Deň otvorených dverí v budapeštianskej slovenskej škole

Začiatkom apríla sa v Slovenskej základnej škole v Budapešti uskutočnil Deň otvorených dverí. Pozvanie na predpoludnie prijali predovšetkým tí rodičia, ktorých deti chodia do tamojšej materskej školy, alebo sú žiakmi nižšieho stupňa.

Záujemcovia sa schádzali v aule inštitúcie, kde ich privítala riaditeľka školy Júlia Marloková, ktorá informovala rodičov, že v rámci Dňa otvorených dverí sa môžu zúčastniť na ukážkových hodinách v nižších ročníkoch.

Prváčikovia na hodine s triednou učiteľkou Anikó Némethovou predviedli, ako sa naučili po slovensky spievať, čítať, písať a počítať. Druháci s pomocou triednej učiteľky Ruženy Fraiovej počítali, precvičovali si násobilku, čítali a odpovedali na otázky. Žiaci pohotovo reagovali a pozorne sledovali pani učiteľku. Tretiaci na hodine slovenčiny s Alenou Horváthovou Ivakovou predviedli svoje znalosti. Štvrtáci pod vedením Moniky Szelényiovej na hodine maďarského jazyka predviedli svoje vedomosti o našej vlasti a básnikoch. Triedna učiteľka ich poverila, aby si pripravili na ukážkové hodiny v malých skupinách spoločné referáty o Petőfim, Kisfaludym, atď. Žiaci pozbierali potrebné údaje, rozdelili si medzi sebou úlohy a na hodine maďarského jazyka predstavili svoje práce.

Po ukážkovej hodine sa záujemcovia stretli s pani riaditeľkou a budúcou triednou prváčikov Monikou Szelényiovou v knižnici, kde ich oboznámili s odborným programom inštitúcie. Rodičia sa tak dozvedeli, že doteraz sa deti v prvom ročníku učili všetky predmety po slovensky a v druhom ročníku sa začali venovať maďarskému jazyku a slovenskej gramatike. Od jesene tohto roku sa to zmení, prváci sa budú paralelne učiť v obidvoch jazykoch. Vo štvrtom ročníku sa začnú žiaci učiť angličtinu. Výpočtovú techniku si začnú osvojovať v piatom ročníku. V popoludňajších hodinách sa deti môžu zapájať do práce v rôznych záujmových krúžkoch. V nižších ročníkoch môžu navštevovať tanečný, hudobný, divadelný a športový krúžok a hodiny náboženstva. Vo vyšších ročníkoch vyučovanie prebieha tiež po slovensky. Pani riaditeľka informovala rodičov aj o tom, že po skončení základnej školy žiaci majú možnosť zložiť štátnu skúšku zo slovenčiny. Niektorí si osvoja jazyk na základnej, iní na strednej úrovni. Na gymnáziu prebieha výučba slovenského jazyka a gramatiky päťkrát týždenne. Absolventi školy majú možnosť potom pokračovať v štúdiu v zahraničí, Slovensko im poskytuje rôzne formy štipendia. Júlia Marloková nezabudla spomenúť rodičom program Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Nadácia pre nadaných, ktorý sa zrodil z iniciatívy Pedagogického metodického centra CSSM. Jeho cieľom je podporovať žiakov, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Nadácia pre nadaných podporuje aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú žiakom a vedú ich k realizácii uvedených cieľov. Účastníci programu zostavujú projektové práce a zúčastňujú sa na rôznych súťažiach. Nadácia poskytuje štipendium pre žiakov a finančnú podporu pre mentorov. Výška štipendia pre žiakov je 10 000 Ft na mesiac a podpora mentora je 5 000 Ft na mesiac na žiaka. Doba poskytovania štipendia je maximálne 3 polroky. Riaditeľka školy hovorila aj o národnostnom študijnom štipendiu Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti, ktoré pred dvoma rokmi získala ich žiačka Dominika Szabadová. Štipendium vo výške 60 tisíc forintov mesačne dostávajú talentovaní žiaci navštevujúci jedno- alebo dvojjazyčné národnostné stredné školy, ktorí by z finančných dôvodov alebo kvôli veľkej vzdialenosti nemohli pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu.

Nasledovala tretia, taktiež ukážková hodina, po ktorej rodičia spokojne konštatovali, že svoje deti majú v dobrých rukách a že sa oplatí zapísať dieťa do tejto školy.

Andrea Szabová Mataiszová

Úspešný koncert Pilíšskych Slovákov v Novom Budíne

Kultúrny spolok Pre Mlynky v spolupráci so Slovenskou samosprávou v Novom Budíne usporiadal 7. apríla koncert v rímskokatolíckom cisterciánskom kostole Sv. Imricha (1114 Budapest, Villányi út 25.) pri Bezodnom jazere.

Členovia speváckeho súboru Spievajúca mládež slovenská (SMS), spevácka zložka folklórneho súboru Pilíš a zbor Pilíšske trio pod vedením Levente Galdu pred začiatkom i počas svätej omše zaspievali pilíšske, bulharské, staroslovienske, korzické, rusínske, maďarské, talianske a latinské sakrálne piesne. Ako nás informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu v Budapešti Ildika Klauszová Fúziková, pilíšski Slováci pred dvoma rokmi už vystúpili v tomto obvode s obrovským úspechom. Vtedy sa zrodila myšlienka, žeby mohli spievať aj v cisterciánskom kostole Sv. Imricha. Myšlienku podporila aj partnerská organizácia obvodných Slovákov, Klub dôchodcov Gamma, ktorý podujatie tiež propagoval medzi svojimi členmi.

Úspech bol očividný. Prichádzajúci veriaci počas dvadsaťminútového koncertu si sotva našli miesto v laviciach, všetko bolo obsadené. Z galérie zneli prekrásne melódie v podaní našich mladých talentovaných Slovákov, s ktorými očarili každého.

Svätú omšu na druhú veľkonočnú nedeľu slúžil piaristický opát Emil Kállay, ktorý na začiatku omše srdečne privítal hostí z Mlynkov v hlavnom meste. Na svätej omši sa zúčastnili kurátorka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku pri Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Ildika Klauszová Fúziková, predsedníčka Klubu dôchodcov Gamma Mária Kuruczová a členovia miestnej, v Budapešti najpočetnejšej, slovenskej komunity.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Štátna zoznamka?   

Pomerne panenské je teritórium, kam chce vniknúť maďarský štát. Chce podporovať randenie. Ale to nie je presné. Chce podporovať stretávanie a zoznamovanie sa mladých ľudí, presnejšie dievčat a chlapcov, predovšetkým vysokoškolákov, ktorí popri ťažkom štúdiu či práci nemajú čas, priestor a možnosť hľadať si partnera/partnerku. Aby na to vznikli kultúrne podmienky, štát je ochotný buchnúť sa po vrecku a venovať na rôzne formy zoznamky aj nemálo peňazí: stovky miliónov forintov. Program odštartujú o mesiac - máj, lásky čas! - detaily sa ešte doťahujú, no už teraz je jasný konečný cieľ: zvýšiť počet sobášov a splodiť čo najviac detí.

Keď o tomto najnovšom programe kompetentný štátny tajomník informoval, necítil sa príliš vo forme, bol trocha zmätený. Podľa mňa bol ako kňaz, ktorý musí hovoriť o sexe. Áno, asi sa hanbil, cítil sa trápne, ako poriadny člen a jeden z lídrov menšej koaličnej strany, kresťanskodemokratickej ľudovej, ktorá vehementne bojuje proti akémukoľvek prerušeniu tehotenstva, dokonca jedna jej odnož je proti predmanželskému sexu, a samozrejme pod pojmom rodina si predstavuje zväzok dvoch zosobášených ľudí rôzneho pohlavia a ich detí, čo dokonca prebojovala aj do ústavy. Aby sa to trocha rozfofrovalo, budú tu štátne zoznamky a štátne žúrky vo vidieckych kulturákoch, kde bude po máji zúriť „love“. Úloha je jasná: zvýšiť libido mladých, ktorí sú unavení štúdiom a prácou. Ovocie podobných žúrov bude možné odtrhnúť najskôr po deviatich mesiacoch, to je jasné. Vyrátal som to, ak sa začne vo veľkom v máji, plody prídu ešte pred parlamentnými voľbami.

