1 otázka - 1 odpoveď
odpovedá predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy Mária Nagyová

- Pomaly sa končí druhý cyklus vo fungovaní župnej slovenskej samosprávy. Aké máte skúsenosti a čo plánujete do budúcnosti?

- Nie sme v najlepšom položení, lebo spomedzi žúp obývaných Slovákmi iba u nás máme presne desať miestnych slovenských samospráv, čo je podmienkou vzniku regionálnej samosprávy. Za dva cykly sa nám podarilo zaistiť opodstatnenosť župného zboru.

Jedným z našich dôležitých cieľov bola podpora školstva, kvôli čomu organizujeme niekoľko - už môžem povedať - tradičných podujatí. Vždy v máji usporiadame stretnutie škôlkarov spojené s doškoľovaním pre pedagógov. V tomto roku sa uskutoční v Číve, ale stretli sme sa aj v ostatných obciach, kde je výučba slovenčiny v materskej škole. Učiteľky materských škôl sme už zobrali dvakrát na Slovensko na doškoľovanie, kde mali možnosť spoznať moderné formy výučby. Doškoľovanie sme usporiadali aj pre pedagógov základných škôl a to vďaka úzkej spolupráci s Nitrianskym krajom. Školy sme zapojili do organizovania župnej recitačnej a komunikačnej súťaže v Tardoši. V tomto je naším stálym partnerom slovenská a obecná samospráva v Tardoši. Školské podujatia podporujeme finančne. Minulý rok sme zorganizovali regionálne podujatie nielen pre školy v našej župe, ale aj v pilíšskom regióne. Tu chcem dodať, že udržujeme úzke kontakty so Strediskom pilíšskych Slovákov a jej vedúca Anna Seifertová je nám stále nápomocná pri organizovaní našich podujatí.

Nezabudli sme ani na našich osvetárov a muzeológov, ktorým vždy hradíme cestovné na konferenciu vedúcich oblastných domov, ktoré organizuje spoločnosť Legatum, ale aj my sme pre nich pripravili odborný deň v Kestúci, na ktorom sa zúčastnili v hojnom počte aj riaditelia škôl a knihovníci z nášho regiónu.

Kultúra - ako všade - je najpodporovanejšou oblasťou v župe. Aj u nás je viacero podujatí, ktoré organizujú obce a do ktorých sa formou grantu zapájame aj my. Naše podujatia pravidelne podporuje župná samospráva, ktorá prispieva aj na naše fungovanie. Zo začiatku to bolo ročne milión forintov, v súčasnosti po 500 tisíc forintov dostanú všetky tri župné národnostné zbory (v Komárňansko-ostrihomskej župe fungujú okrem slovenskej, aj nemecká a rómska župná samospráva).

Podporujeme aj súťaž pilíšskych slovenských vinárov a odkedy fungujeme, každý rok má niektorý z našich folklórnych súborov okrúhle jubileum. Pri tejto príležitosti im vždy odovzdáme finančnú podporu v hodnote tisícnásobku ich jubilea. Teda ak má niektorý súbor 40 rokov, dostane od nás štyridsaťtisíc forintov a podobne. Zhotovili sme aj tablá, ktoré predstavujú obyvateľov našich slovenských osád, ale pravidelne vydávame aj nástenný kalendár, každý rok s inou tematikou: mali sme už kostoly, folklórne súbory, ale aj zvyky.

Naše slovenské adventné tradície sa stretli s obrovským úspechom medzi obyvateľmi. Vždy v novembri majú možnosť sa stretnúť v Dorogu Slováci z celej župy (niekedy skoro 300 ľudí), aby si pozreli pekný program, ktorý zabezpečíme zo Slovenska a potom pri čaji a pagáčikoch majú možnosť sa porozprávať. Minulý rok poctili naše podujatie aj predseda župnej samosprávy György Popovics a župan Nitrianskeho kraja Milan Belica, ktorí zapálili adventné sviečky. Toto podujatie sa tiež koná v rámci dohody o spolupráci s Nitrianskou župou. Veľmi dobre spolupracujeme s riaditeľkami osvetového centra tak v Tatabányi-Bánhide, ako aj v Mlynkoch. Veľmi dobrý je vzťah medzi slovenskými obcami.

Spolu s nemeckou župnou samosprávou pravidelne spolupracujeme a organizujeme rôzne odborné fóra. Minulý rok sme mali aj konferenciu na tému systému bodov pre národnostné samosprávy.

Ďalším pravidelným podujatím je župné národnostné stretnutie, ktoré je každý rok v inej (nemeckej alebo slovenskej) obci a každoročne sa striedajú detské a dospelé súbory. V tomto roku sa stretnú dospelí 17. mája v Tarjáne. Na minuloročné stretnutie detských folklórnych súborov sme pozvali slovenský súbor z Bátorových Kosíh, a v týchto dňoch mi zavolala riaditeľka ich školy, že by chceli pozvať slovenské súbory z našej župy. V tomto roku bude aj Deň Slovákov v Maďarsku v v Kestúci, čím je tiež poctený náš región.

 (ef)

Jubileum časopisu Barátság

Pred dvadsiatimi rokmi, 15. marca 1994 vyšlo prvé číslo kultúrneho a spoločenského časopisu Barátság (Priateľstvo). Toto jubileum a pamiatku zakladateľky časopisu Márii Emberovej si pripomenuli 6. marca v konferenčnej sále vydavateľstva Croatica v Budapešti na ulici Nagymező autori, čitatelia a priatelia magazínu.

