Stretnutie s poslucháčmi dvoch rádií

Už tretie verejné stretnutie so svojimi poslucháčmi zorganizovali zástupcovia Rádia LUMEN z Banskej Bystrice a Rádia Szent István z Egeru. Uskutočnilo sa 24. marca v Misijnom dome v Banskej Bystrici. Ako čestný hosť na ňom vystúpil známy slovenský prírodovedec a spisovateľ Miroslav Sanika, ktorý s pomocou fotografií v prednáške prítomných zoznámil so svetom, v ktorom je možno nájsť v každom kroku Stvoriteľa. Súčasťou programu bolo aj predstavenie edukačno-pastoračnej činnosti partnerského Domu sv. Gerharda v Košiciach a úvaha o význame Kvetnej nedele v Roku viery, ktorú pripravil riaditeľ maďarského rádia István Szarvas. Podujatie ocenil i riaditeľ Rádia LUMEN Juraj Spuchľák, ktorý všetkým poďakoval za účasť.

Úlohou týchto stretnutí je verejné predstavenie projektu s názvom Na vlnách priateľstva. Ten obsahuje výmenu materiálov v rámci projektu cezhraničnej spolupráce Maďarsko - Slovenská republika 2007 - 2013 medzi Fondom maďarského katolíckeho rádia (Magyar Katolikus Rádió Alapítvány) a neziskovou organizáciou PRE LUMEN. Tretím partnerom je Dom sv. Gerharda v Košiciach. Súčasťou projektu je aj predstavenie ľudí, ktorí na ňom pracujú. Najbližšie sa pracovníci oboch médií zídu v júli v maďarskom meste Egerszalók.

M. Trubínyová

Deň otvorených dverí s remeselníckou dielňou

Posledný deň pred jarnými prázdninami bolo v budapeštianskej slovenskej materskej škole rušno. Nielen kvôli nastávajúcim sviatkom, či blížiacim sa prázdninám, ale aj preto, lebo mali Deň otvorených dverí.

„Predpoludním sme čakali iba rodičov, aby sme im mohli ukázať, ako sa u nás pracuje a popoludní sme pozvali aj nastávajúcich škôlkarov, aby si zvykli na naše priestory v rámci remeselníckej dielne. Mali možnosť pripraviť kraslice, maľovanky a rôzne iné darčekové predmety spolu so svojimi rodičmi, ako aj naši škôlkari so svojimi rodičmi,“ prezradila nám vedúca inštitúcie Alžbeta Litauská Héjjasová. Viacero súčasných gymnazistov chodilo tiež do tejto materskej školy, ktorá je rodinne založená a ponúka svojim „ratolestiam“ mnoho zaujímavých aktivít. Deti chodia na výlety týždenne aspoň raz na neďaleký Margitin ostrov, kde sa nielen hrajú na modernom ihrisku, ale spoznávajú aj prírodu. S väčšími deťmi chodievajú učiteľky aj na trh, aby spoznali čo najviac zo života okolo nás. Často navštevujú divadelné predstavenia, podľa možnosti chodia aj plávať. Vďaka obetavým učiteľkám pripravujú nielen Deň detí, ale týždeň detí, v rámci ktorého chodia na rôzne výlety aj do vzdialenejších kútov hlavného mesta. Takto napríklad v predošlom školskom roku navštívili stredisko výcviku služobných psov v Dunakeszi, plavili sa loďou po Dunaji a navštívili Park histórie železníc. Na telovýchovu využívajú telocvičňu školy, kde sa deti môžu aj počas zimy vybehať, aby mali čo najviac pohybu.

Popoludní sa uskutočnila teda remeselnícka dielňa, na ktorú sa tešili aj budapeštianski škôlkari. Chlapci už mali pripravené aj voňavky a cez týždeň sa naučili nové oblievačkové básničky, dievčatá prichystali vajíčka pre svojich rovesníkov. Stalo sa už tradíciou, že počas týchto remeselníckych dielní deti vybehnú na školský dvor a tam si nájdu čokoládové vajíčko. Tento rok kvôli zlému počasiu ho však „Zajačik“ schoval v priestoroch škôlky. Ale potešenie aj takto bolo obrovské a potom mohla nastať chvíľa oblievačky. Chlapci sa postavili oproti dievčatám a začali im spoločne recitovať básničku po slovensky a potom po maďarsky. Po dobre vykonanej „robote“ nechýbala odmena a každý sa tešil z čokoládových dobrôt. Na remeselnícku dielňu zavítala aj riaditeľka inštitúcie Júlia Marloková Szabová, ktorá sa s radosťou pozerala, čo všetko pripravili jej najmenší odchovanci.

A. Litauská Héjjasová ešte dodala, že čoraz viac záujemcov o umiestnenie svojich detí v materskej škole musia odmietnuť kvôli malým priestorom: majú kapacitu iba pre 34 škôlkarov v dvoch miestnostiach a v jednej spálni, hoci tento počet v minulom roku zvýšili o štyri deti. „Pri zápise uprednostňujeme slovenské deti z Budapešti a z okolia, potom súrodencov našich škôlkarov a až potom prídu na rad noví uchádzači. V súčasnosti už vieme, že budeme mať aj od septembra plnú materskú školu, hoci aspoň osem detí by sem chceli ešte zapísať ich rodičia,“ povedala vedúca budapeštianskej slovenskej škôlky. Už dávno sa hovorí o jej rozšírení o ďalšiu miestnosť, avšak vtedy by museli rozšíriť aj personál. V súčasnosti tu pracujú dve učiteľky a dve pestúnky pod vedením vedúcej inštitúcie. Tešia sa, že sa napokon nerozhodlo o rozdelení budapeštianskej slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie, ktorá je umiestnená v budove slovenskej školy, hoci sa o tom hovorilo koncom minulého roka pri reforme školstva. Vtedy sa povrávalo, že keďže škôlku malo prevádzkovať hlavné mesto a školu Centrum K. Klebelsberga, materskú školu oddelia a možno po čase sa zmenia aj ostatné veci. Napokon sa vláda rozhodla, že národnostné výchovno-vzdelávacie inštitúcie, v ktorých funguje viacej typov inštitúcií, nerozdelia.

V súčasnosti prebiehajú rokovania ohľadne rozšírenia materskej školy a hľadajú spoločne riešenie na vytvorenie nových priestorov.

(ef)

Relikvie zakladateľa saleziánov dona Bosca na Slovensku

Súčasťou príprav na dvesté výročie narodenia zakladateľa saleziánov svätého Jána Bosca (1815) je putovanie relikvií tohto kňaza a vychovávateľa mladých. Relikvie (vosková figurína v životnej veľkosti, v ktorej sú uložené ostatky svätého) zavítali na Slovensko 11. apríla z Ukrajiny. Urna s relikviami začala svoju púť v Turíne 25. apríla 2009 a navštívi viac ako 130 krajín po celom svete. Heslom slovenskej saleziánskej rodiny pri tejto významnej udalosti je: „Don Bosco medzi nami!“.

