Návšteva na 70-ročnom čabianskom letisku

Pri príležitosti 130. jubilea narodenia aviatika Andreja Kvasa Čabianska organizácia Slovákov usporiadala dvojdňovú spomienkovú slávnosť. Prvý deň odzneli na seminári zaujímavé prednášky o živote Andreja Kvasa, o čabianskom letisku a leteckom klube.

Druhý deň účastníci konferencie vzdali úctu Andrejovi Kvasovi pri jeho pamätnej tabuli na ulici Bélu Bartóka, kde kládli vence predseda Spolku ochrany mesta Békešská Čaba Dr. József Jároli a členovia Leteckého okružného zájazdu na počesť Andreja Kvasa Attila Gellén a Tamás Vandlik. Kvety úcty položili aj členovia delegácie z Trenčína: zástupca primátora mesta JUDr. Rastislav Kudla, riaditeľka Mgr. Katarína Babičová a odborný pracovník Trenčianskeho múzea. PhDr. Vlastimil Hábl.

Hostia a záujemcovia si potom prezreli pred piatimi rokmi obnovené čabianske letisko, kde ich privítal predstaviteľ Spolku letcov a parašutistov Andreja Kvasa v Békešskej župe Bertalan Kovács. Tento bývalý letec sprevádzal hostí po jedinom dlhšom asfaltovanom letisku župy, ktoré sa rozprestiera na rozlohe 226 hektárov. Nadšený sprievodca prezradil návštevníkom, že nad Čabou lietalo lietadlo prvýkrát v roku 1910, keď Andrej Kvas sa pokúsil o prelet z mesta Szentes do Békešskej Čaby. Slovenský priekopník letectva v roku 1930 ako 47-ročný vyslúžilý pilot ešte pravidelne krúžil nad Čabou. Jeho dvojplošník pristával na pasienku na hornom konci Čaby. Tu vytvorili letisko počas druhej svetovej vojny roku 1943 na riešenie vojenských nárokov. Takže práve pred 70 rokmi vzlietli z čabianskeho letiska prvé lietadlá. Po vojne, v 50. rokoch založili - podobne ako v ďalších oblastiach krajiny - župný spolok letcov a parašutistov, ktorý pôsobí až dodnes pomenovaný podľa čabianskeho rodáka Andreja Kvasa. Účastníkmi výletu boli aj predseda Segedínskej pobočky Zväzu letcov v Maďarsku László Bors a vedúci Kruhu vyslúžilých pilotov v Békešskej Čabe Ladislav Párža, bývalí členovia niekdajšieho Zväzu obrany v Maďarsku (MHSZ). Obaja hovorili s veľkým nadšením o letectve, ktoré sa spája v ich spomienkach s mladosťou.

„Na Čabe na ulici Irányi, neskoršie Kinizsi klub modelárov od klubu letcov oddelili iba dvere. Medzi modelármi a letcami sa rýchlo uzavreli priateľstvá. Je takmer prirodzené, že sme - podobne k priateľom - začali lietať. Borili sme sa iba s rodičmi. V tomto období ešte nevládli peniaze nad životom. Aj chudobní, jednoduchí ľudia ako my, mohli lietať. Boli sme účastníkmi mimoriadneho sveta, v ktorom súdruhovia disciplinovane držali spolu a uzavierali priateľstvá na celý život“ - zaspomínal si L. Párža.

Prevádzkovateľom čabianskeho letiska je dnes Békés Airport s.r.o. Na prelome tisícročia letisko zveľadili a tak sa stalo verejným, obchodným letiskom regionálneho charakteru. V rámci jeho prestavby vybudovali dráhu s pevnou dlažbou a svetelnou technikou. V roku 2008 postavili hangár s kapacitou pre 8 lietadiel.

Na otázky hostí sprievodca porozprával aj niekoľko zaujímavostí o leteckej doprave župného mesta.

Od 1950 pravidelne vypravovali na Čabu vnútroštátny spoj, ktorý pre nedostatok záujmu roku 1956 zastavili. Čabianske letisko ani dnes nemá pravidelné alebo charterové spoje.

Doteraz najväčšie lietadlo s kapacitou 38 ľudí pristálo na čabianskom letisku 28. januára v roku 2008, keď nemohlo v Kečkeméte natankovať. Turbovrtuľové lietadlo typu Saab 340 pod výsostným znakom Poľska dopravovalo pasažierov zo Švédska. Čabianske letisko nemôže prijať väčší typ lietadla, preto boli všetci prítomní vzrušení. Napriek silnejšiemu bočnému vetru sa pristátie podarilo. Nepretržite prebiehalo aj naplnenie 1700 litrov paliva. Dokázalo sa, že sú všetky podmienky na prijímanie a obsluhu takého veľkého lietadla. Na čabianske letisko prilieta aj istá poľovnícka spoločnosť. Na realizáciu väčšej dopravy by bolo treba rozšíriť územie letiska a jeho pristávaciu dráhu. Prispieť by malo aj mesto Gyula, veď letisko sa rozprestiera na hranici dvoch susedných miest. V Békešskej Čabe sú hrdí na to, že usporiadali roku 1984 12. letecké majstrovstvá a málokto vie, že veľa chýrnych pilotov začalo svoju kariéru na čabianskom letisku, napríklad kozmonaut Bertalan Farkas a kandidovaný kozmonaut Béla Magyari.

Na záver podujatia vymenoval Bertalan Kováč tých Čabanov, ktorí si - vďaka tomuto letisku - zvolili povolanie letca, napríklad, pilot stíhacieho lietadla v Maďarskom vojenskom letectve Michal Zahorán, pilot Maďarskej leteckej spoločnosti Ján Kokavecz, hlavný inštruktor agronomickej poľnohospodárskej leteckej služby Agrárnej vysokej školy v Níreďháze Ján Šuhajda.

Karol Kvas, druhý pilot Maďarskej leteckej spoločnosti, ktorý ráno 30. septembra roku 1975, osem minút pred pristátím v Bejrúte sa zrútil do mora. Lietadlo zostrelili…

Ildika Očovská

Zabíjačka v Čorváši

Slovenská samospráva v Čorváši a Spolok čorvášskych Slovákov usporiadali 16. marca v miestnom kultúrnom dome X. domácu zabíjačku. Nepríjemné počasie narobilo organizátorom kopu starostí. Kvôli kalamite nemohli pricestovať mäsiari zo Sládkovičova, ktorí mali predviesť spracovanie brava na slovenský spôsob. Takže bleskove rozhodli, že hlavnými aktérmi zabíjačky budú domáci mäsiari. Aby sa im ruky netriasli a aby početným hosťom z okolitých slovenských obcí a divadelníkom zo Sládkovičova nebolo zima, Čorvášanky im ponúkali vynikajúcu pálenku, kapustníky a oškvarkové pagáčiky. Šesť mužov sa v stane na dvore kultúrneho domu pustilo do práce. Skolili 135-kilogramového brava, ktorého kúpil Spolok čorvášskych Slovákov za zvýhodnenú cenu od miestneho družstva. Medzitým ženy pripravili raňajky podľa miestneho zvyku: zapečené tvarohové a bryndzové rezance i halušky.

