Namiesto editoriálu - Maďarská atrakcia

Pred dvoma týždňami som písala o dosahovaní vytýčených cieľov, ale so smutným, tragickým koncom. Nech je tento príbeh o plnení vytúženého cieľa s happy endom. Je to príbeh o viere vo vlastné sily, a o pokračovaní aj potom, keď ťa nechápu, keď vidíš svet v čiernych farbách, keď si sklamaný zo všetkého. Toto je typické v našej krajine. Americkému, lepšie povedané britskému snu je však bližší postoj smerujúci k šťastnému koncu.

Môže byť, a dúfam že aj bude, vzorom pre viacero talentovaných ľudí. Heslom je: nevzdať sa! Tanečná skupina Attraction vyhrala súťaž Britain's Got Talent 2013 – Británia má talent. Áno, má talentov veľa, aj keď nie sú všetci z Veľkej Británie. Z hľadiska príbehu je to však nepodstatné. Dôležité je, že mladí tanečníci, herci, umelci, ani neviem, ako ich presne nazvať, dokázali svetu, že konečne sú presvedčivo vynikajúci. Dokázali to napriek tomu, že v roku 2007 v maďarskej show Rodí sa hviezda (Csillag születik), ale ani v 2012 v nemeckom Das Supertalent im to nevyšlo. Určite boli sklamaní, ale nevzdali sa. A vyšlo im to až teraz. Získali dôkaz o tom, že vo všetkom zlom je zárodok dobra. Bohvie, kto by ich sledoval, keby vyhrali tú súťaž v Maďarsku. Nevyhrali, nevzdali sa a za silnú vieru v samého seba majú odplatu v podobe svetovej popularity. Ale okrem viery mali aj niečo navyše. Neskutočne veľa hodín driny, potu, bolesti a kreativity, lebo bez toho to nejde. Bez práce nie sú koláče!

Ale nechoďme do hlbokej analýzy. Tešme sa ich úspechu, ich radosti. Gratulujeme, aj my, maďarskí Slováci. A možno aj trochu závidíme, ale iba trochu...

Ivett Horváthová Körtvélyesi

Deň detí cestovaním v čase v 290-ročnom Poľnom Berinčoku

V rámci dňa detí 26. mája Kultúrne stredisko Somu Petricsa Orlaiho spolu s národnostnými spoločnosťami mesta usporiadali pre deti cestovanie v čase v 290-ročnom Poľnom Berinčoku.

Občianske organizácie postavili v Mestskom parku starý trojnárodnostný Poľný Berinčok, ktorý o 14. hodine - verní svojim predkom - dobývali najmladší potomkovia niekdajších osídlencov mesta. V „novom meste“ sa začal život: deti sa oboznámili so starými slovenskými, nemeckými a maďarskými ľudovými hrami. V slovenskej časti mali deti ukázať svoju šikovnosť v behu vo vreci, v jedení „pampuškov“ a stavaní veže z okláskov. Na nemeckom konci sa deti snažili zvládnuť rôzne remeselnícke úlohy, napríklad ako vbiť klince do kláta a podkovy donášať tyčou. Potom malí osídlenci pomocou hry zrážania krumple (zemiaku) si volili hlavného sudcu a gazdinku nového mesta. Výsledky vyhlásili tradične bubnom. Novozvolených vodcov uviedli do funkcií tancom na priadke. Na záver, pre radosť všetkých detí, nasledovala jarmočná veselohra, v ktorej hlavné postavy vytvárali šašo Ján Alberti a jeho partner.

Takýmto spôsobom oživili deti osídlenie mesta pred 290 rokmi.

Ildika Očovská

Dni národností v Segedíne s Triom Rohoncz

V rámci Dní mesta Segedín Dom národností v spolupráci so Združením národnostných samospráv v Segedíne (ZNSS) ponúkol záujemcom rôzne programy s menšinovou tematikou. Slovenským hosťom galaprogramu Národnostného folklórneho stretnutia bolo Trio Rohoncz. Organizátori galaprogramu - národnostné organizácie - sa predstavili aj na jarmoku na moste, kde vystavili rôzne publikácie a letáky.

Dni národností sa začali 18. mája na javisku Grand Café (Kult korner) s bulharskou diskotékou s DJ Second Face-om. Záujemcovia si mohli vypočuť najnovšie bulharské a balkánske melódie trochu inak - z prvej ruky. V Dome národností bola vernisáž výstavy s názvom Ukrajinská vecná a duchovná kultúra na prelome 19. a 20. storočia. V ten istý deň vystúpil na javisku Grand Café Vihula Mihajlo a Ferenc Bernáth so spracovanými ukrajinskými a svetovými ľudovými piesňami, latinskými tancami a vlastnými, maďarskými fantáziami.

Národnostné folklórne stretnutie sa uskutočnilo 26. mája na Klauzálovom námestí. Na galaprograme moderátorka zdôraznila, že v meste, ktoré je známe ako „maďarské“, žijú aj početní príslušníci rôznych národností, ktorí si pestujú svoju kultúru a spolupracujú nielen navzájom, ale aj s väčšinovým národom. Arménov reprezentovali speváci a hudobníci Géza Fábri a Gyöngyvér Jankov. Nemeckú národnosť reprezentovala tanečná skupina Regenbogen a Srbov tanečný súbor Banát. Slovenskú menšinu predstavilo Trio Rohoncz - folklórna dielňa v zostave Alíz Agodovej, Mátyása Bolyaiho a Balázsa Dongó Szokolayho. V ich programe odzneli slovenské piesne zo Slovenského Komlóša a ľúbostné piesne z Moldavska.

Ďalšiu časť kultúrneho programu, žiaľ, odplavil obrovský lejak.

Andrea Szabová Mataiszová

Sarvašania zažiarili na Donovaloch

Súťaž krajanských škôl vo futbale je novou vzdelávacou aktivitou, ktorú na rok 2013 zaradilo do ponuky MŠVVŠ SR v spolupráci s Metodickým centrom UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov v Banskej Bystrici.

Podstatou programu bolo skvalitnenie hry a herných schopností mladých futbalistov. Odborným garantom sa stala Katedra telesnej výchovy a športu FHV UMB v Banskej Bystrici.

