Stretnutie pedagógov v Banke

Nevyspytateľné počasie môže narobiť človeku veľké nepríjemnosti. Prežil som to na vlastnej koži. 15. marca som sa nadšený vybral zo Šáre, aby som sa zúčastnil na stretnutí v Banke. Obozretne som si naplánoval cestu, mal som cestovať autobusom, metrom a vlakom. Nepočítal som však s počasím, ktoré sa všemožne snažilo sťažiť, dokonca prekaziť môj „výlet“. Predjarná snehová nádielka priniesla zo sebou meškanie hádam všetkých dopravných prostriedkov. Tak či onak, takmer s dvojhodinovým časovým posunom som sa dostal k vytúženému cieľu.

Posledný víkend pred oficiálnou astronomickou jarou sa uskutočnilo stretnutie pedagógov v Banke. Napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam sa na podujatí zúčastnili učitelia z Ďurky, z Dolných Petian, z Níže, z Veňarca a zo Šáre. Aktuálnosť tém nemožno spochybniť, ale najpáčivejšia bola o rámcových osnovách a tematických okruhoch, pretože zvýšenie počtu hodín môže mať negatívny dopad na národnostné školstvo v Maďarsku. Ďalšia časť sa týkala blížiacej sa jazykovej skúšky a prípravy na ňu. Erika Zemenová Palečková vo svojej prednáške podrobne predstavila najfrekventovanejšie chyby, ktoré sa vyskytujú na jazykových skúškach. Nachystala nám aj „skúšobnú jazykovú skúšku“, kde sme sa mohli vcítiť do kože uchádzačov. Keďže rád pátram po nových metódach a nápadoch, predovšetkým vo virtuálnom svete s názvom internet, pokladal som za nevyhnutné podeliť sa so svojimi skúsenosťami a postrehmi.

Ani večerné posedenie nebolo nudné. Na internete sme si pozreli živé vysielanie hlavného televízneho spravodajstva a slovenský film Legenda o lietajúcom Cypriánovi, premietané na stene spoločenskej miestnosti. Mali sme pocit, akoby sme sedeli v kine. Po programe nasledovala beseda až do neskorého večera. Na druhý deň sme vyskúšali niekoľko kooperatívnych hier, zaspievali si známe slovenské pesničky s akordeónom a vyjasnili si prípadné otázky súvisiace s témami stretnutia.

Nechcem sa opakovať, ale (nielen) učiteľ slovenského jazyka potrebuje byť medzi svojimi, porozprávať sa s nimi, načerpať energiu a v neposlednom rade nápady. Každé takéto podujatie je výnimočné, na nezaplatenie, avšak nič netrvá večne. Stretnutie sa ukončilo, na nebi sa vyjasnilo, aj sneh sa rýchlo roztopil. Neostalo nič po fujavici, ktorá ma vyľakala na začiatku cesty. Takéto počasie si ešte raz neprajem, ale verím, že s týmito výnimočnými ľuďmi sa čoskoro stretneme a opäť spolu prežijeme veľa zábavných a poučných chvíľ.

Atila Rusnák

Slovenská bohoslužba v Slovenskom Komlóši

V evanjelickej kaplnke v Slovenskom Komlóši sa v druhú marcovú nedeľu uskutočnila slovenská bohoslužba. Komlóšskych veriacich navštívili aj členovia Slovenskej samosprávy v Budapešti pod vedením predsedníčky Zuzany Hollósyovej, ktorí práve v ten víkend boli hosťami miestnych Slovákov.

Slovenská bohoslužba sa začala privítacími slovami miestneho farára Attilu Spišáka. Veriaci potom zaspievali päť veršov piesne č. 136. Pán farár pripravil svoju kázeň na základe evanjelia podľa Jána. „Potom Ježiš odišiel na druhú stranu Galilejského, čiže Tiberiatského mora. Šiel za ním veľký zástup ľudí, pretože videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a posadil sa tam so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci. Keď Ježiš pozdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľký zástup, povedal Filipovi: Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? Ale to povedal preto, že ho chcel vyskúšať, lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: Ani za dvesto denárov chleba nebude dosť, aby sa každému ušlo aspoň trochu. Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby; ale čo je to pre toľkých? Ježiš prikázal: Usaďte ľudí! Na tom mieste bolo mnoho trávy. Posadalo si tam teda okolo päťtisíc mužov. Ježiš vzal chleby, dobrorečil a rozdával sediacim; podobne aj z rýb toľko, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: Pozbierajte nalámané zvyšky, aby nič nevyšlo nazmar! Po tých, čo jedli, pozbierali teda nalámané zvyšky jačmenných chlebov a naplnili nimi dvanásť košov. Ľudia, ktorí videli znamenie, čo vykonal Ježiš, hovorili: Toto je naozaj prorok, ktorý má prísť na svet. Keď Ježiš spoznal, že chcú prísť a zmocniť sa ho, aby ho urobili kráľom, odišiel znova na vrch, aby bol celkom sám,“  nachádza sa v 6:3 kapitole. Ako povedal, od svojho detstva si hľadáme v Ježišovi útočište. Potrebujeme to všetci, lebo niekedy my dospelí utekáme pred problémami, povedal pán farár a dodal, že to všetko nestačí cítiť, ale treba s vierou chodievať na svojej ceste. Attila Spišák na konci bohoslužby pozval prítomných na podujatia ProChrist 2013. Bohoslužba končila Áronovským požehnaním, ktorú prijali veriaci z Budapešti, ako aj členovia miestneho evanjelického zboru.

Čo je ProChrist?
ProChrist je nemeckými kresťanmi zorganizovaná príležitosť so zámerom čo najväčšiemu okruhu ľudí v Nemecku a v celej Európe priblížiť kresťanské životné hodnoty a dať podnety a impulzy ku kresťanskému životnému štýlu najmä prostredníctvom najnovšej televíznej a satelitnej techniky. Podujatie je rozdelené na osem zaujímavých večerov, kde je slovom, hudbou a cez kázne vedúceho evanjelizačného projektu ProChrist, predsedu Koalície pre evanjelizáciu v Nemecku Ulricha Parzanyho zvestované evanjelium. Hlavné podujatie prebieha v Nemecku, odkiaľ sa pomocou satelitu prenáša do celej Európy, kde je väčšinou premietané na veľké plátno. V každej krajine je niekoľko prenosových miest. Prístupná forma večera, zaujímaví ľudia a ich životné príbehy pod Božím vplyvom, zrozumiteľné komunikovanie významu kresťanských hodnôt, mravného a zmysluplného života môže byť semaforom a svetlým bodom v uponáhľaných a ťažkých dňoch vo svete aj v spoločnosti v našej krajine. Témami ôsmych večerov boli: Ako nájsť pravé šťastie?, Koľko sietí potrebuje človek?, Peniaze a viera, Čo pomáha, keď trpíme?, Je iba jeden Boh?, Čo má skutočnú cenu?, Môže byť láska trvalá?, Môžeme stratiť budúcnosť?

(aszm)

Lyžovačka na Slovensku

Minulý týždeň boli žiaci vyššieho stupňa budapeštianskej slovenskej školy na lyžiarskom výcviku v Oščadnici na Slovensku. Sprevádzala nás pani učiteľka Anna Hatvanyová. Bolo tam veľmi dobre. Odcestovali sme v nedeľu ráno moderným mikrobusom, ktorý nám dala k dispozícii Celoštátna slovenská samospráva. Ujo Árpi, náš šofér, nás odviezol do Bratislavy, kde sme prestúpili do väčšieho autobusu. Do tábora sme išli so žiakmi z bratislavskej základnej školy a gymnázia na Dunajskej ulici. Vedúcim a organizátorom výcviku bol učiteľ bratislavskej školy Peter Urban. Okrem toho nás sprevádzali aj dvaja inštruktori, Róbert Kudlicska a Zsolt Marták. Ubytovaní sme boli v Športhoteli.

