Slováci z troch štátov hodnotili a plánovali

Podpísali trojstrannú dohodu o spolupráci na rok 2012

Začiatkom decembra sa v Segedíne zišli vedúci popredných slovenských organizácií a inštitúcií z Maďarska, Rumunska a Srbska, aby vyhodnotili trojstrannú spoluprácu medzi dolnozemskými slovenskými komunitami a dohodli sa na budúcoročných spoločných aktivitách.

Spolupráca Slovákov z troch štátov Dolnej zeme od prvej oficiálnej dohody, ktorá bola podpísaná koncom 80. rokov, nabrala na intenzite a rozšírila sa aj z obsahovej stránky. Veď od prvých krokov k obnoveniu a spoločnému vydávaniu časopisu Dolnozemský Slovák sa dopracovali k najpestrejším spoločným aktivitám rôznych vekových a záujmových skupín. Z pohľadu Slovákov v Maďarsku hádam najdôležitejšou oblasťou, na ktorú sa rozšírila táto spolupráca, sú spoločné aktivity študentov a pedagógov. Zapojili sa do nich organizácie slovenských pedagógov z Rumunska a Srbska a z Maďarska sa na aktivitách podieľa najmä Slovenská materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov v Békešskej Čabe, Slovenské pedagogické metodické centrum a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Účastníci stretnutia v Segedíne, na ktorom organizácie Slovákov z Maďarska zastupovali predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik a úradujúca predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Anna Ištvánová, z aktivít v roku 2011 vyzdvihli práve spoluprácu pedagógov a študujúcej mládeže. Spoluprácu v uplynulom roku hodnotili ako úspešnú, ale konštruktívne sa zmienili aj o nedostatkoch, naznačili možnosti nápravy chýb. Dohodli sa, že v spoločných projektoch treba i v budúcnosti pokračovať v prvom rade v záujme zbližovania príslušníkov našich komunít. Nezanedbateľným cieľom tejto spolupráce je ukázať naše hodnoty v účastníckych štátoch i na Slovensku, pretože sme pyšní na to, čo vytvorili naši predkovia a v ich práci sa snažíme pokračovať. Tomuto účelu dobre slúži Dolnozemský jarmok, ktorý sa usporadúva striedavo v jednotlivých účastníckych štátoch a ktorého úlohou je prezentovať našu dolnozemskú hmotnú kultúru, ľudové výtvarníctvo, ľudový tanec, spev, gastronómiu a nie v poslednom rade publikácie. Tohtoročný jarmok hodnotili pozitívne všetci účastníci stretnutia. Vďaka pozvaniu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) sa uskutočnil v Starej tržnici v Bratislave, v rámci Dní zahraničných Slovákov v našej materskej krajine. Na jeho úspechu mala veľký podiel vynikajúca prípravná a propagačná činnosť ÚSŽZ. O stretnutie s Dolnozemcami prejavilo záujem mnoho ľudí, čo nás veľmi potešilo, takisto ako aj fakt, že na jarmoku sa predalo množstvo kníh, a - samozrejme - aj klobás a výrobkov ľudového výtvarného umenia. Predstavitelia slovenských organizácií z troch štátov sa preto dohodli na tom, že v prípade záujmu zo strany partnerov v Bratislave by radi opäť zavítali do hlavného mesta Slovenska. Budúcoročný Dolnozemský jarmok však poputuje ďalej, tentoraz do Maďarska.

To je však už súčasťou dohody o spolupráci na rok 2012, podpísanie ktorej bolo ďalším bodom stretnutia. V Maďarsku sa na budúci rok okrem už spomenutého jarmoku, gestorom ktorého je ČOS, uskutoční už tradičné stretnutie slovenských dolnozemských divadiel Spolu na javisku, prehliadka slovenských filmov s odborným seminárom, letný dramaticko-hudobný tábor na Slovensku pre žiakov základných škôl, prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Deti deťom a ekumenické stretnutie slovenských dolnozemských cirkevných speváckych zborov. Organizátorom troch zo spomenutých podujatí bude Slovenské divadlo Vertigo, kým stretnutie zborov je akciou CSS. Súčasťou trojstrannej spolupráce je aj vydávanie metodického časopisu Slovenského pedagogického metodického centra CSS Slovenčinár a ročenky Čabiansky kalendár. Slováci z Maďarska sa opäť budú môcť zapojiť aj do prehliadky sólistov slovenskej ľudovej piesne na Dolnej zemi Cez Nadlak je... a do medzinárodného slovenského mládežníckeho festivalu v Čerpotoku v Rumunsku. Rumunsko bude v roku 2012 aj hostiteľom Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov a tábora pre deti z Dolnej zeme Slovenské ľudové remeselníctvo. Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Nadlaku bude gestorom vydávania časopisu Dolnozemský Slovák a jeho štyroch knižných príloh, ako aj odovzdávania Ceny Ondreja Štefanka a usporiadania sprievodného medzinárodného seminára. Spoločnosť pre edukáciu a poradenstvo sa zapojí do spolupráce zostavením Encyklopédie Slovákov žijúcich v zahraničí pre deti a mládež. Usporiadania seminára slovenských dolnozemských pedagógov, choreografického kurzu pre Slovákov na Dolnej zemi a výstavy súčasného slovenského dolnozemského výtvarného umenia sa ujala Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (NR SNM) v Srbsku. Vo Vojvodine bude prebiehať aj workshop mladých slovenských umeleckých tvorcov z Dolnej zeme, stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov, letný zborový kamp a rozhlasová súťaž pre mladých recitátorov. Organizátorkou posledne spomenutých dvoch podujatí bude Asociácia slovenských pedagógov v Srbsku. Dôležitým projektom bude údržba a obsahové rozvíjanie internetového portálu dolnozemských Slovákov, ktorý má na starosti Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Úlohou gestorských organizácií bude vypracovanie projektov a podanie žiadosti o dotáciu na ÚSŽZ a iné organizácie a zabezpečenie koordinácie daného projektu. Ostatné účastnícke organizácie sa zaviazali, že sa aktívne zapoja do uvedených spoločných projektov a zaradia si ich do vlastných plánov činností na r. 2012.

Spracovala A. Račková

Je ešte niečo v Bodoni slovenské?

Prírodnú scenériu novohradského regiónu na ľavej, čiže na maďarskej strane rieky Ipeľ, tvorí pohorie Čerhát, rozprestierajúce sa východne od tejto rieky po údolie rieky Zaďva a na západe po začiatok pohoria Beržeň (Börzsöny). Medzi jeho menšími vrchmi s pahorkatinovým a zalesneným reliéfom terénu sa v údoliach nachádzajú desiatky dedín, v ktorých sa už od konca 17. storočia začali v rámci zemepanských osídľovacích akcií, ale i útekov od svojich zemepánov usádzať Slováci, prichádzajúci zo zaľudnených severných stolíc Uhorska. Aj dnes keď prechádzame týmito obcami máme možnosť vidieť, v akom členitom a často aj nehostinnom prírodnom prostredí boli tieto osady a chotáre zemepánmi vymerané a zakladané. Ich noví osadníci museli vynaložiť veľa potu a úsilia, aby na vyklčovanej lesnej pôde postavili svoje príbytky a premenili priliehajúci chotár na úrodné polia. Niektoré dediny Slováci založili znovu od gruntu, v ďalších pri svojom príchode našli aj svojich susedov, okrem Maďarov aj etnickú skupinu Plavcov, s ktorými spolunažívajú vyše tri storočia a vzájomne ovplyvňujú svoju kultúru, spôsob života. Región južne od rieky Ipeľ, vyplnený vrchmi, vŕškami a dolinami, nie náhodou nazval „pevec Plavcov“ K. Mikszáth „krivou krajinou“. V západnej časti tohto regiónu jednou z vyše tridsiatich pôvodne Slovákmi osídlených obcí je Bodoň (Kétbodony). Pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa tu k Slovákom neprihlásil už ani jeden obyvateľ a údaj prevzatý z Wikipédie hovorí, že sa tam v uvedenom roku všetkých 506 obyvateľov prihlásilo k maďarskej národnosti. Pozrime sa na základe získaných historických údajov, ako sa postupne v Bodoni Slováci strácali a aké kultúrne dedičstvo za sebou zanechali.

