ročne.

Prvá časť stretnutia sa skončila vianočným programom Detského folklórneho súboru Čečinka z Bratislavy. Ako sme sa od organizačnej vedúcej Beaty Čečkovej dozvedeli, teleso vzniklo v roku 1978, v súčasnosti pracuje pri Základnej umeleckej škole J. Kresánka. Má 120 členov, detí vo veku od 8 do 16 rokov, ktorých spája srdečný vzťah k folklóru. Svoj voľný čas využívajú tieto talentované deti na oboznámenie sa s folklórnymi regiónmi Slovenska. DFS Čečinka má v repertoári tance, spevy a hudbu z rôznych rázovitých regiónov Slovenska (Sekule, Myjava, Trenčín, Liptov, Šumiac, Tekov, Zamutov, Vyšné Raslavice), ale aj tradičné zvyky a obrady obyvateľov Slovenska. Je jediným detským folklórnym súborom, ktorý počas 30 rokov svojho trvania súvisle vychováva a vedie detskú ľudovú hudbu. Veľa odchovancov po ukončení činnosti v súbore zostáva verných folklóru a svoje umenie a schopnosti uplatňuje vo vysokoškolských súboroch ako FS Lúčnica, Technik, Ekonóm, Gymnik, Liptov a Karpaty. DFS Čečinka mal možnosť počas 30 rokov trvania reprezentovať Slovensko a jeho kultúru v Česku, Poľsku, Maďarsku, Chorvátsku, Bielorusku, Lotyšsku, Litve, Švajčiarsku, Taliansku, Turecku, Rakúsku, Mexiku, Havajských ostrovoch a USA. Ľudovú hudbu vedie Ján Kružliak, spevácku zložku Viera Kordošová a tanečnú Hana Balážová – Kopecká, Etela Mezeiová – Nôtová a Jana Hanzélyová – Scheinerová.

Po prestávke sa deti vrátili do sály, kde ich na javisku čakali divadelné rekvizity rozprávky O deviatich mesiačikoch. Hru Slovenského divadla Vertigo o tom, čo sa deje v mamičkinom brušku, predviedla herečka Denisa Dérová. Deti zo všetkých kútov Maďarska sa vrátili domov s nezabudnuteľnými zážitkami a pocitom spolupatričnosti a lásky.

Andrea Szabová Mataiszová

Slovenský Mikuláš zavítal aj do Budapešti

Slovenský zbor XIII. obvodu hlavného mesta aj tohto roku spojil svoje verejné zasadnutie s príchodom Mikuláša. Tento krát členovia zboru na čele s predsedníčkou Zuzanou Hollósyovou pozvali na stretnutie aj výhercov súťaže v prednese poézie a prózy, ktorú usporiadali v novembri. Tí najlepší recitátori pripravili pre uja v červenom plášti prekvapenie: naučili sa nové básne, ba aj piesne. Najprv mu však nakreslili na veľký papier darček, aby aj oni precítili príjemný pocit z darovania. Kresby na tému Vianoce a príchod Mikuláša sa zrodili v čase, kým pani predsedníčka informovala dospelých o tohtoročnej činnosti slovenskej samosprávy.

Príchodu Mikuláša sa najviac tešili najmenšie deti, ktoré ho obklopili ako prvé. S rozžiarenými očkami mu predniesli slovenské básne a piesne, ktoré sa naučili v škôlke. Potom v skupinkách prichádzali výhercovia recitačnej súťaže, ktorých vystriedali deti z budapeštianskych slovenských rodín. Mikuláš vedel, že sa stretne s nadanými deťmi, ktoré sa na jeho príchod oduševnene pripravovali. Preto im priniesol nielen veľa sladkostí, ale aj darčeky v podobe hračiek a detských kníh.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Lomnický

Kapitálnu hlúposť, ako Lomnický štít, spáchala maďarská verejnoprávna televízia, keď spôsobom, akým zatieňujú na obrazovke kriminálnikov, zakryla niekdajšieho predsedu najvyššieho súdu Zoltána Lomniciho, ktorý sa motal v pozadí, za Lászlóom Tőkésom. Po prvých rozhnevaných reakciách nasledovali vitriolové, sarkastické, zosmiešňujúce, internetové spoločenstvo nasadilo spiatočný úder nesmierne vtipnými obmenami vyretušovaného záberu. Na jednej montáži je Tőkés, v pozadí s Lomnickým štítom, čo považujem za vtip týždňa. Hoci nasmiať sme sa mohli v uplynulých dňoch aj pri ďalších príležitostiach. Napríklad keď fideszácki starostovia, ktorí sa zúčastnili na európskej konferencii šéfov miestnych samospráv na Azorských ostrovoch, museli vrátiť všetky verejné peniaze, ktoré na cestu minuli. Ako vraj k tomu dôjdu, že v tejto hlbokej kríze, keď sa šetrí všade, si len tak cestujú na luxusné miesta, neštítia sa využiť na to dokonca lietadlo, bývať v hoteli, sem-tam niečo aj zjesť a nakúpiť darčeky pre rodinu. V demagógii tentoraz predbehli vedúcu silu socialisti, ktorí sa chytajú každej slamky. Oni začali hovoriť o fideszáckej arogancii a neutíchajúcej túžbe po luxuse. Nikto na nich nereagoval, faktom však je, že politickí turisti museli vrátiť nejakých 200 tisíc forintov z vlastného vrecka, a tie pôjdu na stravovanie chudobných detí. Obecenstvo odchádza z divadla so slzami v očiach...

Smiech cez slzy ma zachvacoval pri pohľade na mapku, ktorú zverejnil renomovaný denník New York Times akoby ilustráciu k situácii v krajinách, kde sa platí eurom. O Slovensku v podstate lichôtky, vraj bašta automobilového priemyslu, ale krajina je na kreslenej mapke akosi južnejšie a má tvar, ktorý sa podozrivo podobá na Maďarsko. Preboha, Američania si nás pletú? Nepostrehli, že 99-ročná učiteľka bola zbavená občianstva v jednej krajine a odišla k dcére do druhej? Nevedia, že občianstvo darujú len v jednej z nich, hoci tiež nie bezbreho? Napríklad istý „Maďarab“ z Afriky bol teraz odmietnutý. Odôvodnenie je vtipné: výhodne môžu získať maďarské občianstvo len tí, ktorí dokážu aj dokladmi, že oni či ich predkovia už boli maďarskými občanmi, a Maďarab Mohamed Osman to nie je schopný. Nepomohlo ani to, že žije v Nagyvárade, pardon, v Oradei. Podstatné je: nedokáže zohnať žiadnu bumážku o tom, že jeho predkov pred 500 rokmi uniesli Turci za janičiarov, ktorí sa potom presunuli aj do Afriky, a odtiaľ teraz späť do pramaterskej vlasti. Aj táto reálna šutka je hodná Lomnického štítu (2632 m)!

Národnostný deň Slovákov Békešskej župy v Kondoroši

Vyznamenanie P. Petrovskému

Kondorošskí Slováci opäť usporiadali slovenský deň a bál. V tomto roku však spolu so Slovenskou samosprávou Békešskej župy, čím sa obec stala dejiskom osláv župného slovenského dňa, na ktorom odovzdali vyznamenanie župného zboru insitnému maliarovi Pavlovi Petrovskému.

Na podujatie prišlo viac ako 300 účastníkov, medzi ktorými boli aj hostia z Tekovských Lužian, spriatelenej osady Kondorošu, ako aj z dvanástich Slovákmi obývaných lokalít Békešskej župy.

V tento deň javisko tradične patrí miestnym kultúrnym telesám a ich hosťom. Kultúrny program otvorili miestni škôlkari a školáci, medzi ktorými boli aj slovenské deti zo susedného Kardošu. Aj tohto roku sa úspešne predstavili so slovenskými piesňami členovia miestneho speváckeho zboru Ruža a zborov z neďalekého Čabačudu a Poľného Berinčoku.

Prítomných privítala predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Judita Krajčoviczová. Medzi hosťami bol aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý vo svojom pozdrave vyzdvihol význam podujatia, ktoré sa uskutočňuje v čase adventu, očakávania Vianoc a ktoré môžu tráviť spoločne Slováci Békešskej župy ako jedna veľká rodina. Zároveň poprial všetkým príjemné prežitie blížiacich sa sviatkov, ako aj príjemnú zábavu. Podpredseda Slovenskej samosprávy Békešskej župy Peter Pečeňa sa vo svojom príhovore zmienil o vyznamenaní, ktoré síce odovzdáva župný zbor iba po druhý raz, ale už v tomto roku prišli tri nominácie. Cenou „Za Slovákov v Békešskej župe“ chcú každý rok uznať a oceniť prácu tých osôb, resp. kolektívov, ktoré sa vo veľkej miere pričinili o zachovávanie a pestovanie slovenskej kultúry v Békešskej župe. Plaketu mladého čabianskeho výtvarníka Atilu Mészárosa znázorňujúcu Békešskú župu spolu s finančným darom v tomto roku odovzdali insitnému maliarovi Pavlovi Petrovskému. 88-ročný umelec je povolaním mäsiar, pochádza z Kétšoproňu a so svojou rodinou žije v Békeši.

