Prístup k práci

V dnešnej dobe je naozaj problém nájsť si prácu, ani nie tú najlepšiu, najprimeranejšiu našim kvalitám, najbližšiu k bydlisku, ale takú, kde nás oficiálne prihlásia a platia odvody, a podľa dohody aj pošlú peniaze na bankový účet za vykonanú prácu. Sú prípady, keď človek by prijal akúkoľvek prácu, aby sa necítil nepotrebným a záťažou pre rodinu. Preto jednoducho nechápem prístup niektorých ľudí k práci. Pozitívny prístup k životu a k práci je potrebný, alebo skôr nutný.

Optimisticky zmýšľajúci človek má totiž v porovnaní s negatívne naladeným oveľa väčšie predpoklady dosiahnuť stanovené ciele a stať sa úspešným aj v práci.

Pozitívny prístup k životu, dobrá práca, uznanie, rodina, pokoj... To by bolo ideálne, ale tu prichádza všeobecne známe klišé: Bez práce nie sú koláče. Neviem, kto a kedy toto príslovie vymyslel, ale predpokladám, že ani pred dvesto rokmi to nesedelo, no a dnes už vonkoncom nemá zmysel, tobôž nie vštepovať ho deťom. Dobre vieme, žiaľ, že aj bez práce sa dajú získať koláče. A tí, ktorí by chceli naozaj pracovať, aby mali aspoň na chlieb, nedostanú často ani len omrvinku z koláča. Žeby bol príčinou pesimistický pohľad na svet? Neverím, ale skúsme ho zmeniť.

Ivett Horváthová Körtvélyesi

Dvojjazyčná bohoslužba v Čúvari

Evanjelický zbor v Čúvari v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou usporiadali koncom júla v rámci Obecného dňa dvojjazyčnú slovensko-maďarskú bohoslužbu. Nadviazali takto na minulý rok oživenú tradíciu, v ktorej mienia pokračovať, aby veriaci v tejto dedinke blízko hlavného mesta ročne aspoň raz mali možnosť vypočuť si slovo Božie vo svojom materinskom jazyku.

Na veľkú udalosť pozvali aj folkloristov z okolitých slovenských obcí. Čakali ich s domácimi zákuskami a koláčikmi v slovenskej izbe miestnej základnej školy, kde sa nachádza miestna historická zbierka. Farár Roland Laczi spolu s predsedníčkou samosprávy Csillou Rásoškovou a poslankyňou Gyöngyi Korenovou Turánovou a evanjelickým farárom z Dolných Salíb Oliverom Nagyom viedli veriacich z Pencu, Vácegrešu a Čúvaru po náučnom chodníku Cesta k Božiemu chrámu až ku kostolu.

Bohoslužba bola dvojjazyčná, veriaci spievali po slovensky. Po kázni sa prítomným predstavil evanjelický spevácky zbor zmesou krásnych náboženských piesní a potom nasledovali pozdravy. Po bohoslužbe sa účastníci presunuli na dejisko kultúrneho programu obecného dňa.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Kokaškovia

To bol kohút! - otriasala sa sliepka, keď cez ňu prešiel parný valec...

Na dvore - aby som nepovedal: na smetisku - je pravdepodobne príliš veľa kohútov. Minimálne však dvaja. A keď je to tak, je prirodzené, že skáču do seba. Ako to urobili šéf úradu vlády János Lázár a najbohatší Maďar z čela OTP Banky Sándor Csányi. Prvotriedni kohúti. Beda, keď sa rozkokošia. Drsnie tento kohútí zápas po tom, čo...

Vlastne ani nevedno, ako sa to začalo. Asi tak, že jeden vrátil facku druhému. Boli tu nejaké narážky na chobotnicu (rozumej: mafiánsku), potom si z úradu vlády trocha zanadávali aj na domácich, maďarských oligarchov. Najnovšiu rundu roztočil Csányi, keď na pomerne veľkom fóre agrárnikov „pochválil“ Lázára: je to vraj veľmi šikovný chlapec, veď sa pozrite, ako manažoval trafikovú kauzu. Dotyčný to pochopil správne, neboli to slová uznania, lež naopak. A vrátil úder spakruky: vraj Csányi je najväčší úžerník v Maďarsku, navyše tu predvádza páví tanec vďaka miliardám, ktoré zarobil na devízových úveroch. Ideme na súd! - vydal heslo Csányi...

Čo to je? Spontánne letné divadlo? Skutočný krvavý boj? Kto sa o koho opiera? A najpodstatnejšia otázka: komu drží stranu gazda, čiže premiér Viktor Orbán. Analytici a podrývači tápu v tme, sú bezradní. Je jasné, že bez odobrenia svojho najvyššieho šéfa by Lázár nenabral odvahu napadnúť Csányiho. Dokonca Lázára ako „uvoľnené lodné delo“ nasadil práve premiér. Ale prečo potom na maďarsko-českom futbale sedí Orbán tesne vedľa Csányiho? Usmievajú sa. (Hoci fotografia neukazuje, či Csányi nezobe Orbánovi z rúk slnečnicové semienka.)

Predsa je trocha čudné, prečo dopustil Orbán tento kohútí zápas. Určite mu mohol zabrániť, veď toľko vecí už v poslednom čase zariadil a najmä nariadil - v prospech tejto krajiny. Napríklad splatenie dlhu voči IMF, aby Maďarsko stálo pred Pánom Bohom čisté. Alebo osobne tiež dal príkaz prešetriť nezvyčajné úmrtie ôsmich novorodeniatok v miškoveckej nemocnici v priebehu piatich dní. Žeby nedokázal udržať na uzde Lázára? Nebodaj Lázár vystrkuje ostrôžky s cieľom poraniť aj premiéra? Ajaj! To sú už ďalekosiahle úvahy, ničím nepodložené. Zrejme iba „bedač sníva“ o možnom ohrození Orbánovho postavenia gazdu či presnejšie hlavného kohúta, ktorý neznesie žiadneho konkurenta na dvore (smetisku). Ten parný valec je on. Nech sa kokaškovia len hrajkajú...

„Národ žije vo svojom jazyku“

Ferenc Kazinczy - ideológ osvietenstva, básnik, prozaik, prekladateľ a iniciátor reformy maďarského spisovného jazyka - skoncipoval názor, ktorý je blízko reality aj v našej dobe. Ak by národy nemali svoj jazyk, o ktorý sa môžu starať, nemali by kultúru a naše národné bytie by bolo v ohrození.

Používanie jazyka patrí k najvyššej činnosti ľudského mozgu a osvojenie jazyka determinuje spôsob nášho myslenia. Preto je zaujímavá táto myšlienka: „Nie náš jazyk je taký, ako my, ale my sme takí ako náš jazyk.“ Prišla som k záveru, že považujem každý jazyk za jedinečný svojho druhu. Môžeme konštatovať, že každý jazyk je špeciálny a odzrkadľuje individuálnu logiku všetkých národov, teda umeleckí prekladatelia majú ťažkú úlohu.

Napriek tomu, že vyjadrenie emócií je ťažké, Štefan Krčméry, básnik, prozaik, literárny kritik v medzivojnovom období, prekladal diela Endreho Adyho excelentne. Krčméry bol sprostredkovateľom medzi maďarskou a slovenskou literatúrou. Vyzdvihla by som báseň, ktorej názov je Daj mi svoje oči. Krčméryho preklad sa mi mimoriadne páči, lebo perfektne zobrazuje Adyho pocity. Krčméryho talent si zaslúži pochvalu, lebo preklad pôvodnej básne je najťažší.

