Otvorenosť

Ešte počas školského roka sa mi prihodilo, že som cestovala spolu so synmi na tréning električkou, keď som zbadala, že starší syn Oliver zmĺkne a sústredene počúva. Už-už som ho chcela napomenúť, aby nesledoval rozhovory spolucestujúcich, keď sa na mňa obrátil, že mi chce niečo povedať. Zohla som sa k nemu a on sa ma spýtal, či rodina, pri ktorej stojíme, nehovorí náhodou po slovensky. Priznala som sa mu - po slovensky -, že nepočúvam, o čom hovoria ľudia okolo mňa, ale to už počula aj mamička a pozdravila sa mi. Pustili sme sa do reči a dozvedeli sme sa, že prišli z Prahy na niekoľkodňovú návštevu Budapešti. Nevedeli o tom, že by aj u nás žili Slováci, takže boli mierne zaskočení, keď sme im porozprávali, že chlapci chodia do slovenskej školy a aké iné aktivity máme. Medzitým sa deti tiež rozprávali, hrali sa. Necestovali sme spolu dlho, možno dve zastávky, ale sme sa lúčili ako starí známi. Mám pocit, že iba kvôli otvorenosti môjho syna.

Čochvíľu sa začne najväčší stredoeurópsky hudobný festival. Boli časy, keď som tam trávila celý týždeň, ale posledné 2-3 roky sa mi časovo nepodarilo vyjsť ani na jeden deň. Začiatkom augusta som však potom mala pocit, akoby mi niečo chýbalo. Myslela som si, že to nemôže byť Sziget, veď tam je priveľa ľudí, prach, drahota a hluk. Ale ako som nad tým uvažovala, vždy som došla k záveru, že je to o niečom inom.

O otvorenosti.

Ak sa totiž človek vyberie sám na Ostrov lodeníc, musí sa spoliehať na svoju otvorenosť. Nemôže vojsť medzi ľudí tak, akoby nechcel s nimi nadviazať kontakt. Sme spoločenské tvory, ktoré neustále hľadajú možnosť na rozhovor. Niekedy o maličkostiach, inokedy o vážnych veciach. Sziget je akoby stvorený na takéto rozhovory. Sadnúť si do trávy a voľne sa porozprávať o práve vypočutom koncerte, dať si nejakú špecialitu, alebo vyhľadať spoločenskú organizáciu, ktorej činnosť nás už dávno zaujíma, ale v každodennom zhone nám to nijako nevyšlo. Aj o tom je Sziget, ktorý tento rok bude festivalovou republikou. Vy ste si už vyskúšali tento pocit? Ja sa už naň veľmi teším!

Eva Patayová Fábiánová

Levente Bódi vyučuje od septembra v Pitvaroši

Pochádza z Kétšoproňu, vyštudoval v Segedíne slovenčinu a kultúrny manažment, bol vychovávateľom a od minulého septembra vyučuje slovenčinu v Základnej škole A. Petőfiho v Pitvaroši. Levente Bódi je veľmi mladý a naozaj agilný človek, ktorý sa snaží prispôsobiť sa podmienkam a podľa svojich možností maximálne motivovať žiakov. Vyučuje slovenčinu a slovenskú vzdelanosť od štvrtej po ôsmu triedu.

Aj v Pitvaroši začiatkom 19. storočia pochopili dôležitosť vzdelania a istého duchovného aspektu vo svojom živote. Tak ako snáď vo všetkých obciach, ale neraz aj mestách, sa v tom čase i tu kultúra sústreďovala okolo školy a kostola. Prvého učiteľa si zvolili krátko po výstavbe obce, v roku 1824. Vtedy na vyučovanie postačoval súkromný dom, pretože tu žilo ešte pomerne málo obyvateľov. V roku 1832 však už bolo potrebné postaviť samostatnú školskú budovu a pretože počet obyvateľstva prudko narastal, v roku 1846 sa škola presťahovala do väčšej novostavby.

O pitvarošskej škole treba vedieť, že je regionálna: navštevujú ju žiaci z Ambrózky, Čanádalberti a Nagyéru. Kým v Ambrózke a Čanádalberti prebieha v škôlke a v triedach nižších ročníkov výučba slovenčiny, v Nagyéri nie. „Mám taký dojem, že doma sa s deťmi nerozprávajú po slovensky,” konštatuje mladý učiteľ, čím aj vysvetlí, prečo musia začínať skoro od základov vo vyšších ročníkoch, aj v krúžku slovenského jazyka, ktorý mávajú raz týždenne.

Žiaci základnej školy sa však aktívne zapájajú do miestneho kultúrneho života: sú členmi súboru na zachovávanie tradícií, ktorý s veľkým úspechom vystúpil nedávno na Dni Slovákov v Maďarsku v Pálháze. V rámci základnej školy pôsobí aj hudobná škola, ktorá má tri odbory: dychový (hra na klarinet, píšťalku a flautu), gitarový a klavírny. Navštevuje ju 50 žiakov. Hudobnú náuku a hru na klavíri vyučujú miestni pedagógovia vo vedľajšom zamestnaní, ostatné odbory kolegovia z Makova, Mezova a Segedína. Výučba v hudobnej škole prebieha každý deň v poobedňajších hodinách v triedach, koncerty sa konajú v divadelnej sále kultúrneho domu.

Žiakov vyšších ročníkov z Ambrózky a Čanádalberti každý deň vozí do Pitvarošu školský autobus, ktorý financuje regionálne združenie. Žiaci už piaty rok pod dozorom dospelých prichádzajú o 7.45 hod. a odchádzajú o 16. hodine. Pod ochrannými krídlami pedagógov sú vlastne celý deň, lebo škola im zabezpečuje aj družinu a študovňu. Cez letné prázdniny učiteľky pitvarošskej školy zvyknú organizovať tábor pre nadaných. Vo dvore školy postavia stany, v ktorých prebiehajú zamestnania. Deti sa počas štyroch dní vynikajúco cítia, veľa sa zabávajú a športujú. Žiaci pitvarošskej školy radi cestujú do okolitých miest, kde navštevujú botanické a zoologické záhrady a kúpaliská.

L. Bódi berie svoju prácu vážne: svojich žiakov pripravuje na rôzne recitačné súťaže a musíme uznať, že spolu s deťmi vyberá vždy vhodné básne. V Pitvaroši je iba rok, ale miestni Slováci ho prijali medzi seba a želajú si s ním dlhoročnú spoluprácu. V prospech žiakov.