Koncom 17. storočia po vyhnaní Osmanov z Novohradskej stolice a rozbehnutí osídľovania zemepanských majetkov - ako to prezrádzajú dobové dokumenty - sem v roku 1694 zo severnej časti Novohradskej stolice z obce Červeňany (vtedy Vereš) ako prvý prišiel Mikuláš Hudec a usadil sa na Vayovom panstve. Keď špeciálni vyslanci Hontianskej župy v roku 1720 vykonali dve vyšetrenia úteku poddaných, zostavili súpis utečencov z ich stolice do novohradských obcí. Uvádza sa v ňom, že do Bodoňu pred 7 rokmi odišiel zo Senohradu Martin Sluha, pred 9 rokmi z Krnišova Ján Plachý, pred rokom zo Žibritova Ondrej Mlynár, pred 2 rokmi Pavol Jaďuď zo Seleštian, pred 10 rokmi Ján a Juraj Patinovci z Trpína, pred 3 rokmi Juraj Ožarovský s bratom Jánom z Cerova a pred 5 rokmi Tomáš Strenkovický tiež z Cerova. Aj terajšie pomiestne priezviská v Bodoni poukazujú na to, že väčšina obyvateľov pochádza z Hontianskej a zo severnej časti Novohradskej stolice. Postupne k nim pribúdali aj osadníci zo Zvolenskej stolice. Ďalšie pramene uvádzajú, že prví obyvatelia boli všetko evanjelici a koncom 17. storočia už mali evanjelickú cirkev. Vysvetľuje sa to tým, že na domovské pozemky vo svojom vlastníctve v tom čase šľachtici evanjelického náboženstva spravidla osídľovali poddaných rovnakej viery. Takto ich evanjelik Adam Vay prichýlil aj v Dolnom Bodoni, Pavol a Ondrej Bene, Martin Egry, Gregor Batik v Sudiciach, František Barátnaky v dvoch tretinách Častvy, Mikuláš Jesenský a Pavol Farkaš v Agárde, Banke, Teranoch, Gute... Pri súpise v roku 1715 zapísali v Bodoni 2 maďarské, 1 nemeckú a 9 slovenských domácností, roku 1720 2 maďarské a 11 slovenských domácností. V roku 1880 sa zo 483 obyvateľov k Slovákom prihlásilo 213 ľudí (44,2 %), roku 1930 zo 672 obyvateľov už len 4 Slováci. Podobne ako z iných obcí Novohradskej stolice, aj z Bodoňu už v prvej vlne sťahovania Slovákov zo stolice ušli jej prví osadníci do blízkych a vzdialených dolnozemských osád. Podľa súpisu zbehov z rokov 1720 a 1723 to bol Štefan Trpínsky, ktorý sa potom objavil v Halászi, Juraj Černík v Szande, Ján Krčmár v Dunaegyháze, Juraj Moravčík v Kerestúre, Ján Budinský v Čabe, Štefan a Pavol Plavec v Poľnom Berinčoku. Potvrdili to svedkovia Pavol Moravčík, Juraj Kováč a Adam Varga.

V Bodoni od existencie evanjelickej cirkvi až do druhej polovice 19. storočia pôsobili - vyučovali a kázali po slovensky - významní evanjelickí učitelia a farári. Spomeniem aspoň niektorých. V polovici 18. storočia bol učiteľom Jakub Plachý a v roku 1760 sa mu tu narodil syn Samuel, farár v Dražovciach a Drieňove v Honte. V tom čase tu pôsobil slovenský farár, bohunický rodák Pavel Salaj, ktorý nakoniec ukončil svoje povolanie v Maglóde, kde aj v roku 1772 zomrel. Na prelome 18. a 19. storočia farárom bol Ondrej Vengerický st., člen Učenej spoločnosti banského okolia. Na počesť jeho svadby napísal mu roku 1803 Bohuslav Tablic, vtedy farár v Jači, oslavnú báseň Zlaté pútko. Tu sa v roku 1808 narodil aj jeho syn Ondrej, ktorý po štúdiu v Jene sa stal najskôr vychovávateľom v rodine baróna Kolomana v Jači, potom farárom v rodisku a novohradským seniorom. Po ňom tu bol farárom pliešovský rodák Karol Červenák, u ktorého počas jeho účinkovania v Bodoni zomrel v roku 1842 významný učiteľ a spisovateľ, námestník profesora J. Palkoviča v Bratislave Beniamín Pravoslav Červenák. Prvé snahy o pomaďarčovanie tunajších Slovákov začali už v druhej polovici 19. storočia, keď sem prišiel v roku 1850 za učiteľa z Veľkých Stracín František Kacian. Po ňom to už mali za úradnú cirkevnú povinnosť aj učiteľ Gustáv Bartoš a farár Gejza Farkaš. V rokoch 1902 - 1903 došlo k spojeniu Dolného a Horného Bodoňu a obec dostala pomenovanie Kétbodony. Práve v týchto rokoch sem prišiel za učiteľa rodák z Čuváru Gejza Pohanka, ktorého otec Jozef, rodák z Turca, tam bol evanjelickým učiteľom. Gejza Pohanka si zmenil nielen priezvisko na Csővári, ale v školskom vyučovaní začal v cirkvi systematickú maďarizáciu, v ktorej pokračoval aj jeho syn Dezider. Z obdobia pôsobenia posledného Csőváriho žijú ešte v Bodoni najstarší obyvatelia. Tí aj napriek tomu, že s rodičmi sa v detstve dorozumievali ešte v materčine, za 60-70 rokov absencie slovenského slova v škole i v kostole už reč svojich predkov neovládajú, výnimkou sú 3-4 Bodončania.

Využil som príležitosť navštíviť Bodoň s priateľom Jánom Labátom z Dolných Strhár, ktorý na cestách južným Novohradom je mojím spolupracovníkom a tlmočníkom. Už dlhšie udržiava priateľské styky s bodonskou rodinou Fiľovcov. Viaže sa k nim zaujímavý príbeh. Počas druhej svetovej vojny, keď slovenská obec Zombor, ležiaca na pravej strane Ipľa, pripadla horthyovskému Maďarsku, jeho otec narukoval do maďarskej armády. Tam sa spriatelil s Bodončanom Jánom Fiľom. Po skončení vojny mal každý svoj vojenský osud. Kým Ján Fiľo sa dostal do ruského zajatia, Ján Labát mu unikol prebehnutím na Slovensko. Niekoľko rokov po skončení vojny sa obidvaja, aj keď žili v rozdielnych štátoch, začali stretávať. Navštevovali sa celé ich rodiny. Šesťdesiatročný syn Jána Labáta si spomenul na rodinné priateľstvo a rozhodol sa pozdraviť spriatelenú rodinu Fiľovcov v Bodoni. Kým 84-ročný Ján Labát ešte žije v Obeckove, jeho druh Ján Fiľo, práve keď sa chystal osláviť 84. narodeniny, zomrel. Po príchode na návštevu do Bodoňu si Ján Labát v dlhšom rozhovore so Zuzanou Fiľovou - Šaškovou zaspomínali aj na jej zomrelého manžela a jeho plodný život. Po absolvovaní tejto rodinnej návštevy nasledovala letmá prehliadka dediny a náhodné stretnutia s obyvateľmi.

Bodoň s terajšími o niečo viac ako päťsto obyvateľmi sa svojou polohou v ničom nelíši od novohradských dediniek. Upútava v ňom najmä zaujímavý architektonický vzhľad roľníckych domov so studňami a upravenými dvormi, vysadeným viničom a ovocnými stromami pri nich. Dominantou dediny je evanjelický kostol, ktorého posledná baroková podoba pochádza z roku 1890. Na obnove oltárneho obrazu sa podieľal známy maliar oltárnych obrazov, rodák z Dolných Strhár Ľudovít Kubányi. Pred kostolom je upravený parčík, v jeho strede je pamätník obetí dvoch svetových vojen s uvedením ich mien. Pozerám a fotografujem symbolické pamätníky okolo ohrady parku a zrazu sa k nám približuje obyvateľ najbližšieho domu, ktorý si všimol náš záujem o toto pietne miesto. Jeden po druhom fotografujem, čím dostávam do obrazovej pamäti digitálneho fotoaparátu priezviská: Apko, Badinský, Bálint, Celleng, Dudáš, Francisky, Hajduk, Kerek, Kocúr, Marčini, Požár, Slezák, Sudický, Tomiš, z druhej strany Benko, Fiľo, Kováč, Krajoš, Masnik, Paulo, Pariš, Sudický, Trenka (Trnka). Prichádzajúci Bodončan bol 80-ročný Ján Kováč, ktorý býva so svojou manželkou Annou, rodenou Badinskou, v pekne upravenom dome, pri ktorom sa nachádza aj starší rodičovský dom. Začíname sa mu prihovárať slovensky. Zachytáva prvé slová, ktoré mu niečo z detstva pripomínali, ale k úplnému dorozumeniu muselo prísť už prostredníctvom tlmočenia. Dobrácky úsmev a ústretový prejav nášho spoločníka pokračoval pozvaním na návštevu svojho domu a predstavením manželky s poznámkou: - Keď sa k nám vydala, ledva vedela niečo po maďarsky a teraz už obidvaja takmer nič z materčiny nerozumieme, - skonštatoval. Niet sa tomu čo čudovať, keď už viac ako polstoročie v dedine nemali možnosť počuť reč, ktorou sa v minulosti dorozumievali všetci evanjelickí obyvatelia obce. Kováčovci, podobne ako aj viacerí starší Bodončania, žijú v domoch sami. Ich deti si našli vhodné zamestnanie v mestách, preto tu vidieť na pár domoch tabule s nápismi Na predaj. Aj keď v obci majú Dedinské múzeum, v ktorom je možnosť zoznámiť sa so spôsobom života a práce obyvateľov v minulosti, Kováčovci nás prekvapili svojimi zbierkami, ktoré možno považovať aj za rodinné múzeum. Obidva domy, starší a nový, sú zaplnené starožitnými exponátmi, usporiadanými podľa funkčnosti. - Môj záujem a láska k zbieraniu a uchovávaniu starožitností sa viaže k spomienkam na život našich predkov, na ktorý sa nielen ja sama pamätám, ale z veľkej časti sme aj my tak žili, - vyznala sa zo svojej záľuby v tomto staršom veku manželka Anna. Starší prízemný dom je celý zariadený a naplnený dobovým nábytkom, náradím a náčiním. V prednej izbe okrem zastlaných postelí sú aj figuríny oblečené do bodonského kroja a rôzne doma tkané a vyšívané textílie. Novší modernejší dom s viacerými miestnosťami, ktoré obývajú len dvaja naši hostitelia, je ako živé múzeum. V kuchyni, obývačke i spálni je patričná dobová výzdoba a predmety z minulosti, v ďalšej miestnosti sú rozložené krosná, za ktoré pani domu tak ako v minulosti, aj teraz sadá a tká textílie rôznych foriem a vzorov (koberce, gobelíny, nástenky, uteráky...). Je len samozrejmé, že v hosťovskej izbe nechýbajú vitrínky so starými slovenskými evanjelickými tlačami (Tranosciom, funebrálmi...) a s vlastnoručne vyrobenými krojmi na bábikách, ktoré predstavujú pôvodný bodonský ženský, mužský a detský kroj.