Zorganizujú teda kurzy ľudového i spoločenského tanca, pouličné bály so skupinou Bergendy, vytvoria možnosť aj na hry. Asi nebudú hrať Človeče... Možno budú krútiť fľašami, a viete, na koho ukazuje hrdlo fľaše, ten/tá zhodí zo seba kus odevu... Možno sa budú hrať na uja doktora či mamičku a otecka... Malo by to byť napínavé. Vzrušujúca je už možnosť, že pre tieto účely budú fungovať tzv. Dobrovoľné domy... Áno, takto by sa mali nazývať, hoci si z nich už skazená časť mládeže robí posmech, že to budú verejné domy, a štát bude hrať úlohu „madam“. Dohadzovačky. Kupliarky. Preboha!

Mladí nie sú nadšení, rozhorčene reagujú, že vláda by chcela - a teraz citujem z jednej internetovej diskusie - „šmátrať v našich spodkoch a nohavičkách“...

Kinovník - Most

Aj teraz mám zimomriavky, keď na to myslím. A myslím na to, pretože niet úniku, keď fúka severný vietor. Ďalej to nerozvádzam, lebo nejde o počasie, ale o seriál, ktorý som si včera dopozeral. Je nakrútený v švédsko-dánskej koprodukcii, má iba 10 častí a má konca i kraja. Žánrovo je medzi kriminálnym a akčným thrillerom. Príbeh sa začína a končí na Öresundskom moste spájajúcom Dánsko so Švédskom a opačne. Mnohí už poznajú zopár príbehov od severanov, najmä od Stiega Larssona, ktorého knihu pod názvom Muži, ktorí nenávidia ženy, sfilmoval aj hollywoodsky gigant David Fincher, alebo americkú verziu seriálu The Killing. Zbytočne by som tu rozvádzal príbeh, ktorí nie je na zahodenie, ale skôr by som vyzdvihol, čo sa nedá opísať. A tým je jedinečná atmosféra, ktorá vás vtiahne do seba, rozdrví na atómy a potom vás vystrieka do vzduchu, aby ste splynuli s jej farebne vyblednutým a hudobne depresívnym svetom. Každopádne to stojí za to. Pri hlbšej analýze hneď zbadáme známe režisérske ťahy, triky, ktoré tento žáner používa, ale pokazili by sme si ilúziu. Nečakajte veľkolepé vizuálne efekty, tu nejde o to. Produkcia by mohla vzniknúť aj v našich krajinách, na komárňanskom alebo ostrihomskom moste, ktoré sú značne kratšie, ako ten na severe, ale nezdá sa mi, žeby sme boli k sebe bližšie. Keď teda chcete zažiť niečo iné, pritom napínavé vzrušenie, trocha sociografie z ďalekej Európy s predsudkami o vyspelej demokracii a hlbokú ľudskosť do poslednej chvíle, tak si to nájdite. Káblové televízie to ešte dávajú. Seriál sa volá Most (pôvodne Bron/Broen - po maďarsky A Híd).

ik

Dvojnásobný návrat Pavla Kondača
Myšlienky k dvojjazyčnému vydaniu staronového románu Neskorý návrat

V každej kultúrnej komunite je významnou udalosťou, ak uzrie svetlo sveta nová kniha. Tobôž to platí v prípade národnostných menšín, v kruhu ktorých k takýmto výnimočným chvíľam dochádza zriedkavejšie. Slováci v Maďarsku sa práve preto môžu zvlášť tešiť znovuvydaniu románu Pavla Kondača Neskorý návrat - Útban hazafelé, ktorý po 26 rokoch od prvého vydania (1987) vyšiel v týchto dňoch dvojjazyčne vo vydavateľstve Legatum z iniciatívy Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Slovenskej samosprávy v Sarvaši. K vydaniu knihy finančne prispeli Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a Správa fondov ľudských zdrojov. Na význame nového vydania románu pridáva aj fakt, že pri pôvodnom slovenskom texte sa vo zväzku nachádza aj jeho maďarský preklad, čoho sa ujala Alžbeta Katarína Árgyelánová, ktorej patrí vďaka a uznanie za korektnú a tvorivú prekladateľskú prácu. Týmto záslužným činom iniciátori a realizátori akiste sledovali najmenej dva ciele: pozvanie čitateľov do dolnozemského románového sveta, s prísľubom dobrodružstva vyplývajúceho z možnosti spoznávania seba samého medzi riadkami, ako aj rozšírenie okruhu čitateľov slovenskej literatúry, hoci aj v maďarskom preklade.

Žijeme v dobe, v ktorej sme svedkami akejsi renesancie starších diel, uskutočňujúcej sa vo forme ich znovučítania a znovuhodnotenia z pohľadu dneška. Z tohto trendu sa nevymyká ani literatúra Slovákov v Maďarsku, ba priam volá starších k opätovnému a mladších k prvému čítaniu a zhodnoteniu literárnych diel našich autorov. Na nevyhnutnosť prehodnotenia dobových názorov o znovučítaných starších dielach upozorňuje v Ľudových novinách (LII/41 s. 10.) práve aj v súvislosti s Kondačovými textami Peter Andruška. O Pavlovi Kondačovi (1931) sa patrí povedať, že sa po zbierke krátkych próz (Onemelá izba, 1983) zapísal do dejín slovenskej literatúry v Maďarsku predovšetkým ako zakladateľ slovenského románu (Hrboľatá cesta, 1984, Neskorý návrat, 1987), a týmto činom doplnil zatiaľ neúplnú žánrovú paletu tejto literatúry. Autor vo svojich obidvoch románoch do centra svojej pozornosti kládol osudy dolnozemských Slovákov. Jeho staronový (termín vypožičaný od Andrušku) román už svojím novým vzhľadom oslovuje nádejných čitateľov a vzbudzuje v nich záujem aj o jeho obsah. Grafická úprava obalu s obrazom zapadajúceho slnka a nedozernej roviny implikuje nekonečnú cestu človeka, vedúcu do neznámych diaľav, čo práve vystihuje spisovateľov obľúbený topos cesty, známy aj z jeho románu Hrboľatá cesta. Využívanie tohto literárneho toposu pomáha autorovi pri stvárňovaní dejinných križovatiek Slovákov žijúcich v južných končinách maďarskej nížiny tak v konkrétnom, ako aj v metaforickom zmysle. Aj príbeh románu Neskorý návrat organizoval okolo cesty hlavnej románovej postavy Juraja Majrona do jeho rodiska. V kruhu našej informovanejšej slovenskej verejnosti už pri prvom vydaní románu bolo všeobecne známe, že za iniciálkami J. M. sa skrýva skutočná osoba Juraja Meliša, na celom svete uznávaného maďarského operného speváka slovenského pôvodu, pochádzajúceho zo sálaša v okolí Sarvaša. Táto skutočnosť však v istom slova zmysle zužovala a aj obmedzovala interpretačné opcie románového textu, keďže sa tradične čítal hlavne ako Melišov životopisný román. Prirodzene, Kondačovo dielo sa môže čítať aj ako biografický text, veď aj sám autor upozorňuje na tento aspekt, keď nové vydanie knihy venuje umelcovej pamiatke. Podľa mojej mienky však toto dielo ponúka čitateľovi aj univerzálnejšie sondy do hlbších vrstiev textu a nadhadzuje aj všeobecnejšie ľudské problémy, s ktorými sa v živote všetci musíme vyrovnať. Akoby na to upozornil aj obal s obrazom živej jarnej prírody, honosiacej sa sýtou zelenou trávou, splývajúcou s oranžovým horizontom a s vidinou nekonečnej cesty a bezmedznej voľnosti vtákov. V súvislosti s týmto prevažne optimistickým záberom (odhliadnuc od motívu zapadania slnka), ale treba naznačiť, že v nemalej miere protirečí melancholickému podtónu románového sujetu, ktorý je rámcovaný pochmúrnymi jesennými prírodnými dianiami, korelujúcimi s duševným stavom hlavného hrdinu. Na obale uvedené atribúty vyjadrujúce nádej (jar, zeleň, vták, nekonečná rovina a cesta vedúca do neznámych diaľav, splývanie neba a zeme) sú však zjavne prítomné v diele, ktorými spisovateľ navodzuje typickú dolnozemskú atmosféru a citovo pripravuje čitateľov na empatické vnímanie tohto kraja a tu žijúcich ľudí. Prejavuje sa to najmä pri opisoch krás dolnozemskej krajiny, svedčiacich o vrúcnej láske k nej, tak zo strany autora, ako aj románovej postavy. Napriek tomu sa však z významových registrov románu tradične vnímali hlavne jeho pochmúrny obsah a ovzdušie. Toto prečítanie pravdepodobne podporovalo aj výtvarné riešenie obalu prvého vydania, zobrazujúceho vyschnutý, neživý kúsok cesty tmavohnedej, čiernej a sivej farby. Nový dizajn však takmer provokuje k novému prístupu, veď nosí v sebe tajomstvá a neistoty, keďže človeka na nekonečnej ceste životom čakajú nevypočítateľné výhry a prehry a nikdy sa nevie dopredu, akým smerom sa uberá jeho život. Z toho môžeme vyvodiť, že aj náš román Neskorý návrat môže mať rôzne „prečítania“. Môže sa čítať napríklad ako umelecká spoveď o odchodoch a návratoch, vážne ovplyvňujúcich životnú dráhu jednotlivca, ako text, ktorý problematizuje univerzálnu dilemu medzi rodinnými záväzkami a kariérou a ktorý súčasne rozoberá aj proces starnutia a osamotenia, ako román o stratách a o pokuse o ich prekonávanie, ako text o odcudzení sa národnostného človeka od svojich koreňov zmietajúceho sa medzi dvoma kultúrami, ako príbeh spracúvajúci rozklad tradičného spôsobu slovenského roľníckeho života, existujúceho už iba v spomienkach niekdajších svedkov tohto života a podobne.

