Predĺžený víkend

Už dávno sme nemali taký poriadne dlhý predĺžený víkend. Naposledy na Turíce, ale to nebolo ono. Pri takých vzácnych príležitostiach na jednej strane sa teším, lebo nemusím ísť do práce do smogovej Budapešti, na strane druhej, aj tak si musím svoju robotu urobiť, a keď je voľno, tak sa predtým a potom pracuje dvojnásobne.

Teraz nás čakajú až štyri dni voľna. Pokiaľ sa nechystáte do zahraničia, a prepásli ste last-last minute akciu pri Balatone, tak by som vám odporúčala zopár zaujímavých akcii z repertoáru Slovákov v Maďarsku. Slovenská samospráva v Čabasabady a spolok Za Čabasabady usporiadajú v dňoch 16.-18. augusta tradičné Jablkové dni. Podujatie sa uskutoční na námestí Beliczeyovcov a bude zároveň oslavou 295. výročia príchodu Slovákov na Dolnú zem a 20. výročia osamostatnenia obce. Ako aj v predbežnej správe sa môžete dočítať, obecná samospráva v Dunaeďháze zorganizujú 17. augusta Obecný deň. V ten istý deň v Lucine bude taktiež Obecný deň s pestrým kultúrnym a gastronomickým programom. V nedeľu 18. augusta v Moďoróši v rámci osláv ukončenia leta sa môžete zúčastniť na stretnutí národnostných dychoviek, kde vystúpi aj folklórny tanečný súbor Lipa z Budapešti. A vráťme sa na Dolnú zem, kde obecná a slovenská samospráva v Kétšoproni v spolupráci so spolkom na zachovávanie slovenských tradícií Horenka pripravila na pondelok 19. augusta folklórny festival. Program sa začne krojovaným sprievodom na čele s dychovkou a mažoretkami z Čorvášu a pokračuje vystúpením folklórnych skupín z bližšieho a vzdialenejšieho okolia. Organizácia komlóšskych Slovákov, Slovenské regionálne kultúrne centrum a slovenská samospráva na 19. augusta zorganizuje už tradičný gastronomický deň na nádvorí slovenskej školy. A samozrejme, 20. augusta očakávame veľkolepé programy a ohňostroj v Budapešti, a skoro vo všetkých mestách Maďarska.

Tomu sa hovorí aktívne oddychovanie! (Nič nie je namáhavejšie, ako oddychovanie.)

Ivett Horváthová Körtvélyesi

Obecný deň v rodinnej atmosfére

V prvú augustovú sobotu som mala možnosť sa zúčastniť na obecnom dni, ktorý sa niesol v rodinnej atmosfére, no nie kvôli počtu účastníkov, ale vďaka programom a účastníkom.

Obecné dni usporadúvajú v Alkári už niekoľko rokov spoločne miestna slovenská a obecná samospráva. Pred deviatimi rokmi sa rozhodli rozšíriť program o súťaž vo varení zemiakového paprikáša. „Hľadali sme také jedlo, ktoré sa dá jednoducho pripraviť a k čomu máme všetky prísady nablízko,“ vysvetľovala mi pôvod súťaže predsedníčka slovenského voleného zboru Judita Kasalová Szabadová a dodala, že zemiaky a klobásu zabezpečí obecný úrad a ostatné prísady si prinesú súťažiaci. Súťažilo deväť družstiev a v každom bol aspoň jeden Alkárčan. Je to zaujímavé preto, lebo Alkár je dnes turistickou obcou, ktorej obyvatelia nie sú vo veľkom počte, ale staré domy kúpili turisti, ktorí tu strávia niekedy aj väčšiu časť roka. Mala som možnosť ochutnať všetky súťažné jedlá a musím sa priznať, že som netušila, že toto jednoduché jedlo sa dá pripraviť na toľko spôsobov. Ako členka poroty som nemala ľahkú úlohu ani ja, ani miestny matematikár (tiež „prisťahovalec“ z Dolnej zeme) Imrich Antal, ani Milan Majoroš, starosta družobnej obce Gemerská Panica, kam sa počas výmeny obyvateľstva presťahovalo 300 Alkárčanov. Napokon sme sa rozhodli, že najlepší paprikáš navaril miestny Peter Juhász a družstvo Tamása Bényeiho. Na druhom mieste sa umiestnilo družstvo Dóra a tretie miesto získali kuchári z Kecskemétu. Museli sme udeliť aj mimoriadnu cenu: mladým z Martfű za kotlíkový zemiakový paprikáš s nokedľami a za šlambuc, teda grenadír prepečený v kotli - chutné jedlo, ktoré výborne pripravili kuchári z Hajdúnánásu.

Program bol pestrý, tvorili ho futbalové zápasy, súťaž v kreslení na asfalt a remeselnícke dielne pre deti, ochutnávka jedál z húb - perkeltov a paprikášov a miestnej špeciality - sirovníka. Koláč sa pripravuje z kysnutého cesta. Jednu vrstvu posypú makom alebo orechmi a tvarohom. Hostia i miestni obyvatelia prejavili obrovský záujem o tento jednoduchý, ale chutný koláč.

Minulý rok program obecného dňa spestrili aj o národnostný deň a stretnutie obcí, v ktorých názve sa nachádza Imre, nakoľko aj Alkár je po maďarsky Mátraszentimre. Tento rok zase účinkujúci vystúpili bez nároku na honorár. Ženský spevokol z Maglódu sprevádzal futbalové mužstvo, lebo pred podujatím sa skontaktovali s organizátormi, žeby radi ukázali, čo všetko vedia. Okrem slovenských a maďarských ľudových piesní zaspievali aj moderné piesne a skladby z kabaretov. Medzi tanečníkmi folklórneho súboru Lipa v Budapešti tancuje aj mladá Alkárčanka, ktorej rodičia vzali na seba starosť o tanečníkov. Hľadisko bolo kvôli horúčavám prázdne, lebo ľudia sledovali program z chládku, no vždy sa naplnilo počas jednotlivých folklórnych vystúpení.

Nuž, isté je, že v onen deň mi bolo teplo nielen pre horúčavu, ale aj vďaka výbornému programu, počas ktorého som si neuvedomila, ako rýchle čas ubehol a už sa deň končil. Ako ináč: spoločným tancom, ale už na populárne melódie.

Eva Patayová Fábiánová

Dni byliniek v Novej Hute

V poradí VII. ročník Dní byliniek, ktoré sa tohto roku uskutočnili v tretí júlový víkend, prilákali do domu známeho bylinkára Juraja Szabóa v Novej Hute množstvo návštevníkov. Podujatie otvoril starosta obce Flórián Jámbor a známa televízna osobnosť Zsuzsa Kertészová, ktorá navodila svojím ľahkým, vtipným moderovaním dobrú náladu.