Každé ráno po raňajkách nás odviezol autobus na Veľkú Raču. Odtiaľ sme vyšli lyžiarskym vlekom na dráhy. Pred lyžovaním sme mali rozcvičku a učitelia nás rozdelili do skupín. Najprv sme trénovali zjazd zo svahu a potom sme sa učili zložitejšie formy lyžovania. Popoludní sme sa vracali vždy unavení z lyžovačky a z čerstvého vzduchu, ale nám to neprekážalo. Po krátkom odpočinku (vtedy sme hrali stolný futbal, darts, čítali sme, alebo počúvali hudbu), sa začal večerný program. Večere boli veľmi chutné. Vždy sme dostali polievku a hlavné jedlo. Bola to výborná domáca kuchyňa s knedľami, parenými buchtami, vyprážaným syrom… Večerné programy boli veľmi zaujímavé. Pozerali sme motivačný film o lyžovaní, dokumentárny film o lavínach a učili sme sa o „dopravných pravidlách“ na lyžiach. Večer o pol desiatej nám kuchárky priniesli chlebíky alebo puding. Rozmaznávali nás poriadne! Raňajky sme mali tiež fantastické. Každé ráno nás čakali studené a teplé jedlá podľa výberu. Obedy (chlebíky a teplý čaj) nám priviezli džípom na svah. Raz sme boli aj na výlete v Oščadnici, kde sme mohli relaxovať v Liečebno-relaxačnom Kúpeľnom dome.

V posledný deň nášho výcviku nám inštruktori pripravili súťaž v lyžovaní. Večer sme mali diskotéku, kde sme sa výborne zabavili, no žiaľ, znamenala aj záver nášho zájazdu. Smutní sme ale neboli, lebo vieme, že o rok tam pôjdeme znovu.

Olivér Gács

žiak ôsmej triedy

Cena za dobré susedstvo a porozumenie Istvánovi Käferovi

Vzájomné vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom dostali novú kvalitu, vyhlásil 13. marca minister zahraničných vecí János Martonyi, ktorý absolvoval v Bratislave oficiálnu návštevu. Na spoločnom rokovaní sa J. Martonyi stretol so slovenským ministrom zahraničia Miroslavom Lajčákom. Ministri v rámci programu odovzdali Cenu za dobré susedstvo a porozumenie prekladateľke Renáte Deákovej a titulárnemu univerzitnému profesorovi, literárnemu historikovi Istvánovi Käferovi. Cena sa každoročne udeľuje za významný prínos v maďarsko-slovenských vzťahoch.

I. Käfer viac ako 50 rokov sa pohybuje v okruhu maďarsko-slovenských a slovakistických vzťahov. Narodil sa 3. júna 1935 v Budapešti. Jeho starý otec z otcovej strany sa na sklonku 19. storočia presťahoval z oblasti Álp, z územia súčasného Rakúska, do Budapešti. Starý otec z matkinej strany pochádzal z Trenčína. Z toho pramení, že I. Käfer je telom i dušou Stredoeurópanom, jeho život sa viaže k stredu Európy priestorovo i časovo. Svoju mladosť prežíval v hektickom období. Po maturite sa hlásil na univerzitu, chcel študovať maďarčinu a latinčinu, ale nebolo mu to umožnené. Životná dráha Istvána Käfera sa začala štúdiom slovenského jazyka a literatúry na budapeštianskej univerzite L. Eötvösa a vyvrcholila založením Katedry slovenského jazyka a literatúry a Ústavu slavistiky na obnovenej Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity P. Pázmaňa v Pilíšskej Čabe (1992), ktorá bola najvýznamnejším a najproduktívnejším pracoviskom v Maďarsku. Z nej vychádzali budúci nositelia a skúmatelia maďarsko-slovenských vzťahov. Do tejto práce sa vložil s nevšedným entuziazmom a napokon postupne sformoval nielen jednu, ale až tri katedry - katedru slovakistiky, bohemistiky a napokon aj polonistiky. Pod jeho vedením najprv vznikli samostatné katedry, ktoré potom stmelil do Ústavu slavistiky a strednej Európy. Rozvinula sa vedecko-výskumná činnosť, výsledkom ktorej sú zborníky, pozostávajúce z materiálov vedeckých konferencií. Ústav venoval najväčšiu pozornosť Alexandrovi Rudnayovi, ale usporiadal konferencie aj o živote a diele Pavla Straussa, či o literatúre a masmédiách. Roky 1992-2005 sú v živote Istvána Käfera neobyčajne plodné a úspešné. Ako vedúci Ústavu slavistiky a strednej Európy i katedry slovakistiky dokázal vybudovať a udržať pracovisko na takej úrovni, že to nemá obdobu nielen v Maďarsku, ale ani v strednej Európe. Počas trinásťročného pôsobenia vo funkcii vedúceho pracoviska vydal niekoľko publikácií a kníh, ktoré obohatili slovakistiku. Čo napísal a vydal pretrváva v mysliach študentov a jeho spolupracovníkov.

Treba oceniť aktivitu I. Käfera pri rozvoji súčasných maďarsko-slovenských cirkevných vzťahov, ktoré neúnavne podnecuje. Záslužná je jeho práca v slovenskej akreditačnej komisii, ktorú v posledných rokoch vykonáva ako expert menovaný zo zahraničia.

(aszm)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Thai   

Vždy, keď som od domova ďaleko, rád sledujem čo o nás, o našom regióne, našom domove píšu miestne noviny, no zakaždým musím prísť na to, že napríklad v takom Thajsku sme akosi mimo ich zorného uhla. V podstate je tam o nás totálny nezáujem. Hoci mám 3 (tri) výstrižky z najväčšieho denníka Bangkok Post, ktorý som dennodenne čítal. Sú to správy z nášho regiónu: dve s domicilom Varšava a jedna správa z Prahy. Slovensko absolútne nič, ani Maďarsko, hoci snehová kalamita v polovici marca na diaľnici M-1 sa mala dostať do thajských novín. Rovnako európske napätie okolo Maďarska kvôli zmene ústavy, ktorú presadila Orbánova vláda, a kritika bola na Budapešť nasmerovaná z Berlína. Viem to z vysielania Deutche Welle, z môjho televízneho informačného zdroja. Inak nechodievam na internet, vlastne je pre mňa absolútne vypnutie najväčším relaxom - až na tú malú medzeru s Deutsche Welle každé ráno o siedmej, respektíve Bangkok Post na pláži, ale tu išlo skôr o získanie informácií z regiónu juhovýchodnej Ázie a samotného Thajska.

Aby som len tak netáral do sveta: jedna správa z Varšavy bola o krvavom kúpeli vo filharmonickom orchestri v Jeleniej Gore, kde jednou z obetí bola harfistka. Druhá z Varšavy bola vlastne z Himalájí, kde zomreli dvaja poľskí horolezci. No a z Čiech? Správa z Prahy sa zmienila o inaugurácii nového prezidenta Miloša Zemana, ale žiadna analýza, lež iba 10 riadková správička na okraji zahraničnopolitickej strany, úplne dole. A bola o tom, ako už prezident Zeman opäť zaútočil na novinárov, tvrdiac, že jestvuje príliš veľa ľudí, ktorí píšu o všetkom, ale nerozumejú ničomu. (Hoci som novinár, do istej miery aj súhlasím, pravda, ja zasa mám plno bonmotov na politikov.) Takže za 18 dní to bolo všetko.

Čo však vedia obyčajní thajskí ľudia o našich krajinách, vedia vôbec, kde ležia? Mám s tým veľa skúseností aj z minulých rokov. Thajčania sa takmer vždy opýtajú „Verarjufrom?“, čiže odkiaľ ste. Zo začiatku sme vysvetľovali: Slovakia, Hungary, ale sa nechytali. Akurát k Slovensku niekedy pridával napríklad taxikár v Bangkoku Čekko-Čekko a jeden dokonca vymenoval zostavu československého futbalového mančaftu z Mexika. A keď Hungary, tak radšej treba hovoriť Budapest - o nej už niekde počuli. Ale väčšinou a vo veľkom priemere stačí, keď poviete, že ste z Európy, a akosi vás majú vo väčšej úcte hneď. Aj naše dve masérky, ktoré nám odstraňujú z tela rôzne hrče a kŕče veľmi šikovne, sú už vyškolené, odkiaľ sme prišli.