Eva Patayová Fábiánová

Bratislava v umení v Budapešti

V Hradnom múzeu Historického múzea Budapešti otvorili dňa 18. júla dočasnú výstavu prezentujúcu výsledky dlhoročnej akvizičnej činnosti Múzea mesta Bratislavy. Výstava s názvom Bratislava v umení 19. a 20. storočia vznikla na základe jarnej dohody primátorov Bratislavy, Budapešti a Varšavy, podľa ktorej sa bude v týchto metropolách prezentovať kultúra jednotlivých miest.

Výstavu otvorili viceprimátorka Bratislavy Petra Nagyová Džerengová a viceprimátor Budapešti Miklós Csomós. Obidvaja zdôraznili, že hlavné mestá Slovenska a Maďarska majú nielen spoločnú históriu a geograficky sú si blízke, ale spája ich aj kultúra. Dokonca až ôsmi z 22 umelcov, ktorých vyše 90 diel si môžu návštevníci pozrieť na Budínskom hrade, žili dlhšie alebo kratšie v Budapešti. Najbližšie sa predstaví na jeseň Budapešť v Košiciach, ktoré je Európskym hlavným mestom kultúry. Obaja viceprimátori vyslovili želanie, aby budapeštianske umelecké diela boli čoskoro sprístupnené pre návštevníkov hlavného mesta SR. Moderátorom vernisáže bol generálny riaditeľ Historického múzea Budapešti Sándor Bodó.

Vystavené výtvarné diela a úžitkové predmety predstavujú mestské časti, historické pamiatky, prípadne už neexistujúce budovy či zákutia Bratislavy. Návštevníci môžu byť svedkom premien podoby mesta v časovom rozpätí rokov 1830 až 1980. Autormi vystavených diel sú viacerí významní, ale aj menej známi bratislavskí umelci. V ich radoch sú zastúpení aj tí, ktorí síce nežili dlhšie v meste, ale ich tvorba bola v istom prechodnom období úzko spätá s Bratislavou. Prekrásne maľby a rytiny dopĺňajú úžitkové predmety, pomocou ktorých sa priblíži doba, ktorú predstavujú jednotlivé umelecké diela na stenách maličkého výstaviska.

Výstava, kurátorkou ktorej je historička umenia Zuzana Francová a realizáciu ktorej podporil aj Slovenský inštitút v Budapešti, bude pre verejnosť otvorená do 6. októbra 2013 v Hradnom múzeu Historického múzea Budapešti.

(ef)

Žiaci z Bukových hôr vo Vysokých Tatrách

Koncom školského roka 2012/2013 žiaci slovenskej národnostnej školy v Novej Hute sa zúčastnili na výlete do Vysokých Tatier, konkrétne do Tatranskej Lomnice. Program sa uskutočnil s podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Slovenskej národnostnej samosprávy v Novej Hute a nadácie našej školy Za naše deti. V škole v prírode v Hronci sa deti aj v tomto školskom roku snažili ešte lepšie si osvojiť slovenský jazyk. V Níži viaceré vystúpili v regionálnom kole súťaže Spievanky a veršovačky, niektoré postúpili aj do celoštátneho kola, kde štyria žiaci úspešne reprezentovali našu školu: Dorka Szívósová z 5. triedy a Loretta Váradiová z 3. triedy dostali cenu za mimoriadny výkon, Daniel Pintér zo 4. triedy a Odett Négyesiová za veľmi dobrý výkon. Jedna naša ôsmačka sa prihlásila do budapeštianskeho slovenského gymnázia a na našu veľkú radosť ju aj prijali, lebo už veľmi dávno si u nás nikto nevybral túto školu. Ona a jej spolužiačka úspešne zložili štátnu skúšku základného stupňa zo slovenského jazyka.

Naši žiaci vystupovali aj na obecných národnostných dňoch, kde mali veľký úspech s tancami, básňami a folklórnym programom. Okrem toho počas celého školského roka mali možnosť predstaviť sa na viacerých tradičných podujatiach, na ktoré ich pripravovali miestne učiteľky. Preto si myslím, že naše deti si zaslúžili tento výlet do Vysokých Tatier, ktorý ich bude inšpirovať a motivovať, aby sa učili slovenský jazyk.

Žiaci sa vrátili zo Slovenska s nezabudnuteľnými zážitkami. Najviac sa im páčila cesta lanovkou na Skalnaté pleso a výlet na Štrbské pleso. Aj touto cestou sa chceme poďakovať spomenutým organizáciám, ktoré podporili náš výlet a dúfame, že aj v budúcnosti budeme mať podobné možnosti.

Judita Molnárová Mátraiová

Letný choreografický kurz v Detve

Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave usporiadalo v súlade so schváleným Kalendárom vzdelávacích programov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky na rok 2013 pre Slovákov žijúcich v zahraničí v termíne 4. 7. - 14. 7. 2013 letný kurz choreografie slovenského ľudového tanca a slovenských reálií. Štvrtý ročník bol zároveň prvým ročníkom tejto letnej školy organizovanej priamo v regióne, ktorého tance sa účastníci učili, a to v mikroregióne Podpoľania, v kolíske podpolianskeho folklóru v Detve. Z 50 prihlásených organizátori vybrali 38 záujemcov zo siedmich krajín, medzi nimi aj Zuzanu Csasztvanovú z Tanečného súboru Tešedíka v Sarvaši.

Do programu bolo zahrnutých 38 vyučovacích hodín - výučba nácviku choreografie tancov daného regiónu s prednáškami. Garantom výučby choreografie slovenského ľudového tanca bol aj v tomto roku docent Katedry tanečnej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave Ján Blaho. Praktické zamestnania prebiehali s lektorským vedením Martina Urbana. V rámci nepriamej výučby účastníci kurzu navštívili pod vedením Ľudmily Ábelovej kultúrne pamiatky v Detve a jej blízkom okolí (Hriňová, Očová, Zvolen). Stretli sa so zaujímavými osobnosťami slovenského folklóru daného regiónu a zúčastnili sa na skúškach detských folklórnych súborov. Na 48. Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve realizovali Školu tanca z Dolnej zeme a vystúpili v záverečnom galaprograme s novonaučenými podpolianskymi tancami.

Katarína Király

Sinológovia v Pilíši

„Dobrá národnostná politika nielen teoreticky, ale aj prakticky slúži zachovaniu zainteresovaných, o čom svedčia aj faktmi podložené stopy,” povedal zástupca štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov Maďarska Csaba Latorcai na stretnutí s účastníkmi medzinárodnej sinologickej konferencie, ktorá sa konala v dňoch 10. až 13. júla vo Viedni, a ktorí 15. júla navštívili Maďarsko.