Sériu prednášok odštartoval domáci pán, mimochodom jeden z informátorov vlani uverejnenej publikácie Márie Žilákovej Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku. J. Szabó sa potešil hojnému počtu prítomných a vyjadril hrdosť na svojich potomkov, ktorí kráčajú v jeho šľapajach na poli bylinkového liečenia. Jeho dcéra Zsuzsa Lopes-Szabóová predstavila svoju nedávno uverejnenú knihu (ktorú neskôr aj dedikovala) a rozprávala o vnútornej i vonkajšej ceste, ktorá ju zaviedla k láske k bylinkám. Zasvätila prítomných aj do tajomstva, že v bazovom strome žijú víly a predtým, ako ho vytneme, treba nahlas spievať, aby mali čas utiecť.

V ďalšom programe vystúpili predseda Asociácie maďarských prírodných liečiteľov István Taraczközi s prednáškou o liečivej strave, Erzsébet Schäfferová rozprávala o "zázraku v nás", gazda Bálint predstavil prítomným rôzne koreniny a bylinky, lekárka a prírodná liečiteľka Ágnes Nagyová porozprávala obecenstvu o protistresovej a šťastie prinášajúcej povahe pohybu a zakladateľ sirotinca v Deve (Rumunsko) Csaba Böjte prednášal o svojej viere vkladanej do detí.

Návštevníci si popri zaujímavých prednáškach mohli prezrieť Gyuri báčiho slávnu bylinkovú záhradu a zúčastniť sa na súťaži v rozoznávaní byliniek.

Organizátori podujatia sa netaja svojou radosťou, že z roka na rok rastie záujem o Dni byliniek a už sa tešia na starých i nových hostí, ktorí si o rok nájdu cestu do Novej Huty.

gyorgytea.hu - zp

Socha Ečerskej svadby na hlavnom námestí

Centrum Ečeru zdobí nová socha, ktorá sa zrodila vďaka iniciatíve samosprávy obce. Socha znázorňuje tancujúci pár odetý v tradičných krojoch. Občania ju postavili ako pamiatku slovenského kultúrneho dedičstva svojej obce. Sochu odhalili v rámci miestnych májových kultúrnych podujatí, na ktorých starosta obce Zsolt Gál hovoril o symbolike tejto sochy: „Keď ktokoľvek spomenie názov našej obce, každému hneď príde na myseľ ečerská svadba. Táto tradícia nás preslávila, a preto sme jej odhalili tento pomník. Tancujúci pár symbolizuje všetko, čo musíme zachovať pre budúce generácie - je to naša povinnosť. Toto dielo symbolizuje súdržnosť našej obce a silu jej obyvateľov. Želám si, aby toto dielo tešilo každého z nás i všetkých návštevníkov obce. Nech vysiela do sveta správu o nás a o našich hodnotách!“

Predseda Slovenskej samosprávy Ečeru Ondrej Csaba Aszódi priblížil históriu svadobnej tradície: „Takmer každý obyvateľ našej dediny má niečo spoločné s týmto zvykom, veď v každom dome je aspoň jeden ečerský kroj, skoro každý z nás sa už zúčastnil na tradičnej ečerskej svadbe, alebo si zatancoval pár krokov zo známej choreografie, ktorú už vyše sedemdesiat rokov zachováva ečerský tanečný súbor.“ Pripomenul, že na pozvanie Antala Grassalkovicha prišli do obce v 18. storočí slovenskí osadníci, aby po tureckej okupácii zaľudnili spustnutú dedinu. Dôkazom prekvitajúceho spoločenského života nového kolektívu je poznámka v tzv. Historia Domuse ečerského kostola z roku 1760. Vikár v nej karhá svojich veriacich, lebo na svadbách oslavujú príliš veľkolepo a bujaro. Vydal pokyn, že svadby a krstné hostiny sa v budúcnosti môžu konať len s jeho povolením. O sto rokov neskôr Károly Galgóczy vo svojej cestopisnej knihe píše, že v tejto slovenskej dedine pri Pešti žijú usilovní a pracovití ľudia, avšak ekonomický vývoj obce brzdia priam prepychové drahé šaty jeho obyvateľov. To dokazuje, že bohaté ečerské kroje boli veľmi nápadné pre návštevníkov už aj v tých časoch.

Len niekoľko mesiacov po ukončení druhej svetovej vojny v roku 1945 založili obyvatelia ľudový tanečný súbor - niekoľkí z jeho zakladateľov sa osobne zúčastnili aj na odhalení sochy. V roku 1947 navštívil obec priateľ ečerského učiteľa spevu István Volly, ktorý bol zberateľom ľudových piesní. Počas tejto návštevy sa stal svedkom miestnej svadby. Výskumník si hneď všimol parádny svadobný pochod a po niekoľkých týždňoch sa vrátil naspäť v spoločnosti známeho choreografa Miklósa Rábaiho, s ktorým nakrútili jednu takúto svadbu. Film sa stal základom choreografie, ktorú nacvičil a preslávil vo svete maďarský štátny folklórny súbor pod názvom Ečerská svadba. Žiaľ, vo verejnosti je len málo známy fakt, že toto hungarikum má slovenské korene.

„Touto sochou dávame úctu našim predkom, od ktorých obyvatelia dediny zdedili svoju kultúru, ktorí deň čo deň chodievali po uliciach v tomto krásnom ľudovom kroji a zároveň si ňou uctíme všetkých ľudových tanečníkov, ktorí obohatili kultúru našej obce,“ dokončil svoj príhovor Ondrej Csaba Aszódi.

Slávnosť uzavrelo vystúpenie tanečného súboru, na ktorom sa zúčastnili všetky vekové kategórie od malých škôlkarov až po dôchodcov.

Ondrej Csaba Aszódi - zp

Príbeh o tábore, kde hľadali zlato a našli ho v srdciach

V lete sú pre deti atraktívne tábory. V budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore organizujú už dlhé roky ekumenické biblické tábory pre žiakov budapeštianskej školy. Minulý rok sa k nim pridali aj deti zo Sarvaša a v tomto roku s radosťou prijali pozvanie do Sazdíc. Pre viaceré deti bolo už dejisko známe, nakoľko aj minulý rok strávili na Slovensku týždeň, ale organizátorka, zborová farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová spolu so sazdickými veriacimi a miestnou duchovnou Hanou Peničkovou zo Šiah (do Sazdicíc iba dochádza) pripravili pre účastníkov tábora bohatý program.

