Podnikatelia chcú spoluprácu

Slovenskí a maďarskí podnikatelia si rozumejú. Často aj bez tlmočníka. Stretli sa na pôde regionálnej kancelárie Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Žiline, aby sa na niečom dohodli. A to niečo je spolupráca, hľadanie spoločných záujmov v rozličných odvetviach priemyslu, obchodu a služieb. Hostí privítal a predstavil riaditeľ SOPK v Žiline Ján Mišura. Ako dodal, teší ho, že prišli z Békešskej Čaby v takom počte. Žilinčania pripravili pre svojich budúcich možných partnerov zaujímavý a pestrý program, v ktorom okrem prehliadok rôznych zaujímavostí žilinského kraja nechýbali ani konkrétne stretnutia podnikateľov oboch strán, ktoré môžu vyústiť až k dohodám o spolupráci. O situácii v Maďarsku hovoril obchodný radca a vedúci ekonomického zastúpenia Maďarska v SR Tibor Varga. „Maďarsko ako jediná krajina V4 znížilo schodok v štátnom rozpočte o 1,9 percenta, čo okrem neho dosiahli iba dva štáty EÚ,” povedal na úvod, aby objasnil, že ekonomické a podnikateľské prostredie v Maďarsku sa ozdravuje a ponúka rôzne zaujímavé možnosti aj pre slovenských podnikateľov. Do Žiliny prišli predseda Obchodnej a priemyselnej komory v Békešskej Čabe Tamás Hódsági, podpredseda Obchodnej a priemyselnej komory v Békešskej Čabe Martin Vozár, Anikó Antovszká z Národného úradu pre vonkajšie ekonomické vzťahy Maďarska a ďalších trinásť podnikateľov zastupujúcich elektronické firmy, nábytkárstvo, drevárstvo, vzdelávanie, stavebníctvo, kovovýrobu, ale aj logistiku, výrobky pre kuchyňu, výskum či turizmus. Práve v oblasti turizmu videli účastníci stretnutia na úvod spolupráce najviac konkrétnych a rýchlych možností, ako spolupracovať.

Vladimír Špinner (Žilinské noviny)

Žiaci z Dunaeďházu na Slovensku

Ešte vo februári rozhodla Slovenská samospráva v Dunaeďháze o tom, že finančne podporí žiakov miestnej základnej školy väčšou sumou, aby využilo vedenie školy tieto prostriedky pre všetkých žiakov na výlet na Slovensko.

Musíme sa priznať, že postavila vedenie a všetkých pedagógov školy pred veľkú úlohu. Do organizovania výletu sa pustila zástupkyňa riaditeľky Alžbeta Jóžová Náhlichová a zapojila aj slovenských pedagógov.

Museli sme sa rozhodnúť o mieste, o ubytovaní, ale aj o tom, ktoré pamätihodnosti zaujmú všetkých našich žiakov. Napokon po dlhom uvažovaní sme sa rozhodli, že taký veľký počet - našu školu navštevuje 100 žiakov, by bolo ťažké naraz presúvať, a tak sme naplánovali výlet na dva víkendy zvlášť so žiakmi nižších a vyšších ročníkov.

24. mája sa vybrali na dlhú a náročnú cestu starší žiaci. Po prehliadke pamätihodností Nitry zamierili do jaskyne Driny, ktorá je jedinou sprístupnenou jaskyňou na západnom Slovensku a jednou z hlavných turistických atrakcií Malých Karpát. V porovnaní s našimi sprístupnenými jaskyňami, v ktorých zväčša prevládajú mohutnejšie podzemné priestory, predstavuje jaskyňa Driny sústavu užších puklinových chodieb s čarokrásnou kvapľovou výzdobou. Po prehliadke jaskyne sa žiaci ubytovali v Smoleniciach a na druhý deň sa vybrali do hlavného mesta našej materskej krajiny. V Bratislave strávili tri hodiny, ktoré využili na oboznámenie sa so známymi budovami a sochami, o ktorých sa doteraz učili v škole. Očaril ich Bratislavský hrad, ale hlboké dojmy v nich zanechal aj Dóm sv. Martina, Most SNP, Národné divadlo a známa socha Čumila. Po prehliadke mesta a malom občerstvení vystúpili na hrad Devín. Mali šťastie, lebo hoci bolo chladno, nepršalo (tak, ako o týždeň počas návštevy žiakov nižších ročníkov dunaeďházskej školy). Mali teda možnosť pozorovať, ako sa vlieva rieka Morava do Dunaja. S nadšením nám rozprávali o stretnutí so sprievodkyňou, ktorá im pri studni rozprávala o histórii hradu. Veľmi dobre ilustrovala hĺbku studne: načerpala vodu do vedra a po vyliatí mohli deti rátať sekundy do jej dopadu. Po návšteve hradu sa rozlúčili so Slovenskom a vybrali sa domov, aby plné nových zážitkov podvečer dorazili domov.

31. mája odcestovali na Slovensko aj žiaci nižších ročníkov. Prijali sme radu tých, ktorí boli pred nami a program sme trocha preorganizovali. Prvý deň sme strávili na Devíne a v Bratislave a potom sme išli do Smoleníc. Vzhľadom na vek našich detí sme sa nesústredili iba na obhliadku pamätihodností, ale navštívili sme aj Zoologickú záhradu. Bolo to fantastické! Deťom sa najviacej páčil park dinosaurov a zaujalo ich trojdimenzionálne kino. Na druhý deň sme navštívili jaskyňu a okružnú cestu po Slovensku sme ukončili v Nitre. A hoci sme boli unavení, lúčili sme sa so Slovenskom so smutným srdcom a cestou naspäť sme už spriadali plány, ako si takýto dvojdňový výlet zopakujeme.

Rozália Pástorová Vargová (ef)

300 dropov zmizlo - 300 Slovákov sa zišlo

V Čabačude je už zvykom, že začiatkom leta usporadúvajú slovenský národnostný deň. Na pozvanie slovenskej samosprávy a Spolku čabačudských Slovákov v tomto roku už 10-krát oslavovali Slováci svoju reč a kultúru v čabačudskom kultúrnom dome. Zišlo sa okolo 300 Slovákov z bližšieho i vzdialenejšieho okolia malej dedinky učupenej vo veľkej pustatine, kde žil voľakedy drop, najväčší vták európskeho kontinentu. Samci dropov na jar očarúvali vandrovníkov békešských pustatín svojím tokaním. V oblasti Čabačudu hniezdilo v roku 1920 ešte 300 samcov. Pokles počtu dropov v 20. storočí tu bol dramatický. Do roku 2001 tento hrdý veľký vták celkom zmizol z okolia Čabačudu. Jeho socha pred obecným domom upozorňuje čabačudských a dolnozemských Slovákov, aby sa vyhli podobnému osudu.