Organizátori osláv pripravili pre hostí dve prekvapenia. Prvým bolo vystúpenie hudobníka hrajúceho na trúbke Györgya Geigera, držiteľa Kossuthovej ceny, ktorým odštartoval slávnostný kultúrny večer. Vzápätí predniesol svoj uvítací prejav zástupca štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov, zodpovedný za národnostné a spoločenské vzťahy Csaba Latorcai. Vo svojom príhovore vyzdvihol význam a prínos časopisu, ktorý už dve desaťročia dáva priestor všetkým národnostiam žijúcim v Maďarsku, oboznamuje ich navzájom i s väčšinovým obyvateľstvom krajiny, prispievajúc tak k ich vzájomnému porozumeniu a rešpektovaniu. Časopisu poprial veľa úspechov do budúcnosti a odovzdal slovo šéfredaktorke časopisu Eve Mayerovej. Moderátorka večera pozdravila všetkých prítomných a poďakovala sa riaditeľovi Verejnoprospešnej s. r. o. Croatica Csabovi Horváthovi za poskytnutie priestorov na usporiadanie slávnostného večera. Vo svojom úvodnom príhovore priblížila prítomným Máriu Emberovú, s ktorou v roku 1994 spoločne založili časopis Barátság, ktorý prináša spravodajstvo z najvýznamnejších podujatí všetkých národností Maďarska, uverejňuje ukážky z ich umeleckých a literárnych diel a oslovuje politikov, štátnych úradníkov a odborníkov na národnostné otázky v súvislosti s právnymi predpismi týkajúcich sa národností v znamení motta: „Prijať a mať rád sa dá iba to, čo poznáme.“ Máriu Emberovú osobne poznal takmer každý prítomný, takže predstavovať ju nebolo potrebné, E. Mayerová mala skôr za cieľ predstaviť prítomným svoju kolegyňu ako ju poznala ona - prísnu a náročnú na seba i na svoju prácu, oddanú, odhodlanú, cieľavedomú, na ktorú dodnes spomína a na ktorú neslobodno nikdy zabudnúť.

V následnom kultúrnom programe sa predstavili viacerí dlhoroční prispievatelia časopisu. Ako prvá prečítala výber zo svojich básní v maďarčine i rumunčine riaditeľka Výskumného ústavu Rumunov v Maďarsku Mária Berényiová. Po nej prečítala úryvok z dokumentárnej prózy M. Emberovej o maďarskom holokauste Budeme ešte žiť v roku 2000? (2000-ben fogunk még élni?) herečka, speváčka Gabriella Hadzsikosztova. Výber zo svojej poézie v nemčine predniesla publiku spisovateľka, poetka a pracovníčka týždenníka Neue Zeitung Angéla Korbová.

Slovenskú národnosť reprezentoval na podujatí santovský básnik Alexander Kormoš, ktorý predniesol dve kytice básní - tú prvú pozbieral špeciálne pre ženskú časť publika pri príležitosti Medzinárodného dňa žien. Následne gitarová kapela Harmónia zahrala pod jeho vedením podpilíšske ľudové piesne.

Citát z cigánskej literatúry prečítala opäť umelkyňa G. Hadzsikosztova a na záver kultúrneho programu rozveselil publikum úryvkom z románu a básňou napísanou špeciálne na túto príležitosť s názvom Ulica Nagymező spisovateľ Petar Milošević.

Zlatým klincom na záver podujatia bolo druhé prekvapenie večera - veľkolepá narodeninová torta, ktorá nemôže chýbať na žiadnej ozajstnej narodeninovej oslave - tobôž nie jubilejnej.

Zlatko Papuček

Maľby Michala Černušáka v SI

S názvom Revelations sa uskutočnila 13. marca v suteréne Slovenského inštitútu v Budapešti vernisáž výstavy malieb Michala Černušáka. Po presťahovaní sa do nových priestorov SI to bola prvá výstava, na ktorej privítal prítomných riaditeľ Gabriel Hushegyi. Ako poznamenal, touto výstavou chcú pokračovať v načatej sérii výstav mladých slovenských umelcov do 40 rokov, ktorí majú čo povedať aj publiku v Budapešti.

Musíme povedať, že mal pravdu, totiž monumentálne maľby mladého umelca sa dotknú návštevníka nielen veľkosťou, ale aj vzhľadom. Prevládajú dve videnia: čiernobiela a farebná. Kým čiernobiele maľby majú fotografický ráz, farebné sa ponášajú na japonské maľby. Ale sú iné, nakoľko „predvídajú“ nejakú katastrofu: prírodnú či spoločenskú.

Michal Černušák (8. 6. 1982, Zvolen) študoval v rokoch 1996-2000 na Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave. Od roku 2001 pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v IV. ateliéri prof. Ivana Csudaia, ktorý zavítal na vernisáž výstavy aj do Budapešti. Už v mladom veku ako výtvarník dosiahol pozoruhodné úspechy, o čom svedčí aj zastúpenie jeho tvorby v renomovaných domácich a zahraničných zbierkach. V roku 2005 bol nominovaný na cenu Essl Art Award a v roku 2007 získal mimoriadnu cenu Essl Art Award. Kurátorom výstavy je Peter Michalovič, ktorý o mladom maliarovi o. i. povedal: „Jeho obrazy nie sú a ani nechcú byť ideologické či propagandistické, pretože v prípade jeho obrazov nie je dôležité, čo ukazujú, ale ako to ukazujú. V týchto obrazoch sa miešajú fragmenty nášho aktuálne prežívaného sveta so zviditeľnenými prvkami výtvarného jazyka, jazyk figuratívnej maľby je cielene konfrontovaný s jazykom abstraktnej maľby, následkom čoho vznikajú heterogénne zmesi, alebo zvláštne nepravidelné štruktúry, ktoré prepájajú diametrálne odlišné roviny do jedného celku. Černušákove obrazy nám ukazujú náš svet ako neprehľadný, nepredvídateľný, neurčitý, chaotický, tekutý, neustále sa meniaci, skrátka ako problém, o ktorom vieme, ale presne nevieme, ako ho riešiť a zdá sa, že ešte dlho nebudeme vedieť.“

Výstava je otvorená do 25. apríla.

(ef)

Čulý život v Slovenskom klube v Békešskej Čabe

V čabianskom slovenskom klube 24. februára pod vedením Alžbety Ančinovej usporiadali fašiangovú zábavu. Prítomných pozdravil člen mestskej samosprávy Tamáš Herczeg. Vo svojom prejave zdôraznil, že tradície čabianskych Slovákov najaktívnejšie zachovávajú členovia Slovenského klubu. Každý rok zbierajú staré predmety a usporadúvajú z nich výstavy, oživia výročné zvyky a staré metódy roľníctva a chystajú gurmánske špeciality predkov Čabänov.