Ako nás informovala H. Gulácsiová Fabuľová, pätnásť žiakov bolo ubytovaných v misijno-rekreačnom centre v budove bývalej fary. Fara je veľmi dobre zariadená, má spoločenskú miestnosť, kde sa deti stravovali a mali tam aj pobožnosti. Táborníci navštívili aj starodávny rímskokatolícky kostol. Neveľký kostolík postavili v ranogotickom slohu okolo roku 1330 ako jednoloďovú stavbu s kvadratickým presbytériom, ku ktorému sa zo severnej strany pripája sakristia. Staviteľom bol niektorý z členov významného šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov. Niekedy v 70. rokoch 14. storočia prišiel vyzdobiť interiér stavby taliansky umelec výnimočných kvalít, no svoju prácu nedokončil. Po neskoršom zatretí objavili fresky až koncom 19. storočia. Koncom 15. storočia bol objekt upravený v neskorogotickom štýle. Okolo roku 1700 bol kostolík zbarokizovaný a dostal aj nové oltáre. V roku 1932 stavbu opravili, pričom pred západné priečelie pribudla murovaná predsieň. Kostol obnovovali aj v rokoch 1988-93. V posledných rokoch boli reštaurované fresky a plánuje sa archeologický a architektonický výskum.

„Hoci minulý rok sa do našich programov zapojili aj miestne deti, v tomto roku sa nemohli, lebo boli v tábore. Ale v tomto roku sme mali viacej mladších účastníkov, dokonca aj dvoch škôlkarov, takže sme sa nenudili,“ povedala s úsmevom farárka. Každý deň mali po raňajkách pobožnosti, na ktorých hovorili o Ježišových rečiach na vrchu. Na konci tábora, v rámci zborového dňa, porozprávali o nich aj sazdickým veriacim. Okrem toho sa naučili mnoho nových náboženských piesní. „Viedli sme zaujímavé rozhovory o tom, kto je blahoslavený. Starší odpovedali, že blahoslavenosť súvisí s bohatstvom, a po týždni sme zistili, že nejde o materiálne bohatstvo, ale o duševné. Dúfam, že zasiate zrnká zaleje dážď a dozreje z nich ovocie,“ povedala farárka.

Okrem pobožností a nácviku náboženských piesní však ponúkali účastníkom tábora aj iné aktivity. Deti sa mohli vyšantiť na neďalekom ihrisku, zobrali ich aj do Dudiniec na kúpalisko.

Navštívili dve múzeá, pamätnú izbu Franza Schuberta v Želiezovciach a súkromné vojenské historické múzeum v Pohronskom Ruskove. Pamätná izba Franza Schuberta bola verejnosti sprístupnená v roku 1978. Je umiestená v tzv. Sovom zámočku, kde svetoznámy hudobný skladateľ pôsobil v rodine Eszterházyovcov ako učiteľ hudby počas svojich dvoch pobytov v rokoch 1818 a 1824. Expozícia pomocou dokumentov a dobového nábytku zaznamenáva pôsobenie skladateľa v tomto mestečku.

Súkromné vojenské historické múzeum v Želiezovciach vlastní Laco Žákovič, ktorý je dlhé roky zanieteným zberateľom militárií z obdobia 2. svetovej vojny. Expozíciu netvorí len výstroj a zbrane armád bojujúcich v tejto vojne, ale aj veľa vlastnoručne vykopaných militárií, dokonca i spadnutých vojenských lietadiel, za čím je náročná práca nielen v poli, ale i v archívoch a rozhovoroch s pamätníkmi. Vystavené vojenské predmety zaujali hlavne chlapcov.

Pri katolíckom kostole sa nachádza prekrásne zriadený pamätný dom, ktorý si pozreli aj účastníci ekumenického biblického tábora. Na záver pani farárka zhodnotila tábor spomienkou na minulý rok, keď boli v Sazdiciach žiaci, ktorí si pamätali z rozhovorov, že v okolí obce nachádzali miestni obyvatelia zlato. Chceli ho ísť hľadať, ale potom si uvedomili, že zlato je ukryté v ich srdciach a je ním Ježišova láska.

(ef)

Peštiansky Perkelt Gregora Martina Papucseka
Komunikačná kanikula

Slovenčina síce používa slovo kanikula zriedkavejšie, ale pozná a uznáva ho na označenie obdobia horúcich dní (predstavte si, že Martin Kukučín používal toto slovo s obľubou). „Chytiť kanikulu“ má zasa na niektorých miestach v hovorovej reči význam: podľahnúť hystérii, mykať sa od jedu, zúrivosti. Kanikula má na politiku zväčša presne takýto vplyv: zdravú súdnosť strácajú podaktorí aktéri, hoci nie z prvej línie, veď v horúčavách hovoria hovorcovia.

Po oznámení najvyššieho možného trestu pre páchateľov série vrážd Rómov z rokov 2008-2009 napríklad pozornému hovorcovi vládnej strany neušlo, že v rokoch 2008-2009 vládlo duo Gyurcsány-Bajnai, čiže si treba položiť otázku: prečo sa stali rasistické útoky a vraždy práve v tomto období? A kto mal na nich záujem? To sú, samozrejme, len básnické otázky, jasne z nich vyplýva, že na vine je vtedajšia aktuálna vláda. Ajaj! Naivný hovorca zablúdil na nebezpečný terén, pretože zopár krutých vrážd sa stalo aj v posledných troch rokoch, niekedy nechýbal ani rasistický motív, no a môže to teraz vytiahnuť opozícia. Hoci to zatiaľ neurobila. Buď je totálne nemožná, alebo jej to je trápne.

Komunikačná „kanikula“ pokračovala osvedčenou metódou vo svete médií. Vládna strana si vybrala za terč šéfa (fínskej) mediálnej skupiny Sanoma v Maďarsku: vraj na stretnutí s ďalšími kolegami navrhol pred voľbami očierňovať súčasnú vládu. To tvrdil internetový portál vláde veľmi blízkeho denníka, a na toto tvrdenie reagovali potom vládni hovorcovia, že fuj, toto sa nerobí, médiá by nemali takto otvorene vyzývať na komplot proti vláde. Čo na tom, že „ugrofínsky“ mediálny mogul dementoval už prvotnú informáciu z vláde blízkeho denníka? Šéf maďarskej Sanomy je blízky priateľ Gyurcsánya a Bajnaiho a onoho času bol aj „KISZ-titkár“, čiže je všetko jasné.

Bola tu ešte jedna správa (budú aj ďalšie, končí iba meteorologická kanikula), ktorá pasuje do tejto línie. Vládne médiá našli človeka, ktorý videl Bajnaiho, ešte ako šéfa firmy, ktorá bola zodpovedná za krach veľkých hydinární, chodil po dvore a zdalo sa, že firmu riadi, a je teda zodpovedný za schudobnenie stovák chovateľov husí a inej operenej zveri. Tento svedok dostal väčší priestor vo verejnoprávnych médiách, ako ktorýkoľvek opoziční, nebodaj ľavicový politik. (Práve, keď píšem tento príspevok, počúvam z verejnoprávneho rádia, že Gyurcsányova a Bajnaiho vláda vedome tlačila národ do devízových dlžôb, lebo stála na strane bánk.)

No a v týchto letných horúčavách navštívil kolegu v nemocnici jeho šéf. Pýta sa ho, ako môže vydržať pod paplónom v tejto kanikule. Pacient na to: Celkom dobre, našťastie mám často zimnicu...