Spracúvanie mäsa prerušil spoločný obed. Po skonzumovaní výbornej kapustnice pribúdali na stole hurky (jaternice) a pravé dolnozemské štipľavé klobásy. Hotové produkty previezli do kuchyne miestnej základnej školy, kde ich upiekli.

Po skončení prác nasledoval kultúrny program. V mene organizátorov privítali prítomných predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Gyimesiová Hugyiková a starosta Čorvášu Menyhért Szilágyi. Starosta vo svojom príhovore konštatoval, že slovenské tradície a zvyky organizovane žijú v meste 15 rokov, na čom majú zásluhy miestni aktivisti na čele so slovenským voleným zborom a Spolkom čorvášskych Slovákov, za čo sa im poďakoval.

Kultúrny program otvorila citarová skupina a dychové kvarteto Základnej umeleckej školy v Čorváši. Veselú náladu navodili speváci z Čabačudu pod taktovkou Jozefa Majora, ktorí zaspievali zmes slovenských a maďarských piesní. Zlatým klincom programu bolo vystúpenie divadelného súboru Hahota zo Sládkovičova. Tradičná zabíjačka vyvrcholila večerou a tanečnou zábavou, na ktorej hrala kapela Jána Ončíka z Čabačudu.

-bgyh-

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Prostredný prst

Socialistický poslanec Tibor Szanyi v zápale diskusie, lepšie povedané hádky v parlamente ukázal smerom ku krajne pravicovým laviciam svoj zdvihnutý prostredník ako medzinárodný znak toho, že mi môžete, viete čo: napríklad vyliezť na hrb... Za túto nedisciplinovanosť a surovosť, za gesto nevhodné „domu vlasti“ dostal maximálnu možnú pokutu vyše stotisíc forintov. Správne. Hľa, našiel sa nový významný zdroj príjmov pre centrálny rozpočet - už vidím, ako sťahujú z poslaneckej odmeny percentá za podobné urážky, či už formou gestikulácie či verbálneho útoku, neraz surového, arogantného, sexistického, polo- či celofašistického, rozhodne však primitívneho.

Tu sa však, prosím pekne, z ukazovania prostredníka, stáva celonárodný šport, praktizujú ho takmer všetci. Napríklad vláda to robí spoločnostiam, ktoré dodávajú elektrickú energiu, plyn či teplo (v rade stoja: voda, stočné, smeti, kominári...): nech sa idú roztrhnúť, musia znížiť svoje ceny o 10 percent, aby vláda mohla povedať už teraz, rok pred voľbami, že sa jej podarilo znížiť režijné náklady obyvateľstva. Vláda tým ukazuje prostredník aj svojej opozícii: ktože by už mal odvahu kritizovať toto opatrenie?! Nejaký Gyurcsány či Bajnai. Tí sú však predsa zradcami a možno majú aj nejaké bočáky v distribučných firmách - naznačuje šepkajúca propaganda, ktorá prináša zvýšené percentá popularity až v podobe možnej reprízy dvojtretinového víťazstva.

Aký je to však pocit, keď ukazuje niekto prostredný prst vám? Ako to urobila pätnásťročná Rumunôčka v sedmohradskom lýceu, kde sú vo väčšine Maďari a teda v menšine rumunskí žiaci. Predstavte si, okolo 15. marca, teda maďarského národného sviatku chodila do školy s čelenkou vo vlasoch nie s maďarskou, ale rumunskou trikolórou. Nebola ochotná si ju dať dole (zdvihnutý prostredník), preto jej čelenku zhabali. A vypukol škandál, ba čo viac, celorumunský ošiaľ: dievčinu „lajkovali“ na rumunskom Facebooku na tisíce, mnohí vyliezli v Kluži na sochu kráľa Mateja a zhadzovali odtiaľ vence, šliapali po maďarských stuhách, rumunská študentská rada vyjadrila rozhorčenie nad tým, že v škole na území Rumunska sa vyhrážajú niekomu len preto, lebo má vo vlasoch rumunskú trikolóru...

Podľa mňa je na vine horoskop, v ktorom stálo, že osud na nás bude ukazovať prstom. Bohužiaľ, to bol ten prostredný...

Slovenská formácia zastupovala Maďarsko na Grand Prix Svetozára Stračinu

V dňoch 19. až 22. marca 2013 sa v RTVS - Slovenskom rozhlase v Bratislave konala najvýznamnejšia európska súťaž nahrávok folklórnej hudby s názvom Grand Prix Svetozára Stračinu 2013, kde sa predstavilo to najlepšie, čo v rozhlasovej produkcii členských štátov Európskej vysielacej únie (EBU) vzniklo v oblasti autentického a štylizovaného folklóru za posledné dva roky.

Súťaž sa uskutočnila formou odpočúvania nahrávok, ktoré do súťaže prihlásili aktívni a pridružení členovia EBU.

Maďarsko zastupovala formácia Vocal Octava, ktorá vznikla pri tejto príležitosti a jej členmi sú členovia súborov Pilíšske trio (Tímea Galdová, Melinda Černá a Levente Galda) a Vándor vokál (Katalin Izsáková, Tünde Farkasová a Judit Szluková), rozšírení o speváčky Aliz Agódovú a Stellu Máriu Sárköziovú. Formácia prezentovala nielen maďarské ľudové piesne, ale aj slovenské, čo je jedinečné v súťaži, lebo doteraz nebolo zvykom, aby krajinu reprezentovali členovia národnostnej menšiny. Ako nás informoval zakladateľ Pilíšskeho tria Levente Galda, na tejto medzinárodnej súťaži sa zúčastnili aj pred dvoma rokmi. Vtedy spevácka zložka súboru Pilíš mala možnosť nahrať v Maďarskom rozhlase 6-minútový blok východoslovenských ľudových piesní, s ktorým úspešne zastupovala Maďarský rozhlas na 5. ročníku festivalu. Na tohtoročné bienále si pripravili nielen slovenské, ale aj korzické a maďarské piesne.

Hlavnú cenu šiesteho ročníka najvýznamnejšej európskej súťaže nahrávok folklórnej hudby Grand Prix Svetozára Stračinu 2013 získal príspevok Duo pre jedného z produkcie Ruskej televíznej a rozhlasovej vysielacej spoločnosti. Z výberu nahrávok rozhlasovej produkcie členských štátov Európskej vysielacej únie (EBU) v oblasti autentického a štylizovaného folklóru za posledné dva roky porota pod vedením profesora Oskára Elscheka udelila tri zvláštne ceny, ktoré vyzdvihujú mimoriadnu úroveň nahrávok.

Príspevok Švédskeho rozhlasu Nysnabben bol ocenený za živú nahrávku. Za umeleckú interpretáciu udelila medzinárodná porota cenu nahrávke Dievčenská zábava v Šomodskej župe z produkcie Fondu na podporu poskytovateľov mediálnych služieb a správy majetku z Maďarska. Zvláštnu cenu poroty získala aj RTVS za najúspešnejšiu kolekciu nahrávok.

Organizátori festivalu odovzdali ceny na záverečnom galakoncerte vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu 22. marca, ktorý v priamom prenose odvysielalo Rádio Regina. Na galakoncerte vystúpili špičkové telesá - Ľudová hudba a speváci folklórneho súboru Technik z Bratislavy, Ľudová hudba a speváčky SĽUK-u a hudobná skupina Banda.