Členovia klubu tento raz oživili fašiangové priadky: Ženy priadli, chystali „gágorčoke“ a piekli „pampušky,“ kým muži odzrňovali kukuricu. Nechýbali ani maškary, spev, hudba a tanec. Priestory poskytlo Kultúrne centrum Čabianska perla. Tu sa zišli členovia klubu aj o týždeň, pri príležitosti Medzinárodného dňa žien. Ženy pozdravil poslanec zastupiteľstva Békešskej Čaby CsabaBíró. Slovami Pavla Szalaiho vysvetlil, čo znamená pre muža žena: matku, priateľku, milotu, lásku, svetlo, teplo, starostlivosť, pocit šťastia a všetko, čo je dobré. Nasledoval krátky kultúrny program, v ktorom vzdal hold ženám aj zástupca riaditeľa Kultúrneho domu Čabianska perla Tamáš Herczeg so svojou dvojjazyčnou básňou Hviezdnaté sny, ktorú v jeho neprítomnosti zarecitovala nadaná recitátorka klubu Emília Kováčová. V jej prednese zaznela aj báseň Štefana Kormoša: Pieseň. Členky klubu pozdravili aj zástupcovia Čabianskeho gitarového klubu Dorina Szűcsová a Angéla Szabová. Na záver Zoltán Kovácsna husliach a Ján Kajó na saxofóne každej žene zahúdli nejakú nôtu. Po programe mali členovia klubu spoločný obed v hostinci kultúrneho domu, ktorého vedúcim je Csaba Bíró. Po chutnom obede som sa krátko pozhovárala s nedávno zvoleným mestským poslancom o jeho názoroch na národnosti v Maďarsku: „Už oddávna som v kontakte s čabianskymi Slovákmi, veď osem rokov som viedol Hostinec Slovák pri Dome slovenskej kultúry, spoznal som gastronomickú kultúru Čabänov a viackrát som účinkoval na podujatí pod názvom V Békéši v pokoji. V priebehu tohto výnimočného národnostného podujatia som prežil ozaj príjemné chvíle, mám veľmi dobrú mienku o organizátoroch podujatia, čiže o Slovákoch na Čabe. Viem, že Čabänia sú hrdí na svoju minulosť, na svoju slovenskú kultúru. Aj vedenie mesta si váži tu žijúce národnosti, veď spestrujú kultúrnu paletu našej lokality. Aj ja mám maďarské a rumunské korene, ale medzi mojimi predkami je Slovenka. Jedným slovom som Dolnozemčan, žijem v Karpatskej kotline, kde sa po tisícročia miešajú národy. Práve preto si ctím kultúru každej národnosti v Maďarsku. Som za to, aby mesto podporovalo tu žijúce národnosti. Čabänom želám veľa síl a zdravia pri udržiavaní slovenskej identity, zachovávaní slovenskej kultúry.”

Ildika Očovská

Zábava v šárskej škôlke pre každého

V predchádzajúcich číslach sme vám priniesli správy o sérii fašiangových podujatí v Šáre. S fašiangami sa ako poslední rozlúčili škôlkari zo Slovenskej národnostnej materskej školy v Dabaši-Šáre, ktorá je známa aj pod názvom Dúha. Posledný februárový deň sa jej priestory zaplnili všelijakými postavami. Viac než 60 zverencov predviedlo svojim príbuzným milé hry.

Za hladký priebeh podujatia zodpovedala Alžbeta Kováčová. Vystúpenia sa v každej triede začínali s 30 minútovým oneskorením, aby návštevníkom - rodičom neušla ani jedna hra.

Prvá 26 členná skupina pod vedením Agnesy Farkašovej a Terézie Juráčikovej predviedli ukážky z každodenného života v škôlke. Nasledovalo bohaté pohostenie, pretože rodičia v každej skupine napiekli a navarili celú kopu dobrôt. Medzi maškrtami nechýbali ani tradičné šišky s domácim marhuľovým lekvárom, ktoré sa počas pätnásťročného pôsobenia škôlky stali žiadanou pochúťkou na fašiangovom stole.

19 škôlkarov učiteliek Alžbety Kováčovej a Terézie Juráčikovej z druhej skupiny zahralo fašiangové a jarné hry. Podobný program mala aj tretia skupina, budúci štvrtáci, ktorí s učiteľkami Silviou Mrázovou Baloghovou a Máriou Kečkéšovou Vadkertyovou zaspievali slovenské a maďarské pesničky. Do tejto skupiny chodí 21 škôlkarov. Po spoločnom rodičovskom tanci sa každý občerstvil vo svojej triede.

Nasledoval spoločný tanec v aule. Deti sa prezliekli za kovbojov a zatancovali si. Bol to akýsi otvárací program k spoločnej zábave.

Každým milovaná a uznávaná riaditeľka Ilona Mrázová Černáková, ktorá tento post zastáva už 12 rokov, nám prezradila, že z príjmov tohtoročného dobročinného plesu zakúpia rozvíjacie hry. Z minuloročných finančných darov si mohli zaobstarať motorové bicykle.

„V Slnečnom lúči, čiže v druhej budove škôlky, kde sa pred týždňom konal fašiangový bál, bolo viac starých rodičov, dokonca prišli aj susedia, či známi. Tu ich bolo menej. Je mi veľmi ľúto, že som nevidela deti spolu. Bojazlivé však nie sú len ony, ale aj ich rodičia, my však chceme, aby sa každý zúčastnil na bále, lebo pre deti je to dôležitá udalosť. Ďakujeme veľmi pekne rodičovskému združeniu, že pomáha v organizovaní našich programov a vo všetkom nás podporuje,“ povedala pani Mrázová Černáková.

Podujatie trvalo približne dve hodiny. Pečivá a jedlá boli chutné, lekvárové šišky výborné, nálada fantastická. Aj kvôli tomuto je táto materská škola žiadaná v širokom okolí. Denne sem chodia deti z Dabaša, Hernádu, Óči alebo Inárču. Napriek tomu, že mnohí z nich nemajú slovenské korene, sú veľmi radi, že sa môžu zoznámiť s týmto ľubozvučným jazykom.

Atila Rusnák

Deň modlitieb žien v srdci Budapešti

V srdci Budapešti, v evanjelickom kostole na Üllőjskej ceste, sa 6. marca uskutočnilo stretnutie v rámci Svetového dňa modlitieb žien pod názvom Pramene v púšti. Na večer modlitieb prišli predstaviteľky evanjelických, baptistických, reformovaných a rímskokatolíckych zborov z hlavného mesta, Slovo Božie kázala farárka slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Gulácsiová Fabuľová.