Vedúcim športovej aktivity bol Jiří Michal, ktorému pomáhali jeho kolegovia Miroslav Nemec, Štefan Adamčák, Michaela Vrábelová, Stanislava Harvilová a Anna Kozaňáková.

Na turnaji sa zúčastnili najlepšie umiestnené krajanské školy. Pod vedením učiteľa Janka Brnja zo Selenče (Srbsko), Kristíny Šusterovej z Pivniče (Srbsko), učiteľky Zlatici Liškovej zo Sarvaša (Maďarsko) a telocvikárky Iany Manzychovej z Užhorodu (Ukrajina) prišli na Donovaly žiaci uvedených škôl.

Ubytovaní sme boli v penzióne LIMBA. Donovaly je obec na Slovensku v okrese Banská Bystrica. Nachádza sa severne od Banskej Bystrice v nadmorskej výške 960 metrov medzi pohoriami Veľká Fatra a Starohorské vrchy. Obec tvoria vlastné Donovaly a sedem ďalších osád: Sliačany, Hanesy, Mišúty, Mistríky, Polianka, Bully a Močiar. V obci je aj významné lyžiarske stredisko. Každoročne od roku 1992 sa tu konajú preteky psích záprahov. V tomto nádhernom prostredí sme strávili celý týždeň.

Slovenskú základnú školu, materskú školu a žiacky domov v Sarvaši reprezentovali Pavol Sztrepka, Zoltán Vaskor, Diána Pappová, Daniel Styecz, Zsolt Lipták, Tomáš Szél, David Springel, Ákos Kovács, Brigitta Szilágyiová, Erik Gombár, Vivien Krisková a Bence Győző.

17. mája 2013 nasadli títo športovci do vlaku a odcestovali do Budapešti. Odtiaľ dvoma mikrobusmi pokračovali v ceste na Donovaly. Po ubytovaní a výbornej večeri sa v salóniku navzájom všetci účastníci tohto turnaja predstavili. Program bol nesmierne bohatý a náročný.

Predpoludním sa konali futbalové zápasy v skupinách podľa rozpisu. Nasledoval výcvik v skupinách podľa metodického plánu.

Večerné programy zaujali žiakov najviac, veď mali možnosť strieľať zo vzduchovky, plávať v bazéne, hrať stolný tenis a zdokonaľovať sa v šípkach (darts). Niektorí žiaci dali prednosť biliardu a mnohí mali možnosť prvýkrát hádzať guľou na kolky (bowling).

Do tajomstiev lukostreľby ich zaviedol Štefan Adamčák, ktorý žiakom perfektne vysvetlil techniku streľby. Boli aj takí žiaci, ktorí napriek tomu, že luk držali v ruke prvý raz, trafili šípy skoro vždy do stredu terča.

Počas tohto týždňa sme boli aj na horskej túre. Vyviezli sme sa lanovkou na Novú Hoľu (1370 m.n.m.). Napriek zlému počasiu pohľad na okolie s panorámou bol nádherný. Najväčší zážitok mali žiaci z Habakúk, kde navštívili rozprávkový svet P. Dobšinského. Cítili sa ako v rozprávke, najmä keď ich pri vchode nastrašil ozajstný čert.

O svojich najväčších zážitkoch sme každý deň písali slohové práce, v ktorých sme sa všetci zamysleli nad predchádzajúcim dňom.

Týždeň utiekol ako voda. Posledný večer nechýbal stoličkový tanec a veselá diskotéka.

Výsledky turnaja:

Mladší žiaci - 1. miesto Selenča, 2. miesto - Pivnice, 3. miesto - Sarvaš, 4. miesto - Užhorod

Starší žiaci - 1. miesto - Selenča, 2. miesto - Sarvaš, 3. miesto Užhorod a 4. miesto - Pivnice.

Futbalové zápasy boli veľmi zaujímavé a vyrovnané. O konečných výsledkoch sa rozhodlo na základe vzájomnej hry a strelených gólov, respektíve ich rozdiel.

Okrem diplomov a pohárov, ktoré získali skupiny, boli odmenení aj najlepší hráči, strelci a brankári. Zo Sarvaša bol za najlepšieho brankára vyhodnotený Zsolt Lipták. Každý dostal šiltovku. Vedúcich družstiev obdarovali Knihou futbalu od Miroslava Nemca.

Cieľom stretnutia mladých športovcov bolo nielen zdokonaliť sa vo futbale, ale predovšetkým zoznámiť sa s novými priateľmi. Vznikli nové kamarátstva a pri rozlúčke sa niektorým zaligotali v očiach aj slzičky. Deti si vymenili navzájom nielen telefónne čísla, ale aj e-mailové adresy.

23. mája 2013 unavení, ale šťastní, sme sa vrátil každý do svojej krajiny, ku svojej rodine. Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli k tomu, aby sa tento medzinárodný turnaj zrealizoval.

Zlatica Lišková

Festival národností v XIII. obvode

Slovenská samospráva XIII. obvodu hlavného mesta spolu s desiatimi miestnymi národnostnými volenými zbormi a Samosprávou XIII. obvodu Budapešti usporiadali koncom mája Festival národností. Podujatie sa začalo slávnostným krojovaným sprievodom na námestí pri kostole na Vavrínovej ulici. Prítomných v mene organizátorov privítal zástupca starostu Gyula Borszéki a predsedovia národnostných samospráv. Slovenskú národnostnú menšinu prítomným predstavila predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu v Budapešti Zuzana Hollósyová. V nasledujúcom kultúrnom programe vystúpili Gréci s kapelou Ellinizmos, žiaci Základnej školy na ulici Pannónia a ľudová hudba zo Solymáru s nemeckými piesňami a tancami. Srbskú národnosť reprezentovala tanečná skupina Tabán z juhosrbskými tancami, Arménov Eszter Puskásová s arménskymi piesňami. Slovenskú kultúru predstavila Katarína Noszlopyová, ktorá predniesla zhudobnené básne Sándora Weöresa s hudobným sprievodom kapely Kóborzengő.

V ďalšej časti kultúrneho programu vystúpili predstavitelia rusínskej, chorvátskej, rómskej, rumunskej a bulharskej národnosti.

Paralelne s kultúrnym programom sa uskutočnila historická výstava 75-ročného obvodu, remeselnícke dielne a predstavenie historických hudobných nástrojov. Národnostné samosprávy pohostili prítomných vo svojich stanoch tradičnými jedlami. Podujatie sa skončilo bulharským a gréckym tancom.