Sinológia je odvetvie zaoberajúce sa jazykom, históriou a kultúrou Číňanov. Univerzity vo Viedni, Oslo a Pekingu usporiadali spoločnú konferenciu s názvom Európske sympózium o otázkach týkajúcich sa etnických a národnostných skupín. Hlavnou témou konferencie bol prehľad národnostnej politiky v medzinárodnom aspekte, ako aj posilnenie jazykovej a kultúrnej rovnoprávnosti národností. Dvadsaťčlenná delegácia účastníkov po skončení rokovania vo Viedni zavítala do Maďarska, kde sa stretla so zástupcom štátneho tajomníka a navštívila komunity Nemcov v Solymári, Slovákov v Mlynkoch a Srbov a Rómov v Pomázi.

Delegáciu, v ktorej boli profesori z Číny, Rakúska, Maďarska, Slovenska, Nórska a Spojených štátov amerických, pozvali Mlynčania do Strediska pilíšskych Slovákov. Privítali ju predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová podľa starodávneho zvyku chlebom a soľou a členovia Slovenského pávieho krúžku prekrásnymi pilíšskymi slovenskými ľudovými piesňami. V kultúrnom programe vystúpili žiaci miestnej základnej školy a členovia Tanečnej skupiny Pilíš, ktorá pôsobí pri Kultúrnom spolku pre Mlynky. Takto sa predstavili všetky generácie mlynských Slovákov. Vzácnym hosťom načrtla históriu, radosti a starosti pilíšskych Slovákov M. Demjénová. Predstavila im miestne výchovno-vzdelávacie inštitúcie a folklórne skupiny a potom spolu s riaditeľkou mlynského strediska Annamáriou Seifertovou ukázala hosťom novú budovu.

Počas recepcie za pomoci tlmočníkov mali členovia delegácie možnosť aj osobne sa zhovárať s miestnymi Slovákmi na rôzne témy. Stretnutie zakončil spoločný spev.

Levente Galda (ef)

Dielňa slovenských citaristov v Maďarsku má 25 rokov
24. slovenský citarový tábor a 7. medzinárodný slovenský remeselnícky tábor v Békešskej Čabe

„Citary používali už v stredoveku rozličné národy Európy. Svedčia o tom rôzne zobrazenia, ako napr. výzdoba na výtvore zo zliatiny z Kyjeva (VII.-VIII. stor.), freska z Dánska (Rynkeby - XVI. stor.), z Bulharska (Rila), kresba v knihe Praetoriusa (Wolfenbüttel - 1619), kresba v Komenského knihe (Syntagma musicum - 1675) a kresba J. R. Sprocka (Praha - 1740). Tento nástroj používajú až dodnes v hudobnom folklóre západoeurópskych krajín pod názvom Kratz Zither (Rakúsko-Bavorsko), épinette (Francúzsko), Langspil (Island), hommel (Dánsko, Flámsko) a hummel (Švédsko). Slováci a Maďari v Uhorsku začali používať tento nástroj v 18. storočí. Predkovia Slovákov na Dolnej zemi poznali citaru pod názvom tambura a po dve storočia hrávali na nej svoje slovenské piesne,” dozvedeli sa záujemcovia v priebehu slovenského citarového tábora v Békešskej Čabe z krátkej prednášky Ferenca Borsiho, bádateľa uhorských citár a hry na nich.

„V sedemdesiatych rokoch XX. storočia sa stala citara obľúbeným hudobným nástrojom medzi mladými ľudovými hudobníkmi na Dolnej zemi a postupne tu zakladali slovenské detské a mládežnícke citarové kapely. Čas ukázal potrebu tvorivej dielne, kde by si vedúci a členovia citarových skupín vymieňali svoje skúsenosti a znalosti, či požiadali o pomoc odborníkov z oblasti slovenskej ľudovej hudby,” povedal maďarský výskumník. S prednáškou vystúpila aj odborná vedúca tábora Ildika Očovská, ktorá priblížila účastníkom históriu citary v kultúre dolnozemských Slovákov. Poslucháči sa tiež dozvedeli, že nápad I. Očovskej - organizovať slovenský citarový tábor - začala realizovať pracovníčka Národnostného oddelenia Maďarského osvetového ústavu Zuzana Hollósyová. Tak sa stalo, že Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku v roku 1989 usporiadal v Jači prvý celoštátny tábor slovenských citaristov. Tábor bol úspešný. V nasledujúcich rokoch zorganizoval spolupracovník zväzu Štefan Kraslán ďalšie tábory v Budapešti a v Sarvaši. Od roku 1996 prevzala organizačné úlohy Čabianska organizácia Slovákov. Vtedy bola organizátorkou tábora Alžbeta Ančinová, konateľka organizácie a neskôr Anna Ištvánová, riaditeľka Domu slovenskej kultúry.

Tohtoročnému 24. táboru poskytlo priestory Kolégium Jánosa Aranya, podobne ako pred osemnástimi rokmi prvému čabianskemu citarovému táboru. Okolie tábora ožilo ako každý rok aj teraz citarovou hudbou a spevom. Do tábora mladých hudobníkov prišli citaristi okrem Békešskej Čaby z Telekgerendáša, Kétšoproňu, Čabasabadi, Veľkého Bánhedeša, Irminčoku, Čabačudu a Sarvaša.

V rámci spolupráce dolnozemských Slovákov z troch štátov (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) usporiadali 7. medzinárodný slovenský remeselnícky tábor tiež v Békešskej Čabe. Témou tohto tábora bola v tomto roku citara. Do citarového tábora prišlo aj 14 detí s dvoma učiteľkami zo Srbska, zo Šidu, Báčskeho Petrovca a Petrovaradinu. V prvom júlovom týždni sa zišli v bývalom zväzáckom tábore žiaci, ktorí prejavovali záujem o citarovú hudbu a slovenský jazyk. 43 detí pracovalo v skupinách, ktoré viedli inštruktori Ferenc Borsi (Vácharťán), Kálmán Juhász (Čorváš), Emese Hrušková Hajdúová (Čabačud) a Ildika Očovská (Békešská Čaba). Účastníci z 13 obcí začínali každý deň spoločným spievaním slovenských ľudových piesní a pokračovali hraním na citare v skupinách. Tábor finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Národný občiansky fond a slovenské samosprávy spomínaných obcí.