Poďakujeme sa a opúšťame sympatickú rodinu Kováčovcov, ktorá už ťažko lúšti a hľadá slová svojich predkov, ale na druhej strane svojím spôsobom života, záchranou hmotného kultúrneho dedičstva svojich slovenských predkov dokumentuje a zachováva po nich veľavravné stopy.

Po návšteve tejto v minulosti Slovákmi osídlenej obci sa natíska otázka: Čo ešte zostalo v Bodoni typicky slovenské? Z našej krátkej skúsenosti to môže byť napríklad príslovečná pracovitosť, dobrosrdečnosť, povaha, pamätníky ľudovej architektúry a tradície, viera... Je to dosť alebo málo? Koho viniť za to, že dnes už v obci ani najstarší členovia pôvodných slovenských rodín nehovoria po slovensky a že asimilácia tu dosahuje vrchol? Ťažko na to jednoznačne odpovedať, ale každý, koho tento problém zaujíma, si vzhľadom na miestne podmienky a možnosti tunajších pôvodom Slovákov môže vytvoriť svoj názor. Jednou z odpovedí určite je dlhodobá absencia školskej a náboženskej výchovy v materčine. Je to príklad a poučenie pre všetky Slovákmi osídlené obce v Maďarsku, kde ešte žije slovenské slovo: základom zachovania materinského jazyka je jeho používanie v rodinách a účasť mládeže na zodpovednej jazykovej výchove v slovenských školách.

Ján Jančovic

Erna Lauková - duša komlóšskeho ochotníckeho divadla

Slovenské ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši nemá iba slávnu, vyše 100-ročnú minulosť, ale aj súčasnosť. Divadelníkov z tejto dolnozemskej lokality poznajú v mnohých Slovákmi obývaných regiónoch Maďarska, ba aj na Slovensku. Na čele skupinky oduševnených členov Organizácie komlóšskych Slovákov stojí učiteľka na dôchodku Erna Lauková.

„V roku 1997 bolo 90. výročie slovenského ochotníckeho divadelníctva v Slovenskom Komlóši. Vtedy nás vtedajšia riaditeľka slovenskej školy Anka Lehoczká nahovorila, aby sme zahrali Páračke. Vlastne sme ich už mali hotové, lebo Bandi báči Lopušný chceli, aby sme zahrali tradičnú svadbu, páračke, šúpanie kukurice a krstiny, ale to sa nakoniec neuskutočnilo, a aby sa to nahralo na videokazety. Takže sme to zostavili a Anka nás nahovorila, aby sme zahrali aj na javisku“ - takto spomína na okolnosti obnovenia slovenského ochotníckeho divadla v Slovenskom Komlóši jeho vedúca.

- Potom prišlo nakrúcanie Jadviginho vankúšika (film podľa románu miestneho rodáka, spisovateľa Pála Závadu sa nakrúcal v Slovenskom Komlóši - pozn. red.), tak sme sa dali dovedna a rozmýšľali sme o tom, ako ďalej. Vtedy sme si našli Pacientku, pravdaže, tá bola dlhšia, ale sme si ju prispôsobili, aby sme sa nemuseli naučiť tak veľa textu. Tak sme ju naštudovali, aj sme ju niekoľkokrát zahrali. Potom manžel ochorel (slovenský učiteľ na dôchodku, aktívny člen divadla Pavol Lauko - pozn. red.), tak to prestalo. Zomrel v roku 2006 a v nasledujúcom roku, keď sme si pripomínali 100. výročie ochotníckeho divadla v Komlóši, som si myslela, že na jeho pamiatku zorganizujem predstavenie, lebo on bol veľmi oduševnený, rád hral aj režíroval. Potom sme obnovili Pacientku s Jankom Klementom, ktorý v hre prevzal jeho úlohu. Mali sme úspech. Pochodili sme s hrou celú krajinu a inú sme nemali. Preto som našla dve krátke hry, Kozu a nevestu a Môjho otecka. Ale aj to boli dlhšie hry, členovia mali obavy, že sa nedokážu naučiť text, tak sme sa nakoniec rozdelili na dve skupiny. Štyria hrali Môjho otecka a piati sme hrali Kozu a nevestu. No a keď sme aj s týmito hrami už všade boli a po istom čase už ani pre nás to nebolo také zaujímavé, ľudia nechceli ďalej hrať. Vtedy som ich nahovorila na Páračke. Tie sme prepísali, lebo v pôvodných Páračkách boli aj verše Kálmána Szokolayho v miešanej reči. Prišli sme na to, že ak pôjdeme vystupovať na také miesta, kde diváci nevedia po maďarsky, to nebude dobré. Spojili sme sa s pávím krúžkom, aby nám pomáhal spievať. Vedúca zboru Zuzka Farkašová a aktívna členka Zuzka Venerčanová vybrali piesne, aby neboli také isté, ako v prvých páračkách, lebo tie už máme na kazete archivované.

- K stému výročiu ste zostavili aj cennú výstavu archívnych fotografií. Kde je uložený tento cenný materiál?

- Rok som chodila, kým som zozbierala materiál. Väčšiu časť teraz už máme na CD-čkach, samotné panely sú poukladané v krabici v regionálnom stredisku, takže ak by sme chceli, mohli by sme ich všetky znovu vystaviť. Inak fotografie som zbierala po rodinách. Na jednom stretnutí slovenského klubu som povedala, čo chceme urobiť. Členovia ma posmelili, povedali, že „môžeš prísť, pohľadám“. Aj do novín sme dali oznam, že kto má staré fotografie, aby sa prihlásil. Dva mesiace trvalo, kým som ich vrátila majiteľom. Naskenovali sme ich a poslali do Pešti, aby z nich vyrobili obrazy, ktoré boli nalepené na panely. Pôvodné fotografie sme vrátili.

- Sú ešte ľudia, ktorí sa pamätajú na staré divadlo?

- Janko Synčok aj Zuzka Venerčanová veľa hrali a chodili na „kerút“, ako vraveli vtedy, na kultúrne zájazdy. Divadelnú činnosť vlastne prerušila vojna a potom presídľovacia akcia. Veľmi veľa ľudí sa presťahovalo na Slovensko. Bolo zaujímavé, že keď sme hrali v Galante Pacientku, spýtala som sa Anky Pilárikovej (predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska - pozn. red.), či máme zobrať výstavu, pretože tam žije mnoho Komlóšanov. Veľmi sa potešili výstave, bol o ňu veľký záujem, tak sme ju nechali v Galante. Neskôr nám ju vrátili.

- Boli takí, ktorí sa spoznali na fotografiách?