Záštitu nad podujatím prevzal parlamentný poslanec, starosta mestskej časti József Tóth.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martin a Papucseka
Veľká voda

Ideš ako veľká voda - hovorieva sa, keď sa niekto niekam tlačí. Napríklad politik na hrádzu. Ako keby tam veľkej vody nebolo dosť. Povedzme taký F. Gyurcsány - s ním sa nemožno nestretnúť, lebo on tam stojí a čaká, aby ste ho stretli... Toto napísal istý parlamentný poslanec vo svojom blogu. Ďalší internetoví komentátori a kresliči sa vysmievali expremiérovi tak, že na originálnu fotografiu, kde s lopatou naberá piesok a kladie ho do vreca, namontírovali kopu bankoviek... Vtipné. Rovnako sa mi zdalo smiešne už originálne video s premiérom V. Orbánom a ministrom vnútra S. Pintérom, ako idú na prehliadku Dunaja pri „Római“. No verzia, keď minister naviguje premiéra cez úzky priechod, a pri tom ako keby tancoval (nebodaj ukazoval niečo neslušné svojmu šéfovi), to bolo neprekonateľné. Veď túto vyrobenú grotesku aj začali komentovať tisíce ľudí, až server zamrzol, alebo skôr vyjadrovanie názorov jednoducho zastavili.

Buďme však spravodliví: predseda vlády má stáť na varte, kde by bol, ak nie na hrádzi, akurát by mal povedať svojim ministrom, ktorí ho sprevádzajú, aby si nedávali tmavý oblek a kravatu. Akosi sa to nevyníma dobre medzi vrecami plnými pieskom. Aby som neokolkoval: vyzerá to ako päsť na oko. Skutočné modriny by si mohli rozdávať vládni štátni tajomníci a opoziční župní činovníci priamo pri Dunaji, toľko ich tam bolo. Ale opozičníci, až na Gyurcsánya, sa stiahli, lebo sa blížili delegáti fideszáckeho kongresu, ktorý jednoducho zrušili, a aktivistov z celej krajiny poslali k lopate.

Pri lopate som videl na vlastné oči Róma a gardistu. Bolo to na „Római“, kde pracovali dobrovoľníci. Najprv som si všimol chlapcov vo vestách s nápisom Maďarská národná garda. Reku čože tu robia? Plnia si len svoju povinnosť, vždy sú tam, kde ich vlasť a maďarský národ potrebuje. A v tom pristúpi niekoľko mladých rómskych chlapcov z Čobánky s lopatami, že naplnia vrecia, ktoré držia v rukách gardisti. Vraj ani oni nie sú menejcenní, majú čas, tak prečo by nepomáhali...

Solidarita je veľká sila, prekonáva rôzne averzie. S výnimkou politických. Lebo spoločne nakladať vrecia známeho socialistu a fideszáka zatiaľ nevidel nikto...

Júnová omša s Mojmírovčanmi

V prvú májovú nedeľu sa lúčil s budapeštianskymi veriacimi starosta Mojmíroviec Imrich Kováč s tým, že o mesiac prídu znova. Svoj sľub dodržal, a v prvú júnovú nedeľu prišli veriaci z Mojmíroviec plným autobusom. Boli medzi nimi aj členovia speváckeho zboru Senior, ktorí zavítali do Budapešti už niekoľkokrát a vystúpili na rôznych podujatiach obvodných slovenských samospráv. Tentoraz však prišli do Čemeru, aby sa pozreli na kvetinovú výzdobu pri príležitosti sviatku Božieho tela a nenechali si ujsť slovenskú svätú omšu, ktorá sa koná každú prvú nedeľu v mesiaci v kostole sv. Jozefa v Budapešti.

Svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya, na organe hral kantor z Čemeru Michal Tóth.

Na túto nedeľu vybral z Biblie príbeh o zveľaďovaní chleba. „Keď (Ježiš) vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi… Vy im dajte jesť! … Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby. … Prineste mi ich sem! … Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil nad nimi, lámal ich a dával svojim učeníkom a učeníci zástupom.” Slúžiaci farár vo svojej homílii poukázal na to, že túžby človeka presahujú všetku slávu a česť a sú nenásytné. „Boh dokonale pozná túto prázdnotu človeka a sám chce do nej vstúpiť ... Až chlieb života dokáže človeka nasýtiť, preto berte a jedzte z neho všetci,“ povedal A. Kónya.

V túto nedeľu veľa ľudí prišlo na prijímanie, aby sa pohostili z božieho tela a krvi.

A hoci Mojmírovčania prišli na svätú omšu, na agapé už neostali, takže tam pozdravil predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnay iba veriacich z Budapešti. Avšak vyslovil svoju vďaku za to, že navštevujú tieto omše pre upokojenie svojho duševného hladu po materinskom jazyku. Zároveň sa poďakoval aj dôstojnému pánovi, ktorý napriek svojim povinnostiam vo vlastnej fare (aj v Békásmegyeri bola procesia pri príležitosti sviatku Božieho tela) nevynechal možnosť kázať po slovensky.

(ef)

Stretnutie milovníkov slovenskej literatúry
Naši predkovia prišli... a my spomíname

Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe usporiadal v tomto roku už tretie stretnutie milovníkov slovenskej literatúry. Na celodennom podujatí každý účastník zarecitoval svoju najobľúbenejšiu báseň, alebo predčítal úryvok z knihy, ktorá ho najviac zaujala v poslednom období.

Predpoludním patrilo pódium Domu slovenskej kultúry mládeži. Škôlkari zo slovenskej materskej školy pod vedením Sabíny Slovákovej zarecitovali a zaspievali pri príležitosti Dňa matiek. Vystúpili aj deti s tetou Evou Gregorovou z materskej školy na Kölcseyho ulici. Štvrtáci zo slovenskej základnej školy pod vedením učiteľky Natálie Lopušniovej okrem básní a piesní predniesli aj rozprávky.