Žili sme aj v takom historickom období, v ktorom rozdiely medzi európskymi národmi nepokladali za kultúrnu hodnotu. Práve naopak, národná mnohofarebnosť bola považovaná za nepriateľa režimu. V súčasnosti nežijeme v izolácii, máme informácie o tom, čo nás zaujíma. Nielen pre obyčajných ľudí sa otvára svet, ale aj pre štáty. Môžu vytvárať medzi sebou viacsmerné vzťahy. Stalo sa dôležitým posilňovanie spolupráce medzi krajinami aj v kultúrno-spoločenskom kontexte.

V dnešnej dobe máme príležitosť učiť sa toľko jazykov, koľko chceme. Máme aj možnosť cestovať hocikde a hocikedy. Každá európska krajina sa zmenila, vo viacerých krajinách môžu menšiny existovať bez úmyselného asimilačného tlaku. Myslím si, že stále viac krajín sa snaží zabezpečiť lepšie a rovnaké podmienky pre to, aby sa mohli príslušníci národností uplatniť. Časy sa menia a podľa mňa má teraz zodpovednosť každý. Teraz máme v Európe oveľa viac slobôd ako mali naši predkovia. Závisí len od nás, ako využijeme príležitosti a svoje danosti.

Éva Oszlács napísala svoj príspevok v rámci
23. ročníka Letnej univerzity slovenského jazyka a kultúry

Endre Ady: Daj mi svoje oči
Daj mi, ty daj mi svoje oči,
v starnúcu tvár nech si ich voriem
sám seba nech ja nádherným zriem.

Daj mi, ty daj mi svoje oči,
modrý vid, čo vždy pozdvihuje
zľutúva sa, vždy okrášľuje.

Daj mi, ty daj mi svoje oči,
čo vraždia, blčia, túžia, cítia,
oči, ktoré mňa krásnym vidia.

Daj mi, ty daj mi svoje oči,
milujem sa, ťa milujúci
a závidiaci zrak tvoj vrúci.

Voda, čo nás drží nažive

V letných horúčavách nájdeme najlepšie osvieženie vo vode. Počas uplynulých týždňov sa neraz stalo, že brány budapeštianskych kúpalísk boli dočasne zatvorené, lebo boli preplnené. My sme mali šťastie a zažili sme neuveriteľný deň v aquaréne v Mogyoróde. Stredisko sa rozprestiera na ploche 11 a pol hektára pri dráhe Formula 1 Hungaroringu. V zážitkovom parku sa nachádza 21 tobogánov s celkovou dráhou v dĺžke jeden a pol kilometra, vinú sa nad aj pod zemou. Na návštevníkov tu čaká 9 bazénov, medzi inými zážitkový bazén, jacuzzi, trojposchodový skokanský bazén a tiež pomaly tečúca „lenivá“ rieka. A samozrejme je tu hotový raj aj pre deti, s detským bazénom a s malým ihriskom. Slnečníky, ležadlá a nafukovacie kolesá sú k dispozícii síce v obmedzenom počte, ale oplatí sa na ne počkať.

Aj tomu sa hovorí aktívne oddychovanie!

(ik)

Družinový tábor v Níži

Priznám sa, že viackrát mi prebehla hlavou myšlienka, či mám prijať pozvanie v najhorúcejšom období tohto roka, v ktorom padali 80-ročné rekordy, do slovenského detského tábora. Po viacdňovom dumaní mi však prišiel na um minuloročný letný hit Ega a Roberta Buriana, kde sa spieva „Žijeme len raz, práve tu a práve teraz, slnko svieti rovnako na nás“. Nechcem vás držať v neistote, viete ako to dopadlo.

Druhý augustový týždeň, čiže v dňoch 5. až 9. augusta zorganizovala slovenská národnostná samospráva v Níži, s finančnou podporou CSSM a VPNZSM, týždňový slovenský tábor pre deti. Ani 40 stupňové horúčavy neodradili táboriacich od účasti. Obecným úradom poskytnuté priestory však neboli vhodné na táborenie pre 17 detí. Pomerne malé miestnosti sa ťažko vetrali, najmä cez poludnie sa v nich nedalo vydržať. Táto situácia vznikla preto, lebo paralelne sa konali dva tábory. Kaštieľ už nemal kapacitu prichýliť týchto táborníkov.

Aj v takýchto podmienkach urobili učiteľky Margita Soboňová a Zuzana Kučerová všetko, aby so svojimi zverencami rozvíjali ich slovnú zásobu a naučili ich ručne vyrobiť tradičné predmety z prírodných materiálov. Od Zuzany Kučerovej sme sa dozvedeli, že tábor bol pôvodne určený pre deti vyššieho stupňa, avšak väčšina z nich išla so svojou rodinou na dovolenku. Preto dovolili, aby sa v tábore zúčastnili aj žiaci nižších ročníkov. „Na začiatku sme mali obavy, že nebude dostatočný počet záujemcov, ale v druhej polovici týždňa ich bol už prebytok. Počítali sme len s 15 žiakmi a oveľa priaznivejším počasím,“ hovorila pani Kučerová s úsmevom na tvári.

Na otázku, ako vyzeral denný program odpovedala: „V dennom rozpise samozrejme nechýbal šport a ani zdravé stravovanie, zamestnania, výlet, hravé testy a deťmi pripravený záverečný program. Každý žiak mal zošit, do ktorého si zapisoval nové slovíčka, texty na témy: predstavenie sa, bývanie, škola a moja rodina. O deviatej sa začínali hodiny, kde sme sa učili nové slovíčka, písali a riešili krížovky. O desiatej sme si dali desiatu. Potom nasledoval šport. Obed podávali v materskej škole. Popoludnie bolo v znamení hier a to športových, radových, aj spoločenských. Posledný deň sa deti učili aj súčasné slovenské pesničky. Každé opakujúce sa slovíčko malo iný znak, ktorý po započutí museli ukázať. Malým sa táto forma učenia veľmi páčila, ale aj väčší sa radi zahrali. Najväčšej obľube sa však tešili ručné práce: maľovanie na sklo, papierové skladačky, zhotovovanie retiazok, príprava koženého puzdra na telefón a peňaženky, plechových peračníkov.“

Pýtali sme sa na názor dvoch nádejných nížanských speváčok, ktoré navštevujú miestnu základnú školu, Petry Zomborkovej a Nikolety Kalmárovej. O tábore sa Petra vyjadrila nasledovne: „Cítila som sa veľmi dobre, zaujali ma ručné práce, najmä príprava náramkov. Zo súťaží ma bavilo jedenie čokolády.“ Aj Nikoleta zdieľala kamarátkine názory. Obe siedmačky majú všetky predpoklady na to, aby to so slovenčinou dotiahli ďaleko.

Čerešničkou na torte bol piatkový program, ktorý sa začal spoločným spevom. Deti celý týždeň sami nacvičovali krátky program, ktorý predviedli rodičom a učiteľom. Nechýbala v ňom inscenácia o krotiteľoch hadov, imitácia futbalového zápasu, westernový tanec a spievanie slovenských pesničiek. Niektorí vystúpili aj dvakrát. Naostatok pani Kučerová každému odovzdala diplom a sladkú odmenu za účasť v tábore.

Prvý letný tábor takéhoto charakteru v Níži sa vydaril. Neoľutoval som svoje rozhodnutie, cítil som sa akoby som prišiel medzi starých známych. Učiteľky vyčarili priam rodinnú atmosféru. Zuzana Kučerová sa nám zdôverila, že aj budúci rok by chcela zorganizovať tento tábor. Veríme, že bude mať dostatok síl, nápadov a v neposlednom rade pomocníkov!

Atila Rusnák

K životnému jubileu Petra Andrušku

Významný slovenský básnik, prozaik a literárny kritik Peter Andruška, ktorý od 70. rokov minulého storočia systematicky sleduje literárne dianie Slovákov na Dolnej zemi, nedávno oslávil sedemdesiatiny. Jeho zásluhy na popularizovaní činnosti slovenských spisovateľov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku, ako i celoživotné dielo ocenili na jar tohto roku v Nadlaku udelením ceny Ondreja Štefanka.