P. Petrovský mal prvú výstavu pred polstoročím v meste Békeš ako člen békeščabianskeho kruhu Józsefa Mokosa, na ktorej vystavil dve olejomaľby - portrét svojej matky a obraz Kone v chotári. V jeho maľbách sa odvtedy mohli kochať návštevníci viacerých výstav doma aj v zahraničí. Napríklad v Zrenjanine v Srbsku, alebo v Trebišove na Slovensku. V Budapešti sa zúčastnil na ôsmich kolektívnych výstavách. Získal niekoľko ocenení. Pred tromi rokmi sa uskutočnila jubilejná výstava pri príležitosti jeho 85. narodenín v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. V poslednom čase sa viac venuje drevorezbárstvu ako maľbe. Zobrazuje hlavne anjelov, slovenských tanečníkov, kone, portréty vnuka, kým pri maľovaní čerpá námety z Biblie, najmä z príbehov Starého zákona. Nedávno si zariadil na verande zimný ateliér, kde chce namaľovať seriál akvarelov z békešského kraja a zo svojich spomienok na Čabu.

Kondorošanov a ich hostí v ďalšej časti príjemného sobotňajšieho večera čakala veselica s kapelou Lustik, ktorá hrala aj výborné slovenské piesne. Na bále nemohla chýbať ani tombola s hodnotnými cenami.

(oi-ef)

Konferencia v Mlynkoch o aktuálnych národnostnopolitických otázkach

Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?

Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) usporiadali začiatkom decembra dvojdňovú konferenciu s názvom Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?Konferencia voľne nadväzovala na stretnutie spred desiatich rokov, ktoré sa konalo v Békešskej Čabe s tým istým názvom.

Prvý deň sa niesol v znamení spoznania podpilíšskej obce a činnosti ZRKSPS. Organizátori pripravili kultúrny program, v ktorom vystúpil miestny páví krúžok. Predseda ZRKSPS Jozef Havelka predstavil organizáciu, ktorú založili pred dvanástimi rokmi s cieľom spojiť slovenské osady v pilíšskom regióne, ako aj ich obyvateľov, pravidelne im ponúkať spoločné slovenské programy a reprezentovať ich doma a v zahraničí. Druhý deň konferencie bol pracovný. V doškoľovacom stredisku Správy nápravných zariadení sa zišlo okolo 80 ľudí z rôznych kútov Maďarska, ktorí si najprv vypočuli hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia a pilíšsku hymnu v podaní pávieho krúžku z Mlynkov. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Prítomní sa zaoberali otázkami: miesto Slovákov medzi národnosťami v Maďarsku, postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku v kontexte aktualizácie koncepcie starostlivosti SR o Slovákov žijúcich v zahraničí, slovenský jazyk v Maďarsku očami vedúcich predstaviteľov slovenskej národnosti, záujmy slovenskej výučby v návrhu novely školského zákona, výchova slovenskej inteligencie v Maďarsku, či budúcnosť slovenskej občianskej sféry.

„Svojmu národu dlžní sme nielen pomáhať, ale aj zodpovedať sa za to, čo preň urobíme,“ týmito slovami otvorila konferenciu predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková a dodala, že zodpovednosť máme nielen voči predkom, ale aj budúcej generácii. Ako povedala, musíme dokázať nielen Slovensku, ale aj Maďarsku, že si pomoc zaslúžime a musíme si postaviť pred seba zrkadlo, či sme všetko urobili v prospech našej národnosti. Poznamenala, že z príspevkov konferencie plánujú vydať zborník a zverejnia ich aj v elektronickej podobe. Zároveň povedala, že cieľom organizátorov je, aby sa k nadhodeným otázkam vracali, napríklad o rok na ďalšej konferencii, kde by mohli účastníci referovať aj o prípadných zmenách či výsledkoch.

Moderátorkou konferencie bola univerzitná profesorka Anna Divičanová, ktorá odovzdala slovo predsedovi Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Matej Šipický ocenil, že v Maďarsku bol prijatý zákon o národnostných menšinách. „Menšiny nezvyknú byť v centre pozornosti, pokiaľ neprejavujú politické ambície, alebo nemá s nimi ambície domáca či zahraničná elita. Na málopočetné a silne asimilované národnosti v Maďarsku by sa jednoducho mohlo zabudnúť, lebo ambície majú len na pokojné spolunažívanie s väčšinovým obyvateľstvom. Politika si ich napriek tomu všimla. Až natoľko, že ich obdarila národnostným zákonom. Zákon si nevybojovali ony samé, ale im ho darovali. Bol som pri tom prítomný, preto sa to odvážim povedať,“ začal svoju prednášku M. Šipický. Dodal však, že vo všeobecnosti je v maďarskej spoločnosti slabý záujem o tunajšie národnosti a málo informácií o nich. Zákon je podľa neho iba napravením zlého svedomia väčšinového národa, v ktorom sa veľký dôraz kladie na recipročný element. Zmienil sa aj o novom Základnom zákone, ako Maďari nazvali ústavu platnú od 1. januára 2012. Je v nej terminologická nejasnosť už vo vysvetlení slova národ, nakoľko Maďari ním označujú etnický aj politický národ. O novom volebnom zákone, ktorý by zaručil parlamentné zastúpenie národností, uviedol, že pravdepodobnosť jeho úspechu je minimálna, nakoľko národnostní voliči nebudú uprednostňovať menšinovú listinu pred straníckou.

Teritoriálny expert Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), bývalý chargé d′ affaires a riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti, Milan Kurucz vyzdvihol zodpovednosť Slovákov žijúcich v Maďarsku, ktorú prejavujú za svoje spoločenstvo. Spomalenie a zastavenie negatívnych tendencií slovenského spoločenstva v uplynulých desaťročiach v Maďarsku bolo podľa jeho slov výsledkom úsilia desiatok ľudí. „V tomto treba pokračovať,” zdôraznil M. Kurucz, ktorý vyzdvihol dôležitosť generačnej kontinuity. Pripomenul, že Slovensko sem posiela troch hosťujúcich učiteľov, prebieha metodické doškoľovanie učiteľov, zrekonštruovali sa budovy slovenských škôl v Sarvaši, Slovenskom Komlóši a pripravuje sa rekonštrukcia školy v Békešskej Čabe. Expert upozornil na postupný zánik slovakistiky na maďarských univerzitách. Slovensko podľa jeho názoru bude musieť v tejto oblasti robiť vážne kroky. Nespokojnosť vyjadril aj s poklesom záujmu o štúdium na slovenských vysokých školách. Dôvodom môže byť nedostatočná znalosť slovenčiny, dodal. Zmienil sa aj o grantoch ÚSŽZ za posledný rok, ktoré činili 1 152 000 eur, z čoho 121 tisíc eur sa dostalo do Maďarska.

O Slovákoch v Maďarsku a ich šanciach na prežitie prednášal poradca ÚSŽZ Claude Baláž. „Doterajšia spolupráca so ZSM významne napomáhala pri rozpracovávaní a realizácii zámerov, nástrojov a postupov politiky nášho štátu vo vzťahu k slovenskému zahraničiu,“ začal svoju prednášku a potom pokračoval historickým prehľadom počtu Slovákov na území dnešného Maďarska. „Aj keď Slováci v Maďarsku svoju identitu ešte úplne nestratili, bez pomoci maďarského štátu v oblasti súčasného torza národnostného školstva sa bude zhoršovať a zánik slovenskej menšiny sa stane len otázkou času,“ dodal. Vyzýval prítomných, aby predostreli na blížiace sa zasadnutie Maďarsko-slovenskej medzivládnej zmiešanej komisie pre národnostné otázky, ktorá by sa mala uskutočniť v januári v Budapešti, svoje želania. Zároveň navrhol vypracovať zástupcom slovenskej menšiny v Maďarsku analytickú situačnú správu o súčasnom stave a postavení slovenskej menšiny v Maďarsku spojenú s návrhom projektu na jej stabilizáciu a revitalizáciu.

V následnej diskusii sa účastníci konferencie vyjadrili ku grantovému systému ÚSŽZ, aj k usporiadaniu Stálej konferencie v Bratislave, kde väčšinou neostanú poprední predstavitelia slovenskej vlády, aby si vypočuli problémy krajanov, čo by sa nemohlo stať napr. na podobnom stretnutí maďarskej vlády so svojimi krajanmi.

Hlavná vedecká pracovníčka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Uhrinová prednášala o slovenskom jazyku v Maďarsku očami vedúcich predstaviteľov slovenskej národnosti. Predstavila vlastne svoj výskum, v ktorom sa rôznymi metódami obrátila na vedúcich predstaviteľov našej národnosti a zaujímala sa o to, nakoľko používajú svoj materinský jazyk v každodennom styku. Z jej výskumu vyplýva, že iba najstarší ovládajú slovenčinu a aktívne používajú aj nárečie. Stredná generácia menej hovorí v nárečí, ale ovláda isté reálie a literárnu slovenčinu. Tridsiatnici už menej ovládajú slovenčinu, ich hlavným komunikačným jazykom je maďarčina. Slovenské nárečia podľa nej v Maďarsku odumierajú a vytýkala nedostatky v odovzdávaní jazyka potomkom.

