Večer bluegrassu v SI

Vo veľkej sále Slovenského inštitútu v Budapešti sa v rámci hudobného večera sa 27. januára v štýle bluegrass predstavili nielen slovenskí a maďarskí umelci, ale aj známi hudobníci z USA. Prítomných na úvod hudobného večera privítala riaditeľka Slovenského inštitútu Jana Tomková, ktorá zdôraznila, že dobrá hudba spája a nepozná žiadne hranice a je tým najuniverzálnejším jazykom.

Večer bol venovaný netradičnému hudobnému žánru, pre ktorý je typická hra na nástroj bendžo, dobro a mandolínu, odštartovala v rámci January Mountain Tour predkapela Poa Pratensis. V spolupráci s Maďarskou asociáciou Bluegrass si na pódiu Slovenského inštitútu zahrali velikáni bluegrass Dale Ann Bradley a Steve Gulley z USA. Slovenskú akustickú country hudbu reprezentovalo pred zaplnenou sálou Slovenského inštitútu v Budapešti trio Richard Ciferský (bendžo), Michal Barok (mandolína) a Anton Národa (kontrabas).

Sprac. aszm

Postrehy z charitatívnej akcie v Slovenskom Komlóši

Dňa 26. januára 2013 som sa zúčastnila na charitatívnej akcii, ktorú usporiadal Evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši. Tunajší evanjelický farár Atila Spišák mi povedal, že tri-, štyrikrát ročne varia pre sociálne slabších občanov mesta teplé jedlo. Obyčajne to býva hustá fazuľová alebo šošovicová polievka s mäsom a zemiakmi. Dobrovoľníci ju varia v špeciálnom vojenskom zariadení, ktoré kedysi slúžilo vojakom ako poľná kuchyňa. Môže sa v ňom naraz uvariť až 250 litrov. Toto množstvo teplého jedla bolo tento raz pre 600 ľudí, ktorí stáli v rade a čakali na porcie, ktoré si mohli odniesť domov vo svojich obedároch. Behom hodiny sa všetko minulo.

Štát spolu s cirkvou má vo svojom rozpočte aj také položky, z ktorých môže poskytovať pomoc sociálne najslabším vrstvám obyvateľstva. Patrí sem aj strava, ktorú roznášajú dobrovoľníci nielen chudobným ľuďom, ale aj takým, ktorí sú odkázaní na cudziu pomoc. V Slovenskom Komlóši je 50 dobrovoľníkov, ktorí robia túto prácu bez nároku na odmenu - zdarma. Patrí medzi nich aj komlóšska mládež, ktorá sa do charitatívnej práce zapája hlavne v sobotu a v nedeľu. Je chvályhodné, že sa nájdu ľudia, ktorí chcú takouto formou pomáhať sociálne slabším občanom, za čo im aj touto cestou patrí poďakovanie.

Ale vrátim sa na začiatok. Organizátori tejto charitatívnej akcie v Slovenskom Komlóši boli spokojní so svojou prácou a presunuli sa z nádvoria Domu remesiel do budovy, kde sa zohriali. Chlapi páleným a ženy horúcim čajom. Za ten čas niektoré ženy chystali cesto na komlóšsky jablčník a ja som sa podujala, že uvarím pravú slovenskú novoročnú kapustnicu pre členov evanjelického zboru. Kolegyne zo slovenskej školy Anna Ondrejová a Alžbeta Boborová Tušková mi pomáhali pri práci, takže sa za chvíľu začala šíriť dookola príjemná vôňa, ktorá prilákala nielen starších, ale aj mladých. V priestoroch Domu remesiel čoskoro neostala voľná stolička. Staršie ženy sa rozprávali, hrali karty, mládež spievala pri hre na gitare, malé deti pobehovali okolo stolov dovtedy, kým sa nezačala podávať kapustnica. Jedla sa s chlebom a kyslou smotanou. Bola som rada, že všetkým chutila. Mnohí boli zvedaví, čo všetko som do nej dala a tak prikladám aj recept, podľa ktorého si ju môžete uvariť aj vy, ktorí práve čítate tieto noviny.

Slovenská kapustnica
(Rozpočet pre 10 osôb)

Potrebujeme: 3 l vody, 1 kávovú lyžičku (kl) celého čierneho korenia, 1 kl mletého čierneho korenia, 1 kl rasce, 4 zrnká nového korenia, 2 kusy bobkového listu, 2 zrnká borievok (nemusia byť), 35 g sušených húb, 1,5 kg kyslej kapusty, ¼ kg údeného mäsa, ½ kg bravčového mäsa, ½ kg hovädzieho mäsa, 100 g pečienky, masť, 4 cibule, 1 čajovú lyžičku (čl) mletej červenej papriky, 5 sušených sliviek, 6 strúčikov cesnaku, ½ kg údenej klobásy, 500 ml smotany, masť, soľ.

Postup: Nakrájanú cibuľu a cesnak upražíme na masti, pridáme na kocky pokrájané hovädzie, bravčové mäso a pečienku, osolíme, pridáme všetky koreniny a dusíme pol hodiny, ďalej pridáme mletú červenú papriku, chvíľku dusíme a zalejeme vodou. Po pol hodine varenia pridáme kapustu, sušené huby, slivky a nakrájané údené mäso a klobásu. Ďalej varíme 2 hodiny, pokiaľ nie je mäkké hovädzie mäso. Podávame s chlebom a kyslou smotanou. Prajem vám dobrú chuť!

Ľubomíra Rollová

Cimbalový koncert v Cinkote

Slovenská samospráva XVI. obvodu Budapešti v spolupráci so Svetovou asociáciou cimbalistov pripravila 2. februára cimbalový koncert Viktórie Herencsárovej. Vo veľkej sále modlitebne evanjelického zboru prítomných v mene organizátorov privítali predsedníčka slovenského voleného zboru Zuzana Szabová a miestny evanjelický farár István Vető. Po ich slovách sa prítomným predstavila sólistka, predsedníčka a zakladateľka Svetovej asociácie cimbalistov Viktória Herencsárová, ktorá vo svojom príhovore oboznámila prítomných s krátkou históriou tohto známeho hudobného nástroja na celom svete. Koncert začala improvizáciou na francúzsku vianočnú melódiu, po čom nasledovala maďarská fantázia inšpirovaná palovecskou (palóc) ľudovou piesňou, ktorú pani Herencsárová spracovala pri príležitosti odovzdania Múzea Kálmána Mikszátha v Sklabinej. Cimbalový koncert pokračoval ďalšími maďarskými pomalými a rýchlymi melódiami Jána Lavottu z 18. storočia, ktoré prepísala V. Herencsárová. Nasledovali melódie z okolitých krajín Maďarska: Sokol zo Slovenska, dvojitý tanec z Poľska a Moravské obrazy. Sólistka viackrát vystúpila v Číne a v Japonsku, vďaka tomu predniesla publiku čínske ľudové piesne Jazmín a Člnkovú pieseň a japonskú ľudovú pieseň Sakura Sakura. Ako umelkyňa prezradila, veľký vplyv mala na ňu kedysi Mahalia Jacksonová, ktorá ju inšpirovala na prepísanie spirituálu Nobody knows. Na záver koncertu Viktória Herencsárová predniesla diela s názvami Spomienky, Labuť a Náladovky z Transylvánie. Za obrovský potlesk sa poďakovala ešte jednou slovenskou ľudovou piesňou.

