27. februára 2001 ● Zo slovenskej tlače

Pred tlačovou konferenciou P. Csákyho v sídle CSS

Budapeštianske sídlo Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) 1. marca (vo štvrtok) navštívi podpredseda vlády Slovenskej republiky Pál Csáky. Pri tejto príležitosti o 16.00 hod. sa tu bude konať tlačová konferencia.

Po zasadnutí Predsedníctva CSS

Dňa 21. februára sa v Budapešti konalo zasadnutie Predsedníctva Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Na programe rokovania bolo schválenie správy o realizácii rozpočtu CSS na rok 2001, ako i plánu rozpočtu CSS na rok 2001 a pracovných plánov Predsedníctva, Valného zhromaždenia (VZ) a odborných výborov samosprávy. Vedenie samosprávy potom rokovalo o problematike prevzatia békéščabianskeho Slovenského výskumného ústavu a o rôznych aktuálnych otázkach. Hlavným cieľom stretnutia vedenia nášho najvyššieho voleného zboru bolo pripraviť VZ CSS, ktoré sa bude konať 7. marca.

Výzva

Ústredný slovenský tanečný súbor sa obracia s prosbou na daňových poplatníkov slovenskej národnosti, resp. sympatizujúcich s ňou, aby jedno percento daní z príjmu venovali tomuto súboru, ktorý zároveň pôsobí aj ako organizácia našich folkloristov s celoštátnou pôsobnosťou. Pri vypĺňaní tlačiva treba uviesť nasledujúce daňové číslo: 19653527-2-42, resp. pomenovanie zvýhodneného subjektu po maďarsky: Központi Szlovák Táncegyüttes.

Kestúc - Slovenská samospráva - organizátorka kultúrneho života

Obyvatelia pilíšskej obce Kestúc (Kesztölc) si svoju prvú slovenskú menšinovú samosprávu založili v novembri r. 1995. Vtedy dostali  možnosť založiť si menšinovú samosprávu tie obce, ktoré tak neurobili v rámci riadnych decembrových komunálnych volieb r. 1994. Toho času si v obci mnohí kládli otázky: na čo nám to bude, potrebujeme my vôbec menšinovú samosprávu, aký osoh by z nej mala dedina? Nuž obavy, nedôverčivosť a rôzne pochybnosti týchto ľudí  neboli opodstatnené. Dokázalo sa to už behom veľmi krátkeho času. Po voľbách slovenská samospráva pod vedením učiteľky slovenčiny Magdalény Tóthovej schválila svoj pracovný plán a v tesnej spolupráci s obecnou samosprávou sa zapojila do organizovania spoločenského a kultúrneho života.

- Terajšia, roku 1998 zvolená slovenská samospráva mala na čo budovať, - hovorí predsedníčka slovenského voleného zboru, učiteľka Valéria Gaálová Karová. - Opierali sme sa o bohaté skúsenosti predchádzajúceho vedenia. My piati - Alexander Kochnyák, Zoltán Bárkányi, Ľudovít Minczér, Ján Zaj a ja, ktorí sme sa z vôle voličov stali členmi samosprávy, sme si vypracovali pracovný plán na štvorročné obdobie. Samozrejme za prvoradý cieľ sme si vytýčili zachovanie a pestovanie slovenských tradícií obce, ktoré - aj vďaka našej činnosti -  sú ešte aj dnes bohaté a živé. Preto ako len môžeme napomáhame kultúrnu činnosť slovenského speváckeho zboru, ktorý je známy nielen v našom regióne, ale pravidelne vystupuje aj na Slovensku. Samozrejme, svojskými prostriedkami napomáhame aj výučbu slovenčiny v škole, a to zakúpením rôznych názorných pomôcok, ale i organizovaním jazykových súťaží. Naše akcie rozhýbu všetky vrstvy obyvateľstva a preto právom môžem tvrdiť, že naši občania i vedenie obce uznávajú činnosť slovenskej samosprávy.

 Slovenská samospráva v Kestúci sa stala rozhodujúcou hybnou silou kultúrneho života obce. Bez nej sú už nepredstaviteľné veľké kultúrne akcie. O tom, že tak tomu bude aj naďalej, rozhodol velený zbor na svojom nedávnom zasadnutí, na ktorom schválil tohoročný pracovný plán. V tomto roku bude organizátorom takých významných akcií, ako je župná súťaž v prednese slovenskej poézie a prózy, župné stretnutie národnostných detí, čitateľský tábor na Slovensku, veľkolepé oslavy miestneho 30-ročného slovenského speváckeho zboru, spoločný majáles troch susedných obcí, organizovanie kultúrnych programov, výtvarníckych výstav a iných národnostných akcií.