Vedúci národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov MR Štefan Kraslán hovoril o aktuálnych otázkach v oblasti národnostného školstva. Podľa neho školstvo je večne zelená téma. Zmienil sa o novom školskom zákone, ktorý práve prerokoval maďarský parlament. „Čo sa týka výdobytkov, ktoré sme získali v minulosti v oblasti národnostného školstva, tie nebudú odňaté ani v novom zákone. Národnostné samosprávy budú mať aj naďalej právo veta pri hlasovaní o zriadení či zrušení národnostnej výučby a výchovy v národnostnom jazyku, o modifikácii okruhu činnosti národnostných inštitúcií, o rozpočte inštitúcie, o jej odbornej činnosti o štatúte, o pedagogickom programe, o vymenovaní a odvolaní riaditeľa. Národnostné školstvo treba zorganizovať z iniciatívy národností. Národnostné samosprávy môžu naďalej prevádzkovať a preberať prevádzku národnostných školských ustanovizní a štát naďalej musí zabezpečovať výchovu učiteľov, ako aj vydávanie učebníc. Tento zákon stanovuje zatiaľ iba základy, ich realizovanie v praxi budú usmerňovať ďalšie nariadenia a právne predpisy. Podstatné zmeny nastanú v oblasti základného školstva. Snáď najdôležitejšia je, že zabezpečenie výučby nebude povinnosť miestnych samospráv, ale úloha štátu. Zmení sa aj financovanie: doteraz boli normatívy, ktoré boli len príspevkom k niektorým úlohám. V budúcnosti sa ráta s tým, že by sa mali financovať jednotlivé úlohy v celej šírke, avšak systém financovania nerieši tento zákon. Veľkú zmenu prinesie nový model životnej dráhy, sem patrí príprava, doškoľovanie učiteľov a kontrola činnosti pedagóga. Všetko smeruje k zlepšeniu výučby a hovorí sa aj o tom, že učitelia by mali byť lepšie platení,“ povedal vedúci oddelenia. S poľutovaním konštatoval, že Slováci nevedia využiť všetky možnosti štúdia na Slovensku a informoval o tom, že Celoštátna slovenská samospráva začala pracovať na akejsi bilancii národnostného školstva. V následnej diskusii sa prítomní, medzi ktorými boli viacerí učitelia, živo zaujímali o to, či v novom zákone naďalej ostáva čarovná osmička, teda či naďalej bude stačiť žiadosť ôsmich rodičov na zavedenie výučby národnostného jazyka. Š. Kraslán nevedel dať istú odpoveď, nakoľko nový zákon ešte nebol schválený parlamentom.

Budúcnosť slovenskej občianskej sféry bol názov prednášky zástupcu riaditeľa Odboru národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti MR Antona Paulika. Podľa neho hlavu spoločenskej sféry zoťali samosprávy, ktoré svojim vznikom čiastočne prevzali jej úlohu. „Národnostný zákon naďalej uznáva právo národností na dobrovoľné zakladanie občianskych organizácií. Dokonca na začiatku zákona sa nachádza dvojaký výklad pojmu „národnostný spolok”. Jeden je všeobecný a druhý sa vzťahuje na prípad, že organizácia sa chce aktívne zúčastniť na voľbách. Rozdiel je v tom, že tá druhá možnosť si vyžaduje získanie štatútu verejnoprospešnosti,“ povedal A. Paulik. Zmienil sa aj o novom zákone o spolčovacom práve, o verejnoprospešnosti a o fungovaní a podpore občianskych organizácií, ktorý má vylúčiť zo systému takzvané „spiace” organizácie, ktoré prakticky nefungujú. Podľa jeho slov vznikne nová hodnoverná databáza registrovaných občianskych organizácií. Ako sa vyjadril A. Paulik, novela nabáda spoločenské organizácie, aby si získavali financie zbieraním donácií a darov. Okrem toho by mal vzniknúť nový Fond národnej spolupráce, ktorý by mal fungovať aj ako istá „spoločenská banka”.

Názov prednášky predsedníčky ZSM bol Perpetuum Zväz. Zamerala sa v nej na fungovanie najväčšej občianskej organizácie Slovákov v Maďarsku, ktorá je v neustálom pohybe, bez prísunu vonkajšej energie. V úvode R: Egyedová Baráneková spomenula neľahkú situáciu, v akej sa ocitli, keď im v novom sídle vypli infraštruktúru po tom, ako nevedeli platiť režijné náklady kvôli nedostatku financií. Žiaľ, finančná podpora na fungovanie od Fondu Sándora Wekerleho prišla iba koncom novembra a ZSM nemal rezervy na takéto výdavky. Od ÚSŽZ dostal podporu na usporiadanie podujatí tiež oneskorene oproti ostatným rokom. Občianska sféra je podľa nej dôležitým zázemím pre národnostné samosprávy. Zväz má trojtisícovú registrovanú členskú základňu, ale v posledných rokoch nevie finančne prispievať na fungovanie miestnych pobočiek. Tie sú odkázané takisto na podporu zo súbehov a ich členovia pre spoločné dobro obetujú nielen svoj voľný čas, ale často aj svoje peniaze. Napriek všetkým ťažkostiam chcú aj naďalej aktívne pracovať. R. Egyedová Baráneková zopakovala svoj výrok zo stretnutia aktivistov v Hronci, že občianska sféra musí byť svedomím politiky.

Posledným prednášateľom bol Imrich Fuhl, ktorý ako zakladateľ a redaktor nezávislého slovenského portálu v Maďarsku oslovma.hu - Slovák v Maďarsku hovoril o problémoch s demokraciou, kultúrnou autonómiou a nezávislosťou tlače Slovákov v Maďarsku. „Ak chceme zostať objektívni, musíme uznať, že maďarský národnostný zákon napriek všetkým svojim slabostiam a oprávneným kritikám má aj svoje pozitíva... - priniesol kvalitatívnu zmenu do verejného života príslušníkov národností v Maďarsku.“ Zdôraznil, že menšinové samosprávy vybavené istými oprávneniami či právomocami stelesňujú nové východisko, v určitom zmysle prísľub novej formy kultúrnej autonómie. „V Maďarsku žijúce národné a etnické menšiny však prakticky doposiaľ neboli schopné - zväčša nie z vlastnej viny - účinne a uspokojivo plniť úlohy, ktoré naďalej stoja pred nimi v oblasti formovania demokratického verejného života a vôbec na poli samosprávnosti. Jedna z najdôležitejších príčin toho spočíva v chronickom nedostatku financií.“ I. Fuhl v spojitosti s nastávajúcimi úlohami uviedol, že popri posilňovaní našich školských a kultúrnych inštitúcií našou prvoradou - i keď neľahkou - úlohou zostáva znormalizovať, zdemokratizovať CSS. „Rôznorodosť predstáv, spôsobov a ciest vôbec nevylučuje úspešnú vzájomnú spoluprácu. Za spomínaných okolností otázka tvoriaca názov našej konferencie je aktuálnejšia než doteraz kedykoľvek. Správnu odpoveď na ňu môžeme nájsť iba spoločne, pričom pomôcť nám v tom môže iba ľudskosť, prekročenie vlastného tieňa, vedenie dialógu, zdravý rozum a ochota navzájom sa ctiť a rešpektovať,“ dokončil svoj prejav I. Fuhl.

Na podujatie zavítal aj rektor Vysokej školy teologickej Ferenca Gála Gábor Kozma, ktorý daroval pilíšskym Slovákom publikáciu, ktorú nedávno vydali. Je to prvý zväzok ojedinelej trojjazyčnej Bartókovej zbierky slovenských piesní s CD-prílohou, ktorá bude podľa J. Havelku prvá publikácia v knižnici nového Slovenského domu.

Po prednáškach odzneli zaujímavé príspevky mimoriadne aktívnych účastníkov, ktorí sa rozchádzali v nádeji, že spoločne nájdu odpoveď na otázku, ako ďalej, Slováci v Maďarsku.

Eva Patayová Fábiánová

Mikuláš navštívil aj budapeštiansku slovenskú školu

Každoročne prichádza 6. decembra potešiť deti vzácna návšteva - Mikuláš. Málokto vie, že svätý Mikuláš pochádza nie z ďalekého severu, ale priamo z Malej Ázie, dnešného Turecka. Tam pôsobil v prvej polovici štvrtého storočia biskup menom Mikuláš. Narodil sa niekedy medzi rokmi 270 a 286 v Patare. Bol synom majetných rodičov, ktorých dedičstvo neskôr rozdal chudobným. Keď mal 19 rokov, jeho strýko, vtedajší biskup z Myry (dnes mesto Demre na juhu Turecka), ho vysvätil za kňaza a vymenoval ho za predstaveného kláštora Siónu. Krátko po jeho smrti sa Mikuláš vydal na púť do dnešného Izraela. Po návrate ho vyhlásili za svätého a stal sa nástupcom svojho strýka v Myre. Bol povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte viac vzrástla, keď sa v Myre stal biskupom. S jeho menom je spojený zvyk obdarúvania na deň Mikuláša.