Do súťaže bolo prihlásených 60 nahrávok z 20 krajín (Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Fínsko, Grécko, Chorvátsko, Indonézia, Írsko, Kuba, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko, Slovensko, Srbsko, Španielsko, Švédsko a Ukrajina). Súťažné príspevky hodnotila 12-členná medzinárodná porota. Na podujatí, ktoré organizuje RTVS v spolupráci s EBU a Spoločnosťou Svetozára Stračinu, sa zúčastnili experti zo Švédska, Srbska, Ruska, Rumunska, Poľska, Írska, Maďarska, Nemecka, Českej republiky, Chorvátska a Slovenska.

Súťažná prehliadka Grand Prix Svetozára Stračinu sa koná v Bratislave pravidelne ako bienále od roku 2003. Nadväzuje na tradíciu medzinárodného festivalu PRIX DE MUSIQUE FOLKLORIQUE DE RADIO Bratislava, ktorý Slovenský rozhlas organizoval v rokoch 1970 - 1993. Jeho 16 ročníkov si získalo koncom minulého storočia obrovskú prestíž doma aj v zahraničí.

(ef)

Kruh na zachovanie kultúrnych tradícií v Békešskej Čabe

V rámci tradičnej zabíjačky v Klube majstrov založili Kruh na zachovanie kultúrnych tradícií v Békešskej Čabe.

Za predsedu občianskej organizácie, ktorá funguje vo forme združenia, členovia zvolili inžiniera, podnikateľa, známeho aktivistu mesta Sándora Mácsaiho. - Organizáciu tvorí 25 členov. Ich mená sú zárukou vysokej úrovne práce. Medzi zakladajúcimi členmi sú gastronómovia, predstavitelia literatúry, ľudového tanca a hudby a tí, čo udržiavajú národnostné tradície a ľudové kroje. Naším prvoradým cieľom, okrem zachovávania tradícií našich predkov, je odovzdanie týchto vedomostí našim potomkom. Sídlom organizácie bude Dom slovenskej kultúry, ktorý nám poskytne svoje priestory zadarmo. Na tradičnej zabíjačke sa okrem Slovákov zúčastnili aj predstavitelia rumunskej a poľskej národnostnej samosprávy. V budúcnosti plánujeme usporadúvať rôzne podujatia, ktoré podporia aj miestni podnikatelia - povedal Sándor Mácsai.

Zabíjačkové špeciality členovia občianskej organizácie potom rozdali sociálne slabším rodinám.

Andrea Szabová Mataiszová

Zasadalo kuratórium nadácie Za Slovákov v Maďarsku

Dňa 21. marca 2013 zasadalo v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) kuratórium verejnoprospešnej nadácie Za Slovákov v Maďarsku pod vedením jeho predsedu Štefana Malého. Členovia kuratória prijali rozpočet na rok 2013, prerokovali tohtoročný plán práce, prediskutovali štipendijné možnosti a podávanie žiadostí o dotáciu na tohtoročné projekty.

Ako nás informovala tajomníčka nadácie Erika Lázárová, kuratórium zasadá každý rok dvakrát, toto bolo jarné zasadnutie. „Finančnú správu preverí vnútorná kontrolórka a nadácia má dozornú radu, ktorá schváli správu,“ povedala tajomníčka.

„Na základe modifikácie základných dokumentov už v tomto roku dostanú úspešní žiaci jednorazovú podporu vo výške 200 tisíc forintov, lebo sa rozhodlo o zvýšení štipendia. Žiaci dostanú túto sumu v októbri. Štipendium im udelia iba po splnení požiadaviek. V septembri nám riaditeľky inštitúcií potvrdia, že sú ich študentmi a v októbri im sumu vyplatíme,“ vysvetľovala E. Lázárová a pripomenula, že doteraz bola výška štipendia 150 tisíc forintov za rok. Dodala, že konkurzné práce bolo treba zaslať do konca januára a v tomto roku majú 17 úspešných uchádzačov. Konkurzné práce hodnotila riaditeľka Pedagogického metodického centra CSSM Mária Czégényová, ktorá sa tiež zúčastnila na zasadnutí nadácie a povedala, že práce každého uchádzača prijali v tomto roku. Úspešných uchádzačov pozdravia na adventnom stretnutí CSSM. E. Lázárová informovala aj o tom, že odmenia nielen žiakov, ale aj pripravujúcich učiteľov, čiže mentorov. „Mentori dostávajú podporu vždy v júni, pri príležitosti Dňa pedagógov,“ povedala tajomníčka kuratória.

Členovia kuratória sa dozvedeli, že Valné zhromaždenie CSSM na svojom februárovom zasadnutí schválilo finančnú zálohu pre nadáciu na fungovanie Programu pre nadaných v roku 2013. Na tento účel požičala CSSM nadácii 6,3 milióna forintov, ktoré podľa doterajšej praxe nadácia vráti po získaní grantov. Členovia kuratória sa rozhodli, podobne ako vlani, zúčastniť sa na konkurze o podporu Ministerstva ľudských zdrojov. „Je to osobitná žiadosť do intervenčného fondu,“ informovala E. Lázárová.

(ef)

Pápež František slávil slávnostnú svätú omšu Kvetnej nedele

Svätopeterské námestie bolo 24. marca dejiskom liturgie Kvetnej nedele, ktorú slávil Svätý Otec František za účasti viac než dvestotisíc ľudí. Snáď po prvýkrát ukázalo svoju prívetivú jarnú tvár aj počasie. Začiatok Veľkého týždňa a zároveň Dňa mládeže, ktorý pripadá na Kvetnú nedeľu, boli hlavnými témami homílie Svätého Otca, ktorý ich zhrnul do troch slov: radosť, kríž a mladí.

„Ježiš vstupuje do Jeruzalema. Na slávnosť ho sprevádza zástup učeníkov, rozprestierajú pred ním plášte, hovorí sa o zázrakoch, ktoré vykonal a počuť volanie na slávu: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach“ (Lk 19,38). Zástup, slávnosť, volanie na slávu, požehnanie, pokoj. Ovzdušie je plné radosti. Ježiš prebudil v srdciach mnohých veľké nádeje, predovšetkým u ľudí ponížených, jednoduchých, chudobných, zabudnutých, v tých, ktorí v očiach sveta nič neznamenajú. Vedel pochopiť ľudské trápenie, ukázal tvár milosrdného Boha, sklonil sa, aby uzdravil telo aj dušu. Toto je Ježiš. Toto je jeho srdce, ktoré hľadí na nás všetkých, ktoré hľadí na naše choroby a naše hriechy. Ježišova láska je veľká. Takýmto spôsobom vstupuje do Jeruzalema: s láskou hľadí na všetkých nás.

Je to pekná scéna, plná svetla, svetla Ježišovej lásky, jeho srdca, scéna radosti a oslavy.