Na podujatí sa zúčastnili aj podpredsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Anna Szántaiová Szigetiová, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Judita Krajcsoviczová a starosta Čabačudu Jozef Molnár s manželkou.

V mene organizátorov členka vedenia Spolku čabačudských Slovákov Anna Somogyváriová Huňová privítala hostí: vedúcu sarvašského regiónu Zväzu Slovákov v Maďarsku Juditu Fábriovú, evanjelického farára Pavla Lánga s manželkou, riaditeľku miestnej základnej školy Eriku Melisovú a vedúcu materskej školy Angyalku Kóródiovú.

Jubilejný slovenský deň chceli osláviť organizátori aj so špecialitou: domácimi koláčmi, ktoré sú tradičné v tejto osade, avšak nežičlivé počasie prekazilo ich plán a nemohli postaviť pec. No vynašli sa. V Čabačude je dodnes pri viacerých domoch pec, v ktorej obyvatelia zakúrili a upiekli na veľký slovenský sviatok slovenské špeciality. Hostia z blízkych i vzdialenejších obcí mali takto možnosť ochutnať kapustníky, tvarohové lepíňky, langoše so smotanou a ostatné chutné koláče a zákusky. Počas ochutnávky sa organizátori a ich hostia porozprávali o zvykoch a tradíciách a potom sa vybrali pozrieť si hostiteľskú obec. Počas prechádzky vošli aj do miestneho potravinárskeho obchodu, kde najväčší záujem bol o klobásu, ktorú pripravujú podľa starej čabačudskej receptúry.

Kultúrny program sa začal po zaspievaní hymnickej piesne Daj Boh šťastia, vystúpením detí miestnej materskej školy pod vedením Angyalky Kórodiovej. Žiaci Základnej školy Ágostona Treforta potešili prítomných básničkami, rozprávkami a pesničkami, ktoré s nimi nacvičili Emese Hrušková Hajdúová a Anna Somogyváriová Huňová. Slovenskú kultúru Békešskej Čaby predstavili členovia čabianskeho spevokolu Orgován v citarovom sprievode Ildiky Očovskej. Na pozvanie organizátorov prišli na stretnutie aj hostia z ďalekých Bukových hôr. Domáci im ukázali aj svoje okolie, navštívili Sarvaš a jeho pamätihodnosti a neskôr sa predstavili aj oni dolnozemskému publiku. Spevokol z Novej Huty vystúpil na čabačudskom javisku pod vedením Lujzy Ladániovej. Domácich zastupovali členovia speváckeho zboru, ktorých pripravil Jozef Major. Zišli sa v plnom počte a zaspievali zmes miestnych piesní.

Cez prestávku si mohli záujemcovia pozrieť výstavu o tohtoročnej činnosti Slovenskej samosprávy v Čabačude a Spolku čabačudských Slovákov. Gazdinky a gazdovia prichystali pre hostí svoju špecialitu: hovädzí perkelt s domácou tarhoňou. Po spoločnej večeri nasledovala tanečná zábava, o hudbu sa postarali Jozef Major a András Horváth, členovia miestneho ľudového spevokolu a hudobnej kapely. Mládež a dospelí sa spolu zabávali do západu slnka. Domáci vyprevadili svojich hostí hudbou a obľúbeným pochodovým tancom dolnozemských Slovákov.

I. Očovská, K. Fehérová, M. Fábriová (ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Gyula

V zahraničí bol uznávanejší než doma, jeho zásluhy na zjednotení Nemecka ho zaraďujú medzi významné postavy svetových dejín... V Maďarsku s ním spájajú reštrikcie a privatizáciu „rodinného striebra”... Bývalý čelný maďarský politik Gyula Horn zomrel po dlhej a ťažkej chorobe. O niekoľko dní by mal 81 rokov. V nemocnici prežil uplynulých takmer 6 rokov v zápase s Alzheimerovou chorobou.

Gyula Horn pred dvadsiatimi rokmi v Maďarskom rozhlase formuluje svoju politickú ars poetiku takto: „Za veľmi dôležité pre politika považujem schopnosť postrehnúť, že nadišla tá pravá chvíľa, je tu príležitosť urobiť zmeny, a vtedy musí politik konať. Lebo keď prepasie príležitosť, dejiny ho jednoducho prekročia, padne do zabudnutia. Takže politik musí spoznať svoju historickú šancu a podľa toho konať”.

Gyula Horn sa svojej príležitosti chopil už za totality, keď v jej záverečnej fáze bol ministrom zahraničných vecí. Ani nie jeho premiér Miklós Németh, ale práve Horn sa stal symbolom jedného z prvých závažných krokov, ktoré viedli k zjednoteniu Európy. V auguste 1989 v televízii oznámil on, že desaťtisíce občanov NDR môžu odísť do krajiny, ktorá ich príjme. Ešte predtým, v júni toho istého roku, sa vyfotografoval s rakúskym kolegom Aloisom Mockom s veľkými nožnicami pri údajnej železnej opone. Hoci to bol vtedy už iba kúsok plotu na maďarsko-rakúskych hraniciach, do európskych dejín vošiel Gyula Horn ako „prestrihávač železnej opony”. Následne sa rýchle zrútilo NDR (a ako domino celý socialistický systém) a nikto už nezabránil zjednoteniu Nemecka - Hornove zásluhy Nemci pripomínali neustále.

Prvý cyklus po zmene systému prežil Horn a jeho socialistická strana v opozičnej izolácii, aby potom v roku 1994 získal absolútnu väčšinu. Predsa zobral do vlády liberálov a pod ich vplyvom viedol hospodársku politiku, ktorá sa dnes hanlivo nazýva neoliberálna. Faktom je, že 30-percentnú infláciu vláda vďaka takzvanému Bokrosovmu balíku výrazne znížila a z privatizácie elektrární, plynární, vodární a iných štátnych podnikov získala financie na naštartovanie maďarského hospodárstva po vzostupnej línii. Doma však nemohol byť prorokom ani Horn, navyše jeho úloha po revolúcii roku 1956 zostala zahalená hmlou - jeho protivníci mu prisudzujú účasť na krutých pomstách, čo sa však nikdy nedokázalo.

V premiérskom kresle ho vystriedal roku 1998 Viktor Orbán, ale to sa už začala ďalšia - iná kapitola novodobých dejín Maďarska. Kúsok z nej ešte odsledoval, ale potom - v dôsledku svojej choroby - na všetko zabudol. Na neho však sotva možno zabudnúť...

Viem si predstaviť veľmi dobrú kooperáciu
Na slovíčko s novým riaditeľom SI Gabrielom Hushegyim

Slovenský inštitút v Budapešti má od 20. mája nového riaditeľa. Rodák z Bratislavy Gabriel Hushegyi je kurátor, estetik, vysokoškolský pedagóg, historik umenia a teoretik.

