Adventný koncert v Tardoši

Druhú adventnú nedeľu zorganizovala Slovenská samospráva v Tardoši v miestnom rímskokatolíckom kostole tradičný adventný koncert. Prítomných privítala členka zboru Anna Crnečká a zaželala im, aby si v piesňach a vinšoch vypočuli posolstvo Vianoc.

S veľkou radosťou privítala Spevácky zbor Lipa, ktorý pôsobí pri Miestnom odbore Matice slovenskej (MO MS) v Nových Zámkoch. Do Tardoša odprevadila spevákov predsedníčka MO MS Mária Malperová. Umeleckou vedúcou zboru je Denisa Mrváňová. Peknými vinšmi konferovala vystúpenie spevákov aktívna členka Matice slovenskej Katarína Fučíková rod. Árendášová – rodáčka z Tardošu. Speváci z Nových Zámkov nás očarili prekrásnymi vianočnými piesňami a koledami. Po nich vystúpila žiačka miestnej základnej školy Afrodite Radišová. V jej podaní sme si vypočuli vianočné koledy zo XVII. storočia. Tardošský spevácky zbor Gerecse predniesol baladu Chodila Mária. Sólo spievali Rozália Árendášová a Mária Királyová. Členovia zboru formou rozprávky predniesli, čo symbolizujú štyri sviece na adventnom venci.

Záverom obidva spevácke zbory pod taktovkou Denisy Mrváňovej zaspievali pred oltárom piesne Pastieri, pastieri a Tichá noc.

Predsedníčka tardošskej slovenskej samosprávy Veronika Árendášová poďakovala účinkujúcim za dojímavý program a všetkým prítomným zaželala pokojné, požehnané vianočné sviatky. Vystupujúcich a pozvaných hosťov pozvala do Spoločenského domu.

Pred kostolom nás čakalo prekvapenie. Miestna katechétka Andrea Recsáková postavila betlehem, ktorý zhotovil drevorezbár Ernő Moser. Poďakovala podnikateľom a všetkým obyvateľom Tardoša, ktorí svojou prácou alebo finančne prispeli k zhotoveniu tohto pekného umeleckého diela.

V Spoločenskom dome nás čakali pekne prikryté stoly a chutná večera – kapusta, ktorú uvarila naša kuchárka Katarína Szíleszká.

Anna Crnečká

Národnostný ľudový tanečný súbor Čaba 25-ročný

S vedúcim Národnostného ľudového tanečného súboru Čaba Tiborom Pintérom som sa prvýkrát stretla začiatkom 80. rokov minulého storočia v tanečnom tábore, ktorý usporadúval každý rok Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku pre študentov odboru slovenský jazyk a literatúra a pre vedúcich a členov slovenských národnostných súborov. Bola som teda svedkyňou toho, že Tibor sa zaoberal slovenskými tancami už pred vznikom súboru Čaba. Neskôr zostavil choreografie medziiným tancov békešských, maglódskych, novohradských a níreďházskych Slovákov. Tieto choreografie dodnes tancujú naše národnostné súbory.

Tibor Pintér na jeseň roku 1986 spolu so 14 zanietenými mladými tanečníkmi založil v Békešskej Čabe tanečný súbor. Zo začiatku podporovalo skupinu čabianske spotrebné družstvo ÁFÉSZ, ktoré sa stalo menodarcom súboru. Po zániku družstva prišlo súboru na pomoc samotné mesto. Odvtedy nesie názov Ľudový tanečný súbor Čaba.

Folklórny súbor si vytýčil za cieľ osvojovať si, interpretovať a šíriť tanečnú kultúru národností žijúcich v Békešskej Čabe a v okolí. V Békešskej Čabe žije viac národností. Najpočetnejšia je slovenská, preto je samozrejmé, že v repertoári súboru sú aj slovenské tance. V dnešnej zostave súboru napríklad štyria tanečníci chodia, alebo chodili do slovenského gymnázia a základnej školy. Na požiadanie miestnej rumunskej samosprávy sa skupina podujala aj na zachovávanie a šírenie ľudovej kultúry rumunskej národnosti. Samozrejme, v repertoári má aj maďarské tance. Zo zloženia obyvateľstva mesta vyplýva, že medzi členmi skupiny sa nájdu mladí slovenskej, rumunskej a maďarskej národnosti.

Za štvrťstoročie súbor zožal pekné úspechy na rôznych festivaloch. Na slovenskom komornom festivale udelili súboru prvú cenu a choreograf Zoltán Benčik dostal v Českej republike cenu za choreografiu Maglódskych tancov. V roku 2000 na kvalifikačnej prehliadke v Ráckeve medzinárodná porota udelila telesu 126 bodov. Jeho program mohli vidieť záujemcovia v 14 krajinách Európy. Slovenská samospráva Békešskej Čaby mu udelila Cenu za Slovákov Békešskej Čaby, kým vedúci súboru dostal Cenu za Rumunov Békešskej Čaby.

Nemyslite si, že členovia súboru dnes sedia so založenými rukami a zádumčivo snívajú o úspechoch minulosti! Nie! Majú veľa úloh. Každú prvú sobotu v mesiaci usporadúvajú tradičné veselice a snažia sa vyhovieť každému pozvaniu. Každé leto usporadúvajú tanečné tábory v békešskom Bánkúte a pri spolku tanečného súboru pôsobí takzvaná Škola ľudového tanca pre všetkých. Účastníci školy sú rôzneho veku - od šesťročných až po dôchodcov. Týmto spôsobom sa spolok snaží vychovávať dorast pre súbor.

„Každý národ má tanec, dnes už môžeme povedať národný tanec, ktorý charakterizuje iba toto jediné zoskupenie ľudí. Samozrejme, tance rôznych národností, ktoré žijú spolu, sa navzájom ovplyvňujú. Ale rozdiel, ktorý pramení z ich duše, zostane. Úlohou Národnostného súboru Čaba je osvojiť si, zachovávať, umelecky interpretovať a naučiť potomkov tance národností, ako aj ich dušu,” tieto myšlienky Tibora Pintéra sa odrazili na jubilejnom galaprograme 25-ročného tanečného súboru, ktorý sa uskutočnil 26. novembra v preplnenej sále Odbornej školy remeselníckej vo Viniciach. V radoch obecenstva sedeli mladí ľudia z Rumunska, zo srbského Horgošu, s cieľom spoznať našu kultúru prišli aj hostia jednej čabianskej strednej školy z Nemecka. V hľadisku sa tiesnili aj tanečníci zo Sarvaša, Gyuly, ako aj členovia čabianskych tanečných súborov Balassiho a Balkán. Na znak priateľstva všetci priniesli jubilantom zákusky a iné dobroty, ktoré spoločne skonzumovali v priebehu tanečnej zábavy.

Program súboru Čaba bol na vysokej úrovni. Odborníci ho prijali s láskou a uznaním. Tri slovenské choreografie aj mňa úplne dojali. Bola som pyšná na našich tanečníkov. Hostia z Rumunska sledovali so zaslzenými očami rumunské tance. Milým momentom programu bola premiéra dospelých „študentov” Školy ľudového tanca pre všetkých. V poslednom bloku súbor na vysokej úrovni predstavil tanečnú kultúru Maďarov žijúcich v Sedmohradsku a na Dolnej zemi. Tanečníci dbali aj o autentickosť krojov. V priebehu tancov sa diváci mohli kochať vo farebných krojoch všetkých troch národností.

Po pestrom programe členov jubilujúceho súboru pozdravili pracovník Mestského úradu v Békešskej Čabe Tamás Varga a vedúca Domu národností, inštitúcie, ktorá poskystuje súboru priestory na skúšky, Kriszta Veresová. Medzi ďalšími gratulantmi boli spriatelené súbory a priatelia jubilantov. Vedúca Neziskovej spoločnosti IBSEN v Békešskej župe, a členka predsedníctva Zväzu ľudových tanečníkov v Békešskej župe Ildikó Dombiová vo svojom prejave ocenila činnosť súboru a jeho vedúceho slovami: „Z odborného hľadiska môžem konštatovať že táto akcia aktivizovala masy ľudí napriek tomu, že súbor mal na ňu málo podpory. Na jubilejný večierok zavítalo aspoň 300 ľudí. Za to možno ďakovať osobnosti a vytrvalej práci vedúceho súboru Tibora Pintéra. Skupinu udržiava spolu po 25 rokov jeho sebaobetavosť, veď vieme že súbor pôsobí z minimálnej podpory. Jeho odborná činnosť, práca na úkor sobôt a nedieľ, si bezpodmienečne zaslúži uznanie verejnosti.”

Po slávnostnej časti v sále poodkladali stoličky a začala sa tradičná tanečná veselica. Už dávno sa neuskutočnila v meste tradičná zábava s takou početnou účasťou! V prestávke som sa spýtala členky súboru Čaba Tímei Teješovej, ako sa jej páči tento večer.

„Dobre mi padlo, že toľkí prišli na náš program. Dobre je vedieť, že máme toľkých priateľov. Tejto našej akcii predchádzala náročná príprava, potajomky sme dúfali, že budeme mať úspech. Obecenstvo prijalo každé naše číslo s veľkou láskou a búrlivým potleskom.”

Ľudové kapely Békéš banda a Berbéč hrali do tanca až do úsvitu. Hostia by boli tancovali vari ešte dlhšie, ale unavení oslávenci vydržali len do nadrána.

Ildika Očovská

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Adventný koncert na ekumenickej omši

V druhú adventnú nedeľu sa v Kostole sv. Jozefa v Budapešti pred tradičnou decembrovou slovenskou sv. omšou rozzvučali slovenské koledy a sakrálne piesne v podaní Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej. Odzneli piesne Anjel Pánov na nápevy M. Kuthera, Búvaj, dieťa krásne od Františka Prášila, Ó, kresťania, poďme v spracovaní Ivana Hrušovského, francúzska koleda O polnoci spev anjelský, Alleluja od Gordona Younga, Pnis Angelicus od Cesara Francka, koledy Plesajte, Poďme bratia a Nuž, všetci verní kresťania, úprava Vianočnej noci, dielo J. S. Bacha Precítnite a koncert skončil spoločným spevom vianočnej piesne Tichá noc. Po polhodinovom adventnom koncerte sa dekan farnosti Ferenc Bajzáth poďakoval nielen speváckemu zboru za krásne piesne, ktoré navodili v chráme dôstojnú slávnostnú atmosféru, ale aj veriacim, ktorí prišli na omšu v hojnom počte. Potom sa začala slávnostná svätá omša, ktorá bola obetovaná za ťažko chorého. Slúžil ju vdp. Atila Kónya, na organe hral kantor Michal Tóth z Čemeru.