Prítomné ženy privítala evanjelická farárka Beáta Gombkötőová, ktorá vyslovila radosť z toho, že na večer, ktorý usporiadali v rámci celosvetového ekumenického hnutia, prišlo tak veľa žien. Ako uviedla, tohtoročný Svetový deň modlitieb pripravili kresťanské ženy z Egypta na prvý marcový piatok. Tento deň má viac ako storočnú tradíciu - začal sa sláviť v roku 1884 v USA. Jeho cieľom je združovať ženy rôznych rás, kultúr a tradícií, rozširovať ich povedomie o iných krajinách a kultúrach, pochopiť ich problémy a spoločne sa modliť za ženy, tohto roku zvlášť za egyptské ženy.

Biblický Egypt často spájame s faraónmi, pričom neraz zabúdame na príbeh, keď faraónova dcéra zachránila malého Mojžiša pred utopením. V Biblii je veľa príkladov, keď sa Egypt stal útočiskom, veď aj Pán Ježiš a Svätá rodina tam našli bezpečný úkryt pred krutým Herodesom. V Egypte sa v prvých storočiach konali významné kresťanské koncily a cirkev je tam aj v súčasnosti silná. O histórii a súčasnosti koptskej cirkvi hovorila Ágnes Quirinová z rímskokatolíckeho zboru na Námesti M. Horvátha.

Po modlitbe vyznania, ktorú slúžila duchovná reformovanej cirkevnej obce na ulici Salétrom Lilla Szélová Seborová, predstaviteľky reformovanej cirkevnej obce na ulici Kőris prečítali rozprávania egyptských žien - ženy z malej egyptskej dediny a modernej ženy z mesta.

V mene baptistického cirkevného zboru Anikó Újváriová prečítala biblický príbeh o Ježišovi a samaritánke (Evanjelium podľa Jána 4, 3 - 42), ktorej Ježiš povedal, že ak sa napije z vody, ktorú jej dá on, nikdy viac nevysmädne. Stane sa prameňom vody prúdiacej do večného života.

Témou živej vody sa podrobne zaoberala vo svojej kázni slovenská evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Hovorila o tom, že tečúce vody Nílu symbolizujú živú vodu, ktorú Pán Ježiš ponúka nielen žene samaritánke, ale aj nám všetkým. Dnes sa mnohí ľudia vzďaľujú od Boha, hoci sú smädní, bažia po vode, kopú si nové studne. Boh je aj dnes pripravený urobiť pre nás nové zázraky, je riešením pre náš svet. Počas pôstu si pripomíname jeho utrpenie, keď mu z boku tiekla krv a voda. Priniesol pre nás obeť, aby nás aj dnes mohol volať k prameňu živej vody. Vody, ktorá je nevyhnutnou podmienkou života, vody, ktorá prúdi do večného života. Platí to aj dnes, keď je veľmi aktuálna potreba zmeniť vyprahnutú púšť skľučujúcej samoty, skazy a beznádeje dnešného sveta na potoky Božej lásky - potoky živej vody.

Po kázni nasledovali osobné modlitby a záverečný Otčenáš. Večer modlitieb spestrili cirkevné piesne, ktoré spoločne spievali prítomné ženy.

VZS

Internet nezabúda…

Slovenskú základnú školu, materskú školu a internát v Sarvaši navštívili odborníci z Budapešti, ktorí poskytli podrobné informácie na aktuálnu tému: Bezpečnosť používania internetu. Prednáška sa uskutočnila na návrh učiteľky Csilly Dányiovej.

Riaditeľka školy Zuzana Medveďová privítala Dr. Andrása Kisa, Dr. Gábora Patakaiho a Annu Egerszegiovú.

Na celom svete už viac ako v sto krajinách majú Medzinárodný deň bezpečnejšieho internetu. Zo štatistiky vyplýva, že na Facebooku je zaregistrovaných viac ako 67% užívateľov internetu, kým na Twitteri len 16%.

Prednáška bola určená žiakom starším ako desať rokov. Mladí nadšenci predstavili svoj program v štýle, ktorý zodpovedal žiakom danej vekovej kategórie. Vtipne ich oboznámili s faktom, že čo sa raz dostane na internet, to tam aj zostane. Internet používame už viac ako dvadsať rokov. Otázkou však je, či je osožný, alebo v sebe skrýva aj zdroje nebezpečenstva? Záleží len na nás, ako ho použijeme. Nielen žiaci, učitelia, ale hlavne rodičia ešte nie sú v tomto smere dostatočne informovaní. Veď keď uvidia rodičia fotografiu svojho dieťaťa, niekedy ich aj pochvália, napriek tomu, že nie je isté, či ju niekto aj neskôr nezneužije. Hlavne pubertiaci sú citliví na to, ak sa ich profilu niekto posmieva. Každé štvrté dieťa trpí kybernetickou šikanou.

Škoda len, že v súčasnosti je menej času na vzájomné stretnutia, rozhovory, okamihy, keď si navzájom ľudia úprimne pomáhajú, poradia sa, získajú nových priateľov.

Prednášatelia ďalej pripomenuli deťom aj známy prípad Amandy Toddovej, ktorá sa pokúšala utiecť z miesta na internete, kde ju začali zhadzovať pre nahrávku z webovej kamery. Nechcela sa o to podeliť s nikým, a predsa sa jej záber ocitol na internete! Cítila sa osamelá a jej prípad sa skončil tragicky. Uviedli aj ďalšie prípady, nad ktorými sa každý zamyslel. Prítomných sa odborníci snažili takýmito informáciami varovať, aby svoje osobné údaje, rôzne profily nedávali na internet.

Na druhej strane však internet je zdrojom najnovších informácií, bleskovej korešpondencie. Dnes si už nevieme predstaviť náš deň bez netu. Bohužiaľ, sú už aj takí žiaci, ktorí strávia pri počítači veľa hodín, čo môže byť nebezpečné.

Keďže tento program podporuje aj Ministerstvo spravodlivosti, riaditeľka Zuzana Medveďová vyslovila v tejto súvislosti myšlienku: „Neúplná je tá škola, ktorá nevychováva.“

Po prednáške budú používatelia internetu určite opatrnejší. To, že internet nezabúda, budú mať vždy pred očami.