Peter Andruška svoje prvé básnické i prozaické pokusy uverejňoval v študentských zborníkoch a časopisoch (Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Nové slovo), ale i dennej tlači. Prvé knižné dielo mu vyšlo až v roku 1971. V poézii sa sústreďuje na motívy lásky, domova, harmonizovania ľudských vzťahov alebo poetizovanie drobných krás života. Jeho prózy sa vyznačujú rozprávačskou disciplínou a tvarovou čistotou. Medzi témami sa objavuje analýza citových vzťahov, sociálna a psychologická stránka ľudských vzťahov a až takmer moralizovanie, analýza spoločenského vývoja, súčasné dianie, ale tiež kritika a poukazovanie na negatívne spoločenské javy, napr. karierizmus, korupciu atď.

P. Andruška od konca 70. rokov vnímavo sleduje tvorivé činy slovenských spisovateľov v Maďarsku. Najmä v 80. rokoch, ktoré patrili medzi najaktívnejšie obdobie, ich často osobne navštevoval, dobrou radou, konštruktívnou kritikou stál pri zrode ich zbierok. Dodnes sleduje ich tvorbu, a to napriek tomu, že v posledných rokoch stráca na intenzite. Roku 1994 ako prvý predstavil verejnosti súhrnný prehľad, prvé komplexnejšie dejiny literárnej tvorby v slovenskom jazyku v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine vo svojej monografii Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme, ktorá prináša podrobné údaje a charakteristiky príslušných autorov a diel v tejto oblasti a zároveň ich týmto spôsobom včleňuje do celoslovenskej slovesnej kultúry.

K tejto priekopníckej práci sa pripájajú jeho ďalšie publikácie: Literárna tvorba národnostných menšín (2000), Osobitnosti a osobnosti dolnozemskej literatúry (2005), ako aj Antológia krajanskej poézie (2001). P. Andruška je autorom publikácie Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska (Knižnica Zošitov Katedry areálových kultúr FSŠ, UKF, Nitra, 2008). Prinášame úryvok z tohto „súboru literárnohistorických zamyslení“, zameraný na tvorbu P. Kondača.

•

Peter Andruška
(Staro)Nový pohľad na prózu

Každý z nás si v skrinke pamäti nosí zážitok, či už významný alebo zanedbateľný, na ktorý nezabudne, aj keby chcel. Pre mňa takým zážitkom ostane chvíľa, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch na redakčnom stole jedného bratislavského vydavateľstva uzrel objemný rukopis. Meno autora mi bolo známe. Približne v tom čase sme totiž s básnikom Milanom Krausom ako externí redaktori spracovávali zborník Výhonky (1978), v ktorom jedným z piatich autorov (troch básnikov a dvoch prozaikov) bol aj Pavol Kondač (Sarvaš 1931), a meno tohto slovenského prozaika z Maďarska bolo aj na titulnej strane onoho rukopisu, ktorý mal názov Hrboľatá cesta a ktorý napokon na Slovensku nevyšiel.

Dodnes mám v sebe nepríjemný pocit z premárnenej príležitosti a dodnes si myslím, že po básnickej prvotine Paľa Bohuša Život a brázdy, ktorá vyšla na Slovensku počas vojnových rokov (Košice 1943), knihe rozprávok Pavla Bujtára Lesní muzikanti (Košice 1978) a dvojknihe Ondra Štefanka a I. M. Ambruša Dva hlasy (Bratislava 1977) to mohlo byť práve literárne dielo slovenského spisovateľa z Maďarska, ktoré by bolo prvý raz uzrelo svetlo sveta v Bratislave. Nestalo sa tak. Našťastie neuberá to z hodnoty Kondačovho diela, iba upozorňuje na našu nezriedkavú nedostatočnú citlivosť k príležitostiam, o ktoré prichádzame pre vlastné pretrvávajúce podceňovanie (povedzme jemnejšie: nedoceňovanie) národnostnej literatúry. Aj preto sa stalo, že prvý román slovenského spisovateľa z Maďarska si nemôžeme zaknihovať ako prejav našej žičlivosti.

Pre viacerých čitateľov, zrejme aj pre tých súčasných, Pavol Kondač bol a ostane známy najmä ako redaktor Našej slobody, respektíve šéfredaktor Ľudových novín. Beletriu spočiatku tvoril akoby pomimo, písal poviedky, črty. Na stránkach časopisu, ktorý redigoval (ale aj v Našom kalendári), sa objavovali jeho poviedky a úryvky z väčších prozaických celkov. Jeho vstup do literatúry (ako prozaika-beletristu), pravda, rátame od vydania spomínaných Výhonkov a potom zbierky krátkych próz (čŕt, poviedok) Onemelá izba (1983), po ktorej nasledovali romány Hrboľatá cesta (1984) a Neskorý návrat (1987). Tým sa vlastne bibliografický výpočet Kondačových knižných diel končí, nekončí sa však naša povinnosť z nového zorného uhla zhodnotiť ich miesto a význam pre slovenskú literatúru, a to nielen v Maďarsku.

Pred rokmi, keď vychádzali Kondačove diela, intenzívne som sa venoval ich literárnokritickému hodnoteniu. Čítajúc dnes svoje texty z tých čias, zisťujem isté podlžnosti voči tomuto autorovi, keďže ani mne sa asi nepodarilo dostatočne pomenovať jeho umelecký prínos, ani ja som nevedel odolať zdôrazňovaniu „národnostnej motivácie“ (služba národnosti bez primeraného akcentovania okolitého kultúrno-spoločenského a umeleckého kontextu), ktorá mala byť prvoradým východiskom umeleckej tvorby. V prípade Kondačovej prózy bol takýto prístup o to ľahší, prirodzenejší, že tento spisovateľ sa aj sám celkom spontánne hlásil k povinnosti literárne zobrazovať najmä život svojej národnosti. Azda najpresvedčivejšie (a najúprimnejšie) to dokumentujú jeho slová zo záložky románu Hrboľatá cesta: „O čo sa usilujem svojou prozaickou tvorbou? V prvom rade o to, aby ju čítalo čo najviac príslušníkov slovenskej národnosti. Im všetkým venujem svoj román, no v prvom rade dolnozemským Slovákom, veď som písal o ich živote. Mojím ďalším cieľom bolo prispieť umeleckým slovom k sebapoznaniu svojej národnosti, čo pokladám za jeden z najzávažnejších pilierov bytia Slovákov v Maďarsku. A prispieť - aj keď skromne - k zachovaniu a rozvíjaniu našej materinskej reči, ktorá je alfou a omegou upevňovania národnostného povedomia... Moje životné krédo spočíva v tom, že nielen fyzická prítomnosť na tomto svete je zárukou plnohodnotného bytia, a že len rešpektovanie duchovných potrieb dáva človeku pocit plnosti existencie... Dúfam, že vás o tom Hrboľatá cesta presvedčí.“

Týmito slovami, pravdaže, mohol Kondač pokojne uvádzať aj svoju prvú knihu Onemelá izba, ktorú by sme v istom zmysle mohli pokladať aj za súčasť akéhosi autorovho prípravného tvorivého obdobia, keď sa už sústreďoval na písanie románových diel. ...Kondač vo svojich krátkych prózach akoby testoval životnú realitu, nosnosť a aktuálnosť témy, ale aj vlastné autorské predpoklady na umeleckú tvorbu, nuž a keďže pre toto všetko bol žáner črty či poviedky pritesný, napokon zákonite musel myslieť na román, v ktorom ako žánri sa našiel a dnes môžeme zopakovať - úspešne. Onemelá izba však bola dobrou prípravou aj pre čitateľa, ktorý poviedky do nej zaradené mohol vnímať ako určité avízo o tom, čo možno od ich autora očakávať, dávali mu príležitosť konfrontovať svoju životnú skúsenosť s obrazmi v zrkadle, ktoré nastavoval spisovateľ. Kondač ani v tomto smere nesklamal. Prózy Onemelej izby sú národnostne čisté a ľudsky presvedčivé. Hoci už sa z nich vytráca čas nádeje, čas beznádeje ich ešte neovládol (i keď napríklad hrubé vystúpenie lekára proti slovenčine starej ženy-pacientky v nemocničnej epizóde je prizákerný úder a má aj svoje historické konotácie). Ostatne Kondač ako spisovateľ, ale ani ako novinár, redaktor a človek nemával sklony k hádzaniu flinty do žita, o čom nás presvedčí aj nové čítanie jeho poviedok, najmä však románov, ktoré mu ponúkli priestor na takmer neobmedzené odkrývanie - a rozkrývanie - ľudských príbehov.