Viktória Herencsárová je medzinárodne uznávanou cimbalovou virtuózkou. Cimbal je tradičný nástroj hudobnej kultúry hlavne východoeurópskych a stredoeurópskych národov. Umelkyňa sa venuje interpretácii nielen klasickej, ale aj ľudovej hudby. Vystupuje na medzinárodných koncertných pódiách i na folklórnych festivaloch, spolupracuje s orchestrálnymi telesami nielen doma, ale aj v zahraničí. Od roku 1997 vyučuje ako docentka cimbalovej hry na Akadémii umení v Banskej Bystrici a od roku 2005 ako hosťujúca profesorka na Hudobnej akadémii v Pekingu. Je nositeľkou viacerých významných hudobných ocenení a je aj prezidentkou a zakladateľkou Svetovej asociácie cimbalistov.

Na koncerte na pôde modlitebne evanjelického zboru v Cinkote, ktorý zároveň odštartoval kultúrne programy slovenského voleného zboru v roku 2013, sa zúčastnil aj parlamentný poslanec, dozorca miestneho evanjelického zboru József Szász, ako aj takmer sto hostí z okolitých slovenských osád.

Podujatie sa uskutočnilo za finančnej pomoci Regionálneho kultúrneho strediska Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v Ečeri.

Andrea Szabová Mataiszová

V Kostole sv. Jozefa s veriacimi zo Santova
Svätoblažejské požehnanie v Budapešti

„Svätý Blažej, div múdrosti, najkrajší dar ľudskej cnosti, bol si všade vždy vážený, za biskupa postavený. Pros, aby Boh dobrotivý, ráčil nám byť milostivý, by nás zbavil hrdla bôľu, plňme preto jeho vôľu,“ - znie v našich kostoloch náboženská pieseň pri príležitosti sviatku biskupa a mučeníka svätého Blažeja.

Pri príležitosti jeho sviatku sa v Kostole sv. Jozefa v Budapešti 3. februára konala slovenská slávnostná svätá omša, na ktorej sa zúčastnili veriaci zo Santova a z Budapešti. Omšu celebroval vdp. Attila Kónya, na organe hral kantor z Čemeru Michal Tóth a miništrovala Beáta Erdeiová. Počas svätej omše vystúpili členovia santovského pávieho krúžku, ako aj klarinetista Štefan Malý a organistka Emese Malá.

 3. február je sviatok biskupa a mučeníka sv. Blažeja. Sv. Blažej bol pôvodne lekárom a ako biskup veľa trpel za vieru. Keď ho väznili, prichádzali k nemu chorí a on ich uzdravoval. Pri príležitosti sviatku sv. Blažeja sa dáva veriacim svätoblažejské požehnanie. Sv. Blažej je uctievaný ako ochranca pri ochorení hrdla.

 „Boh nehľadí na vonkajšie prednosti človeka, on hľadí na jeho vnútornú hodnotu a svoju milosť dáva, komu chce, koľko chce a kedy chce. Je dobré uvedomiť si, že nevera človeka nemôže zničiť, porušiť Božie plány. Boh to čo chce, dovedie ku zdarnému koncu. Len človek, ktorý koná na vlastnú päsť, neobstojí. Božieho prísľubu sa môžeme držať ako kotvy. To je veľmi potešujúce, len aby sa človek nespreneveril. Boh vo svojej vernosti ustanovil mnohé zákony, aby ich pomocou mohol každý dosiahnuť prísľub. Treba ich správne chápať, lebo niet zákona len pre samotný zákon. Zákony sú pomocným prostriedkom na dosiahnutie cieľa,“ kázal vo svojej homílii A. Kónya.

Na záver svätej omše dôstojný pán A. Kónya udelil veriacim svätoblažejské požehnanie a členovia santovského pávieho krúžku zaspievali mariánsku pieseň.

Po slávnostnej svätej omši sa na farnosti konalo agapé, na ktorom veriacich pozdravil predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai, ktorý sa poďakoval santovským ženám za chutné koláče a zákusky a predsedovi Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti Františkovi Križanovi a členom zboru za neustálu podporu na cestovné a agapé veriacich zo Santova. Totiž, ako povedal K. Kápolnai, slovenský volený zbor II. obvodu je jeden z mála, ktorý od začiatku stále podporuje príchod veriacich na slovenské sväté omše. Predseda slovenskej samosprávy zvlášť privítal bývalého riaditeľa Slovenského inštitútu Milana Resutíka s manželkou Dankou, ktorí počas svojej budapeštianskej misie boli stálymi účastníkmi slovenských omší a teraz pri návšteve nášho hlavného mesta nezabudli na túto príležitosť.

Členka Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ildika Klauszová Fúziková pozdravila účastníkov v mene výboru a informovala o tohtoročných aktivitách zboru v jubilejnom roku. Ako povedala, plánujú usporiadať koncom augusta púť na Slovensko a usporiadajú aj tradičný ekumenický biblický tábor vo Svätom Jure.

Prítomným sa prihovorila aj starostka Santova Eva Csicsmanczaiová, ktorá vyslovila slová vďaky za to, že Santovčania majú ročne aspoň raz možnosť sa zúčastniť na slovenskej svätej omši.

Po príhovoroch sa dostali na rad chutné koláče a domáce víno, ktoré priniesli tiež zo Santova. Agapé končilo spevom členov santovského pávieho krúžku, do ktorého sa zapojili aj veriaci. Lúčili sa s pilíšskou hymnou, ktorá je obľúbenou piesňou aj M. Resutíka.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Kordón "blőd"

