V Békešskej Čabe oslávili osemdesiatiny Alžbety Ančinovej

Známa a uznávaná slovenská aktivistka v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová oslávila 3. júla 80. narodeniny. Keďže dodnes pracuje v Dome slovenskej kultúry, kolektív spolupracovníkov na čele s riaditeľkou Annou Ištvánovou v tento deň pripravil pre ňu milú oslavu.

Nasledujúci deň usporiadala stretnutie na počesť jubilantky Slovenská samospráva Békešskej Čaby. Početných gratulantov pozvala do nového kultúrneho strediska Čabianska perla. Alžbetu Ančinovú a všetkých prítomných privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová. Vo svojom príhovore zablahoželala pani Alžbete, neúnavnej organizátorke mnohých slovenských akcií v meste. Vyzdvihla, že oslávenkyňa je dodnes iniciatívna, svoju prácu vykonáva s oduševnením, pričom dokáže do nej zapojiť ľudí bez toho, že by vstupovala do ich súkromia. Potom pripomenula medzníky jej životnej dráhy. A. Ančinová pochádza z békeščabianskej slovenskej rodiny. Chodila do evanjelickej základnej školy, stredoškolské vzdelanie získala na Gymnáziu Zsuzsanny Lórántffyovej a navštevovala Pedagogickú fakultu Gyulu Juhásza v Segedíne. Začala pracovať ako učiteľka. V rokoch 1970-1985 bola národnostnou referentkou Mestskej rady v Békešskej Čabe, potom riaditeľkou Základnej školy na Madáchovej ulici, kde iniciovala, aby sa škola špecializovala na výchovu futbalistov. Je zakladajúcou členkou Čabianskej organizácie Slovákov.

V mene Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe pozdravil prítomných predseda zboru Juraj Ando. Zdôraznil, že teta Alžbeta je na Čabe „inštitúcia”, či ide o šport, prednášky o vede alebo balet. Stačí sa s ňou iba rozprávať a „vypĺňa priestor“.

Štefan Lustyik zahral na gitare dve obľúbené pesničky oslávenkyne: „Konope, konope, zelené konope...“ a „Horenka, horenka...,“ ktoré spievalo celé publikum.

V mene hostiteľskej inštitúcie zablahoželal pani Alžbete poslanec mestského zhromaždenia, radca Tamás Herczeg. Pri oceňovaní jej plodného života zdôraznil, že vždy sa zasadzuje za spoluprácu medzi maďarskou a slovenskou komunitou. Oslávenkyni zablahoželal aj generálny konzul SR Štefan Daňo a v mene evanjelickej cirkvi jej farár Pavol Kutyej mladší udelil požehnanie.

V rámci kultúrneho programu herec békeščabianskeho Jókaiho divadla Mihály Józsa zarecitoval svoju báseň o víne. Spevácky zbor Orgován pod taktovkou svojej vedúcej Ildiky Očovskej zaspieval pieseň z Poľného Berinčoka Vinšujem milosti božej… Pani Alžbete prišla zahrať aj dychová kapela železničiarov.

Na oslave sa zúčastnilo viac ako 150 ľudí. Je to dôkaz toho, že v meste majú pani Ančinovú radi a vážia si ju za jej aktívny život. K radu gratulantov sa pripája aj redakcia Ľudových novín. Alžbete Ančinovej želá dobré zdravie a veľa síl do ďalších rokov.

(bb)

V. medzinárodný astronomický tábor

Ako to už obyčajne v Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej škole a internáte v Novom Meste pod Šiatrom býva, tak aj záverom školského roka 2012/2013 riaditeľka školy Júlia Kucziková zakončila slávnostný ceremoniál tým, že zároveň odštartovala sériu letných táborov.

Prvým bol medzinárodný astronomický tábor v dňoch 20. - 26. júna, ktorý podporila Správa fondov ľudských zdrojov a verejná nadácia Tempus. Tradičný tábor žiakov novomestskej školy tohto roku okrem detí z partnerskej školy zo Slovenska z Moldavy nad Bodvou, ktoré tu neboli po prvýkrát, obohatil okruh mladých záujemcov z ďalších partnerských krajín: a to Grécka, Litvy, Turecka, Portugalska a Rumunska. Hostí v prvý deň osobne pozdravil viceprimátor Nového Mesta pod Šiatrom pán Dénes Dankó.

V rámci týždňového pobytu si v priestoroch internátu školy 29 učiteľov krajín EÚ a 67 žiakov rozšírilo poznatky o histórii vesmírnych letov vďaka prednáškam. Člen Maďarskej astronautickej spoločnosti Ferenc Sándor rozprával žiakom o prvých zvieratách vo vesmíre. Eva Gimová a Miroslav Tirpák z astronomického oddelenia trebišovského osvetového strediska účastníkom premietli film o slnečnej sústave a vývoji vesmírnych letov. Zdeněk Komarek a Milada Jakubecová z hvezdárne v Michalovciach sa venovali štruktúre vesmíru. Zaujímavé pokusy z oblasti chémie demonštrovala Žofia Krafčenková, čerstvá absolventka chemickej fakulty Univerzity ELTE v Budapešti.

Mladí astronómovia sa však aktivizovali aj pri výrobe modelov, medzi ktorými boli lunochod, pristávacie zariadenie s padákom, astronaut na motúziku, slnečný model a marťankovia. Deťmi pripravené vodné rakety úspešne vystrelili až do výšky 30 metrov. Vďaka priaznivému počasiu sa venovali aj kresbe vesmírnych objektov na asfalt a v rámci ich umeleckého rozvoja k nim zavítal Zoltán Vágó, výtvarník v oblasti spray art, ktorý skupinkám z každej krajiny podaroval obraz s planétami a rôznymi telesami našej oblohy, ktoré rozlúštiť nechal hlavne na fantáziu darovaných.

Novinkou tohtoročného tábora bolo mobilné planetárium, ktoré špecialisti na ploche 6 x 6 metrov nafúkli v telocvični školy. Pod jeho kupolu postupne zasadalo po 25 divákov, aby sa oboznámili s telesami na oblohe vďaka premietaciemu prístroju, umiestnenému v prostriedku planetária.

Odborné programy sa striedali s kultúrnymi a športovými aktivitami. Slovenské ľudové piesne spievali a na citare hrali malí citaristi, na ľudovú nôtu tancovali členovia školského folklórneho súboru Zemplínčatá. Obecenstvo zabávala aj ľudová hudobná skupina Zsindely. V oblasti moderných tancov nohami hostí pohýbala Melinda Alencsiková, bývalá žiačka novomestskej slovenskej školy, dnes učiteľka tanca v miestnej umeleckej škole. Bývalí žiaci sa našli aj rokovej kapele Danger Close, ktorá prišla zahrať skladby napr. AC/DC či Guns N’ Roses.

Počasie prialo plavbe na kanoe po rieke Bodrog, lezeniu na lane a jazde na bobovej dráhe, resp. túre na Vysoký kopec v novomestskom dobrodružnom parku. Jazdenie na koni a streľbu lukom a oštepom v areáli školy zabezpečili členovia miestnych občianskych združení. Jedným z nich bol aj János Zajac, otecko jedného z novomestských žiačikov. Výhľadu z Fizérskeho hradu sa tešili hlavne Portugalčania, ktorí u nás pobudli o deň dlhšie.