Okrem odborného programu organizátori ponúkali deťom aj rekreačné možnosti (prechádzky, oboznámenie sa s pamiatkami slovenskej kultúry v meste, termálne kúpalisko, súťaž v kreslení, Kto čo vie, tanečné a hudobné večierky). V priebehu týždňa sa citaristi pod vedením Alžbety Liptákovej venovali aj iným oblastiam slovenského ľudového umenia: vyšívali, tkali, navliekali perličky, drôtovali, pripravovali kompozície zo suchých kvetov. „V tohtoročnom tábore sme konečne zrealizovali náš dávny sen: umožniť deťom aj precvičovanie slovenského jazyka v skupine rovesníkov, uzatváranie priateľstiev, ktoré im môžu v staršom veku pomôcť pri nadväzovaní kontaktov,” pochválila sa hlavná organizátorka podujatia Anna Ištvánová.

Tábor vyvrcholil - ako každý rok - záverečným programom. Každá skupina zaspievala slovenské ľudové piesne, ktoré sa naučila cez týždeň. Program spestrili deti zo srbského Šidu a Starej Pazovy básňou a piesňami, ktoré s nimi nacvičili učiteľky Ana Kovarová a Stanislava Nikovičová. Na záver 49 detí spoločne zaspievalo čabianske tanečné piesne.

I. O.

Letný tábor na Zemplínskej šírave

Tohto roku sa táborová sezóna v slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom začala neskôr ako obyčajne. Dôvodom bol medzinárodný projekt, v ktorom sú okrem nás aj školy zo Slovenska, Grécka, Turecka, Portugalska, Litvy a Rumunska. Deti a učitelia z týchto krajín navštívili našu školu od 20. do 26. júna. V pondelok 24. júna sme sa aj napriek návšteve vybrali do tábora na Zemplínsku šíravu. Išlo nás dvadsaťpäť žiakov a dvaja učitelia. Deti boli tentoraz väčšinou z prvého stupňa, dokonca aj prváčikovia.

V prvý deň sme si urobili výlet do Betliara, kde sa nachádza prekrásny kaštieľ, ktorý bol dlhé roky vo vlastníctve Andrássyovcov. Práve oni mu dali v rokoch 1881-1886 dnešný vzhľad. Súčasťou kaštieľa je aj knižnica s 15000 zväzkami. Deti sa tu zoznámili so spoločnými dejinami našich národov. Popoludní sme sa ubytovali a trocha si zašportovali. Utorok bol dňom spoznávania bližšieho aj širšieho okolia, zoznamovania sa s dramatizáciou rozprávky O kozliatkach a vlkovi, športových súťaží. Na rozdiel od minulého roku nám počasie až tak veľmi neprialo a ani teplota vzduchu nebola vhodná na kúpanie. V stredu sme sa poprechádzali po okolí Zemplínskej šíravy, zoznámili sme sa s jej faunou a flórou a popoludní sme sa vybrali na plaváreň do vojenskej zotavovne, lebo deti už veľmi túžili po „čľapotaní”. Večer plynul v znamení súťaže „Kto čo vie?”, a vysvitlo, že deti majú celkom slušné vedomosti. Vo štvrtok sme išli na túru na Vinné jazero, večer sme trénovali na športovom ihrisku. Po športovom výkone sa deti zrelaxovali vo výrivke, čo sa im veľmi páčilo. V piatok predpoludním sme navštívili Michalovce, popoludní sme sa venovali ľudovým remeslám. Večer sme nacvičovali dramatizáciu rozprávky, ktorú sme potom v sobotu predpoludním predviedli. Okrem toho sme pripravovali darčeky pre rodičov a súrodencov. Večer sme už tradične opekali a súťažili v športových hrách. V nedeľu ráno sme sa pobalili a autobusom sme sa vybrali na výlet do Bardejovských kúpeľov. Poprechádzali sme sa v kúpeľnom parku, zašli sme do Múzea ľudovej architektúry a kúpili sme kúpeľné oblátky.

Toto podujatie sa každoročne teší veľkej popularite. Jeho organizáciu nám umožňujú aj finančné zdroje z fondov, čím sa znižuje príspevok účastníka (EMMI a novomestská slovenská samospráva) a deti takto trávia prázdniny aktívne, na čerstvom vzduchu a v malebnom prostredí.

Viera Mohayová

K učeniu sa slovenčiny ich vedie štúdium, podnikanie, ale aj láska

Cudzincov, ktorí sa rozhodli učiť sa slovenčinu, motivuje štúdium na slovenskej vysokej škole, podnikateľské zámery, ale aj láska, hovorí Janka Chládecká, riaditeľka Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CĎV UK), ktoré aj tento rok pripravilo Letnú univerzitu slovenského jazyka a kultúry.

Tohtoročný už 23. ročník Letnej univerzity slovenského jazyka a kultúry slávnostne otvorili 8. júla a trval tri týždne. Podľa Andrey Földváryovej z oddelenia vzťahov s verejnosťou UK sa na nej zúčastnili študenti zo 16 krajín, ktorí majú záujem zdokonaľovať sa v jazyku svojich predkov a chcú poznať kultúru, históriu a súčasný život na Slovensku. Najmladší účastník mal 14, najstarší 63 rokov. Najpočetnejšiu skupinu tvorili mladí ľudia vo veku 18 až 24 rokov.

Medzi študentmi boli tento rok nadšenci z Vietnamu, Brazílie a Kanady. Najviac záujemcov o slovenčinu bolo však zo Srbska, Ukrajiny, Maďarska, Poľska a Ruska. Okrem stredoškolských či vysokoškolských študentov sa do aktuálneho ročníka zapojil aj jeden senior na dôchodku, lyžiarska inštruktorka z Japonska či psychiatrička zo Sýrie.

„Naši študenti majú za sebou vstupné testy a prvý týždeň zdokonaľovania sa v slovenčine. Interaktívna výučba so zameraním na komunikáciu, gramatiku, fonetiku a reálie Slovenska je doplnená zábavnými, vedomostnými a športovými súťažami,” uviedla Chládecká. Výučba slovenčiny mala skupinovú formu. „Učíme v menších skupinách, kde je osem, maximálne desať študentov, aby výsledok z hľadiska aj metodiky aj didaktiky bol kvalitnejší,” priblížila Chládecká vyučovací proces na letnej univerzite. V rámci spoznávania Slovenska mali študenti od 17. júla exkurziu po Slovensku. „V priebehu troch dní sme sa pokúsili priaznivcom slovenčiny priblížiť históriu, kultúru a prírodné krásy Slovenska,” dodala riaditeľka centra. Náročná výučba bola doplnená spoznávaním najvýznamnejších historických, kultúrnych a prírodných krás Slovenska. Študenti sa mohli tešiť na návštevu Rajeckej Lesnej, Oravského podzámku, Banskej Štiavnice, Harmaneckej jaskyne, Terchovej a blízkeho okolia Modry - Harmónie, kde boli počas celého kurzu ubytovaní.