Hrboľatá cesta aj Neskorý návrat napriek istým odlišnostiam predstavujú rovnako moderné literárne diela. Koncepčnosť autorovho prístupu k transformácii života do umeleckého tvaru, ktorou sa v nich Kondač predstavuje, spočíva aj v tom, že kým v Hrboľatej ceste objektívne faktory života pôsobia na osudy jednotlivcov, z nich (a od nich) sa odvíjajú jednotlivé dejové sekvencie, dramatizmus epizód, v Neskorom návrate hrdina rozprávania (a rozprávač) cez optiku svojich subjektívnych pocitov a videnia sa vyrovnáva so životnými situáciami, pritom v prvom aj v druhom prípade ide o legitímne autorské postupy svedčiace o tom, že autor vedome volí vnútornú postupnosť (od objektívneho k subjektívnemu a naopak), až sa natíska otázka, čo by nasledovalo, keby sa autor uviedol i ďalšou príbehovou (a reflexívnou) literárnou mozaikou.

Spisovateľ Kondač vie a spomína to aj v románe Hrboľatá cesta, že jedným z vážnych problémov formovania slovenského národnostného povedomia v Maďarsku je veľká roztrieštenosť slovenského etnika, jeho rozptýlenosť prakticky po celej krajine. Pravda, o to väčší význam má umelecké slovo pri stmeľovaní a vytváraní národného ducha.

Pri čítaní románu Pavla Kondača čitateľ môže mať chvíľami pocit, že autor sujet svojho diela vytvára najmä preto, aby v jeho rámcoch mohol vyjadrovať svoje názory na otázky národnostného života. Nemenej cenné v tejto knihe je však to, že slovenský živel stvárňuje v úzkej koexistencii s maďarským prostredím a obyvateľmi.

...Román Hrboľatá cesta má aj významnú historickú poznávaciu hodnotu. Poskytuje plastický obraz o kľúčových okamihoch v živote Maďarska a slovenského etnika v tejto krajine. Nie je to dejový román, je to román postáv, ľudských osudov, ktoré sa stretávajú, aby svojimi životmi spoluvytvárali celok spoločenského organizmu. Je to však aj dielo ideových stretnutí.

Oldřich Kníchal
Karneval snov
Petrovi Andruskovi k sedemdesiatinám

Odrazu zase otáčaš sa
na kolotoči závratných snov a snenia
toho vesmíru čo tak medonosne vonia
od toho vesmíru hľadáš kľúčik ligotavý
unúvaš sa do komôrky vzrušením opantaný
už sa pozeráš na nebo teleskop je kľúč
k tej výške kam preniká len Slnka lúč
s hviezdami zapriadaš diskrétne hovory
s hviezdami lások na míle milených
s hviezdami milosti Cez doly a hory
súkaš sa do toho vesmírneho vreca
za sebou zatváraš to pozemské a predsa
nohami ešte väzíš v slzavom údolí
s nošou trúchlivých a tiesnivých ponôs
hoc vychytíš sa iba tu kde je tvoj Rhodos
kde ešte dúfaš že bolesť prebolí
v závratoch radosti na všeliek naďabíš
denne splietaš to puto nádeje ale kde je
tvoj úsmev keď upadneš do beznádeje -
prečo si zakotvil pri tom balvane
strácajúcom sa vo vesmírnom oceáne
S hviezdami zapriadaš dôverné hovory
s hviezdami šťastia so šťastnými čo boli
všetky opojné lásky
lásky stálice a lásky obežnice
tie starodávne i tie supernovy

Vzápätí za priateľmi snoríš z celého sveta
aký to karneval koľko sa ich zlieta
okolo švédskeho stola a vážnej hudby
na všetkých zvedavý si aj na ich sudby
hneď perlí sa šumivý mok
jednako prišli hoc pomalší je krok
aj z tvojej vlasti prikvitol celý húf
tí milí kamoši zo školských lavíc sú
a ctení druhovia od pera

Spomienka na predkov v Pilíšskej Čabe

Trinásť rokov uplynulo odvtedy, ako v centre štvornárodnostnej Pilíšskej Čaby z iniciatívy tamojších Slovákov vytvorili Pamätný park predkov. Tento park je dodnes mementom, aby sme nezabudli, odkiaľ sme prišli a kto boli naši predkovia. Odvtedy sa obyvatelia každoročne stretnú v parku, aby spolu spomínali na svojich predkov. Takáto slávnosť sa konala aj 3. augusta, keď do pilíšskej obce zavítali hostia zo spriateleného Veľkého Lapášu a zo Štúrova.

Ako nás informoval predseda slovenského voleného zboru Július Kučera, prípravy na oslavy sa začali uprataním parku deň predtým, lebo viacerí obyvatelia používajú park nielen na oddych, ale aj na zahodenie odpadkov. S pobúrením nám rozprával, že všade boli porozhadzované prázdne fľaše a ohorky cigariet, vrch studne bol počarbaný fixkami a pod. Dnes už skrášľujú park stromy, ktoré pred trinástimi rokmi zasadili namiesto tých, ktoré museli vyrúbať pre vytvorenie jednotného vzhľadu parku. Celý projekt vtedy stál vyše dva milióny forintov, ktoré získala slovenská samospráva z rôznych grantov. Aj preto je J. Kučera pobúrený, že si obyvatelia tento park nectia.

Uprostred parku je studňa, okolo ktorej stoja štyri postavy symbolizujúce v obci žijúcich Slovákov, Maďarov, Nemcov a Rómov. Na drevenej studni leží koleso, na ktorom sú napísané staré miestne názvy. Zvonce, ktoré visia na vahadle, darovali Slovákom členovia rómskej komunity. Je to dielo sochára Pavla Száka Kocsisa a pripomína obyvateľom ich predkov.

Pred trinástimi rokmi predstavitelia všetkých tu žijúcich národností: Maďarov, Nemcov, Rómov a Slovákov sa spojili, aby ukázali, že svorné spolunažívanie nie je iba pátosom, ale každodennou záležitosťou. „Znamená to, že spolu sa staráme o tento park, lebo každý z nás patrí k niektorým zo štyroch národností. Na túto slávnosť sme obnovili všetky drevené konštrukcie, za čo patrí vďaka verejným pracovníkom, ako aj úradu samosprávy,“ povedal J. Kučera a potom nám porozprával, ako prebiehali oslavy.