Balatonská Modrá stuha

Koncom júla usporiadali na Balatone už 45. ročník najstarších a najdlhších jazerných pretekov plachetníc v Európe Modrá stuha. Tohtoročná trasa pretekov pre mnohých spojená s osobou ich viacnásobného víťaza, nebohého maďarského Buda Spencera - Istvána Bujtora, viedla po trase Balatonfüred - Balatonkenese - Tihany - Keszthely - Balatonfüred a merala 160 kilometrov. Na palube približne 600 lodí si zmeralo sily takmer 3000 pretekárov. Najrýchlejšej posádke sa podarilo absolvovať trať za niečo vyše pol dňa, posledné lode, ktoré nemali také šťastie na vietor, sa doplavili ďaleko po dvojdňovom limite a boli diskvalifikované. Modrá stuha je však pre väčšinu účastníkov skôr zábava, zážitok, skvelý spôsob odreagovania sa ako preteky, a preto rozhodne nesmútili ani posádky takmer 200 lodí, ktoré strávili na hladine maďarského mora viac ako tých meraných 48 hodín. Vymenovanie víťazov rôznych kategórií by nemalo zmysel, záujemcovia si ich nájdu na internete, schlaďme sa radšej pohľadom na fotografie z podujatia, ktoré nám zaslal jeden zo šťastných účastníkov pretekov.

Zlatko Papuček

Čitatelia nám píšu
Návšteva Dolnopeťančanov v Malej Náne

Vďaka nášmu úspešnému konkurzu sme mohli navštíviť ďalšiu Slovákmi obývanú obec v Maďarsku. Tento raz sme zavítali do Hevešskej župy, do Malej Nány, kde sme strávili fantastický deň. O obsažnú náplň nášho dňa sa postarala predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Gizela Csehová.

Náš program sa začal prehliadkou oblastného domu, kde sme našli mnoho podobných náradí a úžitkových predmetov, aké máme aj u nás. Viacerí účastníci výletu sa rozpomínali na svoju mladosť, ožili staré príbehy v slovenčine a maďarčine, o ktoré sa s nami podelili.

Program pokračoval na malonáňanskom hrade, samozrejme spolu s Gizikou a členkami miestneho pávieho krúžku. S radosťou sme si pozreli aj 3D kino, kde sme pomocou kronoskopov videli, ako sa žilo voľakedy na hrade. Naši noví priatelia sa o nás starali tak, ako keby sme sa poznali už viac ako sto rokov.

Po obede sme si pozreli budovu slovenskej samosprávy, ktorej steny zdobia výšivky členiek pávieho krúžku a slovenského voleného zboru. Počas rozhovorov sme zistili, že aj oni sa úspešne uchádzajú o rôzne granty, vďaka ktorým krášlia svoje okolie. Nevynechali sme ani návštevu kostola a cintorína, kde odpočíva aj známy slovenský malonáňanský aktivista Michal Hliva.

Pri rozlúčke nám bolo clivo, preto sme sa rozhodli, že ich pozveme k nám do Dolných Petian, aby sme sa mohli aj my popýšiť svojou obcou.

Cestou domov sme si pozreli najstarší a najmenší ešte fungujúci barokový kostol v Tarnaszentmárii. Odtiaľ sme sa vybrali do Parádóhuty, k prameňu Klarisa, kde sme si načerpali minerálnu vodu. S radosťou spomíname na náš krásny výlet a pevne veríme, že čoskoro sa dostaneme do ďalšej Slovákmi obývanej obce.

Alžbeta Radičová (ef)
predsedníčka Slovenskej samosprávy v Dolných Peťanoch

Mladosť na Komlóši
Krásny program, výborná zábava

Komlóšania sa nemôžu sťažovať, lebo v poslednej dobe sa konali v meste zaujímavé kultúrne akcie. Po úspešnom vystúpení mandolínovej skupiny Tremolo k nám zavítal folklórny súbor Mladosť zo Slovenska. Koncom júla sa zúčastnili na folklórnom festivale v Srbsku a s radosťou sa zastavili aj na Komlóši, aby potešili našich divákov svojím programom. Ich vystúpenie zabezpečila Slovenská národnostná samospráva, Slovenské regionálne kultúrne centrum a Organizácia komlóšskych Slovákov.

Univerzitný folklórny súbor Mladosť bol založený v roku 1971 v Banskej Bystrici. Zastrešuje štyri zložky, a to dievčenskú spevácku skupinu, mužskú spevácku skupinu, ľudovú hudbu a tanečný súbor. Počas uplynulých 50 rokov zožala Mladosť mnoho úspechov na Slovensku i v zahraničí. Umeleckým vedúcim súboru je Martin Urban. Na dolnozemský zájazd si pripravili zmes choreografií, hudby a piesní z celovečerného jubilejného programu „50 rokov Mladosti.” Ich vystúpenie ocenilo komlóšske obecenstvo veľkým potleskom. Na pozvanie organizátorov prišli aj záujemcovia z Veľkého Bánhedešu, Pitvarošu a Čabasabadi. Vynikajúci program Mladosti sledovalo takmer dvesto divákov, ktorí strávili príjemný večer v znamení slovenského folklóru.

Marianna Bajczerová

Rektor UK odovzdal osvedčenia absolvoventom kurzu Letnej univerzity slovenčiny

Rektor Univerzity Komenského Karol Mičieta odovzdal vo štvrtok 26. júla 2013 v Modre-Harmónii po trojtýždňovom vzdelávaní absolventom Letnej univerzity slovenčiny osvedčenia o absolvovaní kurzu. Na Letnej univerzite sa zúčastnilo rekordných 76 študentov zo 17 krajín. Najväčšie zastúpenie na 23. ročníku mali Srbsko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko, no prišli aj študenti z USA, Kanady, Brazílie či Filipín.

K prítomným sa prihovoril aj predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík. Ocenil záujem účastníkov kurzu o štúdium slovenského jazyka. Pripomenul významné výročia, ktoré sú pre Slovákov na celom svete výnimočné. Výročia, ktoré v rôznych dejinných úsekoch pozitívne vplývali na historickú i súčasnú zomknutosť a identitu Slovákov: či už ide o 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na územie, súčasťou ktorého je naša vlasť, 170. výročie uzákonenia štúrovskej spisovnej slovenčiny, ktorú si vo vienku slovenskosti chránime a zveľaďujeme dodnes, 150. výročie vzniku Matice slovenskej, zohrávajúcej v historických zlomoch Slovákov pozíciu ochrankyne slovenských práv a významnej šíriteľky kultúry a duchovna, ako aj 20. výročie štátnej samostatnosti Slovenska. Doterajší dvadsaťročný vývoj Slovenskej republiky potvrdzujúci životaschopnosť nášho národa a schopnosť všetkých Slovákov naprieč kontinentmi dôstojne a so cťou obhajovať svoje miesto v spoločenstve najvyspelejších národov, ako aj svoju svojskosť a osobitosti, ktorými my, Slováci, prispievame do svetovej pokladnice rozmanitosti kultúr, tradícií, duchovna a intelektuálnych hodnôt.