Nebuďme však takí prísni k Thajčanom! Na linke Budapešť-Amsterdam-Bangkok holandská úradníčka pri bezpečnostnej kontrole sa čudovala, že mám nákup z freeshopu z letiska Ferenca Liszta, a zisťovala u kolegov, či je Maďarsko naozaj členom Európskej únie a schengenskej zóny...

Medzinárodná výstava Kraslice a jarná výzdoba v Nadlaku

Začiatkom marca sa uskutočnila vernisáž Medzinárdnej výstavy Kraslice a jarná výzdoba v rumunskom Nadlaku. Na výstave, ktorú usporiadal Demokratický zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku, sa zúčastnili aj vystavovatelia zo Srbska a Maďarska.

Výstavu usporiadali už piaty raz v metropole Slovákov v Rumunsku. Békeščabania priniesli výšivky a medovníky, Pitvarošania kraslice, výšivky a jarnú výzdobu. Záujemcovia mali možnosť zakúpiť si vystavené exponáty a porozprávať sa s vystavovateľmi nielen o ich výrobkoch, ale aj o veľkonočných zvykoch v ich osadách.

Podujatie má pre Nadlačanov mimoriadny význam, pretože značne prispieva k zachovaniu miestnych veľkonočných zvykov a tradícií, ich odovzdávaniu mladším generáciám a umožňuje prehlbovať priateľské vzťahy so slovenskými lokalitami zo susedných krajín.

(ef)

Veľkonočná výstava v Čadci

Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide sa volá výstava, ktorú v kaštieli v Radoli sprístupnilo Kysucké múzeum v Čadci. Výstava prostredníctvom zbierok múzea a súčasnej tvorby ľudových výrobcov prezentuje rôzne techniky zdobenia kraslíc a známe, či menej známe prosperitné a očistné zvyky, ktoré sa v minulosti vykonávali na ochranu zdravia ľudí, zvierat, hospodárstva a úrody. Súčasnú tvorbu prezentuje na výstave 20 ľudových výrobcov. Ich pekne zdobenými kraslicami sa môžete potešiť nielen vo výstavných priestoroch kaštieľa, ale i vo vašom príbytku, ak sa rozhodnete pre ich kúpu. Výstava v kaštieli potrvá do 9. apríla.

(km-ef)

Ó, prekrásni mesáčku, osvíť že mňe cesťičku...

Ako výskumníčka, vždy mám strach, že pre časovú tieseň nestihnem zavítať k informátorom, ktorých mám v zozname dvanástej hodiny. Často som počula, ako starší ľudia vzdychali: „Ide marec, poberaj sa, starec!“ A veru...

Predvčerom bolo Jozefa. Ujo Majnič pred dvoma týždňami ešte spieval, ale vinšovníci ho tentokrát k meninám pozdravili už v nemocnici.

Blíži sa Veľký týždeň. Ako vždy, aj teraz čakala na neho dôstojná úloha, veď je v Mlynkoch dobre známe, že Jóži báči od svojich 17-tich rokov spieval v kostole Pašie, a to úlohu Krista. Iba dvakrát nemohol spĺňať túto úlohu, keď bol na vojne a v zajatí. V tomto roku by bol spieval už 73-krát.

Keď som k nemu ako výskumníčka pred dvadsiatimi rokmi po prvýkrát zavítala, vedela som, že budem u neho častou návštevníčkou. Závidela som v dobrom všetkým členom miestneho pávieho krúžku, lebo oni mali možnosť neustále počúvať jeho príbehy. Bol vynikajúcim informátorom a pravým „pokladom“ našej lokality. Miloval svoje remeslo (bol kolárom), dokázal hodiny rozprávať o hasičskom zbore, ktorého bol veliteľom, o hudobnom živote dediny, veď spolu s ostatnými príslušníkmi jeho rodiny hral na trúbe v kapele trubačov. Bol nesmierne spevavý, ovládal nespočetné množstvo pesničiek a bol zakladajúcim členom pávieho krúžku.

V minulom decembri pri príležitosti Dňa menšín mu udelili vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae za viac ako sedemdesiatročnú činnosť v oblasti zachovávania a posilnenia slovenskej identity a za svoje aktivity v oblasti slovenskej kultúry.

Pri našom poslednom stretnutí, ako vždy mi zaspieval moju obľúbenú pilíšsku pieseň „Ó, prekrásni mesáčku, osvíť že mňe cesťičku...“

Nech mu bude ľahká zem!

Dr. Katarína Király PhD

Snehová kalamita v marci

Vyše 8 000 ľudí, ktorí uviazli v Maďarsku na zasnežených cestách vo vozidlách, ubytovali v 227 dočasných ubytovniach. Vyše 100 000 ľudí zostalo bez elektrickej energie, takmer 10 000 ľudí bez vody a vyše 100 ľudí utrpelo zranenia pri dopravných a iných nehodách - toto sú v číslach následky mimoriadneho sneženia a nárazového vetra, ktoré zasiahli Maďarsko 15. marca.

Najvyššiu výstrahu vydala maďarská meteorologická služba pre Komáromsko-ostrihomskú, Fejérsku, Vesprémsku, Šomodskú, Zaliansku, Boršodsko-abovsko-zemplínsku, Hajducko-biharskú a Sabolčsko-satmársko-bereckú župu.

Šéf Celoštátneho úradu ochrany proti katastrofám György Bakondi novinárom oznámil, že sneh odrezal od sveta 57 obcí, čo bolo 13327 obyvateľov. Medzi osadami bol aj podpilíšsky Santov, ktorého starostka Eva Csicsmanczaiová nám prezradila, že obec bola odrezaná od vonkajšieho sveta iba pol dňa, lebo jeden miestny podnikateľ odhrnul sneh z cesty medzi Verešvárom a Santovom. „Bola uzatvorená aj cesta do Mlynkov, ale tam nie je verejná doprava,“ povedala starostka a dodala, že slávnosť na počesť revolúcie v meruôsmych rokoch uskutočnili v Dedinskom dome a v pondelok vyšli vzdať hold pamiatke do miestneho cintorína.

„Od roku 1971 žijem v Orosláni, ale takéto počasie som tu ešte nezažila,“ povedala pre Ľudové noviny predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Alžbeta Sabová, ktorá prichýlila hosťujúcu učiteľku zo Sarvaša vo svojom dome. „V piatok mi volala Etelka Rybová, že Alene Červeňánskej sa pokazilo auto cestou domov a je ubytovaná v penzióne a že či by som nemohla ísť po ňu. Pobudla u nás tri dni a potom sa vrátila do Sarvaša. Auto jej ešte neopravili, takže sa poň vráti na druhý týždeň,“ poznamenala A. Sabová. Zároveň pripomenula, že mesto bolo odrezané od ostatného sveta tri dni. Hoci ulice boli prejazdné, von z mesta sa nemohli dostať. V Orosláni iba v jednej časti nebola elektrina, ale aj tú opravili ešte v ten deň. Spýtali sme sa aj na nedávno obnovený oblastný dom, ktorý značne poškodilo zemetrasenie v roku 2011, ako predsedníčka slovenského voleného zboru povedala, zatiaľ strecha - ktorú by bolo treba tiež rekonštruovať - dobre znášala snehovú nádielku.

„Od štvrtka do nedele bolo všetko uzatvorené,“ odpovedal na našu otázku starosta Jášču Csaba Nagy. V Bakoni bola väčšina ciest neprejazdná, ale elektrinu v osade mali a na traktoroch prinášali chlieb a základné potraviny pre obyvateľov obce. „V sobotu popoludní bol už každý doma, aj tí, ktorí uviazli na autostráde a museli prenocovať v mimoriadnych nocľahárňach,“ povedal starosta a dodal, že Bakončania sú pripravení na mimoriadne počasie.