Deti v budapeštianskej slovenskej škôlke začali prípravu na Vianoce už 1. decembra. Vtedy sa totiž uskutočnila remeselnícka dielňa, kde spolu so svojimi učiteľkami a rodičmi pripravovali adventné vence a rôzne vianočné ozdoby.

5. decembra všetky deti školy netrpezlivo čakali Mikuláša, ktorý najprv zavítal na druhé poschodie, k žiakom vyššieho stupňa a gymnazistom. Vypočul si ich slovenské piesne a za asistencie krásnych čertíc im rozdal balíčky plné sladkostí.

Detičky nižšieho stupňa si krátili čas čakania na prízemí, kde si pod vedením pani učiteľky Veroniky Szabovej precvičovali básničky a pesničky, ktorými chceli privítať Mikuláša. Keď si už všetko preopakovali, spolu so škôlkarmi sa usadili na lavičkách a tichučko čakali, čo sa bude diať. Vtedy pred ne predstúpila pani učiteľka Miroslava Kovácsová. Prezradila im, že divadelný krúžok školy sa prichystal na túto dôležitú udalosť zmodernizovaním rozprávky o Snehulienke. Predstavenie zožalo v kruhu žiakov a škôlkarov obrovský úspech, deti s úsmevom sledovali svojich kamarátov v hlavných rolách. Bájku vystriedali slovenské a maďarské ľudové a mikulášske piesne, ktoré spievali spolu s Katarínou Noszlopyovou. Keď začuli zvuk spiežovcov, spozorneli, hovor sa zmenil na šepot a v očkách zažiarili iskričky radosti. Keď sa Mikuláš objavil na chodbe, upreli sa naňho pohľady plné radostného očakávania. Dve čertice, ktoré ho sprevádzali, poprosili škôlkarov, aby k nemu podišli a zarecitovali mu básničky. Mikuláš im za to podaroval balíčky so sladkosťami. Potom čertice menovite vyvolávali prvákov, ktorým Mikuláš pošepkal dobré rady do ucha. Medzitým sa škôlkári vrátili do svojej triedy, aby tam mohli predviesť vlastný mikulášsky program.

Aby sa dlhoočakávaný hosť dobre cítil v slovenskej škole, žiaci prvého stupňa mu spievali a recitovali. Najprv vystúpila skupinka prváčikov so slovenskými a maďarskými básňami, potom nasledovali druháci a tretiaci s mikulášskym pásmom a nakoniec štvrtáci, ktorí mu zahrali na husliach, syntetizátore a na xylofóne. Po jednotlivých vystúpeniach Mikuláš každému rozdal darčeky - sladkosti a ovocie.

Do materskej školy zavítal aj druhý Mikuláš - Mikuláš Bugár, predseda Slovenskej samosprávy IX. obvodu Budapešti, ktorý im aj tohto roku priniesol sladké prekvapenie k sviatkom. Dobrá spolupráca medzi škôlkou a slovenským voleným zborom má už niekoľkoročnú tradíciu: škôlkari vystupujú v kultúrnom programe v IX. obvode a pán predseda im prinesie darčeky na Mikuláša.

Andrea Szabová Mataiszová

Eva Patayová Fábiánová

Slováci z Bukových hôr na Dolnej zemi

Terajšia jeseň bola nám, Slovákom žijúcim v Bukových horách i dolnozemským Slovákom, veľmi priaznivo naklonená a užitočná. Podarilo sa nám totiž nadviazať priateľské styky s rodákmi z Čabačudu.

V minulom roku sme sa v Hronci zoznámili s predsedníčkou tamojšej slovenskej samosprávy Katarínou Fehérovou. Hronec je kolískou upevňovania vzťahov medzi roztrúsene žijúcimi Slovákmi a miestom nadväzovania priateľských kontaktov. Medzi rodákmi, v originálnom slovenskom prostredí, sa upevňuje naša slovenská identita. Nehovoriac o tom, že aspoň raz ročne sa môžeme zúčastniť na nádhernom folklórnom večere, kde máme možnosť kochať sa v prekrásnych slovenských ľudových krojoch, piesňach a tancoch. Pre nás je najkrajší dar, keď nás za namáhavú prácu, ktorú vykonávame za našu národnosť, odmenia pobytom v Hronci, ktorý nám dodá silu, aby sme pracovali ďalej za vytýčené ciele.

Už v Hronci sme sa rozhodli, že sa na jeseň stretneme, aby sme sa mohli spoznávať so Slovákmi žijúcimi v iných oblastiach Maďarska. Veľmi sme sa radovali správe, že nás navštívia Slováci z Čabačudu. Členovia nášho klubu ich privítali v Lillafürede, krásnom rekreačnom stredisku, ktoré je skvostom Bukových hôr. Našich hostí sme zaviedli do hotela Palota, ktorý bol postavený v roku 1930, kde obdivovali sálu Hunyadiho a kráľa Mateja. Veľmi sa im páčila kvapľová jaskyňa svätého Štefana a múzeum veľkého prírodovedca Otta Hermanna. Teplé jesenné slnečné lúče priam lákali k oddychu, ktorý sme spojili s obdivovaním jazierka Hámor.

Konečne sme sa vybrali do našej dedinky, do Novej Huty. Našim hosťom sa veľmi páčili okolité vysoké hory. V krásnej horskej prírode sme si mohli vypočuť prednášku známeho bylinkára Juraja Szabóa, po ktorej sme mohli ochutnať a nakúpiť si rôzne bylinkové čaje. Odtiaľ sme sa pobrali do sklárskeho múzea, kde sa naši hostia dozvedeli, že naša dedina sa aj kedysi volala Nová Huta. Pozreli si náš pekný rímskokatolícky kostolík (postavený r. 1800), v ktorom sa práve konala svadba. Neďaleko kostola je naša klubovňa, kde sme pohostili našich hostí chutnou večerou a potom sme sa príjemne zabávali. Keďže mali pred sebou dlhú cestu domov, rozlúčili sme sa so sľubom, že koncom októbra sa znova uvidíme v Čabačude.

Novohuťania na Dolnej zemi

Koncom októbra sme odchádzali z Novej Huty ráno o piatej. Cesta bola dlhá, ale zaujímavá. Vysoké hory vystriedala nedozerná rovina, ocitli sme sa vo svete Petőfiho. V Čabačude nás vítala skoro celá dedina. Bol to pre nás nezabudnuteľný zážitok. Pred kultúrnym domom sa objali Bukové hory a Dolná zem. Vnútri nám vyhrávali citaristi a spieval nám vynikajúci spevokol. Počas obeda sme sa rozprávali o národnostných problémoch, o sčítaní ľudu, o našej identite a o vyučovaní slovenčiny. Po príjemnom rozhovore znova zaznela hudba a my sme sa pustili do tanca. V dobrej nálade sme sa vybrali do Békešskej Čaby na Klobásový festival. Rozlúčili sme sa s pocitom, že sme si našli dobrých priateľov a vzájomne sme sa posilnili v slovenskej identite. Dúfame, že v stretávaniach sa budeme pokračovať, lebo láskavosť našich hostiteľov je pre nás dobrým vzorom.

Lujza Ladányiová

vedúca slovenského klubu

Otcovia a synovia v prózach Zoltána B. Valkána

Pri čítaní najnovšej zbierky Zoltána B. Valkána s titulom Pivnica (Budapešť, 2011) sa pred čitateľom otvára z jeho predchádzajúcich próz dôverne známy svet podpilíšského kraja zaľudnený drobnými postavami, silne zakorenenými do tohto prostredia. V tomto patriarchálne usporiadanom svete prislúcha centrálne miesto predovšetkým mužským postavám (starému otcovi, otcovi, synovi a vnukovi), ktoré sú hlavnými nositeľmi epického diania väčšiny príbehov nielen predmetnej knižky, ale vôbec celej doterajšej tvorby autora. Platí to aj v prípadoch, v ktorých sa mužská postava podľa svojej sujetovej funkcie posúva síce do pozadia, no jej dominancia ostáva latentne prítomná a citeľná v podtexte. Na základe týchto čitateľských skúseností a postrehov podľa mojej mienky Zoltán B. Valkán vo svojej spisovateľskej stratégii vedome, či podvedome sleduje ten istý cieľ: miniatúrne povahové kresby rôznych mužských protagonistov mieni zliať do virtuálneho obrazu otca. Jeho snaha je odôvodniteľná najmä skutočnosťou, že patrí ku generácii, ktorá sa narodila v období druhej svetovej vojny a často vyrastala bez otca. Otcovia tejto generácie zahynuli na fronte alebo v zajatí, v lepšom prípade sa vrátili k svojej rodine, ale len po dlhšom čase. Pravdepodobne tieto okolnosti privádzajú autora k nutnosti kompenzovať absenciu otca v podobe literárnej postavy, so snahou zaplniť prázdno spôsobené jeho hiátom. Z druhej strany sa však Valkán uvedením problematiky otcovstva a synovstva dotýka univerzálnej témy spracovanej aj mnohými inými autormi. Medzi nimi možno spomenúť napríklad Turgenevov román "Otcovia a synovia", Kukučínov "Dom v stráni", Šikulových "Majstrov", ako aj Vámosovu "Apák könyve" (Kniha otcov) a Esterházyho romány "Harmónia Caelestis" a "Javított kiadás" (Upravené vydanie).