Slávnostné ukončenie Letnej univerzity slovenského jazyka a kultúry 2013 sa potom nieslo v znamení kultúrneho programu, ktorý prezentovali na pódiu auly vzdelávacieho strediska UK absolventi letnej študentskej univerzity na spôsob zábavných scénok.

uszz.sk

Príbeh stretávky v Martine

Ako krajan v zahraničí (v Maďarsku) som sa zúčastnil na trojtýždňovom kurze slovenského jazyka a literatúry v Modre - Harmónii. Keď som sa dozvedel, že trojdňová exkurzia bude na stredné Slovensko, začal som zisťovať detailný program nášho výletu. Hlavne to, kde budeme ubytovaní. Vysvitlo, že Martin bude naším centrom na dve noci. Štyri kilometre od Martina leží dedina Žabokreky, kde doteraz býva môj kamarát z minulosti. Poznám ho z rokov 2004-2006, kedy pracoval na mestskom úrade v Martine, kde zlepšoval vzťahy partnerských miest. Dvakrát za sebou som bol na turistike v Martine a pochodil som Veľkú a Malú Fatru. Sídlo Matice slovenskej a Békešská Čaba, odkiaľ pochádzam, sú partnerské mestá. V roku 2006 bol Ivan u nás na klobásovom festivale. Ešte pred trojdňovou exkurziou som mu napísal, že by bolo dobré znova sa zísť po siedmich rokoch. Všetko dopadlo výborne a vo štvrtok večer sme sa mohli stretnúť. Témou rozhovoru boli najdôležitejšie udalosti nášho života. Ako muži sme si pohovorili aj o ženách, politike, ekonomike. Ivan mi porozprával, že KIA Slovakia zabezpečuje zamestnanie pre viac ako 4000 Slovákov hlavne zo stredného Slovenska. On tam pracuje ako administratívny pracovník. Pri našej kamarátskej debate sme hovorili aj o zamestnanosti, lebo to ma zaujímalo. Ivo mi zdôrazňoval dôležitosť závodu v Tepličke nad Váhom. Dozvedel som sa, že v minulom roku bola priemerná hrubá mzda na Slovensku 805 eur. Ako dopisovateľa Ľudových novín ma zaujalo aj zamestnanie Ivanovej priateľky. Je šéfredaktorkou v jednom časopise v Martine. Neskôr mi „tlmočil”, že jeho priateľka by rada napísala článok o našom kurze slovenského jazyka a kultúry v Modre - Harmónii. Poslal som im fotky a možno, že pošlem aj túto slohovú prácu.

Keď som prišiel do internátu lekárskej fakulty, priateľka mi povedala, že vyzerám tak, akoby ma vymenili. Aj ona si na mne všimla, že som sa cítil výborne. Stretnutie bolo pre mňa duchovne veľmi cenné.

Pavle Kunovac napísal svoj príspevok v rámci 23. ročníka Letnej univerzity slovenského jazyka a kultúry

Štyridsať rokov za katedrou... a mimo nej
Na slovíčko s učiteľkou na dôchodku Annou Ištvánovou Račkovou zo Slovenského Komlóša

Učiteľka na dôchodku Anna Ištvánová Račková s výnimkou štyroch rokov gymnázia, ktoré absolvovala v Békešskej Čabe a štyroch rokov na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, celý svoj život prežila v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši. Pred štyridsiatimi rokmi, v júni 1973, prevzala učiteľský diplom a v septembri začala vyučovať vo svojej bývalej škole. Patrí medzi pedagógov, ktorí boli odchovancami národnostného školského systému po vojne a ktorí si znalosť slovenského jazyka a vzťah k slovenskej kultúre priniesli ešte z domu. Počas viac než štyridsaťročnej pedagogickej dráhe prešli jej rukami stovky detí. Vštepovala im, a najmenším podnes vštepuje, lásku k slovenskému jazyku a kultúre. Učila ich prvé slovenské slová, držala ich za rúčky a ukázala im základné kroky ľudového tanca, ktorý sa po ôsmich rokoch stal ich prirodzeným živlom. Je aktívnou a uznávanou členkou slovenskej komunity svojho mesta. Návštevníci sa s ňou môžu stretnúť ako so sprievodkyňou slovenských národopisných zbierok. Požiadala som ju, aby sme si spoločne zaspomínali na viac než štyri desaťročia strávené za katedrou, ale aj mimo nej.

- Pamätáš sa na deň, keď si ako šesťročné dievčatko zo sálaša prvýkrát vstúpila do školy?

- Musím sa priznať, že je veľmi málo udalostí, na ktoré sa pamätám z tohto obdobia. Len staré obrázky mi pomôžu spomenúť si na prvú triedu, kde nás fotografovali vtedy ešte na veľmi prašnom dvore. V prvej triede nás bolo osemnásť žiakov. Veľmi dobre sa pamätám na svoje učiteľky, predovšetkým na Alžbetu Szokolayovú, ktorá bola mojou prvou učiteľkou, a potom, keď som sa dostala do učiteľského zboru, mojou kolegyňou. Keď som pred tromi rokmi odchádzala do dôchodku, mala som možnosť pozvať ju na svoju rozlúčkovú slávnosť. Jej postoj k životu, otvorenosť vplývali na mňa, ale už ako na dospelého človeka, učiteľku. Vlastne na každého učiteľa zo základnej školy mám dobré spomienky, či už z vyučovacích hodín, alebo z výletov.

- Aký pocit bol pre teba vrátiť sa do školy, ktorú si predtým navštevovala, a ako ťa prijali tvoji bývalí učitelia? Kto z nich mal na teba najväčší vplyv, či už z osobného, alebo profesionálneho hľadiska?