- Zaujímalo by nás, ktoré zo spomenutých povolaní je vám najbližšie, najmilšie?

- Pôvodným vzdelaním som filozof a estetik. Absolvoval som Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1985. Od tohto obdobia sa stále pohybujem v oblasti kultúry, umenia a vedy. Môže to byť galéria, múzeum, vysoká škola, alebo určitý spôsob vedeckého výskumu v rôznych ústavoch. Sú tu rôzne polohy mojej činnosti a takým spojovacím prvkom týchto činností je vždy výtvarné umenie. Som absolventom estetiky, v rámci ktorej som sa špecializoval na výtvarné umenie, práve výtvarné umenie sa stalo pre mňa veľmi dôležitým momentom a venujem sa kurátorskej činnosti, výtvarnej kritike a do určitej miery aj dejinám umenia. Snažím sa tieto svoje znalosti prezentovať na Slovensku a v zahraničí. To sa týka aj výstavnej a teoretickej činnosti. Ak by som to mal definovať, tak som skôr výtvarný kritik a kurátor. Určitý čas som bol aj muzeológom a bol som aj vysokoškolským pedagógom. Po skončení školy som pôsobil v Osvetovom ústave v Bratislave, tam som sa venoval školskej estetickej výchove. Bolo to v rokoch pred nežnou revolúciou. Vtedy sa robil celospoločenský program estetického rozvoja v rámci celej federatívnej republiky a tam som participoval na slovenskej časti, robil som komparáciu estetických výchov v strednej Európe. Po roku 1990 som prešiel na nitriansku vysokú školu pedagogickú. Tam som pôsobil štyri roky na katedre výtvarnej výchovy. Prednášal som dejiny umenia pre budúcich učiteľov 1.-4. ročníka, resp. pre budúcich učiteľov výtvarnej výchovy na základnej škole. Mal som slovenské, maďarské a rómske skupiny. Prednášal som po slovensky a po maďarsky. Po roku 1994 som sa vrátil do Bratislavy, kde som začal pôsobiť na FF UK, na Katedre maďarského jazyka a literatúry. Tam som prednášal dejiny umenia Uhorska a Maďarska, resp. architektonické a výtvarné slohy pre budúcich učiteľov literatúry. Vtedy som začal prednášať aj svoje výberovky pre ostatné odbory na FF UK. Z bratislavskej univerzity moja cesta viedla do Slovenského národného múzea. Tam som sa stal roku 2005 kurátorom Múzea kultúry Maďarov na Slovensku. Za sedem rokov som odprezentoval pomerne veľké množstvo výstav. Zo Slovenského národného múzea som prešiel na ministerstvo zahraničných vecí a teraz začínam svoje pôsobenie v Budapešti. Míľnikmi boli pre mňa rozhodne roky strávené v Nitre, kde som sa zoznámil so súčasnými slovenskými výtvarníkmi. Vtedy som začal písať výtvarnú kritiku do slovenských odborných periodík. Paralelne so svojím pôsobením na katedre maďarského jazyka a literatúry na FF UK som pôsobil aj v Budapešti v Obrazárni (Műcsarnok). Tu som mal pod palcom slovenské, české a slovinské projekty. Robili sme výstavy fotografií a projekty prezentácie vysokých škôl výtvarného zamerania. Od toho roku sa datuje moja spolupráca s mesačníkom Műértő, ktorý vydáva HVG. Pätnásť-šestnásť rokov som písal o slovenskom a českom výtvarnom dianí do tohto odborného periodika. Tieto veľmi dôležité momenty v mojom živote aj spätne pôsobili na moju činnosť v galériách, múzeách a na vysokých školách. Napriek tomu, že som odišiel z FF UK do SNM, mal som ešte výberovky na Vysokej škole výtvarných umení, kde som participoval na mnohých ďalších veciach pedagogickej činnosti. Takže to, čo všetko ste vymenovali, je do určitej miery pravda, ale je tam stále ten moment výtvarného umenia. Dvadsať rokov sa snažím o vzájomné zbližovanie slovenského a maďarského výtvarného života, maďarskej a slovenskej kultúry. Navzájom slovenskú kultúru a výtvarné umenie propagujem v Maďarsku a maďarské veci na Slovensku a v Čechách.

- Slovenský inštitút už dvadsať rokov úspešne spolupracuje so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku a úspešne reprezentuje slovenskú kultúru. Chcete nadviazať na doterajšiu činnosť SI?