- Spolupráca medzi menšinovou a väčšinovou samosprávou je veľmi dobrá -  pokračuje V. Gaálová Karová. – Dostávame od nej náležitú pomoc, ak je to potrebné, i materiálnu. Dohodli sme sa napríklad, že od tohto roku obecné múzeum sa dostane do vlastníctva menšinovej samosprávy, samozrejme s potrebnými financiami. Je to významná udalosť v živote našej samosprávy: máme vlastnú inštitúciu. Týmto sa zatiaľ môže pýšiť len málo menšinových samospráv. Tu musím poznamenať, že záujem o naše múzeum stále rastie. Nie je zriedkavou udalosťou, že ho navštevujú skupiny z domova i zo zahraničia. Návštevníci tu nájdu dvojjazyčné slovenské a maďarské nápisy.

Slovenská samospráva v Kestúci pod vedením Valérie Gaálovej Karovej za uplynulé dva a polročné obdobie si získala sympatie obyvateľov obce. Ľudia s uznaním hovoria o jej doterajšom prínose vo verejnom a kultúrnom živote Kestúca.

(zb)

Jubilejná výstava národnostných publikácií v Etnografickom múzeu v Budapešti - Konferencia našich etnografov

V slávnostnej sieni Etnografického múzea v Budapešti sa 21. februára konala Jubilejná výstava národnostných národopisných publikácií, spojená s odbornou konferenciou. Na oslavy 25. výročia rozbehnutia vydávania série národnostných zväzkov zavítali početní renomovaní odborníci v Maďarsku žijúcich minorít, ako aj vedúci predstavitelia maďarského národopisného života. Prítomný bol bývalý predseda Maďarskej etnografickej spoločnosti Iván Balassa (na hornej snímke pri prejave), ktorý vo svojom príhovore pripomenul začiatky a významné medzníky národnostnej zberateľskej i vydavateľskej činnosti. S úctou hovoril o národopiscoch, ktorí rozbehli túto záslužnú prácu a postarali sa o to, aby neupadli do zabudnutia najcennejšie hodnoty v Maďarsku žijúcich národností. Výsledkom ich práce je 82 cenných zväzkov, ktoré uzreli svetlo sveta za posledných 25 rokov.

 Konferencie a vernisáže výstavy sa zúčastnili aj naši poprední slovenskí národnostní etnografi – profesorka budapeštianskej univerzity ELTE Anna Divičanová a muzeológ Juraj Ando z Békéšskej Čaby. Profesorka A. Divičanová stručne vyhodnotila štvrťstoročie slovenskej národopisnej činnosti v Maďarsku. O jej úspešnosti svedčí skutočnosť, že za toto obdobie bolo vydaných 16 zväzkov Národopisu Slovákov v Maďarsku. Najnovší – jubilejný zväzok, vydaný vlani, predstavil Juraj Ando. Podobne informovali prítomných o svojej národopisnej činnosti aj predstavitelia ostatných národností žijúcich v Maďarsku.

(ma)

Menšinová otázka očami Zsolta Németha

Veľvyslanectvo SR a Slovenský inštitút v Budapešti prednedávnom v priestoroch inštitútu usporiadali diskusný večierok pod názvom Slovensko (Česko) v zrkadle maďarského historického a politologického myslenia v rokoch 1990 - 2000. Na podujatí s úvodným prejavom vystúpil štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR Zsolt Németh, ktorý dianie v našej materskej krajine v uplynulom desaťročí hodnotil z aspektu zmýšľania maďarskej verejnosti. Súčasné slovensko-maďarské styky označil za veľmi dobré, zmienil sa však i o kauze Gabčíkovo-Nagymaros, o výstavbe Mosta Márie Valérie medzi Ostrihomom (Esztergom) a Štúrovom, ako aj o európskom integračnom procese a spolupráci tzv. vyšehradských krajín. Štátny tajomník venoval osobitnú pozornosť menšinovým otázkam, z jeho prejavu prinášame práve tieto pasáže.

x                    x                    x

Je nesporné, že v maďarsko-slovenskej relácii už dlhší čas bol a ešte dlhší čas bude najcitlivejším problémom menšinová otázka. Pre maďarskú verejnosť je v dôsledku menšinovej otázky najdôležitejšie Slovensko, resp. slovenská demokracia. Toto je oblasť, ktorú maďarská verejnosť najviac sleduje a tu sú najvyššie jej očakávania.

Obdobie uplynulého dva a pol roka aj v tejto oblasti prinieslo vážne výsledky, ktoré my, politici, vnímame a vysoko oceňujeme. Dvojjazyčné vysvedčenia, medzivládne zmiešané komisie, účasť vo vláde... V politickej oblasti je najpodstatnejšou zmenou to, že v slovensko-maďarských vzťahoch je menšinová otázka dnes už v plnej miere spoločensky prijateľnou témou. V Bratislave dnes už berú na vedomie, že my sa zaujímame o postavenie Maďarov na Slovensku, kým mečiarovci to vôbec nepokladali za legitímne úsilie Maďarska.