V Maďarsku budú relikvie od 16. do 27. mája. Vystavené budú v mestách Szombathely, Győr, Veszprém, Székesfehérvár, Pécs, Péliföldszentkereszt, Nyergesújfalu, Budapešť (Bazilika sv. Štefana a Starý Budín), Balassagyarmat, Szolnok, Eger, Kazincbarcika, Nagymaros a Mogyoród.

V Maďarsku pôsobí rehoľa saleziánov od roku 1913 a na Slovensku od roku 1924. Svojím poslaním sa zameriava na komplexnú výchovu mladého človeka. Saleziáni ponúkajú sprevádzanie a výchovu prostredníctvom záujmových krúžkov, výletov, táborov, hier, športu, spoločenských a kultúrnych podujatí. Nemenej dôležitým poslaním je ponúknutie kresťanských hodnôt, dôvery, priestoru a času mladému človekovi.

Krátky životopis dona Bosca

Don Bosco sa narodil v Becchi (Castelnuovo di Asti, Taliansko) 16. augusta 1815 v roľníckej rodine. Za kňaza bol vysvätený v júni v roku 1841. Celý svoj život venoval tomu, aby konkrétnym výchovným úsilím pomohol opusteným mladým stať sa čestnými občanmi a dobrými kresťanmi. Don Bosco zriadil pre chlapcov dom (stredisko) na dobré využitie voľného času, ktorý im poskytoval rodinné prostredie, dielne a triedy na výučbu remesla. Založil kongregáciu, ktorá si za svoj cieľ stanovila usilovať sa o spásu mládeže. Don Bosco zomrel ako 72-ročný dňa 31. januára 1888. Donovi Boscovi dala cirkev titul otec a učiteľ mládeže. Pius XI. ho v roku 1929 vyhlásil za blahoslaveného a na Veľkú noc 1. apríla 1934 za svätého.

Spr. podľa TK KBS

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Animácia?

Zápas v éteri medzi predstaviteľmi maďarskej vlády a viacerými nemeckými televíznymi kanálmi neprestáva. Nie je ťažké predpovedať, kto bude ťahať za kratší koniec. Čo sa všetko stalo?

Milá moderátorka detského kanálu KIKA (KinderKamera) fúka do píšťalky a pravou rukou dvíha červenú kartu. To aby bolo pre deti jasné: tak, ako vo futbale dostane červenú kartu ten, kto fauluje, aj Európska únia varuje svojich členov, keď nedodržiavajú pravidlá. Ako napríklad Maďarsko - to sa už hovorí v animovanom filme -, kde sa vláda dostala k moci cestou zákonných volieb, ale mnohí sa domnievajú, že politici páchajú také veci, ktoré by v Únii nemali... Vláda by chcela dosiahnuť, aby v televízii a rozhlase dávali iba dobré správy a zboru, ktorý by mal kontrolovať politikmi prijaté zákony, teda ústavnému súdu, by chceli obmedziť právomoci. Zdá sa teda, že maďarskí politici sa nedržia spoločných pravidiel EÚ...

Nebýva zvykom, aby vlády reagovali na detské programy, ale maďarská diplomacia považovala tentoraz za nutné vyjadriť nevôľu. Ozval sa aj námestník štátneho tajomníka zodpovedný za medzinárodnú komunikáciu, lebo v Maďarsku majú aj takúto funkciu, veď v poslednom čase naozaj je čo „komunikovať“ medzinárodne: „Odporné, degustiózne, jednoducho to nechápeme“. Sám premiér v pravidelnom piatkovom rozhlasovom rozhovore to vybavil poznámkou, že keby sa takéto niečo stalo v maďarskej televízii, zodpovední ľudia by okamžite leteli.

V druhej vlne nasadili Nemci televíznu stanica NDR. Reagovala vitriolovo, všetko spaľujúcim sarkazmom, tiež formou animovaného dielka. Na úvod pripomína, že sa nemecké deti učili cez televíziu o zložitých otázkach, akou je sloboda názoru či zmeny ústavy. Ale to, čo počuli nemecké deti v detských správach, mimoriadne nahnevalo šéfa maďarskej vlády Viktora Orbánba (ktorý na obrázkoch tancuje ako panák v šašovskom oblečení). Orbán má oveľa radšej propagandu, podľa neho je jednoduchšie povedať, že je všetko super.

Vláde najvernejšia spravodajská stanica Hír TV sa odhodlala zasadiť Nemcom smrteľnú ranu. Vyrobila odvetný animovaný film, ktorý uvádzal deťom ujo moderátor. Ahojte deti, dnes sa budeme učiť o tom, že silné štáty si v Únii môžu dovoliť všetko. V Únii sú najsilnejší Nemci, ale tureckí a arabskí imigranti sa v Nemecku boja. Niekedy im extrémisti ubližujú. Nemecká vláda predsa nezakázala nacistickú stranu. Nemecko je mocné... Nemci majú strašne veľa peňazí, preto môžu míňať milióny od daňových poplatníkov na mimoriadne hlúpe animované filmy.

Nezaznamenal som, že by nemecké stanice zvolali krízové štáby, ani Angela Merkelová nežiadala satisfakciu. Asi vedia, že kritika môže byť urážlivá, ironická, dakedy drsná. Tam je sloboda médií nielen v zákone, ale aj v hlavách politikov...

Intenzívny tanečný tábor v Budapešti

S cieľom nacvičiť novú choreografiu na celoštátnu kvalifikačnú prehliadku slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov Vo víre tanca usporiadal folklórny spolok Lipa koncom marca trojdňový intenzívny tanečný tábor v priestoroch budapeštianskej slovenskej školy.

„Nacvičujeme fašiangové zvyky z Novohradu,“ prezradila nám choreografka spolku Eva Szilágyiová Šubová, ktorá sa pochválila, že na tanečnom tábore sa zúčastňuje 24 členov súboru, medzi nimi niekoľko žiakov budapeštianskeho slovenského gymnázia. Tanečníci prišli z Kerepešu, Čívu, Mlynkov, Kestúca, Budapešti, Šóškútu, Vácegrešu, Čomádu, Veňarcu, Kóky, Szigetszentmiklósu a Šarišápu.

„Bude to prvá vlastná choreografia spolku z Novohradu. V repertoári sme mali staré novohradské tance v choreografii Tibora Pintéra, ale teraz táto bude vlastná,“ povedala choreografka. „Výberu novej choreografie predchádza vždy prieskum v radoch tanečníkov, potom sa pozrieme na originálny materiál, aby bola choreografia autentická a vhodná pre región. Tento raz som nerobila osobitný výskum, ale spolieham sa na materiál nazbieraný v Maďarskej akadémii vied. Čo sa týka hudobnej zložky, pri výbere nám pomáha vedúca kapely Kóborzengő Klára Erdélyiová Molnárová. Nacvičenie choreografie trvá dlhšie. Tak sa mi zdá, že tanečníci sú nedočkaví. Chceli by novú choreografiu zvládnuť za tri dni, ale prvý deň si museli osvojiť štýl, lebo dovtedy, kým ho nemajú naštudovaný, nemôžeme začať s nacvičovaním choreografie,“ uviedla nás do tajomstva skúšok choreografka folklórneho súboru Lipa. Príprava choreografie je teda zdĺhavejšia, ako nacvičenie nového tanca, ale podľa E. Szilágyiovej Šubovej sa za mesiac naučia základné motívy a potom už bude treba iba zjemňovať jednotlivé zložky.