Tardoš, nachádzajúci sa v Komáromsko-ostrihomskej župe bol tiež tri dni odrezaný od okolitého sveta. Ako nás informoval starosta obce Béla Csaba Csabán, miestni podnikatelia pomáhali nielen na uliciach dediny, ale aj v očistení prístupových ciest. „Hoci sa nám traktor pokazil, podarilo sa nám včas zohnať náhradné súčiastky a mohli sme pokračovať v odhŕňaní snehu. Sneh sme neodhŕňali iba počas červenej signalizácie, lebo by nemalo zmysel kvôli stálemu sneženiu a závejom,“ poznamenal starosta, ktorý denne aspoň dvakrát prešiel po dedine, aby sa pozrel, či je všetko v poriadku. Elektrina bola aj tu, takže obyvatelia osady netrpeli aspoň jej nedostatkom. Kvôli blízkosti Taty a autostrády mnohí vodiči prišli do obce, kde uviazli, ale podarilo sa ich ubytovať.

Záchranári po celej krajine museli z vrakov vyslobodzovať najmenej desať zakliesnených vodičov alebo členov posádok havarovaných vozidiel. Autá zapadnuté v snehu sa pokúšali vyslobodiť pluhmi, vojenskou technikou, dokonca i tankami. Po dlhej úvahe pustili na diaľnice aj pásové vozidlá armády, aby pomohli v záchranných akciách. Na diaľnici M1 rozobrali na viacerých miestach zvodidlá, aby sa autá, ktoré nemohli pokračovať kvôli prekážkam, mohli otočiť späť.

Minister vnútra Sándor Pintér zvolal krízový štáb a vyhlásil poplach. Oznámil, že mnoho ľudí vyslobodených z vozidiel, ktoré sa dostali do zajatia snehu, dočasne ubytovali. Tí, čo zostali v autách, dostali pitie, potraviny a doviezli im aj benzín, aby mohli kúriť v autách.

Na maďarskej diaľnici M1 začali odhŕňať sneh rakúske odhŕňače, ktoré ponúkla rakúska diaľničná spoločnosť AFSINAG. Päť odhŕňačov čistilo diaľnicu od hraníc po Győr. Jedno špeciálne vozidlo s radlicou bolo pritom v pohotovosti v Hegyeshalome, aby pomohlo konvoju rakúskeho Červeného kríža, ktorý poslali na pomoc uviaznutým vozidlám na tejto diaľnici.

Sneženie a silný nárazový vietor spôsobil v Maďarsku vážne problémy aj v železničnej doprave. Maďarské železnice MÁV vyzvali ľudí, aby v prípade, že nemusia, necestovali.

Vo východomaďarskej obci Nyírlugos padol 16. marca aj teplotný rekord tohto dňa, namerali tam mínus 14,2 stupňa Celzia. Doteraz najnižšiu teplotu v ten istý deň namerali v roku 1932, keď v juhomaďarskej Baji klesla ortuť teplomera na mínus 13 stupňov Celzia.

V desiatich obciach Sabolčsko-satmársko-bereckej župy sa podarilo obnoviť dodávku elektriny iba na druhý týždeň a viaceré rodiny tak nemali niekoľko dní teplé jedlo. Teplú stravu preto poskytovalo obyvateľom vojsko. V postihnutých obciach zriadili v školách útulky, kde sa mohli miestni obyvatelia zohriať, zároveň tam nariadili nútené školské prázdniny. Ústredný krízový štáb zriadil pomocné skupiny vybavené žeriavmi a vojenskými pásovými vozidlami, ktoré pomáhali pri obnovovaní dodávky elektriny.

V Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe sa podarilo do nedele obnoviť všade dodávku elektrickej energie.

(ef)

MDŽ v sarvašskom slovenskom kultúrnom spolku Vernosť

V sarvašskom slovenskom kultúrnom dome sa už tradične stretávajú začiatkom marca všetci členovia slovenského kultúrneho spolku. Jeho väčšinu tvoria ženy, ale aj pár mužov sa snažilo svojou účasťou uctiť si všetky prítomné ženy.

Program otvorili žiaci slovenskej základnej školy. Tretiaci predniesli nádherné básne, ktoré niektorým vyčarili slzy na lícach. Prváčikovia vystúpili s veselými pesničkami a milým tančekom, ktorý odmenili prítomní potleskom. Hosťujúce učiteľky Eva Labišáková a Danka Lukáčiková boli právom hrdé na svojich účinkujúcich žiakov.

Deti pripravili pre každú prítomnú ženu vlastnoručne vyrobený malý darček. Bolo to srdiečko ozdobené rôznymi farebnými kvietkami. Deti ho zo srdca darovali a všetci prítomní aj zo srdca darček prijali.

Predseda slovenskej samosprávy mesta Sarvaš Tibor Mótyán svoj príhovor začal niekoľkými vetami, ktoré našiel v Ľudových novinách. Súhlasil s myšlienkami, ktoré napísala autorka, žena.

Zdôraznil, že MDŽ by mali mať každý deň všetky matky, staré mamy, celé ženské pokolenie, lebo si to veľmi zaslúžia. Bez nich by nebol život.

Vedúca Slovenského kultúrneho spolku Vernosť Anna Franková popriala všetkým príjemné a veselé posedenie. Nechýbalo ani malé občerstvenie, ktorému sa tešili hlavne deti. Ich stôl s obloženými chlebíčkami, zákuskami, malinovkou a čajovým pečivom sa vyprázdnil veľmi rýchlo.

Bolo príjemné posedieť si so staršími bývalými pedagógmi, ktorí sa o svojich skúsenostiach a hlavne zážitkoch vedia rozhovoriť a nostalgicky spomínať. Popoludnie bolo veselé a v dnešnom zhone je dobre si trocha oddýchnuť a zamyslieť sa nad tým, ako rýchle ubieha čas.

Medzinárodný deň žien sa vo svete oslavuje už viac ako 100 rokov.

Zlatica Lišková

Elena Čepčeková
Keď nájdete kvet
Keď sa stratia záveje,
keď sa slnko zasmeje
keď prvý kvet nájdete,
ten najkrajší na svete,
zaneste ho svojej mamke;
poteší sa iste
a bude mať také oči
ako nebo čisté.

Medzinárodná konferencia a literárna cena

Piaty raz hostil Nadlak v Rumunsku Slovákov z Dolnej zeme a zo Slovenska na medzinárodnej konferencii a na udeľovaní ceny Ondreja Štefanka.

Cena sa udeľuje za literárnu tvorbu a za spolkovú a organizačnú činnosť. Tohto roku prvýkrát udelili až dve ceny za literatúru Michalovi Harpáňovi zo Srbska a Petrovi Andruškovi zo Slovenska a za spolkovú činnosť bol odmenený Pavel Hlásznik z Rumunska.

Na podujatí sa zúčastnil predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, ktorý hovoril aj o tom, že keď zavíta k dolnozemským Slovákom, vždy chce niečo dôležité povedať, čo iba sčasti stíha, lebo tu má toľko priateľov, že nemá čas na oficiálny prihovor, len na osobné rozhovory. Do Nadlaku prišla aj delegácia Slovákov z Maďarska, medzi nimi predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik a riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová.

Po odovzdaní Ceny O. Štefanka nasledovala medzinárodná konferencia s názvom Dolnozemskí Slováci - hranice určenia. Cieľom konferencie bolo prezentovať a zaznamenať najrozmanitejšie názory na dolnozemských Slovákov, ktoré budú publikované v zborníku. Účastníci tohtoročnej konferencie sa spoločne zamýšľali nad otázkami: Kto sú dolnozemskí Slováci? Aké sú historické a aké súčasné chápania vymedzenia tohto pojmu? Existuje pocit spolupatričnosti medzi slovenskými enklávami v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku? Na dané otázky hľadali odpovede prednášatelia z rôznych uhlov pohľadu, jedno však bolo isté, a to, že Dolná zem a dolnozemskí Slováci na základe spoločnej histórie, vierovyznania a kultúrnych tradícií bez ohľadu na (štátne) hranice patria spolu.