Kordón, čiže zábrana, zátarasa, brániaca niekam prístup. Môže byť z kovu, ale aj z policajtov, alebo je to iba oddeľujúca stužka. Môže od seba oddeľovať demonštrujúce masy a strážcov poriadku, Parlament od plebsu či stenu v podchode od bezdomovcov. Symbolicky aj dve polovice krajiny. Teraz bolo najaktuálnejšie zatarasovanie bočných stien v podchodoch, aby sa pri nich nemohli uložiť bezdomovci. Zámienkou na natiahnutie štráfkovaných stúh bolo to, že sa tam pracuje, upratuje, či čo, a zdržiavať sa tam by bolo nebezpečné. To vymyslela radnica hlavného mesta, čiže evidentne považovala ľudí za volov. Apropó! Už naši vzdelanejší predkovia hovorievali: Quod licet Iovi, non licet bovi, čiže Čo je dovolené Jupiterovi, nemôže si dovoliť vôl. Túto starovekú pravdu nám neustále opakovala v budapeštianskom slovenskom gymnáziu na prelome 60. a 70. rokov učiteľka maďarčiny (a dobrých spôsobov) pani Ritóková. Pre ňu to znamenalo, že my sme nemali nárok na omyl. Prišlo mi to na myseľ teraz, keď protibezdomovcovské kordóny v podchodoch rozoberali a likvidovali členovia rôznych občianskych združení a politických strán, ale poriadkové sily im v tom zabránili. Medzi likvidátormi zábran boli aj aktivisti Gyurcsányovej strany, čo mi automaticky pripomenulo iný kordón: ten pri Parlamente, ktorý dala postaviť roku 2006, po poondenej („elkúrt“) jeseni Feriho vláda. Nevydržal dlho, myslím kovový plôtik, lebo 2. februára 2007 ho prominenti vtedajšej opozičnej strany Fidesz na čele s V. Orbánom rozobrali po partizánsky a spontánne. A protizákonne, čo však nikoho nezaujímalo: bol to začiatok neskôr víťaznej revolúcie. On (Jupiter) teda mohol, dnešní (volovia) nie. Chudáci bezdomovci sa v tomto spore strácajú, aj z verejných priestranstiev, pretože ich, napriek stanovisku Ústavného súdu, vyháňajú z podchodov. Samozrejme ÚS nepovedal, či možno slobodne ležať kdekoľvek na ulici, ale iba to, že problém sa nemá riešiť brachiálnou silou. Ombudsman, ktorý ešte stojí na varte (už to nepotrvá dlho), denne opakoval to isté. Akurát vydráždil primátora, ktorý ho zhadzoval tým, že ho zvolilo iba pár stovák poslancov v parlamente, a jeho zvolili státisíce budapeštianskych obyvateľov. Bác! Predsa aj prezidenta volili poslanci.

Nebodaj tu chce niekto niečo neobmedzene obmedzovať, zatarasiť, zahatať? Napríklad názory, najmä opačné, diskusiu, debatu, diškurz. Je to situácia, pre ktorú si maďarčina vypožičala nemecký výraz: „blőd“...

Jubilejný národnostný ples v Segedíne

Uprostred fašiangovej sezóny, 1. februára sa v Segedíne zišli predstavitelia rôznych národností. Tradičný a veľmi obľúbený národnostný ples tentoraz usporiadali v reštaurácii Üveg-vár na brehu Tisy, kde hostí privítal riaditeľ pätnásťročného Domu národností Attila Karsai. Na multinárodnostnom podujatí sa zúčastnili aj členovia a predsedovia národnostných samospráv pôsobiacich v Segedíne.

Bál slávnostne otvorili predsedníčka Združenia národnostných samospráv v Segedíne Natália Zapotočnaja Šajtošová, bývalý primátor mesta István Szalay, predseda Zväzu národností László Kövér a v mene primátora mesta Lászlóa Botku poslanec mestského zboru Károly Tóth. Po privítacích slovách a po oživení histórie jubilujúceho Domu národností nasledoval slávnostný akt. Predsedníčka Združenia národnostných samospráv v Segedíne Natália Zapotočnaja Šajtošová v mene organizátorov odovzdala pamätné medaily tým, ktorí stáli pri zrode Domu národností, národnostných samospráv a spoločenských organizácií. V mene Slovákov uznanie prevzali historik, bádateľ dejín a spolužitia menšín Štefan Tóth, predseda Slovenskej samosprávy v Segedíne Tomáš Račkó a predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčik.

V nasledujúcom kultúrnom programe vystúpil symfonický orchester mesta. Po duchovnom pokrme nasledovala bohatá večera.

Ples národností vyvrcholil losovaním tomboly s množstvom cien. Po chvíľach príjemného napätia pokračovala zábava až do skorého rána. O dobrú náladu sa postarala skupina StandUp!.

Andrea Szabová Mataiszová

Klzisko ožilo džavotom detí

Posledný deň v januári, už druhýkrát v tomto školskom roku, navštívili deti slovenskej školy umelé klzisko. Napriek tomu, že v Sarvaši otvoria vo februári novú umelú ľadovú plochu, využili príležitosť zašportovať si.

Učiteľky Zlatica Lišková, Margita Kmotriczová, Anna Podaniová a Erika Šinková sa rozhodli zobrať svojich žiakov opäť na klzisko, lebo verili, že každý žiak sa naučí korčuľovať. Skoro päťdesiat žiakov sa veľmi potešilo.

Keď sa boli v októbri korčuľovať prvýkrát, len niekoľko žiakov malo korčule. Na Vianoce dostali mnohí z nich pod stromček nové korčule.

Predpoludním boli žiaci v plavárni v rámci telesnej výchovy. No niektorí už vtedy povedali, že sa tešia na popoludnie, lebo majú nové korčule a chcú ich vyskúšať.

Do Szentesa nás zaviezol autobus, ktorý nám poskytol jeden z rodičov, takže výdavky pre žiakov boli minimálne.

Prvý vstup na klzisko bol trocha neistý, no v priebehu 15 minút sa skoro všetci rozbehli na ľadovú plochu a nekorčuľovali iba pri mantineli.

Zistili, že to nie je také ťažké a poprosili svojich učiteľov, aby ich naučili korčuľovať aj dozadu. Niektorým to šlo bez problémov. Najväčšiu radosť deťom spravili červené kužele, ktoré chceli obchádzať slalomovým pohybom. Zistili, že sa naučili aj brzdiť, čo im spočiatku robilo problémy.

Dobrý pocit, že sa všetci naučili korčuľovať, vyjadrili žiaci na spiatočnej ceste do školy. A pohľad na ich červené tváre a veselé oči vlastne prezradil všetko.

Cez víkend sa tak môžu chodiť korčuľovať so svojimi rodičmi. Cieľom učiteľov slovenskej školy bolo zapáliť srdcia detí pre tento zimný šport.

Zlatica Lišková

Tridsať rokov v službách ľudového tanca v Sarvaši

Ondrej Csasztvan pred tridsiatimi rokmi (1983) zanechal vysokoškolský tanečný súbor v Gödöllő a vrátil sa do rodného Sarvaša, kde sa najprv stal členom Tanečného súboru Tešedíka a od roku 1987 je jeho vedúcim. Popri nacvičovaní a príprave choreografií sa venoval aj výchove dorastu a v rokoch 1984-85 učil v Slovenskej základnej škole na hodinách telesnej výchovy základy tanca. Počas jeho činnosti členovia TS Tešedíka oživili miestne tradície slovenskej komunity, ako napríklad svadba, rozlúčka regrútov, dožinky. Vďaka jeho tanečnej dielni od roku 1997 úspešne fungujú podujatia turistického charakteru, a to Stretnutie pastierov, Žatva a Dni sliviek. Jeho zásluhou spolupracujú tanečníci so slovenským divadlom Cervinus.