Popoludní začal rad predčítaní Dr. Ján Tadanai ukážkami z výskumnej práce Ľudovíta Haána pod názvom Pamätihodnosti B. Čabánske. Táto najstaršia bádateľská práca o dejinách Békešskej Čaby bola vydaná r. 1845. V druhom, obšírnejšom vydaní, ktoré vyšlo r. 1866 sa uvádza, že r. 1716 žilo na Čabe iba 110 duší. O sto rokov ich už bolo 17128. Roku 1857 z 26705 obyvateľov bolo 20671 Slovákov. So Slovákmi spolu žili Maďari (4856), Rumuni (501), Židia (426), Cigáni (201) a Nemci (50). V ďalších častiach autor spomína vymeriavanie viníc, veľkú víchricu (serget, 1816), drahotu (1817), keď olaskí Cigáni zo Sedmohradska zahynuli od hladu na čabianskych uliciach, sibírsku zimu, zúrenie cholery (v rokoch 1831, 1849, 1855), zemetrasenie (1834), úder hromu (1837), povodeň (1844), vykúpenie z urbára (31. dec. 1845), postavenie kostolov, škôl, parného mlyna (1853) a železnice (1858). V tomto úryvku môžeme sledovať aj vývin školstva na Čabe. V rokoch 1786-87 bola postavená centrálna školská budova. Neskôr postavili ďalšie školy: r. 1823 dolnú školu, r. 1830 hornú školu, r. 1842 kaštieľsku a hornotabánsku školu a zriadili vyššiu meštiansku školu, r. 1850 vinickú školu, r. 1857 tabánsku školu a r. 1858 trhánsku školu. No museli vystopovať, kde bola horná a kde dolná časť mesta a kde postavili trhánsku školu. Podľa Tadanaiho zostavil Gyula Dedinszky menoslov evanjelikov, ktorí sa od r. 1718 do r. 1800 narodili, ženili a zomreli na Čabe. Menoslov je v rukopise, ktorý by bolo vhodné vydať, napríklad pri príležitosti 295. výročia znovuosídlenia mesta.

Deň slovenskej literatúry pokračoval veselými čabianskymi príbehmi. Alžbeta Lesková predčítala humorný príbeh o Šimbákovcoch z knihy Ondreja Krupu: Humor ľudu (2000), potom Emília Kováčová predniesla úryvok Drahá večera z knihy Gyulu Dedinszkého Veselá Čaba (1967).

Eva Győrfiová zarecitovala báseň Pavla Máriu Kubiša, ktorý spomína Dolnú zem, kde Slováci zaťali motyky. Anna Ištvánová sa zapojila do programu s básňou Ivana Miroslava Ambruša z Nadlaku Byť Slovákom. Riaditeľka Domu slovenskej kultúry prezradila, že má túto báseň na stole, aby nezabudla, kto je a pre koho pracuje.

Oľga Fodorová si vybrala báseň bývalého čabianskeho maturanta Gregora Papučka Pilíšske hrušky. Báseň ospevuje zem, korene a otcove hrušky.

Mária Kiseľová, učiteľka na dôchodku, bývalá maturantka čabianskeho slovenského gymnázia - ako ďalšie dodatky o školstve v meste - predčítala svoje spomienky o tajnom literárnom krúžku, ktorý pôsobil v Slovenskom gymnáziu na Čabe.

Na záver čabiansky ľudový básnik Ondrej Zeleňánsky potešil poslucháčov svojimi najnovšími básňami Život náš, Báťa Janko susedov, Zabíjačka, Pamiatke, v ktorých zvečnil život slovenského ľudu na Čabe a v okolitých sálašoch.

Organizátorka stretnutia Alžbeta Ančinová vo svojom záverečnom prejave konštatovala, že literárne stretnutie sa sústredilo na tému histórie 295-ročnej Békešskej Čaby. Prišli naši predkovia (citáty od Haána) a my spomíname (básne Zeleňánskeho)...

Ildika Očovská

Boli sme na pilíšskej túre

Zvládla som výstup na vrchol Pilíša druhýkrát. Z toho by samozrejme nevznikol článok, keby som bola sama, prípadne s rodinou. Ale z toho, že okrem našej rodiny sa na druhý najvyšší vrch Maďarska vyšvihlo vyše sto ľudí, zväčša Slovákov, to už patrí aj do slovenského týždenníka.

Tradičný výstup na Pilíš usporiadali už piaty raz a pod tento ročník sa organizátorsky podpísali Slovenská samospráva v Mlynkoch a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov. Posledná májová nedeľa nebola ani teplá, ani studená, ani vlhká, ani horúca, teda tak akurát vhodná na športové aktivity takéhoto typu. Zrejme aj preto nás bolo tak veľa v onú nedeľu, ale možno aj preto, lebo k nám, Slovákom z Maďarska a pod Pilíšom sa pridali Slováci zo Štúrova, Kremnice a Mlynkov. Áno, aj na Slovensku sú Mlynky, nachádzajú sa v Slovenskom raji a pilíšski Slováci s nimi nadviazali dávno zabudnuté kontakty začiatkom tohto roka. Vtedy zavítali oni do Slovenského raja a tamojší Mlynčania na odplatu prišli teraz k nám, aby sme spolu vyšli na náš Pleš. Ale prišli aj z Kestúca, Čívu, Orosláňu, Santova, Senváclavu a Budapešti. Boli takí, ktorí pešiu túru absolvovali už piaty raz, ale boli aj začiatočníci, ako napríklad môj menší, 6-ročný syn, ktorý ju zvládol tiež bez problémov.

Na túru zavítal aj jeho iniciátor, bývalý veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, ktorý vyjadril svoje potešenie z toho, že iniciatíva neostala iba snom, ale ju z roka na rok napĺňajú obsahom a dáva možnosť na iné než formálne stretnutie pri kultúrnom programe. „Buďme spolu, rozprávajme sa, pripomeňme si, že sme ľudia, ktorí sa môžu mať radi vždy za každých okolností a hlavne uctievať si pamiatku našich predkov. Prial by som si, keby tu nabudúce bolo viac mladých ľudí, vašich detí a vnukov,“ povedal J. Migaš pri strome priateľstva, na ktorú uviazali stužky predsedníčka ZRKSPS Katarína Kormošová a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, ktorý sa nielen poďakoval iniciátorom, ale vyslovil svoje želanie, aby bolo mnohých takýchto iniciatív, ktoré dávajú možnosť na stretnutie.