- Kontinuita je vždy výhodná. Už keď som sa pripravoval na toto pôsobenie, tak som si prezrel predchádzajúce roky, presne aké činnosti inštitút vyvíjal. Spolupracoval som s predchádzajúcimi riaditeľmi SI, s pánmi Karolom Wlachovským, Milanom Resutíkom a Milanom Kuruczom, väčšinou som tu prezentoval výstavy výtvarného umenia, alebo som sa podieľal na určitých vedeckých projektoch, alebo na konferenciách. Mal som teda zreteľnú predstavu o činnosti SI a na základe osobných kontaktov so spomenutými pánmi, ktorých si veľmi vážim, som si dokázal urobiť obraz o pozitívach a kladoch predchádzajúcej činnosti SI a mal som aj určitú predstavu, k čomu by som sa mal približovať vo svojej koncepcii, aké méty si môžem zadefinovať. Myslím si, že je tu rad vecí, na ktoré sa dá a musí sa dať nadviazať v činnosti tohto inštitútu. Je tu dvojrozmerná činnosť. Je tu jednak prezentovanie slovenskej kultúry zo Slovenska, alebo kultúry Slovenska smerom k maďarskej verejnosti. Je tu aj veľmi dôležitý rozmer prezentovania tejto kultúry Slovenska aj ku krajanom žijúcim v Maďarsku a prezentovanie kultúry krajanov tak pre maďarskú, ako aj pre širšiu verejnosť prostredníctvom tohto inštitútu. Vedel som, na čo by som mohol nadviazať v činnosti čo sa týka krajanov. Z dôvodu, že som maďarskej národnosti, veľmi dobre poznám rôzne štruktúry, rámce definovania národnostnej a menšinovej kultúry, aj keď nie z Maďarska v takej miere, ako zo Slovenska. Považujem za veľmi dôležité venovať sa slovenskej kultúre v Maďarsku v plnej šírke, plnom rozsahu a dávať priestor všetkým organizáciám, všetkým aktivitám v rovnakej miere. Samozrejme, že človek registruje určité disonancie, ktoré tu jestvujú medzi jednotlivými zväzmi alebo organizáciami Slovákov v Maďarsku, ale myslím si, že je to v prvom rade na predstaviteľoch týchto organizácií, aby si to vyriešili. Bez ohľadu na tieto rušivé elementy viem si predstaviť veľmi dobrú kooperáciu a prácu s veľmi dobrými výsledkami. Keďže som vykonával niektoré výskumné projekty pred svojím odchodom na ministerstvo zahraničných vecí, som pripravený aj metodicky pomôcť niektorým veciam, napr. Výskumnému ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, lebo viem, že dostal teraz za úlohu zmapovať pamätné miesta a pomníky slovenskej proveniencie na území Maďarska. Ja som to isté robil v opačnom garde na území Slovenska. Takže viem si predstaviť aj takúto vyslovene odbornú spoluprácu. Od odbornej spolupráce sa môžeme dostať aj do ďalších rovín, ktoré budú mať výsledky v konferenciách, prezentáciách. Viem si predstaviť aj to, že budeme klásť veľký akcent na pozíciu slovenčiny v Maďarsku. Tak, ako som sa snažil nejakým spôsobom dopátrať sa určitých princípov a určitých relevantných výsledkov v rámci sčítania obyvateľstva v Maďarsku z roku 2011. Hľadal som isté veľmi dôležité momenty, na čo by sme mali klásť ešte väčší dôraz ako doteraz. Počet Slovákov s materinským jazykom je zhruba deväťtisíc, čo ma presvedčilo o tom, že musíme jednoducho pokračovať v kurzoch slovenského jazyka v SI. Možno nielen pre Neslovákov, ale aj pre Slovákov. Je tu zásadne iná situácia. Tu nemáme menšinu, ktorá žije na tomto území v pozícii menšiny iba deväťdesiat rokov, ako v prípade Maďarov na Slovensku, ale máme tu do činenia s menšinou, ktorá žije v takomto dominantnom maďarskom jazykovom prostredí viac ako tristo rokov. Tým pádom sa všetky tieto rámce prehodnocujú a myslím si, že ukotvenie v národnom jazyku, v tom materinskom jazyku, je alfou a omegou zachovania určitých rovín národnej identity. Aj keď som zástancom toho názoru, že národná identita môže mať rôzne podoby. Národná identita môže mať podobu veľmi silnej kultúrnej väzby aj v prípade, že niekto už neovláda slovenský jazyk. Tristoročný historický vývoj je daný. V minulosti boli veľmi hrubé zásahy napr. do národnostného školstva, ktoré mali také následky, že jednoducho materinský jazyk ustúpil z pozície, ktorá mu predtým prináležala. Keď nastane takýto regres, jazyk jednoducho začína chradnúť a ustupovať, jeho prirodzené pozície nahrádza dominantný jazyk. Preto sa SI bude tejto otázke venovať. Aj na rokovaniach s volenými predstaviteľmi Slovákov v Maďarsku sme túto tému prebrali, našej pozornosti však neujde ani otázka lektorátov slovenského jazyka na univerzitách v Maďarsku, lebo vidíme, že súčasný systém akreditácie a nevýhodné postavenie tzv. malých odborov na filozofických a pedagogických fakultách má za následok, že tieto malé odbory zanikajú. Treba nájsť riešenie aj pomocou Slovenska, aby sa tieto lektoráty slovenského jazyka posilnili, alebo aby sa zachovali. Bolo by veľmi dobré, keby sa slovenský jazyk zachoval aspoň na dvoch vysokých školách v Maďarsku, aby poslucháči mohli získať aj diplom učiteľov druhého stupňa. To znamená nielen bakalársky, ale aj magisterský diplom. Je to veľmi zložitá otázka. Vidím, ako sa dala skvalitniť povedzme činnosť katedier maďarského jazyka a literatúry na Slovensku. Aj tam sa ju podarilo skvalitniť iba vďaka Maďarsku. Mnohí absolventi magisterského štúdia prišli do Budapešti, tu absolvovali doktorandské štúdium, získali Phd. tituly z daného odboru. Vrátili sa, dostali pracovné miesto a s úplne čerstvým pohľadom na literatúru alebo na jazykovedu začali budovať vyslovene nové odbory maďarského jazyka a literatúry na univerzitách na Slovensku. Myslím si, že takýto obrat potrebujeme aj v prípade slovenčiny v Maďarsku, lebo keď neurobíme pozitívne kroky, tak sa môže stať, že slovenčina zmizne z univerzít v Maďarsku. Takže si predstavujem činnosť inštitútu viacvrstevnato a skutočne v tom mám pred sebou príklady pána K. Wlachovského, M. Kurucza a M. Resutíka a veľmi rád by som v tomto pokračoval. Tá druhá činnosť bude smerovať k tomu, aby slovenská kultúra bola prezentovaná celoštátne.

- Čo sa týka prezentácie slovenskej kultúry zo Slovenska, aké budú priority?

- V prvom rade tam budú kvalitatívne priority. Chceme priniesť do Maďarska také kultúrne produkty, také umenie, ktoré dokáže komunikovať s miestnou kultúrnou a umeleckou scénou. Vychádzam z toho, že som pôsobil v oblasti výtvarného umenia a mám skúsenosti z takýchto bilaterálnych projektov, resp. aj z kritickej činnosti viem, čo môže osloviť a čo, žiaľ, nemôže osloviť obecenstvo v Budapešti alebo v Maďarsku. Najlepšie to môže byť výtvarné umenie zo Slovenska, napr., keď nemá určitý kontext v rámci toho miesta, kde ho chceme odprezentovať. Práve preto sa budem snažiť o takéto presahy v rámci jednotlivých umeleckých druhov, aby boli zainteresovaní aj miestni odborníci, aktéri. Môžu to byť aj výtvarníci, hudobníci, divadelníci a filmári, aby nastala komunikácia medzi našimi a miestnymi tvorcami. Myslím širokospektrálne na všetky druhy umenia. Ďalším momentom v mojej koncepcii je opäť vrátiť SI do toho intelektuálneho kolobehu, kam vždy patril. Chcem, aby sa inštitút otvoril širšej maďarskej verejnosti a práve preto sa budeme podieľať na vzájomných projektoch, ktoré budú pertraktovať našu spoločnú históriu, aj keď máme dva rôzne, niekedy veľmi odlišné pohľady. Budeme hľadať tie styčné body slovensko-maďarských vzťahov v histórii, kultúre a umení, ktoré nie sú dostatočne zvýrazňované. Budem sa snažiť poukázať na blízkosť týchto dvoch kultúr a na mnohé identické polohy v súčasnej kultúre. Verím, že aj na maďarskej strane nájdem v týchto svojich ambíciách partnerov a vďaka tomu, že pôsobím na maďarskej scéne viac ako pätnásť rokov, myslím si, že týchto prirodzených partnerov určite nájdeme.