V spomínaných dielach ide o vyjasnenie si vzťahu syna k otcovi, o vyrovnanie sa s jeho skutkami a myslením, ako aj o generačné konflikty. Tento proces možno sledovať aj v prózach B. Valkána, v ktorých sa postava otca vníma ako najväčšia autorita a organizátor tradičnej rodiny, v ktorej vládnu hierarchické vzťahy. Synovia sa však proti takejto mocenskej pozícii otca zákonite vzpierajú. Spochybnením aktuálnosti jeho životnej filozofie, ako aj jej platnosti pre mladú generáciu, narúšajú otcovu autoritu a pokúšajú sa zbaviť sa jej skľučujúcej nadvlády. Konfrontáciu medzi oboma stranami možno vnímať ako zrážku dvoch odlišných svetov. Otec sa pridržiava tradičného vidieckeho spôsobu života s nádejou, že v synovi si nájde nasledovníka. Ten však odmieta túto možnosť a rozhodne sa o úplne inú cestu, čo vedie buď k ich definitívnemu rozchodu (List), buď k permanentnému napätiu medzi nimi, spôsobenému vynúteným spolužitím (Trošku sa porozprávať). Autor uvádza celý rad otcov, ktorí sú rôzneho charakteru, sú si však podobní mentalitou podpilíšskeho človeka, priam posadnutého láskou k zemi a práci na nej. Rad otcov sa objavuje v spomienkach rozprávača ako rodový archetyp, sled postáv, ktoré vytvorili podmienky života pre rodinu, postavili dom, založili a zveľadili gazdovstvo, vysadili ovocný sad a vinicu, vypracovali sa za znamenitých vinohradníkov, ktorí udomácnili vo svojom užšom a širšom prostredí kult vína a viedli svojich potomkov k úcte k tradíciám. Valkánove mužské postavy prechádzajú osudovými medzníkmi svojho života, ktoré zvládajú niekedy dobre, inokedy zle, no jednako sa nemôžu vyhnúť zákonitostiam jeho kolobehu -, zo syna postupom času sa stáva otec, následkom čoho sa vymieňajú pozície a z iného zorného uhla sa posudzujú skutky predkov a potomkov. Príkladom toho môže byť miniatúrny, ale veľavravný intímny záber zo sna starca Jána Trpileka (Balkón; Vianoce tetky Karovej): "Držal svojho syna - školáka za ruku...V dlani cítil chlapčekovu teplú, spotenú ruku..." (s. 86) Starec býva u svojho syna v paneláku v meste, kde sa cíti opustený a cudzí. V tejto krízovej situácii sa mu vo sne vracia dávny pocit spolupatričnosti so synom. Vtedy mu on bol oporou a v prítomnosti by on potreboval synov súcit a empatiu, no musí si uvedomiť, že márne po tom túži.

Valkán stopy po otcovi hľadá a nachádza vo sfére spomienok z obdobia detstva a mladosti, ale aj v reálnom sociálnom a prírodnom prostredí, vytvorenom a kultivovanom generáciami predkov. Približuje sa k jeho osobe senzuálne, opierajúc sa o zmyslové dojmy z minulosti, spájajúce sa s obrazom otca, žijúceho v jeho predstavách. Jozef Kara, hlavná postava titulnej poviedky Pivnica však pri pokuse o zachytenie otcovho vonkajšieho vzhľadu narazí na nečakanú prekážku. Zisťuje, že sa nevie rozpamätať na jeho tvár, ktorej črty sa rozplývajú a vynárajú sa v hmlistých a neurčitých kontúrach. Živo si však zachoval spomienku na príjemný pocit z dotyku otcovej teplej dlane, ktorá preň znamenala kedysi istotu a šťastie. Na inom mieste, v próze s nadpisom Ovocný sad (Návrat), rozprávačskému subjektu pri pohľade na "bledé" jablká ovocného sadu vysadeného otcom sa vybavujú v mysli jeho "okrúhle oči". Prchavé ťahy otcovej tváre sa však nepoddávajú spisovateľovmu úmyslu rekonštruovať ucelenú, poznateľnú tvár, ale unikajú do transcendentálnej dimenzie. Fyzická podoba otca síce ostáva vo fragmentoch, ale v textoch sa odhaľujú jeho skutky a cez ne aj jeho duchovný závet.

Neúplný obraz otca sa dopĺňa a završuje baladicky ladenými prózami Jabloň a Susedia (Pivnica), ktoré umelecky najúčinnejšie vyjadrujú Valkánov zmysel pre lyrické videnie sveta. Príbehy oboch poviedok sa uvádzajú obrazom neskorej jesene, ktorá je symbolom staroby, zániku, smrti, ale aj hojnosti, veď dobrému gazdovi sa príroda v tomto období zavďačí za jeho starostlivosť bohatou úrodou. Jeseň je čas aj na bilancovanie danej životnej periódy jednotlivca, k čomu pristupujú aj obaja protagonisti spomínaných próz. Paralela medzi prírodou a človekom vyplýva z ich podobného stavu, keďže ide o starých mužov, ktorí práve prežívajú jeseň svojho života. V centre oboch príbehov sú stromy, ku ktorým ich majitelia uchovávajú hlboké city a zaobchádzajú s nimi takmer ako so živými bytosťami. V pozadí ich láskyplného prístupu k jabloni a orechu sa akiste skrýva prastará viera človeka v ľudské vlastnosti stromov. Z psychologického hľadiska strom symbolizuje vývin osobnosti človeka a v takomto zmysle ho možno stotožniť aj s vlastným "ja", ako aj s osobou, ktorá citovo najbližšie stojí k danému jednotlivcovi. Znaky takejto viery možno sledovať aj v správaní sa hlavných postáv interpretovaných poviedok voči obľúbenému stromu, ktorý v ich záhrade má uctievané miesto a zohráva v ich osobnom živote nenahraditeľný význam. Obaja si uvedomujú, že stromy ako aj ľudia majú svoje dejiny, ktoré sa aj v ich prípade vzájomne prepletajú. "Nemý spoločník", stará jabloň Jozefa Makoviča (Jabloň) bola zasadená práve v tom roku, keď sa aj on narodil. Preto sa s ňou celkom stotožňoval, videl v nej seba samého napriek tomu, že strom zasadil preňho neznámy človek, pri príležitosti prvého prijímania vlastného syna. Akt sadenie stromu cudzím človekom, čo podľa zvyku prináleží otcovi po narodení dieťaťa, poukazuje na absenciu otca, ktorého zastupuje iný muž, ten namiesto neho vykonáva prastarý rituál. Tento fakt však neprekáža starcovi v tom, aby obklopoval tento strom (vôbec všetky stromy) úprimnou láskou, zodpovednosťou a starostlivosťou "Všetko to mu často natislo do mysle aj počudovanie a ľútosť nad ľahostajnosťou, akú ľudia väčšinou voči týmto svojím tichým spoločníkom prechovávajú" (s. 110). S podobnou nehou pristupuje k svojmu orechu aj vdovec Ján Bujna (Susedia), ktorý na rozdiel od majiteľa jablone, je jeho priamym dedičom po otcovi a "...kým len vládal, orech oberal vždy priamo zo stromu." (s. 117). Obe postavy sledujú plynutie času a znaky vlastného starnutia na týchto stromoch "...strom zostarol, ako aj jeho majiteľ a ukazuje sa, že čoskoro i vyschne." (s. 119), pritom si radi pochutnávajú na plodoch, ktoré im stromy ponúkajú. Aj v tejto súvislosti sa prejavuje Valkánov zmysel pre senzuálne uchopenie objektívneho prostredia a sklon k určitému hedonizmu, veď obaja protagonisti vnímajú svoje stromy aj priamo zmyslami cez "šťavnatosť", "kyseľkavú chuť", a "voňavosť jablka", "jablkové" a "orechové štrudle", "jabĺčkovicu", "orechové halušky", "orechové rožky", keď "jabloň" je nielen "okrasou záhrady", ale zabezpečí aj "tieň" v lete.