Pre nás bezpochyby bude najaktuálnejšia a najschodnejšia cesta upriamiť pozornosť v rámci tejto recenzie na národnostné súvislosti románu a pokúsiť sa vylúskať z radu voľne na seba nadväzujúcich prerozprávaných príbehov možné alternatívne významy, hoci aj vyvracajúce doterajšie závery o tejto vrstve textu. Začnime hneď s neodmysliteľnou kompozičnou kategóriou epiky, s rozprávačom. Kondačov rozprávač sa vyznačuje vlastnosťami personálneho narátora, sústreďujúceho sa iba na jednu postavu, ktorej život je preňho ako otvorená dlaň. Ovláda jej všetky vonkajšie a vnútorné informácie, jej osobnostné domény, myslenie a motivácie činov. Ponára sa aj do hĺbok jej podvedomia, kde sa skrývajú traumy spôsobené odchodom z rodičovského domu v období mladosti, čo zároveň znamenalo aj jej rozchod s dolnozemskými tradíciami. Vzbura mladého Juraja Majrona proti roľníckemu spôsobu života, proti predsudkom sedliackeho prostredia voči statusu umelca, pokladajúceho operného speváka za „šaša” a jeho spev za „kikiríkanie” svedčí o jeho pevnej viere vo vlastný talent, súčasne však pripomína podobný vzdor mladých mužov vystupujúcich proti rodičovskej vôli v „Hrboľatej ceste.” Literárny topos chudobného syna známy aj z ľudových rozprávok (často najmladšieho ako aj v prípade Majrona) odchádzajúceho do sveta s cieľom skúsiť šťastie je akiste veľmi blízky autorovi, keďže sám sa vydal na takúto cestu, v priebehu ktorej rozbehol úspešnú spisovateľskú kariéru. Ovláda teda všetky úskalia tohto procesu, dá sa povedať „z prvej ruky”. Pravdepodobne táto životná skúsenosť ho viedla ku konštruovaniu personálneho typu rozprávača, s ktorým sa, čitateľovi sa zdá, aj stotožňuje. Tento dojem nás však nesmie pomýliť, veď vieme, že autor prislúcha k svetu skutočnosti, kým rozprávač je súčasťou sujetovej, kompozičnej roviny.

Voľba tohto spôsobu vyrozprávania príbehu dodáva románu subjektívny charakter, čím sa text sčasti vymyká z línie tradičnej realistickej textotvorby a inklinuje k jej modernejšiemu variantu. Do tejto polohy zapadá aj modelovanie hlavnej postavy, ktorá reprezentuje typ moderného človeka so všetkými existenčnými a osobnými problémami svojej doby, vyplývajúcimi hlavne z dramatického kontrastu medzi morálnymi povinnosťami zakotvenými v slovenskej dolnozemskej kultúrnej tradícií a medzi túžbou ich prekonať. Na Juraja Majrona sa môžeme pozerať ako na jedného z nás, v osude ktorého je stelesnený viac-menej typický životný údel Slováka intelektuála, žijúceho v Maďarsku, prežívajúceho podobné ambivalentné pocity a situácie ako on, a ktoré si každý rieši podľa svojho habitu. Románový hrdina sa celý život nedokáže vyrovnať so svojím krokom z mladosti. Prechováva v sebe pocit viny a sústavne ho trápia výčitky svedomia kvôli odcudzeniu sa od kultúrneho dedičstva predkov. V tejto súvislosti treba spomenúť, že v jeho očiach je najvzácnejšia osoba jeho matka, ku ktorej sa viažu preňho také nepostrádateľné hodnoty ako materinský jazyk, teplo domova, synovská láska a evanjelická viera. Jej odchod zo života znamená preňho aj stratu týchto hodnôt (okrem viery) a posilnenie pocitu previnenia, spôsobeného aj skutočnosťou, že zmeškal jej pohreb. Následkom týchto napätých duševných dianí sa v jeho podvedomí uložia traumy, ktoré sa snaží všemožne potláčať a odďaľovať chvíľu, v ktorej sa konečne odhodlá vyrovnať sa s nimi. Na úrovni deja v neustálom odkladaní sú mu nápomocné prírodné živly (pochmúrne novembrové počasie: dážď, šmykľavá cesta, blato, vietor, hmla) aj na ceste z budínskej vily do cintorína, k maminmu hrobu, návšteva ktorého je nenávratnou príležitosťou sebaanalýzy a bilancovania života na sklonku jeho speváckej kariéry. Na úrovni narácie sa to realizuje retardáciami, častými vybočeniami z hlavnej línie, podrobnými komentármi vedľajších tematických zložiek, reflexiami, striedaním rôznorodých tém, motívov v rámci jednotlivých epizód. Jedným slovom rozprávač mnohovravnosťou vyjde v ústrety hlavnej postave. Rad Jurajových spomienok o detstve, o rodnom dome, o mladosti a o ceste vedúcej k dráhe svetoznámeho operného speváka uvádza do pohybu vidina sálaša na okraji cesty. Napokon motív sálaša sa stáva aj spojovacím článkom medzi jeho rozvetvenými spomienkami. Vidina cudzieho sálaša v ňom vyvoláva neuhasiteľnú túžbu vidieť Majronov sálaš na Čipkárovom rade, hoci si je vedomý toho, že ho už dávno niet. Nevie však túto stratu prijať, preto objekt svojej túžby z reálneho sveta posúva do imaginárnej sféry, čo možno pokladať za ďalší prejav odkladania definitívneho skoncovania s ilúziou ešte existujúceho domova.

Ku kulminácii príbehu dochádza uvádzaním motívu dávneho apokalyptického sna, v ktorom Juraj so sestrou pátra po stopách ich niekdajšieho domova, a na jeho mieste nachádza iba kus pôdy, na ktorej rastie kukurica, ktorú vyživuje žltá vrstva hliny, práve z ich zbúraného sálaša. Tento hiát však v jeho mysli supluje slovenská ľudová pieseň, s ktorou vo svojej „tanistre” odchádzal z domu, z ktorej žil, ktorú zužitkoval a zveľaďoval vo svojom speváckom umení. Na základe toho, ako aj jeho praktických skúseností a vedomostí o dolnozemskom sedliackom živote, ktorými je celý presiaknutý (prejavuje sa to hlavne pri detailných spomienkach na životný štýl dolnozemských sálašanov) ho čitateľ môže zbaviť zdanlivej viny nevery voči svojej slovenskosti a vidieť v ňom panónsky roľnícky archetyp (Michal Harpáň, 2004) so všetkými atribútmi dolnozemského Slováka.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra
Andruška, Peter: (Staro)nový pohľad na prózu Pavla Kondača. In.: ĽN.LII/41. 10.
Harpáň, Michal: Básnické paradigmy panónskeho archetypu. In.: Literárne paradigmy. Vyd. Ivana Kraska, Nadlac. 2004, s. 9 - 45.
Kondač, Pavol: Neskorý návrat. TNK, 1987
Kondač, Pavol: Neskorý návrat. Legatum, 2012
Kondač, Pavol: Štyridsať rokov na javisku. In.: ĽN. XXXVII/50. s. 2.