Za rozhovor ďakuje

Andrea Szabová Mataiszová

Prezentácia dvojjazyčnej publikácie P. Kondača

Dňa 19. júna v divadelnej sále Slovenského inštitútu v Budapešti sa uskutočnila prezentácia dvojjazyčného románu Pavla Kondača Neskorý návrat. Prítomných pozdravil riaditeľ SI Gabriel Hushegyi, ktorý sa poďakoval prítomným, že napriek horúčave merali cestu do stánku slovenskej kultúry. Poznamenal: sú nadčasové slová literárneho vedca Petra Andrušku, že je načase, aby sme si niektoré veci znovu prečítali a dodal, že je načase, aby sa niektoré veci zo slovenskej literatúry v Maďarsku dostali aj k maďarskému čitateľovi. Na záver dodal nadčasovosť prezentácie románu so životnými udalosťami operného speváka Juraja Meliša aj preto, lebo o niekoľko dní (2. júla) si pripomenieme nedožité 90. narodeniny tejto významnej osobnosti.

Moderátorkou podujatia bola poverená riaditeľka Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Legatum, s. r. o., Katarína Király, ktorá poprosila o príhovor predsedu CSSM Jána Fuzika, lebo, ako povedala, bol novinárom a spolupracoval s autorom románu. „Pre mňa je to pekné stretnutie, lebo spomínam si na časy spred 32 rokov, keď som nastúpil do redakcie Ľudových novín, kde vtedy bol šéfredaktorom Pavol Kondač. Práve mal päťdesiatku. Bol vtedy mladší ako ja teraz. Chodili sme spolu na obed a pri tejto príležitosti chcem pozdraviť aj bývalého zástupcu šéfredaktora novín Zoltána Bárkányiho, ktorý bol vtedy redaktorom tejto publikácie. Teda chodili sme spolu na obed a vtedy spomínal už uznávaný šéfredaktor, že pracuje na slovenskom románe. Píše sa rok 1981. Samozrejme, že som sa pozeral na neho s údivom, že sa rodí prvý slovenský román v Maďarsku. Tento román uzrel svetlo sveta, ak sa nemýlim, o tri roky neskôr v roku 1984. Vtedy som už nerobil v redakcii, ale niektoré úryvky sme už mohli v Ľudových novinách aj vtedy čítať. Aj ja spomeniem jedno výročie: prvá zbierka poviedok P. Kondača Onemelá izba vyšla v roku 1983, o rok neskôr vyšiel spomínaný román Hrboľatá cesta a v roku 1987 aj Neskorý návrat, ktorý v podstate z iniciatívy Sarvašanov sme vydali jednak znovu a jednak v preklade. Poďakovanie patrí aj Alžbete Árgyelánovej za veľmi citlivý a dobrý preklad. Ľutujem, že Etelka Rybová, vtedajšia riaditeľka hospodárskej spoločnosti CSSM Legatum, nemôže byť prítomná z rodinných dôvodov, ale ona sa vo veľkom pričinila, aby táto publikácia uzrela svetlo sveta, lektorovaním a prečítaním textu. Považujem to za úspech, ale ľutujem, že vzniká pomerne málo prozaických literárnych diel... už citovaný P. Andruška napísal o P. Kondačovi, že je suverénny rozprávač – na základe práve tohto románu. Ja len ľutujem, Paľko, že si nám nerozprával viac,“ dokončil svoj príhovor J. Fuzik.

Potom už nasledoval rozhovor Kataríny Király s Pavlom Kondačom, ktorý bol pretkaný ukážkami z románu v slovenskom jazyku v podaní Denisy Dérovej a v maďarskom jazyku Tünde Trojanovej. Román priblížila univerzitná docentka Katarína Maruzsová Šebová. V mene Nadácie J. Meliša v Sarvaši sa prítomným prihovoril Tibor Mótyán, ktorý aj pokrstil publikáciu: symbolicky lipovým kvetom. V rámci prezentácie mali účastníci možnosť pozrieť si aj úryvky z reportáží s operným spevákom, ako aj z jeho vystúpení v Sarvaši.

Prezentácia dvojjazyčnej publikácie sa skončila autogramiádou a za bielym stolom.

(ef)

Novohradské lipky v Dolných Peťanoch

Približne stotridsať detí sa 8. júna zabávalo v prekrásnom prostredí pri jazere Čer v Dolných Peťanoch na piatom stretnutí detí slovenskej národnosti nazvanom Novohradské lipky. Úspešné podujatie pozostáva z vedomostnej súťaže Čo vieme o Slovákoch v Maďarsku, pestrého kultúrneho programu, prekážkovej súťaže a futbalového turnaja.

Slovenská samospráva Novohradskej župy pozvala na stretnutie žiakov základných škôl a ich učiteľov z Níže, Kirťu, Horných Petian, Veňarca, Terian, Luciny, Dengelegu, aby sa spoločne zabavili. Ku gestorom sa pridali Zväz Slovákov v Maďarsku, miestna a Slovenská samospráva v Dolných Peťanoch. Cestovné hradili školy alebo samosprávy, ale ostatné výdavky zaplatili organizátori.

Stretnutie sa začalo zaspievaním hymny Zväzu Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia...“, po čom účastníkov privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ružena Komjáthiová. Vo svojom slávnostnom prejave zdôraznila dôležitosť stretnutia, informovala deti o cieľoch podujatia a na záver predstavila účastnícke školy.

Futbalový turnaj vyšších ročníkov a prekážkovú súťaž s piatimi stanicami riadil starosta Ősagárdu András Agárdi. Medzitým v tvorivej dielni si deti mohli vyskúšať svoju zručnosť. Pripravovali vrecúška plnené levanduľou, malilinké vence a myšky z plodín rôznych rastlín. Vo vedomostnej súťaži nižších a vyšších ročníkov najlepšie obstáli žiaci nižších ročníkov, ktorí na všetky kvízové otázky odpovedali bezchybne. V kultúrnom programe Takí sme sa predstavila každá škola prednesom slovenskej básne, zaspievaním slovenskej piesne, tancom, detskými hrami alebo slovenskou rozprávkou. Víťazom futbalového turnaja nižších ročníkov sa stalo družstvo zo Základnej školy vo Veňarci a medzi vyššími ročníkmi vyhrala Základná škola v Níži. Po chutnom obede nasledovalo vyhodnotenie aktivít. Absolútnymi víťazmi Novohradských lipiek 2013 sa stali žiaci z Kirťu a Níže, ktorí získali vo všetkých súťažných disciplínach celkovo najviac bodov.

Na záver podujatia predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková vyhodnotila stretnutie a ešte raz zdôraznila žiakom, prečo vzniklo toto podujatie. Ako povedala, je našou povinnosťou zachovať si slovenský jazyk a slovenskú kultúru.