„Už na začiatku osláv sme obdivovali krásne zákusky, ktoré boli vyložené na stoloch. Medzi hosťami som mohol privítať nielen našich známych zo Slovenska, ale aj vicestarostku Pilíšskej Čaby Beatu Bácskaiovú, predsedníčku miestnej nemeckej samosprávy Tázerovú, vedúcu klubu dôchodcov, ako aj členov klubu. Slávnosť sa začala zaspievaním pilíšskej hymny po slovensky a po maďarsky a recitáciou básne Sándora Sajóa Viera v podaní herca Lászlóa Jászaiho. Potom zarecitoval svoju báseň Kozací pastier v slovenčine a maďarčine náš miestny básnik Anton Drevenka. Naše podujatie podporila Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, samospráva mesta, slovenská samospráva a kultúrny spolok, ako aj miestny mäsiar. Ďakujeme im za podporu. Spomienková slávnosť sa konala z úcty k predkom. Patrí im vďaka, že sme tu aj my, že tu môžeme žiť. Veríme, že raz budú na nás spomínať aj naši potomkovia,” povedal J. Kučera a dodal, že slávnosť ukončili spoločným spevom hymnickej piesne Daj Boh šťastia.

Po slávnosti sa účastníci nerozišli, čakali na nich prestreté stoly a na nich nielen zákusky, ale aj guláš, ktorý pripravili pod vedením šéfkuchára Lászlóa Kladeka Jozef a Mária Szekeresovci, Anton a Alžbeta Drevenkovci ml. a pani Matejková. Počas obedu a po ňom znela hudba, vystúpili speváci zo Štúrova.

(ef)

Šámšonháza oslavovala

Slovenská samospráva a obecná samospráva v Šámšonháze 4. augusta usporiadali XIX. oslavy osídlenia obce. Organizátori s radosťou privítali zahraničných a domácich hostí na najdôležitejších oslavách Slovákov v Šámšonháze.

Prví usadlíci priniesli do novohradskej dedinky evanjelickú vieru a takmer hneď začali stavať kostol na vŕšku za obcou. Práve okolie kostola je každoročným dejiskom osláv šámšonházskej Slovače. Organizátori sa pokúšajú prilákať záujemcov každoročne s novými programami.

Tohtoročné oslavy sa začali privítaním hostí v Obecnom dome, potom nasledovala slovenská evanjelická bohoslužba v kostole. Slovo Božie kázala putujúca farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová, ktorá vo svojej kázni zdôraznila dôležitosť viery pri usídlení šámšonházskych Slovákov. Členovia slovenského voleného zboru položili veniec vďaky a úcty k predkom na pamätnú tabuľu umiestnenú v kostole.

Oslavy pokračovali kultúrnym programom na prírodnom javisku. Účastníkov podujatia pozdravil so slovenskými piesňami miestny cirkevný zbor pod vedením Agneši Demenovej. Prítomných privítala starostka obce Gyöngyi Bajnoková Képešová a podpredseda miestneho slovenského voleného zboru Michal Demen. Dlhý rad vystupujúcich otvorili miestni škôlkari. Hoci v Šámšonháze nie je veľa detí, miestnemu volenému zboru sa podarilo zachovať materskú školu, v ktorej sa deti učia po slovensky. O svojich vedomostiach nás presvedčili aj počas osláv. Po nich patrilo javisko žiakom základnej školy v Lucine, ktorú navštevujú aj šámšonházski žiaci, nakoľko v dedine nie je škola. Na oslavy zavítali aj členovia detského folklórneho súboru Jánošík z Fiľakova, ktorí predviedli prekrásne slovenské ľudové piesne a tance. Cestu fiľakovských folkloristov hradila Matica slovenská, ale ich pobyt - nakoľko v novohradskej dedinke pobudli tri dni - zabezpečili miestne volené zbory. Ako prezradil vedúci súboru Jozef Šulek, členovia súboru sa cítili veľmi dobre a v rámci sústredenia sa naučili aj nové piesne a choreografie. Čarovnými šámšonházskymi piesňami očarili publikum aj členovia miestneho súboru na zachovávanie tradícií.

Pri prírodnom javisku boli stoly s ukážkami tradičných slovenských jedál. Záujemcovia mohli ochutnať kapustové halušky, tzv. „glgany“, fazuľový guláš, „lievanvo cesto“ a makovú kukuricu s medom. Návštevníkov osláv lákali aj zaujímavé diela miestneho insitného výtvarníka Alexandra Bacsa-Kaposiho a tkaniny pripravené ihlicou na háčkovanie v dielni (či skôr komôrke) Alžbety Hrabušaiovej.

Po kultúrnom programe sa pohol krojovaný sprievod po dedine, aby pozval obyvateľov na folklórny večierok do Obecného domu. Slovenskí muzikanti sedeli na voze, za nimi s pampúchami (šiškami), pagáčikmi a domácim vínom išli miestni mladí, ktorí pozývali obyvateľov obce a ponúkali ich dobrotami. Zábava trvala až do polnoci, spievali sa zväčša slovenské piesne, oslavy sa teda končili v príjemnej atmosfére.

(ef)

Pyšní nie na národnosť, ale na ľudskosť

Prvý augustový víkend bol v Sarvaši aktívny napriek horúcemu počasiu, ktoré všetkých ľudí lákalo do vychladenej izby. Vďaka finančnej podpore Európskej komisie tu organizovali trojdňové podujatie pod názvom Navzájom - Európa všetkých, s účasťou reprezentantov štyroch krajín.

Do Sarvaša zavítali hostia z okolitých štátov, zo slovenských obcí Trstice a Zemné, z Chorvátska (Vardarac), zo Srbska (Senta) a členovia Únie slabozrakých a nevidiacich Slovenska z Nitry, Bratislavy a Humenného, ktorých vyberali a pozvali na základe predošlých kontaktov a spolupráce. Celovíkendový program pripravila Slovenská samospráva mesta Sarvaš spolu so spoločnosťou DELTA UNION.

Po privítaní a ubytovaní účastníkov sa konalo slávnostné otvorenie v reštaurácii Napestig na brehu Kereša. Prítomných pozdravil vicestarosta mesta Pál Hodálik, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil krásu spolunažívania ôsmich národností v Békešskej župe. Predseda Slovenskej samosprávy mesta Sarvaš Tibor Mótyán hovoril aj o cieľoch tohto podujatia: podľa jeho slov „tu nemá miesto pýcha národnostná, ale pýcha na ľudskosť“. Hlavná myšlienka projektu Navzájom - Európa všetkých je, aby ľudia mysleli na seba v prvom rade ako na človeka a Európana, aby neodsudzovali a nevykresľovali ľudí podľa toho, k akej národnosti patria. Na otvorení akcie sa zúčastnila aj zástupkyňa predsedu Slovenskej samosprávy mesta Anna Franková. Po slávnostných prejavoch pripravili organizátori krátky kultúrny program. Členovia tanečného súboru Tešedík predstavili sedmohradské a dolnozemské tance, Zuzana Častvanová zaspievala sólo. Slávnostné otvorenie moderovala Katarína Lešťanová, na slávnostnej večeri hudbu a zábavu zabezpečila kapela Tibora Mótyána.

Sobotňajší deň bol venovaný zoznámeniu sa s mestom a kultúrou všetkých zastúpených obcí a krajín. V arboréte, v rámci jarmoku, predstavili remeselníci štyroch krajín svoje výrobky, tanečníci a hudobníci zasa mali krátke vystúpenie. Hostia navštívili nedávno otvorené mini Maďarsko, prešli sa v botanickej záhrade, objavili krásy Kereša z lode Katarína II., zúčastnili sa na prehliadke mesta a evanjelického kostola so sprievodcom. Večer ich čakalo divadelné predstavenie „Liliomfi“ v sarvašskom Vodnom divadle, po ktorom nasledovala sarvašská veselica.

V posledný deň podpísali účastníci projektu dohodu o spolupráci a zasadili strom ako symbol partnerstva a zúčastnili sa na evanjelickej bohoslužbe v Starom evanjelickom kostole.