Od tohto školského roka sú plnoprávnymi členmi spolku aj žiaci desiateho ročníka gymnázia. „Veľmi dobre sa s nimi spolupracuje. Je potešiteľné, že naši „starí“ tanečníci, medzi ktorými mnohí tancujú aj 15 rokov, prijali medzi seba mladých a mladí zas rešpektujú tých, ktorí tancujú dávnejšie. Nemáme také páry, ktoré tancujú iba s druhým. Pri každej skúške sa dievčatá menia, aby si zvykli na to, že môžu tancovať s hociktorým tanečníkom. Samozrejme, aj u nás existuje hierarchia, ktorú treba dodržať, napríklad pri sólovom tanci, ale aj medzi novými členmi je veľa nadaných tanečníkov. Okrem toho aj choreografie sú také, že nevidieť iba jeden pár, teda každý má možnosť sa dostať do popredia,“ povedala choreografka a dodala, že súčasný trend v ľudovom tanci, teda veľa improvizácií, využívajú aj tanečníci Lipy.

„Touto cestou by som sa chcela poďakovať internátu a slovenskej škole, že nám dala k dispozícii svoje priestory,“ začala náš rozhovor predsedníčka spolku Monika Szelényiová, ktorá poznamenala, že hoci od januára je prevádzkovateľom inštitúcie Centrum K. Klebelsberga, vychádzajú im v ústrety. „Náš tábor finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Verejná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a napísala som konkurz aj na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Okrem toho nás podporia aj obvodné samosprávy v hlavnom meste a Slovenská samospráva v Budapešti, ale prispeli aj žiaci tým, že si hradili stravovanie,“ povedala M. Szelényiová.

(ef)

Ochutnávka tradičných jedál v Čabačude

Roku 2005 založili v našej obci Spolok čabačudských Slovákov, ktorý úzko spolupracuje s miestnou slovenskou samosprávou. Od roku 2006 spoločne organizujeme v polovici marca ukážku tradičných slovenských jedál, ktorá je veľmi obľúbená medzi čabačudskými Slovákmi. Už ôsmy rok „pátrame“ po tradičných jedlách našich predkov, ktoré aj na tento deň uvaríme a upečieme a na konci podujatia spoločne skonzumujeme. Vymeníme si medzi sebou recepty starých mám a každý rok sa nájdu nové, doteraz neznáme. Kultúrny program vždy spestrí vystúpenie miestnych škôlkarov a žiakov základnej školy. S vážnosťou sme sa pripravovali na tento deň, lebo sme pozvali aj našich priateľov, delegáciu zo spriatelenej obce Čata zo Slovenska. V ten deň sme mali podpísať vzájomnú dohodu o spolupráci, čo sa, žiaľ, kvôli nepriaznivému počasiu neuskutočnilo. Členovia slovenskej samosprávy - keďže národopisnou zbierkou ešte nedisponujú - v kultúrnom dome zariadili pamätnú izbu s vecnými pamiatkami slovenských predkov. Slávnostné otvorenie tohto priestoru sa uskutočnilo tiež v ten deň. Záujem zo strany miestnych obyvateľov bol obrovský, preto si poslanci slovenského voleného zboru vytýčili za cieľ obohatiť túto zbierku. Pamiatky zozbieralo 85 členov Spolku čabačudských Slovákov.

Záujem o ochutnávku tradičných jedál z roka na rok rastie, ukázalo sa, že kultúrny dom, ktorý má kapacitu pre 300 ľudí, je už malý na takéto podujatia.

Keďže Slovenská samospráva v Čabačude minulý rok oslavovala 10. výročie svojho založenia, pripravili sme pri tejto príležitosti výstavu fotografií o jej histórii, ktorá bola dostupná počas tradičného podujatia.

V tomto roku predstavili v kultúrnom dome domáce polievky, hlavné jedlá, halušky, šišky a rôzne sladké a slané koláče a zákusky. Jedlá pripravili miestne Slovenky z vlastných surovín a zadarmo pohostili každého, kto zavítal na toto podujatie.

Katarína Fehérová, Melinda Fábriová

Deň otvorených dverí v Slovenskom Komlóši

Stalo sa už tradíciou, že koncom marca sa v slovenskej škole v Slovenskom Komlóši koná deň otvorených dverí. V tento deň môžu prísť na vyučovanie aj rodičia, aby sa pozreli na svoje deti, ako pracujú a správajú sa v školskom prostredí.

Učitelia to majú v dnešnej dobe ťažké. Ak chcú upútať pozornosť svojich žiakov, musia vynaložiť veľa úsilia. Používajú pritom rôzne metódy a formy práce, ktoré nie všetci žiaci hravo zvládnu. Mnohým žiakom chýba systematické učenie a každodenná príprava na vyučovanie. Naopak, šikovní žiaci, ktorí dávajú pozor, si učivo osvoja už na hodine. Rodičia, ktorí boli v prvej triede, si mohli pozrieť, čo všetko už vedia ich deti z matematiky, ako počítali s jednocifernými a dvojcifernými číslami. Zo slovenčiny opakovali slovnú zásobu, zaspievali si piesne My sme deti veselé a Malá Julianka a zahrali sa hru Ide poštár ide. Z maďarčiny po peknej rozprávke nacvičovali písanie písmena dz a písali aj diktát na jednoslabičné slová. Druháci ukázali, ako vedia násobiť a deliť do sto, z maďarčiny odpovedali na otázky z rozprávky o bocianovi a v diktáte rozmýšľali nad vlastnými a všeobecnými podstatnými menami. Tretiaci sa učili po slovensky o jarných prácach v záhrade a na maďarčine skloňovali prídavné mená. Štvrtáci konverzovali o Veľkej noci a na slovenčine sa hravou formou učili vybrané slová po r. Piataci rozoberali báseň Rodná zem od Sándora Petőfiho, na angličtine sa učili tvoriť otázky. Šiestaci na slovenčine opakovali konverzačnú tému zdravie-choroby, dramatizovali rozprávku o Červenej čiapočke a nezabudli ani na 300. výročie smrti významného slovenského ľudového hrdinu - Juraja Jánošíka a na telocviku si zahrali volejbal. V siedmej triede vytvárali žiaci číselné rady z matematiky na všetky počtové výkony, zo slovenčiny si zopakovali skloňovanie podstatných mien, časti tela, na papierových hodinách určovali čas a na záver si zahrali krátke divadielko. Na maďarskej literatúre zase čítali a rozoberali ukážku z románu Synovia človeka, ktorý mal srdce z kameňa od Móra Jókaiho. V ôsmej triede sa na zemepise učili o Mesiaci a jeho fázach a iné zaujímavosti, na informatike pracovali v skupinách, robili prezentácie projektovej úlohy, ktorú si vylosovali, z biológie sa zamerali na zmyslové orgány, konkrétne na ucho, z angličtiny trénovali pomocné slovesá a na telocviku sa zahriali pri hádzanej.

Veríme, že rodičia i učitelia boli spokojní, lebo obidvom stranám záleží na tom, aby sa deti v slovenskej škole naučili čo najviac.

