Spomienka na Dr. Michala Antala

Uplynulo už 10 rokov, čo nás navždy opustil Dr. Michal Antal. Do našich sŕdc sa zapísal nielen ako dobrý otec, skúsený lekár, funkcionár, ale aj ako významný človek - Slovák, ktorý kládol vždy veľký dôraz na zachovávanie slovenskej kultúry, tradícií, jazyka. Ako dlhoročný predseda Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši sa podieľal aj na upevňovaní bezkonfliktného spolunažívania viacnárodnostného obyvateľstva vo svojom meste.

Spomínajme na neho s úctou. Česť jeho pamiatke!

Členovia Slovenskej národnostnej samosprávy v Slovenskom Komlóši

Riadky bytia - nový knižný titul Evy Bachletovej

Nedávno vyšla kniha Riadky bytia autorky Evy Bachletovej, publicistiky, poetky, prozaičky, ktorá pôsobí na Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave. Viac ako dvadsaťpäť rokov publikuje novinárske prejavy, prózu a poéziu v kresťanských a sekulárnych médiách a publikáciách, doma i v zahraničí. Knižka Riadky bytia je súborom esejí, reflexií a úvah, v ktorých sa autorka s čitateľmi delí o svoj pohľad na duchovný, filozofický, spoločenský kontext doby. Texty sú svedectvom autorkinho života s Bohom, jej cesty viery, jej cesty za poznaním.

Knižka Riadky bytia je tretím samostatným titulom autorky. Vyšla vo Vydavateľstve VIVIT, s.r. o.

Predkladaná nová publikácia Bachletovej začína esejami (18), kde sú predostreté témy, spomienky na Dolnú zem - Moja Dolná zem - Naplnenie času v Berinčoku, str.11 - 16, totiž Poľný Berinčok na Dolnej zemi je rodiskom jej mamy a starých rodičov a prostredníctvom nich si toto mestečko Eva Bachletová „privlastnila“, akoby bolo aj jej rodiskom. „Nosím ho v duši a v srdci“ dozvedáme sa o tom, čo vytvára autorkine vnímanie a podmieňuje vnímanie aj jej sveta. Na str. 22 pod názvom Slová solúnskeho brata čítame „V utorok 14. februára 2012 uplynulo 1143 rokov od úmrtia byzantského filozofa, teológa, misionára svätého Metoda a zakladateľa slovanského písomníctva Konštantína Filozofa“. Autorka pripomína v aktualizovanom odkaze veršovanú skladbu Proglas, píše o viacerých dostupných prekladoch Biblie, ktoré sú nám k dispozícii, ale dôrazne nám v eseji predkladá na str. 23 „A pritom tak veľmi sa potrebujeme vrátiť k slovám, starým, zaprášeným pravdám, z ktorých cítiť úžas nad bytím, vášeň z odkrývania tajomstiev duše a sveta“. Autorka vidí našu životnú realitu, „keď sa nám treba upokojiť a prinavrátiť sa k slovám, ktorými opäť precitneme“. Oprašujeme slová, autorka nás pozýva. Mnohorako vie rozjímať v eseji Blízkosť srdca str. 38, Ľudstvo na kolenách, str.39. Významovo, myšlienkovo i umelecky sa vyníma - aspoň tak sa mi to javí - v časti Reflexie na str. 44 - 45 pod názvom Moje (nájdené) bytie osobné vyznanie autorky o láske, o ženskej erotickej odvekosti, o realite, ktorá mätie našu myseľ, o tom, aká silná, vášnivá, neutíchajúca, prežívajúca, bytostne prebývajúca je láska. Odveká téma. Avšak rozhodujúca, keď dnes už z vedeckých výskumov vieme o pozitívnej energii lásky, citu, o pozitívnom myslení. Ako sa zdokonaliť, aby sme v živote obstáli? V empatii, v asertivite, v poetoterapii v arteterapii. Autorka smeruje k podstate problému, vedie nás k chápaniu, k vnímaniu v súvislostiach, ide až ku neuchopiteľnej energii ponad materialistický výklad sveta a upozorňuje na staronový objav, keď píše na str. 45: „A moje roztrhané dlane prosia Boha opäť - o zmilovanie.“ Na čo autorka ukazuje? Na to, čo všetci tušíme, ale nechceme vždy rozumieť, že je pochopiteľná hranica života, ale nie lásky...

Eva Bachletová vyzýva ku konzultácii, k debate, k pozastaveniu nášho vedomia a svedomia, akoby autorka akcentovala - postoj, človeče, chvíľa tu na zemi je okamih tvojho jestvovania, prebuď sa k pravej podstate ľudskosti neváhaj ani na okamih, ak si nedokážeš uvedomiť jedinečnosť svojho bytia, bude neskoro, bude zabudnutie. Ba dokonca zatratenie. A čo potom, keď bude raz neskoro? Eva Bachletová nemoralizuje, nenapomína, skôr akcentuje niečo, čo odvždy bolo ľudské. Napokon nielen zlé, ale i niečo, čo súvisí s dobrom. Pomáha nám prežiť v nechránenej zóne ľudského fluida, nie prežívať zo dňa na deň ako neslobodní duchom, závislí na krátkodobej požiadavke doby, ale skôr sa prinavrátiť k hľadaniu a skutočnému poznaniu lokálnych nie celkom globálnych problémov ľudstva, nie k mediálnym nátlakom či pretlakom a ku všakovakým kopírovaniam ľudských príbehov.

Eva Bachletová zdôrazňuje originalitu, jedinečnosť čo v krátkych zamysleniach (tvorí ich 43) a modeluje súčasť predstavovanej knihy. Témy zamyslení súvisia s kultúrnym a kresťanským chápaním života, začítame sa do myšlienok o Veľkej noci, Nádej Veľkej noci, str. 88, Nedeľa v nás, str. 92, Jednoduché bytie, str. 94, a iné, kde v krátkej prozaickej forme výstižne reaguje s osobnou reflexiou a prežívaním na pozadí odosobnenej nevšímavej civilizácie.

Na záver krátke zhrnutie. V slovenskej literatúre žánrovo rozmanitej je každý originálny záblesk osviežením. Existuje množstvo možných štýlových i tematických, žánrových postrehov, krátka esej, zamyslenia či reflexie Evy Bachletovej sú objavné v kultúrnom i umeleckom rámci. Texty sú uspôsobené pre mediálnu prezentáciu, ale v neposlednom rade so záujmom sa do textov môže začítať aj mladá generácia. A vôbec, sú podnetom pre rozhovory a ozajstné zanyslenia. Sú krátke, výstižné, akási poézia v próze. Bez zbytočného pátosu autorka brilantne spája dôležitosť duchovnosti so životným údelom človeka. Kúzlo krátkeho textu a bohatstvo myšlienok, ktoré ponúka v knižke Riadky bytia Eva Bachletová budú akiste podnetným príspevkom ku ďalšej odozve. Knihu esteticky a výtvarne dopĺňajú ilustrácie Ľ. Prudilovej - Dohnányovej, Ľ. Sitákovej a K. Prudila.