Andrea Szabová Mataiszová

Učiť sa znamená nadobúdať vedomosti

V tomto školskom roku sa zapojilo do Celoštátnej študijnej súťaže (OKTV) vyše 30 000 študentov v 27 predmetoch a v 38 kategóriách. 107 najlepších študentov z Maďarska odmenili za ich usilovnosť a snaživú prácu. Slávnostné odovzdávanie cien Ministerstva ľudských zdrojov sa uskutočnilo v Gymnáziu Zsigmonda Móricza v Budapešti 31. mája. Študenti v rámci slávnostnej ceremónie prevzali diplomy a ceny za najlepšie výkony z rúk štátnej tajomníčky Ministerstva ľudských zdrojov Dr. Rózse Hoffmannovej, ktorá ocenila záujem študentov, namáhavú a náročnú prácu pedagógov, ale aj lásku k predmetom a chuť nadobúdať vedomosti. Rámec tejto slávnosti tvoril kultúrny program študentov hostiteľského gymnázia.

Našou pýchou sú tri študentky, ktoré súťažili v predmete slovenský jazyk a literatúra. Prvé miesto získala Adrienn Kovácsová, študentka 11. ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia, pripravila ju učiteľka Margita Zatyková. Druhé miesto obsadila Réka Kovácsová, študentka 12. ročníka Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, ju pripravovali riaditeľka Edita Pečeňová a učiteľka Zuzana Benková. Na treťom mieste sa umiestnila Dominika Szabadová, študentka 12. ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia. Pripravili ju riaditeľka Júlia Szabóová Marloková a učiteľka Katarína Kollárová.

Za prvé miesto boli ocenení aj pripravujúci pedagógovia diplomom BONIS BONA - Za nadaných národa. V predmete slovenský jazyk a literatúra bol diplom udelený aj učiteľke Margite Zatykovej za dlhoročnú úspešnú prácu a prípravu na súťaž.

Študentkám a ich pedagogičkám gratulujeme a maturantkám Réke Kovácsovej a Dominike Szabadovej prajeme úspešné maturitné skúšky a všetko najlepšie v ďalšom štúdiu. Obidve sa uchádzali o štúdium na Slovensku, Réka v Bratislave a Dominika v Nitre.

Katarína Kollárová

Vietor nepriateľom zanietených cyklistov
Súťaž v päťboji sa dostala do záverečnej fázy

Akcia dospela k poslednej skúške. Na tomto športovom zápolení sa opäť v najväčšom počte zúčastnili žiaci a učitelia zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Po odovzdaní preukazov, do ktorých dostávali pečiatky za dosiahnutý výkon, sa všetci postavili na štart. Hlavný organizátor Štefan Bodnár skontroloval, či má každý farebnú bezpečnostnú vestu. Malému druhákovi Gáborovi Jonášovi pomohla Zuzka Szitová, lebo jeho vesta mu siahala až po kolená.

Trať bola dlhá 20 a 40 kilometrov. Viedla zo Sarvaša smerom do Orošházy. Pretekárov sprevádzali členovia policajného zboru a hliadka občianskej stráže pod vedením Tomáša Tusjaka a Jána Dolozima. Z prvého radu odštartovali tí, ktorí si vybrali 40 kilometrovú trať.

Premávka na tomto úseku nebola hustá, väčším nepriateľom pre cyklistov bol silný a studený vietor, ktorý sa vždy otočil tak, aby fúkal do tváre a nie od chrbta. Jeho sila sa stupňovala úmerne s pribúdajúcimi kilometrami. Najmladším pretekárom bol trojročný Levente Laurinyecz. Mamička mu po niekoľkých kilometroch vyložila jeho malý bicykel na svoj. Po krátkom oddychu zase sám šliapal oduševnene do pedálov. Pri obrátke, kde bolo občerstvenie, ho každý pochválil a on sa len usmieval. Bol nesmierne milý. Na pretekoch nechýbala ani rodina Szeljakovcov, ktorá sa zúčastnila doposiaľ na všetkých športových akciách. Patrí im veľká pochvala. Tretiak Bálint Szeljak nedokázal držať krok s bratom Bencem, ktorý študuje na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. No v cieli ho čakali spolu s mamičkou Brigitou Fülöpovou.

Počas celej cesty každý dodržiaval dopravné predpisy, vždy išli jeden za druhým a nie vedľa seba.

Do cieľa prišiel prvý Tomáš Gašpar, bývalý žiak slovenskej školy, spolu so svojimi priateľmi, ktorí hravo zdolali 40 kilometrov. Veľa pretekárov sa kvôli vetru rozhodlo len pre dvadsať kilometrovú trasu.

Každý dostal malú pozornosť, čokoládového panáčika, ktorému sa najviac radoval malý Levente. Usporiadatelia vrátili preukazy všetkým pretekárom a v júni bude ich zlosovanie. Každá škola dostane osobitne informácie o výsledkoch tejto veľkolepej akcie. My však vieme, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa.

Zlatica Lišková

Pivný festival na Budínskom hrade

Maďarská festivalová sezóna sa začala pivnou slávnosťou. V dňoch 13.-16. júna na Pivnom festivale na Budínskom hrade ponúkali takmer 200 druhov pivných špecialít pre milovníkov tekutého chleba. Ochutnať mohli návštevníci aj rôzne špeciality, vrátane jablkového pivného nápoja cider. V ponuke pív nechýbali maďarské, české, belgické, nemecké a írske pivá. Medzi špecialitami môžeme spomenúť pivo s horkou čokoládou, alebo s príchuťou kávy, avšak v júnovej horúčave dobre padli aj radlery, teda pivá s príchuťou ovocia. Veľký úspech zaznamenali aj malé pivovary.

Každý návštevník si prišiel na svoje aj vďaka hudbe. Predstavilo sa množstvo populárnych maďarských kapiel. Atmosféru festivalu dopĺňali celodenné koncerty, stand-up komédie a iný program.

(ef)

Slovenskí evanjelici z Budapešti oslavovali v Ratkovej

Napriek skorej rannej hodine to bolo mimoriadne teplé júnové ráno. Skupinka veriacich sa schádzala pred budapeštianskym Erkelovým divadlom, v blízkosti Lutherovho dvora, kde na ňu čakal mikrobus. Cieľom výpravy 11-člennej posádky bola obec Ratková v Banskobystrickom kraji. Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti a Cirkevný zbor evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) v Ratkovej spája okrem reči a viery aj významná osobnosť - teológ, senior, biskup, básnik a spisovateľ, rodák z Ratkovej Daniel Bachát, ktorý bol v rokoch 1874-1906 farárom Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti. Aj vďaka tejto osobnosti pestujú oba zbory dobré priateľské styky a tak sa stalo, že slovenskí evanjelici dostali pozvánku na slávnostné služby Božie a literárno-hudobnú kompozíciu Ratkovské duchovné osobnosti, ktoré sa uskutočnili pri príležitosti 550. výročia prvej vysviacky kostola husitským kňazom Brožkom, 490. výročia luteranizmu na strednom Gemeri a 600. výročia prvej písomnej zmienky o obci.