Ľubomíra Rollová

Akvarelista Pavol Pataj v sérii Čo je čabianske
Expozícia 80-ročného umelca v Múzeu Mihálya Munkácsyho pod názvom Kozmos a my

Poverený riaditeľ Múzea Mihálya Munkácsyho, predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando usporiadal stretnutie na 80. narodeniny maliara Pavla Pataja. Slávnosť bola vlastne vernisáž expozície akvarelov jubilanta pod názvom Kozmos a my. Výstava sa pripája k sérii múzea Čo je čabianske, v priebehu ktorej múzeum predstaví miestnych umelcov a osobnosti, prvým bol László Mazán, jeden z učiteľov Pavla Pataja.

Na vernisáži pozdravil prítomných radca Samosprávy župného mesta Békešská Čaba Tamás Herczeg. Zároveň sa odvolal na naviazanosť k Pavlovi Patajovi, veď maliar a radcov otec boli kedysi spolužiakmi. - V osobe uja Pavla si ctíme umelca, pedagóga, bývalého riaditeľa a pôvodného čabianskeho občana, ktorý nám terajšou expozíciou objaví ďalšie tajnosti vesmíru - povedal dojato zastupiteľ mesta.

Na slávnosti účinkoval hudobník Balázs Dongó Szokolay, držiteľ titulu Mladý majster ľudového umenia a ceny Artisjus. „Čabianskosť“ hudobníka je evidentná, veď jeho kariéra sa začala v našom meste, v Balassiho kultúrnom centre. Jeho otec je umelecký rezbár Sándor Szokolay, ktorý pochádza zo Slovenského Komlóša.

Keď je narodeninová oslava, musí byť aj torta! Torta je vlastne výstava, ktorú zdobí tvorba majstra. Úlohu „nakrájania torty” - čiže otvoriť výstavu - dostal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik. Otváranie malo podobu reportáže, v ktorej sa bývalý redaktor slovenskej národnostnej televízie pýtal umelca na detstvo na Čabe, na jeho tvorbu a pedagogickú činnosť.

- To sme už počuli, že ste sa narodili 14. apríla r. 1933 a ste pôvodným Čabanom. Porozprávajte nám niečo o vašom detstve! Akým jazykom ste sa zhovárali doma v rodine?

- Ako mnohí na Čabe, aj my sme sa doma zhovárali po slovensky.

 Ďalej padla reč o čabianskych osobnostiach, akými sú detský lekár doktor Seberéni a učiteľ Pavol Kováč. Umelec s radosťou spomínal na svoje veselé detstvo. Žil na kraji mesta pri hrádzi. Veľa času pobudol vo voľnej prírode. S ostatnými deťmi sa hral na „dóre”, je to ľudová hra. Keď sa im to zunovalo, túlali sa po okolitých lúkach, hájoch, močiaroch a tŕstí. Keďže dobre vedeli po slovensky, nemuseli sedieť na hodinách ruštiny. Namiesto toho hrali na školskom dvore futbal.

V súvislosti so svojím štúdiom oslávenec najprv porozprával obecenstvu svoj prvý umelecký zážitok:

„Mal som asi 4 roky, keď mi moja mať nakreslila vianočný stromček - tak ako pravidelne zvykli ľudia nakresliť deťom - v podobe rybacej kostry. Mne sa to nepáčilo, lebo som vedel, že na strome rástli konáre nielen na pravo a na ľavo, ale na rôzne strany. Už vtedy som zbadal, že výtvarné umenie nie je jednoduché!”

Maturoval v Gyule, študoval v Segedíne na pedagogickej vysokej škole zemepis a výtvarnú výchovu. Po získaní diplomu vrátil sa do rodného mesta, kde začal učiť v základnej škole č. 7.

Hovoril o kultúrnom vzostupe, o rozmachu doby o zakladaní škôl, o úsvite pionierskeho hnutia - o takzvanom „strážnom hnutí”, keď bolo v školách iba 15-30 nadšených pionierov. Potom nasledovalo „poštátnenie” pionierskeho hnutia, v ktorom sa povinne stal každý žiak pionierom. Učil vo veľkej škole, mal veľa žiakov. Do dôchodku odišiel ako riaditeľ Základnej školy na námestí Pála Szabóa. Popri vyučovaní samozrejme tvoril, ale maľovaniu sa začal ozajstne venovať až na dôchodku. V priebehu vyučovania zemepisu si všimol, že v zahraničných učebniciach sa nájde veľmi málo o Maďarsku. Čabiansky učiteľ sa vtedy rozhodol, že svet bude oboznamovať s našou krajinou prostredníctvom umenia. V znamení tejto myšlienky usporadúval početné expozície doma a v zahraničí. Je členom Spolku výtvarných umelcov v Maďarsku a regionálnej spoločnosti výtvarných umelcov. Je zakladajúcim členom Dielne umelcov v Gyomaendrőde. V roku 2003 založil svoju umeleckú dielňu v Békešskej Čabe.

Jeho vzormi sú impresionisti. Aj sám sa hlási k tomuto smeru. Témy čerpá zo svojich detských zážitkov. Obdivuje lúky a močiare za hrádzou bohaté na zvieratá a rastliny. Na akvareloch Pavla Pataja ožíva Dolná zem, rieka Kereš, povodňové oblasti, mosty, vlčie maky, fatamorgány a staré čabianske domy. Zvečňoval potomkom postavu uja Bodzu, zberateľa starín a arménskeho cukrára Kadriho, ktorý v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábal najchutnejšiu zmrzlinu v okolí Békešskej Čaby. Namaľoval slovenský dom s podstenou, pred ktorou sedia staré ženy, čabianske evanjelické kostoly a kraj mesta. Obraz s Kerešom, ktorému nad vodou tvoria stromy klenbu, majster nazval Kerešská katedrála.

V poslednom období sa výtvarník zaoberá svetlom, ktoré prichádza z univerza, s biologickým, fyziologickým vplyvom farieb. Čaruje na svoje maľby prekrásny farebný svet, kvety, motýle a veľkú kavalkádu farieb vesmíru.

Nech žije majster ešte veľa rokov, aby mal silu obdarovávať nás ďalšími farebnými obrazmi.

K expozícii sa pripája muzeálno-pedagogický program pod názvom „Uč sa robiť akvarely od majstra”, v ktorom maliar Pavol Pataj uvedie záujemcov do tajomstiev tejto techniky.

Výstava je prístupná pre verejnosť do 21. apríla v Tehlovej sále Múzea Mihálya Munkácsyho.

Ildika Očovská

Do rozprávkovej skrinky sa zmestili aj naše dievčatá

Ako sme už čitateľov informovali, 26. marca sa v Kultúrnom dome v Poltári v lučeneckom okrese konala regionálna súťažná prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Rozprávková skrinka, ktorú zorganizovalo Novohradské osvetové stredisko (NOS) spolu s mestom Poltár. Podujatie má dlhoročnú tradíciu a je príležitosťou, aby sa na ňom predstavili divadelné súbory materských a základných škôl, literárno-dramatické krúžky, divadlá dospelých, hrajúce pre deti, ale aj jednotlivci z okresov Lučenec a Poltár. Ako sa hovorí, dôležité je zúčastniť sa a ukázať, ale aj dokázať, čoho sú nadané deti, pod vedením dobrých pedagógov - divadelníkov schopné, avšak možno najsilnejšou motiváciou je postup do krajského kola súťaže Rozprávkové javisko v Žiari nad Hronom (a odtiaľ postup na celoštátnu prehliadku detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka v Šali). K súťaži patria ceny, ale aj rady od porotcov, ktoré vedúci jednotlivých súborov dostanú od členov poroty v rámci konečného vyhodnotenia, a inak tomu nebolo ani v Poltári.