PhDr. Ľubomíra Miháliková, CSc.
(krátené)

Fašiangový ples v Kétšoproni

V materskej škole boli fašiangy 1. februára. Deti spolu s rodičmi naplnili veľkú sálu kultúrneho domu. Deti dvoch skupín Lienka a Ježko si obliekli všelijaké maškary. Streli sme sa s princeznami, kráľovnami, ale navštívil nás aj Supeman, či Spiderman. Deti pod vedením Eriky Szatmáriovej Balogovej vystúpili s piesňami, riekankami a ľudovými hrami a tak sa v krátkom programe rozlúčili so zimou. Fašiangová zábava sa skončila losovaním cien tomboly.

8. február. Tento deň bol rušný pre celú školu. Žiaci, aj učitelia sa veľmi tešili na tento deň. Hoci je naša škola malá, má len 92 žiakov, skoro každý žiak si obliekol masku. Ples sa začal tanečným programom. Bývalá žiačka našej školy Bettina Priskinová so svojím partnerom nám predviedla štandardné tance. Po nich nasledovali mažoretky z Čorvásu. Potom sa každý predstavil vo svojom kostýme, najmä žiaci nižšieho stupňa. Tretiaci spolu s triednou učiteľkou boli futbalové družstvo. Štvrtáci predstavovali olympionikov. Piataci nám predviedli na javisku klavír. Šiestaci urobili paródiu na X-faktor. Nazvali sa X-traktor a zatancovali aj na nový šláger Gangam Style. Najviac sa premenili siedmaci, ani sme ich nespoznali. Chlapci zahrali kočky z nákupných stredísk a dievčatá „Čierne divé mačky”. Ôsmaci pripravili módnu prehliadku s ukážkou trendového oblečenia. Po predstavení nasledovalo hlasovanie. Tí, ktorí získali najviac hlasov, dostali darčeky. Každý, kto si kúpil lístok, mohol hlasovať. Potom nasledovalo losovanie cien tomboly. Program sa skončil diskotékou, na ktorú deti už veľmi čakali.

Erika Tóthová

Ivan Gašparovič aj medzi Slovákmi v Maďarsku

Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič bol 19. a 20. februára na dvojdňovej oficiálnej návšteve Maďarska. V Budapešti pred Alexandrovým palácom ho s vojenskými poctami privítal maďarský prezident János Áder. Cieľom stretnutí Ivana Gašparoviča s maďarským partnerom a s premiérom Viktorom Orbánom bolo prerokovať aktuálne otázky bilaterálnych vzťahov, regionálnej a európskej spolupráce oboch krajín v kontexte 20. výročia nadviazania diplomatických vzťahov medzi Bratislavou a Budapešťou. Prezident SR sa počas návštevy stretol i s predstaviteľmi Slovákov v Maďarsku.

Stav riešenia závažných otázok vyplývajúcich z ekonomickej krízy, ktoré zasahujú obe krajiny, si vyžaduje ešte intenzívnejšiu, zodpovednejšiu a dôveryhodnejšiu spoluprácu Slovenska s Maďarskom, povedal I. Gašparovič po stretnutí s J. Áderom. „Ani jedna krajina sama z tejto krízy len tak ľahko nevyjde, je potrebná spolupráca,” dodal najvyšší slovenský predstaviteľ. Zdôraznil, že s Áderom namiesto plánovaných 15 minút rokovali medzi štyrmi očami poldruha hodiny. „Naše vzťahy v poslednej dobe začínajú byť intenzívnejšie a intenzívnejšie nielen stretávaním sa, ale aj riešením problémov, o čom svedčí, že šesť miliárd eur obchodného obratu znamená dobrú spoluprácu, ale prečo by nemohla byť ešte lepšia,” konštatoval Gašparovič.

„Musíme si pomáhať pri vytváraní čo najužších kontaktov, nielen medzi politikmi, ale aj medzi ľuďmi. To je pre budúcnosť mimoriadne cenná devíza vzájomne si porozumieť, vzájomne sa rešpektovať a hľadať na riešenie otázok a problémov kompromisy, ktoré budú na prospech obidvoch našich krajín,” dodal.

Prezidenti sa zhodli v tom, že maďarskej menšine na Slovensku a slovenskej menšine v Maďarsku je potrebné poskytnúť dôkladnú ochranu.

„Napriek tomu, že v niektorých otázkach v tejto agende vychádzame z rôznych právnych koncepcií, menšiny považujeme za obohacujúce prvky oboch krajín,” podotkol.

Áder pripomenul, že so slovenským hosťom sa dohodli na tom, že existujúce nevyriešené a diskutabilné otázky bude možné riešiť len na základe princípu vzájomnej úcty a vzájomnosti. „Hovorili sme o otázkach dvojakého občianstva, o otázkach vzdelávania, ale aj o otázkach používania menšinového jazyka. Domnievam sa, že diskusia bola užitočná, pretože sme lepšie pochopili postoje toho druhého,” zdôraznil maďarský prezident. Prezident SR pozval svojho maďarského partnera na „čo najskoršiu” oficiálnu návštevu Slovenskej republiky. Slovensko oficiálne navštívil najvyšší maďarský predstaviteľ naposledy v januári 2011.

Ivan Gašparovič si našiel čas aj na to, aby položil veniec k pamätnej tabuli Jána Kollára na stene bývalého evanjelického kostola na Rákócziho triede. Tu sa stretol aj s biskupom Péterom Gáncsom, ktorý pripomenul, že cirkev je tiež akýmsi mostom medzi dvoma národmi, podobne, ako aj národnosti žijúce v oboch krajinách. Evanjelická farárka budapeštianskeho zboru Hilda Gulácsiová Fabuľová odovzdala vzácnemu hosťovi na pamiatku dvojjazyčnú publikáciu o histórii budapeštianskych slovenských evanjelikov, ktorú predstavili minulý rok v decembri pri príležitosti slávnosti na počesť 150. výročia osamostatnenia zboru.

Aj keď si Slováci a Maďari podľa Gašparoviča myslia, že sa navzájom poznajú dobre, domnieva sa, že by sa mali ďalej spoznávať, aby sa spoznali lepšie. Odznelo to v Slovenskom inštitúte, kde prezident Slovenskej republiky mal prejav pred plnou divadelnou sálou Slovenského inštitútu. Pri vchode vzácneho hostia vítali členky Slovenského pávieho krúžku z Mlynkov chlebom a soľou a zvítali sa ako starí známi, nakoľko prezident SR bol už dvakrát na neoficiálnej návšteve v podpilíšskej obci.

Slováci žijúci v Maďarsku si aj napriek ťažkým časom zachovali svoju národnú identitu. Vyhlásil to na stretnutí s predstaviteľmi krajanov v Budapešti prezident Ivan Gašparovič, ktorý Slovákom preto vyjadril svoj obdiv.

„Tie stáročia za ťažkých podmienok Slováci si zachovali svoj jazyk, zachovali si svoju kultúru, svoje tradície, zachovali si svoje územie a zachovali si aj svoju vieru. To je tá sila, ktorá nám umožnila dnes hovoriť, že Slovensko je zvrchovaný, samostatný štát,” konštatovala hlava štátu. Prezident SR poznamenal, že za 20 rokov, ktoré neboli ľahké, neboli jednoduché, Slovensko muselo prekonať ekonomické problémy po rozdelení Československa.