Po „oficiálnych“ slovách nasledovalo - ako vždy - hudba a tanec, piknik a pivo a veľa radosti, veselosti, akoby sme sa ani nechceli pustiť dole a vrátiť sa do mesta plného smogu. Čo sa týka hudby, na vrchu boli zaujímavé hudobné nástroje. Z Mlynkov priniesli fujaru a zo Štúrova zas ozembuch, ale nechýbali ani mlynské dievčatá Laura a Vanessa Glückové, ktoré očarili účastníkov túry prekrásnymi pilíšskymi slovenskými ľudovými piesňami.

Keď sa už všetko zjedlo a skoro všetko vypilo, napriek nevôli sme sa museli pustiť dole, lebo inak by sme sa nedostali domov. Zostanú nám spomienky na príjemne strávenú nedeľu a nádej, že sa o rok znovu stretneme na vrchu Pilíša.

Eva Patayová Fábiánová

Podpísali dohodu o prevzatí komlóšskej školy

V sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku 24. mája podpísali predstavitelia najvyššieho slovenského voleného zboru a mesta Slovenský Komlóš dohodu o prevzatí Slovenskej základnej školy a materskej školy na Orechovej ulici v Slovenskom Komlóši. Na slávnostnom akte sa zúčastnili starostka mesta Rita Garayová, vicestarosta Ferenc Takács, predseda CSSM Ján Fuzik a právnik CSSM Dénes Nemes.

Ako je známe, CSSM bude od septembra tohto roku prevádzkovať Slovenskú základnú školu a materskú školu na Orechovej ulici (Diófa u.) v Slovenskom Komlóši. Predbežnú zmluvu, tzv. odovzdávací a preberací súhlasný list podpísali už 16. januára štátna tajomníčka zodpovedná za školstvo Rózsa Hoffmanová, štátny tajomník zodpovedný za cirkevné, národnostné a spoločenské vzťahy György Hölvényi, starostka mesta Rita Garayová, predseda CSSM Ján Fuzik a riaditeľka orošházskej obvodnej správy Centra K. Klebelsberga G. Szűtsová. Štátni tajomníci na podujatí zdôraznili, že podpísaním súhlasného listu sledujú pozitívny cieľ, lebo po dlhých rokovaniach a po vytvorení právneho pozadia prevádzkovateľom Slovenskej základnej školy a materskej školy na Orechovej ulici bude od septembra tohto roku Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku. Ján Fuzik označil zmluvu za míľnik v dejinách národnostného vzdelávania v Slovenskom Komlóši a dodal, že CSSM má významné skúsenosti v prevádzkovaní inštitúcií. Pred desiatimi rokmi prevzala CSSM prevádzku školy v Sarvaši, v roku 2005 v Békešskej Čabe, v roku 2007 v Novom Meste pod Šiatrom a teraz, v súlade so snahou miestnej slovenskej samosprávy, aj v Slovenskom Komlóši. Ako povedal predseda CSSM, samospráva mesta Slovenský Komlóš prisľúbila, že aj v neprebratej materskej škole na Alžbetinej ulici zachová výučbu slovenčiny.

Andrea Szabová Mataiszová

Čo nás drží nad vodou

Maďarský premiér Viktor Orbán kvôli povodňovej hrozbe na Dunaji vyhlásil v kritickej oblasti tzv. stav rizika, ktorý platí od 4. júna. Podľa agentúry MTI vláda sprístupnila rozpočtové zdroje potrebné na protipovodňovú ochranu.

K dispozícii bude podľa jeho slov zhruba 8000 vojakov, rovnaký počet pracovníkov Celoštátneho úradu ochrany proti katastrofám, 1400 vodohospodárov a 3600 policajtov.

„Na základe údajov z Rakúska je pravdepodobné, že hladina Dunaja dosiahne rekordnú výšku a je nutné rátať s dlhotrvajúcou protipovodňovou ochranou,” konštatoval Orbán, ktorý súčasne zdôraznil, že je reálna šanca na udržanie vôd v koryte rieky.

Do protipovodňovej ochrany maďarská armáda nasadila 400 vojakov. Ako prvých nasadili vojakov v aktívnej službe, od stredy však už aj dobrovoľných vojakov v zálohe. Armáda disponuje aj pohotovostnou službou pre prípad katastrofy. V rámci nej je v prípade potreby k dispozícii takmer 1500 príslušníkov. Vojsko začalo s preskupovaním technických prostriedkov z východnej časti krajiny do oblastí miest Tata a Győr. Do protipovodňovej ochrany nasadili šesť vrtuľníkov, ktoré sú v prípade núdze schopné prevážať dve tony vriec s pieskom.

Maďarská vláda zvolala medzirezortnú koordinačnú komisiu a začalo fungovať aj Národné krízové centrum, ktorého členmi sú všetky zainteresované rezorty.

V rámci povodňovej ochrany uzatvorili v noci z utorka na stredu most na Mošonskom Dunaji pri maďarskej obci Mecsér v Rábsko-mošonsko-šopronskej župe. Uzatvorili aj úsek cesty číslo 1 medzi Győrom a Gönyü, kde postavili provizórnu hrádzu. Povodňová ochrana si vyžiada v nasledujúcich dňoch uzatvorenie aj ďalších ciest župy.

V Budapešti vzostup hladiny Dunaja pokračovalsústavne. V hlavnom meste uzatvorili v utorok dolné nábrežia na peštianskej aj budínskej strane. Najohrozenejším miestom bol Margitin ostrov, kde museli evakuovať turistov zo všetkých hotelov. Intenzívnu ochranu si vyžadovalo aj Rímske nábrežie. Vodohospodári budovali na týchto miestach hrádze z 300.000 vriec naplnených pieskom.

(ef)

Vyšla kniha Zuzany Novákovej Plešovskej

Kultúrne centrum Somu Petricsa Orlaiho 31. mája v rámci série programov pod názvom 290 rokov v pozostalosti našich predkov predstavilo knihu Dr. Zuzany Novákovej Plešovskej o výučbe evanjelických Slovákov v rokoch 1723-1890. Publikáciu pod názvom Príslušnosť k náboženskej spoločnosti - Škola - Interkulturalita prezentoval v knižnici Kultúrneho centra dr. Ferenc Szabó, archivár, muzeológ, riaditeľ Riaditeľstva múzeí v Békešskej župe na dôchodku. Autorku a jej činnosť predstavil predseda výboru výučby a kultúry pri samospráve Poľného Berinčoka Mihály Körösi.