Vypočuli sme si prednášky z oblasti literatúry, kulturológie a občianskej sféry.

Ján Botík hovoril Ku konceptom štúdia dolnozemských Slovákov z pozície materského národa. Dimenzie dolnozemskosti na konkrétnych príkladoch bol názov prednášky Dagmar Márie Anocy, o kultúrnom kapitáli dolnozemských Slovákov hovorili Ladislav Lenovský a Michal Kurpaš, Literatúra - fenomén spolupatričnosti sa nazývala prednáška Evy Tučnej a Pavel Husárik sa zmienil o stereotypoch Slovákov pri kolonizácii na Dolnej zemi. K metodológii výskumu Slovákov na Dolnej zemi sa vyslovili Jaroslav Čukan a Boris Michlík a o fenoméne Dolná zem prednášala Katarína Melegová Melichová. O tom, že kto bol a je slovenský vojvodinský spisovateľ sa vyslovil čerstvý laureát Michal Harpáň. Dvojpohľad na antológiu Plášť bohyne podala Viera Benková. Námet na kvalitnejšiu vzájomnú spoluprácu redaktorov médií dolnozemských Slovákov vyslovil Jaroslav Čiep a Lenka Garančovská hovorila o antroponymách ako jednom z faktorov vymedzenia hraníc dolnozemských Slovákov. O slovenskej dolnozemskej literatúre v programe Slovenského literárneho ústavu MS hovoril Miroslav Bielik, Ad augusta per angusta bol názov prednášky Márie Kataríny Hrkľovej. O spojitosti Dolnej zeme a evanjelickej cirkvi hovoril Juraj Dušan Vanko. Ľudový tanec ako spoločný prejav dolnozemských Slovákov - prezentácia výskumu ľudových tancov z Banátu, Báčky a Sriemu v archívoch na Slovensku bol názov prednášky Zuzany Drugovej. Nosnú tému konferencie azda najlepšie vystihol vo svojej prednáške čerstvý laureát Ceny O. Štefanka Peter Andruška, ktorý povedal na základe tvrdení Jána Siráckeho, že z dávnej Dolnej zeme sa po trianonskej mierovej zmluve vytvorili tri malé Dolné zeme, ktorých Slováci sa vzájomne líšia iba štátnym príslušenstvom.

Laureáti Ceny O. Štefanka
Michal Harpáň je vedúcim Katedry slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade, prednáša slovenskú literatúru aj na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade, určité obdobie vyučoval na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v Maďarsku a na Pedagogickej fakulte v Sombore na slovenskom oddelení v Báčskom Petrovci v Srbsku. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde taktiež pôsobil, mu v roku 2012 udelili čestný titul Doctor honoris causa.

Peter Andruška, básnik, prozaik, kritik a niekdajší tajomník Spolku slovenských spisovateľov sa sústavne venuje mapovaniu literárnej tvorby dolnozemských Slovákov. Ako prvý predstavil verejnosti komplexnejšie dejiny literárnej tvorby Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine vo svojej monografii Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme.

Pavel Hlásznik, prvý podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, je roky prítomný na kultúrnej scéne dolnozemských Slovákov a neúnavne sa angažuje v spolkovej činnosti.

(ak-ef)

Pešia túra v Sarvaši: prvá akcia päťboja

Prvá marcová sobota sa niesla v znamení pohybovej akcie v rámci päťboja. Hlavným usporiadateľom bol István Bodnár a jeho manželka, Judita Závogyánová, ktorí už dlhé roky organizujú päťboje.

Jeden z hlavných organizátorov, Michal Nyári, oboznámil zúčastnených s traťou a s pravidlami. Žiaci zo Základnej školy zo Sarvaša sa zúčastnili na tomto podujatí v najväčšom počte na trati 7,5 a 15 kilometrov.

Niekoľko rodičov sa informovalo, či sa uskutoční pešia túra, lebo prší. Usporiadatelia, vždy veľkí optimisti, samozrejme, dali odpoveď áno.

Učitelia Zoltán Fonád, Zlatica Líšková a Anika Podaniová sprevádzali viac ako 40 žiakov počas celej túry. Otázok bolo neúrekom už pred štartom, lebo boli na všetko zvedaví.

Niektorí žiaci si vybrali 7,5 kilometrovú trať, ktorá mala v polovici obrátku pri vstupnej bráne do Arboréta. Tu bola aj stanica občerstvenia. Radosť mali tí, ktorí si vybrali krátku trasu, lebo mohli navštíviť arborétum zdarma. Aj keď príroda sa ešte pomaly zobúdza zo zimného spánku, deťom sa všetko páčilo.

Tí, ktorí pokračovali svojou pätnásťkilometrovou trasou sa pri Kompe zastavili, pozreli sa, ako to vyzerá, keď je živá rieka spustená. Potom veselo po hrádzi pokračovali ďalej. Stretli sa tam s cyklistami, ktorí sa vybrali do Békešského svätého Ondreja. Pri prechode z hrádze na cestu museli prekonať aj prekážku zloženú z konárov stromu, ktoré boli rozvetvené pod hrádzou.

Cesta bola známa skoro každému zúčastnenému a pri „szivornyi“ si každý trocha oddýchol. Piatak Zolko mal trocha problém s novou obuvou, ktorá mu otlačila pätu. No statočne krivkajúc prišiel do cieľa na hlavnom námestí.

Každý účastník sa stal majiteľom lístka s 50% zľavou na zimné klzisko. Všetci sa potešili, lebo nový ľad je ešte „raritou“ v meste a iste ho každý pôjde aj vyskúšať. Šťastní boli hlavne šiestaci, ktorí hrdo ukázali svoje lístky.

V apríli bude päťboj pokračovať behom a v máji zase cyklistikou.

zl

Pracovná návšteva v budapeštianskej slovenskej škole

Pracovníci Sekcie medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva SR zavítali 13. marca do Budapešti. Delegácia na čele s jej generálnou riaditeľkou Dagmar Hupkovou iniciovala pracovnú návštevu so zámerom oboznámiť sa s novým vedením inštitúcie a informovať sa o jej práci. Hostí sprevádzala aj školská referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Erika Lázárová. Vzácnych hostí vo svojom kabinete privítala riaditeľka školy Júlia Marloková Szabová, ktorá ich informovala o činnosti inštitúcie. - Budapeštianska slovenská škola je v súčasnosti jediná jednojazyčná slovenská výchovno-vzdelávacia inštitúcia v Maďarsku. Žiaci sa učia na každom stupni všetky predmety po slovensky, výnimkou je fyzika a informatika na vyššom stupni a na gymnáziu, lebo na tieto odbory nemáme učiteľa, ktorý ovláda slovenčinu, - povedala riaditeľka školy. J. Marloková Szabová ďalej vyzdvihla, že žiaci školy sú veľmi nadaní a zúčastňujú sa nielen na súťažiach zo slovenčiny, ale aj na rôznych vedomostných súťažiach, kde dosahujú pekné výsledky. Od začiatku roka, odkedy je škola v správe Centra Kunóa Klebelsberga, už nie sú samostatne hospodáriacou inštitúciou, ale študijný obvod centra premiestnil do budovy školy svoje hospodárske oddelenie. V spojitosti s výchovno-vzdelávacou činnosťou uviedla: „Doteraz sa nám nepodarilo dosiahnuť to, aby sme mali také postavenie, ako dvojjazyčné školy v Maďarsku. Máme ťažkú úlohu v tom zmysle, že napríklad rámcové učebné osnovy, ktoré teraz vyšli, nerátajú s týmto typom škôl.“ Čo sa týka počtu žiakov, ten sa postupne zvyšuje a od študijného obvodu dostali prísľub na zriadenie novej triedy, lebo doterajšie učebne vyhovujú len pre menší počet žiakov. Riaditeľka a jej kolegovia ďalej informovali Dagmar Hupkovú a Katarínu Čamborovú aj o ťažkostiach. Ako povedali, veľmi by potrebovali učebnice slovenského jazyka a k tomu pracovné zošity, interaktívnu tabuľu a okrem toho hosťujúceho učiteľa s aprobáciou fyzika a informatika. V rámci diskusie vysvitlo, že v jednojazyčnej škole im chýbajú iné učebné pomôcky, ako v ostatných inštitúciách, kde sa vyučuje slovenčina. V súčasnosti sa učia žiaci z učebníc zo Slovenska. Od septembra bude treba zaviesť maďarčinu aj v prvej triede základnej školy, kde sa doteraz učili žiaci iba po slovensky. Ďalší problém je, že od septembra vstúpia do platnosti nové rámcové učebné osnovy. Tieto si vyžadujú nové učebnice, ktoré sa v súčasnosti píšu, preto je takmer isté, že do začiatku školského roka nebudú preložené do slovenčiny.