„Som hrdý na Slovákov a hrdý som aj na vás - Slovákov, ktorí žijete v zahraničí, že presne v takýchto istých intenciách ste si zachovali svoje národné cítenie. Ale hrdý som aj na to, že ako príslušníci iného štátu ste štátu lojálni. Ste občania Maďarska a ako občania Maďarska musíte obhajovať pozíciu Maďarska vo svete. To k tomu patrí. To isté si veľmi prajem, aby bolo aj na Slovensku,” zdôraznil Gašparovič, ktorý sa priznal, že mal iné poznámky popísané a zároveň vyslovil svoju vďaku za to, že má komu hovoriť po slovensky. Zároveň pripomenul dôležitosť podpory domovskej krajiny, ktorá musí dbať o svoje národnosti.

Po prejave prezidenta riaditeľka SI Jana Tomková pozvala prítomných na občerstvenie, počas ktorého sa účastníci stretnutia mohli porozprávať so slovenským prezidentom.

Na záver dvojdňovej oficiálnej návštevy Maďarska položil prezident veniec k pomníku hrdinov na budapeštianskom Námestí hrdinov a navštívil mesto Gödöllő, kde sa stretol so starostom a parlamentným poslancom Györgyom Gémesim, s ktorým hovorili o možnej spolupráci slovenských a maďarských miest na úrovni samospráv, resp. poslaneckých zborov.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Červená a päťcípa

Červená päťcípa hviezda je v Maďarsku opäť hitovou témou: spolu s ňou už možno zase slobodne ukazovať na verejnosti ďalšie symboly totalitnej moci - červenej i hnedo-čiernej. Ústavný súd situáciu zamútil, keď po nátlaku zo Štrasburgu rozšíril hranice slobody prejavu. Je zaujímavé, že nikomu nie je do smiechu, ako pred necelými dvoma desaťročiami, keď sa istá hviezda ocitla dokonca na súde... Ale nebola dosť červená, ani primerane päťcípa. Často si spomínam v týchto dňoch na prvú polovicu 90. rokov, keď sudkyňa sotva zvládala situáciu: najradšej by sa - spolu so mnou - bola nahlas rozosmiala, ale vážnosť taláru jej to nedovolil. Mala totiž skúmať červenosť a „päťcíposť“ hviezdy nad obľúbenou pizzériou, ktorej názov už bol samý sarkazmus: MaRxim. Bola to recesia na socializmus, ktorý bol ešte celkom blízko, preto sa s ním bolo treba lúčiť permanentne. MaRxim si zvolil metódu výsmechu. Už vtedy však platil zákon, podľa ktorého verejné vystatovanie symbolov totalitnej moci sa tresce. Tých symbolov vymenoval zákon päť: hákový kríž, SS-odznak, ďalej znak maďarských fašistov šípový kríž, no a kosák s kladivom a červenú päťcípu hviezdu. Dvojicu starších pánov iritovala tá hviezda a podali na Zoliho trestné oznámenie. Bol teda súd, na ktorom prokurátor v ohnivej reči dokazoval, že sa naplnila skutková podstata trestného činu a je jedno, či sú červené hviezdy pretiahnuté do tvaru A. Žiadal vyrubiť vysokú finančnú pokutu a, samozrejme, odstránenie symbolu totality. Obhajoba vyšla s farbou von: priznala, že to celé je iba recesia, hviezdy sú zdeformované, a keď bude treba, zavolá si expertov, aby určili, ktorá farba je vlastne červená. A to bol moment, keď sa aj súdny proces už-už posunul do recesie, ale sudkyňa zachovala vážnu tvár, a takisto seriózne napísala aj odôvodnenie pod oslobodzujúci rozsudok: dekorácia MaRximu nie je pre spoločnosť nebezpečná, je to iba karikatúra, nejatrí staré boľavé rany, ale skôr vyvoláva úsmev. Vtedy Zoli vyriekol toto: „MaRxim žil, MaRxim žije, MaRxim bude žiť! Veď aj Karči Marx povedal, že ľudstvo sa so svojou minulosťou lúči s úsmevom.“

A tu hľa, opäť straší červená hviezda. Lebo kvôli nej zrušil Ústavný súd zákon o symboloch totalitnej moci. Sťažoval sa šéf ultraľavicovej Robotníckej strany, ktorý pre červenú hviezdu na klope saka dostal trest, zašiel až do Štrasburgu a tamojší súd dal za pravdu jemu: červená hviezda je zložitejší symbol, nepredstavuje iba komunistickú totalitu. Ústavný súd však nevyňal zo zákona červenú hviezdu, ale zrušil celý zákon, a teda od apríla už nebude platiť zákaz ani na „hakenkreuz“, či šípový kríž a odznak SS, ani na dvojicu kosák-kladivo. A vládny politik môže konštatovať, že oprávnene sa cítia urazené židovské obce, aj ešte žijúce obete komunizmu či ich rodiny.

Z tohto si žarty nerobí nikto, ako z deformovanej maRximovskej hviezdy. Inak, je zaujímavé, že na fašistické symboly sa nezrodili žiadne vtipy, ale na komunistické celá séria. Napríklad: Kto je absolútny komunista? Kto sa holí kosákom a bije sa do hlavy kladivom, aby videl červené hviezdy.

Farby a fantázia Jany Melicherovej

Na deň sv. Valentína pripadla vernisáž výstavy malieb Jany Melicherovej s názvom Farba a fantázia v Slovenskom inštitúte Budapešť. Hrou na fujare „pozýval“ hostí Gergely Agócs. Po zaznení prekrásnych melódii sa slova ujal zástupca riaditeľky SI Peter Tomčík, ktorý pripomenul, že sa nestáva často, aby boli v stánku slovenskej kultúry v Budapešti inštalované dve výstavy: vo výstavných priestoroch na prízemí sú to maľby pedagóga Katedry výtvarnej tvorby a výchovy Pedagogickej fakulty UKF v Nitre a na druhom poschodí maľby J. Melicherovej. Skoro 20 rokov žije táto mladá maliarka, rodáčka z Handlovej, v Budapešti, kde začala pracovať ako vychovávateľka v budapeštianskom slovenskom internáte.

Po úvodných slovách sa prítomným prihovorila kurátorka výstavy Ildika Hugyeczová, ktorá pripomenula, že s Janou sa zoznámili po jej príchode do Budapešti, keď začala maľovať. Spomenula aj ich spoločný rozhovor, v ktorom sa mi vyznala, že počas maľovania nerozmýšľa a dobre jej padne táto činnosť. Stále ju ženie potreba maľovania a občas aj v spánku „vysníva“ nejaké námety. Maľuje väčšinou v noci, keď okolo nej všetko stíchne. Odvážne používa farby a častým motívom je vznik nového života. „Umenie ako také ma vždy priťahovalo. Už ako školáčka som bola schopná počmárať zošity počas hodiny, alebo som chodila do lesa kresliť ceruzkou stromy. No a potom ma do celého, tak povediac, namočil manžel, ktorý mi kúpil prvé olejové farby,“ priznala sa pre náš týždenník J. Melicherová.

Po príhovoroch nasledovala ďalšia hudobná zložka: G. Agócs nielen zahral na fujare, ale aj zaspieval slovenskú pieseň a po nej sa publiku predstavila žiačka budapeštianskeho slovenského gymnázia Antonela Morongová s populárnou slovenskou piesňou. Na záver vernisáže maliarka netradične obdarovala vystupujúcich a hostiteľov. Potom sa už účastníci vernisáže rozišli, aby si pozreli skoro 70 malieb a pri čaše vína sa porozprávali s maliarkou.