Heligonkár Peter Kuric v Budapešti

Koncom marca na pozvanie priateľov v Maďarsku bol hosťom budapeštianskej pivárne Betyártanya známy heligonkár a spevák z Detvy Peter Kuric. Na podujatie boli pozvaní aj členovia Folklórneho spolku Furmička z Čemeru.

Ako sme sa od umelca dozvedeli, heligónka je v podstate diatonická harmonika a aj spôsob hry na nej je identický. Rozdiel je len v tom, že na ľavej, čiže basovej strane má vmontované takzvané heligónové basy. Tie dávajú heligónke charakteristický zvuk, je hlbší a výraznejší, čím pripomína zvuk trúbky - heligónky, po ktorej dostala aj svoj názov.

Hudobný nástroj Petra Kurica je zvláštny tým, že ho vyrobili ručne v Čechách a už osemdesiat rokov ho vlastní jeho rodina. Kuricovo vystúpenie bolo zaujímavé aj z maďarského hľadiska, lebo na tomto hudobnom nástroji sa dajú vynikajúco interpretovať maďarské melódie, ktoré sú známe i v detvianskom regióne. Členovia tanečného súboru Bem hneď našli spoločný tón s Petrom Kuricom a nadšene tancovali.

Alžbeta Szabová - aszm

Celoštátna konferencia spoločnosti Legatum v Mlynkoch

Nezisková verejnoprospešná s. r. o. Legatum, Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM), Osvetové centrum CSSM a Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadali 13. apríla v Mlynkoch XIII. Celoštátnu konferenciu vedúcich slovenských ľudových pamätných domov a ochutnávku zákuskov spojenú so súťažou.

Na konferencii pod názvom „Môže sa stať pamiatkový dom etnogastronomickým centrom lokality?” sa zišli vedúci oblastných a pamätných domov zo všetkých kútov Slovákmi obývaných regiónov v Maďarsku.

Podujatie otvoril Slovenský páví krúžok v Mlynkoch pod vedením Kataríny Sivekovej. Hostí na úvod srdečne privítal vicestarosta obce Štefan Jánski. Po jeho slovách na javisku vystúpili sestry Laura a Vanessa Glückové, ktoré očarili prítomných slovenskými ľudovými piesňami. Konferenciu slávnostne otvorila a moderovala poverená riaditeľka spoločnosti Legatum Etelka Rybová. Ako povedala, v tejto dedine nachádza duševný pokoj, lebo sa tu stretávajú tri generácie. Babka spieva v zbore, dcéra sedí medzi hosťami a vnučky spievajú na javisku. - Môžeme povedať, že v Mlynkoch sa starajú o to, aby sa slovenská kultúra odovzdávala z generácie na generáciu. Ďakujem im za to, - povedala E. Rybová. Na podujatí sa zúčastnili aj predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová, vedúci Národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik.

Prítomným sa najprv prihovoril predseda CSSM Ján Fuzik, ktorý informoval o zmene na čele spoločnosti Legatum. Keďže Juraja Anda vymenovali za riaditeľa Múzea M. Munkácsyho v Békešskej Čabe, odstúpil z postu výkonného riaditeľa našej hospodárskej spoločnosti. Poverenou riaditeľkou Legata sa stala Etelka Rybová. - Som nesmierne rád, že trinástu konferenciu s miestnou slovenskou samosprávou a Legatom môžeme usporiadať práve tu, v Stredisku pilíšskych Slovákov. V novom objekte, ktorý slúži tunajším Slovákom a Slovákom žijúcim v celom regióne a vlastne v celej krajine, veď sme sa zišli zo všetkých kútov, aby sme pestovali našu kultúru. Téma je stále aktuálnejšia, preto sme aj tento rok, najmä Legatum, venovali gastronómii. Vydali sme aj gastronomický Náš kalendár. Východiskom je každá národopisná zbierka, veď tam zachovávame pece a ”šparhelty“ starých mám, kde sa pripravovali niekdajšie jedlá, ktoré tvoria základ našej tradičnej ľudovej kultúry. Gastronómia patrí do kultúry a gastronómia má svoju kultúru, - povedal Ján Fuzik.

Po úvodných slovách sa prítomným prihovoril vedúci Národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik. - Som rád, že po piatich rokoch vás môžem pozdraviť v zastúpení Národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov. Domnievam sa, že tieto oblastné zbierky a miestne národopisné zbierky, ktoré sa snažíte jednak zakladať, jednak dať do poriadku a sprístupňovať, sú stále užitočnejšie. Pretože ako viete, vyšli na svetlo sveta údaje zo sčítania ľudu z roku 2011 a vidieť aj z čísiel, že čoraz väčšia časť našej národnosti žije v mestách. To znamená, že nositelia týchto tradícií sa stále viac vytrácajú z národnostného spoločenského života. Je stále viac mladých ľudí, ktorí prídu do týchto národopisných zbierok a možno ani po slovensky, ani po maďarsky už nevedia pomenúvať predmety a ani to, načo sa používali kedysi, pred niekoľkými desaťročiami. Myslím si, že tieto zbierky sú veľmi potrebné a je tiež chvályhodné, že sa ujali spopularizovať našu gastronomickú kultúru, - povedal Anton Paulik, ktorý ďalej hovoril o údajoch sčítania ľudu v roku 2011. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová vo svojom príhovore vyslovila radosť z toho, že môžu hostiť vedúcich oblastných domov v novom Stredisku pilíšskych Slovákov, ktoré má už svoju históriu. - Budúcnosť môže mať len ten, kto má aj minulosť. Ak je to pravda, na túto budovu čaká ešte bohatá a dlhá budúcnosť. Stredisko pilíšskych Slovákov bolo odovzdané v októbri minulého roku a odvtedy sa snažíme naplniť tento dom životom. Mali sme tu menšie i väčšie podujatia a už mesiac budujeme základy našej tanečnej skupiny. Táto konferencia je prvá v našej budove. Je výnimočná nielen preto, lebo je prvá, ale aj preto, lebo je trinásta a koná sa 13. apríla 2013. Je to dobrá kombinácia čísel na to, aby konferencia bola úspešná, - povedala predsedníčka.

Prvou odbornou prednášateľkou konferencie bola etnografka, námestníčka riaditeľa Skanzenu v Senondreji, predsedníčka Zväzu oblastných domov v Maďarsku Ibolya Bereczká, ktorá hovorila na tému Tradičná kultúra stravovania - možnosti jej využitia v súčasnosti. Ako povedala, keď hovoríme o etnogastronómii, najprv treba definovať prostredie, kde všetko realizujeme a ktoré chceme ďalej rozvíjať. „Oblastný dom je miesto, kde sa uskutoční činnosť miestnej spoločnosti zameraná na zachovanie tradícií. V mnohých prípadoch tieto budovy nie sú vhodné na organizovanie gastronomických programov. Oblastné domy už nie sú len budovou a množinou predmetov, ale sú sprostredkovateľom mnohých vecí, napr. dedinského a agrárneho turizmu. Čo sa týka kultúrneho turizmu, môžeme ľudí zapájať do rôznych podujatí (vínne cesty, gazdovské dni, obecné dni, prehliadky živých „predmetov“ atď.)“, - informovala prítomných rodáčka z Poľného Berinčoku. Ibolya Bereczká upozornila vedúcich oblastných domov, aby si dávali pozor na autentickosť, originalitu a na podrobnosti. Ďalej nabádala prítomných, aby pripravili krátke materiály a vyložili ho na sociálne siete a na videokanály na internete, pomocou ktorých sa informácia o podujatí rozšíri ďalej.