V deň Noci múzeí účastníci tábora zavítali do múzea miestnej väznice, kde si mohli ľahnúť na dereš, sadnúť do väzenskej cely, či obliecť si väzenské šaty.

V tábore sa rozprávalo troma jazykmi: po slovensky, po anglicky a po maďarsky. Priateľstvo, ktoré tu deti medzi sebou vybudovali, bolo naozaj príkladné. Veď v deň odchodu hostí oči každého účastníka boli plné sĺz dojatia.

Vďaka patrí aj rodičom a kolegom hostiteľskej školy, ako aj členom miestnej slovenskej samosprávy, ktorí sa po dva večery vlastnoručne zhotovenými pochúťkami postarali o úspešnú gastronomickú ukážku, tak i čerstvo upečený chlebík v novovybudovanom krbe. No vďaka im patrí aj za to, že počas celého týždňa boli hosťom k dispozícii.

Júlia Kucziková

Slovenská svätá omša v Budapešti
Na počesť vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda

V prvú júlovú nedeľu sa v Budapešti v Kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha uskutočnila pravidelná slovenská svätá omša. Pravdepodobne dovolenkové obdobie ovplyvnilo účasť veriacich, v kostole ich bolo menej ako zvyčajne. Napriek tomu ovzdušie bolo aj tento krát rodinné. Medzi budapeštianskych slovenských veriacich zavítala aj jedna rodina zo Zlatých Moraviec, ktorá si prišla pozrieť pamätihodnosti hlavného mesta Maďarska, ako aj jedna mladá Slovenka z Kežmarského okresu, ktorá pracuje v Budapešti ako letuška.

Keďže dva dni predtým vyvrcholili oslavy 1150. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska, tejto významnej udalosti bola zasvätená sv. omša budapeštianskych Slovákov. Písmo sväté čítala Ildika Klauszová Fúziková, miništrovala Ilona Bikszádiová a na organe hral kantor Michal Tóth z Čemeru.

Slávnostnú svätú omšu slúžil pán farár Atila Kónya. Vo svojej kázni hovoril o tom, že 5. júla sme si pripomenuli 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda do týchto končín. Na Slovensku sa pri tejto príležitosti konali ústredné oslavy v Nitre, a to národnou púťou. Pán farár informoval veriacich o priebehu celonárodných osláv. Na slávnostnej svätej omši predsedal pápežský legát kardinál Franc Rodé CM zo Slovinska. Prítomní boli biskupi zo Slovenska i zo zahraničia, vrátane kardinálov z Budapešti a Sarajeva. Niekoľko tisíc veriacich si vypočulo list Svätého Otca kardinálovi Francovi Rodé CM, ktorým ho vymenoval za svojho vyslanca do Nitry. Kardinál Rodé v homílii hovoril o svätých Cyrilovi a Metodovi ako o svätcoch, misionároch, ktorí priniesli na toto územie písmo, vzdelanosť. Ich svätosť sa podľa neho prejavuje v úprimnej láske k menej vzdelanému ľudu vzhľadom na vyššiu a učenejšiu Byzantskú spoločnosť.

Po svätej omši, na ktorej sa zúčastnili aj najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky, prečítali list, ktorý adresoval Svätý Otec František prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi. Zhromaždenie veriacich a ich pastieri poslali Svätému Otcovi z Cyrilo-metodskej púte v Nitre list, v ktorom o. i. píšu: „Dielo svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda nás vedie k vďačnosti a inšpiruje i zaväzuje stávať sa opravdivými a hodnovernými svedkami viery. Svätý Otče, sme vďační za Vašu duchovnú prítomnosť na tejto slávnosti prostredníctvom Vášho osobitného vyslanca, lebo je prejavom Vašej starostlivosti o našu miestnu cirkev. Chceme Vám spolu s našimi veriacimi vyjadriť našu hlbokú oddanosť a úctu. Uisťujeme Vás o našich modlitbách za Vašu službu Najvyššieho pastiera.“

Po svätej omši sa na fare uskutočnilo agapé, ktoré usporiadala Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti na čele s predsedom Kazimírom Kápolnaim. Účastníci priateľského posedenia sa v srdečnom duchu zhovárali o dôstojných oslavách sv. Cyrila a Metoda v kruhu našich Slovákov.

A. Kónya

Košice a Sárospatak spája cyklotrasa

Cez Čaňu, Ždaňu, Skároš, Gyňov a Trstené pri Hornáde prechádza cyklotrasa vedúca do maďarského Sárospataku. Nová asfaltová cyklotrasa má takmer 12 kilometrov. Spolu s úsekmi na cestách III. triedy má slovenská strana cyklostrasy 27,5 kilometra, maďarská do 45 kilometrov. Atrakciou bude pre cyklistov lávka cez rieku Hornád v blízkosti obce Trstené pri Hornáde. „Ide o cyklistickú lávku, ktorá je navrhnutá ako visutá lanová konštrukcia s mostovkou na závesoch,“ vysvetľuje starostka obce Božena Letková. Hlavné piliere lávky z oceľovo-betónových stĺpov sú vysoké vyše 11 metrov. Šírka lávky je 3,5 metra.

Cyklotrasa prispeje podľa starostov k pohodlnejšiemu a bezpečnejšiemu prepojeniu oboch miest a oživeniu cestovného ruchu.

Cyklotrasa sa realizovala v rámci Programu cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskom a Slovenskou republikou a celkové náklady na jej vybudovanie v spomínaných obciach na slovenskej strane boli vo výške 764 173,50 €. Asi 650-tisíc eur financovala Európska únia, zvyšok štát a zúčastnené obce.

Tokajská vinohradnícka a vinárska oblasť je jednou z piatich oblastí na svete, v ktorých možno dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín.

Cyklotrasa prechádza slanským pohorím cez prechod Skároš - Hollóháza, napája sa na cyklistický chodník v Pálháze a vrcholí na území Zemplínskych vrchov neďaleko toku rieky Bodrog. Vedie teda okolo viacerých Slovákmi obývaných obcí tohto regiónu, ktorých obyvatelia si verne zachovávajú hmotné i nehmotné dedičstvo svojich predkov. Príjemné prostredie osád, málo frekventované cesty a kopcovitý terén vytvárajú vhodné podmienky pre rekreáciu a cyklistické výlety. Počas cesty si môžu cyklisti urobiť odbočenia na Füzérradvány, hrad Fizér, Bodrog a najnižšie položené miesto Klin nad Bodrogom.

Vybudovanie tejto cyklotrasy prispeje k pohodlnejšiemu a bezpečnejšiemu prepojeniu miest Košice a Sárospatak pre vyznávačov cyklistického športu a taktiež napomôže rozvoju cestovného ruchu a vytváraniu nových príležitostí v obciach, cez ktoré táto cyklotrasa prechádza.

(ef)

Pišpečania na Krajanskej nedeli v Detve

Členovia Folklórneho súboru z Pišpeku s Ľudovou hudbou Bálinta na čele s primášom Bálintom Jobbágyom 14. júla zastupovali Slovákov v Maďarsku na Krajanskej nedeli na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve.