(ef)

Karneval v Moháči

Koniec fašiangov sa tradične nesie v znamení veľkolepých karnevalov. Najznámejší v Európe je benátsky a v Maďarsku moháčsky. Slovanské zvyky moháčskych Chorvátov a ich tradície si osvojili i tamojší Maďari, Nemci a Srbi. Dokázali ich pozdvihnúť na takú úroveň, že uprostred februára prilákajú do dvadsaťtisícového mesta tisíce návštevníkov. Hlavnými aktérmi poslednej nedele pred Popolcovou stredou sú bušovia - bursovníci. Tvoria ich muži a mládenci oblečení do zoomorfných a antropomorfných masiek. Najčastejšie si volia drevené masky turoňa, medveďa či kozy, ktoré zakrývajú celú hlavu, ale aj masku čerta, slameníka a bosorky. Oblečené majú kožuchy a biele plátenné gate. Vyzdobení sú drevenými vidlami, zvoncami, rapkáčmi a buteľkami, v ktorých je - aspoň spočiatku - dačo na zahriatie. V Moháči sa nedeľné oslavy začínajú preplavením bušov cez Dunaj, aby potom za veselej, rezkej ľudovej hudby, vystrájajúc huncútstva sa vydali na dvojhodinový sprievod ulicami mesta.

Tohto roku prišlo rekordných osemdesiattisíc ľudí na hlavný program karnevalu v Moháči. - Viacej návštevníkov by mesto ani neunieslo - povedala pre MTI jedna z hlavných organizátoriek Emese Hegedűsová. K tomu dodala, že na nedeľnom sprievode sa zúčastnilo 1015 ľudí v maskách, z toho viac ako 900 bušov.

Popularita podujatia, ktoré v roku 2009 zaradilo UNESCO do svetového kultúrneho dedičstva, z roka na rok rastie, hlavné programy lákajú čoraz viac ľudí. V dave zvedavcov boli návštevníci nielen z celého Maďarska, ale aj zo zahraničia, najmä z Nemecka, Chorvátska, ale aj zo Srbska, Rumunska, Poľska a Francúzska.

Andrea Szabová Mataiszová

Krompachy a Békešská Čaba
Oficiálne spriatelené mestá

V týchto dňoch podpísali na mestskom úrade v Krompachoch zmluvu o spolupráci spriatelených miest. Informovala o tom maďarské médiá tlačová služba primátorského úradu v Békešskej Čabe. Dolnozemské hlavné mesto Slovákov Békešská Čaba reprezentoval vicestarosta mesta Tibor Kiss, členmi delegácie boli predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando a poslanec mesta, člen osvetového, mládežníckeho, výchovno-vzdelávacieho a športového výboru Sándor Futaki.

Občianske organizácie obidvoch miest majú úzke kontakty už dlhé roky. V poslednom období si uvedomili na obidvoch stranách potrebu oficiálnej spolupráce. Dohodu podpísali primátorka Krompách Iveta Rušinová a vicestarosta Békešskej Čaby Tibor Kiss. Vedúci predstavitelia partnerských miest zdôraznili, že sa tešia rozvoju spolupráce a vyjadrili nádej, že styky spriatelených miest budú plodné. Zmluva dáva príležitosť na to, aby sa mestá spoločne uchádzali o granty financované EU.

Krompachy ležia v údolí rieky Hornád, v nadmorskej výške 360 - 450 m n. m. Severne ich ohraničujú Levočské vrchy a masív Branisko, na juhu Volovské vrchy. Najstaršie písomné správy pochádzajú z r.1282, kedy už boli Krompachy významnou osadou a jedným zo stredísk baníctva a hutníctva a to až do konca 20. storočia. V 19. storočí vznikla postupne z malých železiarskych hámrov akciová spoločnosť pod názvom Krompašské železiarske ťažiarstvo. Postupne boli vybudované valcovne železných a medených plechov. Na prelome 19. a 20. storočia bola najväčšou železiarňou v bývalom Uhorsku. V roku 1921 došlo ku krvavým udalostiam, známych pod názvom Krompašská vzbura. Mesto dodnes zachováva kultúrne tradície, čoho dôkazom je existencia dychovej hudby s 90-ročnou históriou, robotnícky spevokol, folklórne súbory Krompašan a Krompašanček, či cirkevný spevácky zbor Cantica Christiana. Medzi historické pamiatky a zaujímavosti mesta patrí klasicistický, rímskokatolícky kostol sv. Jána Evanjelistu z roku 1774, evanjelický kostol, kaplnka sv. Jána Nepomuckého z roku 1776, baroková kúria zo 17. storočia, pamätník Krompašskej vzbury, železiarsky hámor na Starej Maši, či prvá vodná elektráreň na východnom Slovensku. Vybudovaním špičkového lyžiarskeho strediska Plejsy mesto nadväzuje na mnohoročné výnimočné postavenie v alpskom lyžovaní na Slovensku.

Andrea Szabová Mataiszová

Vyznamenanie malokerešským Slovákom

Vedenie mesta Malý Kereš pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry usporiadalo sériu podujatí. Na otváracej slávnosti odovzdali diplomy Za Malý Kereš Anne Valencziovej Maglódiovej a Sándorovi Matusikovi za vyše desaťročnú činnosť v prospech zachovania a šírenia slovenských tradícií. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka Základnej umeleckej školy Zsuzsanna Soltiová Samuová. Po jej slovách riaditeľka Múzea Sándora Petőfiho Ilona Kispálová Luczaová povedala niekoľko slov o maďarskej štátnej hymne, o básnikovi, autorovi textu hymny Ferencovi Kölcseym a načrtla obraz tohto historického obdobia. Diplomy vyznamenaným slávnostne odovzdali starosta mesta László Domonyi a v mene kultúrneho výboru mestského poslaneckého zboru Márta Szabová Lovászová. Slávnosť pokračovala koncertom žiakov hudobnej školy a študentov gymnázia Sándora Petőfiho.

Anna Valencziová Maglódiová patrí medzi tých, ktorí hovoria po slovensky a s nadšením chránia tradície svojich predkov. Je zakladajúcou členkou malokerešského slovenského speváckeho zboru a citarovej skupiny, je aj najstaršou speváčkou. Slovenské ľudové piesne nielen učí, ale spevákov sprevádza aj na citare. Pani Anna je hlavnou strážkyňou pečenia tradičných „pobehujúcich“ („szaladgálós”) závinov a je nenahraditeľnou účastníčkou závinového festivalu.

Sándor Matusik je harmonikár v miestnom slovenskom speváckom zbore a člen citarovej skupiny. Vďaka svojmu otcovi, ktorý kedysi hral na trúbe v miestnej železiarskej dychovke, už od detstva vyrastal s hudbou. Mal sotva osem rokov, keď už aj on hral na trúbe v dychovke. Neskôr začal s ťahacou harmonikou, so svojimi kolegami pravidelne hral na svadbách. V 60. rokoch napísal svoju prvú skladbu, prvý celoštátny úspech získal na súťaži v roku 1989 s dielom napísaným na pamiatku sólovej speváčky Very Jákóovej. So skladbou Oplakávam svoje šťastie, ktorú zaspievala Katalin Madarászová, vďaka hlasom publika získal druhé miesto. Viackrát sa zúčastnil na Olympiáde ľudových piesní, raz postúpil do finále, v roku 2009 mu udelili mimoriadnu cenu. Výber jeho piesní vyšiel aj na cédečku. Dlhé roky je členom slovenského speváckeho zboru, kde spevákov sprevádza na harmonike.