Ako nás informoval jeden z účastníkov, študent budapeštianskeho slovenského gymnázia Bátor Horváth, hneď v prvý deň boli rozdelení do dvoch veľkých skupín: začiatočníci a pokročilí. Pre obidve skupiny pripravili organizátori iný harmonogram výučby. Kým začiatočníci mali viacej výletov, pokročilí, medzi nimi aj dve gymnazistky z Békešskej Čaby a B. Horváth, absolvovali prednášky, v rámci ktorých mali možnosť lepšie spoznať svoju materskú krajinu.

„Mál som tam známych z minulého roku, keď som mal možnosť zúčastniť sa na týždňovom tábore tu v Modre-Harmónii, ale spoznal som aj mnoho nových kamarátov,” povedal pre Ľudové noviny budapeštiansky gymnazista, podľa ktorého letná univerzita je vhodná na doplnenie si vedomostí zo slovenčiny a zároveň je výborné miesto na spoznanie nových ľudí.

(TASR-ef)

Pamätná medaila ÚSŽZ Zuzane Hollósyovej a Gregorovi Papučkovi

V predvečer sviatku všetkých krajanov zorganizoval Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) v Bratislave Deň zahraničných Slovákov. Po popoludňajších oslavách pri Pamätníku slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa podujatie pokračovalo večer slávnostnou akadémiou v historickej budove Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). Zúčastnili sa na nej podpredsedníčky NR SR Jana Laššáková a Erika Jurinová i ďalší hostia.

Predseda ÚSŽZ Igor Furdík v príhovore spomenul, že prežívame rok významných jubileí. Pred 1150 rokmi prišli k nám solúnski bratia, ktorí ovplyvnili kultúru i život predkov na našom území. Pred 150 rokmi vznikla Matica slovenská, pred 20 rokmi Národná rada SR rozhodla, že 5. júl bude Deň zahraničných Slovákov a už 20 rokov je SR rovnoprávny štát v medzinárodných súvislostiach. I. Furdík tiež pripomenul dôležitosť slovenskosti a hrdosti na svoj národ, rešpekt k dejinám, ktoré spolutvorili naši predkovia nielen na území súčasného Slovenska, ale aj v cudzine svojím osobnostným vkladom, významom a úspechmi v rôznych oblastiach.

Pamätnú medailu ÚSŽZ odovzdal I. Furdík dvom osobnostiam slovenského krajanského sveta žijúcim v Maďarsku - Zuzane Hollósyovej a Gregorovi Papučkovi. Z. Hollósyová vyučovala slovenčinu v obci Seď a na slovenskom gymnáziu v Budapešti, kde viedla spevokol a tanečný súbor. Napísala viaceré učebnice a publikácie o folkloristike. Stála pri zrode Slovenskej samosprávy Budapešti (1994) a doteraz je jej predsedníčkou. Angažovala sa v procese nedávneho odhalenia súsošia sv. Cyrila a Metoda v Blatnohrade. „Aký pocit je dostať vyznamenanie materskej krajiny? Je to príjemný a teplý pocit ruky mamy, by som povedala nakrátko. Je to najvyššia pocta, ktorú som dostala. Musím doložiť, že celý život som slúžila Slovákom, či už v škole, či v Maďarskom osvetovom ústave, v cirkvi, či v rôznych kultúrnych spolkoch a zväčša bezplatne a veľakrát bez minimálnej podpory. Chcem sa poďakovať a som nesmierne rada, že materská krajina si všíma, sleduje činnosť nielen politikov, ale aj mravčiu prácu jednotlivcov. V tomto uznaní je aj uznanie všetkých kolektívov, s ktorými som spolupracovala a niekedy aj zvádzala boj za slovenskú vec. Ale je dobrý pocit stretávať sa po celej krajine s bývalými študentmi, ktorí pokračujú na tom poli, kam sme ich usmernili, pričom si zachovali aj slovenskosť,” prezradila nám svoje pocity z vyznamenania Z. Hollósyová.

Druhý vyznamenaný Gregor Papuček patrí k najvýznamnejším básnikom, publicistom, prekladateľom a organizátorom slovenského literárneho života v Maďarsku. Bol zakladateľom a prvým predsedom Literárnej sekcie pri Masovokomunikačnom výbore Demokratického zväzu Slovákov Maďarsku, neskôr predsedom Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku. Je nositeľom viacerých slovenských a maďarských vyznamenaní. Toto získal za celoživotný prínos pre kultúrny rozvoj slovenskej národnosti v Maďarsku, aj pri príležitosti svojich 75. narodenín.

„Prekrásny večer, ktorý nám, zahraničným Slovákom, zorganizoval v historickej budove NR SR v Bratislave ÚSŽZ, sa mi natrvalo zapísal do pamäti. Cítil som sa šťastným v kruhu toľkých známych i menej známych Slovákov zo šíreho sveta. A keď som z rúk predsedu ÚSŽZ Igora Furdíka preberal pamätnú medailu ÚSŽZ a kyticu kvetov, bol som šťastný. Cítil som a cítim úprimnú a srdečnú vďaku, že si našu (aj moju) prácu všímajú a tak vysoko ju hodnotia, doslova pred očami toľkých dobrých ľudí, toľkých Slovákov z domova i zo sveta. Tak dobre sa mi spievalo potom s naším Pilíšskym triom na javisku! Chcel som sa aj takto, svojím hlbokým tercom odvďačiť. Bol to deň, boli to chvíle, ktoré človeku do ďalších činov chuť dávajú a aké sa len tak nezabúdajú.”

V programe, ktorý moderoval herec Štefan Bučko, účinkoval spevácky zbor Rodokmeň, Pilíšske trio z Mlynkov a sólista Opery SND v Bratislave Ivan Ožvát.

Deň zahraničných Slovákov vyhlásila vláda SR v septembri 1993 na podporu prezentácie Slovákov žijúcich v zahraničí. Je to sviatok vyše milióna slovenských krajanov žijúcich po rôznych historických etapách vysťahovalectva, emigrácie či súčasnej ekonomickej migrácie mimo svojej vlasti od začiatku 18. storočia, keď Slováci začali osídľovať Dolnú zem a jej oblasti v dnešnom Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku. Tento deň je spätý s cyrilometodskou tradíciou, preto sa oslavuje 5. júla, ktorý je štátnym sviatkom SR. Deň zahraničných Slovákov si pripomínajú aj krajanské komunity na celom svete.

zp, tasr

Dekanská omša v Pilíšskej Čabe

Z ďalekého Rumunska prišiel do Pilíšskej Čaby dekan Albert Augustín kázať dekanskú omšu. Prišiel rád, lebo pilíšskych veriacich dobre pozná. Stretli sa skoro pred dvadsiatimi rokmi, keď Pilíščabania vyhľadali krajanov v Rumunsku a dostali sa aj do Novej Huty, kde slúži pán dekan. Ich priateľstvo sa odvtedy utužilo, veď pán dekan ročne aspoň raz príde medzi pilíšskych Slovákov. Takto to bolo aj 14. júla, keď síce veriaci nenaplnili Veľký kostol, ale prišli s radosťou a tešili sa, že môžu počuť slovo Božie v jazyku svojich predkov.