K jabloni sa popri Jozefovi Makovičovi viaže aj jej pôvodný majiteľ, kto vo víre historických čias opustil svoj rodný kraj, aby sa presídlil do vlasti svojich predkov. Na jabloň však ani po desaťročiach nemohol zabudnúť. Jeho posledným želaním bolo ešte raz vidieť tohto svedka vlastného detstva, ktorý akoby v túžbe po ňom sa odvrátil od svojho pôvodného miesta a rástol smerom, ktorým on sám kedysi odchádzal. Nový majiteľ jablone neznámeho človeka prijal vľúdne, veď obaja sa citovo viažu k tomu istému objektu, ktorý im pripomína šťastnú minulosť. Presídlenec z vďačnosti za starostlivosť o jabloň odhalil tajomstvo jej "čarovnej haluze". Tento motív pripomína zákon ľudovej rozprávky, v ktorej sa dobrý skutok vždy odmení, zároveň naráža na prastarú vieru človeka v imaginárnu silu stromu. O tejto viere vypovedá aj dedič orecha: "...otec ma aj po toľkých rokoch od svojej smrti skrze tohto stromu do dnešného dňa podporuje a obohacuje" (Susedia, s. 119). Strom v takomto význame možno vnímať ako metaforu otca - syna – života. Je všeobecne známe, že naši predkovia v strome si ctili aj otca aj matku, videli v ňom archetyp rodičov. Vo Valkánových prózach však, ako z predchádzajúceho vyplýva, centrálne miesto prislúcha otcovi, ktorého virtuálnu podobu po dlhom hľadaní možno nachádzal v strome ako v stelesnení našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra:

Zoltán Bárkányi Valkán: Návrat, 1998

Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej, 2009

Zoltán Bárkányi Valkán: Pivnica, 2011

http://eletfa.uw.hu/eletfa.html

www.antalfaimarta.hu/konferencia/egig-ero.fa.pdf

Tá naša stužková

Neopakovateľná, nezabudnuteľná a jedinečná!

Takou zostane v nás, študentoch 12. ročníka Slovenského gymnázia v Budapešti, navždy spomienka na našu stužkovú slávnosť.

Slávnosť sa konala 2. decembra v priestoroch slovenskej vzdelávacej inštitúcie, v nádherne vyzdobenej aule školy. Všetko sa začalo slávnostným nástupom budúcich maturantov. Potom sa prítomným prihovorili študenti 11. ročníka, ktorí pod vedením ich triednej profesorky Alžbety Eszesovej Vrbovskej celú túto udalosť pre nás pripravili. V našom mene sme sa úprimne poďakovali všetkým profesorom, pedagogickým pracovníkom, hospodárskemu personálu školy, ako aj našim drahým rodičom za pomoc a podporu pri štúdiu. Pani riaditeľka Júlia Marloková Szabová vo svojom príhovore zaželala všetkým študentom veľa úspechov do budúcnosti. My sme ako prejav našej hlbokej vďaky prítomným profesorom odovzdali biele ruže za ich nezištnú pomoc a zodpovednú prácu.

Triedna profesorka Eva Szilágyiová Šubová nám pripla stužky, ktoré sú nielen symbolom dospelosti, ale predovšetkým nádeje v krajšiu a lepšiu budúcnosť. Po tomto slávnostnom akte nasledovali básne, piesne, poďakovania našim matkám a otcom. Červené ruže, ktoré sme odovzdali svojim drahým rodičom, patrili snáď k najdojímavejším momentom večera, boli úprimným prejavom vďaky a úcty tým, ktorí sa po celé naše bezstarostné detstvo o nás vzorne starali, dali nám všetku svoju rodičovskú lásku. Tradičný a zároveň rozlúčkový valčík s rodičmi bol nežnou bodkou oficiálnej časti večera.

Potom nasledoval kultúrny program, v ktorom nechýbali hudba, spev a tance v podaní študentov 11. i 12. ročníka. Prítomní hostia ho patrične odmenili vrúcnym potleskom. Veď sme ho pripravili z úprimnej vďaky k nim všetkým.

Teraz nás ešte čaká posledná záverečná skúška – maturita - prvá skúška dospelosti.

Avšak táto stužková navždy zostane v našej pamäti a som presvedčená, že budú na ňu s láskou spomínať všetci, ktorí sa na nej v tento nádherný večer zúčastnili.

Noémi Juhászová

Vydarený národnostný deň v Terezíne

Národnostné samosprávy pôsobiace v VI. obvode Budapešti, mestskej časti Terezín, mohli dlhé roky len veľmi skromne bilancovať svoju činnosť, často sa cítili celkom opustené. Preto svoje koncoročné podujatie zúžili na takzvaný „menšinový piknik”, v rámci ktorého navzájom ochutnávali svoje gastronomické špeciality. Pred dvoma rokmi odovzdané Kultúrne a spoločenské stredisko Eötvös 10 poskytlo vhodné prostredie i pre dôstojné usporiadanie národnostných programov.

Tohtoročné podujatie bolo prvé, ktoré rozhodne vystúpilo z doterajších zúžených rámcov menšinového pikniku a stalo sa ozajstným národnostným dňom. Tak k nemu pristúpilo aj vedenie obvodu. Vo svojom otváracom príhovore vicestarostka Terezína pani Márta Simonffyová s uznaním hovorila o chvályhodnej činnosti národnostných samospráv a osobitne vyzdvihla výskumnú činnosť Slovákov. Predseda obvodnej slovenskej samosprávy Ladislav Petro s radosťou konštatoval, že veci sa začali uberať správnym smerom, a vyslovil nádej, že Deň národností bude čoskoro dôstojným sviatkom. Pripomenul, že vláda hneď po zrode zákona o právach národnostných a etnických menšín v roku 1993 určila 18. december za Deň menšín. Vládne orgány i miestne samosprávy majú možnosť, ale i povinnosť hodnotiť svoju činnosť a tak aj spoluprácu s menšinami.

Mimoriadne pestrý program začal vystúpením Folklórneho spolku Lipa a kapely Kóborzengő. Veselica trvala do neskorého večera. Účastníci si mohli pozrieť i výstavy Rusínov a Arménov, zapojiť sa do nácviku gréckych a srbských tancov a ochutnať gastronomické špeciality národností žijúcich v mestskej časti Terezín.

Ladislav Petro

Slovenské Vianoce vo Veňarci

V druhú adventnú nedeľu vo Veňarci slávili spoločné slovenské Vianoce. Tradičné podujatie usporiadali slovenská a obecná samospráva a miestna evanjelická cirkev. Slovenské Vianoce sa začali slovenskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, ktorú slúžili putujúca farárka CSS Hilda Gulácsiová Fabuľová a miestny duchovný András Szabó.

Popoludní usporiadali v osvetovom stredisku kultúrny program. Hlavnými aktérmi boli členovia Folklórnej skupiny z Hrušova a miestnej Folklórnej skupiny Rozmarín. O hudobný sprievod sa postarali členovia kapely Kóborzengő. Účastníkom sa prihovorila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá privítala hostí a uviedla program. Vystúpenie oboch skupín potešilo publikum v preplnenej sále strediska. Domáci tanečníci mali premiéru novej choreografie, ktorú nacvičili na základe videozáznamu z doškoľovania spred viac ako desiatich rokov. Vtedy s nimi nacvičil choreografiu už nebohý Ján Škoda, ktorý sa významne zaslúžil o dobré styky medzi obcami Dobrá Niva a Veňarec. Cieľom pôvodnej choreografie bolo zachovanie tradície a necháva voľný priestor na improvizáciu tanečníkov.

Stalo sa už peknou tradíciou, že druhú adventnú nedeľu trávia obyvatelia tejto novohradskej osady spolu s hosťami z okolia a zo Slovenska. Podujatie, ktoré sa zrodilo z iniciatívy niekdajšej miestnej aktivistky, bývalej starostky obce Anny Hudeczovej, zapustilo vo Veňarci pevné korene.

(ef)

Aké sú vaše vianočné zvyky?

Obdobie adventu a blížiacich sa Vianoc je obdobím výraznejšieho citového prežívania. Ľudia majú k sebe akosi bližšie a dokážu sa aspoň na chvíľu vzájomne rešpektovať. Každý už túžobne očakáva Štedrý večer, keď sa rozsvieti vianočný stromček a rodina zasadne za sviatočne prestretý stôl. Každá rodina má svoje zvyky a nás zaujímalo, ako oslavujú Vianoce niektorí Slováci v Maďarsku.

Anna Somogyváriová Hunyová zo Sarvaša sa pridržiava tradičných osláv. S prípravou začínajú v rodine štyri týždne pred Vianocami, keď každú nedeľu zapália jednu sviečku na adventnom venci. Sviečky majú tradičné farby, tri sú fialové a jedna ružová. Pred Vianocami spolu s dospelými deťmi vyzdobia vianočný stromček, ozdoby majú vlastnoručne vyrobené i kúpené. Na večeru konzumujú tradičné jedlá - rybaciu polievku, pečenú morku, plnenú kapustu a makové a orechové záviny. U nich nie sú jedlá, ktoré by boli tabu, pani Anna varí a pečie všetko na želanie členov rodiny. Obľúbenými zákuskami sú linzerové košíky plnené pudingom a ovocím a metrový koláč.

Slovenčinárka zo Šápova Anna Maťová Lamiová bude oslavovať Vianoce v rodinnom kruhu. Dve dcéry sú už dávnejšie vydaté, staršia pracuje ako notárka vo Vácrátóte, kam tohto roku pozvala celú rodinu. Za štedrovečerným stolom budú šiesti: dcéry s manželmi, pani Anna a jej manžel. Dcéra Anikó je vynikajúca kuchárka, pripraví pre rodinu plnenú kapustu, makové pupáky a orechové koláče. U nich na Štedrý večer nejedia bravčové mäso, to konzumujú na Nový rok. Po slávnostnej večeri dcéry s manželmi pôjdu do kostola na polnočnú omšu, kde bude spievať aj hostiteľka rodiny.