Zsuzsa Boda - aszm

Najstaršia obyvateľka Luciny má sto rokov
„Hospodin mi pomohol do tadeto”

V Lucine je každá tretia nedeľa v mesiaci sviatok. A to nielen preto, lebo je koniec týždňa a je voľno, ale hlavne preto, lebo sa konajú slovenské bohoslužby v miestnom evanjelickom kostole, na ktorých sa zúčastňuje veľa veriacich. Slúži ich putujúca farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová. Tretia februárová nedeľa bola ešte slávnostnejšia ako doterajšie. Práve v ten deň, 17. februára oslavovala sté narodeniny Lucinčanka Mária Sartorisová Pribišánová, ktorú pozdravili aj v rámci bohoslužby. Do kostola ju odprevadili členovia rodiny, nie však všetci, lebo má dve dcéry, štyri vnúčatá, šesť pravnúčat a štyri prapravnúčatá.

Nestáva sa často, aby sa v našich končinách ľudia dožili takého vysokého veku, takže som neváhala a vybrala som sa do novohradskej slovenskej obce. Predsedníčka slovenskej samosprávy, miestna aktivistka Katarína Völgyesiová Pribišánová ma najprv odprevadila do domu Sartorisovcov, aby som sa stretla pred slávnosťou aj osobne s tetou Markou, ako ju v Lucine volajú.

Privítala ma čiperná žena, ktorá síce už ťažko chodí, ale s dvoma paličkami sa dostane skoro všade. Má problémy aj so zrakom, ale duševne je svieža, otvorená a každú návštevu víta s priehrštím zaujímavých príbehov. Po slovensky. Lebo takto sa jej lepšie hovorí. Hoci kvôli vnúčatám a pravnúčatám sa naučila po maďarsky, ale ešte stále jej najprv napadnú slová v jazyku našich predkov. Bol to zaujímavý rozhovor, počas ktorého som mala možnosť nazrieť do storočia jej rodnej obce, ktorú nikdy neopustila na dlhší čas. Má dve dcéry, jedna z nich býva v neďalekom Pastúchove (Pásztó), na pľac chodievala do Šalgótarjánu a tri razy bola v Budapešti. Zvyšok života prežila v novohradskej obci. Nemala ľahký život, ako trojročná stratila otca, ktorý dostal dyzentériu na fronte, odkiaľ sa nevrátil. Jej matka tiež odišla zavčasu, ako 50-ročná zanechala za sebou vtedy iba 14-ročnú Marku so starším bratom Janom.

Teta Marka v rodnej obci vychodila šesť rokov základnej školy, ktorú vtedy navštevovalo aj 70 žiakov. Mali iba jedného učiteľa, vtedy ešte rechtora, ktorý sám nezvládol učiť toľko detí, takže zavolali učiteľku, ktorá ich vzdelávala v prvých troch ročníkoch. Dvojtriedna škola bola plná džavotu slovenských detí, ktorým síce prikazovali, aby sa medzi sebou rozprávali po maďarsky, ale keďže im to nešlo, častejšie bolo počuť slovenské slovo. Nepamätá sa však, žeby niekedy utrpela krivdu kvôli slovenčine. Nielen v škole, ale ani počas života. Teta Marka bola privyknutá na tvrdú prácu od útleho detstva. Či bolo treba pomáhať okolo statku, alebo chodiť na role, v ničom neodporovala svojej milovanej matke, ktorej často hovorievali, aby nezapájala do práce také mladé dievča. Ona však odpovedala, že toto bude jej dcéra robiť celý život, nech si privykne. A privykla si, dodnes rada hovorí o ťažkej, ale užitočnej práci. Keď bola staršia a začali ju pobolievať nohy, hanbila sa za palice, pomocou ktorých chodila a radšej ich skryla na kraji dediny.

Najviacej jej chýba čítanie a služby Božie. Čítala aj po slovensky aj po maďarsky. Po ťažkej práci si vždy oddýchla pri knihe a novinách, ale pred dvoma rokmi sa jej zhoršil zrak, takže sa už nemôže venovať tomuto svojmu koníčku. „Chcem, aby každý vedel, čo ja viem. Nemám čo robiť, nemám sa čím zaoberať,“ povedala teta Marka vlastne svojej dcére na okraj toho, prečo tak rada a veľa hovorí. Predsedníčka slovenského voleného zboru mi aj prisvedčila, že spomienky tety Marky využili mnohokrát pri skúmaní života za dávnych čias.

Na bohoslužbe bola asi pred dvoma rokmi. Hovorí, že síce by ju mal kto odviezť, no nechce, aby sa jej vnuci unúvali kvôli nej a okrem toho pre akustiku kostola počuje hlas, akoby sa odrážal od okna. Počuje, ale mu nerozumie. V bežnej reči s tým nemá ťažkosti, netreba ani zvýšiť hlas a odpovie pohotovo, napríklad na otázku, ako často chodievala na trh do Šalgótarjánu, kde jej trvala cesta tri hodiny. Chodila tam toľkokrát, koľkokrát ju muž pustil a keď mali čo predať. S predajom zvyšných potravín, ovocia a mliečnych výrobkov si vlastne trochu privyrobila. Tieto peniaze im pomohli aj pri stavbe domu, ktorý začali stavať v roku 1954 na niekdajšom starorodičovskom pozemku a trvalo im to štyri roky.

Avšak v deň jej stých narodenín sa konali v dedine oslavy na jej počesť. V rámci bohoslužby sa za jej pevné zdravie modlili veriaci a po bohoslužbe jej patrične zablahoželali. Spevokol miestneho evanjelického zboru s maďarskou a slovenskou verziou tej istej piesne a žiaci miestnej základnej školy so spracovanými slovenskými ľudovými piesňami. Medzi jednotlivými kultúrnymi vsuvkami odzneli príhovory. Miestny evanjelický farár Péter Malik pripomenul, že za dlhý život môžeme ďakovať Bohu, na čo prikývla aj jubilantka a mne napadli jej prvé slová, ktoré povedala po mojom príchode: „Hospodin mi pomohol do tadeto”. Po príhovore jej farár odovzdal darček: krásnu tortu, ktorá bola ozdobená, akoby výšivkou. Putujúca farárka H. Gulácsiová Fabuľová priniesla tete Marke knižku Tajomstvo života. Predsedníčka slovenskej samosprávy ju pozdravila veľmi milým príhovorom, v ktorom spomenula, že ľudský život, podobne ako príroda, má svoje zákonitosti a človek dospieva do obdobia, keď si uvedomuje, že to, čo bolo v ňom zasiate, naplno môže využívať v zrelom veku. „Dovoľte mi, teta Marka, aby som sa vám poďakovala, že ste nám zachovali slovenčinu, naše tradície, piesne a modlitby, za láskavé slová i múdre rady,“ povedala K. Völgyesiová Pribišánová a odovzdala jubilantke darčekový košík s jej obľúbenou klobásou, pečienkou a inými dobrotami. Po príhovoroch prišli zagratulovať tete Marke obyvatelia dediny. Jedna pani sa poďakovala za pekné pesničky, ktoré teta Marka spievala so svojím mužom Paľom z Tranoscia cez týždeň a kvôli ktorým častejšie chodievala blízko ich domu. Bol to mimoriadne dojímavý moment.