Pri príležitosti vydania Antológie ľudového tanca prevzal Ondrej Csasztvan 2. februára z rúk predsedu Zväzu ľudového tanca Györgya Martina a tanečníka-choreografa dr. Lászlóa Diószegiho odbornú cenu, ktorou uznali jeho doterajšiu činnosť v oblasti choreografie a pedagogiky na tanečnej scéne v Sarvaši. Predseda zväzu vo svojej zdravici zdôraznil slovenský pôvod Ondreja Csasztvana a s úctou mu zaželal veľa zdravia a sily do ďalšej práce.

Katarína Királyová

Tradičný slovenský ples Oroslánčanov

V pláne kultúrnych podujatí oroslánskej slovenskej národnostnej samosprávy nemôže chýbať už tradičný slovenský fašiangový, batôžkový ples.

V miestnom gymnáziu a v strednej odbornej škole Bélu Hamvasa pripravila slovenská národnostná samospráva v poradí už šestnásty tradičný ples so skupinou Veselí mládenci zo Santova. Hudobné teleso na čele s Jozefom Széplakim zabávalo Oroslánčanov už po štrnásty raz.

Pri vchode do plesovej sály vítali hostí členky slovenského klubu v národnostnom kroji s pálenkou na zahriatie a s chlebom a soľou. Predsedníčka nášho voleného zboru Alžbeta Szabóová s poľutovaním oznámila prítomným, že pre zlé počasie a zaneprázdnenosť nepricestovali pozvaní zo spriatelených miest a dedín zo Slovenska. Pani predsedníčka potom zvlášť privítala domácich hostí, vedúcu Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradície Melindu Károlyiovú Plózovú, poslankyňu miestnej samosprávy Katarínu Vargovú Vojnárovú, vedúcu spolku priateľov Orosláňu Alžbetu Fátraiovú, predsedníčku Slovenskej samosprávy v Tardoši Veroniku Árendášovú a vicestarostu obce a predstaviteľov slovenských samospráv zo Síleša a Tatabáne-Bánhidy. V nasledujúcom kultúrnom programe vystúpili členovia speváckej skupiny Vérteš - Gereče pod vedením Viliama Urbaniča a mládežnícka dychovka Krídlovka pod taktovkou vedúceho Šimona Očkaiho. Ples otvorili členky slovenského klubu s oroslánskym svadobným koláčom v rukách. Hostia sledovali ich vystúpenie s veľkým nadšením a odmenili jednotlivé produkcie skupín veľkým potleskom. Stoly boli plné dobrôt, ktoré si hostia priniesli so sebou v prútených košíkoch a demižónoch. Zabávalo sa spolu 300 ľudí rôznych vekových skupín. Organizátorov teší, že z roka na rok sa na plese zúčastňuje viac mladých, ktorí sa radi zabávajú pri slovenskej hudbe. Parket bol vždy plný, aj keď všetci netancovali, aspoň sa prizerali, rozprávali sa a ponúkali sa svojimi z domu prinesenými dobrotami. Sála voňala koláčikmi a dobrou náladou. Vzrušenie nastalo pri losovaní mimoriadne bohatej tomboly. Hlavnou cenou bolo vstupné pre dve osoby do kúpeľného rekreačného centra, ktoré sponzorovalo vedenie liečebných kúpeľov Bük. Až do skorého rána hrala hudba, bolo veselo, každý sa cítil ako na veľkej svadbe a po piatej sa pri šatni hostia lúčili s organizátormi s poďakovaním „Bola to krásna akcia, prídeme aj o rok.“

Alžbeta Szabóová

Porada vedúcich inštitúcií CSSM

Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Ján Fuzik a vedúci úradu Endre Horváth pozvali 4. februára vedúcich inštitúcií CSSM na poradu. Na rokovanie prišli do budapeštianskeho sídla samosprávy nielen vedúci inštitúcií, ale aj odborníci jednotlivých inštitúcií. Po úvode J. Fuzika, ktorý načrtol cieľ porady - rozvíjať vzájomnú informovanosť medzi jednotlivými inštitúciami a úradom samosprávy - a predstavil novú účtovníčku, pokladníčku Magdolnu Illésovú, vedúca hospodárskeho oddelenia Márta Sebestyénová informovala o pravidlách hospodárenia, modifikácii rozpočtu a mzdovej legendy. Auditorka Jolán Pintérová Čermáková hovorila o podmienkach spolupráce na úrovni auditu. Vnútorný kontrolór samosprávy István Simon hovoril o interných pravidlách. Odborný radca, bývalý člen Valného zhromaždenia, predseda Slovenskej samosprávy v Hollóháze Ladislav Angyal prednášal o ochrane zdravia pri práci a následne účastníci vyplnili test k tejto téme.

V ďalšej časti porady poverená šéfredaktorka Ľudových novín Ivett Horváthová Körtvélyesi informovala prítomných o novinkách v našom týždenníku. Zvlášť vyzvala prítomných, aby vyjadrili svoju mienku o zmenenom formáte i obsahu (viac fotografií a pomerne menej textu) novín. V debate vysvitlo, že na Dolnej zemi by bol znovu potrebný externý spolupracovník redakcie. Je poľutovaniahodné, že doteraz sa nikto neprihlásil na výzvu uverejnenú pred dvoma rokmi. Zatiaľ spravodajsky pokrývame slovenské udalosti vďaka dopisovateľke a článkom hosťujúcich učiteľov v našich školách.

Prítomným sa prihovorila aj kurátorka Správy fondov ľudských zdrojov Ildika Klauszová Fúziková, ktorá informovala, že v tomto roku prišlo do súbehu o 250 projektov viac, viac žiadostí poslali aj Slováci. Na podporu občianskych organizácií zaslali Slováci žiadosti vo výške 45 miliónov forintov, ale rámec je iba 6 miliónov. Čo sa týka kultúrnych podujatí (kde napriek opätovnému protestu kurátorov v tomto roku tiež zaradili aj publikácie), Slováci žiadali 28 miliónov, rámec je 7 miliónov. Záverom pripomenula, že bude v prípravnom tíme Nášho kalendára na rok 2014, ktorý bude obsahovať tohtoročné jubileá, ako napríklad 20 rokov našej materskej krajiny, 20 rokov národnostného zákona a rôzne cirkevné jubileá.

Školská referentka CSSM Erika Lázárová referovala o aktivitách inštitúcií v oblasti detskej výchovy a táborov. Informovala o nedávnej porade, ktorú na Slovensku organizovala Sekcia medzinárodnej spolupráce, európskych záležitostí a celoživotného vzdelávania pri Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.

Porada skončila voľnou debatou.

(ef)

Dobročinný ples šárskej školy
„Dobročinnosť je výnimočný stav, keď sa z ľahostajného prúdu človečiny oddelí skutočná ľudskosť, aby pomohla trpiacemu.“ (Milan Rúfus)

Fašiangová sezóna je najzábavnejším a najpompéznejším obdobím v roku. Základná škola Františka Rákócziho II. v Šáre pripravila 2. februára veľkolepú tanečnú zábavu s bohatým programom. Išlo v poradí už o tretí dobročinný ples, ktorý sa tentoraz konal v miestnom hostinci Gagarin, s cieľom, aby vedenie školy mohlo z vyzbieraných finančných darov zmodernizovať učebne. Na podujatí sa zúčastnilo vyše 200 hostí.