Detva a jej okolie patrí k najsvojráznejším a etnograficky najbohatším regiónom Slovenska. Na tieto tradície nadväzuje folklórny festival už od roku 1966. Publiku sa tam každý rok predstaví vyše tisíc účinkujúcich. Festival v Detve je výnimočný aj tým, že jeho súčasťou je od roku 1974 Krajanská nedeľa, program Slovákov žijúcich v zahraničí. V tomto roku realizáciu scénického programu Krajanskej nedele v Detve prebralo Folklórne združenie Púčik z Brna za finančnej pomoci Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Program Keď regiment mašíroval cez náš dvor bol zameraný na vojenské zvyky jednotlivých krajanských komunít. Členov krajanských folklórnych súborov prijal aj primátor Detvy Ján Šufliarský a predseda ÚSŽZ Igor Furdík.

Folklórna skupina z Pišpeku vznikla v roku 2006. Zriadila ju miestna slovenská národnostná samospráva spoločne s Umeleckým a kultúrnym spolkom Pišpek. Má celkovo 35 aktívnych členov, z toho 30 tanečníkov a 5 hudobníkov. V repertoári folklórnej skupiny okrem miestnych tancov prevládajú lokálne zvyky v scénickej podobe, ako napríklad Snímanie venca nevesty, Zábava na fašiangový utorok, Od Marka do Petra Pavla, Od verbovania k narukovaniu.

Účasť súboru na detvianskom festivale finančne podporili ÚSŽZ a Osvetové centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Medzi tanečníkmi skupiny boli aj takí, ktorí na detvianskom javisku vystúpili aj v prvom programe Krajanskej nedele v roku 1974. Folklórnu skupinu Pišpek na podujatie odprevadili aj členovia miestnej slovenskej samosprávy a riaditeľka OCCSSM Katarína Király.

(ef - kk)

Bystré deti v Bystrej
Keď pršalo, mrholilo, niečo pekné sa narodilo...

Možno tento príbeh nie je všetkým známy.
Spýtajte sa otca, spýtajte sa mamy.
Často človek beží za šťastím na kraj sveta,
schodí cudzie kraje, cez pohoria lieta.
Cez pohoria lieta, vysoko do neba,
nemá čas dívať sa okolo seba.
Hľadí len do diaľky, nepozrie za vráta,
veď to, čo máme doma, veď to sa neráta...

Krásny text, však? Zrodil sa pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1993, v prvom dramaticko-hudobnom tábore v Zálesí. Jeho organizátorom bol Zväz Slovákov v Maďarsku. V roku 1995 si podujatie pod ochranné krídla zobrala Celoštátna slovenská samospráva a od roku 2008 sa koná pod záštitou Slovenského divadla Vertigo.

Tábor „na samom konci sveta”, v obci Zálesie uprostred divočiny prekrásneho Zamaguria, kde si - aspoň v tých časoch - líšky dávali dobrú noc, je dnes už peknou a romantickou spomienkou na prvé táborové stretnutie s detským divadlom a dramatickou hrou. Z detí, ktoré boli jeho účastníkmi, sú dnes už dospelí ľudia a my môžeme len dúfať, že niekde v hĺbke ich vedomia zostala ukrytá slečna Myška a jej Ženích... A že si spomenú na text ústrednej pesničky, ktorú skomponoval pán profesor Belo Felix, ujo Belo, ktorý nás sprevádzal celých dvadsať rokov: v táboroch, na prehliadkach i školeniach. Nuž a v Zálesí bola aj teta Elenka, vtedajšia metodička detského divadla Elena Bakošová, ktorá s ním dodnes tvorila nerozlučnú tvorivú dvojicu... Ujo Belo symbolicky odovzdal svoje kreslo za syntetizátorom v tábore niekomu inému, ale sľúbil, že pesničky bude pre nás skladať i naďalej...

Prenesme sa o dvadsať rokov neskôr, do dedinky Bystrá, kde sa začínajú Nízke Tatry a kde sa v dňoch 24. - 30. júna konal tohtoročný divadelný tábor pre žiakov základných škôl. V hoteli Biela medvedica sa zišlo 40 detí zo slovenských škôl z Budapešti, Sarvaša, Slovenského Komlóša, ďalej z Kétšoproňu, Segedína a dokonca z Púchova - odtiaľto totiž prišiel jeden z trojice odborníkov, ktorí s našimi deťmi počas týždňa skúšali, hrali sa, radovali a trošku, ale naozaj len trošku sa jedovali - divadelník Peter Hudák so svojou dcérou Zuzkou. Zuzka sa k našim deťom rada pridala, pričom sa navzájom poúčali a priúčali „divadelne i jazykovo“. Myslím, že nie je ťažké uhádnuť, ktorí boli ďalší dvaja z trojice - samozrejme Belo Felix a Elenka Bakošová.

Do Bystrej chodíme už tri roky. Žiaľ, nedá sa povedať, že by nám počasie bolo dáko naklonené - tento rok už vôbec nie. Možno je to všetko preto, aby deti nelákalo ísť von a aby „poctivo” skúšali? Môžem úprimne za všetkých dospelých povedať, že nám ich bolo nesmierne ľúto: od pondelka, keď sme prišli, prakticky do štvrtka skoro stále pršalo, bolo zima... na výlete v skanzene v Pribyline bolo osem stupňov... Sem-tam sa podarila aspoň krátka prechádzka do obchodu v dedine alebo okolo hotela, niektorí navštívili bazén v susednom hoteli, ale tak naozaj si dievčence a chlapci po prvý raz pobehali vo štvrtok popoludní. Slúži im ku cti, že aj keď boli zatvorení medzi múrmi Bielej medvedice, očividne im to nevadilo. Skúšali - hrali sa - bavili sa - kamarátili. Po prvom, tak trochu neistom dni skúšok prišli ďalšie, keď sa už všetci osmelili - a nakoľko vyše polovica zo žiakov už v divadelnom tábore bola, a nielen raz, práca išla naozaj veľmi dobre, čo si pochvaľovali aj teta Elenka, ujo Belo a Peter. Spokojné boli aj učiteľky, ktoré deti sprevádzali, pomáhali im, ale aj lektorom - Miroslava Kovácsová a Marta Tuléziová-Ondrejová z Budapešti, Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša, Marta Dekrétová, Mária Mraviková a Margita Kmotriczová zo Sarvaša, Erika Szatmáriová Balogová z Kétšoproňu, ako aj gymnazistka Vivien Kapitányová, ktorá po prvýkrát stála „na druhej strane” a takpovediac asistovala Elenke Bakošovej.