Potom sa začala svätá omša v slovenskom jazyku. Členovia speváckeho zboru Ozvena spievali aj počas liturgie. Božie slovo prečítala Ildika Klauszová Fúziková. Ekumenický ráz dodala bohoslužbe kázeň evanjelického farára z Dunaföldváru Ivana Molnára, ktorý je pôvodom z rumunského Nadlaku, preto nám veľmi dobre padla jeho pekná slovenčina. V kázni sa zameral na vieru v období očakávania Vianoc, najradostnejších sviatkov celej cirkvi. Spýtal sa prítomných, či sme ľudia dobrej vôle. Spomenul absenciu adventného ticha v rodinách, ako aj závisť, ktorá otravuje naše domy a domácnosti. Nabádal veriacich, aby počúvali hlasy zvonov v advente, ktoré hlásia príchod Ježiša. Vyzýval ich, aby otvorili pred Pánom dvere svojich sŕdc, lebo Jeho súd je vždy spravodlivý. Okrem iného spomenul poučný príbeh bohatého otca, ktorý zobral svojho syna do chudobnej rodiny, aby sa poučil. Avšak synovi sa zapáčilo, že hoci rodina skromne žila, našla si čas pre seba a pre svoje deti.

Po slávnostných bohoslužbách sa uskutočnilo spoločné posedenie. Všetkým v mene Slovenskej samosprávy VIII. obvodu poďakoval predseda zboru Kazimír Kápolnai. Túto adventnú nedeľu trávili spolu budapeštianski veriaci takmer zo všetkých obvodov hlavného mesta.

(ef)

Deň otvorených dverí v budapeštianskej slovenskej škole

Začiatkom decembra sa v Slovenskej materskej škole, základnej škole, gymnáziu a žiackom domove v Budapešti uskutočnil Deň otvorených dverí. Pozvanie na predpoludnie prijali predovšetkým tí rodičia, ktorých deti sa zaujímajú o základnú školu a o gymnázium.

V knižnici inštitúcie sa zišlo približne päťdesiat záujemcov, viacerí rodičia prišli spolu s deťmi. Viacerí boli z Dabašu-Šáre, Mlynkov, Eďházašdengelegu a Nových Zámkov. Privítala ich riaditeľka školy Júlia Marloková Szabová, ktorá zvlášť pozdravila predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanu Hollósyovú a referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy Eriku Lázárovú a Máriu Matejdeszovú.

Pani riaditeľka v spoločnosti svojej zástupkyne Kornélie Ráczovej predstavila rodičom odborný program školy. Ako povedala, v ich inštitúcií má prioritu slovenčina. V prvom ročníku sa deti učia všetky predmety po slovensky, v druhom ročníku sa začnú zaoberať s maďarským jazykom a slovenskou gramatikou. Vo štvrtom ročníku si môžu vybrať jeden cudzí jazyk, angličtinu, alebo nemčinu. Výpočtovú techniku si začnú osvojovať v piatom ročníku. V popoludňajších hodinách sa žiaci môžu zapájať do rôznych záujmových krúžkov. V nižších ročníkoch majú na výber tanečný, hudobný a športový krúžok a hodiny náboženstva. Vo vyšších ročníkoch vyučovanie prebieha tiež po slovensky. Riaditeľka informovala prítomných aj o tom, že po skončení základnej školy žiaci majú možnosť zložiť štátnu skúšku zo slovenčiny. Niektorí si osvoja jazyk na základnej, iní na strednej úrovni. Ako povedala, na gymnáziu prebieha výučba slovenského jazyka a gramatiky päťkrát týždenne, okrem toho žiaci sú povinní maturovať zo slovenčiny. Gymnazisti sa učia matematiku, biológiu, chémiu, dejepis a zemepis v oboch jazykoch. Tohto roku, bohužiaľ, nemajú učiteľov fyziky, informatiky a angličtiny, ktorí by vedeli po slovensky, preto tieto hodiny prebiehajú v maďarčine. Študenti majú možnosť zapájať sa do mimoškolských aktivít, akými sú športové, spevácke a tanečné krúžky, môžu písať do školského časopisu Študentské pero, alebo spolupracovať so školským rozhlasom, ktorý vysiela raz týždenne. Ako povedala, žiaci sa pravidelne zúčastňujú na kultúrnych podujatiach Slovenského inštitútu, zapájajú sa do športových, recitačných a speváckych súťaží. Okrem toho v lete majú možnosť ísť do Školy v prírode a do rôznych táborov, v zime na lyžiarsky zájazd. Pani riaditeľka zdôraznila, že absolventi ich školy majú možnosť pokračovať v štúdiu v zahraničí, Slovensko im poskytuje rôzne formy štipendia.

Po týchto užitočných informáciách premietli prítomným v novembri natočený krátky film Regionálneho štúdia Maďarskej televízie v Segedíne o škole. Potom Júlia Marloková Szabová odpovedala na otázky rodičov. Po neviazanom rozhovore s pani riaditeľkou a jej zástupkyňou si rodičia mohli pozrieť ukážkové hodiny dejepisu a slovenčiny v siedmej, deviatej a desiatej triede, potom nasledovala prehliadka inštitúcie. Zástupkyňa riaditeľky im ukázala telocvičňu, miestnosť na nácvik tanca, odborné kabinety a internát. Po dôkladných informáciách všetci spokojne konštatovali, že sa oplatí zapísať si deti do tejto základnej školy a gymnázia.

Andrea Szabová Mataiszová

Dom tanca na zozname UNESCO

Ľudovému tancu sa profesionálne venujú mnohé folklórne skupiny. Starajú sa o jeho zachovávanie a prezentujú ho na javisku. Má množstvo fanúšikov, no nie každý má možnosť venovať sa mu ako člen takéhoto kolektívu. V 70. rokoch minulého storočia sa v Budapešti začalo šíriť hnutie ponúkajúce ľuďom komplexné duchovné kultúrne dedičstvo (hudbu, tanec, ľudové zvyky, atď.) ako alternatívu zábavy, spoločenskej udalosti, možnosti vzdelávať sa. V tejto súvislosti vznikli aj tzv. „tanečné domy“, t. j. akcie, na ktorých nenájdete účinkujúcich a divákov, ale ľudí túžiacich po tanci a zábave.

Práve túto metódu „tanečných domov“ zaradil Medzivládny výbor UNESCO do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva. Ako o tom informoval minister národných zdrojov Miklós Réthelyi, k aktu došlo 25. novembra počas zasadnutia výboru na ostrove Bali. „Tanečný dom“ sa dostal do zoznamu najlepších metód na zachovávanie tradícií, čo znamená, že UNESCO ho považuje za príkladnú hodnotu na miestnej, vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni.

Sprac.: zp

Slovenské divadlo Vertigo

Jeseň s novým žánrom

V posledný novembrový deň sa uskutočnila ďalšia premiéra profesionálnej zložky Slovenského divadla Vertigo. Tentoraz sa herci predstavili s novým žánrom. - Ako sa zrodil nápad priniesť našim divákom slovenské operety? - spýtali sme sa riaditeľky divadla Daniely Onodiovej.

- S týmto nápadom prišiel ešte na jar režisér András Dér. Spočiatku nešlo vyslovene o operety, resp. ukážky z nich, ale o zámer pripraviť predstavenie - skôr pásmo - scénok a piesní slovenských a maďarských autorov, ktoré by divákom priblížili medzivojnové roky, a to tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku (teda v rámci Československa). Vo februári Núdzový fond Inštitútu otvorenej spoločnosti v Budapešti (OSI) a Nadácia otvorenej spoločnosti (OSF) v Bratislave uverejnili spoločnú výzvu, na ktorú sa mohli prihlásiť záujemcovia o vytvorenie programu v rámci slovensko-maďarského kultúrneho dialógu Podajme si ruky. Vertigo si projekt Mesačný svit na Dunaji (názov vychádza zo stáročného spolužitia, resp. „vedľa seba žitia“ Slovákov a Maďarov na oboch brehoch Dunaja) zobralo pod svoje krídla a tak vlastne po prvýkrát v histórii divadla - až na dve-tri kratšie produkcie, pripravené cieľovo pre väčšinové publikum, resp. na konferenciu prekladateľov - vzniklo slovensko-maďarské predstavenie, alebo: opakujem, pásmo vtipných scénok a pesničiek z jednej slovenskej a jednej maďarskej operety. Vertigo po prvýkrát uvádza takýto „ľahší“ žáner.

- Nakoľko bol blízky tento žáner dvom protagonistom?

- Obaja herci – Denisa Dérová i András Nagy už mali isté skúsenosti so spevom, takže to pre nich nebolo nič nové, hoci vo Vertigu ešte nespievali. Spoznali sme ich opäť v novej – a veľmi milej polohe. Priznám sa, ja sama som sa veľmi dobre bavila. Obaja si hru, spev aj tanec naozaj užívali.

- Ako prijalo publikum nové predstavenie a kde si ho môžeme pozrieť v najbližšej budúcnosti?

- Ak som povedala, Denisa a Andriš si to naozaj užívali a som presvedčená, že im v tom pomohli aj veľmi srdečné a spontánne reakcie divákov, čím som vlastne odpovedala na otázku. Publikum sa veľmi dobre bavilo, smialo, ale si aj zasnívalo pri romantických melódiách... Zaslúžili sa o ne nielen herci, ale aj dvaja spoluúčinkujúci – hudobnici, klavírista Ákos Pallagi a gitarista Ferenc Peltzer.

Podmienkou výpisu grantu bol slovenský partner, ktorým je v našom prípade bratislavské divadlo Malá scéna STU – s produkciou tam zavítame pravdepodobne v januári. Zmluva s OSI nás zaväzuje na tri predstavenia, my ich však plánujeme viac – a predovšetkým pre slovenské publikum v Maďarsku. Program chceme rozšíriť, pretože, čo je vlastne pozitívna skutočnosť, divákom to, čo videli, nestačilo... Už teraz sa na nás so záujmom o produkciu obrátil Tardoš a Lucina, takže je možné, že prvé kroky povedú tam. V každom prípade bude medzi prvými divákmi naša „partnerská“ obec Kestúc.

- Podľa našich informácií máte za sebou pestrú menšiu polovicu sezóny. Kde všade ste vystúpili od septembra tohto roku?