- Boli. Prišli napr. aj dcéry Ondreja Kulíka, ktorý napísal knihu o divadle. Hovorieva sa, že krúžok založil Ondrej Beňo, ale začiatky sa viažu k menu Judity Tomkovej. V tom čase z Komlóša chodievali do repy do Mosonmagyaróváru, ale aj do iných miest, ešte aj do Nemecka, na celé týždne. Keď nepracovali, aby sa nenudili, tak ňaňa Juca napísala scénky, ktoré naštudovali. Potom sa to ľuďom zapáčilo, predstavili sa doma, ale chodili vystupovať aj do Nadlaku, kde organizovali kultúrne večierky. S Nadlakom udržiavali pravidelné styky, veď toto mesto založili kedysi Komlóšania. Mnohí tam mali rodinu a navštevovali sa.

- Kedysi ste pracovali v maďarskej škole. Do činnosti slovenského klubu ste sa začali zapájať po odchode do dôchodku?

- V podstate áno, lebo dovtedy som nemala čas. Až potom som mala viac času, keď boli deti väčšie. S dychovkou som bola desať rokov, ale aj potom som mala prácu na tomto poli, len nie ja som bola vedúca. Aj deťom sme vždy pripravovali nejaké podujatia a programy. S manželom sme si navzájom pomáhali, on pracoval v slovenskej škole.

- Ako je to vlastne s hercami? Až na výnimky sú to ľudia v pokročilejšom veku. Spomenuli, že už nie veľmi chcú hrať.

- Ale zato ich viem nahovoriť, aby hrali... Boja sa, že sa nenaučia text. Keď je zlé počasie, vtedy neskúšame, ale keď máme niekde vystupovať, skúšame častejšie.

Za rozhovor ďakuje A. Račková

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Opica

Teraz myslím na ťažké vytriezvenie, na stavy „na druhý deň“, na „mačacie joj“, teda na opicu. Ktorej sezóna práve vrcholí, nech už ide o vytriezvenie z celého roka, alebo iba po premulatovanej silvestrovskej noci. Mám pusipajtáša, s ktorým sme spolu bojovali roku 1991 v desaťdňovej slovinskej vojne. Boli sme juhoslovanskou armádou jednoducho obkľúčení v ľubľanskej blokáde. Čo iné sa dalo robiť? A potom sme sa preberali vždy podľa kamarátovho receptu, ktorého podstatou je liečivé pivo. Celú škálu, ktorú teraz opíšem, sme, samozrejme, nevyskúšali, ale je to poučné.

Keď človek pil v noci výlučne kvalitné víno, liečba je nepotrebná. Pančované víno však spôsobuje nesmierne útrapy, ktoré zmierni iba pár krígľov chladeného piva. Po pálenkovej noci má človek pocit, že by sa najradšej sám oprel o šabľu, ale niekoľko pív vraj robí zázraky. Je to možno paradoxné, ale keď vám dolu hrdlom tieklo celú noc iba pivo, tú púšť ráno zlikviduje tiež iba pivo. Azda najkrutejšie je opiť sa zo šampanského. Po ňom sa trasú ruky, človeka zalieva studený pot, srdce bije ako lokomotíva, hlava je prázdna ako balón, ak len nerátame myšlienky na urýchlené ukončenie vlastného života. Vtedy nadíde chvíľa, keď si môj priateľ povie, že keby raz, niekedy, vďaka dajakému zázraku by sa opäť postavil na nohy, už nikdy pohárik do rúk nevezme. No a vtedy siahne po fľaške piva...

Mal by som ešte jednu pivovú múdrosť, ktorá sa možno hodí teraz, koncom roka, keď každý filozofuje o zmysle života. Tak predstavte si, že do trojlitrového zaváraninového pohára vložíte väčšie kamene. Keď je pohár plný, môžete tam uložiť ešte drobnejší štrk, a keď je zasa plný, možno doň nasypať ešte piesok. No, veľké kamene znamenajú podstatné veci v živote, rodinu, zdravie. Štrk zasa menej dôležité, ako je práca, byt, auto. A piesok znamená zanedbateľné drobnosti. Keď do pohára nasypete najprv piesok, nezostane už miesto na dôležité veci v živote. Čiže sústrediť sa treba na kamene.

V záhrade pod obrovským orechom mi túto filozofiu znázornil ten istý priateľ, ktorý ma poučil o liečivom pive. Na stole teda stojí pohár plný kameňa, štrku a piesku. Zrazu kamarát vyskočí, prinesie ďalšie pivo a vyleje ho do veľkého pohára. Akurát sa tam zmestí, vypĺňa drobné medzierky v piesku.

Čo z toho vyplýva? Nech máš život akýkoľvek, na jedno pivo si v ňom musíš nájsť miesto vždy!

Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti

V duchu tradícií

Slovenský volený zbor I. obvodu Budapešti usporiadal začiatkom decembra stretnutie v Tabanskej reštaurácii Gösser, ktorého cieľom bolo utužovať v Slovákoch žijúcich v hradnej štvrti, ale aj v iných mestských častiach Budapešti, národné povedomie formou neviazanej besedy o slovenskej minulosti hlavného mesta. Predseda zboru Gregor Papuček upútal pozornosť prítomných rozprávaním o významných Slovákoch, ktorí žili a tvorili v I. obvode.

Stretnutie uviedla hymnická pieseň našej Slovače Daj Boh šťastia...

- Naša slovenská samospráva je jedna z tých štyroch, ktoré sa v I. obvode Budapešti ešte držia nad vodou. Bolo tu už aj deväť národnostných volených zborov, dnes sú iba štyri, - konštatoval G. Papuček. - My, Slováci, tu máme hlboko zapustené korene. Na Budínskom hrade, kde sídli Štátny archív i Széchenyiho knižnica, nie je ťažko dozvedieť sa konkrétne fakty o našej minulosti. Ja som to aj využil a rád sa s vami o získané poznatky podelím. Kedysi v stredoveku, tesne pod hradom, medzi Sobotnou (dnes Viedenskou) bránou a Slávičou (Csalogány) ulicou sa rozprestierala veľká slovenská osada. Patrila ku kostolu sv. Magdalény (Budapesti lexikon, zv. 2. s. 537). Ešte aj v roku 1714 žili v Budíne prevažne Nemci a Slováci. V zbore peštianskych a budínskych evanjelikov v roku 1821 bolo 1 394 Slovákov, 1 125 Nemcov a 35 Maďarov. Podľa sčítania ľudu z roku 1910 žilo v Budapešti 20 359 Slovákov, spolu so sezónnymi robotníkmi ich však bolo niekoľkonásobne viac. V roku 2001 nás tu napočítali už len 1 528, ale občanov viažucich sa k slovenskej kultúre bolo 2 362, v I. obvode 50. Okolo slovenskej samosprávy sa činí zo 20 ľudí! Preto musíme naďalej hľadať a zapojiť do nášho kolektívu ďalších Slovákov.

Máme aj slávnych predkov, vzor pre priateľov pera. Okolo r. 1850 to bol mlynár a právnik Juraj Pejko (1816-1893) z obce Predajná. Pracoval na súdnom dvore v Budíne a v Pešti redigoval týždenník Zora Slávie. Chodieval po uličkách, po ktorých chodíme dnes my, rozmýšľal, uvažoval a písal pekné básne... Jeho zbierka Sklad rozličných spevov (1846) je uložená v Széchenyiho knižnici. On je napr. autorom textu piesne Predanské hodiny smutno bijú, známej ako Trenčianske, alebo v Pilíši ako Perbajské hodinky...

Trošku neskôr tu žil Peter Bella - Horal (1842-1919) z Liptovského Mikuláša, kontrolór, úradník v službách uhorských železníc a básnik, - pokračoval G. Papuček. - Spolu s manželkou a dcérkou býval na Ulici Szőnyeg č. 3. Dcérku učil spievať slovenské piesne a písal emocionálne, srdcervúce básne. Túžil po rodnom kraji, nevedel si zvyknúť, cítil sa tu ako spod Tatier s koreňom vytrhnutý, do piesku presadený stromček: „Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje, / v srdci o domove pieseň mi zahraje, / očú obidvoje zájdu mi slzami: / Rodné kraje moje! - čo tesknem za vami!“ Svojimi básňami o materinskej reči mi je blízky, ako by bol mojím starším bratom. Jeho báseň Materinská reč v cudzine je dojímavá a jeho báseň Návrat získala spontánnu obľubu a prešla do povedomia celého národa. Je v repertoári takmer každého slovenského spevokolu ako pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja... Zbierka jeho básní je dokonca v dvoch vydaniach (1920, 1925) uložená v Széchenyiho knižnici, môžete si ju prečítať, oplatí sa.

A ešte niečo. Keď človek vyjde na hrad, prejde sa po uličkách, po námestiach, nájde tam prekrásne sochy a súsošia, mnohé sú dielami našich slovenských sochárov (Jozef Damko, Ladislav Július Dunajský, Alojz Štróbl). Slovák sa tu cíti takmer ako doma. Toto sú tie naše silné kotvy, ktoré nepustia. Máme teda na čo nadväzovať a máme na čo byť hrdí, - povedal predseda Slovenskej samosprávy I. obvodu. Rozdal prítomným k tejto príležitosti zostavené zošity s faktami i fotografiami oboch básnikov.