Ako nás informoval predseda Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Július Kučera, ročne aspoň dvakrát organizuje ich zbor takú svätú omšu, na ktorú pozve vysokého cirkevného hodnostára zo zahraničia, väčšinou zo Slovenska. Okrem toho majú slovenské sväté omše každú druhú nedeľu v mesiaci, ktoré slúži miestny farár János Karaffa. Na júlovej omši na organe hral miestny kantor Zoltán Geszler.

Na svätú omšu prišli okrem veriacich z Pilíšskej Čaby aj Slováci z Mlynkov a Čívu, kde tiež dobre poznajú A. Augustína, ktorý sa vo svojej kázni zameral na Pannu Máriu. Ako povedal, ona sa oddala výzve, s ktorou ju vyhľadal pán Boh a bez otázok podľahla božskej vôli, lebo, ako povedal pán farár, Mária vedela, že sa treba spoliehať na minulosť nebeského Otca. „Nebeský Otec nám nedáva väčšie ťarchy, než aké môžeme zniesť. On najlepšie pozná každého človeka, pozná, čo ktorý môže zniesť a toľko mu udelí, koľko môže uniesť,” povedal. Ako dodal, Preblahoslavená Panna skrze dar a úlohu Božieho materstva, ktoré ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená aj s cirkvou. Bohorodička je predobrazom cirkvi, ako to učil už svätý Ambróz, a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom. Lebo v tajomstve cirkvi, ktorá sa tiež právom nazýva matkou a pannou, Preblahoslavená Panna Mária predchádza ako vynikajúci a jedinečný vzor panny a matky. Veď pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna, ako nová Eva, ktorej viera nebola narušená nijakou pochybnosťou. Bez akéhokoľvek váhania uverila Božiemu poslovi, a nie dávnemu hadovi. Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil.

Pán dekan sa zmienil aj o tom, že človek je tvor nevďačný, ktorý veľakrát sa nevie ani poďakovať. „Keby človekovi na človeku záležalo ako na sebe samom, inak by sa choval,” dodal.

Po svätej omši veriaci ešte urobili spoločné fotky s pánom farárom a potom sa každý pobral svojou cestou domov: či do vedľajšej ulice, či do Rumunska.

(ef)

Slovenské samosprávy Peštianskej župy - Šóškút

Obce Šóškút, Tárnok a Pusztazámor predstavujú ojedinelú slovenskú kultúrnu oblasť v juhozápadnej časti Peštianskej župy. Svojimi tradíciami sa líšia od ostatných regiónov župy, ako aj celej krajiny, pretože sú relatívne ďaleko od iných slovenských obcí a takto tvoria samostatný ostrovček na mape Slovákov v Maďarsku.

Šóškút sa nachádza 25 km od hlavného mesta a jeho susedmi sú mesto Érd a obce Biatorbágy, Tárnok, Törökbálint, Pusztazámor a Etyek. Leží v doline potoka Benta, juhozápadne od Tétéňskej planiny, na konci Žámbeckej kotliny. Táto výhodná poloha, prírodné danosti, rozmanitý reliéf napomohli k vytvoreniu dnešnej prekrásnej podoby obce. V prírodných rezerváciách na území Šóškútu sa nájdu chránené exempláre fauny a flóry. Obyvatelia obce sa na planinách a úpätiach vrchov zaoberali a dodnes sa zaoberajú pestovaním ovocia, najmä hrozna. Pozoruhodné sú tunajšie staré vinárske pivnice a preše.

Výnosná, dakedy fantasticky fungujúca kamenná baňa preslávila osadu po celej krajine. Veď je dobre známe, že zo šóškútskeho kameňa bol postavený aj budapeštiansky Parlament, Ekonomická univerzita, Vigadó, Opera, Budínsky hrad, Bazilika sv. Štefana, Citadela, Reťazový most, divadlá vo Viedni a v Temešvári.

Na vyľudnené, ale z hospodárskeho hľadiska kvalitné územie v blízkosti Budína pozvala Slovákov po vyhnaní Turkov, v XVIII. storočí, Mária Terézia. Je pozoruhodné, ako sa usadlíci snažili počas stáročí zachovať si svoju kultúru a tradície. Ich snahy vyústili roku 2006 v založení slovenskej národnostnej samosprávy vo dvoch susedných obciach - v Šóškúte a Tárnoku. O slovenskej samospráve v Tárnoku sme vás už informovali v predchádzajúcich číslach novín, teraz prišiel rad na Šóškút.

V tejto obci žije už iba malá hŕstka Slovákov a sú to väčšinou starší ľudia, preto si nezaložili slovenskú samosprávu skôr, hoci nad tým uvažovali aj v roku 2002. Súčasná predsedníčka Ivett Horváthová Körtvélyesi je absolventkou slovenskej základnej školy a gymnázia v Budapešti a slovenčinu počula, poznala od detstva. Učiteľky, vychovávateľky v obecnej škôlke učili deti riekanky, piesne a básničky v šóškútskom nárečí. Do začiatku 90. rokov sa vyučovala slovenčina aj v základnej škole, aj keď iba fakultatívne. Deti sa v tom čase predsa len najviac naučili od svojich rodičov. Žiaľ, táto tradícia sa už vytráca z rodín a vyrástla generácia, ktorá už vôbec nepozná jazyk ani kultúru svojich predkov. Táto generácia je však aktívna, prišla na to, že bez základov, bez koreňov sa nedá žiť. Mladí rodičia sa pustili do práce v rámci občianskej organizácie Šóškút 2000, ktorá je zakladateľkou tanečnej skupiny Večernica, a spolu so svojimi deťmi sa učia od svojich rodičov či skôr starých rodičov tradičné tance a piesne. Členovia Slovenskej samosprávy Šarolta Pappová, Nikolett Patocskaiová a Terézia Városiová sú aj aktívnymi členkami tanečného súboru Večernica a občianskej organizácie Šóškút 2000. Zozbierali a vytvorili peknú zbierku ľudového nábytku, krojov a predmetov, ktoré sa používali v domácnosti a okolo domu. V tom im napomáha slovenská samospráva, ale sama nestačí na to, aby mohli vytvoriť miestne múzeum. Žiaľ, v obci nie je žiadna výstavná miestnosť, dokonca aj kultúrny dom už zatvorili a tak hmotné dedičstvo predkov je zatiaľ pobalené v krabiciach na povalách. Je však zozbierané a to je veľmi dôležitý krok.