- V septembri sme začali divadelnou hrou Romana Olekšáka Ticho v budapeštianskom Srbskom divadle. V októbri sme zavítali do Alkáru s rozprávkou K. Aulitisovej a T. Lehenovej O deviatich mesiačikoch, s Tichom do Békešskej Čaby a s veselohrou Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť do Rétšágu. V novembri to boli opät „Rúčky“ v Lučenci v rámci Divadelnej jesene a víkend s veselohrou Šestka pre šťastie, s ktorou sme konečne zavítali do Mlynkov a napokon, hocako je to smutné, mala svoju derniéru v Nadlaku. O našej novej produkcii sme hovorili, nuž a zatiaľ posledným predstavením boli „Mesiačiky“ v rámci adventného stretnutia detí.

V tomto roku nás ešte čakajú predstavenia O deviatich mesiačikoch v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši, vystúpenie v rámci divadelného festivalu Arcus s Tichom a jedno hosťovanie s Mesačným svitom, dokonca je ešte otázne jedno predstavenie Mesiačikov. Niekoľkým pozývateľom sme nevedeli vyhovieť (napr. Čerňa, Bratislava), napravíme to hneď začiatkom budúceho roka.

O tom, aké novinky pripravuje Slovenské divadlo Vertigo pre milovníkov slovenského divadla v Maďarsku, sa s jeho riaditeľkou porozprávame začiatkom budúceho roku... Isté je, že to bude pestrý rok, už len z toho dôvodu, lebo Vertigo sa dožilo pätnástich rokov (úplné začiatky spadajú na jeseň 1996), čo mieni aj patrične osláviť...

Otázky kládla E. Fábiánová

Jubileum I. Fuhla v Mlynkoch

Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadala koncom novembra čitateľské stretnutie pri príležitosti 50. narodenín miestneho rodáka, básnika Imricha Fuhla. Veľká sála starého Slovenského domu sa naplnila do poslednej stoličky a to nielen miestnymi obyvateľmi, ale aj hosťami zo širšieho okolia, ba aj spoza hraníc.

Účastníci si vypočuli krátky kultúrny program: recitátorov miestnej školy a členov Slovenského pávieho krúžku v Mlynkoch. Tvorbu jubilujúceho autora predstavil (tiež mlynský rodák) básnik Gregor Papuček. Zaspomínal na začiatky básnickej tvorby I. Fuhla, ale aj na spoločnú prácu v rôznych organizáciách. Okrem iného hovoril aj o niekdajšej rubrike Ľudových novín Škola milovníkov literatúry, kde vyšli prvé jeho básne. I. Fuhl stál aj pri zrode časopisu budapeštianskej slovenskej školy. Bol menodarcom Plamienka a jeho prvým šéfredaktorom. Kolega od pera, priateľ, sa zvlášť zmienil o kaligramoch I. Fuhla, ktoré sú jedinečné na slovenskej literárnej scéne v Maďarsku.

Jubilant potom zarecitoval jednu zo svojich básní. Ako sa priznal, v poslednom čase už menej píše, ale o to viac sa zaoberá fotografovaním. Cez fotografie chce ukázať svetu každodenné dianie nielen dokumentárne, ale na umeleckej úrovni.

Popri množstve srdečných gratulácií I. Fuhl prevzal z rúk riaditeľa teritoriálneho, informačného, mediálneho, medzinárodného a kultúrneho odboru Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Martina Štrbu pamätnú medailu ÚSŽZ za zásluhy o upevňovanie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí, prvé uznanie tohto druhu Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý privítal jubilanta, nositeľa tunajšej slovenskej kultúry, medzi päťdesiatnikmi. Vysoko ocenil činnosť, ktorú vyvíja v záujme zachovania slovenskosti a presadzovania práv Slovákov v Maďarsku.

Jubilantovi zagratulovali aj jeho kamaráti z detstva, kolegovia od pera, bývalí učitelia, spolužiaci a vzácni hostia zo Slovenska i z Maďarska. Čitateľské stretnutie sa skončilo družnou debatou, ale hlavne punčovou tortou, najobľúbenejším zákuskom mladého päťdesiatnika.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Celý rok Vianoce?

Boli ste už v Múzeu Vianoc? Nie? Chyba. Ale sa nemusíte ponáhľať, pretože na hlavnej ulici Senondreja majú otvorené celý rok. Majiteľka ustanovizne mi vraví, že v Hubayho dome majú Vianoce na jar, v lete, na jeseň a, samozrejme, aj v zime. Zdá sa mi to pochabé, veď čo už môže byť viacej sezónne, ako Vianoce? Aj to je omyl, pretože Ježiško síce chodí len na Vianoce, ale anjeličkovia nemajú vyhradený presný termín.

Milá pani Eva Hubayová je tu šéfka, vrúcna majiteľka, ktorá prišla do Budapešti študovať z Rimavskej Soboty a zostala tu, vydala sa a svoje hobby – študovanie, výskum a zbieranie všetkého, čo s Vianocami súvisí – vliala do tohto projektu. Nie je to v pravom slova zmysle múzeum, lebo ešte nemajú potrebnú katalogizáciu predmetov, ani vedecké zázemie, no je tu esencia Vianoc. Nahustené, natlačené vecičky, všetko pestrofarebné, trblietavé, staré, ešte staršie i úplne nové, až sa z toho človeku hlava krúti. Ajaj, tu by sa mi to mohlo aj sčemeriť – vzdychnem si, akonáhle otváram hraciu skrinku, z ktorej znie otrepaná vianočná melódia. Urobil som chybu, že som sem prišiel práve teraz, na vrchole vianočnej sezóny? Nie. Prinajmenšom som spoznal ságu rodiny Hubayovcov. Pochádzajú teda od Rimavskej Soboty. Šľachtický rod zo začiatku 13. storočia získal späť počas nedávnych reštitúcií aj svoje staré majetky. Naša hostiteľka, keď sa sťahovala do Maďarska, nezabudla na domáce povaly. Pozbierala tam všetky staré vianočné ozdoby a iné predmety. Počas štúdií ju zberateľská vášeň neopustila. No a pred 25 rokmi „zablúdila“ v Nemecku na vianočnú výstavu – tam sú základy tohto múzea, ktoré otvorila roku 2010, toto leto bolo úplne prvé v jeho dejinách, oficiálne ho otvárali v máji. Ťažko by som vymenoval, čo všetko je tu vyložené – na policiach, lavičkách, v oknách, na stromčekoch. Mňa osobne zaujali prvé umelé stromčeky, vysoké asi 30 centimetrov, vyrobené z vtáčieho peria, už zo začiatku 19. storočia. Potom sú tu najstaršie papierové a drevené ozdoby z Belgicka, Holandska, Nemecka, a najatraktívnejšie hádam rôzne bábiky a figúry – tie kupujú najmä Rusi, veď aj stoja 300-400 eur. Kupovať sa nedá všetko. Čo visí na stromoch a je uložené vo vitrínach, to je múzeum.

„V zásade som podnikateľka, áno, ľudia tu nakupujú, ale k tomu treba prezentovať taký tovar, ktorý má zodpovedajúcu cenu, je blízky vkusu našich návštevníkov. Najkrajšie sklenené ozdoby sa vyrábajú naďalej v Čechách a na Slovensku, tie sú najbližšie aj Maďarom. Majú ich doma určite najviac. Viem to preto, lebo ľudia sa vracajú a prinášajú sem staré veci, zadarmo,“ vraví pani Eva rýdzou slovenčinou.

Mňa tu dojíma paradoxne letný príbeh: keď kríza dosahovala jeden zo svojich vrcholov, ľudia cítili úzkosť, či budú môcť splácať svoje dlhy, či ich z bytu nevysťahujú, či budú mať robotu. Vtedy kupovali najviac anjeličkov. Obávam sa, že ešte dlho budú potrebné...

Ako to teda vlastne bolo?

O histórii Karpatskej kotliny v Sarvaši

V utorok 6. decembra bola v Slovenskom dome v Sarvaši zaujímavá vedecká prednáška o dejinách Karpatskej kotliny, ktorú zorganizoval Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť. Hostia boli z Filozofickej fakulty Univerzity Konštantina Filozofa v Nitre (FF UKF), prednášal docent RNDr. Peter Chrastina, PhD.

Prítomných privítal predseda slovenskej samosprávy Tibor Mótyán. Na prednáške sa zúčastnili podpredseda župnej slovenskej samosprávy Peter Pečeňa, predsedníčka spolku Vernosť Anna Franková, evanjelická farárka Alžbeta Nobiková, členovia spolku Vernosť a učitelia Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Prednáška sa týkala dejín Karpatskej kotliny v období sťahovania národov až do zániku Veľkej Moravy. Ide o kontroverznú tému, ktorá je citlivá tak pre Maďarov, ako aj pre Slovákov. Preto je nutné vniesť svetlo do tejto problematiky, povzniesť sa nad úzke národné záujmy a snažiť sa o najobjektívnejšie vysvetlenie komplikovaných dejín našich susediacich krajín ležiacich v srdci Európy. Docent Katedry histórie FF UKF Peter Chrastina o slovensko-maďarských vzťahoch povedal, že problém je v tom, že sa málo poznáme. Toho, čo nepoznáme, sa bojíme. Preto je nevyhnutné, aby sme navzájom poznali svoje dejiny a hľadali v nich spoločné prieniky. Veď dejiny Uhorska sú dejinami Maďarov aj Slovákov. Tisícročie v spoločnom štáte nebolo vždy zlé a problémové. Národnostné rozpory sa vyhrotili na obidvoch stranách v 19. storočí a potom sa stupňovali v dôsledku neriešenia problémov.