Zástupkyňa riaditeľa školy Alžbeta Ordašiová Kováčová vo svojom slávnostnom príhovore pozdravila hostí, medzi ktorými nechýbal starosta mesta Dabaš a gestor podujatia Zoltán Kőszegi a riaditeľ Krajského školského úradu KLIK Béla Baranyi. Spomenula aj nerozlučnosť spolužitia dabašských Slovákov a Maďarov: „V našom krátkom programe sa samozrejme objaví aj slovenský jazyk, veď žijeme v mestskej časti, kde sa zachovávajú slovenské tradície a nakoniec sme aj my národnostná základná škola, kde sa slovenský jazyk vyučuje ako predmet.“

 Moderátorské nadanie preukázala učiteľka, mimochodom aj slovenčinárka, Alžbeta Kuliová Božiková, ktorá po slávnostnom príhovore uviedla otváracie číslo zábavného programu, valčík štvrtákov. S choreografiou im pomohla triedna učiteľka Ildikó Teleková, za ozvučenie zodpovedal Zoltán Székely. Detská snaha obstáť a následná úľava vyčarovali úsmev na tvárach rodičov aj hostí. Po nich vystúpil ženský spevácky zbor Rozmarín, ktorý sa predstavil kyticou slovenských a maďarských pesničiek. Nasledovala detská citarová a spevácka skupina Základnej školy Františka Rákócziho II. v Šáre s názvom Fialečka. Spev viedla Piroška Kurtová, na citare ich sprevádzali žiaci Ladislava Slamiho, vedúceho skupiny Bažalička.

Okrem týchto právom známych súborov prichystal pedagogický zbor „bonbónik“. Učitelia vystúpili so zábavno-hudobným programom, ktorý sa niesol v znamení „pochovávania zimy“, ale s veľkou dávkou humoru. Na citare ich sprevádzali I. Teleková a L. Slami. Po milej inscenácii nasledoval tanec ôsmakov, ktorý vznikol zásluhou „tanečného nadania“ učiteľa Petra Sövega. Bojazlivé mladé páry predviedli valčík v prekrásnych róbach a s elegantnou choreografiou. Na záver sa predstavila tanečná skupina Borovenka aj so slovenskými ľudovými piesňami a tancami. Najprv vystúpili deti a potom dospelí. Treba dodať, že poriadne naladili obecenstvo na neobmedzenú zábavu.

Po tomto veľkolepom kultúrnom programe a po výdatnej večeri sa začala aukcia vín. Zábavu gradovalo losovanie tomboly. Vyše 100 cien si našlo svojho majiteľa. Ceny nezištne venovali rodičia a iné fyzické osoby, samospráva, ale aj veľké, či malé obchody, či firmy. Skupina Hawer Band hrala pre prítomných až do skorého rána slovenské a maďarské pesničky.

V skorých ranných hodinách sme požiadali zástupkyňu riaditeľa školy, pani Alžbetu Ordašiovú Kováčovú, aby vyhodnotila podujatie, ktoré sa tento rok konalo pod jej taktovkou: „Myslím, že sa nám spoločne podarilo zorganizovať veľkolepý a nezabudnuteľný ples. Touto cestou by som sa chcela poďakovať oddaným rodičom za obetavú prácu, každému za dobročinné dary, účinkujúcim za prekrásny kultúrny program a samozrejme pedagógom Základnej školy Františka Rákócziho II. v Šáre.“

So snahou spojiť príjemné s užitočným sa podarilo Základnej škole Františka Rákócziho II. usporiadať ples s vynikajúcim programom a postarať sa o skutočnú rodinnú atmosféru. Veríme, že sa vedeniu školy podarí zrealizovať vytýčené ciele a aj v budúcnosti nám poskytne príležitosť zúčastniť sa na takomto zábavnom podujatí.

Atila Rusnák

Od Tvojho Valentína

„Láska bože láska” - spieval Jožo Ráž zo známej skupiny Elán v skladbe Amnestia na neveru. Spomínaná pesnička pochádza z porevolučných rokov, keď v našich končinách debutoval aj samotný neoficiálny sviatok zaľúbencov, sv. Valentín. Svojím charakterom dodnes nezapadol medzi ostatné sviatky v roku, cítiť jeho cudzosť alebo inakosť, a možno preto sa u nás nestal všeobecne uctievaným sviatkom, oslavuje ho predovšetkým mládež.

Naši slovenskí praotcovia neprejavovali svoje city na verejnosti, lebo sa to považovalo za neslušné. Mali však svoje osvedčené metódy, ktorými dali najavo vyvolenej, že im nie sú ľahostajné. V máji mládenci potajomky stavali pod okná svojim nastávajúcim tzv. máje. Boli to stromy ozdobené stužkami a vencom. Nebola neznáma ani ľúbostná mágia, ktorá mala za úlohu vyvoleného omámiť láskou. Vykonávali ich najmä v predvianočnom období na Ondreja, Barboru, či Luciu, ale sporadicky aj na jar a, samozrejme, na Veľkú noc. Dnes sa tieto zvyky udržiavajú v pomerne malej miere, väčšinou na dedinách.

Málokto vie, že deň svätého Valentína, ktorý slávime 14. februára, má 1700 rokov a korení v Európe. Nepochádza z Ameriky, ona ho len zmedializovala a komercializovala. V starovekom Ríme vládca Marcus Aurelius Claudius, ktorý je, mimochodom, patrónom cestujúcich, včelárov a mládeže, nariadil v krajine prísny zákaz manželstiev, lebo sa domnieval, že ženatí muži sú slabšími vojakmi. Kňaz Valentinus však protirečil a naďalej vykonával sobáše, dôsledkom čoho ho uväznili. Podľa inej legendy sa stal väzňom preto, lebo liečil uväznených kresťanov. Každopádne tam sa zamiloval do slepej dcéry tamojšieho dozorcu, do Astérie, ktorej prinavrátil zrak. Traduje sa, že pred smrťou jej napísal odkaz „Od Tvojho Valentína”. V predvečer 14. februára 269 ho popravili.

Až v roku 496 pápež Gelasius vyhlásil tento deň za sviatok svätého Valentína. Podľa iných zdrojov hľadal náhradu za pohanské sviatky Lupercalia a Juna. Prvý bol oslavou vlčice, ktorá odchovala Romula a Rema, druhý bohyne plodnosti. Prvé zápisky o posielaní „Valentínky“ pochádzajú až z 15. storočia, keď v Anglicku väznení Karol Orleánsky poslal svojej žene do Francúzska ľúbostné veršíky. Preto sa hovorí, že pôvod má vo Francúzsku.