S ďalšou odbornou prednáškou s názvom Od piecky k plynovému sporáku vystúpil gastronóm, riaditeľ Hotela Fiume v Békešskej Čabe Martin Vozár. Ako povedal, veľa z tradícií sa naučil v rodnej obci, v Kétšoproni, čo si potom odniesol aj do Békešskej Čaby. Je veľmi pyšný na svoje slovenské korene, ktoré si zachoval dodnes. Prednášateľ ďalej upriamil pozornosť na dôležitosť zachovania tradícií a gastronómie, ktorú si netreba mýliť s každodenným stravovaním. Martin Vozár spestril svoj referát o gastronomickej kultúre aj osobnými zážitkami.

Predposlednou prednášateľkou bola etnografka, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, ktorá sa vo svojej prednáške zamerala tiež na tradičnú ľudovú stravu s osobitným zreteľom na gastronomické podujatia. Prednášateľka na začiatku svojho referátu upriamila pozornosť prítomných na Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku, ktorý obsahuje dôležité informácie o tradičnej ľudovej gastronómie Slovákov v Maďarsku. K. Királyová neskôr upozornila účastníkov na nebezpečenstvá konštruovanej tradície, charakterizovala z pohľadu organizátora a návštevníka masové ľudové veselice a gastro-kultúrne podujatia, ktoré často poskytnú priestor pre rodinné a priateľské stretnutia, a zároveň slúžia na demonštrovanie lokálnej, resp. etnickej identity. - Gastronómia, ako zložka nehmotného kultúrneho dedičstva je snáď najmenej ohrozená. Nechýba medzigeneračné odovzdávanie poznatkov okolo sporáku, pestuje sa v rámci rodiny a popularizuje sa cez gastro-kultúrne podujatia na verejnosti (Haluškový festival, Dni sliviek, Klobásový festival, Závinový festival, Kapustníkový festival atď.).

Prednáškový blok uzavrel riaditeľ Múzea M. Munkácsyho v Békešskej Čabe, bývalý výkonný riaditeľ spoločnosti Legatum Juraj Ando, ktorý vysvetlil prítomným, ako sa stane z ľudového jedla marketing mesta. Hlavný dôraz kládol na békeščabiansku klobásu, z ktorej vyrástol chýrny a pre celú Békešskú župu ziskový Klobásový festival. Ako povedal, počas trojdňového podujatia sú totiž obsadené všetky hotely aj vo vzdialenejších osadách, reštaurácie sú tiež plné a približne stotisíc návštevníkov skúpi všetky klobásy v meste. Na záver svojej prednášky oboznámil prítomných s novým projektom Békešskej Čaby s „Klobásovou dedinou“.

Na účastníkov konferencie čakala aj ochutnávka zákuskov spojená so súťažou pod taktovkou chýrneho pilíšskeho cukrárskeho majstra Emila Valenčiča.

Andrea Szabová Mataiszová

Roztancovaná Slnečnica v Dunaeďháze

Stretnutia národnostných tanečníkov Slnečnice v Dunaeďháze majú už svoju tradíciu, veď tohto roku ho organizovali už štrnásty raz. Podujatie sa uskutočnilo 6. apríla v obnovenom kultúrnom dome, kde prítomných v mene organizátorov privítal starosta obce a predseda Slovenskej samosprávy v Dunaeďháze Tamás Nagy. Ako povedal, je to prvá akcia, ktorá sa koná v obnovenom dome a organizátori veria, že v tejto peknej tradícii budú pokračovať. - Prvé také stretnutie sa s pomocou miestnej slovenskej samosprávy uskutočnilo 20. marca 1999. Naším prvoradým cieľom bolo zachovanie tradícií predkov. Znakom stretnutia je slnečnica, ktorá symbolizuje národnosti a vyvoláva dobrú náladu, - povedal predseda. V kultúrnom programe vystúpili členovia slovenskej národnostnej tanečnej a speváckej skupiny Stužka zo Santova, ktorí predviedli slovenské a maďarské ľudové tance a piesne. Tanečníci Kultúrneho spolku pre zachovanie tradícií z Harty predviedli nemecké detské hry a tance. Po nich vystúpila miestna tanečná skupina Slnečnica, ktorú založili v roku 1995, jej členmi boli žiaci školského tanečného súboru. Dnes tancujú v štyroch vekových skupinách, a aby zabezpečili dorast, začínajú pracovať s deťmi už v materskej škole. V roku 2010 Slnečnica dostala od dunaeďházskej samosprávy vyznamenanie Za našu obec. Produkcie kultúrneho programu zožali obrovský úspech, publikum ocenilo tanečníkov búrlivým potleskom. Podujatie uzavreli slová predsedu miestnej slovenskej samosprávy, ktorý sa rozlúčil s účastníkmi v nádeji, že na budúci rok sa znovu stretnú.

Tohtoročné národnostné stretnutie usporiadala miestna slovenská samospráva. Slnečnicu finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Obecná samospráva v Dunaeďháze a miestna slovenská samospráva.

Rozália Pásztorová Vargová - aszm

 Vyšla kniha o sv. Klimentovi

„S požehnaním kríža. Život a skutky svätého Klimenta Ochridského” - je názov 192-stranovej knižnej novinky, ktorú vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave. „Kliment prišiel na naše územie so svätými solúnskymi bratmi v roku 863. Neskôr spolu s Gorazdom bránil pred vládcom Svätoplukom pamiatku svojich učiteľov. V Ochride založil Kláštor svätého Pantelejmona, v ktorom prežil starobu a zomrel vo vysokom veku v roku 916. Tam bol aj pochovaný. Svätý Kliment Ochridský nie je na Slovensku dostatočne známy. A nie je to správne, pretože dvadsaťtri rokov života venoval tu bývajúcemu ľudu. Bolo by potrebné vzbudiť jeho väčšiu úctu,” informoval Spolok sv. Vojtecha.

J. Matulová

Odkrývanie rodinnej histórie

V piatok 12. apríla sa v priestoroch Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe stretli mladí bádatelia zo všetkých kútov Maďarska. Stretnutie zorganizoval Výskumný ústav Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (VÚ CSSM) v spolupráci s Pedagogickým metodickým centrom CSSM pod vedením Márie Czégényovej.

Úlohou súťažiacich bolo na základe získaného materiálu zostaviť prácu, ktorá by prezentovala výsledky ich bádania. Väčšina sa opierala predovšetkým o metódu oral history. Študentom sa tak podarilo získať informácie nielen faktické, ale hlavne emocionálne.„Témou súťaže na rok 2013 bolo: Pátranie po predkoch - Dejiny mojej rodiny, ktorá, ako obvykle, bola zameraná na vlastný výskum a spracovanie výsledkov bádateľskej činnosti žiakov v slovenskom jazyku. Cieľom rodopisnej súťaže bolo vzbudiť záujem o život predkov, objaviť a predstaviť históriu, skryté hodnoty rodiny žiakov, zmapovať a rozpracovať životnú dráhu a aktivity významnejšieho člena rodiny, alebo zmapovať tie historické udalosti, ktoré ovplyvňovali život predkov. Zrodili sa kvalitné a hodnotné projektové práce. Bolo vidno, že sa žiaci a študenti s radosťou a so zdravou zvedavosťou pustili do skúmania, aby objavili niečo ešte neznáme, niečo zaujímavé o svojich rodinách, o svojich koreňoch. Potešiteľná bola aj tá skutočnosť, že podané práce z vonkajšieho i obsahového hľadiska boli opäť na úrovni,” uviedla pre naše noviny riaditeľka VÚCSSM Anna Kováčová.

Kým porota pozorne študovala zaslané súťažné práce, žiaci a študenti pripravovali prezentácie svojich prác. Do obhajoby sa snažili zakomponovať to, čo nedokázali zachytiť na papier, a zároveň si museli pripraviť odpovede na zvedavé otázky jednotlivých členov poroty, ktoré sa objavili v posudkoch. Po týždňoch tvrdej prípravy prišiel deň D. Tréma sa znásobovala a napätie rástlo. Plní očakávania boli aj členovia jednotlivých porôt.