Na začiatku svätej omše sme opakovali to isté. Mávali sme palmovými listami. Aj my sme prijali Ježiša; aj my sme prejavili radosť z toho, že ho môžeme sprevádzať a poznať zblízka, prítomného v nás a medzi nami ako priateľa, brata, ale aj ako kráľa; ako toho, ktorý je žiariacim majákom nášho života. Ježiš je Boh, znížil sa však, aby kráčal spolu s nami. Je našim priateľom, našim bratom. On nás osvecuje na našej púti. Takýmto spôsobom sme ho dnes aj prijali. Tu je prvé slovo, o ktorom vám chcem rozprávať: radosť! Nikdy nebuďte smutnými mužmi a ženami: kresťan takým nikdy nemôže byť! Nikdy sa nenechajte znechutiť! Naša radosť sa nerodí z toho, že vlastníme mnoho vecí, ale rodí sa zo skutočného stretnutia sa s Osobou, s Ježišom, ktorý je uprostred nás. Rodí sa z poznania, že s ním nikdy nie sme sami, ani v ťažkých chvíľach, aj keď na ceste životom stretávame problémy a prekážky, ktoré sa zdajú byť neprekonateľnými - a tých je naozaj veľa! V takejto chvíli prichádza nepriateľ, prichádza diabol, ktorý sa často vydáva za anjela a zákerne sa nám prihovára. Nepočúvajte ho! Nasledujme Ježiša! Sprevádzame a nasledujeme Ježiša, ale predovšetkým vieme, že on sprevádza nás a nesie nás na svojich pleciach. Na tomto stojí naša radosť, naša nádej, ktoré musíme priniesť aj do tohto nášho sveta. Prosím vás, nenechajte si ukradnúť nádej! Nenechajte si ukradnúť nádej! Tú nádej, ktorú nám dáva Ježiš,” povedal František.

Námestie dýchalo zeleňou olivových a palmových ratolestí, ktoré boli tento rok privezené z oblasti Puglie. Liturgia sa začala pri obelisku, kde František požehnal ratolesti. Potom sa presunul k oltáru, kde pokračovala liturgia. Pri slávení bol použitý latinský text Rímskeho misálu. Tesne po svätej omši sa potom Svätý Otec obrátil k prítomným so slovami poludňajšieho príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:

„Drahí bratia a sestry, na záver dnešnej slávnosti prosme o príhovor Pannu Máriu, aby nás sprevádzala počas celého Veľkého týždňa. Ona, ktorá s vierou nasledovala svojho syna až na Kalváriu, nech nám pomôže kráčať za ním, nesúc s úprimnosťou a láskou jeho kríž, aby sme dosiahli Veľkonočnú radosť. Nech Sedembolestná zvlášť ochraňuje toho, kto prežíva ťažké chvíle. Osobitne si spomeňme na ľudí, ktorí trpia na tuberkulózu, pretože dnes je Svetový deň boja proti tejto chorobe. Panne Márii zverujem osobitne vás, drahí mladí a vašu prípravu na Rio de Janeiro. V júli v Riu: Duchovne si pripravte srdce! Šťastné putovanie všetkým!“

Potom František v siedmich jazykoch poprial šťastnú cestu všetkým, ktorí sa chystajú na Svetové dni mládeže do Ria, a po spoločnej modlitbe Anjel Pána všetkým požehnal. Svätý Otec v aute prechádzal preplnené Námestie sv. Petra a viackrát zostúpil a pozdravil prítomných osobne, zvlášť deti a chorých.

TK KBS

Kyselica v Dabaši-Šáre

Piata pôstna nedeľa je neklamným znakom jari, nesie viaceré známe pomenovania ako napríklad Smrtná alebo Čierna nedeľa. Piatej pôstnej nedeli dávali ľudia názvy podľa dávneho zvyku, ktorý pramení v samotných začiatkoch cirkvi.

Aj v súčasnosti sa stretávame s obyčajou zahaľovať v tento deň v kresťanských chrámoch kríž s ukrižovaným Ježišom čiernym súknom na znak hlbokého smútku z jeho blížiaceho sa umučenia a smrti na Golgote. Počas Smrtnej nedele bývalo v mnohých Slovákmi obývaných obciach v Maďarsku a na celom Slovensku rozšíreným zvykom vynášanie Moreny, ktorý vo viacerých regiónoch prežíva dokonca renesanciu a spestruje vítanie jari. Slamou vypchatá Morena, figurína v ženských šatách, ktorú tiež prezývajú Marmuriena alebo Kyselica, symbolizuje túžbu, ktorá pretrváva z pohanských čias, zbaviť sa po súženiach dlhej zimy rizík, ktoré toto ročné obdobie prináša. Vynášanie Moreny je v rukách mladých vidiečanov, tí ju z obce odprevádzajú v sprievode a so spevom. Symbol smrti, chorôb a zimy končí zapálený vhodením do potoka alebo zhorí vo vatre.

Tradične dva týždne pred Veľkou nocou, na Čiernu nedeľu vynášajú Slováci v Dabaši-Šáre Kyselicu. Tohto roku to bolo 17. marca. Podľa slov starších obyvateľov je to jediná tradícia, ktorú si zachovali obyvatelia mesta od osídlenia našich slovenských predkov a ktorú oslavujú bez prerušenia. Dospelí, deti, mladí i skôr narodení, rodičia i starí rodičia sa plní očakávania do čierneho kroja oblečení zhromažďovali na dvore Slovenského domu. Prítomní boli nielen členovia miestnej slovenskej samosprávy, mládežnícka sekcia tanečnej skupiny Borovenka, ale aj členovia ženského speváckeho zboru Rozmarín, škôlkari, žiaci a pedagógovia.

Krojovaný sprievod spievajúc prešiel s Kyselicou až k brehu potoka. Na čele sprievodu bol konský povoz, za ktorým sa točilo „čertovo koleso“. Mužská a ženská figurína v ľudovom kroji, ktoré boli pripevnené na koleso, „pretancovali“ celú cestu. Na brehu potoka členovia ženského speváckeho zboru Rozmarín zaspievali kyticu slovenských piesní, potom vyzliekli figurínu a ľudový kroj pekne zabalili do batoha. Členovia tanečnej skupiny Borovenka potom zapálili Kyselicu zhotovenú z dreva a slamy a hodili ju do vody. Podľa tradícií pomocou vody a ohňa pochovali zimu, zničili choroby, zlo a nešťastie - voda ich všetky odniesla ďaleko od mesta. Program pokračoval šliapaním konope. Detičky miestnej materskej školy pod vedením členky speváckeho zboru vstúpili do menšej jamy, do ktorej predtým položili konope a vodu. Tak symbolicky v „močille močili konope“. Krojovaný sprievod po oživovaní tejto tradície sa vrátil do Slovenského domu. Organizátori s chutnými domácimi zákuskami a chýrnymi závinmi sa poďakovali každému za účasť a pomoc.

Mariann Gogoláková - aszm

Na linke Bratislava - Slovenský Komlóš
Rozhovor s hosťujúcou učiteľkou Ľubomírou Rollovou

V Slovenskej škole v Slovenskom Komlóši je už v druhom cykle hosťujúcou učiteľkou pani Ľubomíra Rollová. Z akých pohnútok sa Bratislavčanka uchádzala o miesto hosťujúcej učiteľky v tomto neveľkom dolnozemskom meste?

- V mojom prípade to bola potreba zmeniť kolektív a prostredie veľkomesta. Akési vybočenie zo stereotypu. Chcela som však aj naďalej učiť deti a ako rodená Martinčanka a vyštudovaná slovenčinárka šíriť aj naďalej správnu podobu spisovnej slovenčiny. A tak som sa odhodlala ísť na konkurz, ktorý mi trochu zmenil život.       