Naša delegácia na čele s pani farárkou Hildou Gulácsiovou Fabuľovou dorazila do dejiska podujatia k ratkovskému evanjelickému kostolu krátko pred začiatkom slávnostného programu. Ten sa organizátorom vydaril naozaj veľkolepo, útroby slušne naplneného, hoci nie plného kostola boli svedkom 2,5-hodinového pestrého programu. Kázeň predniesol generálny biskup ECAV Miloš Klátik, ktorý poukázal práve na absenciu veriacich v kostoloch, na poľutovaniahodnú stratu záujmu o skutočné hodnoty, ktoré nie sú materiálne a drahé, ale práve naopak, sú duchovné a prístupné každému z nás.

Popri pánovi generálnom biskupovi liturgovali senior Gemerského seniorátu Jerguš Olejár, konsenior Gemerského seniorátu Dušan Pavel Hrivnak, pani farárka ratkovského cirkevného zboru Adriana Hrivnaková a naša pani farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová, ktorá vo svojom osobitnom príhovore tlmočila srdečný pozdrav Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti a poďakovala sa za pozvanie na tieto slávnosti v dobe 4. výročia nadviazania bratsko-sesterských stykov. Pri tejto príležitosti priniesla Ratkovčanom aj dar v podobe pamätnice peštianskeho slovenského evanjelického cirkevného zboru s názvom Utrpenie Jóba - peripetie jedného evanjelického cirkevného zboru.

Náboženský program vystriedala hudobno-literárna kompozícia, v rámci ktorej herec, scenárista a režisér Juraj Sarvaš so svojimi študentmi z Akadémie umení v Banskej Bystrici predniesli literárne pásmo Postojme rodný. Za pomoci hudobných vložiek v rockovej úprave v podaní rožňavskej kapely Sexit umelci vrátili obecenstvo späť do minulosti a oživili oslavované ratkovské udalosti.

Slávnostný program v evanjelickom kostole skončil tradičným podaním rúk a pokračoval neviazaným rozhovorom za prestretým stolom. Po sýtom obede nás čakala niekoľkohodinová cesta domov, po ktorej sme na námestí pred Erkelovým divadlom svorne skonštatovali, že tento deň nás obohatil o pekný zážitok.

Zlatko Papuček

Slovenský deň v Kétšoproni

Folklórny spolok Horenka v Kétšoproni považuje za veľmi dôležité zachovávanie slovenských zvykov a zosilnenie slovenskej identity obyvateľov. Jeho členovia udržiavajú styky s miestnou Katolíckou základnou a materskou školou sv. Štefana a ich slovenčinármi a tradičné národnostné programy usporadúvajú spoločne.

Vypísanie konkurzu Slovenskej samosprávy Békešskej župy im veľmi pomohlo, finančnú podporu venovali koncom mája na usporiadanie Slovenského dňa pre žiakov základnej školy.

V rámci Slovenského dňa sa uskutočnili skupinové zamestnania, na ktorých si žiaci pripravovali ľudové hračky s pomocou členov spolku. V jednej miestnosti spravili bábiku a šili pre ňu šaty, zhotovili vrtule i pohyblivého klauna z farebných papierov, v druhej miestnosti deti spoločne s dedkami „vyrábali“ povozy, voly a biče. Medzitým babičky, členky spolku Horenka a ich kuchtíci prichystali v aule chutné tradičné slovenské jedlá, tvarohové a kapustové rezance a orechové a makové pirohy. Pre dobrú náladu hrali členky citarovej skupiny Rosička slovenské ľudové piesne.

Na záver programu deti zjedli prichystané slovenské jedlá a členovia Horenky ich obdarovali sladkosťami. Na Slovenskom dni sa zúčastnilo osemdesiat žiakov, pedagógov a dvadsať členov spolku.

Podujatie bolo pre členov organizácie veľmi poučné. Presvedčili sme sa, že deti majú záujem o tradície a s radosťou sa s nimi oboznamujú. Vzbudili sme v nich záujem o staré hry, slovenskú kultúru a zvyky, ktoré im chceme odovzdať. V Katolíckej základnej škole sv. Štefana sa vyučuje slovenčina a myslíme si, že prostredníctvom takýchto podujatí sa pre viaceré deti stane lákavejšou.

Mária Zeleňánska - aszm

Najlepší z najlepších

Najlepší účastníci regionálnych kôl Slovenských spievaniek a veršovačiek, ktoré sa uskutočnili v Dabaši-Šáre, Níži a Kétšoproni, sa zišli 11. júna na celoštátnom kole súťaže v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Prítomných v mene organizátorov privítal moderátor podujatia, slovenčinár v Dabaši-Šáre Atila Rusnák. Ako povedal, z vyše 300 súťažiacich porota do finále vybrala 121 žiakov. Predstavil svoju „partnerku“ Katarínu Šuhajdovú, ktorá taktiež privítala súťažiacich z Dabašu-Šáre, Dabašu, Mlynkov, Dunaeďházu, Budapešti, Slovenského Komlóša, Níže, Šápova, Luciny, Veňarcu, Alkáru, Netejču, Répášskej Huty, Novej Huty, Kétšoproňu, Čabačudu a z Nového Mesta pod Šiatrom. Moderátor celoštátneho kola privítal a predstavil členov poroty, riaditeľku Novohradského osvetového centra v Lučenci Máriu Ambrušovú, riaditeľku Divadla Vertigo pri CSSM Danielu Onodiovú, pracovníčku Novohradského osvetového centra v Lučenci Miladu Bolyošovú, choreografa a režiséra z Lučenca Juraja Matiáša, absolventku Akadémie hudby Alíz Agodovú a bývalého šéfredaktora Ľudových novín Zoltána Bárkányiho.

Súťažiacich po vypočutí hymny ZSM Daj Boh šťastia privítal riaditeľ SI Gabriel Hushegyi. - Vítam vás už na sedemnástom ročníku tohto podujatia, ktoré dokázalo osloviť také množstvo šikovných detí. Je to nesmierne dôležitý moment vo vašom živote aj preto, že ste dokázali prejsť výberovými kolami na troch miestach v tejto krajine a ste najšikovnejší, najusilovnejší a najlepší z toho výberu. Viem, že onedlho sa začnú prázdniny, ale dnes ešte dokážte, že ste skutočne najlepší a najšikovnejší, aby ste sa aj tak odvďačili svojim výborným pedagógom, svojim fantastickým rodičom, že vám odovzdali tento jazyk, slovenčinu, aby ste aj vy mohli v budúcnosti odovzdať slovenčinu a slovenskú kultúru svojim deťom, - povedal riaditeľ SI.