V príjemnom rozhovore za prestretým stolom inžinier Ján Karkuš, pôvodne Komlóšan, informoval účastníkov stretnutia o nových mostoch na Ipli. G. Papuček, pôvodne Pilíšan, sa ich snažil presvedčiť, že ak sa chcú po smrti dostať do nebeského kráľovstva, musia sa učiť pilíšske pesničky. Dozvedia sa z nich, že „Do pije a karty hrá a muziku platí, / ten pójde do neba, de šeci svatí...“ Zástupkyňa predsedu slovenského zboru Katarína Noszlopyová sa chopila gitary a zahrala najnovšiu zhudobnenú báseň predsedu samosprávy. Vytvorila sa tak ozajstná priateľská atmosféra, dobrá nálada, nikto sa nenáhlil, neutekal domov. Bola to vhodná chvíľa na vyjadrenie vďaky poslankyni pani Alžbete Moravskej za jej oduševnenú prácu v zbore.

Záverom odznelo, kedy a kde sa v tomto roku uskutočnia slovenské podujatia a s príjemnými dojmami z vydareného podujatia sa hostia Slovenskej samosprávy I. obvodu Budapešti rozišli. Opäť sa presvedčili, že „Naša reč je pekná, ako príroda sama, / rozvoniava v nej tisíc pestrých kvetov...!“ a že im dobre padne pozhovárať sa tak po našom.

(GP)

Podľa 53 % máme zlú hospodársku politiku

Hospodársku politiku Maďarska a rozhodnutie vlády v roku 2010 pustiť sa do riešenia hospodárskych problémov krajiny bez pomoci Medzinárodného menového fondu (MMF) považuje 53 percent Maďarov za zlú. Z výsledkov prieskumu maďarského inštitútu Policy Agenda zverejnených v polovici minulého týždňa vyplýva, že iba 28 percent respondentov označilo neortodoxné kroky vlády za správne.

Výraznú korekciu hospodárskej politiky očakáva 38 percent Maďarov, osem percent sa domnieva, že Maďarsko nepotrebuje pôžičku od MMF a 19 percent vyjadrilo presvedčenie, že netreba nič meniť, pretože vláda robila hospodársku politiku, akú očakáva MMF a Európska únia.

Až 76 percent opýtaných deklarovalo, že vláda v prípade pomoci MMF a EÚ bude musieť robiť ďalšie reštrikčné opatrenia - zníženie výdavkov a zvýšenie príjmov štátu.

Delegácia MMF a EÚ v polovici decembra pricestovala do Maďarska, kde sa misia bude venovať vývoju okolo štátneho rozpočtu. Táto neformálna návšteva však nie je súčasťou oficiálnych rokovaní o maďarskej požiadavke voči preventívnej finančnej pomoci od fondu.

(TASR)

Infocesta SZSZ v Žilinskom kraji

Oravský hrad - putovanie stáročiami

Poviem vám úprimne, nechcel by som byť pánom Oravského hradu. Nie preto, že by ma jeho krása neuchvátila. Okolitá príroda je fascinujúca, obec Oravský Podzámok pod ním pôvabná a samotný hrad majestátny. Keď nám však sprievodca zdôraznil neopísateľné šťastie jeho stredovekých majiteľov, ktorí na nejakú hrôzostrašnú pliagu stihli zomrieť skôr, ako ich domov obsadil obliehajúci nepriateľ, nie závisť bola tým citom, ktorý sa nás zmocnil. Ochotnú ponuku sprievodcu podrobne opísať proces narazenia na kôl tých menej šťastných pánov a občanov hradu, ktorí dané obliehanie prežili, sme radšej zdvorilo, ale rázne odmietli. Venujme sa však hradu samotnému.

Oravský hrad je jedným z najkrajších na Slovensku a je výraznou dominantou oravského regiónu. Nachádza sa na oravskom hradnom brale vypínajúcim sa 112 metrov nad hladinou rieky Orava. Prvá písomná zmienka o murovanom hrade pochádza z roku 1267, no pravdepodobne už predtým tu stál jeho drevený predchodca. Počas nadchádzajúcich stáročí ho jeho rôzni majitelia rozširovali, pristavili k nemu nové časti a tak súčasný návštevník prechádzajúci rôznymi hradnými bránami smerom k najstaršej a najvyššej časti z 13. storočia nazývanou Citadela absolvuje akúsi cestu v čase. Absolvovali sme ju, samozrejme, aj my, účastníci infocesty. Na Hlavnom nádvorí sa nachádza kaplnka svätého Michala, miesto odpočinku rodiny Thurzovcov a Henckelovcov, v ktorej nás čakalo milé prekvapenie. Oravská rodáčka, sopranistka Agneša Vrábľová, ktorú si pre jej mimoriadny talent vybral za žiačku sám legendárny Luciano Pavarotti, nám v klavírnom sprievode Erika Jambora predniesla niekoľko skvelých ukážok zo svojho pestrého repertoáru.

Po krátkej kultúrnej vložke, počas ktorej sme si oddýchli, nás čakalo vyše tristo schodov vedúcich na Citadelu. Našťastie, absolvovali sme ich v rôznych etapách, medzi ktorými sme si mali možnosť pozrieť Thurzov palác dostavaný v 17. storočí s dobovo zariadenými miestnosťami a vzácnymi portrétmi, Korvínov palác postavený čitateľom dôverne známym kráľom Matejom, v ktorej sa nachádza erbová i rytierska sála i palác Jána z Dubovca zo 16. storočia. Na konci našej púte sme dorazili na spomínanú Citadelu. Počas priam horolezeckéhoi výstupu sme sa mohli kochať expozíciami Oravského múzea. Videli sme výstavu zbraní, etnografickú expozíciu s dobovými krojmi a predmetmi, ale aj preparované zvieratá žijúce na Orave.

Približne poldruhahodinová túra Oravským hradom stála za námahu. Prechádzať sa po miestnostiach starých niekoľko storočí a kochať sa nádhernou panorámou z vyše stometrovej výšky z okna budovy, ktorá má takmer tisíc rokov, je slovami neopísateľný zážitok - treba ho zažiť na vlastnej koži. Pokiaľ ste dostali chuť, všetky informácie o hrade, vrátane otváracích hodín či vstupného, nájdete na stránkach Oravského múzea http://www.oravamuzeum.sk/.

Zlatko Papuček

Festival národnostných divadelných dielní

Združenie národnostných divadiel v Maďarsku usporiadalo v dňoch od 11. do 16. decembra festival národnostných divadelných dielní pod názvom Prítomnosť - JELEN/LÉT. Ako to vo svojom otváracom príhovore v sále Srbského divadla prezradil riaditeľ sarvašského divadla Cervinus Teatrum László Gergely, táto slovná hra poukazuje na potrebu existencie národnostnej kultúry, ktorú treba živiť a pestovať. Bez kultúry totiž neexistuje ani národ, ani národnosť. Preto je veľmi dôležitý tento festival, ktorý je právnym nástupcom niekdajšieho Festivalu Arcus. Cieľom podujatia je stimulovať, podporovať a rozvíjať divadelníctvo národností v ich materinskom jazyku, napomáhať budovanie vzťahov medzi nimi navzájom i s maďarskými či zahraničnými partnermi. Zároveň ponúka príležitosť predstaviť sa nielen pred vlastným publikom, ale aj pred širšou verejnosťou. L. Gergely vyjadril vďaku Úradu štátneho tajomníka Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti pre cirkevné, národnostné a občianske styky za podporu, bez ktorej by sa toto podujatie nemohlo realizovať. Po boku riaditeľa Srbského divadla Milána Rusza v mene osemnástich účinkujúcich divadiel poprial divákom príjemný kultúrny zážitok.

Predstavenia prebiehali v priestoroch Srbského divadla a v Divadle Merlin. Okrem srbských vystúpili aj arménski, bulharskí, chorvátski, grécki, nemeckí, rómski, slovenskí i ukrajinskí divadelníci. Slovenské divadlo Vertigo sa predstavilo nasledujúci deň „poetickou hrou s katarziou“ mladého slovenského dramatika Romana Olekšáka Ticho, kým Sarvašské divadlo Cervinus Teatrum predstavilo v predposledný deň festivalu hru Milana Lasicu a Júliusa Satinského Náš priateľ René. Záujemcovia si okrem predstavení počas celého festivalu mohli v priestoroch Srbského divadla pozrieť výstavu fotografií k 15. narodeninám bulharského divadla Malko Teatro. Festival JELEN/LÉT ukončil 16. decembra galavečierok.