- Ako prijala vaša rodina správu, že sa nebudete denne stretávať?

- Žijem v harmonickej rodine. V takej, v ktorej fungujú vzťahy aj na diaľku. Deti mám už odrastené, majú svoj vlastný dobre fungujúci rodinný život. To, čo sme spolu s manželom do nich vložili počas mladosti, sa zúročilo. Stretávame sa menej, ale prežívame to oveľa intenzívnejšie. Som rada, keď sa na môj príchod domov všetci tešia. Radosť mi robia aj moje dve vnúčatká. A musím sa pochváliť, že na jeseň už budem trojnásobnou „babinkou.“ Keď má manžel viac dní voľna, tak pribehne 400 km za mnou ako ja za mladých čias, keď som chodievala za ním do Prahy, kde študoval.

- Predpokladám, že ste boli spokojná so svojou prvou misiou, keď ste sa rozhodli opäť sa uchádzať o tento post? Pokračujete v tom, čo ste v predchádzajúcom cykle vytvorili, alebo máte aj nové predsavzatia?

- Keď som prišla do Slovenského Komlóša prvýkrát v roku 2002, nevedela som, čo ma tu čaká. Bola som však milo prekvapená, že na Dolnej zemi je taká veľká komunita Slovákov, ktorá si zachováva svoju identitu. Jednoduchí milí ľudia, ktorí svoj život obohacujú aj tým, že zachovávajú svoju materinskú reč a tradície svojich slovenských predkov. Až po niekoľkých mesiacoch som prenikla do ich myslenia a stala sa ich súčasťou. V druhom cykle som už vedela, do čoho sa púšťam, poznala som situáciu, nemusela som sa zorientovávať v danom prostredí, a tak som mohla hneď pokračovať v mojej práci, ktorú mám ako vyslaná učiteľka slovenského jazyka a kultúry v ďalšom období realizovať. V škole robím v podstate rovnakú prácu, len deti sa vymenili. Mám radosť zo šikovných žiakov, ktorí sa radi učia slovenčinu. Hravou formou zvládajú základy jazyka, snažia sa komunikovať po slovensky, hrajú scénky, spievajú a zapájajú sa do slovenských súťaží, reprezentujú slovenskú školu. A mimo školy je to nespočetné množstvo akcií, do ktorých aj ja svojou troškou rada prispievam. Komlóšania sú kreatívni ľudia, stále vymýšľajú nové a nové aktivity, žijú čulým životom, ktorý im prináša radosť. Ja sa medzi nimi dobre cítim. Budúci rok budem končiť moje druhé vyslanie do týchto končín. Veľmi by som si priala, aby v budúcom období aj naďalej dobre fungovala slovenská škola pod Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku, aby ju navštevovalo čo najviac žiakov. Aby sa tu udržali slovenské spolky a organizácie a ďalej pokračoval bohatý kultúrno-spoločenský život, ktorý dokáže udržať jazyk a identitu Slovákov na Dolnej zemi.

- Viem, že Komlóšania vás rýchle prijali medzi seba, kolegovia, deti aj ich rodičia si vás vážia. Máte možnosť pracovať v ich prospech aj mimo stien školy?

- Samozrejme. Chcem pomáhať všetkým, ktorí ma o čokoľvek požiadajú. Či je to už písanie a realizácia projektov, ktorých bolo neúrekom. Vďaka nim sme mohli uskutočniť mnoho akcií nielen pre deti, ale aj dospelých. Vlani sa nám podaril zrealizovať krásny projekt - Spoznávanie minulosti našich predkov, keď 40 žiakov a 4 učitelia mali možnosť stráviť týždňový pobyt na Slovensku s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Pripravujem a sprevádzam nadaných žiakov na súťaže zo slovenčiny nielen tu, ale aj na Slovensku - Rozprávkové vretienko, Šaliansky Maťko, kde si môžu zmerať sily so slovenskými žiakmi. Učím aj doma mojich kolegov a aj bývalých žiakov slovenčinu. Zabezpečujem pre nich slovenské knihy, časopisy, CD, DVD. Nie jeden raz som poskytla aj nocľah v Bratislave pre svojich bývalých žiakov, ktorí prišli študovať na Slovensko. V januári som sa zúčastnila aj na charitatívnej akcii v Dome remesiel, ktorú usporiadal evanjelický zbor. Bol to pekne strávený víkend medzi dospelými a mládežou. Tento rok nás v jarných mesiacoch čaká ešte veľa zaujímavých kultúrno-spoločenských podujatí, na ktoré sa veľmi teším a o ktorých nezabudnem napísať a zdokumentujem ich aj fotografiami. Dospelí aj deti sú vďační, čo pre nich robím a ja som rada, že som prospešná pre Slovákov, ktorí tu žijú.

- Čo robievate po večeroch, vo voľnom čase? Pravdepodobne vtedy zvyknete písať články do našich novín, ktorým sa veľmi tešíme. Ale máte čas venovať sa aj svojim koníčkom?

- Voľného času nemám veľa. Uhádli ste, píšem nielen do vašich novín, ale aj do miestnych, kde máme slovenskú stránku. Po vyučovaní doučujem žiakov, študentov aj dospelých slovenčinu. Vyberám vhodné úryvky pre žiakov na recitáciu, pripravujem sa na vyučovanie, robím si hodiny podľa mojej predstavy, nakoľko učebnice treba dopĺňať kratšími a sofistikovanejšími dialógmi, článkami, cvičeniami ap. Snažím sa pomáhať aj slovenským spolkom a organizáciám, redigujem ich publikácie, zúčastňujem sa na kultúrno-spoločenskom živote v meste. Večer väčšinu voľného času trávim pri počítači - to je po večeroch môj spoločník. Ešteže existuje skype a tak sa môžem skontaktovať so svojou rodinou a známymi na Slovensku. Sem-tam si idem zaplávať alebo si pozriem nejaký film. Počas leta si to však vynahradím. Rada cestujem alebo trávim voľný čas v kruhu rodiny na chalupe.

- Pravdepodobne ste si už obľúbili miestne jedlá. Ak áno, ktoré? Snažili ste sa ich uvariť aj vašim blízkym v Bratislave?

 - Maďarská kuchyňa je široko-ďaleko obľúbená. Keď som prišla do Maďarska, aj ja som si na nej pochutnávala. No po určitom čase mi namerali zvýšený cholesterol, a tak som sa musela vrátiť k ľahšej strave. Ale raz za čas neodolám dobrému perkeltu, sarme, ktoré robím aj na Slovensku. A, samozrejme, komlóšskym klobáskam, ktoré nosím aj domov a keď ich ktokoľvek ochutná, povie, že ešte nikdy nejedol lepšiu klobásu. Na oplátku zase varím svojim kolegom bryndzové halušky, zemiakové placky alebo slovenskú kapustnicu.

- Ďakujem za rozhovor a teším sa na ďalšiu spoluprácu!