Sviatok svätého Valentína, ako ho poznáme dnes, pochádza z USA. V roku 1847 Ester Howlandová začala ručne vyrábať a predávať prvé Valentínske pohľadnice, ktoré sa ihneď stali symbolom lásky. V súčasnosti sa ročne posiela miliarda Valentínok po celom svete, ide teda o druhý sviatok v roku, kedy posielame najviac „listov.“

Podobne ako ku každému kresťanskému sviatku, aj k Valentínovi sa viažu pranostiky. Napríklad nielen Angličania veria tomu, že v tomto období si hľadajú svoju polovičku operenci, najmä holuby a labute si volia svojich partnerov na celý život. Okrem toho naši predkovia mali pre každé obdobie, teda aj na február, presne vypočítané predpovede počasia: hromničný odmäk striedala tvrdá valentínska zima, na ktorú nadviazala peterská zima a nasledoval matejský odmäk.

Potreby a požiadavky terajšej spoločnosti sú často povrchné. Namiesto vlastných zvykov a obyčají uprednostňuje sviatky, ktorých pôvod ani nepozná. Ľudia bezhlavo kupujú drahé predmety, aby vyjadrili lásku a úctu iným, avšak prejavy citov by nemali byť len jednodňovou záležitosťou. Nestarajú sa o nedotknutosť a čistotu vlastných sviatkov. Dovoľte mi, aby som na záver citoval myšlienku Boženy Němcovej: „Aj keby sa človek všetkého nasýtil, lásky sa nenasýti. Ak chceš vidieť biedu, pozri sa na seba. Ak chceš vidieť zmätok, pozri sa vôkol seba. Ak chceš vidieť šťastie, pozri sa hore.”

Atila Rusnák

Benefičný fašiangový ples v santovskej škole

Rodičovské združenie Základnej školy v Santove 25 rokov usporadúva fašiangové plesy pre rodičov, obyvateľov obce a ich známych. Nebolo to inak ani v tomto roku a tak prvú februárovú sobotu sa naplnila aula školy. Vyše 150 ľudí sa zabávalo na hudbu kapely Mondschein z Verešváru. Hoci v Santove je zvykom meškať na ples, v tomto roku sa večera mohla začať načas. Možno preto, lebo tentoraz organizátori vylosovali majiteľov troch lístkov na večeru, ktorí dostali darčeky, ale možno preto, lebo ľudia sa chceli dlhšie zabávať. Isté však je, že stoly s večerou, ktorú pripravila jedna mamička, účastníci bálu rýchle obsadili.

Prítomných privítala starostka obce Eva Csicsmanczaiová, ktorá pripomenula, že hoci škola od januára nepatrí pod správu obecného úradu, podľa svojich možností jej bude pomáhať. Prítomným sa prihovoril aj riaditeľ školy Péter Rudas, ktorý je na čele inštitúcie od 1. decembra minulého roku. Po úvodných slovách sa rozprúdila dobrá nálada a na prvé tóny sa zaplnil tanečný parket. Hoci kapela prišla zo susedného mesta, ovláda aj slovenské piesne, na ktoré sa Santovčania veľmi dobre zabávali.

Ako nás informovala vedúca rodičovského združenia Marianna Nyiriová, príjem z plesu venujú na zakúpenie školských pomôcok, na letný tábor detí a na výmenu dverí na šatniach na chodbách školy.

Jednu z troch hlavných cien (dve boli mobilné telefóny) venovala do tomboly miestna keramikárka Gabriela Némethová Weberová, ktorá zhotovila keramické nástenné hodiny s erbom obce. Ďalšie ceny do tomboly venovali miestne firmy a rodičia.

Už tradične je ples príležitosťou pre dospelých, aby sa prezliekli do masiek. Nebolo to inak ani v tomto roku. V súťaži o najlepšiu individuálnu masku vyhral archanjel Gabriel a ako skupina boli najlepší punkovia. Organizátori pripravili aj fašiangový kvíz, v ktorom spomedzi množstva správnych lúštiteľov vylosovali Evu Borszékiovú. Na ples mohli gazdinky priniesť fašiangové špeciality. Najlepšie šišky upiekla Silvia Pallaiová Ferencziová. O polnoci podávali tiež šišky, tie však upiekla Gyöngyi Kormošová. Zábava trvala, ako ináč, do bieleho rána, keď sa účastníci plesu rozchádzali so sľubom: O rok opäť prídeme!

(ef)

Na slovíčko s Annamáriou Seifertovou
Sme otvorení každej iniciatíve

Od roku 2007 pracuje Anna Seifertová spolu s Gizelou Molnárovou v mlynskom regionálnom stredisku Regionálneho osvetového strediska Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Predtým vyučovala slovenčinu v základnej škole v Senváclave, v novembri 2010 sa jej narodila dcéra Lujza. V súčasnosti je na materskej dovolenke a do práce nastúpi v polovici februára. S absolventkou budapeštianskeho slovenského gymnázia a Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti na odbore slovenčina sme sa rozprávali o novom Stredisku pilíšskych Slovákov, o slovenčine a o materstve.

- Ako vieme, po otvorení nového strediska prišlo nákladné auto a zobralo všetok nábytok a potom dlho stála budova prázdna. Čo sa stalo?

- Na otvorenie nebol hotový objednaný nábytok, mali sme ho prenajatý, a ten náš sme dostali dva týždne po otvorení domu. Jeho kapacita je pre 120 ľudí. Máme tri hosťovské izby, kde sa zatiaľ môžu ubytovať dvaja. Plánujeme však vytvoriť galérie v týchto izbách a tak v nich budeme môcť ubytovať 4 osoby.

- Kedy očakávate hostí, kedy budú izby kompletne zariadené?

- Povedala by som, že koncom leta alebo na jeseň.

- Čo ponúka nový slovenský dom v Mlynkoch?

- Podľa našich predstáv tu budú môcť usporiadať svoje podujatia Regionálne osvetové stredisko SOC CSSM, Slovenská samospráva v Mlynkoch, Združenie a regionálne stredisko pilíšskych Slovákov, ale aj všetky slovenské spoločenské organizácie a samosprávy pôsobiace v tomto regióne. Patrí sem 13 pilíšskych slovenských osád. Prvé podujatie bolo 5. decembra, už tradičná mikulášska akcia mlynskej slovenskej samosprávy, v polovici decembra sme hostili folkloristov troch súborov z okolia Nitry, ktorí predviedli dojímavý adventný program, na ktorý sme očakávali záujemcov z bližšieho okolia, ale počasie nežičilo a tak prišli iba ľudia z Pomázu. Bolo nás skoro osemdesiat. Pre našich hostí sme pripravili večeru a publiku sme ponúkli varené víno a salónky. Po úspešnom plese pilíšskych Slovákov, keď sa v dome zabávalo skoro tristo ľudí, Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiada v priestoroch domu VI. Šiškový festival, na ktorom sa tiež zúčastnia hostia aj z okolitých pilíšskych slovenských osád. (Rozhovor s A. Seifertovou sme nahrali počas plesu pilíšskych Slovákov - pozn. E.F.) V čase pôstu požiadame o vystúpenie členov divadla Slovenského divadla Vertigo. Na Veľkú noc plánujeme uskutočniť interaktívnu remeselnícku dielňu pre deti, výstavy a premietanie filmov, ale uvažujeme aj o oblievačkovom bále. No všetko sa odvíja od financií, ale záleží aj na tom, aký bude záujem. Sme otvorení každej iniciatíve, ktorá posilňuje identitu Slovákov v okolí.