Na zasadnutiach sa predstavitelia slovenskej samosprávy dohodli, že v dnešnej dobe je potrebné viac sa zviditeľňovať, napríklad prostredníctvom oživovania cestovného ruchu. Tak sa zrodila myšlienka usporadúvať gastronomický festival. Keďže obľúbeným tradičným miestnym jedlom sú chutné slané koláčiky plnené kapustou, festival je zameraný na kapustníky, známu pochúťku Slovákov najmä v šóškútskom a pilíšskom regióne. Hlavným bodom celodennej akcie je pestrý kultúrny program a ochutnávka doma upečených kapustníkov formou súťaže. Vystupujúci a tímy, ktoré sa prihlásia do súťaže, majú stánky, kde môžu predstaviť obecenstvu svoj región a svoju kultúru. Neodmysliteľným bodom programu je zdravica najstaršej obyvateľke osady, 104-ročnej pani Márii Marczinkovičovej.

Okrem toho slovenská samospráva organizuje každý rok na jeseň deň dôchodcov, keď pozve seniorov na posedenie pri čaji a koláčoch, na ktorom počúvajú staré dedinské historky.

Podľa sčítania ľudu z roku 2011 Šóškút má 3057 obyvateľov, z nich 111 sa hlásilo k slovenskej národnosti, ale podľa telefónneho zoznamu by sa mohlo povedať, že asi 75 percent obyvateľov je slovenského pôvodu.

Čo sa týka plánov slovenského zboru, tie sú skromné. Rád by sa zúčastnil na otvorení a prevádzkovaní obecného múzea, resp. oblastného domu, ale, žiaľ, nemá na to finančné možnosti. Takže zatiaľ ostáva iba pátranie po ďalších klenotoch na povalách, ale nie pre širšiu verejnosť.

ik

Stopy Slovákov a slovanskej kultúry v zemplínskej vinárskej obci Tállya

Cestou domov z Pálházy, zo Dňa Slovákov v Maďarsku, sme sa zastavili vo vinárskej dedine Tállya, aby sme ochutnali tokajský mok a aby sme sa prešli po obci, ktorá získala svoj názov po valónskych (francúzskych) osídlencoch v XIII. storočí, po vpáde Tatárov. Ide o francúzske slovo „taille” (rúbanisko). Predpokladá sa, že osídlenci pred sadením viníc vyklčovali húštinu v stráni.

Vystúpila som z autobusu na hlavnej ulici, pred starou budovou, na ktorej som uvidela pripevnenú tabuľu s textom: „Na pamiatku Františka Rákócziho II.”. Neskôr som sa dozvedela, že Tállya sa stala sídlom Rákócziovskej rodiny až po porážke povstania v rokoch 1703-1711. Okoloidúci ma oslovil a porozprával mi, že túto budovu darovali istému českému šľachticovi za jeho zásluhy v potlačení Rákócziho oslobodzovacieho boja. Jemu môže obec ďakovať, že v katolíckom kostole, ktorý stojí oproti budovy, sa nachádzajú obrazy dvoch českých svätcov.

Katolícky kostol je veľký, má na juhozápadnej stene gotické okná. Podľa toho si myslím, že chrám stavali v stredoveku. Vidieť, že viackrát ho prebudovali. Bočná loď má dnes barokové oblúky. Dveraje vyrobil „Mihály Crasznyik r. 1712” - oznamuje veriacim vrytý text na čelnom dreve. Obrazy dvoch svätcov sa nachádzajú na vedľajších oltároch. Vľavo je svätý Václav, české knieža z rodu Přemyslovcov, neskorší svätec a hlavný patrón Čiech. Na obraze Václav žne. Z legendy vieme, že on sám so svojimi pážatami zožal, vymlátil a mlel obilie na oltárnu sviatosť. Podobne sám oberal a lisoval hrozno na omšové víno. Nečudo teda, že sa stal aj v našej krajine ochrancom viníc. Oberačka sa začína každý rok na deň svätého Václava. Z opisu histórie kostola som sa dozvedela, že v Tállyi už 200 rokov v tento deň okrášľujú kostol strapcami hrozna a kvetmi.

V druhom vedľajšom oltári možno vidieť obraz sv. Jána Nepomuckého, jedného z patrónov Čiech. Mučeníka katolíckej cirkvi zavraždili, lebo odmietol porušiť spovedné tajomstvo. Jána Nepomuckého utopili, zhodili ho v Prahe do Vltavy z Karlovho mosta. Je patrónom pri prírodných pohromách a povodniach, ochraňuje lodiarov, vodných mlynárov, rybárov, baníkov, najmä soľných baní a dusiacich sa ľudí (vďaka spôsobu jeho smrti). Jeho vyobrazenie možno nájsť na mnohých miestach, predovšetkým na mostoch. Podľa legendy vltavskí rybári našli jeho telo po smrti s piatimi Kristovými ranami či písmenami latinského tacui (mlčal som). Preto ho často zobrazujú s biretom na hlave a piatimi hviezdami okolo nej. Nevyzradenie spovedného tajomstva je symbolizované prstom na ústach. Sv. Ján Nepomucký má vďaka jezuitským misiám dobré meno po celom svete, predovšetkým v Bavorsku. Je patrónom Čiech a Bavorska.

Webová stránka obce nespomína žiadneho českého majiteľa v oblasti Tállye. Zemplínske majetky Rákócziho, medzi nimi Tállyu, dostal princ Donald Leopold Trautson, komorník Jozefa I. Neskôr sa dostala obec do vlastníctva princa Ferdinanda Brenenheima, ktorý mal majetky aj v Bavorsku. Predpokladám, že kult českých svätcov v Tállyi pochádza teda nie od českých, ale od bavorských pánov zemplínskej oblasti.