Andrea Kiss

Výstava sklenených predmetov v Békešskej Čabe

V Spoločenskom dome na ulici Békési v Békešskej Čabe otvorili 5. augusta výstavu sklenených predmetov, ktoré pozbierali členovia Slovenského klubu. Ide o súčasť série výstav rozdelených podľa rôznych predmetov - členovia klubu už zrealizovali výstavu topánok, dáždnikov či mažiarov.

Na vernisáži dvojjazyčne privítala prítomných predsedníčka Slovenského klubu Alžbeta Ančinová. Medzi hosťami boli aj vedúca Spoločenského domu Kristína Veresová a člen Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Ján Čiernik, ktorý vo svojom príhovore priblížil stručnú históriu skla. Po ďakovných slovách pani Ančinovej členom Slovenského klubu za spoluúčasť pri realizácii výstavy si návštevníci mohli nielen prezrieť, ale aj podržať v rukách vystavené exponáty.

Bertalan Bertók

Plnoletý festival s cirkusom

Týždeň som mala jeden pas navyše. Bol to pas pre obyvateľov Festivalovej republiky Sziget. Najväčší hudobný festival strednej Európy v tomto roku zavŕšil 21 rokov, teda vo väčšine krajín sa už ráta za dospelého. Svoju dospelosť oslávil cirkusom, o ktorý prejavilo záujem trochu menej ľudí, ako za predošlé roky.

Zatiaľ, čo v oblasti hudby predstavuje Sziget široké spektrum tej najzaujímavejšej hudby, nehudobný program sa zameriava na atmosféru a svetelné experimenty. Napríklad inštalácia Luminarium, Tarot Labyrinth a Cökxpon, alebo špeciálne bleskové lampióny či úžasné pouličné divadlá - to všetko sú dôležité prvky, ktoré sa podieľajú na úžasnej atmosfére festivalu. V ostatných rokoch sa celosvetovo kladie stále väčší dôraz na vizuálnu stránku festivalov. Sziget sa v súlade s týmto trendom zameral na výrazne lepšiu šou a venoval tomu veľa energie a času. Toto úsilie tiež prinieslo niektoré veľmi úspešné projekty ako Colosseum, Maďarská dedina, Luminarium, východoeurópska púť a tiež inštalácia Hello Wood. Každý rok stúpa počet takýchto aktivít, čo potvrdil aj zatiaľ najvýraznejší minuloročný festival.

Cirque du Sziget navodil atmosféru putovného cirkusu z konca 19. storočia, vystúpenia však boli zložené aj z programov a choreografií vytvorených špeciálne pre Sziget, zložené zo súčasných cirkusových žánrov, ktoré sa nazývajú „Nouveau cirque“. Cirkusové atrakcie voľne nadväzovali aj na tzv. nultý deň, ktorý sa niesol v znamení sveta, ktorý poznáme z príbehov Alenka v ríši zázrakov. Bola to kreácia frontmana kapely Quimby, Tibora Kissa, ktorý okrem spevu maľuje a píše básne. Surreálny svet sa dostal na ostrov a nás trochu nadvihol nad každodenné diania. Maďarská jednotka alternatívneho rocku, ktorá sa vrátila z európskeho turné, vytvorila na záver večera neobyčajnú atmosféru na hlavnom pódiu so špeciálnym koncertnom. Zároveň tento deň oslavovala aj popfolková kapela Muzsikás 40. výročie svojho založenia a pozvali na pódium rad medzinárodných hviezd.

Sziget festival každoročne prináša stovky koncertov najväčších svetových hviezd, ale i mladých talentovaných interpretov. Počas tohto ročníka, ktorý sa uskutočnil od 5. do 12. augusta, vystúpili napríklad Blur, Mika, Woodkid, Biffy Clyro, Editors, Nneka, Ska-P, Regina Spector, Zaz a mnohí ďalší.

Aktuálny koncept festivalu Sziget 2013 je len oživením myšlienky ostrova slobody, „Island of Freedom“, ktorá vznikla spolu s festivalom a ktorá sa teraz dočkala skutočnej realizácie. Na obdobie jedného týždňa vznikla dočasná republika s vlastnými pravidlami, vlastnou menou, fyzicky oddelené miesto ostrova od zvyšku metropoly - napriek tomu v jej samotnom srdci. A to všetko s vlastnou vlajkou. Island of Freedom je demokratická republika bez vodcu, kde každý člen spoločnosti, či už domorodec alebo prisťahovalec, má rovnaké práva a povinnosti.

Čo sa týka muziky, nakoľko je to pôvodne hudobný festival, dnes je mnoho festivalov nielen vo svete či Európe, ale aj tu v Maďarsku, ktoré často ponúkajú podobný program. Takže prežiť v takejto situácii môžu iba tí, ktorí ponúknu niečo naviac, jedinečnú atmosféru a tak sa vymania z akejsi „uniformity“. Zároveň si festival Sziget uvedomil, že aj vďaka vzrastu ponuky a dopytu lacných leteniek, kedy je dostupné cestovať za podobnými medzinárodnými festivalmi bez problémov kamkoľvek, je nutné ďaleko viac pracovať na kultúrnej rozmanitosti, kvalite služieb, atmosfére a dobrým pomerom výkonu a ceny, pokiaľ chce zostať konkurencieschopným. Tento rok sa organizátori rozhodli ísť ešte ďalej a z festivalu sa pokúsili vytvoriť umelecké dielo. To je tiež dôvod, prečo je vizuálna podoba stále dôležitejšia. Nie je možné si nevšimnúť ako sa veľké medzinárodné festivaly, obzvlášť tie elektronické, stále viac zameriavajú na gigantické javiskové a špeciálne efekty, takmer akoby vytvárali Disneyland festival. Sziget nekopíroval tento smer, ale vybral si cestu viacerých inštalácií, sôch, špeciálneho osvetlenia a podobne. Na každý festivalový deň pripravili aj party pri hlavnom stane. V stredu pustili 10 tisíc balónov, vo štvrtok 10 tisíc veterníkov, v piatok tisíc plážových lôpt a v sobotu sa uskutočnila color party.

Jednou z najdôležitejších súčastí nového konceptu bola tento rok po prvý raz aj záverečná šou. V nedeľu na hlavnej scéne zakončila festival Sziget vzrušujúca veľkolepá vizuálna šou plná laserových, pyrotechnických a špeciálnych efektov. Hudobný sprievod k nej obstaral jeden z najznámejších DJ-ov a producentov David Guetta.

Atmosféru špeciálneho „zážitkového festivalu“ počas nocí podporili aj svetelné efekty, stromy oblečené do „vianočného“ osvetlenia a veľké množstvo lampiónov. V lese neďaleko hlavnej scény vyrástol Disco Park, miesto plné svetelných efektov pre celonočnú party. Novým miestom neďaleko vstupného mostu bol tento rok Freak Park, kde šero, špeciálne svetlá a hmla vytvorili skutočne mystické miesto.

A nezabudnime na absolútnu novinku, na pláž. Termín festivalu, začiatok augusta a blízkosť Dunaja - veď festival sa koná na ostrove - priam predurčoval vytvorenie takého miesta, kde si návštevníci môžu oddýchnuť a trochu sa osviežiť. Samozrejme, Dunaj nie je práve to miesto, kde sa človek chce každodenne kúpať, hlavne kvôli blízkosti hlavného mesta, ale keď sme na festivale, trochu viacej si dovolíme, ako v ostatné dni. Doteraz bolo z bezpečnostných dôvodov kúpanie prísne zakázané. Tento rok po prvýkrát, vďaka novým možnostiam, sa návštevníci festivalu mohli osviežiť na špeciálnej pláži. Sziget Beach čakal na Szigeťanov s novou infraštruktúrou a novými barmi a to aj v nočných hodinách.