Vedúca Regionálneho kultúrneho strediska SOC v Jači, slovenčinárka v Ďurke Erika Zemenová Palečková oslavuje Vianoce so svojimi najmilšími. Ako povedala, ona pochádza z Dolnej zeme a manžel z Jače, zo severného Maďarska. Preto sa u nich vytvorila taká tradícia, že cez letné prázdniny navštevujú Erikinu rodinu na Dolnej zemi a Vianoce oslavujú spolu v Jači. Na Štedrý deň k nim pricestuje babka a Erikina sestra Anikó zo Slovenského Komlóša, aby mohli spoločne ozdobiť umelý vianočný stromček a čakať s deťmi príchod Ježiška. Na štedrovečernom stole je u nich tradične mäsová polievka a trocha rybacej polievky, ktorú má rada len Erika. Ako hlavné jedlo jedia rybu, ale aj kuracie alebo bravčové mäso, ktoré jej deti zbožňujú. Výber hlavného jedla do istej miery závisí aj od toho, kedy zabíjajú.

Zabehaný systém majú v rodine vedúceho Spolku Segedínskych Slovákov Jána Benčíka. Na Štedrý deň pricestuje do Segedína každý člen rodiny. Na oslavy sa chystajú už od rána. Spolu ozdobia vianočný stromček. Slávnostnú večeru varí manželka, ktorá pochádza zo Slovenska. Redaktorka slovenskej relácie Maďarského rozhlasu Iveta Hruboňová priniesla zo svojej rodiny prekrásne vianočné zvyky. Pred slávnostnou večerou ponúka každého oblátkami, medom a cesnakom, potom príde na stôl vianočná kapustnica, makové a tvarohové pupáčiky a domáce zákusky. Po slávnostnej večeri dodržiavajú ďalšie slovenské zvyky - rozkroja jedno jablko na toľko častí, koľkí sú okolo stola a zjedia ho. Potom dá mamička na čelo deťom krížik medom ako ochranu proti všetkému zlému. Príchod Ježiška musia deti čakať na vrchnom poschodí domu. Keď zaznie zvonček, môžu zísť a spoločne pod stromčekom vybaliť darčeky. Na druhý deň Benčíkovcov navštívia starí rodičia zo Slovenského Komlóša a na tretí deň sa vyberú na Slovensko, navštíviť Ivetinu rodinu.

Slovenčinárka vo Veňarci Ruženka Komjáthiová oslavuje Vianoce v úzkom rodinnom kruhu. Do jej rodiny prinesie Ježiško už ozdobený vianočný stromček, ktorý pre nich znamená taktiež darček. Po zacenganí anjela pod obrovským stromčekom si spoločne zaspievajú slávnostné pesničky a odovzdávajú si darčeky. Jej tri dcéry Anna, Žofia a Viera nemohli pomáhať pri zdobení, ani vidieť stromček pred zacenganím. Pokiaľ ich otec a stará mama z matkinej strany ozdobili stromček, mama vo vedľajšej izbe zabávala dcérky, rozprávala im rozprávky, spievali a hrali sa. Teraz, keď sú dcéry už dospelé, rodina im dovolila, aby pomáhali pri zdobení. Za štedrovečerný stôl zasadnú ôsmi a budú jesť rybaciu polievku, morku, makovník a orechovník. Ako nám pani Ruženka porozprávala, vo Veňarci slávnosti dodáva zvláštnu atmosféru aj to, že na Štedrý večer rodiny navštevujú koledníci, ktorí spievajú evanjelické piesne, za čo ich pohostia symbolickým darčekom.

Andrea Szabová Mataiszová

Vianoce a darčeky

Na Vianoce sa oslavuje narodenie Ježiša Krista, je to teda kresťanský sviatok, ale slávi sa aj v krajinách, kde kresťanstvo nie je prevládajúcim náboženstvom. Jedná sa o druhý najdôležitejší rímskokatolícky sviatok hneď po Veľkonočnej nedeli, keď podľa viery Kristus vstal z mŕtvych.

Vianoce sa často označujú ako sviatky lásky a pokoja. Tiež sa oslavujú ako rodinný sviatok. Väčšina ľudí má na Štedrý deň (24. decembra) voľno, nakoľko je to deň pracovného pokoja. Rovnako aj dva nasledujúce dni (Prvý sviatok vianočný, Druhý sviatok vianočný) sú štátnymi sviatkami. Na tento čas sa zvyknú rodiny zísť spolu a pri vianočnej atmosfére sa zbližovať.

Príprava na Vianoce trvá dlho, predchádzajú im obdobie Adventu so svojimi štyrmi adventnými nedeľami. U detí, ktoré sa na Vianoce tešia asi najviac, býva predzvesťou prichádzajúceho sviatku sviatok svätého Mikuláša (6. decembra), keď podľa zvyku dostávajú sladkosti. Zvykom na Vianoce je sa vzájomne obdarovať, pričom vybratie vhodného darčeka môže niekomu spôsobovať problémy, keďže nevie, čo vybrať.

U nás zvykne Štedrý deň vyzerať približne takto. Cez deň prebieha pôst (s liberalizáciou spoločnosti sa od toho postupne upúšťa) a rodina sa spoločne pripravuje na večer. Pečú sa medovníky a koláče a pripravuje slávnostná večera. Tá zvykne podľa tradície pozostávať z oblátok s medom, kapustnice, kapra (alebo inej ryby) a zemiakového šalátu. Po večeri sa spievajú vianočné koledy a rozbaľujú darčeky. O polnoci z 24. na 25. sa zvykne slúžiť polnočná omša, no ktorú zvykne chodiť pomerne mnoho ľudí. Na Prvý a Druhý sviatok vianočný sa zvykne navštevovať vzdialenejšia rodina.

Ak neviete, čo na Vianoce darovať niektorému svojmu blízkemu, tu sa môžete nechať inšpirovať. V prvom rade treba poznamenať, že všeobecne vhodný darček pod stromček asi neexistuje. Dôvod je jednoduchý. Aby bol darček dobrý, musí obdarovaného potešiť a asi neexistuje vec, ktorá by potešila každého. To je aj prvý faktor, na ktorý by ste mali pri výbere dbať – príjemca darčeku. Ďalším dôležitým faktorom je vaša finančná situácia a suma, ktorú ste schopný a ochotný venovať.

Typickým darčekom na Vianoce je oblečenie. Nákladmi sa pohybuje kdesi v strede. Ak sa rozhodnete pre kúpu oblečenia, všimnite si, aké veci daná osoba zvykne nosiť a či ešte niečo také nemá. Aj bižutéria a iné doplnky môžu spadať do tejto kategórie. Najmä pre ženy je možno vhodný ako prípadný dar aj parfum.

Ďalším kandidátom je kniha. Tiež však platí to, čo vyššie. Prijímateľ by ešte danú knihu nemal mať a mali by ste predpokladať, že mu spraví radosť a bude ju čítať. Dobré knihy sa dajú kúpiť v cene do 5000 forintov, no, samozrejme, môžete kúpiť aj drahšie. Vhodná je všetka beletria (za predpokladu, že obdarovaný číta beletriu), ale i náučné knihy snáď s výnimkou kníh o diétach, mierach a čímkoľvek, čo súvisí s váhou. Obdarovaný môže začať myslieť na nepríjemné veci.

Peniaze. Pri darčeku však nejde iba o užitočnosť, na vhodnosti darčeka sa podieľa aj akási citová hodnota. Peniaze určite nie sú vhodné pre ľudí, ktorí ich už i tak majú dosť. Naopak, celkom radosť z nich majú deti, keďže tie k nim zvyčajne nemajú prístup. Ak chcete darovať peniaze niekomu chudobnejšiemu od vás, zamyslite sa tiež, či to nepochopí ako urážku.

Deti sa zvyknú tešiť z rôznych hier a hračiek. Väčšinou si povedia, akú hru presne chcú a vtedy je rozhodovanie jednoduché. V opačnom prípade tiež viete, či má vaše dieťa rado bábiky, alebo autíčka, či logické hry. Hračky ako darček pre dospelých asi nie je vhodný.

Toto boli asi všetky najbežnejšie dávané darčeky, no to vás neobmedzuje. Ako dar môže byť aj doplnok výživy, niečo vlastnoručne pripravené, zavedenie Internetu, či drahší špás ako notebook. Pri výbere vhodného vianočného darčeku nie ste ničím obmedzovaný. Ak ani napriek týmto radám neviete čo danému človeku dať, zvážte, či nestojí zato sa ho priamo spýtať, čo by rád dostal na Vianoce.