- Keď som sa stala členkou učiteľského zboru, dostala som sa do družiny a o pol roka som už bola triednou učiteľkou na nižšom stupni. Riaditeľom bol vtedy Matej Lugoši. V škole, v pedagogickom zbore i medzi deťmi, som sa cítila veľmi dobre, veď do svojho odchodu do dôchodku som 37 rokov pracovala na jednom mieste. Behom rokov sa pomaly menila, obnovovala sa aj školská budova, a zmenil sa aj učiteľský zbor, ale tá priateľská, rodinná atmosféra, ktorá dáva človeku silu kráčať ďalej, tá sa na mojom pracovisku, v našej škole, dodnes udržiava. Veľký vplyv mala na mňa moja triedna učiteľka na čabianskom gymnáziu Judita Rakoncaiová Réthyová. Jej vyučovací štýl, metodické vedenie hodiny a jej temperamentná osobnosť na každej hodine zapôsobili na žiakov tak, že sme neustále, každú sekundu dávali pozor. Keď som potom nastúpila do práce ako učiteľka, vždy som sa snažila vyučovať tak, aby hodina nebola pre žiakov nudná, aby si deti osvojili učivo už na hodine. Najprv som vyučovala ruštinu a neskôr, až do odchodu do dôchodku, slovenčinu. Tak cítim, že som učila s radosťou, a keď sa mi niečo nepodarilo, na druhý deň som začala znovu. S kolegyňami sme vždy vymýšľali, akými metódami a s ktorými pomôckami vyučovať, aby si žiaci čoraz ľahšie osvojovali učivo. V posledných rokoch, keď sa objavili nové elektronické učebné pomôcky a vyučovacie programy na počítače, všeličo sa dalo využívať aj na hodinách slovenčiny. Práca na vyučovacej hodine znamenala pre mňa každý deň vždy novú výzvu.

- Vždy si bola typickým slovenským učiteľom v tom zmysle, že okrem vyučovania si bola aktívna aj mimo školských hodín. Dokonca aj mimo školy, veď niekoľko rokov si viedla tanečný súbor Komlóš. Ako si sa dostala k ľudovému tancu ako učiteľka slovenčiny, ruštiny a zemepisu?

- Verím, že osud bol ku mne dobrý, lebo mi dovolil, aby som pracovala doma na základnej škole, kde okrem vyučovania sme vždy dbali aj o zachovávanie komlóšskych tradícií. Naše deti aj v súčasnosti vychovávame v tomto duchu. Mňa zaujímali predovšetkým komlóšske tance, detské hry, piesne a národopis. Spomínam si na svoju druhú učiteľku a kolegyňu, na Annu Medovarskú, ktorá nás za mladi, ako nové kolegyne, zapojila do kultúrnej práce. So svojimi bohatými vedomosťami a s veľkou oddanosťou, skoro nebadane nám vštepovala lásku ku spevu, tancu a k tradíciám. V tanečnom súbore, ktorý pôsobil v osvetovom stredisku, som najprv tancovala, a neskôr som niekoľko rokov bola aj vedúcou súboru.

- Mama ti pomáhala nielen pri výchove dcéry a vedení domácnosti, ale napríklad aj šitím krojov pre tanečníkov. Ako sa pozerala na tvoj profesionálny život rodina? Nezazlievala ti, že ju kvôli nemu zanedbávaš?

- V mojom živote boli najaktívnejšie pravdepodobne osemdesiate roky. Vtedy som sa vydala, vyučovala som v škole, viedla som súbor a vtedy sa nám narodila aj dcérka Anička. Pravda je taká, že po celý život vždy tesne pri mne stáli moja mama a manžel. Niekedy sa aj oni „museli“ zapojiť do kultúrnej práce, aby mi pomohli: mama šila kroje a manžel napríklad nakrúcal film o súbore. Dnes im vyjadrujem vďaku, lebo viem, že som s nimi bola veľmi šťastná. So súborom sme vystupovali v slovenských dedinách po Maďarsku, ale aj na medzinárodnom folklórnom festivale v Detve. S radosťou sledujem, že z našej školy aj dnes vychádzajú deti, ktoré si obľúbili nielen slovenský jazyk, ale aj kultúru, v ktorej pokračujú, zachovávajú ju a aj obnovujú, rozvíjajú.

- Odchodom staršej generácie sa pomaly vytráca slovenčina z rodín, ale aj z ulíc Komlóša. Zmenil sa aj svet okolo nás. Ako to zvládaš s terajšími deťmi a čo by si si želala do budúcnosti?

- Myslím si, že štyri desaťročia dávajú človeku možnosť na to, aby všeličo vyskúšal aj mimo učiteľskej práce. V sedemdesiatych rokoch si komlóšska mládež založila mládežnícky klub Viktora Haru, ktorého som bola vedúcou a v škole som viedla pioniersku skupinu. Koncom 80. rokov, počas funkčného obdobia riaditeľa Jána Majoroša a Anny Lehoczkej, som bola zástupkyňou riaditeľa. Neskôr som sa stala aktívnou členkou speváckeho zboru Rozmarín. Keď Komlóšska slovenská samospráva založila nadáciu Za komlóšskych Slovákov, istý čas som bola predsedníčkou jej kuratória. V súčasnosti často sprevádzam návštevníkov po komlóšskych múzeách a ešte stále aktívne pracujem v školskom detskom súbore Harmónia. S radosťou pracujem s malými deťmi, lebo sú schopné naučiť sa všetko, čo im učiteľka predloží, či je to už slovenčina, matematika, alebo iné, napríklad kultúra, hry a tance. Neviem, ako to bude o niekoľko rokov na Komlóši na národnostnom poli, kto bude rozprávať po slovensky... To však viem a vidím, že aj v tomto roku sme mali ôsmakov, ktorí ovládajú slovenčinu a aktívne sa zapájajú do kultúrno-vzdelávacej činnosti. Dúfam, že vždy bude mládež, ktorá bude pokračovať v stopách svojich učiteľov, rodičov, starých rodičov, svojich predkov.

Otázky kládla: br

„Aj čierna sliepka biele vajce znesie”

Milý čitateľ, nenechaj sa pomýliť titulkom. Nasledujúce riadky ani náhodou nebudú o sliepkach, či o ostatných domácich zvieratách, iba o jedných.

Raz, dakedy dávno, niekde v slovenskom pohorí, presnejšie v skrytej doline tohto pohoria, bola jedna obec, kde obyvatelia chovali ovce. Tamojší široko-ďaleko známy pastier sa volal Tomáš. Príbeh však nie je o ňom, ale o jeho statku. Jedného dňa sa jednej z jeho oviec narodilo jahňa. Nie hocijaké, ale čierne. Každý sa čudoval, ako sa to mohlo stať, veď Tomáš nemal čiernu ovcu, ani jednu!

- Tristo hrmených! Toto čierne nezapadá! Dajme ho vyhladnúť, čierne nešťastie prináša! - mudrovali obyvatelia dediny.

- Neurobím to! Zato, že je iné, neznamená, že aj horšie od ostatných! - hovoril gazda.

Mesiace plynuli, striedali sa ročné obdobia. Po rokoch vysvitlo, že čierna ovečka sa nielen farbou líši od svojich druhov, ale dostala výnimočný dar, vie rozprávať. Jej jazyk sa tiež líši, hovorí len po slovensky. Vediac toto, nikdy nezapadla, dokonca ju stádo vylúčilo. Nadarmo sa snažila vyhovieť požiadavkám, nadarmo pomáhala, aby ju prijali medzi svoje.... nikdy neuspela. Po viacerých neúspechoch a zdanlivo zbytočnej snahe pomyslela si, že zmení taktiku: naučí svojich rovesníkov rozprávať po svojom! Išla teda dole na lúku:

- Priatelia moji - prihovorila sa -, som veľmi rada, že viem po slovensky, aj keď je vám to cudzie. Myslím si, že slovenčina je zázračným jazykom a preto mi dajte šancu, aby som vás ho naučila!