Na záver prednášky dostali hostia malé darčeky, ktoré zhotovili žiaci našej školy vlastnými rukami.

Zlatica Lišková

Budapeštianske Slovenky pozdravila slovenská speváčka

Neodmysliteľným jarným programom Klubu slovenských dôchodcov (KSD), ktorý pôsobí pri Slovenskej samospráve Budapešti, je Pozdrav žien. V tomto roku pripravili pre svojich členov zvláštny program. Do sídla SSB pozvali známu slovenskú speváčku a herečku Maju Velšicovú, ktorá predviedla mimoriadne zaujímavý program, pripravený priamo pre budapeštianske Slovenky.

V tomto roku zhrnuli dva seniorské programy na jeden termín, takže 6. marca sa uskutočnilo aj zasadnutie Valného zhromaždenia KSD. Prítomných pozdravila predsedníčka klubu Eva Svitilová, ktorá poznamenala, že ich spolok funguje v posledných rokoch stále v horších podmienkach. Napriek tomu, že Slovenská samospráva Budapešti im pomohla s kanceláriou a infraštruktúrou, dostávajú čoraz nižšiu finančnú podporu. Vyzvala aj zúčastnených členov, aby nielen zaplatili členské, ale aby tí, ktorí sa trochu vyznajú v písaní súbehov, jej prišli pomôcť. Zmienila sa aj o tradičných podujatiach, ktoré zachytil na svojich fotografiách Vojtech Csizmadia a predviedol ich v divadelnej sále sídla SSB. Boli to návštevy múzeí a jednodňový výlet do Bratislavy. Okrem toho sa zúčastnili na všetkých programoch SSB, a pravidelne navštevujú programy Slovenského inštitútu.

Každý druhý štvrtok sa stretávajú a zvyčajne chodili do múzeí, no dnes už iba zriedkavo. Kedysi to bol jeden z najpopulárnejších programov klubu. Je to zrejme aj tým, že členovia, žiaľ, starnú. Ako nový program vymysleli návštevy generálnych skúšok divadiel. Je to pre dôchodcov výhodné, lebo predstavenia sú predpoludním a lístky sú lacné. Možno si niektorí ľudia myslia, že dôchodcovia sedia doma a nič nerobia. Veľmi sa mýlia, pretože medzi nimi sú ešte stále aktívni členovia, na ktorých môžu byť hrdí. Sú to tvorivé osobnosti, spisovatelia, výtvarní a ľudoví umelci.

Hodnotenie hospodárenia je už pravidelne údelom bývalého predsedu Ladislava Petra, ktorý sa zmienil o tom, že hoci získali na jednotlivé programy aj granty z fondov, veľkú pomoc znamenala podpora niektorých obvodných slovenských zborov a SSB. Pripomenul však, že hoci na začiatku pôsobenie klubu značne podporovali aj obvodné zbory, dnes je táto podpora čoraz nižšia a dostávajú ju od čoraz menšieho počtu volených zborov.

Herečka a speváčka Maja Velšicová je známa najmä staršej generácii. Priaznivcov si však získala aj medzi mladšími. Potvrdzuje to nejedno podujatie, na ktorom, ako speváčka či moderátorka, dokázala vtipným slovom s vhodnou piesňou vytvoriť dobrú atmosféru. Presvedčili sa o tom diváci už nejedného podujatia, medzi inými aj účastníci programu k Medzinárodnému dňu žien v Budapešti. M. Velšicová neprišla do Budapešti s bežným programom, ale pripravila si ho špeciálne na žiadosť Budapešťanov. A ako sa sem dostala? Vďaka výbornej spolupráci SSB a Mojmíroviec. Počas fašiangovej sezóny boli budapeštianski poslanci na Slovensku, kde mali možnosť vidieť aj program tejto známej speváčky a moderátorky. Zapáčil sa im, a tak sa rozhodli pozvať ju k nám. Bola to dobrá voľba, lebo hoci v našich končinách nie sú jej piesne natoľko známe, ako v materskej krajine, pripravila pre nás výber piesní, medzi ktoré zaradila šlágre, náboženské piesne popretkávané jej neodmysliteľným humorom. Bolo to vydarené popoludnie, program sa skončil recitáciou žiaka budapeštianskeho slovenského gymnázia Filipa Onodiho a odovzdaním tradičného kvetu pre prítomné ženy. Účastníci sa ešte chvíľu zdržali v divadelnej sále, a to nielen preto, aby si pochutnali na dolnozemských špecialitách a porozprávali sa, ale aj preto, aby si kúpili najnovšie CD M. Velšicovej, ktorej ho dali aj podpísať. Ako prezradila predsedníčka SSB, so speváčkou sa stretneme koncom júna v Blatnohrade, kde sa uskutoční slávnosť pri soche sv. Cyrila a Metoda, ktorú odhalili minulý rok.

(ef)

Návšteva výstavy v 100-ročnej budove Munkácsyho múzea

Členovia čabianskeho slovenského klubu 11. marca navštívili mestské múzeum, ktorého budovu slávnostne otvorili práve pred 100 rokmi, 28. marca 1914. Roku 1951 ho pomenovali podľa čabianskeho maliara Mihálya Munkácsyho. Pri príležitosti 170. výročia jeho narodenia vo februári otvorili v múzeu novú výstavu, plnú kuriozít.

Hostí privítal v zelenom salóne riaditeľ múzea a predseda čabianskej slovenskej samosprávy Juraj Ando. V týchto priestoroch je stála výstava portrétov Somu Petricsa Orlaiho. Poľnoberínsky maliar, príbuzný Alexandra Petrovicsa, čiže Sándora Petőfiho, sa stal so svojimi portrétmi vzorom a majstrom mladého Munkácsyho.

Mihály Munkácsy sa narodil 20. augusta 1844 v Mukačeve ako syn Michala Lea Lieba a Cecílie Reökovej. Malý Michal Lieb zavčasu stratil svojich rodičov. Mal 6 rokov, keď sa dostal z Miškovca do Békešskej Čaby, kde sa o neho staral jeho ujo Štefan Reök. Munkácsy žil 27 rokov na Čabe. Tu chodil do ľudovej školy, tu bol učňom a tu začal maľovať a študovať maliarstvo ako samouk. Neskôr sa viackrát vrátil do Békešskej Čaby a tvoril na majetku uja Reöka v Gerendáši a Malom Mederi.