Po dôkladnom informovaní sa hostia presunuli do auly inštitúcie, kde ich už netrpezlivo čakali žiaci vyššieho stupňa a gymnázia. Začiatkom krátkeho kultúrneho programu sa najprv predstavila Elizabeth Kollárová, ktorá zarecitovala báseň Gregora Papučka. Sestry Laura a Vanessa Glückové z Mlynkov zaspievali hosťom originálne pilíšske slovenské ľudové piesne. Členovia Folklórneho spolku Lipa na záver kultúrneho programu zatancovali choreografie pedagogičky školy Evy Szilágyiovej Šubovej. Po programe si hostia prezreli priestory materskej školy, tried, internátu a školskej knižnice. Neskôr sa vrátili do kabinetu riaditeľky, kde hostia zo Slovenska ponúkli inštitúcii pomoc, čo sa týka chýbajúcich učebníc, interaktívnej tabule a hosťujúceho učiteľa. Vedenie budapeštianskej slovenskej školy vyjadrilo ochotu užšie spolupracovať.

Zástupcovia Sekcie medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva SR sa potom presunuli do sídla Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. V sídle CSSM v rámci bilaterálneho rokovania so spolupracovníkmi nášho najvyššieho voleného zboru si vymenili informácie o aktualitách slovenského národnostného školstva v Maďarsku a prediskutovali situáciu slovenských hosťujúcich učiteľov pôsobiacich v Maďarsku.

Andrea Szabová Mataiszová

Najaktuálnejšie témy výučby

Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik listom informoval mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Budapešti Petra Weissa o aktuálnych otázkach slovenského školstva v našej krajine. List sa zameriava na päť väčších tematických celkov, v ktorých potrebujú Slováci v Maďarsku pomoc.

Ako píše J. Fuzik, ďalekosiahlou reformou verejného školstva v Maďarsku od 1. januára 2013 sa dostali do štátnej správy stovky národnostných škôl. Výchova aj v slovenskom jazyku prebieha v súčasnosti vo vyše 60 materských školách. Keďže národnostný normatív bol zrušený, štát by mal naďalej finančne motivovať a hradiť zvýšené náklady národnostnej výchovy pre zriaďujúce miestne samosprávy. Počet základných škôl s výučbou slovenského jazyka je v súčasnosti 41 a keďže sa očakáva racionalizácia a zlučovanie štátom prevádzkovaných škôl, potrebujeme garancie nielen na to, že v prípade žiadosti 8 rodičov sa výučba slovenčiny musí zaviesť, ale aj na to, že slovenské jazykové školy nepripoja k takým základným školám, kde Slováci nežijú a slovenčina sa nevyučuje. Bolo by potrebné, aby v župných centrách ústredia bol zamestnaný aj odborník pre problematiku národnostnej výučby.

V školách prevádzkovaných CSSM sú skúsenosti a výsledky pozitívne, vďaka pokojnému vývoju vo všetkých narástol počet detí, ale vzhľadom na očakávané zmeny v štátnom financovaní v prípade neštátnych zriaďovateľov, akým je aj CSSM, pri týchto školách je veľmi dôležité zachovať aspoň súčasné finančné kondície, resp. v prípade základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom ich zvýšiť na solventnú úroveň.

Príprava a doškoľovanie národnostných pedagógov je podľa národnostného zákona úlohou štátu, ktorej by sa mal na patričnej úrovni chopiť. Príprava slovenských pedagógov pre materské, základné a stredné školy prebieha podľa listu J. Fuzika v Sarvaši, Ostrihome, Segedíne a Budapešti, pričom situácia Odboru slovenského jazyka a literatúry, ktorý pôsobí v rámci Katedry slovanskej filológie Univerzity ELTE v Budapešti, je žiaľ typická. Je to tzv. malý odbor, a ako všetky ostatné, už viac rokov existenčne ohrozený. Viac sa na ňom uprednostňujú maďarskí študenti zo Slovenska, ako domáci slovenskí národností uchádzači. Zjavnú diskrimináciu pri prijímacích skúškach sa tohto roku snáď podarilo odstrániť, ale z finančnej stránky sú nedostatky stále väčšie. Počet prijatých študentov do jedného ročníka je limitovaný na 5, z toho štátom financované miesta sú iba 2 ( aj na tie prijali vlani maďarských uchádzačov zo Slovenska) .

„Hosťujúci učitelia v našich dvojjazyčných školách vykonávajú veľmi záslužnú a užitočnú prácu,“ píše J. Fuzik. Ale zároveň dodáva, že dávnou nevyriešenou požiadavkou našich škôl - ako aj odporúčaním zmiešaných komisií - sú nároky na učiteľov predmetov zručnosti (spev, kreslenie, telocvik atď.) zo Slovenska, ako aj slovenských pedagógov pre materské školy. Tu by sa mali platné predpisy SR prispôsobiť potrebám a požiadavkám krajanských komunít.

Poslednou témou je udeľovanie štátnych štipendií v SR. Hoci ročnú kvótu štátnych štipendií SR pre študentov z Maďarska (5 miest) nevyužívame spravidla v úplnej miere, platné predpisy nepovoľujú udeliť štátne štipendium študentom na odbore stredoeurópske štúdiá. „Keďže naša komunita potrebuje aj takýchto odborníkov, privítali by sme ústretovejší prístup a udelenie štátneho štipendia aj v takýchto prípadoch,“ píše v liste Ján Fuzik.

(ef)

Bohatý program SSB v Slovenskom Komlóši

Členovia Slovenskej samosprávy Budapešti pod vedením predsedníčky zboru Zuzany Hollósyovej sa vybrali 8. marca na trojdňovú cestu do Slovenského Komlóša, aby navštívili svojich priateľov. V penzióne Szekeres ich privítali bývalí tanečníci súboru Komlóš. Poslanci SSB sa zúčastnili na vysunutom zasadnutí, na ktorom prijali minuloročný a schválili tohtoročný rozpočet. Druhý deň návštevy sa niesol v znamení tradícií. Budapeštianski Slováci v dome bývalého vedúceho komlóšskej tanečnej skupiny Ondreja Szabóa za pomoci zručných Komlóšanov zabili stopäťdesiat kilového brava. Kým členky slovenského zboru, Monika Szelényiová, Eva Gedőová, Mária Šutinská a Zuzana Hollósyová usilovne krájali cibuľu, muži zboru Ladislav Petro a Ján Zsolnai rozkrojili brava. Práca prebiehala podľa tradičných spôsobov. Vďaka šikovným rukám boli už popoludní hotové tradičné zabíjačkové špeciality, jaternice, klobásy a oškvarky.