Keď som už mala možnosť sa stretnúť s človekom, ktorý žije takú dlhú dobu, nemohla som sa jej nespýtať na veľké historické medzníky. Napríklad na výmenu obyvateľstva, okolo ktorej je dodnes akési zatajovanie, či skôr zahmlievanie. Teta Marka mi porozprávala, že síce boli agitátori v Lucine, nikoho však nenútili a viacerí obyvatelia dediny ani nechceli odísť na Slovensko. Ba z toho mála ľudí, čo sa presťahovali, sa vrátili o niekoľko rokov naspäť do novohradskej dediny. Možno je to aj blízkosťou hraníc, alebo len ozajstným lokálpatriotizmom Lucínčanov. Jedno je však isté, teta Marka mi povedala, že by sa nikdy nechcela z Luciny odsťahovať, len „keď ju odtiaľ vyduria“. Verím, že ju odtiaľ nikto nevydurí a že bude mať možnosť žiť ešte dlho v láske a odovzdať všetko to, čo uzná za vhodné, svojim potomkom.

Eva Patayová Fábiánová

Správy Slovenskej samosprávy Nového Budína

V polovici februára sa uskutočnilo prvé vysunuté zasadnutie Slovenskej samosprávy XI. obvodu hlavného mesta v reštaurácii Trófea Grill. Slávnostný charakter stretnutiu dávalo jubileum podpredsedníčky zboru Kataríny Spiryovej, ktorá práve oslavovala 80. narodeniny. Členovia zboru si vypočuli správu o minuloročnej činnosti a o úspešných podujatiach slovenskej samosprávy. Poslanci vyhodnotili aj tradičné kladenie vencov pri trojjazyčnej pamätnej tabuli J. Petzvala, ktoré sa uskutočnilo začiatkom januára. Na slávnostnom akte sa zúčastnili aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, v mene primátora obvodu Tamása Hoffmanna zástupca vedúceho primátorského úradu Gábor Kerékgyártó, poslankyňa a radkyňa pre národnostné otázky Éva Vécseiová, referentka Tünde Szilágyiová, tlačový manažér Antenna Hungária András Tóth, vedúce obvodného Klubu dôchodcov Gamma V. Zieserová a Gy. Kuruczová, členovia klubu a predsedovia a členovia Slovenskej a Nemeckej samosprávy v Novom Budíne. V kultúrnom programe vystúpili žiaci budapeštianskej slovenskej a nemeckej školy. Kladenie vencov usporiadala Slovenská samospráva XI. obvodu v spolupráci s nemeckou samosprávou už šiesty raz. V rámci celoročnej série prednášok, ktoré organizuje obvodná slovenská samospráva, vystúpil predseda CSSM Ján Fuzik a predstavil prítomným Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku, jej činnosť, inštitúcie, hovoril aj o aktuálnych národnostných otázkach, o najsúrnejších záležitostiach, o očakávaných výsledkoch sčítania obyvateľstva a o budúcoročných voľbách.

Vysunuté zasadnutie pokračovalo vypočutím a schválením plánu činnosti na tento rok a previerkou tohtoročného rozpočtu zboru. Vyznamnými podujatiami budú už tradičné púte po stopách Cyrila a Metoda na Slovensku, jubilejný 20. biblický tábor na Slovensku, organizovaný v spolupráci s CSSM, odborné vzdelávania poslancov samosprávy v Bratislave, stretnutie v adventnom období a koncert v decembri. Pri príležitosti 100. výročia narodenia básnika Sándora Weöresa Slovenská samospráva XI. obvodu a Slovenská samospráva V. obvodu usporiadajú v stredisku sv. Benedikta hudobnú spomienku, na ktorej vystúpia škôlkari a žiaci XI. obvodu a odznejú zhudobnené básne Sándora Weöresa v preklade Gregora Papučka.

Členovia Slovenskej samosprávy Nového Budína sa zúčastnia na Dni Slovákov v Maďarsku, XI. Celoštátnom ekumenickom stretnutí cirkevných speváckych zborov, dvojitom jubilejnom galaprograme 35-ročného folklórneho súboru Pilíš a 5-ročného Kultúrneho spolku pre Mlynky 21. septembra v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch a 16. novembra na II. Celoštátnom festivale slovenských ľudových a cirkevných zborov tiež v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch.

Na záver vysunutého zasadnutia členovia Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti (predsedníčka Ildika Klauszová Fúziková, členovia Katarína Aszódiová a Levente Galda) odovzdali kvety a darčeky podpredsedníčke zboru, jubilantke Kataríne Spiryovej, ktorá sa s dojatím poďakovala za srdečné blahoželanie.

Levente Galda - aszm

Slovenčina v Materskej škole Nezábudka v Čemeri

Podľa predbežných plánov sa začne v Materskej škole Nezábudka v Čemeri od septembra tohto roku vyučovať slovenčina. Proces podporujú aj členovia Slovenskej samosprávy v Čemeri pod vedením Alžbety Szabovej.

Umelecká materská škola Nezábudka v Čemeri sídli v dvoch budovách. Výchova detí prebieha v materskej škole Modrá nezábudka, ktorá sa nachádza na Lakiho ulici a v materskej škole Nezábudka na Pongráciho ulici. Materskú školu Modrá nezábudka otvorili v roku 2007, kde vychovávajú deti v ôsmich skupinách. Členská inštitúcia Nezábudka funguje od roku 1977, dnes so štyrmi skupinami. V dvoch budovách majú spolu tristo zverencov, čiže v jednej skupine je dvadsaťpäť škôlkarov, o ktorých sa stará štyridsaťšesť pedagógov a pomocných síl. V miestnostiach dominujú dve farby, vyznačené miesto a dekoráciu dostali kútiky hudby, rozprávky a kreslenia. Pedagogičky rozvíjajú zmyslové schopnosti detí v piatich oblastiach, čiže prostredníctvom básničiek a dramatických hier, spevu a hudby, kreslenia a ručných prác, pohybové schopnosti pohybovými hrami a prebúdzajú v nich aj cit k ochrane prírody. Rozvíjanie hudobnej schopnosti robia v malých skupinách, naraz so šiestimi deťmi. Okrem toho počúvajú príjemnú hudbu počas celého dňa, buď spev pedagogičky alebo z cédečka. Pre prichádzajúcich škôlkarov znie na chodbe každé ráno vážna alebo ľudová hudba, ktorá sprostredkuje estetický a umelecký zážitok. Detskú fantáziu rozvíjajú viacerými technikami počas kreslenia, modelovania a ručných prác. Ich výtvory vystavujú v minigalériách, ktoré sa nachádzajú v miestnostiach jednotlivých skupín a neskôr v ”školskej galérii“, ktorá je v centre inštitúcií. Umeleckej výchove slúžia výstavy miestnych umelcov, ktoré sa konajú štvrťročne. Raz do týždňa sa venujú pohybovej činnosti, deti sa naučia správne chodiť, aj rôzne pohybové prvky. Základy prírodopisu získavajú v malých skupinách a podľa možnosti v prírode.