V tomto roku v tábore nevznikli rozprávky, ale predstavenia, ktorých témou je dospievanie, strach, priateľstvo, odhodlanie - ako v predstavení Dokážem to!, ako aj nevšímavosť, ľahostajnosť, ale pochopenie a priateľstvo v predstavení Nefunguje. Prvé predstavenie, príbeh chlapca Adalberta, ktorý sa snaží vymaniť sa spod vplyvu jeho až príliš milujúcich „príbuzných“, vzniklo na motívy románu pre deti talianskej spisovateľky Angely Nanetty. Pod scenár a réžiu sa podpísala E. Bakošová, texty pesničiek vysníval a hudbu skomponoval B. Felix. Názov druhého predstavenia je možno niekomu povedomý - a nemýli sa. Scénickú miniatúru Nefunguje predviedli v roku 2012 na prehliadke Deti deťom členky dramatického súboru budapeštianskej slovenskej školy. Pôvodne ide o poviedku českej spisovateľky Haliny Pawlovskej. Zdramatizoval ju Peter Hudák, ktorý potom scénickú miniatúru prispôsobil nášmu táboru - teda rozpísal ju na viac osôb. Dievča Zuzka si cestou domov „vďaka“ arogancii spolucestujúcich v autobuse vytkne obe nohy a potom sa márne snaží dostať sa domov - výťah je pokazený a - zvláštnym spôsobom - jej nikto nevie pomôcť...

Človek, ktorý niečo tvorí, či už ide o dieťa alebo dospelého, dobre vie, aký je to pocit, keď sa niečo dokončí a navyše podarí. Môže to byť hoci aj dobrá známka, športový výkon, vlastnoručne namaľovaný obraz, chutný koláč, prvý upletený sveter a môže to byť aj divadelné predstavenie. Počas rokov sme sa presvedčili o tom, že ak sa chce, podarí sa. Deti v Bystrej - deti bystré, talentované a dobré - chceli, a tak sa podarilo. Potlesk a slzičky v očiach divákov (netajme, aj dospelákov) hovorili za všetko. Dokázali to a fungovalo to! Ďakujeme!

Vraj nikto múdry
Nepadol z neba.
Čo však, keď nebo sa zamračí?
A tak sa učím prehier sa nebáť.
Múdrosť vraj robí zázraky!
(Dokážem to...)

Daniela Onodiová

Peštiansky perkelt Gregora Martin a Papucseka
Jahňací

Bé-é-kam si tu od údesu: na jahňacom perkeltovom fronte sa situácia stupňuje! Vraj tento fajnový druh perkeltu nie je hoden titulu „hungarikum“, nemá čo hľadať medzi výlučne a číročisto maďarskými produktmi. Tak ako ani perkelt nie je dobrý príliš riedky, ani hungariká nemôžu byť hodnoverné, keď ich „riedi“ jahňací perkelt z Karcagu. Pritom ho len nedávno zaradili, slávnostne, za prítomnosti ministra pôdohospodárstva i hospodárstva, za veľkej „činnadratty“ medzi hungariká ako jedinečnú receptúru, ktorá sa traduje už stáročia, dedia ju synovia po otcoch. Vraj ho už varili starí Maďari, keď chodili po pustatinách, hoci ovce ešte vtedy príliš nechovali. To je však z mojej strany iba zlomyseľné podrývanie.

Faktom je, že v Karcagu má jahňací perkelt starodávnu tradíciu. A vôbec: treba nejako naturbovať cudzinecký či domáci turistický ruch. Tak urobme festival jahňacieho perkeltu, vyhlásme toto jedlo podľa karcagského receptu za hungarikum, podľa možnosti za prítomnosti potentátov, zavolajme televízne štáby a nová atrakcia je na svete. Proti tomu namietať nemožno nič. Najmä, keď ten perkelt je nesmierne chutný. Nečudo, veď sa v kotle s rovným dnom varí v podstate celé jahňa, pravda, správne naporciované, uprostred hlava a dokola menšie kusy mäsa s kosťou. Veľa cibule, soli primerane, červenej mletej i zelenej papriky a už iba trpezlivo... ani nie miešať, ale podstrkávať varechu pod mäso, iba tak podrývať. Tak toto jedlo už fajnovým porotcom zo zväzu pre hungariká (maďarská skratka: HUSZ) nevonia, nechcú ho zaradiť medzi cibuľu z Makova, papriku zo Segedína, čabajku a ďulajku, tokajské víno... či Rubikovu kocku. Hlavu si lámu títo mudrci nad tým, že jahňací perkelt nevyhovuje podmienkam, hoci receptúra je skutočne tradičná, ale nie celomaďarská, iba regionálna, z Kumánska. No a kto zaručí, že karcagský jahňací perkelt bude mať vždy tú istú, vyrovnanú a, samozrejme, vysokú kvalitu? - pýtajú sa ľudia z HUSZ-u a navrhujú zvolať najvyššie grémiá na krízové rokovanie, lebo celú ideu hungarika vidia ohrozenú.

Skromne by som rád prispel do tejto diskusie, pretože o jahňacom perkelte niečo viem. Predovšetkým treba skonštatovať, že jahňací perkelt nie je výlučne maďarský. Ja som napríklad vyhral medzinárodnú súťaž vo varení jahňacieho perkeltu v Chorvátsku, na ostrove Krk, v malebnej obci Baška na festivale „Crna ovca“, a vyhral som skutočnú, živú čiernu ovečku (viď obrázok!) Slovom: jahňací perkelt by som najradšej vyhlásil za „croaticum“. Veď kde sa hrabú Maďari na Chorvátov, keď zjedia ročne iba 30-40 dekagramov, kým Chorváti až 10-15 kilogramov jahňaciny, ktorá sa navyše v živej podobe pásla po mediteránnej lúke plnej voňavých byliniek...

Kestúčania na národnej púti v Nitre

Slovenská samospráva v Kestúci usporiadala pre členov pávieho krúžku cestu na národnú púť v Nitre. Ku Kestúčanom sa pridal aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorý je poslancom tamojšieho slovenského voleného zboru.

Cyrilometodskou národnou púťou sa 5. júla začali v Nitre celoslovenské oslavy 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Slávnostné tri dni, od piatka do nedele, boli koncipované ako komplex duchovných, vedeckých, historických, hudobných, výtvarných, divadelno-vizuálnych a rôznych reprezentačných aktivít. Pod Zoborom sa zišlo vyše sto kňazov, viac než dvadsať biskupov a niekoľko tisíc pútnikov, aby tu na národnej púti na slávnostnej svätej omši oslávili vrchol Jubilejného roka. Bohoslužbe predsedal osobitný vyslanec Svätého Otca Františka, slovinský kardinál Franc Rodé. Účasťou na slávnosti, prijatiami a stretnutiami, ako aj večernou účasťou na koncerte vyvrcholil druhým dňom jeho program na Slovensku. Na Slovensko pricestoval okrem iných hostí aj predseda Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) kardinál Péter Erdő.

Po svätej omši kestúcki Slováci absolvovali prehliadku mesta a hradu. Cestou domov ich priatelia, členovia speváckeho zboru z Medveckého, privítali s chutným obedom. Za ostatné roky si vybudovali veľmi dobré kontakty, vďaka ktorým minulý rok vydali spoločnú dvojjazyčnú publikáciu o tradíciách s podporou Vyšehradského fondu. Výlet Kestúčanov na Slovensku zakončili návštevou pivníc.

Národná banka Slovenska v tento deň vydala pamätnú dvojeurovú mincu s vyobrazením Konštantína a Metoda so symbolickým dvojkrížom vychádzajúcim z trojvršia, ktorý je súčasne biskupskou berlou. Slovenská pošta uviedla pri príležitosti 1150. výročia príchodu vierozvestcov reprezentatívnu poštovú známku, ktorá je výsledkom spolupráce Slovenskej republiky, Českej republiky, Bulharskej republiky a Vatikánu.