Ťažiskom prednášky bolo obdobie sťahovania národov a vytvárania prvých ranofeudálnych štátnych útvarov v tomto regióne. Najprv je potrebné zadefinovať termín Karpatská kotlina. V európskych geovedách prevláda názov Pannonian basin (Panónska panva), ktorý je synonymom termínu Carpathian basin (Karpatská kotlina). Pre naše potreby sa budeme pridŕžať názvu Karpatská kotlina. Tento názov používa maďarská historiografia a je rešpektovaný aj historickou obcou na Slovensku. Korene geopolitického uvažovania o Karpatskej kotline môžeme hľadať minimálne v období principátu Rímskej ríše za vlády cisára Augusta. Prirodzenou hranicou zaisťujúcou bezpečnosť Rímskej ríše bol Dunaj, na ktorom bol vybudovaný a posilňovaný vojenský obranný systém Limes Romanus. Porážka pri Hadrianopole v roku 378 bola predzvesťou úpadku rímskej moci. Odrazom tohto stavu boli dobyvačné aktivity rôznych etník. Ku Gótom a Vandalom pribudli Alani, Gepidi a Huni. Nastalo obdobie sťahovania národov. V roku 433 rímska provincia Valéria padla do rúk Hunom, čím sa začalo obdobie ich nadvlády v Karpatskej kotline. Neskôr Huni prenikli až do západnej Európy, kde boli porazení v bitke na Katalunských poliach (451). Po porážke sa hunské etnikum usadilo vo Veľkej dunajskej nížine. Náhla smrť Atilu (451) urýchlila zánik ríše. Koniec nastal v roku 454/455 v bitke pri Nedao (v Panónii), v ktorej porazili Atilových synov bývalí hunskí vazali Gepidi a Ostrogóti. Po rozpade niekoľkých kráľovstiev medzi rokmi 526/527 až 546/547 Longobardi (Dlhobradí) ovládli celú Panóniu. Tu sa stretli Gepidi s Longobardmi a museli rátať aj s treťou silou Slovanmi, ktorí zasahovali do ich vzájomného súperenia. Od poslednej tretiny 5. do začiatku 9. storočia dochádza k transformácii geopolitického statusu quo a územia, ktoré sa nachádzalo vo sfére vplyvu Východorímskej (Byzantskej ríše) a Franskej ríše. Na sklonku druhej tretiny 6. storočia pribudol k existujúcim dominantným etnikám v Karpatskej kotline nový súper – Avari. V Karpatskej kotline si Slovania ešte pred príchodom Avarov vydobyli svoju reálnu pozíciu. Vojensky pomohli Avarom pri etablovaní ich kaganátu, ale avarský despotizmus vyvolal nespokojnosť Slovanov (Vinidov) a výsledkom bolo založenie Samovej ríše (623-658). Po Samovej smrti sa ríša rozpadla na menšie územné celky, čo znova posilnilo Avarov. V období 670 až 700 Avarov v Karpatskej kotline posilnil príchod početnej nomádskej skupiny z východu, ktorá sa vyčlenila z rozpadajúceho sa onogurského kmeňového zväzu. Podľa teórie niektorých maďarských historikov a archeológov boli súčasťou tohto spoločenstva aj Maďari. Táto teória nie je dodnes spoľahlivo potvrdená ani vyvrátená. V poslednej štvrtine 8. storočia sa vytvorili predpoklady pre štátoprávny proces u naddunajských Slovanov a Moravanov. Do popredia sa dostávajú dve kniežatstvá: moravské Mojmírovo a nitrianske Pribinovo. Okolo roku 833 vznikla Veľkomoravská ríša. Okrem vlády Rastislava asi najvýraznejším momentom geopolitiky Veľkej Moravy bolo panovanie Svätopluka I., ktorý rozšíril územie kniežatstva od Dunaja do Čiech, od Sály k Odre a po hornú Vislu, pravdepodobne k prameňom rieky Dnester. Okolo roku 894/896 sa vo východokarpatských priesmykoch objavujú starí Maďari. Fuldské anály zaznamenávajú situáciu, keď Moravania po byzantsko-bulharskej vojne, keď Maďari stratili svoju vlasť Etelköz, rozprestierajúcu sa na stepiach medzi Donom a dolným Dunajom, časť oslabených Maďarov prijali k sebe. Prepustili im územie Džíra medzi Dunajom a Tisou. Takto sa Maďari stali foederátmi (spojencami) Moravanov. Keď bola po Svätoplukovej smrti Veľká Morava oslabená vnútornými rozpormi, v roku 906 v bitke pri Bratislave zvíťazili Maďari a fakticky tým zanikla Veľkomoravská ríša.

Spoločné dejiny Uhorska potom trvali celé tisícročie. V mnohom boli prínosné a v mnohom ťažké a bolestné. Ale to je už iná téma, ktorá si tiež zasluhuje našu pozornosť. Na spoločné dejiny sa treba pozerať bez predsudkov, objektívne a racionálne. Súčasná doba nám prináša iné problémy a nové výzvy. Európa sa zmieta v ekonomických problémoch, ktoré musíme riešiť všetci spoločne. Lebo je len jedna Európa a jedna planéta Zem. A otázka už neznie, kto bol prvý, ale kto prežije…

Dagmar Králiková

Na Mikuláša s komlóšskymi Slovákmi

Organizácia komlóšskych Slovákov sa už tradične stretáva každý prvý štvrtok v mesiaci. Nebolo tomu inak ani v decembri. Predsedníčka Mariana Melegová Bajczerová všetkých srdečne privítala. Po úvodných slovách ktosi zaklopal na dvere, všetci spozorneli a vo dverách sa objavil Mikuláš. Prekvapení dôchodcovia nechceli veriť vlastným očiam, že si Mikuláš spomenul aj na nich. Sviatočný program im spestrili aj žiaci zo Slovenskej základnej školy, predstavili sa krátkym literárno-hudobným programom: peknými slovenskými koledami a pesničkami. Zanôtili si aj dospelí. A keďže Slováci v Komlóši sú veľmi dobrí a usilovní, Mikuláš ich obdaril malým balíčkom. Na záver šikovné gazdinky ponúkali krásne vyzdobené medovníky, ktoré všetkým veľmi chutili. Keď budete jesť mikulášske alebo aj iné darované dobroty, spomeňte si na to, že darovať je oveľa viac ako dostávať.

Ľubomíra Rollová

Slovenské Vianoce v Kóšpallagu

Slovenský klub v Kóšpallagu, ktorý je zároveň pobočkou Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), usporiadal v priestoroch miestneho kultúrneho domu Národnostné Vianoce. Ako je to už tradíciou, 10. decembra sa tu zišli hostia z viacerých okolitých osád. Nechýbali ženský spevácky zbor zo Senváclavu, citarová skupina z Dunaeďházu a obyvatelia Ústavu hluchonemých z Diósjenő. Oslavy poctil svojou prítomnosťou a zároveň otvoril príhovorom starosta obce Imrich Stefkó. Po ňom sa ujala slova predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Mária Karácsonyová, ktorá pozdravila prítomných v slovenčine i maďarčine a na záver otváracieho ceremoniálu sa prihovorila aj dlhoročná podporovateľka a sympatizantka miestnej pobočky Katalin Tolnaiová.

Kultúrny program otvorili vianočné piesne rodiny Zoltána Lelkesa. Po nich vystúpili na pódium hluchonemí interpreti, ktorí gestikulujúc predviedli nimi nikdy nepočuté melódie. Svojim vystúpením dojali publikum. Po kytici vianočných piesní v podaní senváclavských žien a miestneho slovenského klubu prišiel na slávnosť dedo Mráz. Vianočne naladených hostí prekvapil darčekmi. Podujatie sa po slávnostnej večeri skončilo pozvánkou na silvestrovské oslavy v Senváclave, ktorú Kóšpallagčania s radosťou prijali.

Katarína Bušová Botošová - zp

Súťaž talentov v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Dňa 6. decembra tradične oslavujeme Mikuláša. Ten je populárny najmä medzi deťmi, odmeňuje ich za dobré správanie sladkosťami, tých horších cibuľou a uhlím.

Na našej Slovenskej základnej škole v Sarvaši by musel mať Mikuláš nielen kôš s darčekmi, ale plný koč. Pýtate sa, prečo? Nuž preto, lebo tu máme plnú školu mladých talentov. Každoročne pre nich uskutočňujeme súťaž Kto čo vie. Deti sa v októbri prihlásia a predvedú svoje umenie. Tí najlepší postúpili do výberového kola, ktoré sa uskutočnilo 6. decembra. Tu je latka náročnosti vyššia a vyhrávajú najlepší z najlepších.

Medzi absolútnych víťazov tento rok patria hráči na gitaru Norbert Bohák, Levente Szalai z 2.A triedy a piataci Baláž Zahorec a Matúš Iványi. Máme aj hudobníka Janka Zimu, ktorý už takmer profesionálne hrá na klarinete. Nečudo, veď je pokračovateľom rodinnej tradície. Konkurovať mu mohol iba Peter Medveď, ktorý zručne zahral na harmonike. Dominik Sinka je malý virtuóz v hre na píšťalku. Menovkyne Žofka Zanaová a Žofka Závoďanová zahrali duet na flautách. V speve sa prezentovali Anna Szamosvölgyiová a Lili Benczeová, ktoré svojimi krištáľovo čistými hlasmi roztlieskali obecenstvo. Šesť detí z 1.C zaspievalo pásmo pesničiek a obrovský aplauz zožala 6.B, žiaci zaspievali a zdramatizovali pieseň od Petra Nagya Zebra. Do víru moderného tanca nás vtiahli Laura Borbélyová, Laura Litauská a Ester Beňová, predviedli nám hip-hop, najobľúbenejší tanec medzi mládežou. Pri ich tanci nejedna noha podupkávala, ruky tlieskali do rytmu a zožali obrovské ovácie.

O tom, že máme aj pohybovo zdatné deti, nás presvedčili Cintia Mogyorósiová, v ktorej nám rastie nádejná majsterka aerobiku, a Krištof Kašuba, ktorý predviedol akrobatické cvičenie. Pri jeho produkcii všetci prítomní zadržiavali od napätia dych. Je to náš gumený mužíček, ktorého by nám určite závidel nejeden svetový cirkus.

V jednom momente sa zdalo, že na našu show zavítali i mimozemské civilizácie, ale nakoniec sa ukázalo, že to Enikő Czinkoczká prišla zarecitovať báseň Daniela Heviera o Ufoškole.

Bodku za programom dala trieda ôsmakov, ktorí si pripravili tanečnú paródiu na vyučujúcich a rozosmiali obecenstvo až k slzám.

Mikuláš by na našej škole nestíhal rozdávať darčeky. Myslím, že po takejto súťaži by ich potreboval za celý nákladný vlak. Máme nielen dobré, ale aj veľmi šikovné deti, ktorým ako odmena za ich usilovnosť stačila sladká čokoláda a obdivný potlesk obecenstva.