Účastníkom súťaže sa prihovorila aj hlavná organizátorka, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková. - Odznelo tu, že sme mali súťaže na troch miestach a že tam bolo tristo detí. Odznelo to, že súťaž organizujeme už sedemnásty rok. Sedemnásť rokov je veľmi veľa. Za ten čas vyrastie z dieťaťa skoro dospelý človek. Takýmto vývojom prešla aj naša súťaž, to, že je úspešná, dokazuje práve tých sedemnásť rokov. Pretože ak nie je o niečo záujem, to sa nasilu organizovať nedá, ani nemôže, ani to nechceme. Vy musíte cítiť, že sa chcete na tejto súťaži zúčastniť. A za to, že to tak cítite, patrí vďaka vašim úžasným pedagógom. Lásku k slovenskému jazyku získavate predovšetkým od nich, aj od svojich rodičov, starých rodičov. Tu je taká zriedkavá možnosť, že sa stretávate zo všetkých kútov Maďarska. Slovenská menšina žije vo vyše sto obciach, vyučuje sa vo vyše štyridsiatich školách, ale predsa existuje, - povedala Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá zároveň poďakovala pedagógom, rodičom a deťom za spoluprácu a popriala úspešné súťaženie. Po slovách hlavnej organizátorky sa žiaci rozpŕchli po budove SI.

V porote Spievaniek sedeli choreograf a režisér z Lučenca Juraj Matiáš, absolventka Akadémie hudby Alíz Agodová a predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Väčšina spevákov si vybrala miestne piesne, teda prezentovala spevnú kultúru Slovákov svojej obce, resp. regiónu. V divadelnej sále zazneli ľudové piesne, známe nielen z repertoáru rôznych našich speváckych zborov, ale aj zo zvukových nahrávok Slovákov v Maďarsku.

V porote Veršovačiek pre prvú a tretiu kategóriu boli riaditeľka Novohradského osvetového centra v Lučenci Mária Ambrušová a bývalý šéfredaktor Ľudových novín Zoltán Bárkányi. Druhú a štvrtú kategóriu hodnotili riaditeľka Divadla Vertigo pri CSSM Daniela Onodiová a metodička z Lučenca Milada Bolyošová. Podobne ako v regionálnych kolách, aj vo finále si mladí recitátori s pomocou svojich učiteľov vybrali diela slovenských spisovateľov zo Slovenska, ale i z Maďarska. Aj tohto roku sa medzi finalistami našli žiaci, ktorí súťažili v recitácii i v speve. V galaprograme najlepší žiaci predniesli svoje súťažné diela, predsedovia porôt vyhodnotili výkony a odovzdali víťazom diplomy. Výhercovia budú mať možnosť zúčastniť sa na tábore Spoznaj svoje korene, škole v prírode na jeseň na Slovensku.

SPIEVANKY
I. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Eszter Nagyová
Daniel Valjer

II. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Vanesa a Laura Glückové
Korina Tamásová

Cena za vynikajúci výkon:
Virág Hanga Nagyháziová

III. kategória
Cena za veľmi dobrý výkon:
Melinda Zsingorová
András Valjer

IV. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Zita Pappová a Fruzsina Szavlíková
Antonella Morongová

Spevácke a hudobné skupiny
Cena za mimoriadny výkon:
Citarová skupina z Čabačudu
Spevácka skupina z Budapešti

Cena za veľmi dobrý výkon:
Spevácka skupina z Ďurky
Spevácka skupina zo Slovenského Komlóša
Spevácka skupina z Mlynkov

VERŠOVAČKY
I. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Loretta Váradiová
Norwin Kollár

Cena za veľmi dobrý výkon:
Levente Bodó
Juraj Szuda

II. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Dorka Szívósová
Csaba Bajczer

Cena za veľmi dobrý výkon:
Marta Kergyová
Bella Liza Móréová
Dóra Kemenczeyová
Odett Négyesiová
Daniel Pintér

III. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Zoé Joóbová
Shawna Leftwicková

Cena za veľmi dobrý výkon:
Csilla Bajczerová
Ágnes Priskinová

IV. kategória
Cena za mimoriadny výkon:
Regő Kovács

Cena za veľmi dobrý výkon:
Peter Kollár
Kata Somogyiová
Barbara Boldogová
Filip Onodi
Elizabeth Kollárová

Andrea Szabová Mataiszová

Zuzana Kiszelyová 85-ročná

Zuzana Kiszelyová, ľudová remeselníčka a majsterka ľudového umenia v Poľnom Berinčoku nedávno oslavovala 85. narodeniny. Pri tejto príležitosti usporiadali z jej životného diela výstavu. Kolekciu inštalovala v muzeálnej zbierke Kultúrneho centra Somu Orlaiho Petricsa ľudová remeselníčka, majsterka ľudového umenia Dr. Helena Illésová. Výstavu otvorila Anna Pálová, predsedníčka Spolku ľudového umenia v Békešskej župe. Starosta István Siklósi sa poďakoval za kolekciu pozostávajúcu zo 45 výšiviek, ktoré umelkyňa darovala mestu. Tetu Zuzku na vernisáži prekvapili jej vnuk Gábor Petneházi a pravnučka Zsóka Ábelovská ľudovou hudbou a tancom.

Zuzana Kiszelyová, rodená Stefanovitsová, uvidela svetlo sveta roku 1928 v slovenskej remeselníckej rodine v Poľnom Berinčoku. Medzi jej predkami boli kožušníci, čižmári, garbiari, stolári. Jej otec vyrábal papuče a čižmy, takto sa už v detstve oboznámila s ľudovými remeslami. Za svoje majsterky pokladá matku a učiteľku v občianskej škole. Od roku 1952 sa zaoberá predtlačením výšiviek a vedie výšivkárske krúžky vo svojom rodisku. Od r. 1960 svedomito skúma miestne tradície vyšívania, vzdeláva sa a odovzdáva svoje vedomosti členom výšivkárskych krúžkov, dodnes je aktívnou členkou Spolku ľudového umenia v Békešskej župe, ktorého výšivky vystavovali aj v zahraničí. V roku 1982 dostala titul Ľudová remeselníčka, r. 1994 vydala knihu o bielych výšivkách v Körösladányi a r. 1998 získala za svoje životné dielo uznanie Majsterka ľudového umenia. Namiesto zaslúženého oddychu však s veľkým elánom pracovala ďalej. V roku 2000 zostavila knihu o ozdobných motívoch na berínskych kožuchoch. Jej tretí diel pod názvom Biele výšivky v Poľnom Berinčoku vyšiel k jubilejnej výstave.

Výstava o celoživotnej činnosti Zuzany Kiszelyovej, výšivkárskej kultúre a ľudovom umení Poľného Berinčoka je dôstojným pripomenutím 290. výročia znovuosídlenia mesta.

Ildika Očovská