Riaditeľ prezradil návštevníkom, že vo viacerých miestnostiach múzea predstavia 170 malieb a relikvií svetoznámeho čabianskeho maliara. Táto reprezentatívna expozícia obsahuje materiál v hodnote asi 10 miliárd forintov.

Výstava pod názvomMunkácsy 170 je v Sále múz. Tu je vystavená kolekcia Munkácsyho malieb zo zbierky zberateľa Imricha Páka, ktorý pochádza zo Zakarpatska a dnes žije v Amerike. Expozíciu dopĺňa materiál z Múzea krásnych umení, Maďarskej národnej galérie a múzea v Debrecíne. Na expozícii sú vystavené krajinky, obrazy salónov a portréty, ktoré majster namaľoval v Barbizone. Tu má miesto aj maľba Plačky pod krížom, ktorá sa dostala domov z Mauzólea Andrássyovcov v Trebišove. Čabianske obecenstvo prvýkrát mohlo vidieť skicu, ktorú maliar urobil r. 1874 v Malom Mederi na majetku uja Istvána Reöka s cieľom študovať figúry k maľbe Hrdina dediny (A falu hőse). Členovia Čabianskeho slovenského klubu si obzreli skicu s veľkým záujmom, veď na nej mohli skúmať kroj a spotrebné veci roľníckeho sveta 19. storočia okolo Békešskej Čaby. Na gerendášskom Reökovom majeri vznikala aj prvá maľba umelca Čítanie listu (Levélolvasás - 1863) a maľba Smutný zbojník (Búsuló betyár), ktoré sú vystavené v Sále múz čabianskeho múzea do 27. apríla.

V Tehlovej sále si môžete pozrieť stálu výstavu Munkácsyho malieb. Umelec na maľbách Zívnuci učeň (Ásító inas), Driapanie obväzov (Tépéscsinálók) zvečnil kus minulosti Čabänov.

Munkácsyho Relikvie a dokumenty dostali miesto v Sále usídlencov. Riaditeľ múzea načrtol členom klubu dobrodružnú cestu relikvií do Békešskej Čaby. Hneď po maliarovej smrti sa mesto dalo do zbierania vecí umelca, ale našli ich len r. 1930 na povale Múzea krásnych umení a Maďarskej národnej galérie. Vtedy sa dostala zbierka relikvií do Békešskej Čaby. V spoločnosti fajok, štetcov, stolov a stoličiek je vystavený aj vlastnoručne napísaný list Mihályom Munkácsym. Dokument v januári tohto roku darovali Munkácsyho múzeu Györgyi Csapiová Pusztayová a Eva Töröková Pusztayová.Relikviu zdedili sestry od ich otca Edmunda Pusztayho, segedínskeho stolára, ktorému za peknú prácu daroval list jeho peštiansky objednávateľ. V liste písanom 26. februára roku 1882 v Budapešti Mihály Munkácsy dovolil Bélovi Machlovicsovi, aby vyrábal klobúky pod názvom Munkácsyho klobúk. Členovia slovenského klubu obdivovali na výstave aj debničku s intarziami, ktorú mladý Munkácsy ešte ako učeň zhotovil pre svoju prvú milenku Helenku Bartókyovú. Mladý maliar sa s ňou zoznámil pri moste blízko dnešného múzea.

Jednoduchý stolársky učeň z Békešskej Čaby oišiel do Pešti. Za krátky čas sa vďaka svojmu talentu a štátnemu štipendiu dostal do zahraničia. Študoval na Viedenskej a Mníchovskej akadémii a v Düsseldorfe. Dostal sa aj do Paríža na Svetovú výstavu. Svoje prvé majstrovské dielo (Posledný deň odsúdenca) namaľoval v roku 1869, ktoré bolo nadšene prijaté. Odvtedy nemal Munkácsy existenčné problémy. Na objednávku začal maľovať výjavy z Biblie: Kristus pred Pilátom (1882), Golgota (1884), Ecce homo (1896). Obrazy kúpil americký milionár J. Wanamaker. Istý obchodník v Rakúsku Munkácsymu ponúkol zmluvu na 10 rokov. Týmto sa stal z Munkácsyho zámožný muž. Definitívne sa usadil v Paríži, kde namaľoval mnoho takzvaných jedálenských obrazov, na ktorých sú scény umiestnené do bohato vybavených izieb v domoch zámožných ľudí. Tieto obrazy si získali vysokú popularitu a predávali sa za vysoké ceny. Okrem týchto objektov pokračoval v maľovaní vidieckych scén a pozoruhodných krajín. Z Pešti, Mníchova a Düsseldorfu sa viackrát vrátil domov do Békešskej Čaby. Keď sa oženil, zo svadobnej cesty sa vrátil s manželkou tiež do mesta Slovákov na Dolnej zemi. Poldruha mesiaca oddychovali na majetku v Mederi. Munkácsy tu robil skice k maľbám Lámanie kukurice, Prašná cesta a Hrdina dediny. Do smrti svojho uja chodil domov do Békešskej Čaby.

„Mihály Munkácsy sa vybral z Békešskej Čaby v kapse s vysvedčením chudoby, potom sa stal čestným občanom mesta a po jeho smrti pomenovali po ňom ulicu prvýkrát v našom meste,“ porozprával Juraj Ando a prehliadku výstavy ukončil slovami primátora Békešskej Čaby Júliusa Vantaru: „Munkácsyho život je jeden z úspešných príbehov mesta, ktorý by mal byť vzorom pre dnešnú mládež.“

Čabänia budú oslavovať výročie geniálneho maliara celý rok. Výstava je totiž súčasťou celoročnej série programov. Organizátori plánujú usporiadať historicko-umelecké prednášky o Munkácsyho živote a činnosti, klásť vence k jeho pomníkom v meste a uviesť muzikál v rámci Radničných večerov. Témy mestskej výstavy detských kresieb sa pripájajú tiež k výročiu. Udalosti pamätného roka v lete dostanú miesto aj na Hlavnom námestí.