D. Lukáčiková

Mikuláš v Čemeri

Slovenská samospráva a Služba na pomoc rodinám v Čemeri usporiadali 6. decembra tradičné mikulášske oslavy. Akcie prebiehali vo dvore Slovenského domu a v budove služby na Hlavnej ulici. Oslavy sa začali popoludní, keď sa s Mikulášom stretli deti materskej a základnej školy. V budove služby na pomoc rodinám boli remeselnícke dielne a vianočný trh s handrovými kobercami, sviečkami, keramikou, medom, vareným vínom, horúcim čajom a koláčmi. Vo dvore Slovenského domu deti spolu s rodičmi tvorili v remeselníckych dielňach, medzitým im šašo Dani robil figúrky z farebných balónikov. Najlákavejším programom bola zhudobnená rozprávka, ale deti sa veľmi tešili koncertu kapely Hótündér (Snehová víla) a večernej mikulášskej zábave. Vo dvore Slovenského domu návštevníkov čakali legendárne výjavy: Mikuláš a betlehem s figurínami v životnej veľkosti, diela miestnej majsterky Evy Nagyovej. Vedľa betlehemu boli umiestnené živé zvieratá, ktoré mohli deti hladkať aj kŕmiť. Už tradične bol postavený stan, v ktorom inštalovaná kuchyňa s originálnym čemerským nábytkom. V stane predávali miestni Slováci gerhene (placky), posúchy so slaninou a smotanou, tradičné langoše, palacinky, varené víno a čaj. Miestnych škôlkarov a školákov potešil aj Mikulášsky vlak, ktorý vozil deti medzi budovou služby a Slovenským domom.

Andrea Szabová Mataiszová

Mikuláš v Novom Meste pod Šiatrom

Aj tohto roku ho deti veľmi očakávali a ako každoročne, prváčikovia sa chystali s programom. 6. decembra predpoludním už bolo badateľné vzrušenie na žiakoch prvého stupňa, hoci podľa správ mal Mikuláš doraziť do našej školy okolo 14. hodiny. Tak sa aj stalo. Detičky sa sústredili vo vyzdobenej telocvični, kde sa v sprievode čertíkov zrazu objavil Mikuláš. Deti mu predviedli program a začalo sa rozdávanie darčekov. Keďže o podujatí sa dozvedeli aj naši budúcoroční prváčikovia, prišli medzi nás a neodchádzali s prázdnymi rukami. Potom sa deti pobrali do svojich tried, tam sa zabávali a maškrtili. Pravdepodobne si pri tom pomysleli aj na Mikuláša a možno mu v duchu sformulovali list.

„Milý Mikuláš, ďakujeme Ti, že si si na nás spomenul aj toho roku a nezabudni na nás ani na budúci rok. Deti slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom.“ Okrem rodičov aj tohto roku sponzorovala podujatie miestna slovenská samospráva.

Viera Mohayová

Slovenská divadelná jeseň v Novohrade

Jeseň bola pre novohradských a hevešských Slovákov bohatá na slovenské divadelné predstavenia. Koncom októbra zavítali do Rétšágu členovia profesionálnej zložky Slovenského divadla Vertigo, aby predviedli hru Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. Úsmevná komédia rozosmiala publikum, v radoch ktorého sedeli Slováci zo skoro všetkých osád Novohradskej a Hevešskej župy.

V Šápove začiatkom novembra sa záujemcovia o slovenské slovo mohli potešiť z divadelnej hry súboru Timrava z Lučenca. Slovenskí divadelníci zahrali predstavenie na motívy románu Ľuba Dobrovodu Ja malkáč. Je to hra o „malkáčovi“ ako sa z neho stáva „veľkáč“. Tým je daný aj svojráz hereckej príležitosti, ktorú dostane predstaviteľ hlavnej postavy. Ľubo Dobrovoda je autor pracujúci s asociatívnou metódou, ktorý vie v jednej vete hravo vystriedať niekoľko časov, prostredí či postáv. Nie je ľahké zostaviť „trysk“ jeho myšlienky na javisko, selektovať a transformovať do podoby inscenácie, aj keď hýri dialógmi a srší vtipom.

Programy podporili Slovenská samospráva Novohradskej župy, SOC CSS v Jači, Združenie novohradských a hevešských Slovákov, Slovenská samospráva v Rétšágu, osvetové stredisko a knižnica v Rétšágu, Slovenská a Obecná samospráva v Šápove.

(ef)

Delegácia Slovenského centra PEN v Maďarsku

V dňoch 6.-8. decembra navštívila delegácia Slovenského centra PEN z Bratislavy rôzne Slovákmi obývané regióny v Maďarsku. Trojdňový program hostí organizačne pripravili Slovenský inštitút Budapešť a Celoštátna slovenská samospráva. Hostia na čele s predsedom Gustávom Murínom zavítali najskôr do Mlynkov, kde si pozreli nový Slovenský dom a odovzdali knihy pre jeho potreby. Slovenskí spisovatelia pokračovali v ceste do Budapešti, kde ich v Slovenskom inštitúte privítala riaditeľka Jana Tomková. – Dnes máme medzi sebou štyroch spisovateľov, ktorí nám prinášajú dobré slovo vo forme projektu Nesieme vám slovo, ktorému sa venujú už niekoľko rokov. Prinášajú so sebou knihy pre slovenskú komunitu, slovenské školy krajanov, - povedala pani riaditeľka a predstavila milovníkom slovenskej kultúry delegáciu slovenského PEN klubu Gustáva Murína, Jána Cígera, Jána Čomaja a Rasťa Piška. Privítacie slová vystriedal kultúrny program, v rámci ktorého publikum očarili kyticou slovenských piesní Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, tancami Folklórny súbor Lipa a literárnym pásmom herečky Slovenského divadla Vertigo Denisa Dérová a Viola Thirringová.

- Slovenské centrum PEN vzniklo v roku 1989. Ja som vstúpil do organizácie roku 1994. Centrum nemá veľa členov (približne 50). Je to istým spôsobom výberová organizácia, do ktorej nových členov pozývajú. Musia mať dvoch ručiteľov a splniť isté podmienky. Organizácia žije z prostriedkov, ktoré získa z konkurzov Vyšehradského fondu, UNESCO a Ministerstva kultúry SR. Projekt Nesieme vám slovo je najzaujímavejším projektom SC PEN. Minulý rok sme boli v Srbsku a v Kanade, kde sme navštívili krajanov a darovali sme im literárne diela, zároveň sme oživili kontakty s našimi rodákmi. Tohto roku sme boli na východnom a na južnom Slovensku. Cestujeme zvyčajne dvaja – traja, ideme po školách, po knižniciach a stretávame sa s verejnosťou. Je ešte jeden unikátny projekt, ten sa volá Celosvetová PEN knižnica. Keď sme na cestách a dostávame knižné dary, prinášame ich na Slovensko, do Univerzitnej knižnice. Máme približne 4000 titulov z 53 krajín. Máme kontakty s rôznymi veľvyslanectvami, ktoré nám taktiež prinášajú knihy, - informoval prítomných o SC PEN a o jeho projektoch Gustáv Murín. Na záver podujatia členovia delegácie odovzdali riaditeľke budapeštianskej slovenskej školy Júlii Marlokovej Szabovej knižné dary, ktoré obsahovali predovšetkým slovenskú krásnu literatúru. Po skončení podujatia sa všetci účastníci stretli na neformálnom posedení pri prestretých stoloch.

Delegácia na Dolnej zemi

Dňa 7. decembra zavítala delegácia slovenských spisovateľov združených v SC PEN do Slovenskej základnej školy v Sarvaši.

Na stretnutí bola prítomná aj riaditeľka Slovenského inštitútu Budapešť Jana Tomková. Hostí privítala riaditeľka školy Zuzana Medveďová. Žiaci pod vedením hosťujúcich učiteliek slovenského jazyka pripravili pestrý kultúrny program. Recitovali básne Juraja Dolnozemského, ktorými pripomenuli hosťom svoje slovenské korene a poukázali na neľahký život našich predkov v minulosti. Potom nechali zaznieť aj modernejšie tóny a začreli do tvorby súčasných slovenských básnikov. Prezentovali sa aj svojou vlastnou tvorbou, ktorou zabodovali v medzinárodnej literárnej súťaži Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Program bol pestrý a zábavný aj preto, že deti vystúpili aj s humorným naštudovaním piesne Petra Nagya Zebra, ktorej nechýbala nápaditá choreografia, veselé kostýmy a dobrá nálada. Finále programu vyvrcholilo vystúpením školského spevokolu, ktorý bol sprevádzaný detským ľudovým citarovým orchestrom. Spisovateľov program veľmi potešil i dojal. Hostia sa potom srdečne prihovorili deťom a odovzdali im knižné dary.

Možno konštatovať, že návšteva zo Slovenska bola inšpiratívna a prínosná. Naše deti sa mohli zoči-voči stretnúť so súčasnými spisovateľmi, overili si tak svoju znalosť slovenčiny a mohli sa predviesť so svojím vlastným kultúrnym programom. Spolupráca v oblasti kultúrnej je v tejto hektickej dobe veľmi potrebná. Naplnila sa tak snaha, ktorú zakladateľka PEN klubu Amy Dawsonová po prvej svetovej vojne postavila na piedestál a dala do ostrého protikladu známemu rímskemu citátu: „Keď rinčia zbrane, mlčia múzy.” Nuž nech teda znejú múzy…

*

Popoludní delegácia SC PEN pricestovala do Békešskej Čaby. Navštívila Slovenské gymnázium, základnú školu materskú školu a žiacky domov. Stretla sa s deťmi, ktoré sa hosťom predstavili pekným kultúrnym programom, ktorý zostavila Libuše Peštiová. O 17. hodine sa slovenskí spisovatelia predstavili záujemcom v Dome slovenskej kultúry. Hosťov pozdravila riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Potom prevzala slovo riaditeľka Slovenského inštitútu Budapešť Jana Tomková, ktorá povedala pár slov o PEN klube a o styku klubu s inštitúciou. Predseda SC PEN Gustáv Murín načrtol svoju literárnu činnosť a pôsobenie klubu, potom po jednom sa predstavili členovia delegácie. Hovorili aj o vydavateľskej práci, o vzťahoch medzi spisovateľmi, vydavateľmi a čitateľmi. Medzitým vyložili na stôl knihy. Z Békešskej Čaby cestovali ďalej do Slovenského Komlóša a do Segedína, kam tiež priviezli knihy.

Andrea Szabová Mataiszová, Dagmar Králiková a Ildika Očovská

Slovenský PEN klub pôsobí v Bratislave a je súčasťou celosvetovej organizácie PEN International so sídlom v Londýne. Zakladateľkou klubu bola v roku 1921 Amy Dawsonová-Scottová. Medzi prvých členov tohto klubu patrili spisovatelia G. B Shaw, H. G. Wells, Arthur Miller a jeho prvým predsedom sa stal John Galsworthy. Prvým predsedom československého PEN klubu sa stal Karel Čapek. V súčasnosti PEN International združuje 134 centier v 96 krajinách sveta. Je kolektívnym členom UNESCO. Cieľom je slobodná výmena myšlienok medzi národmi, uplatňovanie slobody tlače, ale aj boj proti zneužívaniu slobody tlače, boj proti lživým informáciám, úmyselnému klamstvu, skresľovaniu faktov a pod. Jednou z priorít je dať priestor mladým alebo začínajúcim spisovateľom na celom svete. Z tohto dôvodu londýnske ústredie vyhlasuje každý rok Cenu Davida T. K. Wonga o najlepšiu poviedku.