Vedľa kostola je stará budova základnej školy, pred ktorou - ako skoro v každej dedine v Maďarsku - stojí pomník obetí 1. svetovej vojny. Podišla som bližšie, aby som prečítala mená zosnulých vojakov. Na veľké prekvapenie som zbadala kopu slovenských mien popri maďarských a asi valónskych priezviskách. Zo 131 zosnulých vojakov má 54 slovenské priezvisko. Z toho predpokladám, že 41% vojakov z Tállye v rokoch 1914 až 1918 bolo slovenského pôvodu. Na pomníku stojí táto veta: „Milovať vlasť sa naučte od nás!” Ich potomkovia v 2. svetovej vojne dokázali, že sa naučili: z tejto obce zomrelo na fronte 69 vojakov. Medzi nimi 21 slovenského pôvodu (30 %). Informácie som brala z dvoch menších kameňov, postavených za veľkým pamätníkom I. svetovej vojny. Na ukážku uvádzam pár slovenských priezvisk, v takom pravopise, ako to zaznamenali na kameňoch:

Biloveczki, Biszkup, Bucsák, Budi, Bisztriczki, Bányiczky, Bazsek, Cservák, Csajkovics, Dromovszky, Fercsák, Gribovszki, Henyecz, Hopotovszky, Hudák, Hupka, Jakubovics, Kalina, Kaplonszki, Kisely, Kolyonkovszky, Koreny, Kruzseczky, Kruzsely, Kuchta, Lesnyák, Mihálszki, Mlincsek, Motil, Novák, Oleár, Petroszki, Potvorszky, Sidlovics, Sivák, Sležák, Stahovics, Szemán, Szuhodovszky, Trestyánszky, Uhlyár, Valikovics, Vajtonovszky, Venglovecz, Viskovics.

Zase sa mi podarilo nájsť v „čistej maďarskej dedine” stopy Slovákov a slovanskej kultúry!

V Tállyi žili aj známe osobnosti. Tu tvoril, zomrel (1820) a je pochovaný Ján Lavotta, chýrny huslista, hudobný skladateľ, predstaviteľ tzv. štýlu verbunk. J. Lavotta sa narodil r. 1764 v obci Pusté Úľany, na území dnešného Slovenska, pri Galante.

Neznámy okoloidúci mi prezradil aj to, že obec má aj evanjelický kostol. Do jeho matriky roku 1802 zapísali krstenie ministra financií prvej nezávislej uhorskej vlády Lajosa Kossutha, ktorý sa narodil v susednom Monoku.

V kostole hlása mramorová pamätná tabuľa, že „Kostol, v ktorom v septembri r. 1802 krstili veľkého syna našej vlasti Lajosa Kossutha, bol vystavaný r. 1790, obnovili ho r. 1892 z dobrovoľných príspevkov pozbieraných po celej krajine a 19. septembra toho istého roku - na deň 90. narodenín Lajosa Kossutha - ho znovu vysvätili.”

Ildika Očovská

Študenti čabianskeho slovenského gymnázia vo „verejnej službe”

Na základe odporúčania Európskeho parlamentu a Rady (2006/962/EK) o celoživotnom vzdelávaní a rozvoji kľúčových kompetencií sa aj v Maďarsku zaviedla tzv. verejná služba, cieľom ktorej je rozvoj a posilnenie sociálnych a občianskych kompetencií. Táto služba sa stala povinnou zložkou pedagogických programov jednotlivých škôl. Ani Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe nie je v tomto smere výnimkou. A tak si ju študenti deviateho ročníka „odkrútili” v „hluchom týždni”, ktorý trvá od ukončenia školskej dochádzky po slávnostné ukončenie školského roka a rozdávanie vysvedčení. Na základe zmluvy o spoločnej realizácii verejnej služby, ktorú škola uzavrela s Čabianskou organizáciou Slovákov, pracovali v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Čo sa dá na takomto mieste robiť? Tak na to som bol zvedavý aj ja. Reku pozriem, čo robia naši študenti a či sa náhodou pri tejto práci nenudia. A veru nestačil som sa čudovať! Keď som ich navštívil, práve - upratovali hotelové izby, vysávali, prezliekali posteľnú bielizeň, žehlili, utierali prach, robili poriadok medzi knihami, časopismi, spomienkovými predmetmi, zametali, umývali okná, polievali kvety, vláčili nábytok, zbierali na dvore a v okolí domu ohorky od cigariet a iné odpadky, pracovali na recepcii, prijímali hovory, robili poslíčkov a ešte mnoho iných robôt, o ktorých som ani nevedel. Na nudu jednoducho nemali čas. Po ukončení „služby” Viktória Nagyová a Kamila Zolvánová vyspovedali svojich spolužiakov, triednu profesorku Ildiku Szabovú a riaditeľku Domu slovenskej kultúry Annu Ištvánovú, a napísali svoje postrehy. Tu sú:

Od tohto školského roku je povinná verejnoprospešná práca. Keď sme sa to dopočuli, všetci sme sa báli, ale čoskoro sme zistili, že zbytočne. Uspokojili sme sa, až keď sme sa dozvedeli, že ideme pracovať do Domu slovenskej kultúry, lebo toto miesto sme už poznali a mali sme radi aj ľudí, ktorí tu pracujú, a tak sme vedeli, že nám tu bude dobre. Väčšinou sme robili menšie práce, okrem prvého dňa, keď sme dávali pozor na škôlkarov. Rozdelili nás do dvojíc a takto sme upratovali ten „náš veľký slovenský dom”.

Mne sa tam veľmi páčilo a cítila som sa ako doma. Teta Anna a Hajnika nám každé ráno dali inštrukcie, čo a ako máme robiť. Bolo fajn, že každý deň sme dostali inú prácu a takto sme si vyskúšali všetky roboty. Aby to nebola len moja mienka, opýtala som sa aj ostatných. Tu sú ich postrehy:

Marcel: „Bola to veľmi úmorná práca, pritom osožná.”

Kornél: „Nemám rád domáce práce, ale tieto som si užíval.”

Luca a Barbi: „Veľmi sa nám páčilo upratovať izby, lebo sme videli spokojné tváre hostí.”

Márk: „Najviac sa mi páčilo vynášať stoličky, lebo som mohol ukázať dievčatám, aký som silný.”

Aida: „Veľa sme si pomáhali a spoznali sme vážnu prácu. Som hrdḠže sme mohli pracovať tam, kde ešte žije skutočná slovenská kultúra.”

Kamila: „Bolo super byť spolu, lebo tak sme sa lepšie spoznali.”

Opýtala som sa aj našej pani triednej učiteľky a tety Anny:

teta Ildika: „Pre mňa je veľmi dôležité, aby sme pracovali kolektívne a som hrdá, že si to moja trieda osvojila.”

teta Anna: „Podľa mňa urobili kus dobrej a osožnej práce a bolo pekné, že sa snažili neraz pomôcť aj sami od seba.”

Všetci sme sa cítili výborne a dúfame, že si to čo najskôr pôjdeme zopakovať.

By: „Princezná” Viktória (autorka) & „Pirát” Kamila (prekladateľka)

Pavol Žibrita