(it-ef)

Vianočné inšpirácie v Kysuckom múzeu v Čadci

„Rok čo rok k nám prichádzajú pomaly a najskôr nenápadne. Je to tak, najkrajšie sviatky roka sa opäť blížia, už môžeme počítať dni. Radostné, čarovné, bohaté, pokojné, láskyplné..... Iba jediné sviatky v roku majú toľko prívlastkov – VIANOCE.“

Radi by ste sa nadýchali predvianočnej nálady? Navštívte výstavné priestory Kysuckého múzea v Čadci, kde sme pri príležitosti blížiacich sa vianočných sviatkov pre návštevníkov pripravili predajnú výstavu, ktorá sa nesie pod názvom Vianočné inšpirácie. Na výstave, ktorá potrvá do 7. januára 2012, si môžete pozrieť čaro vianočných ozdôb: perníkov, ikebán, svietnikov, lampášov a rôznych doplnkov s vianočnou tematikou. Určite si medzi vystavovanými exponátmi nájdete vhodný darček, ktorý poteší vašich blízkych. Výstava je každý utorok a štvrtok obohatená o tvorivé dielne nazvané Zdobenie perníkov.

(DH)

Predvianočná atmosféra v Segedíne

Najväčší adventný veniec v Maďarsku, divadlo a labyrint zo slamy, remeselnícky jarmok, klzisko a vianočné trhy lákajú v posledný mesiac roka návštevníkov Segedína. V centre mesta ich vítajú slávnostné osvetlenie, vábivé vône a chute, ale aj pestré kultúrne programy.

Slávnostné vianočné týždne v Segedíne prebiehajú na troch miestach. Na Széchenyiho námestí je situovaný vianočný trh so šesťdesiatimi stánkami, remeselníckymi dielňami, bezplatným klziskom, diskotékou a výstavou archívnych zimných fotografií a starodávnych korčúľ. V stánkoch na Dugoničovom námestí predávajú tradičné vianočné zákusky, medovníky, koláče, varené víno a iné nápoje, neodmysliteľne spojené s vianočným obdobím.

Na jednom z najkrajších námestí krajiny, pri segedínskom Dóme, je inštalovaný najväčší adventný veniec v Maďarsku o priemere desať metrov, ktorý váži približne jednu tonu. Štyri dvojmetrové adventné sviečky na ňom vážia okolo 200 kilogramov.

Na Námestí Dómu je postavené aj divadlo pre najmenších, ktoré vytvorili z tisíc balov slamy. Vo vyhrievaných priestoroch, medzi dvojmetrovými stenami prebiehajú nielen bábkové hry, ale aj koncerty a rozprávkové popoludnia pre menšie a väčšie deti v maďarskom, ale aj v anglickom jazyku. Najobľúbenejším miestom pre deti je aj tento rok labyrint zo slamy.

Pre dospelých sú určené večerné folkové, undergroundové a rockové koncerty. Organizátori pripravili pre obyvateľov mesta a turistov viac ako sto bezplatných kultúrnych programov. Návštevníci remeselníckeho jarmoku sa môžu zohrievať pri obrovskom ohni, ktorý horí uprostred námestia. Počas adventného obdobia tu spália približne dvadsať ton dreva.

Slávnostné vianočné týždne v Segedíne lákajú nielen domácich, ale aj zahraničných návštevníkov. Organizátori počítajú a tým, že tohto roku by ich malo byť okolo dvestopäťdesiat tisíc.

Andrea Szabová Mataiszová

Na návšteve u Judity Zeleňánskej Čičeľovej

víťazky súťaže údených klobás v Békešskej Čabe

V októbri tohto roku v Békešskej Čabe usporiadali pätnásty Klobásový festival. Súťaž údených klobás prebiehala týždeň pred festivalom, ceny sa odovzdávali na otváracej slávnosti. Hlavnú cenu dostala slovenská gazdinka z Békešskej Čaby Judita Zeleňánska Čičeľová. Týmto sa dokázalo, že čabiansku klobásu vedia najlepšie pripraviť ešte stále čabianski gazdovia a gazdinky slovenského pôvodu. Výherkyňu som vyhľadala v jej rodinnom dome na kraji mesta. Keď som vstúpila do kuchyne, hneď som zacítila príjemnú vôňu plnenej kapusty variacej sa vo veľkom hrnci na sporáku. Gazdiná chystala sármu na objednávku pre známych. Nikdy sa nenudí, vždy si nájde nejakú prácu. Po krátkej prehliadke bytu plného kvetov ma ponúkla svojou najnovšou pýchou, takzvanou „detskou klobásou“, ktorú prichystala bez štipľavej papriky. Počas príjemného rozhovoru som sa dozvedela, že detstvo v 50. rokoch minulého storočia prežila v slovenskej rodine na sálaši na Veľkej lúke (Nagyrét) neďaleko jej terajšieho bydliska. Vždy rada pomáhala rodičom v gazdovstve. Sledovala každú fázu práce okolo zvierat a rastlín.

- Blahoželám vám k hlavnej cene na súťaži údených klobás. Od koho ste sa naučili pripravovať klobásy?

- Môj otec robil každý rok pred Jánom veľké zabíjačky. Aj on bol Ján a na meniny mu prišli gratulovať príbuzní. Jeho zásada bola, že keď prídu hostia, „nak je dosť pálena a klobásy v dome“! Ja som pomáhala pri spracúvaní brava. Naučila som sa plniť klobásy, jaternice a krvavnice, chystať zabíjačkové jedlá ako je sárma a chýrna cigánka.

- Hovoríte o týchto jedlách znalecky. Vaša nakladaná zelenina bola každý rok ocenená na súťaži Čabianskej organizácie Slovákov. V tomto roku ste sa nominovali aj do súťaže vo varení plnenej kapusty. Ste snáď povolaním kuchárkou?

- Nie. Po dokončení štúdií som pracovala v meste ako administratívna referentka na oddelení sociálnej starostlivosti, ale neprestala som pomáhať rodičom na záhumienku. Keď som išla do dôchodku, mala som ešte veľa sily, nechcela som vysedávať doma. Tak som začala znovu gazdovať. Chcela som zachovať a oživiť staré chute. Začala som vyrábať domáce potraviny, ako cestoviny, slivkový lekvár, kyslú kapustu a údené klobásy.

- Teda sa zaoberáte zachovávaním gurmánskych tradícií Slovákov žijúcich na sálašoch okolo Békešskej Čaby. Chystáte tieto produkty iba pre rodinu a na súťaže, alebo aj na predaj?

- Svoje produkty predávam na biotrhu. Takže cez zachovávanie tradícií som sa dostala k najmódnejšiemu spôsobu gazdovania, k výrobe bioproduktov. Naši predkovia - bývalí hospodári – na Čabe nepoužívali v domácnosti plastové predmety (poháre, taniere, vrecká), a rôzne chemikálie (ani ich nepoznali) a zo zvyškov rastlín robili kompost. Gazdinky – pamätám sa, aj moja stará mať tak robila – umývali riad horúcou vodou, ktorú potom vyliali do vedra na pomyje. Lúhom umývali riad až neskôr, a to len vtedy, ak to bolo nutné. Mydlo varili tiež doma z prirodzených látok (z potuchnutej slaniny a masti). Žili teda v symbióze s prírodou. Dbali o ochranu životného prostredia a o opätovné spracúvanie druhotných surovín. Tieto zásady dodržiavam aj ja pri výrobe svojich produktov.

- Pracujete teda ako súkromná živnostníčka?

- Áno a sama vykonávam aj administráciu svojho podnikania. Som modernou gazdinkou, používam pri tom počítač.

- Objavili vás aj členovia Čabianskeho klobásového klubu. Ako ste sa dostali do styku s klubom?

- Klub založil roku 1997 čabiansky gazda Zoltán Uhrin. Členom klubu bol aj môj sused Juraj Petényi, ktorý ma pozval do klubu. Ináč on dostal hlavné ocenenie za suchú klobásu na prvom klobásovom festivale. Raz som išla s ním do klubu a odvtedy som aj ja členkou. Neskoršie som pôsobila aj vo vedení klubu.

- Počula som, že vaša rodina si pekne zachovala aj slovenskú reč.

- Áno, moji rodičia sa zhovárali medzi sebou, so svojimi rodičmi, príbuznými, známymi a s nami, deťmi, po slovensky. Vo svojom detstve som sa zhovárala aj ja len po slovensky. Po maďarsky som sa naučila v škole. Aj ja som dala svojho syna do slovenskej školy, aby sa naučil po slovensky. Ináč moji rodičia v 70. – 80. rokoch boli aktívni členovia Čabianskeho slovenského klubu, – rozprávala mi pani Judita, zanietene spomínajúc svojich rodičov. Potom mi s dojatím ukázala pekne vyšívané uteráky, ktoré tkala ešte jej stará mama.

- Aké plány máte do budúcnosti?

- Pamätám sa na pec na sálaši, ktorá dávala v zime príjemné teplo. Nám deťom bolo dobre pod pecou v kútiku „buvíkať“. Nikdy nezabudnem na chute jedál, ktoré sa pripravovali v tejto peci. Chcela by som tie chute oživiť. K tomu však potrebujem pec. Mojím snom je mať vlastnú tradičnú pec.

- Želám vám veľa síl a zdravia k tomu, aby ste mohli uskutočniť svoj sen a aby ste vedeli oboznámiť mladšie generácie s týmito tradičnými chuťami.

Ildika Očovská