Je zaujímavé, že slovenskí literáti sa môžu pochváliť i svetovým prvenstvom. Už 22. februára 2001 založili Celosvetovú PEN knižnicu, ktorá je uznávaná medzi spisovateľmi na celom svete. Jej sídlom je Ústredná knižnica Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Infocesta SZSZ v Žilinskom kraji

Kofola, betlehem, Rajecká Lesná

Dvadsaťšesť kilometrov južne od Žiliny leží útulná obec s menom Rajecká Lesná. Na prvý pohľad sa nemusí javiť príliš výnimočná, ale verte mi, má čo ponúknuť návštevníkom. Napríklad od roku 2002 v nej funguje výrobný závod v Českej a Slovenskej republike mimoriadne populárneho nápoja – Kofoly. Z turistického hľadiska je však pozoruhodnejší fakt, že v miestnom Dome Božieho milosrdenstva sa nachádza unikátne pohyblivé drevorezbárske dielo – Slovenský betlehem. Majster rezbár Jozef Pekara († 5. 1. 2005) na ňom začal pracovať po odchode do dôchodku v roku 1980. Verejnosti bol sprístupnený a diecéznym arcibiskupom Jánom Chryzostomom kardinálom Korcom posvätený po pätnástich rokoch vytrvalej práce 26. novembra 1995. Celé dielo má úctyhodné rozmery: dĺžku 8,5 m, šírku 2,5 m a výšku 3 m a je pravdepodobne najväčším dreveným betlehemom na svete. Na tejto nemalej rozlohe nájdete okrem scénky zobrazujúcej Kristovo narodenie aj bežný život a prácu slovenského ľudu v nádhernej scenérii najvýznamnejších slovenských lokalít. Nájdete medzi nimi mnohé významné miesta od hradu Devín na západe cez národný vrch Kriváň až po Dóm sv. Alžbety v Košiciach na východe Slovenska. Polovica z približne tristo postáv diela sa pohybuje, takže návštevníka dokáže na dlhé minúty zaujať množstvo detailne prepracovaných živých scénok. Kým králi, kňazi i prostý ľud rad-radom vzdávajú hold novorodenému Ježiškovi, zatiaľ roľníci orú pôdu, mládenci stavajú máj, baníci dolujú nerasty, ženy tkajú plátno, všetko sa to hmýri, klepoce a divák si ide oči vyočiť. Ozajstné majstrovské dielo! Návšteva expozície nie je spoplatnená, každý návštevník môže prispieť dobrovoľne.

Slovenským betlehemom nie sú zďaleka vyčerpané pozoruhodnosti obce. Hneď vedľa Domu Božieho milosrdenstva sa nachádza Bazilika narodenia Panny Márie s milostivou sochou Frivaldskej Panny Márie zo 16. storočia. Pripisujú sa jej viaceré zázračné uzdravenia a preto ju ročne vyhľadajú tisícky pútnikov. Pôvodne sa nachádzala v kostole Márie kráľovnej anjelov postavenej v prvej polovici 14. storočia, z nej sa však nadnes zachovala iba malá časť nazývaná Presbytérium. Aj túto sedemstoročnú stavbu si môžete pozrieť vedľa dnešného kostola. Pútnikov láka do obce aj kalvária s krížovou cestou, na konci ktorej je kostolík Nanebovstúpenia Pána. Pod kalváriou vyteká liečivý prameň, písomne prvýkrát spomínaný už v roku 1413! Čo k tomu dodať... Ako všetky predošlé zastávky infocesty, aj Rajecká Lesná nám ukázala, že na Slovensku je veľa skrytých krás a hodnôt čakajúcich na objavenie.

Zlatko Papuček

Slovenský večierok v Ďurke

Slovenská samospráva v Ďurke usporiadala 26. novembra v miestnom kultúrnom dome Slovenský večierok. Na podujatie pozvala svojich voličov, ale aj starostu obce Zsolta Matejcsoka, predstaviteľov inštitúcií, predsedov miestnej nemeckej a rómskej samosprávy a vedúcich slovenských volených zborov z Pišpeku, Jače a Čúváru. Pre organizátorov bolo veľkou cťou, že ich pozvanie prijali aj vedúci Stredoeurópskeho oddelenia Ministerstva zahraničných vecí, bývalý veľvyslanec Maďarskej republiky v Bratislave Antal Heizer a riaditeľ Odboru národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy Anton Paulik. Keďže predseda slovenskej samosprávy Jozef Slifka zo zdravotných dôvodov nemohol byť prítomný, večierok otvorila slovenská učiteľka Juliana Bátyiová Nemeczová. O činnosti samosprávy v období od volieb v roku 2010 informoval prítomných zástupca predsedu slovenského voleného zboru Ján Matejčok. Ako povedal, v materskej aj v základnej škole prebieha výučba slovenského jazyka, pričom v oboch inštitúciách kladú veľký dôraz aj na pestovanie slovenskej národnostnej kultúry. Čoraz viac absolventov základnej školy zloží štátnu skúšku zo slovenského jazyka na základnom stupni, čo je pre nich veľkou pomocou pri pokračovaní v štúdiách. Škola v uplynulom školskom roku usporiadala súťaž zo slovenského jazyka, na ktorú pozvala aj okolité školy, v ktorých sa vyučuje slovenčina. K usporiadaniu tejto súťaže slovenská samospráva prispela aj finančne. Pri zabezpečení členov poroty dostali pomoc od Celoštátnej slovenskej samosprávy a nezaujatí odborníci ocenili vedomosti detí rôznych vekových kategórií z Ďurky niekoľkými prvými, druhými a tretími cenami. Deti sa zúčastnili aj na celoštátnej súťaži zo slovenského jazyka v budapeštianskej slovenskej škole, kde jeden žiak Ďurky získal štvrté miesto. Z iniciatívy miestnej nemeckej samosprávy založili cenu Majstra jazykov, ktorú udeľujú žiakom, ktorí počas ôsmich rokov dosahujú vynikajúce výsledky zo slovenského a anglického jazyka. V minulom školskom roku získali túto cenu traja žiaci, ktorí mohli prevziať pohár, diplom a finančnú odmenu. Zástupca predsedu slovenskej samosprávy sa poďakoval za prácu aj pedagógom školy a učiteľom Základnej umeleckej školy Podmaniczkého so sídlom v Asóde, ktorí obetavo pomáhajú zachovávať slovenské tradície v obci.

Po prejave nasledoval kultúrny program. Citarová skupina Zvončeky na obvyklej vysokej úrovni predniesla viachlasné slovenské ľudové piesne. Viktória Gyürkyová v krásnom ďurčianskom kroji nevesty v sprievode skupiny Pejko, pozostávajúcej zo žiakov a pedagógov základnej umeleckej školy, zaspievala miestne slovenské svadobné piesne. Počas večera skupina sprevádzala viacerých vystupujúcich, ale vystúpila aj samostatne. O veľký zážitok sa postarali siedmaci a ôsmaci, ktorí predniesli ľudové tance a piesne, za čo zožali neutíchajúci potlesk. Napriek tomu, že Ďurčania vystupujúcich a ich produkcie poznajú z rôznych podujatí, spolu s ostatnými hosťami sa s uznaním zmieňovali o programe, o tom, že účinkujúci neustále rozširujú svoj repertoár.

Koncom kultúrneho programu sa za oduševnenosť detí, rodičov a pedagógov poďakovala riaditeľka školy Márta Magyarová Braunsteinerová. Pani riaditeľka sa zmienila o tom, že do Ďurky sa dostala v septembri tohto roka. Ako povedala, aj pre ňu bolo veľkým prekvapením, čo sa deje v obci na poli hudobnej, tanečnej a výtvarnej výchovy, ako i vysoký počet detí zaujímajúcich sa o umenie. S uznaním sa zmienila aj o práci pedagógov, ktorí sa venujú deťom. Zároveň informovala prítomných o tom, že od budúceho roka pre deti z Ďurky a okolia, ktoré navštevujú stredné školy, zabezpečia možnosť osvojovať si slovenčinu na vyššom stupni, aby po skončení strednej školy mohli zmaturovať zo slovenského jazyka. V údolí Galgy prebieha výučba slovenského jazyka vo všetkých ôsmich ročníkoch už iba v Ďurke a iba v tejto obci sa venujú popri zachovávaní maďarskej kultúry aj pestovaniu slovenských tradícií, hudby, tancov a piesní. Všetky spomenuté faktory sú argumentmi pre zachovanie tejto malej školy, pretože v prípade jej zániku by hrozilo definitívne vytratenie sa slovenskej kultúry z údolia Galgy, ktorá pred niekoľkými desaťročiami, ale ešte aj pred niekoľkými rokmi, bola príznačná pre drobné obce tohto regiónu.

Po slovách pani riaditeľky nasledovala spoločná večera a zábava. Do tanca hrala skupina Pejko.

Ján Matejčok (br)

Medzinárodná kresťanská študentská konferencia v Segedíne

Vysoká škola teologická Ferenca Gála usporiadala v dňoch 17. a 18. novembra v poradí tretiu Kresťanskú študentskú vedeckú konferenciu poslucháčov vysokoškolských inštitúcií pôsobiacich v Karpatskej kotline. Organizátori umožnili poslucháčom graduálneho a doktorandského štúdia teológie a svetských odborov na štátnych a cirkevných vysokých školách a univerzitách, aby si zmerali svoje sily. Konferencia, ktorá prebiehala v sekciách teológie, histórie, literatúry, vedy o výchove, andragógie, psychológie, jazykovedy, etnografie a sociálnych vied, sa stala fórom vedeckých výsledkov kresťanských poslucháčov.

Cieľom konferencie bolo zabezpečenie účasti prednášajúcich na teologické a na mnohé iné témy v jazykoch okolitých národov. Karpatská kotlina ako geografický celok bola spoločným domovom mnohých národov, pričom základom a najdôležitejšou perspektívou spolunažívania bola kresťanská viera.