Za organizátorov otvorila prezentáciu prác a vyhlásenie výsledkov A. Kováčová, ktorá pripomenula ciele súťaže. Radosť z formujúcej sa dolnozemskej inteligencie neskrýval ani generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. „V dnešnej globalizovanej dobe, v dobe informačného boomu, sme navonok zaplavení informáciami, vieme, v akej kravate vystupuje náš top politik, s kým chodí obľúbená pop hviezda, no paradoxom doby je, že nepoznáme dejinné peripetie našich prarodičov, nemáme už zapísané v Čabianskom kalendári alebo na stránkach najvzácnejších svätých kníh, kedy sa narodila naša teta, kedy umrel náš krstný otec. Tieto veci nie sú ani na Facebooku. Z nášho i vášho života sa vytráca a chýba rozprávanie rodinných príbehov, ktoré sa ako esencia vykryštalizujú v rodinných mýtoch,” povedal vo svojom príhovore Michal Lásik, ktorý v sebe nezaprie dušu Dolnozemčana.

Obavy pána učiteľa sa pokúsilo rozohnať 28 mladých ľudí. Pred porotu 1. kategórie, ktorú tvorili bývalá referentka OFI Miloslava Némethová, školská referentka CSSM Mária Matejdesová a bývalý vedecký pracovník VÚ CSSM Ján Chlebnický postupne predstúpilo 16 siedmakov a ôsmakov slovenských základných škôl z Nového Mesta pod Šiatrom, Budapešti, Slovenského Komlóša, Sarvaša a Békešskej Čaby. Rozhodovanie bolo veľmi náročné. Súťažiaci dotvorili atmosféru historického exkurzu fotografiami, audio- i videozáznamom, rodinnými receptami, hrou na obľúbenom hudobnom nástroji a pod. Porota 2. a 3. kategórie v zložení hlavná vedecká pracovníčka Ústavu medzinárodných vzťahov Judita Hambergerová, poverená riaditeľka spoločnosti Legatum Etelka Rybová a vysokoškolský pedagóg na FHV UMB v Banskej Bystrici Miroslav Kmeť bola zvedavejšia. Svoje otázky a postrehy adresovala gymnazistom z Budapešti a Békešskej Čaby priamo na mieste. Jedenásť prezentácií prác stredoškolákov uzavrelo vystúpenie jediného zástupcu vysokoškolákov.

„Vypracovať vedeckú prácu v predpísanom rozsahu bola náročná úloha, avšak naši žiaci ju zvládli výborne. Učili sa pracovať s historickými prameňmi, vyhľadávať potrebné informácie v odbornej literatúre, úspešne zvládať metodiku práce. V niektorých momentoch sa výskumníci zmenili na mladých novinárov a zaznamenávali vzácne spomienky svojich predkov na diktafón, s mikrofónom v ruke, tvorili filmové dokumenty. Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši vzorne a so cťou obhájili svoje práce, v ktorých ožil bohatý život našich predkov, ich pracovitosť, zvyky. Zastavili sa pri dôležitých momentoch a zvratoch vlastnej rodiny,” písala pre naše noviny učiteľka zo Sarvaša Alena Červeňánska.

Pred najvzrušujúcejším momentom sa všetci účastníci vydali na miesto, kde sa snúbi história so súčasnosťou. Po prechádzke po modernej budove kultúrneho centra Čabianska perla si pozreli historickú a prírodovednú výstavu v Múzeu Mihálya Munkácsyho. (Za predĺženie dočasnej výstavy ďakujeme riaditeľovi múzea Jurajovi Andovi.)

Hosťujúca učiteľka zo Slovenského Komlóša Ľubomíra Rollová sa spýtala svojich žiakov, o čom písali a prečo sa prihlásili do súťaže.

Ondrej Valjer: „Chcel som sa dozvedieť niečo viac o svojich predkoch a zároveň som sa chcel zdokonaliť v slovenčine, preto som sa prihlásil do tejto zaujímavej súťaže. Skúmal som rod Hovorkovcov, to znamená vetvu z otcovej strany, jeho mamy a mojej babky Judity Hovorkovej. Na internete som zisťoval, kde žijú Hovorkovci, na matrike v Komlóši som hľadal dôležité údaje, robil som rodostrom. Od starých rodičov som sa dozvedel veľa zaujímavostí z minulosti, predstavil som celú našu rodinu. Som rád, že som to dokázal.”

Csilla Bajczerová: „Do súťaže som sa zapojila už druhýkrát. V tomto roku som písala o mojich predkoch. Predstavila som celú rodinu a potom som písala o živote mojej prababky Bugyinskej. Dobre som ju poznala, bola to výnimočná žena. Túto prácu som napísala na jej pamiatku. V práci mi pomohla moja babka. Pozbierali sme dokumenty a fotografie našej rodiny. Teší ma, že som mohla lepšie spoznať svojich predkov.”

Dóra Fülöpová: „V mojej práci som napísala o tom, ako žili moji predkovia, čím sa zaoberali. Rozprávala som sa so starou mamou, všetko som si podrobne zapisovala. Niekoľko týždňov som zbierala materiál na svoju prezentáciu. Spolu so starou mamou a mojou mamičkou sme triedili pamiatky po prastarých rodičoch a potom som ich vkladala do svojej práce. Som rada, že som mohla pracovať na tejto téme.”

Poroty pri rozhodovaní sa opierali predovšetkým o písomne predložené práce, no vysoko hodnotili i estetickú stránku prezentácií a schopnosť študentov „samostatne odkomunikovať svoje práce.” Pri hodnotení poslali odkaz aj organizátorom, aby sa nevzdali a pokračovali v podpore študentských aktivít.

Porota odovzdala 14 cien.

Cena Celoštátnej slovenskej samosprávy
1. kategória: Michal T. Tatai (Budapešť, pripravujúca učiteľka M. Zatyková)
2. kategória: Barbara Boldogová (Budapešť, pripravujúca učiteľka K. Kollárová)

Cena Slovenského dokumentačného centra CSSM
1. kategória: Dóra Acsaiová (Sarvaš, pripravujúca učiteľka A. Červeňanská)
2. kategória: Miriam Bukranová (Békešská Čaba, pripravujúca učiteľka Z. Benková)

Cena Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum
1. kategória: Adam Tuska (Békešská Čaba, pripravujúca učiteľka M. Ištvánová)
2. kategória: Elizabeth Kollárová (Budapešť, pripravujúca učiteľka M. Somogyiová)

Cena Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku
2. kategória: Peter Kollár (Budapešť, pripravujúca učiteľka M. Zatyková

III. miesto:
1. kategória: Csilla Bajczerová (Slovenský Komlóš, pripravujúca učiteľka M. Bajczerová)
2. kategória: Viktória Nagyová (Békešská Čaba, pripravujúca učiteľka E. Pečeňová)

II. miesto
1. kategória: Norbert Oroszki (Sarvaš, pripravujúca učiteľka E. Labišáková)
2. kategória: Antonella J. Morongová (Budapešť, pripravujúca učiteľka K. Kollárová)

I. miesto
1. kategória: Ondrej Valjer (Slovenský Komlóš, pripravujúca učiteľka Ľ. Rollová)
2. kategória: Kitti Liptáková (Békešská Čaba, pripravujúca učiteľka Z. Benková)
3. kategória: Juraj Rágyanszki (Budapešť, pripravujúca učiteľka M. Žiláková)

Všetkým blahoželáme!

Z. Benková

Žiaci z Poľného Berinčoka súťažili v Poprade

Základná škola na Komenského ulici v Poprade zorganizovala už XX. ročník medzinárodného minibasketbalového turnaja. V telocvični školy si zmerali svoje sily športové družstvá chlapcov a dievčat z poľského Krakowa, maďarského Poľného Berinčoka a zo slovenskej Spišskej Novej Vsi a Popradu.

Paralelne so športovou aktivitou sa stretli v Poprade aj mladí matematikári, aby si zmerali svoje vedomosti v Medzinárodnej matematickej súťaži. Prišlo 32 žiakov siedmych a ôsmych ročníkov z Popradu, Spišskej Soboty a z maďarského mesta Poľný Berinčok.