V Nitre otvorili aj Biskupský palác, ktorý je sprístupnený pre verejnosť len pri výnimočných príležitostiach. Návštevníci si mohli pozrieť aj Diecézne múzeum, expozíciu v kazematách, vo Vazulovej veži i katedrálu. V podhradí v rámci historického festivalu Pribinova Nitrawa rozvinuli svoje stany družiny vladykov vo vojenskom tábore. Na počesť kniežaťa Pribinu sa uskutočnila slávnosť Slnovratu a svoje umenie postupne predstavili sokoliari, muzikanti i herci s historickými scénkami. Na viacerých miestach ožili obrazy zo života svätých Cyrila a Metoda, v podaní Starého divadla Karola Spišáka v Nitre i divadelné spracovanie najdôležitejších historických udalostí, ktoré významným spôsobom zasiahli do života sv. Cyrila a Metoda v podaní súborov z celého Slovenska účinkujúcich na festivale kresťanského divadla Gorazdov Močenok.

Večerný program vyvrcholil na Svätoplukovom námestí koncertom Slovenskej filharmónie, ktorá predviedla premiéru oratória podľa eposu Jána Hollého Cirillo-metodiada.

Krátko po zotmení sa námestie stalo svedkom audiovizuálnej a divadelnej show, v ktorej ožili najvýraznejšie osobnosti a momenty veľkomoravských dejín. Pomohli im v tom moderné technológie a veľkoplošná video-mappingová projekcia. Nevšedným vizuálnym zážitkom bol aj vstup historických momentov medzi ľudí a symbolický návrat v čase. Obrazy a divadelné výstupy zobrazujúce osobnosti histórie Veľkej Moravy sa predstavili na princípe živého orloja v oknách Ponitrianskeho múzea.

Na 6. júla pripravilo Ponitrianske múzeum seminár venovaný životu a dielu vierozvestcov i tematické výstavy. Na Svätoplukovom námestí vyvrcholil medzinárodný folklórny festival Slavica fest, každoročná prezentácia folklórnych súborov z jednotlivých slovanských krajín a etník. Predstavili sa folklórne súbory nielen zo Slovenska, ale aj súbor Ščodrica z Minska v Bielorusku, Goce Delchev zo Sofie v Bulharsku, súbor Žerotín zo Strážnice v Českej republike, Solncevorot z Vologdy z Ruska a súbor Vuk Stefanović Karadzić z Báčskej Topole zo Srbska.

V nedeľu 7. júla mohli záujemcovia navštíviť areál bývalých kasární na Martinskom vrchu. Archeologický ústav SAV predstavil verejnosti zachované relikty románskeho a predrománskeho Kostola sv. Martina, unikátnej stavby spájanej s počiatkami kresťanstva na území Slovenska.

V. Gaálová Karová (ef)

900 rokov Veľkého Lapášu s priateľmi z Pilíšskej Čaby

Pri príležitosti 900. výročia prvej zmienky o obci Veľký Lapáš a vzniku značky „regionálny produkt PONITRIE” sa uskutočnilo 29. júna jedno z podujatí, na ktoré pozvali aj svojich priateľov z Pilíšskej Čaby.

Predpoludním sa konali hospodárska konferencia a svätá omša a popoludní jarmok. Na konferencii sa zúčastnili aj obyvatelia obce, ktorá je od 15. júla už mestom. Región Ponitrie je daný hranicami okresov Topoľčany, Zlaté Moravce a Nitra, patrí sem aj obec Rastislavice v okrese Nové Zámky. Značku „regionálny produkt Ponitrie“ môžu získať len tie poľnohospodárske a potravinárske produkty a remeselné výrobky, ktoré sú vyrobené a ubytovacie a stravovacie služby poskytované na území regiónu Ponitrie miestnymi subjektmi. Na konferencii odzneli prednášky aj na túto tému.

Svätá omša bola venovaná apoštolom sv. Jánovi a sv. Pavlovi. Po celej Európe sú kostoly veľké, no veriacich je čoraz menej. Nemožno to povedať o Veľkom Lapáši, kde museli urobiť ku kostolu prístavbu, lebo tak veľa veriacich chodieva na sväté omše. Na túto prekrásnu príležitosť sa naplnili všetky lavice kostola. Dôstojný pán, miestny dekan Miloš Krasňanský počas svätej omše viackrát pozdravil hostí z Pilíšskej Čaby.

Po svätej omši sme dostali chutný obed, po ktorom sme sa už museli ponáhľať, lebo aj nás čakali v kultúrnom dome. Pred kultúrnym domom usporiadali jarmok pod názvom Remeslá ožívajú, kde sme si mohli zakúpiť miestne výrobky.

Na slávnostnom programe sa zúčastnil aj prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý pozdravil oslavujúcich 900-ročnej obce.

Starosta Veľkého Lapášu Andrej Zurbola za účasti prezidenta SR odovzdal vyznamenania tým obyvateľom, ktorí sa pričinili o rozvoj obce, medzi nimi aj predsedovi Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Júliusovi Kučerovi za rozvoj priateľstva a vzájomného porozumenia medzi obcami. Po oficiálnej oslave predseda slovenského voleného zboru J. Kučera mal možnosť odovzdať I. Gašparovičovi na pamiatku keramický tanier s erbom Pilíšskej Čaby.

Potom nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpili miestni ľudoví umelci a členovia folklórnych skupín z okolia.

J. Kučera (ef)

Tisícročný Pleš bude raz Kopaszhegy?!

O výsledkoch sčítania obyvateľov sa už všeličo povedalo, dokonca 2. mája v Budapešti bola o nich aj diskusia, ktorej naše Ľudové noviny venovali celé dve strany. Spomenula sa tam aj Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov (Štrasburg, 1992), ktorú schválilo aj Maďarsko (1999), čím sa zaviazalo prijať Chartou obsiahnuté opatrenia na ochranu jazykov menšín žijúcich v Maďarsku. Ďalej tu existuje aj Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín (Štrasburg, 1995), ktorý Maďarsko tiež ratifikovalo a ktorého článok 16 znie nasledovne: „Strany sa zdržia opatrení, ktorými by sa zmenil pomer obyvateľstva v oblastiach obývaných osobami patriacimi k národnostným menšinám a ktoré majú za cieľ obmedzovať práva a slobody, vyplývajúce zo zásad zakotvených v tomto rámcovom Dohovore.“ (Platí od 1. februára 1998.) Vidno však - ako čierne na bielom -, že nestačí to len ratifikovať. Keby to bolo aj dodržané, o náš Pleš by sme nemuseli mať obavy. Ale vráťme sa trošku dozadu a poďme pekne po poriadku.

Ak si pozrieme portál nedávno ešte čisto slovenskej dediny Kestúc (pôvodne Kostelec), nájdeme tam aj krátky pohľad do jej histórie. Prehliadnime teraz, že je to všetko písané po maďarsky a že sú tam aj chyby, a sústreďme sa na obsah. Nájdeme tam aj tieto vety: „V dobe obsadenia vlasti, podľa predpokladov, v údoliach Pilíšskych hôr boli drobné slovanské osady, ktoré tvorili župu, na čele ktorej stál župan. Tieto župy boli súčasťou niekdajšej Veľkej Moravy.”