Na konferencii sa zúčastnilo 80 študentov - prednášateľov, devätnásti prišli zo Slovenska, piati z Rumunska a jeden z Chorvátska. Porota pozostávala z troch zahraničných členov: biskupského vikára z Košíc Zoltána Pásztora, prodekana Teologickej fakulty v Košiciach Antona Konečného, ktorý vystúpil aj s prednáškou, a docenta Štefana Lenčíša tiež Košíc. V slovenskom jazyku odznelo na konferencii 24 prednášok, čo dobre slúžilo napĺňaniu procesu, ktorý odštartovalo spoločné vyhlásenie maďarskej a slovenskej biskupskej konferencie o uzmierení v roku 2006. Bolo to zároveň pokračovaním iniciatívy, ktorá vyšla v roku 2009 zo Segedína: ekumenického stretnutia a okrúhleho stola vysokých škôl z Karpatskej kotliny, maďarsko-slovenských okrúhlych stolov a kultúrnych stretnutí a dohôd o spolupráci v oblasti výskumu s univerzitami na Slovensku.

Tohoročná konferencia mala aj ďalší zvláštny odkaz: uskutočnila sa paralelne s konferenciou Súlad – Viera a veda, ktorá prebiehala v rámci šnúry podujatí Maďarskej akadémie vied. V jednotlivých odborných sekciách spoločne prednášali vedci a nádejní budúci vedci, čo pre študentov zároveň znamenalo príklad i uznanie. Na plenárnych zasadnutiach si mohli vypočuť prednášky vedcov, medzi nimi prednášku profesora Istvána Käfera, ktorý ako vedúci výskumnej skupiny hungaroslovakológie bol jedným z hlavných organizátorov konferencie. Sekcia sociálnych vied bola zároveň dielňou regionálneho projektu súvisiaceho s prípravou odborníkov pre sociálnu oblasť, kým sekcie pedagogiky a teológie posilňovali partnerstvo v oblasti výskumu, ktoré sa zrodilo s univerzitami v Brne a Košiciach v rámci visegrádskej spolupráce.

Teologickú fakultu v Košiciach, ktorá je súčasťou Katolíckej univerzity v Ružomberku zastupovali traja profesori. Dekan fakulty, Prof. Dr. Cyril Hišem prednášal o teologickom vzdelávaní v Košiciach v čase F. Gála. Témou prednášky Prof. Dr. Antona Konečného bola Mariánska úcta a jej liturgická interpretácia v katolíckej cirkvi a dialóg medzi katolíkmi a protestantmi. Doc. Dr. Štefan Lenčíš sa zameral na problematiku šľachtických študentov na Košickej univerzite v rokoch 1693-1744.

Sprac. A. Račková

Sarvaš

Vianočné posedenie členov spolku Vernosť

Vianoce nám klopú na dvere, zháňame darčeky pre svojich blízkych, všakovaké dobroty na sviatočný stôl a pri tom strese zabúdame na to, že sviatky by mali byť venované nielen spomienkam na udalosť, ktorú oslavujeme, ale najmä vzťahom medzi ľuďmi. V dnešnom uponáhľanom svete sa neustále za niečím pachtíme, naháňame čas a málo chvíľ venujeme tomu, aby sme sa zastavili a porozprávali sa o svojich starostiach a radostiach. Členovia slovenského klubu Vernosť v Sarvaši si však čas našli a dňa 5. decembra prišli na predvianočné posedenie, ktoré im spestrili kultúrnym programom žiaci zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši.

V úvode všetkých prítomných privítal predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán. Hosťom poprial, aby si vychutnali slávnostné chvíle na predvianočnom posedení a aby im Vianoce vykúzlili šťastie, lásku a úsmev na tvári. Predsedníčka spolku Vernosť Anna Franková pozdravila hostí, popriala všetkým pokojné prežitie prichádzajúcich sviatkov a uviedla kultúrny program, ktorým deti prišli spestriť tieto slávnostné chvíle. Piesňou Keď napadá veľa snehu navodili atmosféru treskúcej zimy žiaci Šára Černušová, Adrienn Molnárová, Emeše Kováčová a Lacko Kudela.

„Veselé Vianoce prichádzam vám priať, aby človek človeka mal stále rád, aby jeden druhému viac šťastia prial, aby ten Nový rok za to stál,“ popriala Laura Borbélyová a za priehrštie vinšov priniesli Lili Benczeová, Laura Litauská, Paľko Komár a Anna Szamosvölgyiová. Sviatočnú náladu navodila hrou na syntetizátore Tünde Lévayová. Na záver programu celá 4.B trieda zaspievaním piesne Vianoce od populárneho slovenského speváka Petra Nagya vytvorila kúzelnú atmosféru. Večer pokračoval posedením spojeným s pohostením. Táto udalosť, ktorú zorganizovalo vedenie klubu Vernosť, prispela k tomu, že ľudia mali k sebe opäť blízko, zastavili sa, mali možnosť otepliť a utužiť vzťahy medzi sebou. Veď o tom by mali byť sviatky...

D. Lukáčiková

Vianoce vždy a stále

Žijeme uprostred kresťanskej kultúry a v nej majú svoje nezastupiteľné miesto Vianoce. Sú symbolom narodenia Ježiša Krista. Bez jeho narodenia by sme nemali ani kresťanstva, ani vianočné sviatky. Aké sú teda a čo znamenajú?

S Vianocami sa spájajú jasle. Sú symbol narodenia Krista, ako to čítame vo Svätom písme: „I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk,2,7). Kristus sa narodil v jasliach, tam ho našli pastieri, ktorí sa mu prví prišli pokloniť, podobne traja králi či Mudrci od Východu. Tak môžeme povedať, že betlehemské jasle s Kristom uprostred sa stali miestom, kde sa prišiel človek pokloniť a vzdať úctu Bohu, ktorý sa stal človekom a prišiel na tento svet. Betlehem a betlehemské hry nie sú len ľudovým výmyslom, ale odozvou a odpoveďou človeka, ktorý si takto aj symbolicky pripomínal a stále pripomína ten historický dejinný moment príchodu Krista medzi nás.

Každoročne slávime pamiatku tohto narodenia v Božích chrámoch, uprostred svätej noci. Dnes už Kristus ani neleží v jasliach, ani v náručí svojej matky, Panny Márie. Ale máme niečo iné. Kristus pri Poslednej večeri, uprostred apoštolov, keď s nimi stoloval, ustanovil sviatosť Eucharistie ako neustálu prítomnosť Krista uprostred nás vo svätej omši. A tak namiesto jasieľ máme oltár, kde sa Kristus rodí medzi nami práve v Eucharistii, v každej svätej omši. Preto ani nemusíme putovať do Betlehema, aby sme uvideli miesto Kristovho narodenia, ale podobne ako pastieri či traja králi máme putovať do Božieho chrámu, na svätú omšu, k sláveniu Eucharistie, aby sme vždy nanovo privítali Ježiša Krista, ktorý sa rodí medzi nami a presne tak ako pastieri a Mudrci od Východu urobili to isté – klaňali sa mu a vzdávali úctu a chválu Kristovi prítomnému v Eucharistii. Svätá omša je teda pokračovaním vianočného tajomstva betlehemskej noci v našom priestore a čase. Úctou a účasťou na slávení Eucharistie cez svätú omšu celkom konkrétne a bezprostredne prežívame svoju vieru v Ježišovo narodenie medzi nami. Ak nám vianočné tajomstvo hovorí, že Boh sa vrátil k človekovi, tak Eucharistia nám to denno-denne potvrdzuje. Eucharistia znamená Boh s nami a medzi nami v Ježišovi Kristovi.

Pravda Vianoc nám odkazuje – Boh vstúpil znova do života človeka. Je prítomný predovšetkým v človekovi, ktorý sa menuje Ježiš Kristus. A kvôli Kristovi, ktorého prijímame, treba vidieť Boha aj v každom človekovi. Svätá omša a Eucharistia uprostred nej nám umožňuje, aby sme vždy nanovo prežívali tajomstvo Vianoc. V nej sa Boh, ktorý sa narodil v Kristovi, sťahuje skrze neho aj do nášho ľudského života. Nech aj tohtoročné slávenie Vianoc uprostred svätej omše je pre nás Betlehemom dnešného sveta. Oltár jasľami, kde sa rodí Kristus a moja prítomnosť pri oltári poklonou Ježišovi Kristovi. Požehnané a milostiplné Vianočné sviatky želá a vyprosuje

Stanislav Brtoš

Ako sa oslavujú Vianoce a Nový rok vo svete?

Hovorí sa, že Vianoce patria k najkrajším sviatkom v roku. Pre niekoho áno, pre niekoho nie. Ako je to vo svete?

Pre 24. december máme niekoľko názvov. Oficiálne sa tento deň a večer volajú Štedrý pre bohato prestretý stôl a množstvo jedál. Na východnom a čiastočne aj na strednom Slovensku sa vyskytuje názov „vilija” alebo „vigilija”, odvodený od latinského „vigília”, čo znamená predvečer sviatku. Slávenie sviatku večer pred jeho skutočným termínom prebrala cirkev zo židovskej tradície. Pre Židov sa totiž deň začína predchádzajúcim večerom. Preto sa slávnostné vianočné omše slúžia o polnoci z 24. na 25. decembra. Hlavná vianočná omša je však 25. decembra predpoludním.

V prevažne evanjelických dedinách nájdeme aj staré pomenovanie Dohviezdny večer. Používajú sa aj spojenia Pôstny alebo Postiaci a Svätý večer. V Novohrade a v časti Hontu a Zemplína sa zachovalo staré slovo Kračún. Používa ho aj ukrajinčina (Kračun), bulharčina (Kračon), maďarčina (karácsony) aj rumunčina (grăčiun). Jeho etymológia sa vysvetľuje dvojako. Pochádza buď zo slovesa krátiť, čo súvisí s krátkosťou dní v čase zimného slnovratu, alebo z latinského creatio - narodenie. Ďalej tu existuje názov Vianoce zo staronemeckého Winnahten, ale sú miesta, kde sa používa slovo Hody alebo Sviatky.

V Rusku je pre väčšinu dôležitejší Nový rok ako Vianoce

V Rusku sú Vianoce najdôležitejším sviatkom len pre kresťanov. Zvyšok populácie uprednostňuje Nový rok. Príčinu treba hľadať v minulosti. Komunisti po nástupe k moci potláčali prejavy náboženského života a Vianoce ako oficiálny sviatok zanikli. Zákazom padla za obeť aj tradičná vianočná jedlička. Zelenú dostala až v roku 1935, no len ako ozdoba domácností pri príležitosti osláv Nového roku. Zmena sa nevyhla ani hviezde, ktorá stromček zdobila. Tradičnú nahradila komunistická päťcípa hviezda. Zvyk zdobiť jedličku na Nový rok pretrval do súčasnosti a aj darčeky si ľudia rozbalia 31. decembra. Pre ateistov a ateistky je preto najväčším sviatkom práve koniec roka. Väčšina veriacich Rusov a Rusiek sa hlási k pravoslávnej cirkvi. Pre nich sa vianočné sviatky začínajú 28. decembra pôstom, počas ktorého sú z mäsových jedál povolené len ryby. Vianoce sa oslavujú 7. decembra. V kostoloch sa po celý deň konajú omše, posledná je polnočná. Najväčšiu slúži v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa hlava cirkvi - patriarcha.