Spolupráca Divadla Vertigo pri CSSM s NOS sa nezačala, ako sa hovorí, včera. Vertigo na pozvanie tejto inštitúcie a občianskeho združenia Timrava v Lučenci bolo už viackrát hosťom Divadelnej jesene. Do Lučenca, Poltáru, ale aj Kokavy nad Rimavicou zavítalo s predstaveniami Zadný vchod, Pohreb, Šestka pre šťastie alebo Umy si rúčky, ideme jesť. Potešilo nás, že teraz sa pozornosť organizátorov obrátila aj na našich mladých - na naše dievčatá. V slovenskom periodiku Javisko sa dočítali o „našej“ prehliadke Deti deťom a o scénických miniatúrach, ktoré tu diváci mali možnosť vidieť. Vidieť na divadelnom podujatí - a teraz hovorím o podujatiach v Maďarsku - gymnazistov je naozaj veľmi potešiteľné, pretože, ako je to všeobecne známe, ôsmaci sa po skončení ZŠ rozbehnú a mnohí z nich sa nám „stratia“. V posledných rokoch sa ich pozornosť snažíme udržať organizovaním odborných divadelných táborov. Predstavenia, ktoré tu vznikajú, sa prezentujú aj na vyššie spomenutej prehliadke Deti deťom. Divadelné tábory pre žiakov základných škôl majú už 20-ročnú tradíciu a ich pravidelnými účastníčkami sú aj odchovankyne učiteľky Mirky Kovácsovej, ktorá už takisto pomaly 20 rokov neochvejne vedie v budapeštianskej slovenskej škole dramatický krúžok. Nuž a tak 26. marca vycestovali do Poltáru s predstaveniami Nefunguje (scénická miniatúra Petra Hudáka podľa poviedky Haliny Pawlovskej) a Sólo pre Korinu, ktoré pred dávnymi rokmi napísala pisateľka týchto riadkov. V prvej miniatúre účinkovala študentka budapeštianskeho gymnázia Anna Eszesová a bývala žiačka tejto školy Vivienne Kapitányová, v druhej siedmačka slovenskej školy Corinna Tamásová. Ako som spomenula, všetky tri dievčatá sú dlhoročnými účastníčkami divadelných táborov a ich veľkými oporami a sú aj oporami pani učiteľky M. Kovácsovej, pre ktorú bola účasť „jej“ dievčat na zahraničnom podujatí súčasne zadosťučinením za dlhoročnú prácu a odborný vklad - i ona sa tomu mohla v Poltári osobne tešiť. Navyše, naše dievčatá sa pred preplneným publikom, plnom nie vždy najtichších deťúreniec, predstavili v tom najlepšom svetle a dostali veľkú pochvalu. Účasť na podujatí bola pre nás, ktoré sme dievčatá v Poltári sprevádzali, zároveň možnosťou na stretnutie s dávnymi priateľmi - divadelníkmi, ale, samozrejme, aj možnosťou pozrieť si niekoľko predstavení.

 Vďaka patrí pani riaditeľke NOS Márii Ambrušovej a odbornej referentke pre divadlo pani Milade Bolyošovej, ktorá nás oslovila a vyjadrila nádej, že naša spolupráca bude pokračovať. Čo k tomu dodať? Pevne veríme aj my.

-do-

Čabianska sága
Prezentácia rodinného románu Kataríny Hudczovej Zeleňánskej

„Máme sa pozrieť späť, aby sme sa správne rozhodli, ako ďalej.”

Župná knižnica v Békešskej Čabe a Nadácia knižnice usporiadali v budove knižnice prezentáciu a literárne čítanie druhého zväzku knihy Kataríny Hudczovej Zeleňánskej: Dievčenská ratolest’.

Autorku predstavila organizátorka podujatia Zuzana Lonovičová.

Katarína Zeleňánska sa narodila roku 1927 v Békešskej Čabe ako desiate dieťa jednoduchej slovenskej roľníckej rodiny. Mala 3 roky, keď stratila svojich rodičov. Vychovali ju jej sestry, ktoré - vo víre rodinných a historických udalostí - sa usadili v rozličných častiach krajiny. Spisovateľka tak od malička mala život plný zvratov, veľa cestovala. Žena s ťažkým osudom sa nikdy nepoddávala. Nie div, že často citovala myšlienku: „človek musí vstať tam, kde spadol”.

V roku 2006 začala písať spomienky na svojich predkov a o svojom živote. Mala 80 rokov, keď vydala prvý zväzok rodinného románu pod názvom Dievčenská ratolesť. Keďže sa v rodine nenarodili chlapci, po troch generáciách dievčatá dedili dom Juraja Doháňoša, prastarého otca spisovateľky. Odtiaľ pochádza titul knihy, obal ktorej krášli fotka autorkinej matky. Prvý zväzok končí stretnutím 20-ročnej Kataríny Zeleňánskej so svojím budúcim mužom Jurajom Hudczom.

Ďalšie udalosti svojho života a históriu svojej rodiny napísala spisovateľka už v druhom zväzku, ktorý nedávno uvidel svetlo sveta. V knihe predstaví viac generácií, pritom zobrazuje aj historické pozadie ich života. Spomína život po druhej svetovej vojne. Opíše, „ako obnovili mesto títo drahí ľudia”. Podrobne referuje o premene života roľníkov v socialistickom režime. Píše o dodávkach, o prenasledovaní kulakov, o situácii po presídlení Slovákov, o udalostiach roku 1956, aj o zmene režimu. Predstaví kalendárne zvyky a tradičné jedlá.

 Autorka sa, žiaľ, už nedožila vydania druhej knihy. V decembri minulého roka vo svojom 85. roku života navždy opustila svoju milovanú rodinu.

O tri mesiace po jej smrti usporiadali prezentáciu diela, z ktorého čítali úryvky členovia jej rodiny. Gréta Hudczová čítala o mladosti spisovateľky, ktorú podľa nej „prežila v šťastnom veku”. Juraj Hudecz oživil rodinnú históriu o starom Jánovi Hudczovi. Tamás Hronecz si vybral spomienky na ich stretnutia a autorkino manželstvo. Úryvok prečítala aj priateľka rodiny Katarína Vargová. Katarína Hudczová Krnáčová spomínala na Slovákov po vysťahovaní, prečítala úryvok o výlete po Vysokých Tatrách. V prednese Agnesy Koltaiovej Hudczovej odznela lyrická epizóda o rannom slnku.

V priebehu podujatia bola inštalovaná výstava zo života autorky a jej ručné práce. Organizátori vystavili rukopisy, fotky, rodokmene a plátno, na ktoré roku 2008 napísalo mená a otlačilo dlane 63 členov rodiny.