Prekvapilo ma to, lebo táto skutočnosť sa u nás zvykla skôr utajovať než publikovať. Áno, tie malé dedinky tu skutočne boli a menovali sa Kostelec (Kestúc), Pleš (Mlynky), Čevo (Čív), Bitovec (Huť), Boroň (Čobanka)… A kto iný by im aj mohol dať tie slovenské názvy, ako práve naši predkovia?! Aj náš symbol, vrch Pleš, už vtedy, pred vyše 1000 rokmi, mal slovenský názov! Je podivuhodné, že aj keď tie dedinky v priebehu histórie boli občas značne, a poniektoré aj celkom zničené (nájazdmi rôznych kočovníkov, Tatárov, Turkov), pohromy sa časom pominuli a pôvodní obyvatelia sa sem vrátili. Až donedávna tvorili kompaktné slovenské osídlenie. I keď dnes sú už Slováci značne zmiešaní s Maďarmi, ale podnes sú tu!

Keď som sa v Mlynkoch narodil (1938), v našej dedine ak sa niekto ozval po maďarsky, to nemohol byť Mlynčan, iba cudzinec. A tak to bolo aj v tých susedných dedinách (Santov, Čív, Kestúc, Senváclav, Huť…). Bol to vtedy ešte čisto slovenský región, všade sa hovorilo po slovensky. A pozrime sa teraz na štatistiku týchto dedín, koľko Slovákov v nich žilo vtedy a koľkí tu žijú dnes:

Odkiaľ sa v našich pôvodne čisto slovenských dedinách vzalo toľko Maďarov?! Vari ten Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín tu neplatí? Z tatárskej a tureckej šlamastiky sa naše dediny vymotali, no z tejto dnešnej potmehúdskej už sotva.

Vieme dobre, že ani štatistika spravidla nebýva celkom pravdivá, a ide to vždy na úkor menšiny. Napr. v mojej rodnej dedine (Mlynky) podľa štatistiky v roku 1930 napočítali 294 Maďarov, čo je nonsens. Kde by sa tam boli vzali?! Tam boli cudzí iba učitelia, farár a zopár úradníkov. Poznáme však situáciu, keď v štátnom zamestnaní mohol pracovať len Maďar. Ak ním nebol, musel sa zaňho hlásiť, a ak mal meno slovenské, musel si ho pomaďarčiť. Tak vznikli u nás napr. mená Polgár, Pusztai, Páncél, Pintér… z pôvodného mena Papuček. Kto si v tej dobe pomaďarčil meno, bol v novinách Pilishegyvidéki Hírek (Správy pilíšskeho hornatého kraja, 1927-1936) verejne pochválený. V Mlynkoch r. 1888 poslali predčasne do dôchodku miestneho učiteľa Baltazára Kavana, lebo vyučovať vedel len po slovensky, navyše po maďarsky sa nenaučil ani napriek tomu, že bol na to roky rokúce upozorňovaný. Nevidel totiž príčinu, prečo by mal vedieť po maďarsky, veď vyučuje v slovenskej dedine slovenské deti, ktoré ani slovo po maďarsky nevedia. Nepochopil, že hlavnou úlohou učiteľa vtedy už bolo naučiť deti - nie čítať a písať, ale - hovoriť po maďarsky. Nezabúdajme, stalo sa to vtedy ešte v našom spoločnom štáte, v Uhorsku, kde sme my, Slováci, mali mať také isté práva, ako mali Maďari. Očividne tomu tak nebolo.

Po tejto udalosti v Mlynkoch sa začalo vyučovať už len a len po maďarsky, v materskej i v základnej škole. Slovenčina bola zakázaná! Aj v kostole sa presadila maďarčina. Pol storočia to takto išlo, až prišla II. svetová vojna. V r. 1948 zvíťazil proletariát a začala sa uplatňovať údajne „na svete najspravodlivejšia”, tzv. „leninská národnostná politika”! Bola to „obrovská” zmena: v škole sa začala vyučovať slovenčina! Ale nič viac, všetky ostatné predmety sa až podnes vyučujú po maďarsky. Je teda viac než sporné, či ten názov na jej tabuli: „Slovenská národnostná škola” je oprávnený. Summa summarum, ak sa k nám zatúla nejaké maďarské dieťa, má v našej slovenskej dedine všetko zabezpečené, čo k svojej výchove potrebuje, ale naše slovenské deti sa po slovensky môžu učiť len štyri hodiny týždenne svoju materčinu - ako cudzí(!) jazyk, a všetky ostatné predmety sa musia učiť po maďarsky. A keď idú do kostola, vysvitne, že aj pán farár v kostole vie len po maďarsky. Zbohom, spravodlivosť! Stretneme sa na druhom svete! Ani v ostatných pilíšskych slovenských dedinách to v podstate nebolo inak. Navyše - a to hlavne po roku 1989 - sme si všimli, že máme čoraz viac nových neslovenských spoluobyvateľov. Rámcový dohovor sem či tam, do Mlynkov sa ich nasťahovalo vyše 600!, čím sa značne zmenilo ich etnické zloženie! Hľa, kam sme sa to dopracovali (viď posledné dva stĺpce uvedenej tabuľky)!

Prichádza mi na um výrok sedmohradského maďarského básnika, nositeľa Kossuthovej ceny Sándora Kányádiho, ktorý povedal: „A honfoglalás még nem fejeződött be”, že totiž „Obsadenie vlasti sa ešte neskončilo.” A skutočne, vidno, že má absolútnu pravdu. To obsadzovanie pokračuje. A ako to aj vyššie uvedená tabuľka ukazuje, nielen v Mlynkoch, ale aj vo všetkých pilíšskych dedinách. A keby sme tú vyššie uvedenú tabuľku rozšírili na celoštátnu, ani tá by nás iným neprekvapila. Tak je to aj v ostatných našich mestách a dedinách. Európska charta a Rámcový dohovor sem alebo tam, robí sa tu všetko akoby na truc týmto medzinárodným dokumentom. Neraz som už počul od Slovákov našich miest a dedín: „Veď už je tu viac Maďarov ako Slovákov!” Čiže, nestačí len ratifikovať, aj dodržiavať by bolo treba. Potvrdzuje to aj naslovovzatý odborník, bývalý menšinový ombudsman (1995- 2007) Eugen Kaltenbach, keď tvrdí, že: „V Maďarsku situácia menšín principiálne, na úrovni právnych deklarácií, je ružová, ale v skutočnosti je ohromujúca.” Podľa neho „Menšiny žijúce v Maďarsku, všetky bez výnimky, sa dostali na konečný bod straty identity, ich príslušníci nepoužívajú svoju reč, nepoznajú svoju minulosť, len horko-ťažko pestujú svoju menšinovú kultúru. Zapríčinili sme schradnutie týchto menšín, tento proces sa ešte v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia väčšinou aj ukončil. Túto skutočnosť v západnej Európe dobre poznajú, ale my na to neradi myslíme,” povedal a ešte dodal, že „štedrou národnostnou politikou by krajina len získala.” Nuž zdá sa, že nechce získať, keďže o tej štedrosti tu ani nechyrovať. Ale potom bude musieť stratiť, a veľmi veľa stratiť. A vzápätí nariekať a nariekať, ako po Trianone, ktorý si tiež sebeckým a neľútostným bojom proti nám, nemaďarským spoluobyvateľom Uhorska, sama vybojovala. Veď plán na pomaďarčenie celého slovenského národa bol chamtivý, šialený a ničím neospravedlniteľný.