Na minibasketbalovom turnaji sa zúčastnila základná škola pre mikroregión v Poľnom Berinčoku s dievčenským a chlapčenským družstvom. V porovnaní s ostatnými účastníkmi boli mladší, menej skúsení, no napriek tomu hrali s veľkým nadšením. „Naši žiaci podľahli skúsenejším Popradčanom i družstvu zo Spišskej Novej Vsi, ale boli dôstojnými súpermi Krakovčanov a utrpeli prehru len s malým rozdielom. Z odborného hľadiska boli pre nás na turnaji odohrané zápasy veľmi poučné, poukázali na naše sily a nedostatky, ktoré, dúfame, v blízkej budúcnosti odstránime. Dosiahnuté štvrté miesto pre naše družstvá nie je fiasko, teraz sme boli schopní len takéhoto výkonu. Napriek tomu sa dostali medzi najlepších hráčov turnaja aj naši žiaci Zétény Adamik a Tamara Budaiová. Dnešná hra našich žiakov skrýva v sebe lepšie výkony v budúcnosti,” povedal predseda žiackeho športového oddielu v Poľnom Berinčoku Péter Henger.

Na medzinárodnej matematickej súťaži reprezentovali školu v Poľnom Berinčoku dve štvorčlenné družstvá zo 7. a 8. ročníka. Po slávnostnom otvorení mali účastníci k dispozícii 90 minút na vyriešenie logických úloh.

„V poradí jednotlivcov medzi ôsmakmi prvé miesto obsadila naša žiačka Valéria Lőrinczová. V celkovom hodnotení sa na druhom mieste umiestnila naša škola,” oznámila s radosťou učiteľka matematiky Marta Zubová Gálová a s hrdosťou vymenovala členov družstva:

Réka Berkesiová 8.a, Valéria Lőrinczová 8.d, Zóra Mazánová 8.a, Kinga Virágová 8.c, Norbert Hajkó 7.a, Zsóka Kohútová 7.c, Roberta Kovácsová 7.a, Daniel Szabó 7.a.

Okrem športového turnaja a súťaže z matematiky sa deti zúčastnili aj na nezabudnuteľnom výlete po Slovensku. Po ceste si obzreli Spišský hrad a prechádzali sa po hlavnom námestí v Levoči. V Kežmarku obdivovali viacstoročný evanjelický kostol postavený z dreva a navštívili kryptu Imricha Thökölyho v novom evanjelickom kostole. Pešia túra vo Vysokých Tatrách dokázala vytrvalosť účastníkov. Hory sa im za ich námahu odvďačili pohľadom na vodopády, na prekrásne údolia a končiare.

Ildika Očovská

Tardošskí speváci nás tridsať rokov obdarúvajú piesňami

Pieseň je dar, ktorou svoje publikum už tridsať rokov obdarúvajú členovia pávieho krúžku Gereče v Tardoši. Pri príležitosti okrúhleho jubilea krúžku im pripravila miestna obecná a slovenská samospráva v polovici apríla milú slávnosť. Kultúrny dom bol v tú aprílovú sobotu malý, toľko ľudí prišlo zagratulovať večne mladým spevákom nielen z obce, ale aj zo širšieho a vzdialenejšieho okolia, z Tatabánye-Bánhidy, Síleša, Orosláňu, Šárišápu, Čívu nielen speváci, ale aj predstavitelia slovenských volených zborov.

Moderátorskej práce sa ujala učiteľka miestnej základnej školy Hajnalka Sárköziová, ktorá najprv požiadala prítomných, aby zaspievali hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia tejto zemi a po privítaní hostí a vystupujúcich odovzdala slovo predsedníčke slovenského zboru Veronike Árendášovej. „Dnes oslavujeme okrúhle jubileum založenia nášho speváckeho zboru Gereče. Tridsať rokov je aj v živote človeka pekný čas, ale tridsať rokov súboru je vzácny a krásny vek,“ povedala a privítala prítomných hostí. Do histórie zboru uviedla prítomných moderátorka podujatia. Ako povedala, zbor založili v roku 1983. Iniciátormi boli vedúce slovenského klubu V. Árendášová a Katarína Vadašová a pri zrode stála aj učiteľka Marta Tóthová. Od roku 1985 ho viedol a na harmonike sprevádzal Stanislaw Bross a od roku 2002 Jozef Árendáš. Členovia zboru mali možnosť sa predstaviť aj na zvukovom nosiči s názvom Ľudová hudba z Komárňanskej župy. V roku 2000 sa podieľali na zberateľskej činnosti, ako aj na vydaní miestnych piesní. Tardošské slovenské balady, piesne a modlitby vyšli pod názvom Na Tardoši, na pažiti, na pľaci, autorkou publikácie je miestna rodáčka, milovníčka folklóru Rózsa Vargová. Ich spev zaznamenali aj na kazete Tá naša dedina maľuvaná, ktorá vyšla v tom istom roku a so spriatelenou obcou Tardoša Tvrdošovcami vydali v roku 2009 zvukový nosič Hudobná rozprávka z Tardošu. Svoj repertoár čerpajú hlavne z tejto zbierky. Pravidelne vystupujú na miestnych, župných a celoštátnych či medzinárodných podujatiach a festivaloch. Každý rok sa zúčastňujú na slovenskej svätej omši v Budapešti. Sú nositeľmi zlatých a strieborných ocenení. Prvoradým cieľom členov súboru Gereče je zachovanie slovenských ľudových piesní v Tardoši a ich prezentácia pre široké publikum.

Musíme uznať, celkom sa im darí, lebo zbor, ktorý mal na začiatku 25, maximálne 30 členov, má v súčasnosti 18 nadšených spevákov, ktorí napriek svojmu zrelému veku sa stretávajú každý utorok v miestnom spoločenskom dome, aby pod vedením umeleckej vedúcej Judity Lóczkiovej nacvičovali staršie a novšie piesne. Lebo okrem slovenských ľudových piesní majú v repertoári aj maďarské piesne a to nielen ľudové, ale aj šlágre. Dozvedela som sa to od vedúcej súboru Márie Pintérovej, ktorá mi prezradila aj to, že na slávnosť si obliekli tie ľudové kroje, ktoré si dali ušiť hneď pri založení zboru. Podľa tohto vieme, že v zbore spievalo za tridsať rokov vždy maximálne 18 žien. V súčasnosti nie sú všetky kroje „využité“, lebo v zbore spievajú aj muži. Zatiaľ štyria, ale boli aj také časy, keď ich bolo dvanásť. Hoci nemáme takého člena, ktorý by bol medzi zakladateľmi, na slávnosť prišli aj bývalí členovia, ktorí sa postavili spolu na javisko so svojimi kamarátmi. Tardošskí speváci však spolu nielen spievajú a chodia na vystúpenia, ale často spolu trávia aj svoj voľný čas. Mohla som sa o tom presvedčiť na tablách pri javisku, kde boli vystavené fotografie, zachytávajúce najvýznamnejšie, najmilšie a najkrajšie momenty tridsiatich rokov tejto spoločnosti. Napríklad aj v kúpeľoch, ale mnohé boli z vystúpení, či z návštev miest, obcí a rôznych vychádzok. Okrem fotografií na tablách boli aj výstrižky z novín. Väčšinou z nášho týždenníka, ktorý pravidelne informuje o dianí v tejto obci v Komárňansko-ostrihomskej župe.

Ale vráťme sa k programu. Jubilantom prišli zagratulovať aj miestni tanečníci, ktorí minulý rok oslávili tiež okrúhle výročie: 40. výročie svojho založenia. Členovia Tanečného zboru Červený mramor sú deťmi a vnukmi spevákov a stáva sa, že spoločne vystupujú, avšak neznamenajú ozajstný dorast pre spevákov, lebo tanec je pre nich tiež časovo náročný, ako mi prezradila M. Pintérová. Ale na jubilejnú slávnosť prišli spevákom zagratulovať a priniesli to najlepšie, čo ovládajú: svoj tanec a miestne zvyky. Počas kultúrneho programu vystúpili tanečníci dvakrát a zožali naozaj obrovský potlesk.

Zaujímavé bolo vystúpenie spevákov zo susednej Vértestolny. A to nielen preto, že obec obývajú Nemci, ale preto, lebo pri zrode tamojšieho speváckeho zboru stál ten istý Stanislaw Bross, ktorý pomáhal aj tardošským spevákom.