Sziget Eye, ruské koleso na festivale bolo o dvadsať metrov vyššie než minulý rok. Šesťdesiatpäť metrové gigantické koleso ponúklo návštevníkom jedinečný pohľad na celý areál festivalu a v noci sa rozžiarilo tisíckami svetiel a zmení sa na obrovskú projekčnú plochu.

Nová časť Ruin Pubs Quarter, alebo štvrť ruinových krčiem bolo miestom, kde sa mohli návštevníci občerstviť a prestravovať. Táto štvrť mala svoju originálnu atmosféru a návštevníci tu našli tie najzaujímavejšie bary a reštaurácie, ktorými sa preslávila židovská štvrť Budapešti.

Na festival sa vrátili aj dve, z minulosti už známe, scény. Neexistuje totiž lepšie miesto pre koncert írskej kapely než írska krčma - Irish Pub Stage. Ako spomienka na skladby našich idolov sa znovu zrodilo aj Tribute stage. Minulý rok populárne Colosseum malo na tohtoročnom festivale dvojnásobnú nielen veľkosť, ale aj úlohu. Nehostilo iba party z Meduza stanu, ale stalo sa aj domovom pre celkom novú zábavu - Color party. Čo je to za party? Predstavte si, že dostanete náboje s farebným práškom, ktorý môžete hádzať všade naokolo...

V porovnaní s ostatnými medzinárodnými festivalmi v oblasti služieb stojí Sziget naozaj na vrchole. Vždy je však čo zlepšovať, a tak sa organizátori rozhodli venovať zvýšenú pozornosť aj tejto oblasti. Návštevníkov potešil obrovský posun v hygienických službách, vrátane biotoaliet, ktoré boli pravidelne udržované. V areáli bolo viac spŕch s uzamykateľnými šatňami. Festivalovou novinkou bol tiež Rodinný kemp, kde našli rodiny s deťmi vyhovujúce zázemie vrátane programu pre tých najmenších festivalových návštevníkov.

Fanúšikovia z celého sveta, ktorí sa nemohli dostaviť osobne na festival, mohli sledovať vybrané koncerty doma na svojich monitoroch. So živým prenosom koncertu súhlasilo viac ako 35 kapiel na hlavných pódiách.

Takže plno noviniek, plno zábavy od rána do rána a potom únava. Ale za 21 rokov sme si už zvykli, že tento týždeň nie je o oddychu.

(ef)

Nová iniciatíva v Teranoch: dom pre rodiny prisťahovalcov

Samospráva novohradskej obce Terany prišla začiatkom leta s novou iniciatívou: dajú dom tým rodinám, ktoré sa aspoň na jeden rok prisťahujú do obce a dve zo svojich detí zapíšu do miestnej materskej školy. O domy sa mohli rodiny uchádzať formou konkurzu.

„Je to vlastne občianska iniciatíva, ktorej sme sa ujali,“ začala náš rozhovor starostka Terian Edita Brožová. „Vypísaniu konkurzu predchádzali dve stretnutia s občanmi, kde sme sa dohodli, že zavoláme do našej dedinky rodiny, ktoré majú aspoň tri deti, aby u nás žili. K rozhodnutiu sme pristúpili aj preto, lebo sa nechceme vzdať svojich povinností udržať materskú školu, ktorú sme prednedávnom obnovili a pristavali sme k budove jednu miestnosť. V tejto miestnosti sme vytvorili kuchyňu, v ktorej sa pripravujú aj obedy pre sociálne slabších občanov. Minulý rok sme sa uchádzali o grant na vybudovanie kotolne na biomasu a vyhrali sme. Všetko je teda hotové, potrebujeme iba deti, aby sme mohli materskú školu udržať,“ povedala starostka. V obci je mnoho domov, ktoré stoja prázdne. Preto sa rozhodli vypísať konkurz pre rodiny, ktoré by sa mali prisťahovať do Terian a nemuseli by rok platiť nájomné za dom. „Nemuseli by robiť nič iné, len mesačne šetriť nižšiu sumu a starať sa o dom a jeho okolie,“ povedala E. Brožová a dodala, že samospráva zatiaľ neodkúpila domy, ale podpíšu trojstrannú dohodu s občanmi, ktorí sú ochotní venovať na takéto ciele príbytky svojich rodín a s novousadlíkmi. „Rodiny by miestni obyvatelia prijali bez problémov, veď máme už skúsenosť, totiž pred niekoľkými rokmi sa sem už prisťahovali rodiny s viacerými deťmi, ktoré sú dnes plnoprávnymi obyvateľmi našej dediny. Hovorím, že prisťahovanie nových obyvateľov bola Hospodinova voľba a priniesol k nám ľudí, ktorým záleží na ich novom domove a postavili sa na čelo aj tejto iniciatívy,“ povedala starostka a dodala, že občania sú tiež otvorení a už usporiadali verejné zbierky na financovanie pomoci pre nových obyvateľov.

V Teranoch sa vyučuje slovenčina tak v materskej škole, ako aj v spojených triedach nižších ročníkov základnej školy, ktorú od januára spravuje Centrum K. Klebelsberga. Majú dve učiteľky v materských školách, jedna je v súčasnosti na materskej dovolenke a obidve majú ukončené štúdium na výučbu slovenčiny. Slovenská samospráva hradila získanie slovenského pedagogického vzdelania pre jednu z učiteliek. Do konca júna bola terianska materská škola filiálkou škôlky v susednom Bujáku, ktorého vedenie sa rozhodlo, že od nového školského roka nechcú byť v regionálnom výchovno-vzdelávacom združení. „Oni dostávali normatívnu podporu, hradili vecné výdavky a platy pracovníkov a my sme hradili režijné náklady. Mali sme štrnásť škôlkarov a takto sme nemuseli priplácať na prevádzkovanie škôlky nič,“ povedala E. Brožová.

„Každopádne rátame s novými rodinami na dlhú dobu, ale kráčame malými krokmi dopredu, aby to nebolo finančne náročné pre samosprávu,“ povedala E. Brožová na margo rozhodnutia, že takýmto spôsobom by podporili rodiny zatiaľ iba rok. No veria, že o rok sa znovu podarí občanom a samospráve spoločne podporovať tento projekt. „Je veľmi dôležité, aby sa deti učili v mieste svojho bydliska, lebo znalosti staršej generácie môžu odovzdať osobne hlavne na mieste, v rámci spoločných programov. Kultúrne dedičstvo sme získali aj my tu v mieste svojho bydliska a keď deti chodia do materských škôl do iných obcí, tak sa oddelia od svojej obce, čo nie je dobré,“ povedala na záver starostka Terian.

Eva Patayová Fábiánová

Na návšteve IX. medzinárodnej tvorivej dielne v Békešskej Čabe

Umelecký spolok békešského kraja usporiadal v júli 9. medzinárodnú umeleckú dielňu. Bol horúci letný deň, keď som navštívila kolóniu v hoteli Fenyves. V tienistom parku ma prijal Ladislav Lonovics, výtvarník, profesor kreslenia, organizátor tvorivej dielne.

- Každý rok hľadáme školených, profesionálnych, v odborných kruhoch evidovaných umelcov. Tohto roku sme pozvali do dielne mladých tvorcov, v prvom rade z družobných miest Békešskej Čaby a z okolitých krajín. Tentoraz k nám pricestovali Witold Zareba a Anna Osadnik z poľského družobného mesta Tarnowskie Góry, Ester Bors z Rumunska, Laura Sagmeister Péity a Melinda Torok zo Srbska. Zo slovenského družobného mesta Trebišov bol pozvaný Peter Timečko. Chceme podporovať aj čabianskych tvorcov, ktorí sú na začiatku svojej kariéry, preto sme pozvali aj troch miestnych učiteľov-umelcov: Tibora Cseha, Ádáma Horvátha a Gábora Lovasa. V spolupráci s Jánom Gnandtom a Attilom Fazekasom sme boli organizátormi a súčasne aj účastníkmi umeleckej dielne.