O to divnejšie je, že z týchto hlúpych manierov akoby sa nebolo možné vyliečiť. Akoby sa ani z toľkých historických prehier nedalo poučiť. Prečo treba vstúpiť znovu a znovu do toho istého lajna?! Prečo treba zbaviť všetkých pilíšskych Slovákov ich prekrásnej, bohatej slovenskej kultúry a jej základu: slovenskej reči? Lebo aký iný cieľ môže mať to, že ani jedna pilíšska dedina nemá ani slovenskú materskú školu, ani slovenskú základnú školu? Dovolím si tu jeden citát z maďarčiny: „Ahol bezárnak egy iskolát, ott meghal egy kultúra.” (Kde zatvoria jednu školu, tam odumrie jedna kultúra). Hľa, oni to vedia. A tam, kde ju ani len neotvoria?! Prečo ani jedna pilíšska slovenská dedina ani podnes nemá slovenskú školu?! Len preto, lebo sú v Maďarsku? Naozaj tu niekto chce, aby po tisícročnej existencii tieto slovenské dediny sa zmenili na maďarské? Naozaj chce niekto teraz, v 21. storočí, pilíšske slovenské dediny obsadiť a zmeniť vrch Pleš (Pilíš) na Kopaszhegy? Jedno je isté: nie je to dobrý vzor pre okolité štáty, v ktorých žijú maďarské menšiny. Už dávno na to myslel aj triezvo zmýšľajúci významný Maďar na Slovensku (vtedy ešte v Československu) László Dobos, keď takto uvažoval: „…V slovenskej spoločnosti žije istá prirodzená citlivosť voči osudu slovenskej národnej menšiny žijúcej v Maďarsku, nebolo by teda od veci nejaké zosúladenie principiálnych téz národnostnej politiky medzi Maďarskom a Československom. Mohlo by to uvoľniť vnútorné napätie, keby slovenská spoločnosť mohla cítiť, vidieť, že maďarská politika nielen deklaruje, ale aj chce v celej šírke zabezpečiť plnohodnotné uplatnenie slovenskej národnosti. Toto - podľa povahy politických spojených nádob - by prispelo aj k dobrej celkovej nálade Maďarov na Slovensku.” Áno, toto je ten prístup, ktorý by značne prispel aj k dobrému susedskému spolunažívaniu našich národov. To, čo sa deje so Slovákmi v pilíšskom regióne, v našich odvekých slovenských dedinách, je len na škodu veci. Týmto nesprávnym, nerozvážnym prístupom, absolútne negatívnym príkladom pre široké okolie, naši maďarskí spoluobčania si zase len - ako už toľký raz! - pripravujú síce poľutovaniahodnú, ale opäť len zaslúženú prehru.

Gregor Papuček

Rozlúčka ôsmakov v novomestskej slovenskej škole

Na tohtoročnej rozlúčkovej slávnosti ôsmakov novomestskej Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu sa zoradilo 17 žiakov. V ružami vyzdobenej a čerstvými kvetmi navoňanej 8. triede na spoločne strávené chvíle pred ôsmakmi si zaspomínali siedmaci, ktorí s našimi najstaršími prežili sedem školských rokov. Zároveň od nich prevzali pochodovú vlajku, ovinutú stužkami predchodcov z predošlých školských rokov.

Po odznení 17 zvonení školského zvonca sa čerství absolventi pobrali na poslednú prechádzku triedami školy. Viedla ich triedna učiteľka Katarína Krafčenková. Na dvore slnkom zaplaveného školského areálu, kde ich pochod končil, pokračovala slávnosť vo forme príhovorov. Ten si vypočuli vo sviatočnom šate oblečení žiaci školy, ako aj rodičia, príbuzní a hostia našich končiacich ôsmakov.

Riaditeľka školy Júlia Kucziková sa vo svojom príhovore menovite venovala každému žiakovi. Poznala ich dobre, veď zároveň bola aj ich učiteľkou. Dvakrát týždenne ich navštevovala na hodinách anglického jazyka. Významnejšiu časť svojho príhovoru však venovala žiačke Melinde Miglécovej.

Melinda totiž svoju alma mater opúšťala s certifikátom o vykonaní úspešnej štátnej skúšky zo slovenského jazyka typu C stredného stupňa, t. j. komplexnej jazykovej skúšky. Takýto výkon štrnásťročného dievčaťa je naozaj príkladný. Podobne to hodnotila aj Viera Mohayová, jej pripravujúca učiteľka, zástupkyňa riaditeľky školy, ktorej za mravčiu prácu a trpezlivosť patrí veľká vďaka.

Pri odmeňovaní Melindy nechýbala ani finančná podpora nadácie Za deti novomestskej slovenskej školy, ktorá príspevky za vykonané jazykové skúšky pravidelne financuje. Miestna slovenská samospráva na čele s predsedníčkou Annou Bacskaiovou prispela žiačke na cestovné do Budapešti a späť, kde Melinda zložila skúšku v Centre ďalšieho cudzojazyčného vzdelávania univerzity ELTE na Rigó ulici.

Po rozcitlivených slovách ôsmačky Boglárky Ballovej, ktorá sa lúčila nielen so svojimi spolužiakmi, ale aj s postom predsedníčky žiackej samosprávy, nádielku citátov veľkých autorov po jednom z každej triedy predniesli žiaci jednotlivých ročníkov. Veríme, že ich ponaučenia do ďalšej etapy života vo svojich stredných školách naši ôsmaci zúročia a svoju bývalú základnú školu s novými zážitkami čoskoro navštívia!

Júlia Kucziková

Skanzen v Békešskej Čabe?

Na jar založilo 36 nadšencov Kruh ochrancov kultúrnych tradícií v Békešskej Čabe. Ako nás informoval predseda spolku Sándor Mácsai, priestory pre novú spoločnosť získali v Dome slovenskej kultúry. Medzi zakladajúcimi členmi sú stavitelia, muzeológovia, právnici, pedagógovia, remeselníci, napríklad maliari, ktorí si ctia tradície. Cieľom spolku je v prvom rade hľadať a zdokumentovať stavebné pamiatky v centre dolnozemských Slovákov. „V Békešskej Čabe stojí ešte asi 100 starých roľníckych domov, ktoré sú pomerne neporušené. Tieto budovy by sme chceli vytvorením skanzenu zachrániť pred zničením. Skanzen by stál podľa našich plánov pri Múzeu obilia alebo v mestskom parku. Podľa mojich predstáv by sme v Múzeu roľníckych domov organizovali také podujatia, v ktorých by bola prítomná každá oblasť kultúry,” vyjadril sa vedúci spolku.