- Je v dome stála služba?

- Od februára budeme mať údržbára na štyri hodiny a ja by som sa mala stať vedúcou domu. Neplánujeme nepretržitú otváraciu dobu, ale každý deň tu niekto bude a bude možné nás zavolať.

- Môžu sem prísť organizovať podujatia aj ľudia z iných osád?

- Sme absolútne otvorení podujatiam 13 slovenských samospráv a aj ich očakávame. V blízkej budúcnosti usporiadam stretnutie so slovenskými aktivistami pilíšskych slovenských osád, na ktorom by som chcela zmapovať ich predstavy.

- Ako prijali obyvatelia Mlynkov otvorenie domu? Dlho sa staval, boli okolo neho rôzne problémy. Prijali ho už za vlastný alebo si naň iba zvykajú?

- Na otváracej slávnosti 2. októbra sa zúčastnilo veľa tunajších občanov, ale lepšie si ho mohli obzrieť až na mikulášskom a neskoršie na adventnom podujatí. Zdá sa im pekný, a myslím si, že si tu nájdu svoje miesto a obľúbia si ho.

- Miestne folklórne súbory tu majú svoje skúšky?

- Áno, každý druhý piatok skúšajú členovia slovenského pávieho krúžku, ktorý pôsobí v Mlynkoch už skoro polstoročie. Členovia Tanečného súboru Pilíš nás však nepožiadali o stály termín, ale používajú naše priestory pred vystúpeniami na skúšky.

- V Békešskej Čabe je podobný dom, ktorý patrí tamojším Slovákom. Tam pôsobí výšivkársky krúžok, majú aj citaristov. Plánujete aj vy takýmto spôsobom zmobilizovať miestnych občanov a Slovákov z okolitých dedín, aby ste takto rozšírili paletu aktivít domu?

- Myslím si, že ak bude požiadavka, budeme sa snažiť vyhovieť. Sme otvorení programom, ktoré slúžia na zveľadenie kultúrnych aktivít. Predstavitelia mladých nás už vyhľadali, chceli by tu organizovať diskotéky a plesy, ale nad tým ešte pouvažujeme. Sú aj takí, čo by mali záujem usporiadať u nás svadbu. Nebránime sa ani tomu, len by sme chceli vytvoriť optimálne podmienky.

- Ako zosúladíš túto náročnú organizátorskú prácu s materstvom?

- Pomáha mi rodina a verím, že to tak bude aj naďalej.

- Nakoľko je slovenčina prítomná vo vašom rodinnom živote?

- Slová a pomenovania, ktoré moja dcéra už pozná, sú primerané jej veku. Napríklad vie už názvy zvierat a má veľmi rada slovenské ľudové piesne, ktoré som počúvala aj počas tehotenstva. U nás je prvým jazykom maďarčina, lebo môj partner je maďarskej národnosti. Pochádza z Vojvodiny a vie aj po srbsky, ale zatiaľ sa srbčina v našej rodine neuplatnila. Keď sme na návšteve u rodiny môjho muža a ideme do obchodu, často si vypomôžem slovenčinou. Keď moja dcérka nastúpi do materskej školy, nebude pre ňu slovenčina cudzia. Doma sa rozprávame po slovensky, aj jej stará matka sa s ňou „vypráva“ po slovensky. Ťažko si viem predstaviť takú životnú situáciu, v ktorej by sa moja dcéra neučila po slovensky a nechodila v Mlynkoch do materskej a základnej školy, na ktoré mám veľmi dobré spomienky. Je pre mňa veľmi dôležité, aby sa moja dcéra učila po slovensky.

Za rozhovor ďakuje
Eva Patayová Fábiánová

Ečer
Sila regiónu je v jednote kultúry

Slovenské regionálne kultúrne stredisko Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (OC CSSM) v Ečeri usmerňuje kultúrny život slovenských osád ležiacich v blízkosti Budapešti, resp. tých lokalít, ktoré sa stali súčasťou mestských častí hlavného mesta. Patrí sem Albertirša, Cinkota (XVI. obvod Budapešti), Čemer, Čomád, Dabaš - Šára, Ečer, Išaseg, Kerepeš, Kerestúr (XVII. obvod Budapešti), Maglód, Malá Tarča, Peterka, Piliš, Sejď, Šóškút, Tárnok, Vacov, Vácegreš a Veľká Tarča. Takmer v každej osade pôsobí tanečný súbor alebo spevácka skupina. Vďaka úzkej spolupráci prezentujú lokality naše kultúrne dedičstvo v spoločnom programe. Zachovaniu tanečnej kultúry slúži projekt Tanečná zábava pre najmenších, kde sa schádzajú škôlkari z celého regiónu a pod vedením odborníka si osvojujú slovenské detské hry.

V regióne žijú Slováci katolíckeho a evanjelického vierovyznania. Aby sme si uchovali aj naše duchovné dedičstvo, regionálne kultúrne stredisko v Ečeri každoročne poriada púť slovenských katolíkov a každý druhý rok stretnutie evanjelikov.

V novembri, na Martina, organizujeme páračky, na ktorých prezentujeme našu tradičnú kultúru: tance, piesne, kroje a gastronómiu.

Gastronomická publikácia Takto varila starká v slovenskom i maďarskom jazyku predstavuje slovenské jedlá osád tohto regiónu zoradené podľa výročných zvykov. Nápad vnukli gastronomické podujatia, ktoré usporadúvajú každý rok jednotlivé obce.

Možnosť osvojiť si slovenský jazyk v rámci školskej výučby nám vzali pred takmer sto rokmi. Hľadáme všetky možnosti, ako prejaviť svoju identitu. Spoločne chránime a pestujeme dedičstvo našich predkov, čoho sa silne pridržiavame. Sila nášho regiónu a komunít je v jednote kultúry.

                        Ondrej Csaba Aszódi
vedúci slovenského regionálneho kultúrneho strediska

Vagaše - vrch sveta

Keď Mária Terézia poslala Slovákov do Rumunska ako drevorubačov, bol to pre týchto ľudí nový začiatok. Možno si mysleli, že to bude začiatok nového a krajšieho života, ale nebolo to tak, ako si želali. Slováci rúbali stromy, spracovávali drevo vysoko v horách, na kopcoch, a tam je život ťažký.