Na podujatí spoluúčinkoval Spevácky zbor Orgován. V dni pred kvetnou nedeľou členovia spevokolu oživili starodávny čabiansky zvyk: prinášanie jari.

Etnograf Ondrej Krupa zablahoželal rodine, v ktorej žije toľko nadaných ľudí. Bádateľ ľudských osudov si všimol, že Katarína Zeleňánska dôstojne prijala svoju osirotenosť, podobne ako György Joó, hrdina Zsigmonda Móricza. Táto Čabenka prežila podobný ženský osud ako Alžbeta Molnárová Orbánová v Slovenskom Komlóši, ktorej život zapisoval sám výskumník. Vysoko ocenil tvorbu tety Kataríny, v ktorej našiel podobnosti s tvorbou ľudových spisovateľov. V dvoch zväzkoch pani Zeleňánskej sa nájde vecnosť Pétera Veresa, fantázia a zobrazenie konfliktov Pála Szabóa, lyrickosť Istvána Sinku a názor Józsefa Darvasa v zobrazení života roľníckych rodín. „V jej osobe sme stratili veľmi nadaného spisovateľa. Škoda, že začala písať neskoro a už nemôže pokračovať“ - dodal k svojmu prejavu znalec ľudovej literatúry. Ale zároveň vyjadril nádej, že v tvorivej činnosti Kataríny Hudczovej Zeleňánskej bude pokračovať jej syn Juraj Hudecz.

Ildika Očovská

Asimilácia či posilnenie národnostného povedomia?
Nad výsledkami sčítania obyvateľstva

Prvýkrát v histórii novodobých sčítaní obyvateľstva mali možnosť obyvatelia Maďarska sa prihlásiť k dvojitej identite. Možno aj tento fakt, alebo všeobecná lepšia informovanosť viedla k tomu, že v rámci sčítania obyvateľstva, ktoré sa uskutočnilo v októbri 2011, sa prihlásilo k národnostiam viac občanov ako pred desiatimi rokmi.

V poradí 15. sčítanie obyvateľstva nebolo bezproblémové. Napriek tomu, že štatistici využili možnosti modernej techniky a ľudia mohli vyplniť hárky aj na internete, podrobné výsledky uverejnili až koncom marca 2013. Podľa týchto údajov počet obyvateľov Maďarska klesol za desať rokov o 260 687. Podpredseda Ústredného štatistického úradu (KSH) Zsolt Németh na tlačovej besede v Budapešti uviedol, že prirodzený úbytok obyvateľstva zmiernila o tretinu medzinárodná migrácia. Koncom desaťročia však vstup Maďarska do Európskej únie a otvorenie pracovného trhu západných krajín prispel k poklesu počtu obyvateľov.

Ako je to s národnosťami?

Sčítanie obyvateľov nariadil zákon prijatý parlamentom. Zverejnenie údajov je povinné, výnimkami sú otázky týkajúce sa materinského jazyka, národnosti, náboženstva, zdravotného stavu, telesného postihnutia. Hoci sčítanie nie je etnickou registráciou, na hárkoch sa neuvádzajú osobné údaje a výsledky nedávajú odpoveď na otázku, kto patrí k danej národnosti, iba na tú, koľkí k nej patria. V modifikovanom národnostnom zákone sa uvádza, že výsledky sčítania ľudu budú mať následky aj počas nastávajúcich voľbách do národnostných samospráv v roku 2014. Je prinajmenšom diskutabilné, že tzv. citlivé údaje, na ktoré mohli, ale nemuseli občania Maďarska odpovedať, môžu ovplyvniť vytvorenie dôveryhodného samosprávneho systému, ako aj štátne dotácie jednotlivým samosprávam.

Počas sčítania obyvateľstva sme mali možnosť odpovedať na tri otázky: K akej národnosti patríme, Aký máme materinský jazyk a či Používame národnostný jazyk v rodinnom alebo priateľskom kruhu. Oproti predošlému sčítaniu vypadla otázka týkajúca sa počtu občanov viažucich sa ku kultúrnym hodnotám a tradíciám. Preto sa ani nedá hodnoverne porovnať údaje dvoch sčítaní ľudu.

Najpočetnejšou národnostnou menšinou v Maďarsku je rómska, ku ktorej sa prihlásilo 315 000 ľudí. V roku 2001 to bolo o 53 percent menej Rómov. Nárast počtu zaznamenala aj druhá najväčšia menšina - nemecká. Nemcov zaregistrovali 186 000, o 54 percent viac ako pred desiatimi rokmi.

Príslušníci slovenskej menšiny sú s počtom 35 208 obyvateľov na treťom mieste, spolu s Rumunmi. Chorvátov je takmer 27 000, Srbov zhruba 10 000 a počet príslušníkov ďalších siedmich menšín je podľa údajov KSH menej než 10 000.

Treba však dodať, že možnosť odpovedať na tzv. citlivé otázky nevyužilo až 1 398 731 občanov Maďarska.

Koľko je teda Slovákov?

Pred desiatimi rokmi sa hlásilo k slovenskej národnosti 17693 obyvateľov, pred dvoma rokmi ich počet bol 29 647. Skoro 10 tisíc ľudí má slovenský materinský jazyk (9888 osôb) a v rodinnom a priateľskom kruhu používa slovenčinu 16 266 obyvateľov Maďarska.

A hoci celkovo sa znížil počet príslušníkov slovenskej menšiny, môžeme povedať, že sme národnostne uvedomelejší. To, či to predurčuje asimiláciu, alebo posilnenie našej národnosti, určí čas.

Eva Patayová Fábiánová

Veľkonočná návšteva škôlkarov v Slovenskom dome v Čemeri

Prípravy na veľkonočné sviatky prebiehali v Slovenskom dome v Čemeri v plnom prúde. Podujatia miestnych Slovákov 22. marca navštívili štyri skupiny miestnych škôlkarov. V hladkaní zvierat hlavnú rolu hrali kozy a ovce miestnej jazdiarne. Popri väčších zvierat aj menšie znášali „lásku“ detí veľmi dobre, zajace napriek nepriaznivému počasiu milo skákali. Kuriatka rozveselili menších a väčších v skúšobnej miestnosti tanečného spolku Furmička.

V ďalšej časti programu detičky maľovali veľkonočné vajíčka a pripravili košíky pre kraslice, ktoré si potom mohli odniesť domov pre radosť rodičov. Zážitky s remeselníckou dielňou sa ešte neskončili, totiž deti mali možnosť ochutnať tradičné čemerské zákusky, sladké a slané flutni.

Dúfame, že sme obohatili našich škôlkarov o mnoho zážitkov a že aj po tomto podujatí budú navštevovať akcie Slovenského domu s radosťou.

Alžbeta Szabová - aszm

Výročné stretnutie Komlóšanov v Budapešti

23. marca sa v mládežníckom stredisku v mestskej časti Zugló konalo valné zhromaždenie Spolku priateľov Slovenského Komlóša. Priestor pre usporiadanie tohto podujatia poskytla Komlóšanom Slovenská menšinová samospráva mestskej časti Zugló na základe zmluvy o spolupráci z roku 2011. Predseda slovenskej menšinovej samosprávy Pavol Maulik vo svojom privítacom príhovore poznamenal, že značná časť Slovákov žijúcich v mestskej časti Zugló pochádza práve zo Slovenského Komlóša.