Členovia kruhu sa snažia plniť svoj program na rozličných miestach. Prvú akciu usporiadali na Turíce na mieste celkom zničenej stavebnej pamiatky - kaštieľa v Póšteleku. Na bále na „Dni pitia” si zvolili turíčneho kráľa. Úlohy „princov” vymyslel a zostavil „majster ceremónie” Sándor Mácsai. Súťažili v hode vidlami do kopy sena alebo podkovou do kovového vedra, v jedení halušiek, i odzrňovaní kukuričných klasov rukami. Kandidáti sa museli tiež šmýkať na póšteleckom klzisku. Korunovanie víťaza sa konalo pri ruinách bývalého kaštieľa, kam prišiel turíčny kráľ s manželkou na „hintove.“

Spolok zverejnil svoje predstavy o skanzene pri športovej hale v rámci Čabianskeho festivalu piva. 50 tisíc návštevníkov festivalu si mohlo pozrieť vedľa stanu postavený roľnícky dom, ktorý bude prvou budovou skanzenu. Pred podstenovým domčekom čakali záujemcov členky Klubu čabianskych gazdiniek a ponúkali im tradičné halušky.

Ildika Očovská

Furmička vo Východnej

Dostalo sa veľkej cti členom tanečných skupín Furmička a Malá Furmička z Čemeru, keď dostali pozvanie na jeden z najznámejších folklórnych festivalov na Slovensku, do Východnej, ktorý sa uskutočnil v prvý júlový víkend.

Folklórny festival Východná je najstarším a najrozsiahlejším celoslovenským festivalom s medzinárodnou účasťou, zároveň vrcholnou prehliadkou tradičnej ľudovej kultúry a jej folklorizovaných prejavov. Medzi 1400 účinkujúcimi v desiatkach umeleckých autorských programoch sa na tomto festivale každoročne prezentujú i víťazi celoštátnych súťažných prehliadok folklórnych skupín, súborov, detských súborov, ľudových hudieb, speváckych skupín, sólistov muzikantov i tanečníkov. Festival sa uskutočňuje každoročne na prahu letnej turistickej sezóny v prvý júlový víkend v turisticky hojne navštevovanom prostredí, v blízkosti Vysokých i Nízkych Tatier, v rázovitej a na ľudové tradície bohatej obci Východná.

Počas trojdňového programu v amfiteátri a na Malej scéne od rána do večera znela ľudová hudba a prezentovali sa tí najlepší interpreti. Veľmi významná a účastníkmi vítaná je prítomnosť ľudových remeselníkov, výrobcov a umelcov, ktorí sa prezentujú na tradičnom jarmoku.

Žiaľ, finančné možnosti našej organizácie nedovolili, aby sa naši členovia zúčastnili na trojdňovom podujatí, preto sme sa do Východnej vybrali v nedeľu nadránom. Členovia Malej Furmičky vystúpili v programe Talenty s dievčenskými tancami z Kaloče, potom členovia oboch formácií predviedli program s názvom Čemerské momenty. Publikum sa zavďačilo za náš tanec obrovským potleskom.

Po tradičnom skupinovom fotografovaní sa sme si rýchle zbalili veci a našli sme si čas aj na relax. Pozreli sme sa na jarmočné atrakcie a popoludní sme mali možnosť vidieť galaprogram, kde vystúpili chýrne folklórne skupiny zo Slovenska a z Maďarska. Kochali sme sa v krásnom programe folklórnej skupiny Honvéd z Budapešti a vo vystúpení členov FS Raslavičan a Hornád.

S radosťou sme konštatovali, že naši tanečníci dosiaľ nikdy nevystúpili pred početným publikom na takej významnej akcii. Naša radosť sa stupňovala, keď sme sa dozvedeli, že Slovenská televízia v priamom prenose vysielala v nedeľu dopoludnia program z Folklórneho festivalu Východná, a v ňom aj vystúpenie Furmičky z Čemeru.

Alžbeta Szabová (ef)

Festival V4 - slovenský divadelný úspech vo Vacove

V dňoch 3. až 7. júla prebiehal v Divadle Dunajský oblúk vo Vacove Festival Vyšehradskej 4 a divadelné stretnutie. Podujatie inicioval riaditeľ divadla Márk Kis Domonkos a uskutočnilo sa dva dni po tom, ako Maďarsko prevzalo predsedníctvo V4. Hlavný patronát nad podujatím mal minister ľudských zdrojov Zoltán Balog a patrónom podujatia bol parlamentný poslanec Péter Harrach.

Za štyri dni si mohli záujemcovia pozrieť divadelné predstavenia štyroch národov v štyroch jazykoch. Každý deň sa okrem divadelníkov predstavili publiku aj maďarskí interpreti populárnej hudby. Okrem koncertu formácie Hobo és Bandája si mohli vypočuť Magdolnu Rúzsaovú, Bernadett Vágóovú a Attilu Dolhaiho, ako aj Szilvesztra P. Szabóa. Slovákov zastupovalo Mestské divadlo Žilina hrou Ivy Klestilovej Ako v sistrách lístia svist. Slovenské divadelné predstavenie si prišli pozrieť nielen obyvatelia Vacova, ale aj okolitých slovenských osád. Pre tých, ktorí nerozumeli po slovensky, organizátori pripravili titulky.

Hra českej dramatičky Ivy Klestilovej Ako v sistrách lístia svist prekvapuje tajomnou poetickou mágiou. Z podvedomia vyplavuje tie najužšie prepojenia a väzby, konkrétne medzi súrodencami - dvojičkami, z ktorých jeden sa nenarodil. Paradoxne však stále žije v láskou zablokovanej sestre, ktorá zas rovnako paradoxne nedokáže žiť svoj pozemský život, nakoľko je príliš napojená na svoje dvojičkovské alter ego.

Sistrum je hudobný nástroj patriaci do skupiny bicích nástrojov, pôvodom zo starovekého Egypta. Pozostáva z držadla a kovového rámu širokého 10 - 30 cm v tvare písmena U. Medzi vidlicou rámu sú na priečnej kovovej časti voľne umiestnené tenké krúžky z kovu, ktoré pri zatrasení vydávajú zvuk. Názov sistrum je odvodený zo starogréckeho seistron - „to, čím sa trasie“. V starovekom Egypte bolo sistrum považované za posvätný hudobný nástroj, ktorý sa používal pri tanci a náboženských obradoch spojených s bohyňou Hathor. Tvar vidlice sistra mal pripomínať rohy tejto kravskej bohyne. Zvuk sistra mal tiež odvracať záplavy na Níle a strašiť Sutecha. So sistrom boli zobrazované viaceré bohyne - Bast, bohyňa tanca, osláv a radosti, a Eset, ktorá prebrala mnohé prvky Hathor. Sistrá sa stále používajú pri obradoch v Etiópskej ortodoxnej cirkvi.

Posledný deň účastníci všetkých štyroch národov prekvapili publikum spoločným predstavením.

Slovenských hercov počas ich pobytu vo Vacove sprevádzal predseda miestnej slovenskej samosprávy Július Alt, ktorý ich oboznámil aj s činnosťou slovenského voleného zboru.

A. Furuczová (ef)