Otázky kládla V. Zsákaiová Držíková

Medaila sv. Gorazda Zuzane Medveďovej
Ocenenie získalo 81 pedagógov

Z rúk ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušana Čaploviča si 25. marca prevzali pedagógovia zo Slovenska, Maďarska a Srbska pri príležitosti Medzinárodného dňa učiteľov ďakovné listy a medaily sv. Gorazda. Slávnostný akt sa uskutočnil v priestoroch historickej budovy Národnej rady SR na Župnom námestí v Bratislave.

Morálne ocenenia v rezorte školstva nesúce meno svätého Gorazda - veľká medaila, malá medaila a ďakovný list - sú najvyšším stupňom ocenenia v rezorte a tradujú sa od roku 1997. Udeľujú ho ministri školstva pri príležitosti Dňa učiteľov pedagógom, školským pracovníkom a pracovníkom v iných oblastiach spoločenského života, ktorí vykonali záslužnú prácu pre školy a žiakov.

Riaditeľka Slovenskej základnej školy, škôlky a žiackeho domova v Sarvaši Zuzana Medveďová získala medailu za celoživotnú prácu a mimoriadne výsledky dosiahnuté vo výchovno-vzdelávacom procese a za pedagogickú činnosť v prospech rozvoja slovenského národnostného školstva v Maďarsku.

ik

Odišiel Jozef Kormányos

Dňa 18. marca vo svojich nedožitých 84. rokoch po dlhej chorobe nás naveky opustil Jozef Kormányos, člen Čabianskeho slovenského klubu a ľudového spevokolu (pávieho krúžku). Jozef Kormányos pred viac ako 20 rokmi prišiel z Orosházi do Békešskej Čaby. Tu začal pôsobiť po boku svojej životnej partnerky ako citarista v čabianskom slovenskom ľudovom spevokole. Stal sa známym aj medzi mladými ako pravá ruka Žofie Hajnalovej, učiteľky citaristov. S radosťou sa venoval deťom v citarovej kapele základnej školy vo Viniciach. V letných slovenských citarových táboroch každý dobre vedel, že ak má problémy s rozladeným nástrojom, alebo s roztrhnutými strunami, môže sa obrátiť na „Jóži báčiho“. Slovenská samospráva v Békešskej Čabe roku 2002 ocenila jeho prácu udelením vyznamenania Za čabianskych Slovákov.

Posledná rozlúčka s Jozefom Kormányosom bola 25. marca v Orosháze.

Česť jeho pamiatke!

Ildika Očovská

Veľkonočná remeselnícka dielňa v obci Novohrad

Slovenská samospráva obce Novohrad a miestny folklórny súbor Srdce Novohradu usporiadali pre najmenších obyvateľov osady veľkonočnú remeselnícku dielňu. Ako nás informovala predsedníčka slovenského zboru Tünde Debreceniová Králiková, stalo sa už tradíciou, že pred väčšími sviatkami pripravia spolu s deťmi menšie darčeky. Nebolo to inak ani 23. marca, keď sa pripravovali na jeden z najväčších kresťanských sviatkov, Veľkú Noc. V spoločenskom dome sa zišli škôlkari a žiaci základnej školy, s ktorými nielen rodičia, ale aj členovia folklórneho súboru a samosprávy maľovali vajíčka a pripravili menšie darčeky. Nechýbali motívy zajačikov, ani sadrové vzorky na vymaľovanie. Deti sa s radosťou pustili do práce a medzi tým počúvali rozprávanie o Veľkej noci.

(ef)

Mramor a kresba v SI

Slovenský inštitút v Budapešti usporiadal 19. marca výstavu akademickej sochárka Veroniky Priehodovej pod názvom Mramor a kresba. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka inštitúcie Jana Tomková, ktorá požiadala členky ženského speváckeho zboru Kytica z Bratislavy, aby predniesli svoj program. - Opäť máme možnosť predstaviť vám mladú výtvarníčku, volá sa Veronika Priehodová a priniesla vám svoje kresby a sochy, - povedala riaditeľka.

- Veronika Priehodová sa narodila v roku 1984 na Slovensku. V rokoch 2003-2008 študovala fotografiu a sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe a v 2008-2010 sochársku tvorbu na Akadémii výtvarných umení v Carrare v Taliansku. Práve v tomto prostredí naplno prepukla jej životná vášeň pre mramor, ktorý je už stáročia tradičným materiálom pre sochársku tvorbu. Jej ars poetika znie: „Plastika je spôsob, ako vyjadriť svoje emócie a svoj vnútorný svet. Je vyvrcholením všetkého, čo som zažila ďaleko od svojho domova. Cestovanie, objavovanie, prenikanie, túžby, pocity, smútky, hľadanie šťastia. Sochárska práca je spôsob, ako nájsť vnútorný pokoj a slobodu, žiť a realizovať sa tým, čo vytvorí ruka s dlátom, pretože človek sa rodí na to, aby tvoril.“ Sochy Veroniky Priehodovej charakterizuje klasicizujúca krása. Autorka v súčasnosti žije a pracuje v meste Carrara, - dokončila svoj príhovor Jana Tomková, ktorá opäť odovzdala priestor súboru Kytica.

Kurátorom výstavy je teoretik a historik umenia, umenovedec a galerista Ľuboslav Moza, ktorý sa z pracovných dôvodov nemohol zúčastniť na vernisáži. Jeho slová prečítala spolupracovníčka SI Eva Vesztróczyová. - Veronika je jedinečnou osobnosťou dnešnej európskej umeleckej scény. Ide iba cestami, ktoré idú vpred. Jej tvorivosť sa rozvíja v súlade s harmóniou jej života, kam patrí iba slovo „chcem“. Ona si dokázala nájsť životný záujem v objavovaní možností umenia. Naučila sa náročné kresliarske postupy. Práci s farbami. Kompozícií obrazovej plochy. Všetko s nadhľadom, ľahkosťou a predovšetkým ako základ pre to najvznešenejšie, čo patrí svetovej kultúre. Pre prácu s ušľachtilým kameňom. Rozhodla sa pokračovať v odkrývaní tajomstva carrarského mramoru. Sochárske postupy sa výrazne odlišujú od maliarskych. Určuje to predovšetkým trojdimenzionalita sochy. Materiál, s ktorým sa pracuje veľmi náročne, ale zmysluplne. Sochárstvo je odkrývaním, alebo pridávaním materiálu aby vznikol definitívny umelecký tvar. V kameni sa predovšetkým odoberá. A vznikajú hodnoty a krása. Veronika robí umenie ako trvalé spoznávanie človeka, nekonečný rozhovor s ním, a zloženie úcty k nemu. Ona vidí ľudí, nie iba ľudskosť, - citovala slová kurátora výstavy Eva Vesztróczyová.

Andrea Szabová Mataiszová

Arcibiskup Zvolenský požehnal rakvy Petra Pázmaňa a Juraja Lippaya

Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský viedol 18. marca v Katedrále sv. Martina v Bratislave obrad požehnania rakiev kardinála Petra Pázmaňa a arcibiskupa Juraja Lippaya, v ktorých budú ich telá opäť umiestnené na pôvodné miesto do hrobky v kryptách katedrály.