Typické vianočné menu pozostáva z plnených pirohov a im podobných varenikov, nejakého vegetariánskeho pokrmu, ryby, sladkých zákuskov a ovsenej kaše. Na stole nechýba ani čaj a vodka. Základ novoročnej hostiny tvorí pečená bravčovina s chrenom.

Darčeky nosí Dedo Mráz, pomáha mu jeho vnučka Sneguročka. Vo väčších mestách existujú firmy, ktoré poskytujú zvláštnu službu - návštevu profesionálneho Deda Mráza aj s pomocníčkou. Pracovník v tradičnom oblečení prinesie malým deťom darčeky a pohrá sa s nimi.

Zvláštnym, aj keď nie veľmi rozšíreným sviatkom je takzvaný „starý nový rok“. Niektorí Rusi ho oslavujú, aby zachovali postupnosť osláv, kedy sú najprv Vianoce a až potom Nový rok.

Japonské Vianoce sú párty, Silvester rodinný sviatok

Do Japonska priniesli Vianoce kresťanskí misionári. Ako náboženský sviatok ho vníma iba tá časť populácie, ktorá vyznáva toto náboženstvo. Tradičným rodinným sviatkom stále ostáva oslava Nového roka. Pre väčšinu je to príležitosť zabaviť sa a vďaka vianočným zľavám aj výhodne nakúpiť. Zamilované páriky si na Vianoce doprajú romantickú večeru, obľúbené sú aj párty s priateľmi. Predovšetkým mladé páry idú von a vyberajú jeden druhému darčeky.

Do Japonska prenikla výzdoba typická pre Európu a Ameriku - domy vyzdobené žiarovkami, vianočné stromčeky či kresťanské jasličky, ktoré sú v ponuke už od začiatku novembra. Všetky dekorácie však 25. decembra zmiznú a nahradia ich tradičné šintoistické novoročné ozdoby.

Francúzske Vianoce sú najmä rodinným sviatkom

Francúzi a Francúzky považujú vianočné sviatky predovšetkým za možnosť stráviť čas v úzkom kruhu blízkych. Štedrý večer je rodinnou udalosťou, 25. decembra sa ľudia stretávajú s ďalšími príbuznými. Náboženský aspekt je druhoradý, vianočnú omšu navštevuje iba malá časť obyvateľstva. Počas vianočného obdobia sa mestá a dediny menia, ľudia ich osvetlia a vyzdobia. V celej krajine sa koná zhruba 170 vianočných trhov a v decembri je väčšina obchodov otvorená aj v nedeľu.

Vianoce nazývajú Noel, pomenovanie pochádza z frázy les bonnes nouvelles (dobré správy) a odkazuje na evanjelium. Okrem vianočného stromčeka, ktorý nemá vo francúzskych domácnostiach dlhú tradíciu, si ľudia doma vystavujú malý betlehem. Niektorí, najmä na juhu krajiny, zapaľujú od Štedrého dňa až do 31. decembra polienko. Tento zvyk je pozostatkom starej tradície, kedy si tak farmári zabezpečovali dobrú úrodu v nadchádzajúcom roku. V Štedrý deň vystavia deti topánky, ktoré im zaplní darčekmi Pere Noel. Ráno okrem nich nájdu na stromčeku zavesené sladkosti, ovocie, oriešky a malé hračky. V severnom Francúzsku majú v tej dobe deti darčeky už dávno vybalené, dostávajú ich totiž na sv. Mikuláša 6. decembra. Dospelí si navzájom venujú darčeky na Nový rok. Štedrý deň niekde nazývajú aj Dvanásty deň. Kedysi to bol posledný deň dlhého Sviatku bláznov, kedy musel Pán zmätku odovzdať svoj trón a vrátiť sa k bežnému životu.

Kapustnica nesmie chýbať na vianočnom stole v Rumunsku

Rumunské Vianoce sú v každej oblasti iné, spája ich však to, že sú najdôležitejším rodinným sviatkom v krajine. V každej domácnosti je jedlička alebo smrek ústrednou vianočnou dekoráciou.

Okrem návštevy kostola je obľúbeným zvykom spievanie kolied. Deti a mladí ľudia navštevujú počas vianočných sviatkov susedov, spievajú vianočné piesne a recitujú. Vedúci skupiny nesie veľkú drevenú hviezdu, známu ako steaua, pokrytú lesklým papierom a ozdobenú zvončekmi a farebnými stuhami. V jej strede je obraz svätej rodiny.

Sviatočné menu obsahuje rôzne domáce potraviny, ako plnené kapustné listy nazývané sarmale, sladký koláč cozonac a najmä kapustnicu. Tá je veľmi obľúbeným a zároveň praktickým jedlom, pretože podľa zvykov táto polievka „dozrieva” a najlepšie je ju konzumovať na druhý alebo tretí deň po uvarení. Kuchár alebo kuchárka ju pripraví vopred, a tak na Štedrý deň, či v prvý sviatok vianočný netreba nič variť.

Juhoafričania zvyknú mať vianočnú večeru v prírode

V Juhoafrickej republike sú Vianoce cez letné prázdniny a prázdninová sezóna vrcholí práve počas nich. Na oslavách vo väčších centrách býva aj takzvané Koledovanie pri sviečkach a rôzne vystúpenia. Domovy Juhoafričanov sú ozdobené borovicovými halúzkami a všetci majú doma ozdobené vianočné jedličky, pod ktorými sú pripravené darčeky pre deti. Na Štedrý večer si niektoré deti zvyknú zavesiť aj ponožky na darčeky od otca Vianoc, Deda Mráza.

V mnohých rodinách sa tradičná vianočná večera odohráva v podobe posedenia v prírode. Na jedálnom lístku sa objavuje moriak, pečené hovädzie mäso, biskupské chlebíky, žltá ryža s hrozienkami, zelenina, slivkový puding i prasiatka. Poobede zvyknú rodiny chodiť do prírody, kde sa hrajú, kúpu a užívajú si letné slniečko.

Na Filipínach oslavujú kresťanské Vianoce

Jediným ázijským kresťanským národom sú Filipínci. Vianočné oslavy sa na Filipínach začali už 15. decembra hojne navštevovanou svätou omšou. Na nej čítajú príbeh o narodení Krista. Na Štedrý deň sa vždy uskutočňuje takzvaná Panunuluyanská slávnosť. Ľudia vyberú spomedzi seba pár, ktorý predstavuje Jozefa a Máriu. Hrajú príbeh o tom, ako Svätá rodina hľadala prístrešie v Betleheme, a keď ho nenašla, musela sa uchýliť do maštale.

Súčasťou bohoslužby na prvý sviatok vianočný býva hra o narodení Božieho dieťaťa. Na záver omše spúšťajú spod strechy kostola hviezdu a dotvárajú biblickú scénu narodenia. Vianočné oslavy často obsahujú aj staré kmeňové zvyky, ktoré sú však ovplyvnené kresťanstvom.

V Toskánsku si na Vianoce dajú kura a karfiol

Na toskánskom vianočnom stole nesmie chýbať pečené kura a karfiol. Tradičným sviatočným dezertom sú plátky mandľového cesta riciarelli.

Deti v Taliansku sa tešia aj na ďalší sviatok - 6. januára. V tento deň domácnosti navštevuje škaredá čarodejnica Befana a rozdáva darčeky. Ak boli deti poslušné, v pančuche nad krbom si nájdu množstvo sladkostí.

Vianočné obdobie v USA sa začína Čiernym piatkom

Obdobie Vianoc sa v USA začína „Čiernym piatkom”, teda prvým dňom po dni vďakyvzdania, ktorý pripadá na koniec novembra. Je to tiež začiatok vianočných nákupov. Niektoré obchody ponúkajú skoré ranné výpredaje, ktoré sa niekedy začínajú už o piatej hodine ráno. Hoci to nie je oficiálny sviatok, ani deň pracovného pokoja, mnohé firmy dávajú zamestnancom voľno, aby mohli nakupovať. Tento deň je podľa niektorých najrušnejším nákupným dňom roka. Podľa iných zdrojov ho prekonáva posledný deň pred Vianocami.

Štedrý deň je pre Američanov veľmi významný. V tento deň sa rodiny a priatelia stretnú za štedrovečerným stolom a rozdajú si darčeky. Na stole nechýba pečený moriak, hus, kačka alebo šunka podávaná s brusnicovou omáčkou, slivkový puding alebo dyňový koláč. Dezertom sú rôzne oriešky a ovocie. V každom štáte sa dodržiavajú špecifické zvyky. V Bostone sa napríklad usporadúvajú podujatia, na ktorých ľudia spievajú koledy, vo Filadelfii sa konajú sprievody masiek.

V Nemecku dodržiavajú adventné tradície

Vianočné obdobie sa v Nemecku začína adventom štyri nedele pred Štedrým dňom. Veľmi obľúbený je adventný veniec a adventný kalendár, pomocou ktorých ľudia odpočítavajú ostávajúci čas do Vianoc. Rovnako ako na Slovensku je možné kalendáre kúpiť v obchode, alebo vyrobiť doma. Pre deti je dôležitý ďalší sviatok, ktorý poznáme aj u nás - deň sv. Mikuláša, ktorý pripadá na 6. decembra. V predvečer vyložia prázdnu topánku a dúfajú, že bude ráno plná sladkostí, orechov či ovocia.

Pred Štedrým dňom nechávajú deti na parapete okna zoznam želaných darčekov. Niekde ich roznáša okrídlená postava Christlkind (Ježiško), inde Weihnachtsmann (Dedo Mráz). Dlhú tradíciu má zdobenie vianočného stromčeka, ktorý má v Nemecku pravdepodobne svoje korene. Večera je v každej rodine iná, niektoré uprednostňujú pečenú hus, iné syrové fondue. Vždy je to však bohaté a slávnostné jedlo. Dvere do miestnosti, v ktorej je jedlička a jasličky, otvoria rodičia až po večeri. Pred rozbalením darčekov prečítajú vianočný príbeh a spievajú koledy. Prvý a druhý sviatok vianočný má viac-menej rovnakú atmosféru, ľudia oddychujú, chodia na výlety, či na návštevy.

(it-ef)