Tak sa stalo, že v tomto skrytom údolí sa začalo rozprávať po slovensky. Slovenčina sa tak zapáčila aj ostatným, že čoskoro všetky domáce zvieratá začali rozprávať týmto jazykom.

Bertold Szedlaček, 8. trieda
Základna škola Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre
Autor získal s touto prácou Osobitnú cenu predsedu MS na celoslovenskej súťaži Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko v roku 2013.

Slovenská sv. omša v Budapešti

Krásny slnečný deň - už ráno je priam tropická horúčava - a pred Kostolom sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha budapeštianski Slováci márne čakali slovenských veriacich z novohradských obcí. Podľa ročného programu na augustovú slovenskú svätú omšu Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti pozvala Slovákov z Níže a z Dolných Petian, ale, žiaľ, nemohli prísť.

V kostole nás osviežil chladný vzduch a povzbudil mohutný hlas organu, na ktorom hral kantor Michal Tóth z Čemeru. Svätú omšu slúžil pán farár Attila Kónya, sväté písmo čítala Ildika Klausová Fuziková a miništrovala Ilona Bikszádiová.

Kázeň vychádzala z knihy Kazateľa a listu sv. Pavla apoštola: ...Všetko je márnosť, len márnosť. Mnohí pracovali múdro a úspešne a potom nadobudnutý majetok museli prepustiť tomu, kto vôbec sa s tým nenamáhal. ...Hľadajte to, čo je tam hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! ...Vaša pozornosť má smerovať na nebeské a nie na pozemské. ...Dajte si pozor a varujte sa skúposti, lebo život večný nezávisí od hojnosti majetku na zemi, ale od dobrých skutkov a od lásky k blížnym a ku Kristovi.

Po svätej omši - ako zvyčajne - sme sa presunuli na faru, kde predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai privítal prítomných veriacich, medzi ktorými boli i viacerí predsedovia slovenských volených zborov. Pozval nás na skromné agapé. Na chutné párky dobre padlo červené víno, ktoré priniesol Ladislav Mali zo Santova.

Priateľské posedenie bolo dobrou príležitosťou na prediskutovanie rôznych programov samospráv jednotlivých obvodov, ako napr. pripravovaný zájazd XI. obvodu do Bratislavy, Devína a Velehradu (koncom augusta). XIV. obvod prvý septembrový týždeň pripravuje zájazd na stredné Slovensko s dôrazom na spoznanie Banskej Štiavnice, Kremnice a Slovenského betlehema v Rajeckej Lesnej a IX. obvod - ako každý rok v septembri - organizuje prehliadku Budapešti loďou po Dunaji. Pán farár pripravuje pútnickú cestu do Medžugoria a táborenie s deťmi v Zuberci na Slovensku.

Mnohí z prítomných prejavili záujem o tieto akcie a posedenie na fare pokračovalo neviazaným priateľským rozhovorom.

c. r.

Stretnutie vo Vágašskej Hute

Život v malej obci, skrytej medzi hustými lesmi Zemplínskych vrchov, sa rozprúdil v tretiu júlovú sobotu trochu iným tempom ako vo všedné dni. Táto obec už po druhýkrát usporiadala stretnutie amatérskych ľudových remeselníkov a po tretíkrát sa tu stretli aj tí, ktorí do gastronomickej časti dňa prispeli doma pripravenými zákuskami, ale aj inými pochúťkami.

Vágašská Huta je v Boršodsko-abovsko-zemplínksej župe známa ako jedna z najmenších obcí. Odzrkadľuje sa to aj v celkovom počte obyvateľov. Podľa posledného sčítania ľudu v roku 2011 tu žije 71 ľudí. Z nich sa k slovenskej národnosti prihlásilo 29. Z hľadiska vierovyznania je 56 katolíkov. Aj preto sa celodenný program tejto obce začal svätou omšou v miestnom kostole. Po nej sa účastníci stretnutia presunuli k amfiteátru, kde pokračoval kultúrny program jednotlivých súborov. Pred ich vystúpeniami privítala hostí predsedníčka miestnej menšinovej samosprávy Estera Kisová. Poďakovala sa aj sponzorom dňa, medzi ktorými boli Fond národnej kultúry, obecná samospráva, verejnoprospešná nadácia Za Vágašskú Hutu, miestna národnostná a regionálna slovenská národnostná samospráva Boršodsko-abovsko-zemplínskej župy. Jej predsedníčka Júlia Kucziková prítomným z pódia tlmočila pozdrav miestnych usporiadateľov.

Vystúpenia ľudových súborov odštartovala domáca zmiešaná spevácka skupina z Vágašskej Huty. Tak ako v repertoári miestnych, tak aj speváčok z Baňačky a Malej Huty odzneli slovenské ľudové piesne. Tie potom o východoslovenské rytmy rozšírili folklórne skupiny zo Slovenska. Dobrú náladu navodili skupiny z neďalekého Čerhova a z Jaklovca, ktorí hosťom oživili tradíciu žatvy, aj s dožinkovým vencom a hrabľami ako sa patrí. Hostia zo Slovenska patrili prevažne k mladšej generácii.

Na stretnutiach speváckych skupín vo Vágaškej Hute sa pravidelne zúčastňujú aj hostia zo združenej obce Kisapostag, ktorých tohto roku postihli záplavy. Miestni urobili zbierku a vyzbieranú finančnú čiastku odovzdali v rámci osláv starostovi obce.

Zatiaľ čo väčšina ľudových remeselníkov prezentovala svoje výrobky: keramiku, medovníky, či priadky priamo pod pódiom, posledný drotár v obci László Ignácz predviedol svoje umenie priamo v slovenskom oblastnom dome, ktorý zrekonštruovala a vlastní obec Vágašská Huta.

Program pokračoval do neskorého večera, keď v rámci tanečného pásma ďalších folklórnych skupín si mohli zatancovať aj samotní diváci. Za neúnavnú prácu patrí organizátorom tohto podujatia vďaka. Rátame s nimi aj o rok!