Počas diskusných večierkov a premietania odborných filmov lepšie spoznáme jeden druhého, z odborných vzťahov sa vyvinú priateľstvá. Neskôr účastníci navštevujú jeden druhého, zúčastňujú sa spolu na iných táboroch. Je to ako veľké odborné fórum, vedecké sympózium, taviaci téglik. Stretáva sa tu prax a teória, spoznávajú názory jeden druhého, a keď ani nepreberú nič z umenia druhého, pre každého je dôležité získavanie informácií. Predseda Umeleckého spolku békešského kraja hovoril aj o najnovšej akcii v histórii čabianskej dielne. Jej cieľom je zvečniť zachytené obrazy na obnovenom hlavnom námestí mesta, na námestí Svätého Štefana. Tvorcovia tieto diela darujú mestu.

Čabiansky rodák slovenského pôvodu pokračoval v rozhovore v slovenskom jazyku, lebo sme prešli na tvorbu slovenského umelca Petra Valiska-Timečka. Rodák z Trebišova sa venuje hlavne voľnej grafike, objektom a inštaláciám. Je novátorom, zaoberá sa otázkou zobrazovania bez štetca. Predošlý deň napríklad na hlavnom námestí mesta znázornil fontánu elektronickou zubnou kefkou. Peter Timečko absolvuje doktorandské štúdium, je asistentom v ateliéri grafiky.

Pomocou slovenčiny sa mi podarilo pozhovárať aj s Annou Osadnikovou z Poľska, ktorá pri tvorbe obrazov používa štetec nezvyčajným spôsobom: jednoducho štetcom cápe, strieka na plátno rozličné farby, vytvorí tak pozadie, na ktoré neskôr namaľuje figúry.

Rovesník a krajan A. Osadnikovej, Witold Zareba (1972, Tarnowskie Góry) je už na Čabe známy, veď na pozvanie Kultúrneho spolku maďarsko-poľského priateľstva a Poľskej národnostnej samosprávy mesta v novembri roku 2012 mal samostatnú výstavu v spoločenskom dome Lencsési. Poľský výtvarník sa rád zaoberá rakúsko-maďarskou tematikou. Nie div, že v júlovej dielni ho inšpirovalo priečelie budovy bývalej Rakúsko-uhorskej banky. Filiálku banky stavali v rokoch 1912-1913 na rohu ulíc J. Dóžu a B. Bartóka. Budovu projektoval jeden z najvýznamnejších architektov Uhorska, bratislavský rodák pôsobiaci v Budapešti Jozef Hubert, tvorca Rakúsko-uhorskej banky v Budapešti.

Táto eklektická budova so secesnými prvkami je jedna z najvydarenejších prác majstra. Witold Zareba na svojom obraze vynikajúco znázornil bohato dekorované štuky na priečelí, ale umelecký dojem dosiahol skôr zdôrazňovaním, transponovaním farieb budovy.

Dorozumievacím jazykom tejto medzinárodnej kolónie bola maďarčina, keďže umelci zo Srbska a Rumunska boli maďarského pôvodu. Umelci zo Slovenska a Poľska tvorili malý slovanský ostrov, ktorý s ostatnými komunikoval po anglicky a s čabianskymi Slovákmi po slovensky. „Som prekvapený, že ďaleko od Slovenska v maďarskom prostredí môžem počuť slovenské slovo. Je to nádherné! Žijú tu milí ľudia, je tu pekné prostredie, tvoríme v zelenej, inšpiratívnej prírode. Pochvaľujem si organizátorov,“ nadchýnal sa jediný slovenský umelec letnej dielne.

Zhotovené práce v priebehu týždňa umelci vystavili v sálach Jankayho galérie. Na vernisáži hodnotila obrazy historička umenia Hajnalka Vánová. Konštatovala, že vystavené diela sú dielami dnešných súčasníkov. Tvorcovia sú svojrázni, ale jednotní v tom, že sprostredkúvajú hodnoty. Tri geometrické a predsa spirituálne obrazy Ladislava Lonovicsa možno chápať napríklad oddelene vždy inak, ale každý obraz objavuje duševné katarakty, ktoré prídu na tiesnivý svet ako padajúce svetlo. Druhé vystavené dielo majstra je tradičné zobrazenie nového námestia s kostolom a fontánou, ktoré zvečňuje okamih teplými farbami. Odborníčka vyzdvihla medzi inými:

- zvláštne múry Tibora Cseha, ktoré môžu byť hranice, ale cez otvor vidieť celý svet,

- most, ktorý môže byť nadchod alebo prechod do druhého sveta,

- spirituálny reliéf (otvorený obraz) Attilu Fazekasa s ležiacim, práve z kríža zloženým Ježišom a prázdnou nádobou na svätenú vodu pred kostolom, ktorý je odkazom,

- tvorbu Ádáma Horvátha, ktorého zvláštny strom by mohol byť aj strojom, za ktorým sa črtá postava Boha ospravedlňujúceho sa zdvihnutými rukami a na záver

- vchod chrámu v prekrásnom zobrazení Melindy Torokovej.

Výstava je zaujímavá tým, že pri obrazoch sú iba mená autorov, chýbajú ich názvy. Každý návštevník si môže takto sám, bez ovplyvnenia, určiť odkaz obrazu.

(io)

Vatikánske múzeá vystavia stovky kresťanských nálezov zo Slovenska

Kresťanské nálezy zo Slovenska budú môcť vidieť návštevníci z celého sveta na výstave vo Vatikánskych múzeách. Múzeá ročne navštívi päť miliónov ľudí. Výstavu organizuje Archeologický ústav SAV v Nitre, Slovenské národné múzeum a Ministerstvo kultúry SR pri príležitosti 1150. výročia príchodu svätého Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska.

„Chceme svetovej verejnosti predstaviť tie najvýznamnejšie archeologické nálezy, dokladajúce počiatky kresťanstva na našom území a, samozrejme, aj v spojitosti s cyrilo-metodskou misiou,“ povedal riaditeľ Archeologického ústavu SAV v Nitre Matej Ruttkay. Otvorenie výstavy bude koncom septembra alebo začiatkom októbra, trvať má do Vianoc. „V závere roka sa podarilo už definitívne určiť miesto, ktoré výstava bude mať v rámci rozsiahlych Vatikánskych múzeí, je to vcelku zaujímavý priestor pri vstupe do múzea. V súčasnosti sa spracúvajú štúdie na členenie tohto priestoru, na tvorbu vitrín a všetkého, čo s tým súvisí, až po propagačné materiály,“ doplnil M. Ruttkay.

Zhruba stovka predmetov bude zachytávať stopy kresťanstva na slovenskom území od tých úplne prvých ešte v dobe rímskej až ranorománske umenie. Nálezy s kresťanskou tematikou pochádzajú z Bojnej, Bašoviec, Ducového, Devína, Bratislavy, Nitry, Čakajoviec, Krásna, Bohdanoviec a ďalších lokalít. Nitrianske biskupstvo na výstavu zapožičia Nitriansky evanjeliár z 11. storočia. Originál bude na výstave len istý čas, potom ho nahradí kópia. Organizátori výstavy chcú zároveň vyvinúť úsilie, aby vystavili vo Vatikáne aj Monomachovu korunu nájdenú v Ivanke pri Nitre. Uložená je v Národnom múzeu v Budapešti.

Webnoviny.sk