Na zasadnutí sa zúčastnila aj delegácia zo Slovenského Komlóša na čele so starostkou mesta Ritou Garayovou, ďalej predsedovia slovenských menšinových samospráv VIII. a XIV. mestského obvodu Budapešti, ako aj predseda menšinovej samosprávy Grékov žijúcich v mestskej časti Zugló Bekiaris Dimitris.

Predseda spolku Komlóšanov Pavol Beňo vo svojej správe o minuloročných aktivitách spolku konštatoval, že ťažisko jeho činnosti spočívalo v mobilizovaní členstva na rôzne akcie. Medzi nimi spomenul festival usporiadaný v rámci osláv 20. augusta v Slovenskom Komlóši, Deň menšín v Kultúrnom stredisku „Eötvös-10“ v Budapešti, slávnostnú omšu v kostole Sv. Terezy usporiadanú pri príležitosti 200. výročia narodenia kňaza a spisovateľa Jána Palárika, sympózium usporiadané Slovenskou menšinovou samosprávou XII. mestského obvodu Budapešti pri príležitosti 100. výročia narodenia pedagóga a literárneho historika Lászlóa Sziklayho, konferenciu o učiteľovi budapeštianskeho evanjelického cirkevného zboru Ľudovitovi Izákovi, ako aj slávnostné podujatia pri príležitosti 150. výročia znovuzaloženia budapeštianskeho evanjelického cirkevného zboru, výstavu ľudových výšiviek z Békešskej Čaby a výstavu krojovaných bábik v slovenskom inštitúte, atď. Pripomenul, že začiatkom mája si Slovenská menšinová samospráva XIV. mestskej časti Budapešti pripomenie 120. výročie narodenia Antona Straku, československého diplomata v Budapešti, ktorý počas svojho pôsobenia v Maďarsku poskytoval cennú pomoc aj zápasu Komlóšanov, vedený za zachovanie svojej slovenskej kultúrnej identity v krušných medzivojnových časoch.

Predseda spolku v súvislosti s tohtoročnými plánmi zdôraznil, že nosnou úlohou spolku bude aj naďalej šíriť dobrú povesť mesta a prispieť k jeho popularizácii v Budapešti ako aj vo svete. Vyslovil návrh na usporiadanie výstavy komlóšskych ľudových tkanín a výšiviek v Budapešti. Slovenská menšinová samospráva mestskej časti Terezin prejavila záujem o túto výstavu a ponúkla aj spoluprácu pre jej realizáciu v kultúrnom stredisku „Eötvös-10“. Spolu s touto výstavou by bolo možné usporiadať aj prezentáciu mesta v širšom slova zmysle: ako pôvabné kúpeľné mestečko so zaujímavými kultúrnymi tradíciami a výbornými gastronomickými špecialitami.

Starostka mesta Rita Garayová informovala prítomných o každodennom živote v Slovenskom Komlóši. Na úvod uviedla, že samospráva úspešne rieši aktuálne úlohy súvisiace s dostavbou kanalizačnej siete a čističky odpadových vôd. Ďalšou úlohou bude riešenie zásobovania obyvateľstva zdravou pitnou vodou, lebo v súčasnosti pitná voda z verejného vodovodu nevyhovuje sprísneným hygienickým normám z hľadiska obsahu arzénu. Uviedla, že prestavba systému územnej štátnej správy (vytvorenie okresov a sústredenie určitých špecializovaných úloh na okresné úrady) nemá za následok nepriaznivý dopad na obyvateľstvo mesta, lebo na mestskom úrade aj naďalej funguje zákaznícke pracovisko, kde si občania môžu vybavovať agendu, akou je napríklad žiadosť o cestovný pas, predĺženie platnosti občianskeho alebo vodičského preukazu.

Za najväčší problémo mesta označila pokračujúci trend starnutia obyvateľstva, v pozadí ktorého je nedostatok pracovných príležitostí v meste. V súvislosti so zamestnanosťou uviedla, že do programu aktivačných prác v rámci verejnoprospešného zamestnávania je zapojených 125 osôb, čím sa mestský úrad stal najväčším zamestnávateľom. Okrem toho v meste sú dve firmy, ktoré poskytujú pracovné príležitosti pre 100 až 150 ľudí. Ďalším významnejším podnikateľským subjektom v meste je aj veľkovýkrmňa ošípaných.

Spomenula aj to, že prebiehajú rokovania o vybudovaní skleníkovej farmy na pestovanie paradajok, ktorá by bola vykurovaná termálnou vodou. Informovala aj o tom, že základná škola s dvojjazyčným maďarsko-slovenským vyučovaním a jedna škôlka začiatkom školského roka prejdú do správy Celoštátnej slovenskej samosprávy.

Po vypočutí informácií o živote v meste nasledovala diskusia, počas ktorej odzneli otázky zamerané na vzájomné vzťahy medzi mestskou samosprávou a miestnou slovenskou samosprávou na podporu slovenských kultúrnych aktivít, na stav športového života, ako aj na zmenu názvov niektorých ulíc v meste.

Do diskusie sa prihlásila aj členka Celoštátnej samosprávy Grékov v Maďarsku Sofia Akritidu. Uviedla, že v roku 1949 bola evakuovaná ako malé dieťa z Grécka, kde v tom čase zúrila občianska vojna. Spolu s ďalšími deťmi boli dopravení do Slovenského Komlóša a zverení do opatery miestnych ľudí. So slzami v očiach spomínala na starostlivosť, ktorej sa jej dostalo zo strany Slovákov. Informovala o tom, že 27. apríla usporiadajú bývali zverenci, ktorí našli dočasné útočisko na Komlóši, autobusový zájazd do Komlóša a vyhľadajú ľudí, ktorí im pred viac ako pol storočím nezištne pomáhali v prvých mesiacoch ich vyhnanstva.

Výročné stretnutie po diskusii pokračovalo malým pohostením a voľnou výmenou názorov účastníkov.

Pavol Beňo

Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku:
Naša fantómová organizácia

Písal sa rok 1975, keď učitelia slovenčiny v Mlynkoch zorganizovali slovenský jazykový tábor. Dôkazom toho je aj medená plaketa, ktorú sme tam od nich dostali. Okrem žiakov a študentov pozvali aj niektorých perom požehnaných ľudí, ktorí už niečo literárneho napísali, a v Ľudových novinách, alebo v ročenke Náš kalendár aj uverejnili.