Členovia SSB sa večer zúčastnili na tradičnom slovenskom bále. V nedeľu navštívili nedávno posvätenú kaplnku evanjelickej cirkvi, kde sa uskutočnila dvojjazyčná bohoslužba. Po slovách Božích na krátky čas navštívili evanjelického farára v Slovenskom Komlóši Attilu Spišáka.

Andrea Szabová Mataiszová

Sziget bude druhý augustový týždeň

Organizátori 21. ročníka festivalu Sziget, ktorý sa bude konať od 5. do 12. augusta v Budapešti, zverejnili 21 interpretov zo scény world music. Z americkej Arizony príde na najväčší stredoeurópsky hudobný festival skupina Calexico. Na letnom podujatí predstaví poslednú štúdiovú nahrávku Algiers (2012). S najnovšou tvorbou príde na Sziget aj Alžírčan žijúci vo Francúzsku Rachid Taha. Päťdesiatštyriročnému muzikantovi s novým albumom Zoom pomohli také osobnosti ako Brian Eno alebo Mick Jones z kapely The Clash.

Na podujatí, ktoré vlani na European Festival Awards triumfovalo v kategórii Najlepší veľký festival, sa predvedie aj ruská ska-punková formácia Leningrad.

Balkán bude na festivale reprezentovať režisér a hudobník Emir Kusturica s hudobným projektom No Smoking Orchestra. Toto 10-členné bosniansko-srbské zoskupenie hráva rockové skladby obohatené o prvky folku, popu, tanga a dokonca i techna.

V hudbe No Smoking Orchestra počuť okrem gitár, bicích a klávesov aj zvuky akordeónu, huslí, saxofónu či tuby. Samotný Kusturica hrá na rytmickú gitaru a stará sa tiež o vokály. V skupine pôsobí ako bubeník aj jeho syn Stribor. Azda najpevnejšie puto ku kapele majú spevák Nele Karajlič a jeho mladší brat Seid Mali, ktorí sú v No Smoking Orchestra od jeho vzniku v roku 1997.

Okrem spomenutých mien organizátori potvrdili aj účasť interpretov ako La Pegatina, Moana and the Tribe, Mokoomba, Fanfara Tirana meets Transglobal Underground, Tako Lako, Šutka Roma Rap, Dubioza Kolektiv, či Figli Di Madre Ignota.

Z Ukrajiny príde DakhaBrakha, z Poľska R.U.T.A. a Warsaw Village Band a z Česka Čankišou. Domáce Maďarsko budú reprezentovať medzi inými Söndörgő, Besh O Drom, Parno Graszt, Pannonia Allstars Ska Orchestra a orchester Csík.

Headlinerom Szigetu bude tento rok britská skupina Blur, ktorá vystúpi v piatok 9. augusta. Okrem nej sa na podujatí ukážu aj Editors, Ska-P, Skunk Anansie, Dizzee Rascal, Alex Clare, Enter Shikari, Michael Kiwanuka, Bad Religion, Woodkid, Peter Bjorn & John, Katy B, Netsky, Tame Impala, Totally Enormous Extinct Dinosaurs, Everything Everything, Zaz, Skip&Die, Azealia Banks, Boys Noize (live), Deichkind, Die Ärzte, Hadouken!, Nicky Romero, Parov Stelar Band, Sebastian Ingrosso, Seeed, Empire of the Sun alebo Chase & Status (live).

Permanentky na festival s kempovaním sa v súčasnosti predávajú po 58 tisíc forintov, päťdňová vstupenka bez kempovania stojí 49 tisíc forintov a jednodňový lístok 13 tisíc forintov. Tieto ceny platia do 5. mája, následne sa zvýšia na 66 tisíc forintov (permanentka), 58 tisíc forintov (päťdňová vstupenka) a 14 tisíc forintov (jednodňový lístok).

(s-ef)

Fórum o národnostných prvkoch duchovného dedičstva

Národnostná sekcia Maďarskej etnografickej spoločnosti v spolupráci s Riaditeľstvom nehmotného kultúrneho dedičstva - Etnografické múzeum vo voľnej prírode usporiadali dňa 7. marca národnostné fórum o možnostiach, ako sa dostať na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Na podujatí, ktoré bolo zároveň zasadnutím národnostnej sekcie riaditeľka Eszter Csonka-Takácsová uviedla proces, ako sa dostať na spomínaný zoznam a potom sa predstavili traja reprezentanti národností, ktorých zvyky už na zozname figurujú. Jedným z nich je turíčna výzdoba evanjelického kostola v Mende, ktorú predstavila dozorkyňa evanjelického zboru Alžbeta Labadičová.

Dohovor UNESCO o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov (Convention on the Protection and Promotion of the Diversity of Cultural Expressions) bol prijatý 20. októbra 2005 v Paríži na 33. zasadnutí Generálnej konferencie UNESCO. Cieľom dohovoru je posilniť na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni mechanizmy, vytvárajúce podmienky na uvedomenie si významu, ktorý prináša ľudstvu rozmanitosť jeho kultúr a v rámci nich konkrétnych kultúrnych prejavov. Ustanovenia dohovoru majú zabezpečiť, na princípoch definovaných v jeho čl. 2, rozvoj interakcie medzi rozmanitými kultúrami, uznanie osobitného charakteru kultúrnych aktivít, tovarov a služieb a slobodnú tvorbu, rozvoj, šírenie kultúrnych prejavov ako i produkciu v rámci kultúrneho priemyslu.

Zápis do reprezentatívneho zoznamu je uznanie mimoriadnym prvkom a praktikám, ktoré sú uznávané spoločnosťami a jednotlivcami a pretrvávajú v súlade s univerzálne prijatými princípmi ľudských práv, rovnosti, podpory a vzájomnej úcty medzi kultúrnymi spoločenstvami. Tieto prvky sú v súlade s prostredím a historickými podmienkami spoločenstiev a poskytujú im pocit kontinuity a identity, podporujúc takto kultúrnu rozmanitosť a tvorivosť.

Vytvorenie spomenutého reprezentatívneho zoznamu je strategickou úlohou, ktorá pre Maďarsko vyplýva z Dohovoru UNESCO o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva a rovnako aj z Dohovoru UNESCO o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov, ktoré Maďarsko prijalo a ratifikovalo pred niekoľkými rokmi.

Na zozname svetového nehmotného dedičstva UNESCO z Maďarska sa nachádza v súčasnosti 14 položiek. Pridanie zvyku na zoznam je možné na formulári a neznamená finančné, iba morálne uznanie. Na zozname figuruje napríklad aj metóda tzv. „domov tanca“. V 70. rokoch minulého storočia sa v Budapešti začalo šíriť hnutie ponúkajúce ľuďom komplexné duchovné kultúrne dedičstvo (hudbu, tanec, ľudové zvyky, atď.) ako alternatívu zábavy, spoločenskej udalosti, možnosti vzdelávať sa. V tejto súvislosti vznikli aj tzv. „tanečné domy“, t.  j. akcie, na ktorých nenájdete účinkujúcich a divákov, ale ľudí túžiacich po tanci a zábave. Práve túto metódu „tanečných domov“ zaradil Medzivládny výbor UNESCO do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva.

Na zozname nehmotného dedičstva sa nachádza aj jedno ocenenie. Cenu Majster ľudového umenia odovzdávajú od roku 1953 a medzi ocenenými je aj niekoľko príslušníkov národností.

Potom E. Csonka-Takácsová hovorila o kritériách, ako sa dostať na tento zoznam. Navrhovatelia prvkov na zápis do reprezentatívneho zoznamu musia poskytnúť dostatočný dôkaz o tom, že prvok má svoje korene v kultúrnej tradícii alebo v kultúrnych dejinách daného spoločenstva a demonštrovať úlohu prvku na tvorbe a potvrdzovaní kultúrnej identity daného spoločenstva. Okrem toho je potrebné preukázať, že prvok predstavuje dôležité zdroje inšpirácie i medzikultúrnej výmeny a napomáha bližšiemu spojeniu ľudí i spoločenstiev a prezentovať kultúrnu i spoločenskú úlohu prvku v danom spoločenstve a dokumentovať jeho existenciu ako prejav unikátneho svedectva živých kultúrnych tradícií v súčasnosti. V neposlednom rade ale poskytnúť dôkaz výnimočnosti prvku pri uplatnení zručností a technických kvalít, vypracovať projekt ochrany, dokumentácie a propagovania prvku a dbať na to, aby prvok (zvyk, tradícia) bol prenesený na nasledujúce generácie.