Zuzana Nováková Plešovská pochádza z Poľného Berinčoka, patrí k slovenskej menšine. Jej predkovia sa aktívne zúčastňovali na vytváraní náboženského a kultúrneho života miestnych Slovákov. Zaoberá sa zmenami jazyka a kultúry svojej národnosti. Vo svojej štúdii vychádza z faktu, že hlavným dejiskom miestnej slovenskej národnostnej kultúry boli cirkev a škola, ktoré mali určujúci vplyv na život Slovákov v Poľnom Berinčoku a preto skúma ich činnosť. Bádateľka pomocou dokumentov deklarovala, že po osídlení Berínskej pustatiny cirkev volala učiteľov zo severnej časti Uhorska. Títo učitelia hovorili po slovensky (pritom ovládali aj nemčinu a maďarčinu) a vyučovali žiakov v českej bibličtine. Vyučovacími jazykmi boli teda v začiatkoch výhradne slovenčina a biblická čeština. Menovite spomína učiteľov Karla Nowáka, Jána Slujku a Gusztáva Brózika. V knihe spomína aj ustanovenie Márie Terézie o výučbe, vydanom r. 1777 pod názvom I. Ratio educationis. Povinný charakter nariadenia odmietali jednotlivé evanjelické zbory, odvolávajúc sa na uzavretie mieru v Linzi a na svoju vnútornú autonómiu. Vydaný učebný plán evanjelici neprijali, uznali ho len ako rámec výučby. V Poľnom Berinčoku vyučovali okrem písania, čítania, počítania a náboženskej výučby aj praktické predmety ako zemepis, znalosti prírody a zdravotnú výchovu. Lokálpatriotka podrobne opisuje, aké predmety učil Ján Wylim, ktorý sa zaoberal aj šľachtením ovocných stromov a aký mali v roku 1825 rozvrh hodín v chlapčenskej škole. Pomer používania maďarského jazyka od tohto roku bol čoraz väčší.

Zuzana Nováková Plešovská konštatuje, že biblická čeština a slovenčina v mestskej škole slovenskej evanjelickej cirkvi sa postupne dostali do úzadia a obmedzili sa len na náboženstvo. Zúžením oblasti používania slovenského jazyka oslabla jeho sila, tým aj národnostná identita a slovenská kultúra miestnych obyvateľov.

Knihu si môžete kúpiť v knižnici Kultúrneho centra Somu Petricsa Orlaiho v Poľnom Berinčoku.

Ildika Očovská

Národnostný galaprogram v sílešskej škole

V Základnej škole v Síleši vyučujeme slovenčinu už niekoľko desaťročí. Našou úlohou je okrem zachovania tradícií aj vytvorenie takých komunikačných schopností, ktoré našim absolventom umožnia uplatniť sa v každodennom živote. Naším cieľom je, aby výučba jazyka nebola fádna a žiaci sa stretávali aj mimo vyučovania a spoznali prácu ostatných. Takouto príležitosťou bol aj národnostný galaprogram, ktorý sme usporiadali koncom mája.

Sme presvedčení, že v súčasnom modernom svete treba žiakom priblížiť hodnoty minulosti, veď naša prítomnosť je iba vtedy úplná, ak spoznáme svoju minulosť, ktorá voľakedy zachovala také hodnoty, aké sú remeselníctvo, ľudový kroj, nárečie, tanec a hudba.

Národnostný galaprogram vždy očakávajú aj naši žiaci a v tomto roku sme im mohli ukázať aj niečo nové. V susednej Bánhide tiež vyučujú slovenčinu a tak sme sa rozhodli zavolať ich na náš program.

V tomto školskom roku sme rozšírili našu spoluprácu s bánhidskými slovenskými žiakmi a za spolupráce Špeciálnej školy Mátyása Éltesa sme spolu nacvičili slovenské, rómske a maďarské ľudové tance. Spolu sme sa zúčastnili aj na regionálnom festivale postihnutých a zdravých detí v Stoličnom Belehrade. Obidve školy prijali naše pozvanie a takto aj kvôli nim čakalo na žiakov plné hľadisko Osvetového domu na galaprograme, ktorý otvorila naša riaditeľka Eva Paxyová.

Program sme zostavili tak, aby sa v ňom mohli prezentovať žiaci našich hosťujúcich inštitúcií a členovia našej školskej tanečnej skupiny Odvačka, miestni škôlkari.

Účastníkov sme pohostili nielen obloženými chlebíčkami a chutnými nápojmi, ale aj miestnou špecialitou, klinčekovou „hrapľou,“ ktorá chutila malým účastníkom galaprogramu. Každý účastník dostal diplom a našim hosťom sme dali na pamiatku šálku s obrázkom našej školy.

Na podujatí sa zúčastnili aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy Mária Nagyová, riaditeľka Regionálneho strediska OC CSSM v Tatabányi-Bánhide Ruženka Izingová Pružinová, starosta našej spriatelenej obce na Slovensku Dvorov nad Žitavou Jozef Kálazi, ako aj starosta Sílešu Sándor Nagy, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Síleši Erika Töröková Pátrovičová a predstavitelia škôl.

Alžbeta Krajczárová Szárazová a Viliam Urbanič, slovenčinári (ef)

Slovenský tábor v Starom Smokovci

V dňoch od 17. do 27. mája sme sa traja žiaci zo Základnej školy Františka Rákócziho II. zúčastnili na tábore CSSM vo Vysokých Tatrách. Žiaci a ich sprevádzajúci učitelia sem prišli z rozličných slovenských škôl, nielen z Maďarska.

17. mája predpoludním sa 40 žiakov a 4 učitelia vybrali na cestu. Cestovali sme 6 hodín, kým sme sa dostali do Vysokých Tatier. Domov nám na 10 dní poskytol Hotel Tatrys. Tu sme boli ubytovaní s rovesníkmi zo Srbska. Denný program bol veľmi zložitý, ale vždy nám zostalo trocha voľného času. Cez týždeň popoludní sme sa zoznamovali s dejinami, zemepisom, kultúrou a tradíciami Slovenska. Veľa sme chodili na túry, výlety a prechádzali sa v prírode. Navštívili sme najkrajšie časti Tatier, aj keď nám počasie nevychádzalo v ústrety.