Svoj výchovný program vypracovali podľa programu J. Nagyovej Výchova v materskej škole pomocou umení, poskytujúci možnosti na zachovanie a odovzdanie miestnych tradícií medzi deťmi predškolského veku. Pedagogičky navštevujú svojich budúcich i súčasných zverencov v ich domácom prostredí, aby sa s nimi bližšie zoznámili a aby dávali dobré rady rodičom, ktorí zápasia s výchovnými problémami.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čemeri Alžbeta Szabová nás nadšene informovala o tom, že s pomocou slovenského voleného zboru sa začne od septembra tohto roku vyučovať v MŠ Nezábudka slovenčina. Boli sme zvedaví, kto a akým spôsobom bude vyučovať náš materinský jazyk.

Rodáčka z Medešu Katarína Balázs-Mihayová Borišová začala pracovať v Materskej škole Nezábudka koncom augusta 2012. Maturovala v Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a svoje štúdium dokončila na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši, odkiaľ jej cesta viedla do obce Tápióság, kde dlhé roky pracovala. Pred rokom sa so štrnásťročným synom presťahovala do Čemeru, kde vyhrala konkurz a vedenie obce jej zabezpečilo aj služobný byt. Dozvedeli sme sa, že tým chceli urýchliť zavedenie výučby slovenčiny v inštitúcii. Iniciatíva sa zrodila pred rokom, keď vtedajšia pedagogička Martina Pálmaiová nadhodila, žeby chcela vytvoriť slovenskú skupinu a rada by absolvovala Katedru aplikovanej filozofie a pedagogiky Univerzity sv. Štefana v Sarvaši. Žiaľ, pani Martina sa z osobných dôvodov odsťahovala z Čemeru a na jej miesto sa dostala pani Katarína. Pomáhali jej ľudia z miestnej slovenskej samosprávy a z materskej školy v Mlynkoch, kde sa zúčastnila na ukážkových hodinách a zoznámila sa s učebnými pomôckami. Jej cieľom je v nasledujúcich dňoch naučiť deti vo svojej skupine jednoduchšie slovenské pesničky a riekanky, ktoré potom od septembra rozšíri o slovíčka, vety a hry. Neskôr by na podujatiach inštitúcie a obce vystúpili so slovenskými blokmi v miestnom ľudovom kroji. Samozrejme, zamestnania budú prebiehať v slovenskom a maďarskom jazyku paralelne. Výučba slovenského jazyka by sa postupne zintenzívňovala, aby sa mohli tieto deti po troch rokoch učiť náš materinský jazyk aj v ZŠ kráľa Mateja.

Na realizovanie tohto ambiciózneho plánu prajeme členom slovenskej samosprávy a pani Kataríne Balázs-Mihayovej Borišovej mnoho síl, zdravia a vytrvalosti.

Andrea Szabová Mataiszová

Ples novomestskej slovenskej školy

Nadácia Za deti novomestskej slovenskej školy za účasti 120 hostí usporiadala 9. februára 2013 svoj tradičný benefičný ples, na ktorom si zároveň pripomenula i významný rok 1997, rok vzniku tohto občianskeho združenia. Tohtoročný ples sa teda niesol v znamení 15. výročia založenia nadácie.

Zimné počasie organizátorov a hostí opäť prekvapilo, mnohým narobilo vrásky na čele. Skôr či neskôr sa však hostia na ples bez nehody dostali.

Po úvodnom tanci „dvorných dám”, žiačok krúžku ľudového tanca, ktoré si tentoraz odeli kostýmy z doby renesancie, sa v slávnostne vyzdobenej jedálni školy ujala slova predsedníčka kuratória Júlia Kucziková. Hosťom večera predstavila ciele a činnosť nadácie Za deti novomestskej slovenskej školy. Ciele ako: zabezpečenie rovnakých šancí pre žiakov zo sociálne znevýhodnených vrstiev, podpora účasti na súťažiach a jazykových skúškach, nákup učebných pomôcok, zveľaďovanie mimoškolskej činnosti podporou krúžkovej činnosti, financovanie táborov a športových aktivít pred poldruha desaťročím sformulovali ešte zakladateľky nadácie, členky vtedajšej predmetovej pracovnej komisie slovenského jazyka. Hostia večera teda zakúpením vstupenky prišli podporiť ich ciele. K štedrým podporovateľom patria už dlhé roky členovia učiteľského zboru, rodičia a ich priatelia. Vzácnym hosťom tohtoročného večera bola aj predsedníčka miestnej slovenskej národnostnej samosprávy Anna Bacskaiová z Baňačky. Do radov plesajúcich však zasadli aj bývalí žiaci školy, dnes študenti odboru cestovného ruchu miestneho Gymnázia Lajosa Kossutha. Na plese dokonca obsluhovali ako čašníci a dobrovoľní pomocníci.

Divákov ešte naladil tanečný pár tancujúci v rytme ľudového tanca, ktorý tvoril choreograf školského detského tanečného súboru Csaba Horváth a jeho bývalá zverenkyňa zo školy Gabriela Háziová, dnes členka novomestkého folklórneho súboru Sátorhegy-Hegyalja.

Po prvom tanečnom kole a chutnej večeri sa ako ďalšia kultúrna vložka prítomným predstavila mladá rocková kapela Downburst. Jej dvaja členovia boli ešte nedávno tiež žiakmi tejto školy. Spolu s ostatnými hudobníkmi kapely zahrali skladby takých velikánov ako Guns N’ Roses, AC/DC, alebo Queen. Až potom sa rozkrútili tanečné kolá rôznych rytmov. Po nich ani na tomto plese nechýbalo losovanie tomboly. Cien do nej sa vďaka sponzorom nazbieralo neúrekom. Hostia, na ktorých sa usmiala šťastena, si mohli domov odniesť kozmetické balíčky, darčekové koše, no našli sa aj také zaujímavosti ako domáce vajíčka, alebo sekera.

No a tým, ktorí možnosť podporiť nadáciu formou účasti na plese zmeškali, uvádzame daňové číslo: 18425312-1-05. Uvedením tohto čísla a presného názvu nadácie „A Sátoraljaújhelyi Szlovák Tanítási Nyelvű Általános Iskola Gyermekeiért Alapítvány” môžete prispieť jedným percentom z Vašej dane.

-jk-

Fašiangová zábava v Šáre

Po svätom Valentínovi 15. a 16. februára 2013 usporiadala Základná škola Františka Rákócziho II. v Dabaši - Šáre tradičnú fašiangovú zábavu. Prvý deň vystúpili žiaci vyššieho stupňa a v sobotu absolventi nižších ročníkov. Podujatie moderovali Ildikó Teleková a Alžbeta Kuliová Božiková, o ozvučenie sa staral Zoltán Székely. Tomuto dvojdňovému programu predchádzali viactýždňové prípravy spojené s nacvičovaním, ktoré však prinieslo očakávané ovocie.

Fašiangový program sa začal v piatok popoludní. Žiaci a ich učitelia napäto čakali na svoje vystúpenie. Najprv sa predstavili piataci na čele s ich triednym učiteľom Petrom Sövegom. Svoje tanečné schopnosti ukázali v limbo tanci, oblečení do šiat pripomínajúcich zašlé časy rokenrolu, šesťdesiate roky minulého storočia. Šiestaci učiteľky Alžbety Kováčovej Ordašiovej boli opitými námorníkmi. Výborne zvládnutá choreografia sa zakladala na prvkoch synchrónneho plávania, rozdiel bol iba v tom, že táto sa odohrávala na súši.