Zlatko Papuček

Zomrel Bertalan Szemán

Dňa 21. novembra 2011 zomrel Bertalan Kiss Szemán, učiteľ, osvetár, ktorý svoj život zasvätil pedagogickej práci a životu slovenskej národnosti v Maďarsku.

Narodil sa 3. apríla 1938 v Komlóške, kde začal chodiť do základnej školy. Na druhom stupni pokračoval v Základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely). Slovenské gymnázium ukončil v Budapešti v roku 1956. Štúdiá matematiky a fyziky absolvoval na Vysokej škole v Jágri (Eger). Svoju pedagogickú činnosť začal v obci Vácegreš, kvôli rodine za desaťročie vystriedal dedinky Lucina a Makkoshotyka, napokon sa so svojou manželkou Ilonou Benczúrovou (1938 Slovenský Komlóš - 2006 Jača) usadili v roku 1969 v obci Jača. Tu obidvaja pôsobili ako učitelia a organizátori života slovenskej národnosti. Založili a viedli detský folklórny súbor a tanečný a spevácky súbor pre dospelých, s ktorými vystupovali na národnostných podujatiach a súťažiach po celej krajine. Spolu založili aj klub dôchodcov v obci.

Bertalan Szemán bol predsedom slovenskej samosprávy v Jači a koncom minulého storočia založil s ďalšími nadšencami jačiansky folklórny súbor Zornica. Repertoár súboru bol a je zameraný na zachovanie miestnych piesní, tancov a zvykov. Predstaveniami ako Jačianska svadba, piesne a tance z údolia Galgy alebo Páračky vystupovali na podujatiach a na slávnostiach doma, v okolitých obciach a na národnostných stretnutiach v celom Maďarsku.

Bertalan Szemán nás navždy opustil vo veku 73 rokov. Miloval život, spev a tanec a užíval si ich v plnej sile a veku primeranom zdraví do poslednej chvíle, keď sled udalostí zapríčinil tragickú nehodu. Zomrel vykračujúc po ceste, možno si aj pospevoval nejakú milovanú slovenskú ľudovú pesničku.

Česť jeho pamiatke!

Národnostný galaprogram MOÚLVU

Predstavitelia 13 minorít žijúcich v Maďarsku sa 11. decembra schádzali v budove Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia (MOÚLVU) v Budapešti. Národnostní aktivisti zo všetkých kútov krajiny vyhoveli pozvaniu generálnej riaditeľky inštitúcie Eriky Borbáthovej a prišli si pozrieť národnostný galaprogram pri príležitosti Dňa menšín.

MOÚLVU v rámci osláv od roku 2005 udeľuje národným a etnickým menšinám v Maďarsku ako prejav uznania ich činnosti v oblasti kultúry cenu „Pro Cultura Minoritatum Hungariae“. Toto prestížne ocenenie dostávajú takí jednotlivci, resp. kolektívy, patriaci k národným a etnickým menšinám v Maďarsku, ktorí vykonali výnimočnú prácu v oblasti zachovávania a rozvíjania kultúrneho dedičstva vo svojom materinskom jazyku.

Prítomných privítala generálna riaditeľka MOÚLVU Erika Borbáthová. „Často rozmýšľame nad tým, či treba kultúru oslavovať. Hoci v každom našom prejave je kultúra prítomná, je výborné, že národnosti žijúce na území Maďarska považujú za dôležitú svoju kultúru a ako klenot ju integrujú do maďarskej kultúry. Dôležité je spoločne oslavovať a aj týmto spôsobom posilňovať našu spoločnosť,“ povedala.

Tohoročné vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae za pestovanie rómskej kultúry dostal súbor Hviezdy Kanizse, za grécku národnosť hráč na buzuki Sarandis Madzuraki, za chorvátsku národnosť týždenník Hrvatski Glasnik, za nemeckú národnosť Páví krúžok v Ganna, za rumunskú národnosť zbor Pro Cultura Musica z Gyuly, za srbskú národnosť Olivera Mladenović Munišić a za slovinskú národnosť Páví krúžok Zväzu Slovincov v Maďarsku v Apátištvánfalve.

Po odovzdaní vyznamenaní nasledoval galaprogram, v ktorom vystúpili kultúrne telesá národností žijúcich v Maďarsku. Slovákov reprezentoval Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej. Obecenstvo očaril piesňou Aká si mi krásna v spracovaní E. Suchoňa a pitvarfošskou slovenskou ľudovou piesňou, ktorú spracoval J. Šutinský.

Diváci v sále sa mohli presvedčiť o tom, že spoločné oslavy Dňa menšín poskytujú nielen mimoriadny umelecký zážitok, ale vo všetkých prítomných prehlbujú pocit národnostnej príslušnosti a spolupatričnosti. Usporiadatelia prvýkrát vyhlásili súťaž vianočných koláčov a zákuskov národností. Koláče vyhodnotila odborná porota. Do súťaže „nominovali“ to najlepšie z receptáru starých mám predstavitelia nemeckej, slovinskej, slovenskej, gréckej, arménskej a bulharskej národnosti.

(ef)

Speváci zo Santova a Čívu v Kysáči

Slovenské osvetové centrum usporiadalo 3. a 4. decembra kultúrny zájazd do Vojvodiny (Srbsko), na ktorom sa zúčastnili členovia Pávieho krúžku v Santove a Čívskeho ženského speváckeho zboru. Vystúpili v druhú adventnú nedeľu vo veľkej sieni Kultúrno-informačného strediska v Kysáči. Hostiteľmi boli spevácke skupiny Kultúrno-informačného strediska, preto na javisku privítal hostí z Maďarska vedúci Mužskej speváckej skupiny Ján Ravza.

Pilíšania sa v Kysáči predstavili s páčivým repertoárom piesní, ktoré sa snažia zachovať a odovzdať mladšej generácii. Zapôsobili na divákov aj Besedou, humoristickou scénkou zo zimného večera. Spevácke skupiny z Maďarska, ktoré odprevadila aj riaditeľka SOC Katarína Királyová, počas svojej jednodňovej návštevy vystúpili i v kysáčskom evanjelickom kostole. Program zameraný na budovanie kontaktov medzi krajanskými komunitami podporil aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

(br)

Cena Za menšiny Ladislavovi Petrovi

Oslavy Dňa menšín v parlamente

Historické múry Poľovníckej sály budovy parlamentu boli svedkami odovzdávania najvyššieho štátneho vyznamenania udeľovaného príslušníkom národností v Maďarsku, Domácej národnostnej sekcie ceny Za menšiny. Medzi jedenástimi vyznamenanými bol v tomto roku bývalý riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy, člen Slovenskej samosprávy Budapešti Ladislav Petro.

Vyznamenanie sa od roku 1995 udeľuje každý rok pri príležitosti Dňa menšín, ktorý vyhlásila maďarská vláda na počesť prijatia Deklarácie Organizácie Spojených národov o právach osôb patriacich k národným, etnickým, náboženským a jazykovým menšinám na 18. decembra. Uznanie sa môže udeliť osobám a organizáciám za vynikajúcu činnosť vyvíjanú v prospech domácich národných a etnických menšín vo verejnom živote, školstve, kultúre, cirkevnom živote, vede, masmédiách a na poli hospodárskeho sebaorganizovania.

Pred slávnostným aktom odovzdávania vyznamenania sa prítomným prihovoril vicepremiér, minister verejnej správy a spravodlivosti Tibor Navracsics, ktorý podobné príležitosti označil za vzácne aj preto, lebo vytvárajú možnosť na stretávanie sa ľudí. Ako povedal, táto udalosť pripomína kedysi prirodzenú viacjazyčnosť a pestrosť krajiny, v ktorej žili vedľa seba ľudia, ktorí ovládali jazyk jeden druhého, pretože ich cieľom bolo porozumieť toho druhého. Počas dlhých stáročí spolunažívania to podľa jeho slov bolo prirodzené a, aj keď boli časy, ktoré boli z tohto hľadiska ťažké, drvivá väčšina obyvateľov krajiny aj dnes má záujem na dobrých vzťahoch s príslušníkmi iných národností a národov. T. Navracsics vyjadril presvedčenie, že stredná Európa je odsúdená na mierové spolužitie, ktoré môže byť príkladom pokoja aj pre iné regióny. Poukázal na to, že vynikajúce osobnosti, ktoré oceňujú, sú príkladom pre nás všetkých, sú dôkazom toho, že talentovaní ľudia majú pred sebou budúcnosť a že iba spoločne možno dosiahnuť šťastnejšie a silnejšie Maďarsko. Vyznamenanie udelené premiérom Viktorom Orbánom ocenení mohli prevziať z rúk T. Navracsicsa. Slávnosť poctili svojou prítomnosťou aj štátny tajomník zodpovedný za cirkevné, národnostné a občianske styky László Szászfalvi a jeho zástupca Csaba Latorcai. Na významnej udalosti sa zúčastnil aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Celoštátnu slovenskú samosprávu (CSS), ktorá navrhla L. Petra na vyznamenanie, zastupoval predseda Ján Fuzik a členka Valného zhromaždenia CSS, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová. V laudácii pred odovzdaním vyznamenania odznelo, že L. Petro bol 15 rokov riaditeľom slovenskej školy v Budapešti, z ktorej vyšli mnohí príslušníci slovenskej inteligencie, aktívni v rôznych oblastiach slovenského verejného života. Má veľké zásluhy na tom, že bola postavená nová budova školy v XIII. obvode Budapešti. Vyznamenaný bol dlhoročným predsedom Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti, je predsedom Slovenskej samosprávy VI. obvodu a členom SSB. Cenou Za menšiny bola ocenená jeho všestranná činnosť na poli školstva, kultúry a verejného života, celé jeho životné dielo.