Obradu predchádzalo vedecké kolokvium pod názvom „Identifikácia hrobu kardinála Petra Pázmaňa”. V aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ho moderoval bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko. V úvode sa prítomným prihovoril arcibiskup Zvolenský, ktorý hovoril o pôvode myšlienky hľadať a identifikovať hrob kardinála Petra Pázmaňa po vzniku samostatnej Bratislavskej arcidiecézy, ktorá podujatie zorganizovala v spolupráci s Bohosloveckou fakultou UK.

Po prvom príhovore nasledovali príspevky jednotlivých odborníkov. Profesor István Käfer z Maďarska hovoril o živote kardinála Pázmaňa, PhDr. Zdenko Farkaš z pohľadu archeológa objasnil objavenie a samotný vstup do hrobky. Na jeho príspevok nadviazal Tomáš Krampl, ktorý bližšie vysvetlil charakter nálezu. Nasledoval príspevok prof. Milana Thurza, odborníka v oblasti antropológie, ktorý podrobne referoval o vedeckej dokumentácii telesných pozostatkoch kardinála. Záverečný odborný príspevok na kolokviu patril Silvii Birkušovej, odborníčke na textílie, ktorá zaujímavo predstavila proces reštaurovania biretu kardinála Pázmaňa, ktorý sa našiel pri jeho telesných pozostatkoch.

Po odborných príspevkoch zaznelo slovo P. Petra Bujka, súčasného provinciála reholy jezuitov na Slovensku, ktorej členom bol aj kardinál Pázmaň.

TK KBS - L. Uváčik

Sarvaš: Slovenský týždeň v slovenskej základnej škole

Tradičný slovenský týždeň organizovali učiteľky slovenského jazyka a literatúry pod vedením vedúcej predmetovej komisie slovenského jazyka Anny Frankovej, hosťujúcich učiteliek Evy Labišákovej, Aleny Červeňanskej a Danky Lukáčikovej, ktoré pomáhali s prípravou detí na rôzne súťaže.

Informácie o aktivitách v priebehu celého týždňa si mohli žiaci a rodičia pozrieť na nástenke pri vchode do školy, ale aj v každej triede. Celý týždeň znela v školskom rozhlase počas niektorých prestávok slovenská hudba.

V pondelok si žiaci nižšieho stupňa pozreli slovenskú kreslenú rozprávku o zvieratkách v džungli. Vo svojich kresbách vyjadrili tie časti rozprávky, ktoré sa im najviac páčili. Najkrajšie výtvarné práce boli vystavené v aule školy na druhom poschodí a najšikovnejších autorov odmenili. Žiaci vyššieho stupňa pracovali v tímoch na projekte Juraj Jánošík. Práve tohto roku si pripomíname 300. výročie jeho úmrtia. Niektorí žiaci mali fantastické nápady a ich návrhy boli na vysokej úrovni.

V utorok od rána vládlo v škole mierne napätie, všetky deti očakávali príchod segedínskej televízie, ktorá sa snažila zdokumentovať čo najviac aktivít v rámci tohto týždňa. Ján Benčík pripravil s učiteľkami niekoľko reportáží do slovenskej relácie, v ktorej priblížil prácu detí. V slovenskom pamiatkovom dome bola krátka prednáška o tradíciách Slovákov žijúcich v Sarvaši. Deti si vyskúšali aj výrobu tradičných brdovcov. V kuchyni nazreli ako sa pripravujú bryndzové halušky, ktoré varila učiteľka Marta Dekrétová spolu so žiakmi. Mali veľký úspech a chutili aj celému televíznemu štábu. Na zelenej lúke sedí zajac bola aktivita v telocvični. Teta Zlatka pripravila zaujímavé stanice, na ktorých žiaci pohybovou hrou plnili úlohy spojené s blížiacou sa Veľkou nocou. Piataci prišli vyšibať dievčatá korbáčikmi a poliali ich studenou vodou. Dievčatá ich čakali s výbornou šunkou a plným stolom rôznych veľkonočných dobrôt. Nechýbali ani vinše a spev. V každej triede boli tvorivé dielne, v ktorých žiaci ukázali svoju šikovnosť. Hádam najšikovnejší boli tí, ktorí pracovali v keramickej dielni s Dankou Lukáčikovou na tému Vítanie jari a sviatky Veľkej noci. Pripravené veľkonočné ozdoby z hliny maľovali podľa vlastného vkusu. Ozdoby, ktoré zhotovili všetci žiaci nižšieho stupňa boli nesmierne nápadité. Každá skupinová vedúca si zaslúži pochvalu. Učiteľka Alenka Červeňanská pripravila v aule pre vyšší stupeň vedomostný kvíz Čo vieš o Slovensku? Práve pri príchode kameramanov spievali pieseň Horehronie. Jej melódia znie v ušiach hádam ešte aj dnes každému z nás. Nasledujúce popoludnie sa nieslo v znamení súťaže recitácie slovenskej poézie, prózy, interpretácie slovenských piesní a tancov. Všetci sa dôsledne pripravovali, konkurencia bola veľká. Najviac zaujali žiaci prvého ročníka Bianka Farkasová a Daniel Hajdu. Báseň o Červenej čiapočke v ich prevedení bola profesionálna. Ale aj Stonožka v podaní 1. b zanechala stopy v našich srdciach. Niektoré deti mali trému a tá im zväzovala jazyk. Za výkony dostali potlesk všetkých prítomných, v ktorých radoch boli aj rodičia niektorých detí. Najviac žiarili očká všetkým prváčikom, ktorí mali kvalitne pripravený program.

Vo štvrtok žiaci druhého stupňa prezentovali v programe power point svoje práce o Slovensku. Učiteľka Eva Labišáková predstavila mesto Košice, ktoré je v roku 2013 Európske hlavné mesto kultúry.

Žiaci prvého stupňa mali rozprávkové popoludnie. Každá trieda si pripravila takú rozprávku, ktorej hrdinov skúsila nakresliť, alebo tí šikovnejší zhotovili aj pekné bábky. Žiaci majú veľkú fantáziu, koľko hrdinov, toľko nápadov. Zhotovené dielka potom vystavili na paneloch v aule.

V piatok bolo vyhodnotenie celého týždňa. Výhercov jednotlivých súťaží odmenili knihami, učebnými pomôckami, ale aj sladkosťami.

Riaditeľka inštitúcie Zuzana Medveďová vyjadrila vďaku a pochvalu všetkým, ktorí sa pričinili o to, aby žiaci zažili nielen veľa zábavy, ale sa aj veľa naučili.

Zlatica Lišková

Vertigo vo vojvodinskej Pivnici
DIDA 2013

Pred niekoľkými rokmi, v roku 2008, keď sme s Vertigom hrali v Bratislave čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb v rámci Dní zahraničných Slovákov, sme pri ubytovni čakali na autobus, ktorý po nás mal prísť. Dali sme sa do reči so skupinkou ľudí, ktorí naň takisto čakali. Vysvitlo, že sú to členovia Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice, ktorých som ja osobne už mala možnosť vidieť na divadelnom festivale v Martine, ale vlastne sme sa nepoznali. Tu sa začala naša spolupráca a naše divadelné priateľstvo, ktoré sú odvtedy viac-menej neprerušené. Pivničania boli v roku 2009 a 2010 hosťujúcimi súbormi na divadelnej prehliadke Spolu na javisku, Divadlo Vertigo pri CSSM - vtedy ešte Slovenské divadlo Vertigo - bolo zase hosťom 17. festivalu divadelných inscenácií dolnozemských autorov DIDA 2011, ktorý sa koná v rámci Dní Janka Čemanav Pivnici, s veselohrou Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. Ak hovoríme o Vojvodine, vtedy sme už mali za sebou hosťovania v Kovačici a Padine (s inscenáciou Lavička) a v Báčskom Petrovci (s inscenáciami Dvaja, Lavička, Umy si rúčky, ideme jesť).