Ani siedmaci sa nedali zahanbiť, spolu s A. K. Božikovou zinscenovali udalosť z každodenného života. Znudená upratovačka vo svojom pracovnom čase zaspala. Mravce to využili a pustili sa do konzumácie omrviniek. Nevšimli si, že sa „spiaca kráska“ medzitým zobudila. Tá ich začala bezhlavo vyháňať z miestnosti, ale bezvýsledne. Bezradná napokon použila najmenej humánny prostriedok, sprej proti škodcom. Siedma B pod odborným dohľadom Evy Gogolákovej nám dovolila nahliadnuť do života „moderného pračloveka“. Praľudia na výtvor novodobej techniky, čo bolo rádio, reagovali svojsky, obhadzovali ho kosťami. Najočakávanejším programom večera však bol elegantný tanec ôsmakov, po ktorom nasledoval žiadaný valčík s rodičmi. O fašiangovú náladu sa postarala hudobná skupina Hawer Band.

Sobotňajšie popoludnie bolo rezervované pre menších. Prváci hrdinsky obstáli v programe, ktorý sa niesol v znamení svadby. Inscenáciu s nimi nacvičili vychovávateľky Jolán Kabaiová a Andrea Fazekasová Deáková. Druháci boli o niečo sebavedomejší. Prezliekli sa za tučniakov. Vyzerali akoby prišli zo svetoznámeho animovaného filmu Happy Feet a organizovane - nemotorne ako tučniaky - tancovali na aktuálny hit Gangnam style. Hlavnými „vtákmi“ boli vychovávateľky Mária Vinczeová Horvátová a Andrea Márkiová. Tretiaci vystúpili s inscenáciou, ktorá by mohla mať aj názov „S učiteľkami sa nezahráva“! Adrienn Laczková Garajská zahrala prísnu pani, ktorá mucholapkou zneškodnila otravný lietajúci hmyz. Kultúrnu časť slávnostne ukončil valčík štvrtákov.

Skutočné zábavné poludnie sa začalo až po tom. Vychovávateľky nachystali veselé súťaže, ktoré sa deťom veľmi páčili. Okrem detskej diskotéky a lovu písmen si mohli aj zasúťažiť v búchaní balónov. Priebeh hry bol veľmi jednoduchý: každý mal priviazaný balón k nohe. Cieľom bolo zatľapnúť ho súperovi.

Fašiangy sú obdobím, keď sa všetci spolu zabávame. Ženie nás jediný cieľ, radovať sa a smiať sa do tváre nekompromisnému a tvrdému životu. Snažíme sa o to, aby sme my sami urobili okolité sivé prostredie krajším, pestrejším, plné dobrých činov, veď aj smiech uzdravuje - vraví sa - a odstraňuje vrásky. Jedným slovom, fašiangy zbližujú. A taká bola - veríme, že nie posledná - dvojdňová fašiangová zábava Základnej školy Františka Rákócziho II. v Dabaši - Šáre.

Atila Rusnák

Zasadali výbory CSSM

V znamení príprav riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia CSSM, ktoré sa bude konať 27. februára, sa 13. februára v budove CSSM zišli aj členovia Kultúrneho výboru. V prítomnosti vedúceho Úradu CSSM Ondreja Horvátha na čele s predsedníčkou Zuzanou Laukovou najprv prerokovali správy o činnosti inštitúcií CSSM, spadajúcich pod kompetenciu výboru. Členovia si vypočuli správu riaditeľky Osvetového centra Kataríny Királyovej, Divadla Vertigo Daniely Onodiovej, Dokumentačného centra Anny Szabadošovej, Výskumného ústavu Anny Kovácsovej, kurátorky Správy fondu Ministerstva ľudských zdrojov a kurátora nadácie ZSM o činnosti za minulý rok. Členovia prerokovali a schválili správu o činnosti Kultúrneho výboru v roku 2012. V nasledujúcom bode členka Náboženského výboru, kurátorka Správy fondu Ministerstva ľudských zdrojov Ildika Klauszová Fúziková predniesla koncepciu ročenky Nášho kalendára na rok 2014. Zbor ďalej vypísal súbeh CSSM na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií a výzvu na udelenie vyznamenania Za našu národnosť. Členovia Kultúrneho výboru prerokovali žiadosti o usporiadanie Dňa Slovákov v Maďarsku a schválili návrh rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013. Prevažnú časť tejto sumy tvoria prevádzkové náklady troch škôl a piatich ďalších inštitúcií.

V polovici februára, pred riadnym zasadaním Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (VZ CSSM) sa v budapeštianskom sídle nášho najvyššieho voleného zboru uskutočnili rokovania jednotlivých výborov. Ich úlohou bolo zaujať stanovisko k aktuálnym otázkam, aby ich mohli predložiť VZ, ktoré bude 27. februára. Zasadnutie Mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku sa uskutočnilo 15. februára v sídle CSSM.

Mládežnícky výbor v spolupráci s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiada Mládežnícke národnostné fórum 21-23. júna v Jášči a posledný júnový víkend Slovenskú mládežnícku akadémiu v Mlynkoch. Komiks OSMM o sťahovaní Slovákov na Dolnú zem, ktorý podporil výbor aj v tomto roku, pokračuje v ňom tím autorov o živote Slovákov po osídlení. Okrem toho členovia výboru prerokovali dohodu o spolupráci medzi OSMM a Združením nemeckej mládeže a pripravili vstup OSMM do organizácie YEN (Youth of European Nationalities), ktorá je mládežníckou sekciou FUEN, ktorej členom je aj CSSM.

aszm, ef

Ďalší krok spolupráce BBSK a maďarskej Novohradskej župy

Predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Vladimír Maňka sa 14. februára stretol s predstaviteľmi Novohradskej župy v Maďarsku.

Zahraničná delegácia vedená maďarským županom Zsoltom Becsóm diskutovala na pôde BBSK najmä o návrhoch spolupráce na europrojektoch, predovšetkým z Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika. Predseda V. Maňka a šéf Novohradskej župy sa dohodli na krokoch vzájomnej kooperácie s cieľom rozvoja prihraničného územia. Z rokovania vyplynulo, že 6. marca 2013 sa stretnú experti za jednotlivé oblasti oboch žúp a dohodnú si kľúčové oblasti spolupráce. Začiatok samotnej realizácie projektov je plánovaný na prvú polovicu budúceho roka.

„Naša i maďarská župa spoločne presadzujeme napríklad myšlienku realizácie cyklotrasy z obce Hollókő, ktorá je zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO, po obec Muráň v okrese Revúca. Projektová dokumentácia tejto cyklotrasy bola spracovaná už v predchádzajúcom programovacom období (2007 - 2013) a verím, že v procese realizácie sa nám spoločne podarí napredovať”, zdôraznil V. Maňka.

Ďalším bodom rokovania županov bola myšlienka vytvorenia teritoriálnej organizácie, ktorá by prispievala k realizácii cezhraničných projektov. Obaja predstavitelia sa zhodli na tom, že je dôležité podporovať také dvojstranné iniciatívy, ktoré prinesú reálny benefit pre obyvateľov oboch našich regiónov a prispejú k posilneniu slovensko-maďarského partnerstva a spolupráce.

(bystricoviny.sk)