V tábore sme boli rozdelení na skupinky, kde sme spolu s priateľmi zo Srbska riešili šikovnostné a logické hry, úlohy. Nezabudnuteľná bola návšteva popradského aquaparku AquaCity a diskotéka. Posledný deň prebiehal v znamení tímových olympijských hier, vyhodnocovania a rozlúčky, ktorá bola ťažká.

Cítili sme sa tam veľmi dobre, domov sme sa vrátili plní zážitkov a spomienok na nových kamarátov.

Beatrix Magyarová, žiačka Základnej školy Františka Rákócziho II.

Mládež je pre nás dôležitá

Slovenské regionálne kultúrne stredisko Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v Jači leží na severe Maďarska. Patrí medzi najmladšie regióny, ale so svojimi sedemnástimi osadami je jedným z najväčších. Slovákmi obývané dediny menovaného regiónu sa nachádzajú v Peštianskej a Novohradskej župe, väčšina z nich leží v povodí Galgy.

Za uplynulé dva roky, odkedy funguje región, sme pokračovali v organizovaní tradičných regionálnych podujatí, ako napr. Haluškový festival vo Veňarci, prezentovali región na Dni Slovákov v Maďarsku, podporovali cirkevné podujatia a účasť na Novohradskom folklórnom festivale v Banke.

Keďže v tomto regióne skoro v každej obci funguje nejaká výchovno-vzdelávacia inštitúcia - materská alebo základná škola, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet - postupne sa buduje spolupráca medzi týmito inštitúciami a Slovenským regionálnym kultúrnym strediskom OC CSSM v Jači. Veľký dôraz kladieme na podporu mimoškolskej činnosti detí, počas ktorej sa ponúka možnosť komunikovať v slovenskom jazyku, ako aj posilňovať slovenskú identitu. Organizujeme letné tanečné tábory ľudového tanca, jazykové súťaže pre ôsmakov pod názvom „Učme sa hravo“.

Nie iba deti sú pre nás dôležité, ale aj ich pedagógovia, a tak ich z času na čas združujeme na jazykovom a odbornom seminári (Níža, Banka).

Novinkou je prezentácia tradičnej ľudovej kultúry rôznych slovenských regiónov z celej krajiny vo forme inštalácií výstav. V minulom roku sme predstavili výšivky z Békešskej Čaby a v tomto roku predmety zo šúpolia z bakonského regiónu.

Slovenské regionálne kultúrne stredisko OC CSSM v Jači zorganizuje tohtoročný Slovenský regionálny deň na jeseň v Čuvári, kde sa predstavia folklórne skupiny jačianskeho regiónu a nebudú tam chýbať ani gastronomické špeciality z celého okolia.

Erika Zemenová Palecsková,
vedúca slovenského regionálneho kultúrneho strediska OC CSSM

Turíce v Dunaeďháze

Stalo sa už tradíciou, že Slovenská samospráva v Dunaeďháze usporadúva na svätodušnú nedeľu turíčne oslavy. Nebolo tomu inak ani tohto roku. Slávnosť sa začala dvojjazyčnou, slovensko-maďarskou bohoslužbou v evanjelickom kostole. V rámci bohoslužby vystúpili speváci Klubu dôchodcov Jasná jeseň a malí i väčší tanečníci folklórneho súboru Slnečnice. Pri tejto slávnostnej príležitosti predseda Slovenskej samosprávy v Dunaeďháze Tomáš Nagy privítal veriacich po slovensky. Jeho slová do maďarčiny prekladala Diana Selmecziová Füzérová, ktorá potom odslúžila bohoslužbu v obidvoch jazykoch.

Po večeri Pána sa každý presunul pod vedením tanečníkov do Slovenského oblastného domu, kde členovia miestneho slovenského voleného zboru a ich pomocníci nachystali chýrne langoše. Pred ich ochutnávkou však ešte predstavili pestrý kultúrny program, v ktorom vystúpili členovia tanečného súboru Slnečnice a Klubu dôchodcov Jasná jeseň. Záujemcovia a pozvaní hostia potom už mohli ochutnať vynikajúce cesnakové a syrovo-smotanové langoše, červené a biele víno. Starosta obce Tomáš Nagy sa každému poďakoval, že aj v tomto roku mohla Slovenská samospráva usporiadať turíčne oslavy v obnovenom Slovenskom oblastnom dome.

Záujemcov o langoše a víno bolo naozaj veľa. Tak si organizátori povedali, že na budúci rok prichystajú viac občerstvenia, aby uspokojili každého účastníka. Na oslavy totiž prišli nielen obyvatelia obce, ale aj rodáci z Dunaeďháze. Bolo dojímavé vidieť, ako sa po rokoch stretli priatelia, známi a príbuzní, ktorí si spolu oživili staré, prekrásne spomienky.

Rozália Pásztorová Vargová - aszm

Učme sa hravo!

V Maďarsku je málo súťaží typu Učme sa hravo, ktorej cieľom je pomôcť deťom obľúbiť si slovenčinu. Na 2. ročníku sa zúčastnili základné školy z Ďurky, Níže, Šáre a z Veňarcu. Deti počas 6. kôl naozaj svedomito riešili tajničky, hry so slovami a iné zaujímavé úlohy. Súťaž nezobrali na ľahkú váhu, lebo tí najlepší sa mohli 27. mája zúčastniť na jednodňovom výlete do Ostrihomu a Štúrova.

Organizátorke a iniciátorke podujatia Erike Zemenovej Palecskovej sa podarilo usporiadať s finančnou podporou CSSM nezabudnuteľný a úžasný výlet, ktorý nepokazilo ani premenlivé počasie. Ráno sa účastníci a ich pedagógovia stretli na autobusovej zastávke pri Árpádovom moste v Budapešti, odkiaľ cestovali do Ostrihomu. Pred desiatou sa skupinka dostala k vytýčenému cieľu. Najsamprv si pozrela najväčšiu sakrálnu stavbu v Maďarsku a zároveň najvyššiu pamiatku krajiny, baziliku. Deti boli očarené pompéznosťou arcibiskupskej klenotnice, Kaplnkou sv. Štefana, Bakóczovou kaplnkou a kryptou, kde je uložených vyše 100 ostrihomských arcibiskupov. Vedľa baziliky si prezreli ostrihomské hradné návršie, jeho prekrásny park, stálu expozíciu zvonov a miesta archeologických nálezov. Po chutnom obede nasledovalo príjemné posedenie spojené s vyhodnotením tejto dvojmesačnej súťaže. Potom sa hŕstka neúnavných turistov pohla k Mostu Márie Valérie, aby prešla do Štúrova. Už samotná cesta nad Dunajom bola fascinujúca. V kúpeľnom meste si pozrela novo vystavanú Hlavnú cestu, kde si kúpili drobné darčeky nielen pre najbližších.