Ak sme pred dvoma rokmi nevedeli, čo nás v Pivnici čaká, teraz to už niekoľkí z nás vedeli: milí a dobrosrdeční ľudia, a to ako divadelníci, tak aj naši domáci, u ktorých sme boli po jednom-dvoch ubytovaní, o nadšení a odovzdaní sa divadlu ani nehovoriac! Teraz sa navyše pridala vynovená sála miestneho kultúrneho domu a perfektné technické vybavenie! Pivnica je jednou z množstva slovenských obcí v Srbsku, kde dodnes aktívne funguje slovenské divadlo (Kulpín, Báčsky Petrovec, Erdevík, Báčska Palanka, Ilok, Laliť, Kovačica, Stará Pazova a iné). Nuž a práve vzhľadom na množstvo súborov a inscenácií je možnosť každoročne usporiadať vyššie spomenutý festival, na ktorý v tomto roku dostalo pozvanie aj Divadlo Vertigo. Tentoraz jeho ochotnícka zložka s jednoaktovkou - fašiangovým žartom - Vladimíra Hurbana Vladimírova (VHV) Naša mačička, pod réžiu ktorého sa podpísala Bibiana Budaiová. Keď sme ešte vlani Pivničanom spomínali, že inscenujeme tohto dolnozemského autora, hneď navrhli, aby sme sa zúčastnili na ich festivale - ako súťažiaci!

Do Pivnice sme teda cestovali s pocitom ešte väčšej zodpovednosti ako inokedy, ale aj so zvedavosťou a dobrou náladou. Do Vojvodiny človek vôbec odchádza s dobrou náladou, pretože ide akoby domov - ku svojim. Takisto silný je pocit poctenia súboru zo strany organizátorov festivalu. Veď ide o tradičné podujatie, ktoré organizujú aktívni divadelní ochotníci už 19 rokov. V tomto roku festival prebiehal po dva víkendy - 22.-24. marca a 28.-31. marca. Ako som sa dočítala vo festivalovom bulletine, prehliadka je z roka na rok bohatšia o nové divadelné formy, zapája sa do nej stále viac mladých ľudí a čo je snáď najhodnotnejšie, uvádza i nové divadelné texty dolnozemských autorov (aj inscenácie slovenských autorov v širšom zmysle slova, jedna zo zaujímavostí: divadelný súbor z Kulpína inscenoval Pohreb Ivana Holuba...). V tomto roku sa okrem domácich súborov predstavili aj tri zo zahraničia: Divadelný súbor Daxner z Tisovca so súťažným predstavením Záveje (dráma VHV), ako hosť Divadlo Commedia Poprad, nuž a naše Vertigo.

V Pivnici sme strávili, žiaľ, len jeden víkend a videli len jedno predstavenie, aj tento krátky pobyt nás však „nabil“ divadelnou i ľudskou energiou. Diváci prijali Našu mačičku pozitívne, predstavenie prerušoval potlesk a na konci výkriky „bravo“. Ďakujeme za oduševnenie a ústretovosť! Je absolútne očividné, že domáce publikum i diváci z okolitých obcí majú divadlo radi a sú naň zvyknutí.

V tomto momente ešte nevieme, ako 3-členná porota vyhodnotila predstavenia a ktoré súbory si odnesú ceny: Cenu Janka Čemana za inscenáciu dolnozemského autora, Cenu za nový inscenovaný text dolnozemského autora, Cenu za najúspešnejšie predstavenie slovenského autora, Cenu za dramaturgiu a ceny za herecké výkony. Akýkoľvek už bude výsledok, pre nás je dôležité a potešiteľné, že sme sa na festivale zúčastnili. Ako povedal v súvislosti s oceneniami známy slovenský divadelný teoretik, kritik a režisér Ľubo Šárik, „dôležité je byť, a nie mať“. Sme radi, že „sme“, avšak myšlienku pána Šárika doplním: aj „máme“ - zážitky a dobrý pocit, že ľuďom okolo nás snáď i niečo „dávame“.

Daniela Onodiová

Zasadala Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 22. marca svoje riadne zasadnutie. Poslancov v zasadačke obecného úradu privítala predsedníčka zboru Mária Galántaiová. Na zasadnutí sa zúčastnil aj poslanec obecnej samosprávy István Morva. Na začiatku zasadnutia prerokovali a schválili minuloročný a tohoročný rozpočet zboru. Ako sme sa dozvedeli, Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči má na tento rok 2 048929 forintov, z minulého roku preniesla 977 444 forintov. V tomto roku dostali štátnu dotáciu 222 000 forintov a 80 000 forintov z Ministerstva ľudských zdrojov. Z tejto sumy vyčlenili 150 000 forintov na letné zahraničné cesty. Nadbytočnú položku použijú na vecné výdavky, jazykový kurz slovenčiny, choreografiu slovenského ľudového tanca a na domáce cesty. Poslanci zboru prerokovali aj zabezpečenie doručovania slovenskej tlače na rok 2013. Ďalším bodom zasadnutia bol prieskum požiadaviek na vyučovanie v slovenskom jazyku v miestnych materských a základných školách. Žiaľ, doteraz rodičia neprejavili záujem o vyučovanie slovenského jazyka, ale napriek tomu členovia slovenskej samosprávy rozdávajú rodičom pred zápisom do MŠ a ZŠ formuláre, aby videli a vedeli, že je taká možnosť.

Členovia samosprávy sa ďalej zhodli na tom že sa budú uchádzať o granty z rôznych súbehov, aby mohli uskutočniť čo najviac programov. Medzi tradičné podujatia zaradili predpoludňajší slovenský detský program v rámci Noci múzeí, na ktorom deťom predvedú slovenské tance, piesne, hry a miestny ľudový kroj. Poslanci sa ďalej rozhodli, že koncom apríla zorganizujú jednodňový výlet do Sarvaša, kde sa zoznámia s pamätihodnosťami mesta, evanjelickým a katolíckym kostolom, národopisnou zbierkou a zúčastnia sa na plavbe loďou. Slovenská samospráva bude aj na Dni Slovákov v Maďarsku, ktorý sa tohto roku uskutoční 6. júla. Slováci vo Veľkej Tarči už realizujú jeden program na tento rok. Slovenský volený zbor totiž na začiatku roka odštartoval jazykový kurz slovenčiny, na ktorý sa prihlásilo osemnásť ľudí. Kurz prebieha každú sobotu v rodinnom dome jednej účastníčky pod vedením bývalej pedagogičky slovenčiny budapeštianskej slovenskej školy Hany Kollárovej.

Nasledujúce zasadnutia zboru sa uskutočnia 31. mája, 30. augusta a posledné, verejné zasadnutie bude 29. novembra.

Andrea Szabová Mataiszová