Zmesou piesní pozdravili jubilantov aj speváci z Tatabánye-Bánhidy a Sílešu, s ktorými založili pred niekoľkým rokmi spevácky zbor Verteš-Gereče a spolu úspešne prezentujú kultúru Slovákov žijúcich V Komárňansko-ostrihomskej župe na rôznych celoštátnych a medzinárodných podujatiach.

Po kultúrnom programe nasledovali gratulácie. Pozdravný list predsedníčky Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženky Egyedovej Baránekovej, ktorá sa nemohla zúčastniť na oslavách, prečítala predsedníčka V. Árendášová. „Milí moji Tardošania, aj keď dnes nemôžem spolu s vami oslavovať, dovoľte mi z úprimného srdca nie zagratulovať, ale v prvom rade poďakovať,“ napísala predsedníčka vo svojom liste, v ktorom pripomenula, že vďaka im patrí preto, lebo tardošskí speváci „opatrujú“ piesne ako drahocenné dedičstvo, a že to robia dobre, svedčia aj výsledky na celoštátnych súťažiach Slovenský škovránok. „ZSM si veľmi váži a oceňuje vašu činnosť,“ napísala a prisľúbila, že osobne zagratuluje jubilantom čo najskôr. V. Árendášová pozdravila jubilantov aj v mene miestneho slovenského zboru. Poďakovala sa im za odhodlanosť a neúnavnú prácu pri zachovávaní slovenských tradícií v Tardoši a odovzdala im milý darček: ženám kompozíciu suchých ruží, ktoré ostanú navždy pekné a „partičku“, čiže korále, ktoré sa im hodia ku kroju. Mužom zasa dobré víno, aby mali vždy dobrú náladu. Starosta Tardoša Béla Csabán sa prihovoril nielen v mene obecného voleného zboru, ale ako povedal, aj ako člen klubu fanúšikov speváckeho zboru. Hovoril o úctyhodnom príklade, ktorý je vzorom pre mladých obyvateľov obce, nakoľko sú veľmi súdržní a zároveň pripomenul, že človek v tridsiatke je najenergickejší, takže im želal, aby im táto energia vystačila aspoň na ďalších 30 rokov. Predseda Spolku za skrášľovanie obce Ľudovít Nagy odovzdal členom speváckeho zboru nedávno vydaný CD-nosič, na ktorom reprodukovali piesne z albumu Tá naša dedina maľuvaná. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová vo svojom príhovore hovorila o tom, že spev je dar a tardošskí speváci obdarúvajú svoje publikum už tridsať rokov. „Vaše piesne idú zo srdca a dotýkajú sa našej duše,“ povedala M. Nagyová a odovzdala darček župného voleného zboru, toľko tisíc forintov, koľko rokov má spevácky zbor. Sílešania priniesli prekrásnu tortu. Jubilantom zagratulovali aj všetci hostia, ale napokon sa rad gratulantov pominul a prítomným sa poďakovala za darčeky, za slávnosť a za účasť na jubilejnej slávnosti vedúca speváckeho zboru M. Pintérová. Prisľúbila, že neprestanú pestovať miestne tradície a budú šíriť dobré meno obce všade, kde sa dostanú.

Zlatým klincom programu bola obrovská torta, ktorú priniesli organizátori počas spievania tardošskej hymny. Nie je to chyba, Tardošania majú svoju hymnu: napísal ju pred piatimi rokmi Juraj Árendáš, ktorý žije v Šoproni a text zhudobnil jeho brat Jozef, ktorý sprevádzal spevákov na syntetizátore. Hoci hymna zatiaľ nemá slovenskú verziu, pevne veríme, že onedlho ju bude mať a zoznámia sa s ňou aj ostatní Slováci žijúci v Maďarsku.

Po kultúrnom programe nasledovala večera, ale ešte pred ňou si pripili aperitívom, ktorý ponúkali členovia speváckeho zboru. Po večeri nasledovala tanečná zábava, do tanca hrala miestna kapela Brass Band.

Bol to príjemný večer s príjemnými ľuďmi, ktorí nás presvedčili o tom, že keď nám ide o zachovanie tradícií, oplatí sa tomu venovať voľný čas.

Eva Patayová Fábiánová

Stolček, stolček prestri sa…
alebo 17 druhov tradičných jedál

V sarvašskom spoločenskom dome sa opäť zišli členovia slovenského kultúrneho spolku. Jeho tradíciou sa stala príprava a ochutnávanie „tótskych“ jedál. Pri vstupe do miestnosti sa každému prítomnému začali zbierať slinky zo známych, ale aj neznámych omamných vôní, ktoré bolo cítiť už pri vstupe do dvora.

Predsedníčka slovenského kultúrneho spolku Vernosť, Anna Franková, privítala všetkých zúčastnených. Pripomenula, že sarvašké jedlá znamenajú spoločnú minulosť nielen pre mesto, ale aj okolie. Pri pohľade na vkusne prestretý stôl si mohol každý prečítať názov ponúkaných jedál. Teta Jutka Gombkötőová priniesla takzvané škorce. Na ich recept sa hneď pýtali slovenské hosťujúce učiteľky Alena Červeňanská a Eva Labišáková. Aj ony prekvapili prítomných známymi slovenskými parenými buchtami, lokšami zo zemiakového cesta a pečeným veľkonočným tvarohom. Veľmi chutné boli vajcové grgance, ktoré majú veľmi jednoduchú prípravu. Informovala o nej učiteľka Margita Kmotriczová, ktorá toto jedlo ponúkala. Pani Mária Ragyanská pripravila lekvárové papučky a magáne. Gabika Kissová-Szeljaková priniesla pekáč, v ktorom bola kapusta so slaninou. Makové opekance varila Eržika Križanská, bryndzové opekance teta Zuzka Bohnyátová, bryndzové nokedle priniesla Marika Benčíková. Anna Franková piekla tarkedle, kruťovník a lekvárové kifle Zlatica Lišková, teta Marika Kudláková upiekla chutné višňové pité. Eva Szklenárová-Tóthová ponúkla jednoduchý, ale veľmi chutný koláč - lekvárnik. Marika Vargová ponúkala gerheňu, ktorú všetci nepoznali.

Pri ochutnávke sarvašských tradičných jedál si s nami pohrali výnimočné chute. Nebolo možné určovať poradie najchutnejších jedál. Všetky jedlá boli výnimočné, originálne a hlavne veľmi chutné. Každý s radosťou ponúkol svoj recept, aby si tradičné jedlo pripravili a spoznali aj v iných rodinách. Vydarenému podujatiu prispela nielen dobrá nálada a chuť podeliť sa s prítomnými o vynikajúce recepty, ale prialo mu aj nádherné slnečné počasie, ktoré konečne zvestovalo príchod jari. Potvrdil to aj vtáčí spev, ktorý sa už ozýval po okolí. Na záver príjemného popoludnia sa predsedníčka spolku Vernosť poďakovala všetkým, ktorí svojou účasťou a pripraveným jedlom prispeli k tomuto vydarenému popoludniu. Teší nás, že slovenské jedlá sú známe nielen v oblastiach obývaných Slovákmi, ale v celom Maďarsku, ba aj za hranicami poznajú chute dobrých sarvašských jedál.

Zlatica Lišková

Východoeurópsky lunapark

Napriek tomu, že predchádzajúci režim u nás padol už pred vyše dvoma desaťročiami, existuje v Budapešti miesto, kde stále prežíva. Presnejšie povedané raz ročne ožíva - na necelý týždeň. Navštíviť ho môžete počas letného festivalu Sziget na ostrove Lodeníc. Pravda, iba pokiaľ si na mieste vybavíte pas, bez ktorého vás na druhú stranu prísne stráženého plotu nepustia. Oplatí sa však prejsť touto procedúrou, veď za plotom vás čakajú nostalgické chvíle medzi takými atrakciami lunaparku zašlých čias, akými sú strelnica, lov umelohmotných rýb, najmenšie ruské koleso sveta, veštiareň, bradatá žena, najsilnejší muž sveta, žongléri, akrobati či predavač cukrovej vaty. To všetko si môžete užiť s pocitom maximálneho bezpečia, nekompromisní strážcovia poriadku totiž každú podozrivú osobu odvedú, aby vašu disciplinovanú zábavu nik nerušil.

(zp)