Ildika Očovská

Spoločnosť čabianskych Slovákov opustil ľudový básnik a ochotnícky maliar Juraj Šóti

Člen čabianskeho slovenského klubu a básnik Juraj Šóti v 93. roku svojho života nás koncom februára naveky opustil. Narodil sa v roku 1921 v niekdajšom hlavnom meste Slovákov v Maďarsku Békešskej Čabe, kde ešte medzi dvoma vojnami existovala samostatná slovenská kultúra. Pochádzal z čabianskej slovenskej rodiny. Celý svoj život prežil v meste, bol obuvníkom, mal svoju dielňu. Až v polovici svojho života začal písať slovenské básne v čabianskom nárečí. Vo svojich veršoch zachytával rôzne javy okolitého sveta, dokumentoval životné príbehy, vážne, ale aj so zdravým ľudovým humorom. Venoval sa aj výtvarnému umeniu. Kreslil väčšinou portréty, zvečňoval aj osamelé sálaše a zátišia s poľnými i záhradnými kvetmi. Svoje kresby viackrát vystavoval. Jeho koníčkom bolo záhradkárstvo. Do svojej smrti udržiaval svoju záhradu v dokonalom stave. Jeho príbuzní a priatelia ho koncom februára odprevadili na poslednej ceste na evanjelický cintorín na ulici Tompa (vo Viniciach). V jeho osobe sme stratili dobrého znalca dejín mesta. Česť jeho pamiatke.

Ildika Očovská

Líder slovenskej listiny ukončil kampaň
O voľbách a knihách v Budapešti

V rámci svojej predvolebnej kampane vystúpil prvý kandidát na slovenskej listine Celoštátnej slovenskej samosprávy v parlamentných voľbách Ján Fuzik aj v Budapešti. V konferenčnej sále vydavateľstva Croatica sa 13. marca uskutočnilo podujatie, kde sa okrem blížiacich sa voľbách hovorilo aj o dvojjazyčných publikáciách, ktoré vydáva podpredseda Slovenskej samosprávy Budapešti a predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti Ladislav Petro.

Po úvodných slovách Jána Fuzika, v ktorých nabádal prítomných, medzi ktorými boli aj členovia Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, aby sa zaregistrovali nielen na slovenskú volebnú listinu, ale aby išli voliť tak v apríli, ako aj v októbri. Priblížil aj krátku históriu možnosti zastúpenia národností v parlamente. Ako pripomenul, koncom 90. rokov už ponúkli predstaviteľom národností, aby delegovali svojho poslanca do maďarského parlamentu bez práva hlasovať, ale vtedy to odmietli. Podľa J. Fuzika, ak by vtedy prijali túto ponuku, dnes by bol post parlamentného poslanca pre národnosti reálnejší.

V druhej časti programu predstavil L. Petro svoje preklady diel Jána Palárika. Ako povedal, významný slovenský dramatik prežil značnú časť svojho života v Budapešti, kde aj napísal svoje dramatické diela. K nápadu preložiť niektoré z jeho diel ho inšpirovali amatérski herci, ktorí pracujú pri Kostole sv. Terézie z Avily, kde organizovali aj množstvo slovenských programov, lebo tu slúžil ako kaplán J. Palárik. Keď L. Petro začal prekladať jednu jeho veselohru, zapáčila sa mu táto činnosť a rozhodol sa, že preloží všetky tri v Pešti napísané veselohry, ktoré vydal v dôstojnej väzbe aj vďaka podpore CSSM.

Na podujatí sa zúčastnil aj Levente Galda, ktorý je tiež na listine CSSM. Na záver programu sa kandidátom prihovoril predseda OSMM Ondrej Kiszely, ktorý navrhol, aby budúci predstaviteľ slovenskej menšiny v maďarskom národnom zhromaždení pozval delegáciu OSMM do Parlamentu.

(ef)

***

V rámci volebnej kampane zavítal líder slovenskej listiny do parlamentných volieb Ján Fuzik do Malého Kereša (28. februára), Békešskej Čaby (7. marca), XVII. obvodu Budapešti (10. marca) a Šámšonu (18. marca).

Za účasti poslancov miestnych slovenských národnostných samospráv informoval predseda CSSM účastníkov týchto stretnutí o procese registrácie do zoznamu slovenských voličov, ale aj o priebehu príprav na parlamentné voľby. J. Fuzik nabádal prítomných, ktorí sa zišli všade v hojnom počte, aby sa priznali k svojej slovenskosti a v parlamentných voľbách hlasovali za slovenskú listinu.

V Békešskej Čabe bol J. Fuzik v spoločnosti komlóšskeho kandidáta na volebnej listine CSSM Františka Zelmana a ďalšieho kandidáta Leventeho Galdu z Mlynkov. V XVII. obvode ho sprevádzal kandidát na slovenskej listine Ondrej Csaba Aszódi.

Boli to posledné podujatia kampane pred registráciou na zoznam slovenských voličov, nakoľko lehota prihlášok vypršala 21. marca.

(slovaci.hu - ef)

Výjazdový kurz v Békešskej Čabe

Základným pilierom súčasnej modernej školy je nepochybne interaktivita. Dnešným deťom, ktoré vyrastajú na interaktívnych počítačových hrách a majú prístup k najmodernejším technológiám, už nestačí len niečo povedať a ukázať. Deti zápasia s potrebou všetko vyskúšať, otestovať, nasimulovať, prežiť 21. storočie, ktoré tak oživuje Komenského školu hrou. Ani dnešní „učitelia nemôžu byť podobní stĺpom pri ceste, ktorí len ukazujú, kam ísť, ale oni tam nejdú.“ Ich prvoradou úlohou je nadchnúť žiaka. Ťažko môžeme čakať od žiaka, ktorý bol len pasívnym účastníkom nezaujímavej výučby, že si pôjde prevziať Nobelovu cenu. Aby sa nápady, tvorivosť, šikovnosť, zručnosť a technická zdatnosť učiteľov pretavili do pestrého sveta poznania mladej generácie, je potrebné ich rozvíjať. Uvedomujú si to i samotní pedagógovia na všetkých stupňoch edukačného procesu. Je preto prirodzené, že hľadajú pomoc, cítia potrebu vzájomne sa obohacovať a iniciujú spoločné stretnutia. Našťastie existujú inštitúcie, ktoré nie sú ľahostajné k podnetom zo strany pedagógov.