Po odovzdaní cien nasledoval kultúrny program, ktorý dôstojne reprezentoval pestrosť kultúry národností žijúcich v Maďarsku. Kúsok slovenskej kultúry priblížila obecenstvu flautistka Beata Šutinská, ktorá predniesla spracované slovenské ľudové piesne z Dolnej zeme v prepise Jána Šutinského.

Názov vyznamenania sa od 1. januára 2012, v súlade s novým základným zákonom a zákonom o právach národností, zmení na cenu Za národnosti.

(BR)

Slováci rezonovali v Šalgótarjáne

Druhý decembrový týždeň sa niesol v Šalgótarjáne v znamení Slovákov. Vďaka Župnej knižnici a osvetovému stredisku B. Balassiho sa tu uskutočnili tri podujatia: výstava fotografií a betlehemov, stretnutie s čitateľmi a regionálny slovenský deň.

Ale poďme po poriadku. V utorok otvorili v priestoroch knižnice (kde sa, mimochodom, nachádza aj výstava slovenských krojovaných bábik z celého Maďarska) výstavu najlepších fotografií, ktoré poslali do súťaže na tému „folklór“. Do súťaže nominovali zábery zhotovené na novohradských medzinárodných folklórnych festivaloch v rokoch 1995-2011 a na národnostných stretnutiach v Novohradskej župe v obciach Novohrad a Banka v rokoch 1966-2011.

Piatok sa niesol v znamení literatúry. Slovákom zo Šalgótarjánu a blízkeho okolia sa predstavili traja pilíšski slovenskí autori: Zoltán Bárkányi Valkán, Imrich Fuhl a pisateľka týchto riadkov. Vyslovenou žiadosťou organizátorov bolo, aby podujatie prebiehalo v maďarskom jazyku, nakoľko hlavným cieľom bolo oboznámiť našu literatúru s tými členmi Spolku šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov, ktorí nehovoria slovensky. Moderátorom popoludnia bol Béla Csongrádi, dlhoročný priateľ a kolega Z. Bárkányiho. „Okrem slovenského slova spája ich aj to, že všetci traja pochádzajú z Pilíša, všetci sú novinári a nedávno ich diela vyšli v maďarskom časopise POLíSz,“ povedal B. Csongrádi. Pilíš ako taký predstavil Z. Bárkányi. V rámci podujatia odzneli aj recitácie žiakov Základnej školy v Lucine, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Samozrejme, ukážku zo svojich diel prečítali aj umelci a nechýbali ani umelecké digitálne fotografie I. Fuhla, ktoré premietali na plátno. Podujatie poctila svojou prítomnosťou aj riaditeľka knižnice Eva Molnárová, ktorá všestranne podporuje slovenské podujatia v inštitúcii. Počas rozhovorov sme sa dozvedeli okrem iného aj to, že v Šalgótarjáne pôsobila kedysi čisto slovenská škola a žila tam značná slovenská komunita. V súčasnosti prebieha skúmanie jej príchodu na základe dostupných archívnych zdrojov. V poslednom čase badať aj nárast záujmu o slovenské reálie, a to aj vďaka otvoreným hraniciam. Organizátorka literárneho podujatia Ruženka Egyedová Baráneková vyslovila svoju radosť z toho, že o slovenských básnikov prejavili obyvatelia neočakávane veľký záujem a zároveň ich pozvala na regionálny slovenský večierok, ktorý sa uskutočnil nasledujúci deň.

Na túto akciu sme zavítali aj my. Na ôsmom regionálnom dni Slovenskej samosprávy Novohradskej župy, Združenia novohradských a hevešských Slovákov (ZNHS), Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne a Knižnice B. Balassiho sa zúčastnili Slováci z 25 osád Novohradskej, a Hevešskej župy. Regionálny slovenský deň sa začal hymnickou piesňou Daj Boh šťastia tejto zemi, ktorú zaspievala Žofia Komjáthiová z Veňarcu so sprievodom Ľudovej kapely Svrčkovci. Prítomných najprv pozdravila predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ružena Komjáthiová, ktorá s obdivom konštatovala, že o podujatie je veľký záujem v radoch Slovákov z oboch žúp. Ako povedala, viacerí čakali na možnosť stretnúť sa. Záverom zaželala všetkým príjemnú zábavu a odovzdala slovo predsedníčke Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženke Egyedovej Baránekovej, ktorá otvorila podujatie. „Stretávame sa už tridsať rokov - v dedinách, na celoštátnych a na župných podujatiach. Napriek tomu si ešte máme čo povedať. Je naozaj veľkým sviatkom, že sme spolu. Slovenská národnosť nikdy nebola bojovná, vždy bola lojálna voči väčšine. Jedno si však musíme uvedomiť: my si nemôžme nechať zobrať slovenský jazyk, slovenskú kultúru, našu slovenskú históriu a tradície,“ povedala.

Predsedníčka ZNHS Terézia Nedeliczká a podpredsedníčka združenia R. Komjáthiová potom predstavili vyznamenaných. Vyznamenanie ZNHS a šalgótarjánskej slovenskej samosprávy udeľujú každý rok pokračovateľom odkazu bývalej starostky vo Veňarci, oduševnenej slovenskej aktivistky Anny Hudeczovej. Pozostáva z diplomu, keramického obrazu znázorňujúceho rozmarín a zo strieborného prsteňa. Ako prvá prevzala ocenenie z rúk predsedu Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne, člena Valného zhromaždenia Novohradskej župy Ferdinanda Egyeda putujúca evanjelická farárka, bývalá predsedníčka Slovenskej samosprávy v Teranoch, dlhoročná aktívna organizátorka národnostného dňa, jeden cyklus členka novohradského župného slovenského zboru pôvodom z Békešskej Čaby Hilda Gulácsiová Fabuľová. Vyznamenaná sa poďakovala za ocenenie a vyjadrila svoju vďaku nielen tým, ktorí ju predostreli na vyznamenanie, ale aj rodine, ktorá jej vo všetkom pomáha, a Hospodinovi. Druhým vyznamenaným bol folklorista, choreograf zo Slovenska Juraj Matiaš, ktorého meno nie je neznáme slovenským folklórnikom v Maďarsku, veď je stálym účastníkom poroty Slovenských spievaniek a veršovačiek, úzko spolupracuje s FS Rozmarín vo Veňarci a ďalšími folklórnymi súbormi. Vyznamenaný zaspieval svoju obľúbenú ľudovú pieseň na pamiatku A. Hudeczovej Ty si sokol. Treťou vyznamenanou v tomto roku bola predsedníčka župného slovenského zboru, učiteľka slovenčiny, jedna z dvoch vedúcich FS Rozmarín Ružena Komjáthiová, ktorá sa poďakovala za vyznamenanie predovšetkým rodine a Veňarčanom. „Preto som veľmi vďačná, že som mohla bývať a pracovať vo Veňarci, lebo tam som sa naučila, akú mám úlohu, akú mám zodpovednosť voči dedičstvu, ktoré mi za nechal môj otec, pochádzajúci zo Slovenska. Tu sa vo mne všetko vykryštalizovalo,“ povedala.

V kultúrnom programe vystúpil so slovenskými piesňami Alexander Szőke z Malej Nány, po ňom zaspieval slovenské ľudové piesne „objav tohto roka“ Daniel Hadžik, ktorý vyhral vo svojej kategórii Slovenské spievanky. Sestry Komjáthiové pozdravili svoju matku kyticou veňareckých piesní za hudobného sprievodu Svrčkovcov, ktorí aj uzavreli tento blok programu.

Po krátkej prestávke obsadili javisko členovia súboru Podpoľanec z Detvy. Ich vystúpenie uviedla R. Egyedová Baráneková, ktorá v roku 1975 zakladala súbor. Ako povedala, dnes tu vidí deti tanečníkov, s ktorými spolu začala.