Okrem pracovníkov riaditeľstva pri vypracovaní konkurzov na zoznam, na ktorý je možné sa prihlásiť počas celého roka, pomáhajú aj župní referenti, medzi ktorými je aj bývalý riaditeľ nášho vydavateľa, riaditeľ Múzea M. Munkácsyho v Békešskej Čabe Juraj Ando. Formulár a ďalšie informácie môžu záujemcovia získať na webovej adrese www.szellemiorokseg.hu.

Po úvodnej prednáške nasledovali praktické výklady, medzi nimi ako prvá vystúpila dozorkyňa evanjelického zboru v Mende. Ako informovala A. Labadičová, turíčna výzdoba evanjelického kostola v Mende sa dostala medzi nové prvky duchovného kultúrneho dedičstva. Zvyk pripisujú Slovákom evanjelického vierovyznania, ktorí založili túto osadu v blízkosti hlavného mesta v 18. storočí. Mende a Peterku (Péteri) osídlilo 15 slovenských rodín z Trenčianskej stolice.

Veriaci z Mende sa pripravujú na výzdobu kostola podľa zaužívanej choreografie. Deň - dva pred Turícami sa vyberú chlapi na breh rieky narezať topoľové vetvy. Odrežú konáre hrubé ako ruka a vysoké aspoň dva metre. Tie potom zanesú do kostola a ozdobia ich výšivkami. Každá výšivka (ručník, obrus, stužka a pod.) má svoje miesto. Vyhradené sú tri rady, každý je rovnako ozdobený, ale v inej farbe. Podľa prerozprávania miestnych veriacich je to zvyk, ktorý si ich predkovia priniesli so sebou z územia súčasného Slovenska, avšak natrvalo sa nezachoval ani tam.

Zvyk má význam aj v spojení spoločnosti, nakoľko počas turičných osláv s kvetmi pomáhajú aj katolíci a evanjelici zas pomáhajú pri vytváraní búdok na sviatok Božieho tela.

Tento zvyk udržiavajú aj slovenskí evanjelickí veriaci v Maglóde, ktorí znovu oživili zvyk pred niekoľkými rokmi.

Riaditeľ Múzea D. Kanizsaiovej v Mohácsi Jakab Ferkov hovoril o odohnaní zimy v ich meste. Moháčski Chorváti tvoria natoľko silnú komunitu, že si ich tradície osvojili i tamojší Maďari, Nemci a Srbi. Dokázali ich povzniesť na takú úroveň, že lákajú do dvadsaťtisícového mesta tisíce návštevníkov. Hlavnými aktérmi poslednej nedele pred Popolcovou stredou sú bušovia - bursovníci. Sú to takmer bez výnimky muži a mládenci oblečení do zoomorfných a antropomorfných masiek. Najčastejšie si volia drevené masky turoňa, medveďa či kozy, ktoré zakrývajú celú hlavu, ale aj masku čerta, slameníka a bosoriek. Oblečené majú kožuchy a biele plátené gate. Vyzdobení sú drevenými vidlami, zvoncami, rapkáčmi a buteľkami, v ktorých je - aspoň spočiatku - dačo na zahriatie. Zvyk moháčskych bursovníkov prijali na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ako prvý v roku 2009.

Predsedníčka kultúrneho výboru celoštátnej samosprávy Slovincov Mária Mukičová Kozárová predstavila snahy zboru na zachovanie kultúrnej pamiatky Slovincov v Maďarsku. Slovinci bývajúci v blízkosti hraníc s materskou krajinou, v ktorej je na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ťahanie klátu, ktoré by teraz chceli dostať aj na maďarský zoznam.

Po prednáškach nasledovala diskusia, v ktorej sa viacerí zaujímali o praktické i teoretické otázky.

(ef)

Opäť vyznamenali Slovákov v Malom Kereši

Pri príležitosti štátneho sviatku 15. marca starosta Malého Kereša László Domonyi udelil uznania mestskej samosprávy v aule radnice. Ocenili tým prácu vykonanú v prospech mesta, ktorú mestský volený zbor udelil aj trom miestnym Slovákom. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malom Kereši Zuzana Gmoserová sa stala čestnou občiankou mesta, podnikatelia, členovia Organizácie Slovákov v Malom Kereši Sándor Szőke a János Trepák dostali vyznamenania Za verejný život Malého Kereša a Za hospodárstvo Malého Kereša.

Oslavy sa začali pred radnicou vztýčením zástavy, po čom účastníci pri pomníku revolúcie položili kytice a vence úcty.

- Malý Kereš je preto úspešný, lebo medzi nami žijú ľudia, ktorí nielen svojou prácou, ale aj popri nej sa aktivizovali v prospech spoločnosti, - povedal starosta mesta a odovzdal uznania. Kultúrny program spestrilo dojímavé vystúpenie rodiny Gmoserovcov. Hostia z auly sa presunuli do divadelnej sály, kde kultúrny program pokračoval. Žiaci Základnej školy Jozefa Bema vystúpili s literárnym pásmom na vysokej úrovni. Oslavy skončili pri soche Sándora Petőfiho, kde účastníci podujatia položili vence a kytice úcty.

Zuzana Gmoserová - Čestná občianka mesta

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malom Kereši, vedúca Organizácie Slovákov v Malom Kereši. Pred odchodom do dôchodku bola učiteľkou biológie a zemepisu a dlhé roky riaditeľkou bývalej Základnej školy Vasváriho, dnes Základnej školy Jozefa Bema. Od roku 1972 je určujúcou osobnosťou života miestnych Slovákov. Organizovala tradičné programy v Klube žien, neskôr sa stala vedúcou speváckeho zboru. Ich podujatia, ktoré sú známe nielen doma, ale aj v zahraničí udržiavajú a pestujú tradície našich predkov. V rámci programu s názvom U susedov navštívili okolité osady, kde sa zúčastnili na ich tradičných podujatiach, ale zo vzdialenejších slovenských obcí pozvali Slovákov na malokerešské programy ročne viackrát. Zuzana Gmoserová počas festivalov (oberačkový, závinový a Slovenské národnostné dni) veľa energie venuje tomu, aby hostia mali možnosť zoznámiť sa so slovenskou gastronómiou. Jej viackrát usporiadané výstavy obohatili návštevníkov o nostalgické zážitky. Počas aktívnych rokov nadviazala priateľské styky s vedúcimi osobnosťami slovenských národnostných organizácií, veľvyslancami SR v MR a konzulmi. Ako poslankyňa CSS vykonávala dlhé roky precíznu prácu.

V roku 1985 dostala vyznamenanie od ministra pôdohospodárstva Za pestovanie národnostnej kultúry a roku 2005 uznanie Báčsko-kiškunskej župy od valného zhromaždenia župy.

Sándor Szőke - Za verejný život Malého Kereša

Podnikateľ a vinár. Viac desaťročí podporuje činnosť Organizácie Slovákov v Malom Kereši, dlhé roky bol podpredsedom Zväzu Slovákov v Maďarsku.

János Trepák - Za hospodárstvo Malého Kereša

Podnikateľ, majiteľ liehovaru Vinotrep. Slovenské podujatia v meste by sa neuskutočnili bez jeho účasti a podpory. Jeho liehovar vyrába pálenku s názvom Vinotrep Petőfi Pálinka z ovocia malokerešských gazdov, už viackrát ocenenú na rôznych celoštátnych súťažiach.

Zuzana Bodaová - aszm