Pedagogické metodické centrum CSSM na čele s riaditeľkou Máriou Czégényovou, v spolupráci s Centrom ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CĎV UK) v Bratislave zorganizovalo 8. marca 2014 v priestoroch Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu výjazdový kurz pre učiteľov slovenských materských, základných a stredných škôl.

Stretnutie otvorila Edita Pečeňová, riaditeľka hosťujúcej inštitúcie, ktorá v roku osláv 65. výročia svojho založenia prechádza výraznou rekonštrukciou. Všetky ženy v mene prítomných mužov pozdravil predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM Michal Lásik. Poďakoval sa lektorskému tímu za to, že priniesol na Dolnú zem krásne slovenské slovo, vďaka ktorému „sa znovu zrodíme,“ i za to, že pomáha „našim učiteľom profesijne rásť, aby boli motivovaní a dokázali plniť požiadavky doby.“ O cieľoch a obsahovej náplni kurzu prítomných informovala riaditeľka metodického centra Mária Czégényová a lektorky predstavila Ľudmila Novák Ducká, zástupkyňa riaditeľky CĎV UK. Účastníci kurzu boli rozdelení do troch hlavných sekcií. S najpočetnejšou skupinou, ktorú tvorilo 34 učiteliek slovenských materských škôl z Békešskej Čaby, Dabašu-Šáry, Sarvaša a Slovenského Komlóša, pracovali dve lektorky Lucia Turčínová a Petra Čabyová. Obe vychádzali z vlastných skúseností a predstavili možnosti využitia digitálnych technológií a komunikačných situačných hier v škôlke.

Učiteľky a učitelia základných a stredných škôl sa zoznamovali s digitálnymi učebnými pomôckami zo slovenského jazyka a literatúry, dejepisu, zemepisu a slovenských reálií pre daný stupeň školy, s modernými literárnymi textami vhodnými na prednes a s rôznymi čitateľskými stratégiami. O interaktívne prednášky Ivety Labjakovej prejavilo záujem 18 pedagógov nižšieho stupňa ZŠ z Békešskej Čaby a Sarvaša. Prácu v sekcii 5.-12. ročník, ktorej účastníci pricestovali z rôznych kútov Maďarska (Békešská Čaba, Čabačud, Dabaš-Šára, Jášč, Kétšoproň, Kondoroš a Sarvaš), viedla Mária Oňušková.

Na záver školenia odovzdali organizátori účastníkom osvedčenia o absolvovaní metodického kurzu Inovácie v edukačnom procese, ktorý naplnil základný význam kontinuálneho vzdelávania učiteľov. Poskytol príležitosť konfrontovať názory a vymeniť si skúsenosti, ktoré často ostávajú zatvorené za dverami triedy, a upevnil pocit, že sme dobrými učiteľmi. Lebo „učitelia sú tí, čo používajú samých seba ako mosty, po ktorých pozývajú kráčať svojich žiakov. Potom, ak im umožnia prejsť, radostne sa uvoľnia a povzbudzujú ich, aby stavali svoje vlastné mosty.“

Z. Benková

Bicentenárium Miklósa Ybla
Palác Hlavnej colnej správy

Neorenesančnú budovu Paláca Hlavnej colnej správy (Fővám Palota) pri moste Slobody (Františka Jozefa) na peštianskom brehu Dunaja odovzdali verejnosti 1. mája 1874. Až po druhú svetovú vojnu fungovala ako dôležitá colnica. Vďaka svojim masívnym múrom a polohe ju počas vojny využili ako pevnosť tak nemeckí ako aj sovietski vojaci a bola vážne poškodená. Jej rekonštrukcia sa po svetovej vojne zdala byť beznádejná, v roku 1948 sa však zrodilo rozhodnutie, že v nej bude Maďarská univerzita ekonomických vied a musí sa zrekonštruovať. Vysokoškolská ustanovizeň sa do budovy nasťahovala v akademickom roku 1950/51. V roku 1953 v nej vybudovali výťahy, v roku 1957 laboratórium, v roku 1963 zase počítačové centrum.

Posledné rekonštrukčné práce na budove prebehli v rokoch 1989-90, kedy vo veľkej miere modernizovali budovu a opätovne realizovali veľkú časť pôvodného architektonického návrhu. V súčasnosti v nej sídli Univerzita Corvinus.

Sprac. zp

Tradičná zabíjačka v Novohrade

Obecná a slovenská samospráva v Novohrade, v spolupráci s miestnym folklórnym súborom Srdce Novohradu, oživili za ostatné roky mnoho miestnych tradícií. Vďaka nim ožila novohradská svadba, chodievali s betlehemom, postavili máj, párali perie. Zaujímavosťou týchto podujatí je vždy to, že organizátori sa snažia byť čo najautentickejší a starobylú tradíciu nahrávajú aj na video a pripravia množstvo záberov, aby nasledujúce generácie vedeli, čo a ako sa robilo v malej obci. V tomto roku sa rozhodli oživiť tiež jednu zaujímavú tradíciu, zabíjačku. Tá bola kedysi udalosťou pre celú domácnosť. Od včasného rána sa kúrilo v peci a ohrievala sa voda. Chlapi z najbližšej rodiny sa poschádzali a ošípanú obyčajne zakliali nožom. Ženy zachytávali krv na hurky a muži sa snažili dostať ošípanú do koryta na obarenie. Po ňom nasledovalo zavesenie na trojnožku a rozpolenie. Ženy potom spracovali zabíjačkové produkty. Ako poznamenáva kronika, nechýbala pri tom domáca slivovica. Večer deti roznášali do najbližšej rodiny a k susedom kúsok z každej dobroty. Zabíjačka bola jednou z najlepších udalostí na zblíženie sa rodiny.

Ako pre Ľudové noviny uviedla predsedníčka slovenskej samosprávy Tünde Debreceniová Králiková, s podobným úmyslom zorganizovali túto zabíjačku aj novohradskí Slováci, ktorí tradične, slamou opálili brava a pripravili praženú krv i varenú pečienku. Na večeru pozývali deti oblečené v ľudovom kroji obyvateľov obce a počas večere prišli aj zamaskovaní ľudia, ktorí si pýtali kúsok jedla. Na večeru zvlášť pozvali členov samosprávy a tých starších obyvateľov, ktorí pomáhajú aktivistom pri zachovávaní miestnych zvykov.

(ef)