V Ostrihome sme boli odhodlaní vrátiť sa do Budapešti loďou, ale zlé počasie nám to nedovolilo. Koniec koncov aj bez toho sme zažili deň plný zábavy s našimi novými kamarátmi. Osobitne ďakujeme Erike Zemenovej Palecskovej z Ďurky, Atilovi Rusnákovi zo Šáre a Zuzane Kovácsovej z Níže za vytrvalosť, pomoc a možnosť zúčastniť sa na tomto výlete.

A. R.

Tanec bol jeho živlom

Asi mnohí z Vás, milí čitatelia, sa pamätajú na vystúpenia Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK) v Maďarsku. A nie náhodou! Čakali sme na to rovných 26 rokov. Aj sme sa toho dočkali! Osvetové centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v spolupráci so SĽUK-om za podpory Ministerstva kultúry SR usporiadalo v decembri r. 2007 päťdňový zájazd do Slovákmi obývaných regiónov. Na príprave a realizácii prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí sa v mnohom pričinil medzi inými aj umelecký vedúci Mgr. art. Ervín Varga.

Ervína Vargu som spoznala počas svojho štúdia na univerzite v Bratislave. Ako tanečnica Gymniku som navštevovala aj predstavenia tanečného súboru Szőttes, kde bol v tom čase umeleckým vedúcim a uznávaným choreografom práve on.

Mgr. art. Ervín Varga, choreograf a tanečný pedagóg sa narodil v Čiernej nad Tisou (1955).

Už počas štúdia na Strednej priemyselnej škole strojníckej a elektrotechnickej v Košiciach tancoval v maďarskom folklórnom súbore Új nemzedék (Nové pokolenie) a zároveň v Bratislave v maďarskom umeleckom súbore Szőttes. Počas vysokoškolského štúdia na VŠMU v Bratislave, kde absolvoval odbor choreografia ľudového tanca u profesora Štefana Nosáľa, tancoval v umeleckom súbore Lúčnica, kde neskôr pôsobil ako asistent profesora Nosáľa, a zároveň bol na polovičný úväzok umeleckým vedúcim a choreografom súboru Szőttes. Od roku 2003 bol umeleckým vedúcim SĽUK-u. 16 rokov pôsobil aj ako odborný asistent slovenského ľudového tanca na Katedre tanečnej tvorby HaTF VŠMU.

Od roku 1987 spolupracoval s Japonskou folklórnou federáciou a Folklor Report Tokyo, vyučoval a propagoval slovenský ľudový tanec nielen v Japonsku, ale aj v Hongkongu, USA, Maďarsku, Poľsku, Nemecku a v Českej republike.

Bol dlhoročným spolupracovníkom Národného osvetového centra v oblasti tradičnej ľudovej kultúry (od roku 1985). Pôsobil ako člen programového štábu Folklórneho festivalu Východná a autor programov. Venoval sa práci vo folklórnom hnutí na Slovensku ako lektor a pedagóg na školeniach, bol členom i predsedom porôt na krajanských a celoštátnych prehliadkach. (Prameň: www.nocka.sk)

Už si ani nepamätám, kedy sa môj obdiv k Ervínovi zmenil na aktívnu spoluprácu s ním. Zrazu som zistila, že stále častejšie sa stretávame na podujatiach, a po určitom čase som si už nevedela predstaviť doškoľovanie, semináre bez jeho osoby. A taktiež nemohol chýbať ani v odbornej porote na Celoštátnej kvalifikačnej prehliadke slovenských tanečných súborov a folklórnych skupín Vo víre tanca v Maďarsku.

Navonok prísny člen poroty azda mimo javiska - pri voľnej zábave - pochopil, do akej ťažkej práce sa pustila mladá generácia Slovákov v Maďarsku, keď si dala predsavzatie, že napriek jazykovej asimilácii bude pestovať dedičstvo slovenských predkov. Pri verejnom hodnotení produkcií prehliadky Ervín Varga vždy našiel povzbudzujúce slová pre všetky súbory. Veľmi si vážil snahu uchovávať tradičnú kultúru Slovákov i za súčasných neprajných okolností. Sám siahal po našom dedičstve - učil maglódske tance - a snažil sa presvedčiť členov tanečných súborov na Slovensku, že si treba vážiť aj dedičstvo krajanov a susedných národov. Povzbudzoval mladých tanečníkov, aby v záujme rozšírenia vlastnej palety tanečnej kultúry zabudli na politiku a využili každú možnosť, aby spoznali kultúru susedov.

Ervín Varga ako pedagóg podporoval nadaných mladých ľudí, rád objavoval a usmerňoval talenty. Pamätám si na jednu večernú zábavu na Šaffovej ostrohe v Dlhom Klčove, keď zaplatil muzikantom, aby hrali mladým do tanca, aby medzi sebou súperili, ako to bývalo kedysi na dedinských zábavách. Prvý v tanci bol sám Ervín a jeho vystriedali mladí nadaní tanečníci, ktorí odvtedy získali veľa ocenení v súťaži sólistov.

Ako sa lúčiť s kamarátom, kolegom, o ktorom si myslíme, že naveky bude pri nás stáť a dávať odborné a ľudské rady? O ktorom si myslíme, že je najsilnejší na svete? I keď ťažko, ale musíme sa zmieriť s faktom, že nám už nezavolá, nebude sa s nami vítať na folklórnych podujatiach, festivaloch… Ervín Varga 4. 6. 2013 náhle zomrel.

Vo víre tanca sa však na nás bude dívať a strážiť večne naše nesmelé kroky po chodníku oživovania tradičnej tanečnej kultúry.

Česť jeho pamiatke!

Katarína Király