Po frenetickom programe nasledoval prípitok predsedu slovenského zboru v Šalgótarjáne F. Egyeda, ktorý zaželal prítomným šťastné prežitie vianočných sviatkov a pozval ich k prestretým stolom, kde už čakali dobroty slovenských gazdiniek: koláče a zákusky. Regionálny národnostný deň sa teda skončil za bielym stolom, kde už boli na miskách dobroty, ktoré na tento večer pripravili šikovné ženy. Nechýbal medzi nimi ani vianočný koláč z Malej Nány.

(ef)

História oslavovania Nového roku

Prvé zaznamenané oslavy nového roku pochádzajú z Mezopotámie z roku 2000 pred naším letopočtom. Obyvatelia starodávnej krajiny vítali nový rok v polovici marca v čase jarnej rovnodennosti. Gréci začínali písať nový kalendár v deň zimného slnovratu.

Najstarší rímsky kalendár, ktorý mal len desať mesiacov, sa začínal prvým marcom. Svedčia o tom aj pôvodné názvy mesiacov, ktoré Rimania odvodili od rímskych výrazov pre čísla od jedna do desať. Po prvý raz oslavovali obyvatelia antického Ríma nový rok 1. januára v roku 153 pred naším letopočtom. V tej dobe mal rímsky kalendár už dvanásť mesiacov a začínal sa dňom, keď do svojej funkcie nastupovali najvyšší úradníci Rímskej republiky. Nový dátum osláv nedodržiaval každý, niektorí oslavovali nový rok stále 1. marca. V roku 46 pred naším letopočtom zaviedol Július Cézar nový, tzv. juliánsky kalendár. Legendárny panovník Ríma ustanovil 1. január prvým dňom nového roka.

V stredoveku považovali oslavy prichádzajúceho roku za pohanský zvyk, preto oslavy 1. januára v roku 567 náboženskí hodnostári zrušili. Nový rok ľudia oslavovali v rôzne dni, napríklad 25. decembra, 1. marca alebo na Veľkú noc. V roku 1582 nastala zatiaľ posledná zmena kalendára. Gregoriánsky kalendár, pomenovaný na počesť vtedajšieho pápeža, znovu určil ako prvý deň nového roku 1. január. Na rozdiel od katolíkov nový kalendár evanjelici hneď neprijali. Briti prijali reformovaný kalendár až v roku 1752. Dovtedy vo Veľkej Británii a v jej amerických kolóniách oslavovali nový rok v marci.

(it)

Dni slovenskej kultúry v Slovenskej škole v Slovenskom Komlóši

V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši sa každoročne začiatkom decembra konajú Dni slovenskej kultúry. Už mesiac vopred sa na ne učitelia a žiaci svedomite pripravovali.

6. 12. zavítal do slovenskej školy Mikuláš. Navštívil nielen menšie deti, ale zavítal aj medzi starších, s ktorými sa rozprával po slovensky. Odvšadiaľ sa ozýval spev, koledy a smiech a potom prišli na rad vytúžené sladkosti. Veselo bolo veru v škole, keď sa neučilo. Veď nie nadarmo sa hovorí: “Na svätého Mikuláša neučí sa, neskúša sa.“ V tento deň sa pozerali len slovenské rozprávky. Tak sa začali u nás Dni slovenskej kultúry.

Po veľkej nádielke od Mikuláša hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová vyvesila na veľkú nástenku prehľad o súťažiach.

7. 12. bola ako prvá Súťaž výrazného čítania. Žiaci museli prečítať neznámy text tak, aby dodržiavali vopred stanovené kritériá. Mnohým sa podarilo čítať plynulo, zreteľne a nahlas, niektorí však zabudli na mäkké slabiky, pomýlili si hlásku h a ch. Do poroty zasadli pani učiteľky slovenčiny Zuzana Kočišová Antalová, Ľubomíra Rollová, Marianna Melegová Bajczerová, a Anna Ondrejová. Rozhodli nasledovne: ako prvé sa umiestnili žiačky Zora Žingorová, 5. tr., Csilla Bajczerová, 7. tr., druhí v poradí boli Rebeka Boborová, 5. tr., Peter Bobor, 8. tr., tretí boli Kinga Kováčová, 6. tr., Adrien Farkašová, 7. tr. a Botond Kováč, 7. tr. Mimoriadnu cenu udelila porota Laure Durkovej, Martinovi Kissovi a Cypriánovi Dénešovi.

9. 12. zavítalo do našej školy Slovenské divadlo Vertigo a predstavilo sa zaujímavou divadelnou hrou O deviatich mesiačikoch.

12. 12. nasledoval Kvíz zo slovenského jazyka pre 1. stupeň, ktorý zostavila pani učiteľka Zuzanna Kočišová Antalová. Pre deti pripravila zaujímavé úlohy. Najskôr sa každý musel predstaviť, potom žiaci spievali slovenské ľudové piesne v skupinách, viedli dialógy, priraďovali k obrázkom slová, lúštili krížovku a nakoniec poskladali vianočný stromček z puzzle. Najšikovnejšie boli skupina z druhej triedy: Viktória Lukačová, Levente Mészáros, Renáta Kretovičová, Klaudia Keseliová a skupina zo štvrtej triedy: Csaba Bajczer, Stella Czirleová, Baláž Lehoczki, Anett Ostroluczká.

14. 12. pokračoval Kvíz zo slovenského jazyka pre 2. stupeň, ktorý pripravila hosťujúca pani učiteľka Ľuba Rollová. Žiaci druhého stupňa to nemali ľahké. V štvorčlenných skupinách museli zvládnuť v prvej časti základné vedomosti o Slovensku, ako je napríklad rozloha, počet obyvateľov, susedné štáty, štátne symboly, rieky, pohoria, aká je mena na Slovensku a podobne. Druhá a tretia časť bola venovaná nášmu mestu Slovenský Komlóš. Žiaci hľadali k nárečovým komlóšskym slovám spisovné, písali, čo vidia na obrázkoch, priraďovali k nedokončeným vetám o meste správny koniec. Vo štvrtej časti sa potrápili s pravopisom, vymenovali, aké slovenské časopisy pre deti poznajú, doplňovali text vianočnej piesne a potom si ju spoločne všetci zaspievali. Porota rozhodla a podľa počtu dosiahnutých bodov usúdila, že tí najšikovnejší boli žiaci z piatej triedy Laura Durková, Rebeka Boborová, Zora Žingorová, Barbara Juhászová a zo starších to boli dievčatá zo siedmej triedy Csilla Bajczerová, Dóra Fülopová, Bettina Okányiová, Vivien Hajduová.

Konečne prišiel vytúžený piatok - vyhodnotenie súťaží. Všetci žiaci školy sa spolu so svojimi triednymi učiteľmi zišli v aule, aby si vypočuli slová pani riaditeľky Zuzany Laukovej. Skonštatovala, že Dni slovenskej kultúry splnili naše očakávanie, veď do súťaží sa zapojila väčšina žiakov. V súťaži výrazného čítania to bolo len 29 detí, ale do kvízu sa prihlásilo až 80 žiakov. Bola spokojná s aktivitami, ktoré sa konali v mimovyučovacom čase a poďakovala všetkým učiteľom, ktorí sa postarali o dobrý priebeh týchto dní. Pre tých najšikovnejších boli pripravené hodnotné ceny. Pani učiteľky vyhodnotili súťaže, poďakovali kolegyniam za pomoc a žiakom za ich chuť súťažiť. Po vyhodnotení pozvala riaditeľka školy všetkých na tradičný adventný koncert, ktorý sa konal podvečer v Dome prírody.

Ľubomíra Rollová

Po stopách našich predkov

Materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti v spolupráci so študentskou samosprávou gymnázia usporiadali 8. decembra vernisáž výstavy Po stopách našich predkov.

Prítomných v aule inštitúcie privítala riaditeľka školy Júlia Szabová Marloková. Medzi hosťami boli odborný referent oddelenia školstva hlavného mesta Arnold Salamon, expert Pedagogického inštitútu Ferenca Méreiho Ferenc Varga, vedúca Katedry slavistiky budapeštianskej univerzity ELTE Mária Žiláková, profesorka ELTE Anna Divičanová a predstavitelia budapeštianskych slovenských samospráv. Pani riaditeľka vo svojom slávnostnom otváracom prejave zdôraznila, aká hodnotná a pestrá je naša národnostná kultúra. Priblížila prítomným vystavené predmety. Ako povedala, sú to predovšetkým farebné fotografie, diela študentov, ľudové kroje zapožičané od učiteliek, bývalých tanečníc, dobové čierno-biele fotografie, domáce náradie, vyšívané obrusy a iné textílie, listy a knihy. Vystavené predmety zozbierali žiaci a zamestnanci školy. Júlia Szabová Marloková po slávnostnom príhovore menovite poďakovala všetkým študentom a učiteľkám za vykonanú prácu a za inštalovanie výstavy.

Andrea Szabová Mataiszová