(jk)

Národnostná rada slovenskej menšiny v Srbsku udelila bronzovú plaketu CSSM

V Báčskom Petrovci, v kultúrnom a vzdelávacom stredisku Slovákov žijúcich v Srbsku, sa konali 52. Slovenské národné slávnosti. Organizátori tohto veľkolepého podujatia - Matica slovenská v Srbsku, Obec Báčsky Petrovec a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny pripravili bohatý program, ktorý bol určený skutočne pre všetkých. Otvorili niekoľko výstav, tak dokumentárneho charakteru, ako i diel akademických maliarov, nechýbali rôzne folklórne a gastronomické podujatia, jarmok umenia, organové koncerty, koncert slovenskej vojvodinskej rockovej hudby, športové zápasy a uskutočnili sa aj stretnutia učiteľov, študentov či novinárov. V rámci tohtoročných Slovenských národných slávností Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, najvyššia legálna a legitímna ustanovizeň Slovákov v Srbsku, oslávila 10 rokov svojej existencie. Na slávnostnom zasadnutí vo štvrtok 1. augusta v Zhromaždení Autonómnej provincie Vojvodiny v Novom Sade bol prítomný aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorý pri tejto príležitosti prevzal bronzovú plaketu udelenú CSSM za jej aktivity v prospech slovenskej komunity v Srbsku.

Na oslavy NRSNM prišli viacerí predstavitelia vojvodinskej vlády a srbských ministerstiev, slovenského veľvyslanectva v Belehrade, tiež vysokí hostia zo Slovenskej republiky, ako aj predstavitelia Slovákov žijúcich v Maďarsku, Poľsku, Rumunsku a ďalší, ktorí sa počas uplynulých 10 rokov zapájali do činnosti tejto ustanovizne. Predsedníčka NRSNM Anna Tomanová Makanová po slávnostnom príhovore udelila Ceny Národnostnej rady, ako aj zlaté, strieborné a bronzové plakety. Zo Slovenska ceny získali predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Bratislave a bývalý mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku Igor Furdík, minister zahraničných vecí Slovenskej republiky a podpredseda vlády Slovenskej republiky a bývalý mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku Miroslav Lajčák, ako aj minister školstva, vedeckého výskumu a športu Slovenskej republiky Dušan Čaplovič. Na tejto slávnosti predstavili a do života uviedli aj pamätnicu, ktorá dokumentuje 10-ročnú činnosť tejto ustanovizne.

Jubileum Národnostnej rady svojským spôsobom oslávili aj v otváracom programe Slovenských národných slávnosti, ktorý sa konal v piatok 2. augusta v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci. Program pripravilo niekoľko popredných umelcov - hudobníkov, spevákov, tanečníkov, ale aj iných vojvodinských Slovákov úspešných vo svojom odbore, ako sú napr. lekári, právnici, vedci, učitelia, študenti, žiaci, domáce, roľníci, remeselníci a i., ktorí predviedli scénky súvisiace s dejinami a súčasným životom tejto enklávy. Scenárista a režisér Michal Babiak tak splnil odkaz programu Ja som národ a umelecky vyjadril, kto vlastne boli a sú vojvodinskí Slováci.

Katarína Mosnáková

Výlet békeščabianskych detí
Po stopách predkov Slovákov okolo mesta Veszprém

Začiatkom leta triedna učiteľka mojej dcéry Angéla Kisfalvyová v čabianskej špeciálnej škole zorganizovala pre žiakov svojej triedy výlet do zadunajského mesta Veszprém. Preštudovala som históriu mesta a s prekvapením som zistila, že mesto a okolie je spojené aj s históriou Slovanov žijúcich voľakedy dávno v Panónii. S radosťou som pustila svoju drahú Zorku „objaviť svet“. Malá skupinka - osem detí a traja učitelia - sa vybrala smelo na výlet. Ich cesta viedla do oblasti bývalej ríše predkov dnešných Slovákov, panovníkov Pribinu a Koceľa. Deti boli ubytované u jednej milej rodiny v rodinnom dome s peknou záhradou a v priebehu troch dní ich rodina aj hostila chutnými špecialitami gazdinej. Deti sa hneď po príchode vybrali na prechádzku na hrad, kde podľa predpokladov už v 9. storočí stáli hradby postavené z dreva a blata. O ich vzniku existuje niekoľko teórií, jedna z nich hovorí, že ich nazvali Bezprim, podľa vojvodcu kniežaťa Pribinu, čo by svedčilo o tom, že aj územie dnešného mesta obývali v tom čase Slovania. Stopy po nich sa zachovali aj v miestnych pomenovaniach - Balaton - Blatenské jazero, Tihany - Tichoň, Veszprém - Bezprim, Zalavár - Blatnohrad.

Anonym vo svojom diele Gesta Hungarorum píše o stretnutí starých Maďarov so Slovanmi žijúcimi okolo jazera takto: „Salókov otec Ösübü a otec Örkénya Őse postupovali na koňoch okolo Balatonu, až prišli k Tihanyu. Keď si podmanili tamojšie obyvateľstvo, pokračovali v jazde. Po 11 dňoch sa dostali do mesta Veszprém.”

Békeščabianske deti si v meste pozreli prekrásny hrad i neorománsku baziliku svätého Michala. Dve veže kostola vidieť z viacerých bodov mesta. Z historických prameňov vieme, že na mieste tohto chrámu stál kostol už v čase Koceľa. Salzburský arcibiskup okolo roku 870 v správe adresovanej pápežovi píše, že roku 866 v meste Ortah v domíniu veľkomoravského vazala Frankov Koceľa posvätil kostol svätého Michala. Existujú predpoklady, že to bol predchodca dnešnej baziliky a teda Frankovia ho nazývali Ortahom a Slovania Bezprimom. Od r. 1009 bolo mesto prvým biskupským sídlom. Kresťanské korene mesta teda siahajú do čias slovanského osídlenia a Veszprém im môže ďakovať za svoju vedúcu rolu v boji za šírenie kresťanstva, čo bol základ rozvoja mesta v dobe kráľa Štefana. Tu žila jeho sestra Judita potom, keď ju spolu so synom Bezprimom (podľa niektorých predpokladov po ňom je pomenované mesto) vyhnal manžel, prvý poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Štefan vymenoval synovca za veszprémskeho župana. Mesto bolo aj obľúbeným miestom pobytu manželky Štefana I. Gizely. Na jej počesť vždy v máji organizujú v meste štvordňový festival.

Békeščabianske deti si po pripomenutí histórie pozreli sochy kráľa Štefana a jeho manželky, ako aj ruiny kláštora dominikánov, založeného r. 1240 v údolí Sédu. V rokoch 1246-1252 tu žila dcéra kráľa Belu IV. Margita, ktorá odtiaľto odišla do Budína, na dnešný Margitin ostrov.

Na druhý deň navštívili deti miestnu zoologickú záhradu a popoludní si urobili výlet k Balatonu. Békeščabianske deti sa počas dvoch dní strávených cítili vo Veszpréme veľmi dobre. Obdivovali krásy rozmanitej miestnej prírody, bohaté pamätihodnosti mesta, krásny výhľad z hradu a v neposlednom rade sa na vlastné oči presvedčili, aké stopy zanechali v Zadunajsku predkovia dnešných Slovákov. Deti sa rozlúčili s hosťujúcou rodinou a dohodli sa, že o mesiac sa stretnú v Békešskej Čabe.

Ildika Očovská