Možno chceli, len aby sa autori stretli so svojimi mladými čitateľmi. Bol to z ich strany šľachetný úmysel. Len dodám, že vtedy ešte slovenskú vec v Mlynkoch posilňovali aj miestni slovenskí učitelia Laco Jánsky a Alois Dušánek. Možno ani netušili, že tento ich čin sa raz bude spomínať ako začiatok oživenia a rozvoja slovenskej literatúry v Maďarsku. Tam sa totiž stretli zoči-voči tí budúci naši začínajúci básnici a spisovatelia, tu im svitlo, že ak budú spolupracovať, vzájomne sa podporovať, viac dosiahnu ako dovtedy. Rozhodli sa a - čoskoro sa dostavil aj výsledok. Šaňo Kormoš vtedy už bol redaktorom literárnej strany našich „Ľudoviek” a svojimi básňami sa prebojoval na tú literárnu stranu, ktorú sám redigoval! Keď sa dozvedel, že aj ja som písal básne, hneď ma predstavil čitateľom fotografiou, stručným životopisom a výberom z básní. Pridal sa k nám aj Komlóšan Juraj Marik, Sarvašan Pavol Kondač a tiež Komlóšan Mišo Hrivnák, autori prózy…

Po troch rokoch spolupráce vyšla antológia týchto piatich autorov pod názvom Výhonky (1978). Potom k básnikom sa pridali mladí chlapci Imro Fuhl a Gabriel Kara, a tiež aj učiteľ Július Szabó. Títo šiesti básnici o dva roky vydali ďalšiu antológiu básní pre deti Fialôčka, fiala (1980).

O rok, 6. mája 1981 v zasadačke národnostných Zväzov (Bp. VI. obv. Nagymező ul. 49.) za prítomnosti generálneho tajomníka DZSM Jána Šucha a ďalších členov vedenia bola založená prvá literárna organizácia Slovákov v Maďarsku Literárna sekcia Masovokomunikačného výboru DZSM. Počet zakladajúcich členov: 11 (Zoltán Bárkányi Valkán, Anna Divičanová, Michal Hrivnák, Gabriel Kara, Pavol Kondač, Alexander Kormoš, Štefan Lami, Juraj Marik, Ondrej Medveď, Gregor Papuček a Július Szabó). Predsedom sa stal Gregor Papuček, tajomníkom Ondrej Medveď. Predseda Výboru tlače a publikácií Michal Krajčík zaželal členom Literárnej sekcie úspešnú prácu a zasadnutie ukončil. Ešte v tom roku vyšiel aj prvý zväzok ročenky ZROD.

Začala sa plánovaná literárna činnosť, každý rok vyšli 2-3 knižky, najprv antológie, potom postupne aj samostatné zbierky básní, krátkej prózy, ba roku 1984 Pavol Kondač vydal aj náš prvý román Hrboľatá cesta. Finančnú podporu sme mali od Zväzu, aj zo súbehov, a knižky nám vydávalo Vydavateľstvo učebníc.

V budapeštianskej slovenskej škole už roku 1980 začal vychádzať školský časopis Plamienok a v Ľudových novinách sme rozbehli rubriku pre mládež Škola milovníkov literatúry. Dali sme teda možnosť školskej mládeži publikovať, vychovávali sme si budúcich nasledovateľov.

V roku 1989 sa Literárna sekcia MV DZSM zmenila na samostatnú organizáciu Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku (ZSSM). Počet spisovateľov sa postupne rozšíril na 20, ale žiaľ, deviati nás - nie z vlastnej vôle - aj opustili. Samozrejme, po určitej dobe sa striedalo aj vedenie, a síce nasledovne:

1981 - 1988 Gregor Papuček ® 1988 - 1990 Alexander Kormoš ® 1990 - 1993 G. Papuček ® 1993 - 1997 Imrich Fuhl ® 1997 - 2003 Michal Hrivnák ® 2003 - ... Alexander Kormoš

Mohlo by sa nám to zdať aj prirodzeným, múdrym, demokratickým spôsobom vedenia, ibaže postupne to akosi oslabovalo našu nesmierne dôležitú organizáciu. Upozorňovali na to aj niektoré články, varovali nás, že slovenská literatúra v Maďarsku vlastne pozvoľna odumiera (Karol Wlachovský: Literatúra na periférii alebo Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku?). Aj M. Hrivnák už roku 2002 písal, že naša organizácia prakticky neexistuje! Potom v roku 2003 funkciu predsedu od neho prevzal A. Kormoš, ale ani to nepomohlo.

Dnes, po ďalších desiatich rokoch naša kedysi úspešná spisovateľská organizácia sa nám scvrkla na skapatého chrobáka. Zarážajúce je, že nikto si to akosi nevšíma.

Máme za sebou najmenej 74 kníh (34 zväzkov básní, 15 zväzkov krátkej prózy, 4 romány, atď.). Vari to nestačí na to, aby sme sa pri príležitosti dňa poézie, alebo slávnostného týždňa knihy, aspoň stretli, my autori, aj naši čitatelia? Je mi smutno z našej nečinnosti, aj z nášho nevšímavého okolia, ktorému akoby sme ani nechýbali.

Gregor Papuček

Chlapci, básnici!

Perá nám hrdzavejú.
Vyschol nám z fľašky atrament.
Čo je básnik,
keď už nepíše básne?
Vyschnutý prameň,
púhy ornament
na opustenom dome.
Huslista,
čo má obe ruky chromé.

Chlapci, básnici,
nech sa nám svet už
vôkol nediví,
že sme jak chladný rušeň,
ktorý už nemá pary!
My môžeme byť hoc aj šediví,
no básnik nemôže byť
duchom starý …

Chlapci, básnici!
Vyleštime si znovu perá,
popreháňajme ešte Lucifera!
Nech naše slová režú ako nôž;
keď treba krájať na franforce lož,
sekajme, rúbme, kálajme a režme …
No vyberajme slová
aj láskavé, aj nežné,
a píšme nadovšetko
o Človeku a Krásne …
Tak buďme,
lebo je,
ten je,
kto píše - básne.

Výchova slovenskej mládeže je pre nás prvoradá

Slovenské regionálne kultúrne stredisko Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku so sídlom v Baňačke zoskupuje nasledujúce zemplínske osady so slovenským obyvateľstvom: Nové Mesto pod Šiatrom, Dolný Regmec, Mikóháza, Pálháza, Vágášska Huta, Hollóháza, Fizér, Malá Huta a Veľká Huta.

Sila nášho regiónu sa prejavuje vo výchove mládeže. Slovenské regionálne kultúrne stredisko počas celého roka zabezpečuje pre žiakov základných škôl výučbu hry na citare, ako aj ľudového tanca a spevu, zároveň umožní im dostať sa na celoštátne súťaže, na jazykovú skúšku a aktívne sa zapojiť do celoštátnej činnosti slovenských škôl. Vystúpenia našich detí a mládeže spestrujú aj regionálne podujatia, ktorých je do roka nemálo.

Naše stredisko každý rok usporadúva stretnutie folklórnych skupín, na ktorom vystupujú aj súbory sesterských osád zo Slovenska. 8. septembra už po 13-krát zorganizuje Stretnutie mariánskych speváckych zborov, ktoré pomáha pestovať aj cirkevné tradície slovenských veriacich.

Pre dospelých záujemcov v regionálnom stredisku zabezpečujeme výučbu slovenského jazyka, v prípade záujmu aj prípravu na jazykovú skúšku.

Každý rok podporujeme vydanie nástenného kalendára, ktorý zobrazuje náš kultúrny život. Rozoznávame dva druhy: na jednom predstavujeme umelecké kolektívy zemplínskeho regiónu a na druhom našu budúcnosť, a to deti.

Anna Bacskaiová
vedúca SRKS v Baňačke