V Rumunsku sú známe slovenské komunity v horách. Slováci z Novej a Starej Huty, z Gemelčičky, Šarian. Samozrejme sú to veľké dediny, lenže Slováci sú aj v Bihore a v Salaji, ktorých ľudia doteraz nepoznali. Žijú práve na Vagašoch.

Miesto, na ktorom sa rozprestiera táto malá dedinka, je nie náhodou rovnako vzdialené od okolitých mestečiek. Z Vagašov je 8 km do Borodu, 8 km do Negreni a 8 km do Tuša. Asi preto niekto povedal, že je to „vrch sveta”.

Večer, keď je dobré počasie, vidíme z tohto vrchu celé okolie ako na dlani, tisíce svetiel, ktoré sa nám zdajú malinké, a máme pocit, že ich môžeme zhrnúť na kopu. Myslíme si, že sme víťazi nad vrchmi aj dolinami, lenže sme iba na kopci a pozeráme sa do diaľky.

Dnes v tejto malej dedinke žije asi 30 rodín a veľká časť obyvateľov sú starší ľudia. Naši dedovia rozprávajú, že Slováci prišli rúbať drevo na kopec, ktorý Rumuni volali „Dealul corbului“, a keď stromy na kopci vyrúbali, spravili tam „vagaš-ta“, čistinku, ktorá ostane po vyrúbaní a na nej si začali robiť najprv koliby z dreva. Napokon si tam vystavali aj domy a založili si malú osadu, ktorú nazvali Vagaše. Táto dedinka ostala, rástla, Rumuni ju nazvali „Dealul corbului“ a tak existuje aj dnes.

Ľudia na Vagašoch žili ťažko. Nezabúdajme, že je to kopec v nadmorskej výške 850 metrov, sú tu veľmi kruté zimy, lebo sneh nafučí aj 2-3 metrové záveje a vtedy sú ľudia odrezaní od sveta. Lenže oni si na ten život zvykli a neodišli z Vagašov. Naučili sa bojovať s prírodou a so zlým počasím. Na začiatku 20. storočia ešte nemali školy a ich deti chodili do prvej triedy asi 10 kilometrov. Pretože učiteľov bolo vtedy málo, museli nosiť učiteľovi do „borodského jarku“ jedlo, aby tam mohol žiť a učiť ich.

V polovici 20. storočia dostali Vagašania učiteľa. Vyučoval v jednej izbe, ktorú mu poskytol niekto vo svojom dome. Detí však bolo stále viac a podľa zákona sa museli vzdelávať aj dospelí, ktorí nechodili nikdy do školy a mali sa naučiť čítať a písať. Bola to situácia, keď išli do prvej triedy matka alebo otec spolu s dieťaťom a boli spolužiaci. Stávalo sa, že učiteľ išiel za svojou žiačkou na zálety, alebo sa do nej zaľúbil, pretože to bola krásna 20-ročná dievčina.

Túto kritickú situáciu - chýbajúca škola a potreba vzdelávania sa v materinskom jazyku - riešili aj na príslušných úradoch na Slovensku. Úspešne. Prišli Slováci a postavili Vagašanom školu, ktorá fungovala až do roku 2007, kedy ju rumunský štát zmodernizoval a opravil. V súčasnosti do nej chodí 9 žiakov od prvej po štvrtú triedu.

Život na Vagašoch bol vždy ťažký. Ľudia boli chudobní, nemali sa kde zamestnať. Chlapi, ktorí chodili robiť do bane museli prejsť pešo 10 -15 km denne. Jesť bolo málo, pretože pôda je tu neúrodná, pestujú sa prevažne zemiaky. Do mesta chodili zriedka, lebo museli ísť peši. Cesty neboli a dobytok, ktorý mali doma, šetrili na oranie a na iné využitie. Takže nákup nosili na chrbte. Jedávali najskôr žitný chlieb a zemiaky. Hydinu a svine si ťažko dochovali, lebo nemali zrno. A najhoršie to bolo v zime, keď bol sneh. Ľudia si stavali domy tak, aby v nečase nemuseli vyjsť von. Drevo mali pod strechou, jamu so zemiakmi pod posteľou, slaninu a múku na povale a k statku si čistili chodník, alebo išli na lyžiach, tak isto aj po vodu, alebo si topili sneh. Varili z toho, čo mali doma, pretože na nákup mohli ísť až keď sa sneh roztopil. Ťažko im bolo aj preto, lebo nemali peniaze. Robili to, čo ich naučili ich dedovia: rúbali a pílili drevo a potom ho predávali.

Čas prešiel a civilizácia sa začala dotýkať aj Vagašanov. V roku 2005 sa zaviedla elektrina, ktorú im financoval rumunský štát a v roku 2007 im Európska únia vyasfaltovala cestu. Bola to radosť, ale zároveň aj šok pre týchto ľudí. Zrazu mali v dome svetlo, televízor, počítač. Teraz si už môžu kúpiť autá a nemusia chodiť pešo. Ich deti chodia do škôl mikrobusmi, samozrejme majú aj internet a rozprávajú sa so svojimi blízkymi a známymi, ktorí odišli do zahraničia alebo do väčších miest. Mnohí aj teraz radi navštívia dedinu, v ktorej vyrástli a ukazujú svojim deťom: „Tam som chodil husi pásť, tam som pásol kravy....”

Takže Vagaše sú akoby dve civilizácie. Alebo možno dva svety: ten starý, ktorý ešte existuje, lebo tam ešte stoja tie staré domy s jamami na zemiaky, vystavané z dreva, v ktorých ešte žijú staré babky a dedkovia, pamätajúci sa ako za Ceaušesca nosili nákup na chrbtoch alebo na vozoch, keď už mali kone. Pamätajú si, ako im založili obchod, ale aj tam museli ísť na vozoch s koňmi. Dnes sa dožili nového: vidia novú civilizáciu, nový svet, v ktorom im vnukovia vozia na autách všetko, čo potrebujú, alebo sanitka príde po nich a nie tak ako vtedy, keď ženy rodili doma, alebo ľudia zomierali z prechladnutia alebo na zápal pľúc.

A takisto im vnukovia rozprávajú, že mládež sa prišla pozrieť k prameňu rieky Barcau, k miestu, kde oni kedysi napájali statok a ovce. Alebo ako mládež obdivuje „piatra ciutii’’ - tú veľkú skalu, kde sa oni skrývali v lete pred dažďom, lebo je tam malá jaskyňa a krásne miesto na vychádzky a turistiku. Dedovia dnes tvrdia, že dakedy to bolo miesto pre zbojníkov a valachov.

Vagaše majú krásne miesta hodné obdivu pre návštevníkov, ale naša ťažoba sú aj podnes zimy, pretože sa musíme doprosovať, aby nám prišli cestu odhrnúť a vyčistiť a veľmi sa im páči, keď ich prosíme. Na autách musíme mať vždy reťaze. Lenže my sme trpezliví ľudia a či sa nám to páči alebo nie, musíme všetko znášať tak, ako to bolo vždy.

Danka Farkašová
učiteľka na Vagašoch