To, že politika malých krokov v národnostnej otázke ovplyvňuje obraz elity Maďarska o Slovensku, je nesporné. Sporné však je to, v akej miere. Skutočne veľký prelom môže priniesť to, ak sa slovenská demokracia dokáže v tejto oblasti preukázať atraktívnymi úspechmi. Existujú k

tomu určité šance, veď jeden z členov slovenskej vládnej koalície, SMK, robí všetko v záujme toho. Cieľom nie je to, aby oba štáty uzatvorili rôzne kompromisy alebo aby sme sa preukazovali uplatňovaním abstraktných medzinárodných štandardov. Cieľom je to, aby sa Maďarstvo cítilo na Slovensku dobre. Ak sa to podarí dosiahnuť, pre maďarskú verejnosť to bude absolútne presvedčivé.

Ak hovoríme o menšinovej otázke, nemali by sme snáď nechať bez povšimnutia ani ten aspekt, kvôli ktorému pre maďarskú verejnosť tiež nie je ľahostajný rozvoj Slovenska. Politická i kultúrna elita hlása ideálny obraz kultúrne pestrého Maďarska. V Európe je teraz moderným cieľom vytvorenie multikultúrnej spoločnosti. Špecifikom strednej Európy je to, že u nás sa multikultúrna spoločnosť nemusí vytvoriť, ale zachrániť. Tu totiž mierové a plodné spolunažívanie rôznych etnických skupín má stáročnú minulosť. V 20. storočí sa však táto pestrosť stala čiastočne obeťou násilia, čiastočne ľahostajnosti.

Skrátka a dobre: maďarský duchovný život si - podľa mňa - nevie predstaviť Maďarsko bez v Maďarsku žijúcich Slovákov. Aj preto potrebujeme Slovensko. Také Slovensko s pozitívnym imidžom, s ktorým má význam stotožniť sa. Jednou z tragédií v Maďarsku žijúcich Slovákov bola dlho chýbajúca materská krajina. Vzhľadom k tomu, že v Maďarsku autochtónne nežili Čechoslováci, len Slováci, Československo sa zvlášť nenadchýnalo myšlienkou dosiahnutia užšieho spoločenstva so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. A bolo to vzájomné. Potom, keď sa konečne materská krajina stala samostatnou, prišla mečiarova éra. Ale teraz je tu veľká šanca. Na Slovákov v Maďarsku nechtiac vplýva obraz kultúrnej a politickej elity o Slovensku. Miesto Slovenska v maďarskom politologickom a historickom myslení verejnosti. Preto je pre Slovákov v Maďarsku otázkou života a smrti, či zosilnie spoločenské pozadie za tým sľubným politickým rozvojom, ktorého svedkami sme v maďarsko-slovenských vzťahoch. Môžem vás ubezpečiť o tom, že maďarská zahraničná politika urobí v záujme slovenskej demokracie všetko, čo je v jej silách.

Novohradská obec Banka - Pokračovať v záslužnom diele predchádzajúceho vedenia - Starostka dr. Hilda Túryová: Prioritu má aj naďalej rehabilitácia jazera...

Neviem, či návštevníci Banky, ktorí sa s dobrým pocitom bezstarostne  prechádzajú čistými, upravenými ulicami, alebo po pekne udržiavanom brehu jazera, lemovaného čoraz väčším počtom rekreačných zariadení, penziónov a reštaurácií, sa zamyslia nad tým, ako vyzerala táto malá novohradská dedinka pred niekoľkými rokmi, kto urobil z obce pánu bohu za chrbtom “perlu Novohradu“. My, ktorí sme Banku navštevovali ako národnostnú osadu už od päťdesiatych-šesťdesiatych rokov, sme boli svedkami pomalého a ťažkého prerodu, ktorým prešla a vďaka ktorému je dnes z nej moderná obec s kompletnou infraštruktúrou, kde spokojne žijú nielen tamojší rodáci, ale aj “prisťahovalci“, chatári a rekreanti. Mnohých sem lákajú víkendové rybačky, osvieženie v čistej vode jazera. Ale radi sem chodia aj na dlhší čas, zotaviť sa v rekreačných chatách a zabaviť sa na bohatej sérii kultúrnych podujatí “Banského leta“, ktorého stálym a vyhľadávaným programom je celoštátna prehliadka slovenských národnostných folklórnych súborov, vystupujúcich v rámci župného národnostného dňa.

Poznali sme, respektíve poznáme aj tých, ktorí sa o tento rozvoj pričinili. Bola to hŕstka odhodlaných nadšencov, ktorí si napriek nie práve optimizmus vzbudzujúcej situácii začiatku deväťdesiatych rokov vysnili krajšiu budúcnosť rodnej obce. Títo lokálpatrioti dokázali zoskupiť okolo seba tvorivé sily osady a na čele s mladým Jánom Lomenom vytvorili základy novej Banky.

Prvé kroky boli veľmi ťažké, takmer beznádejné. Transformácia spoločenských pomerov sa začala pre Banku zápolením o vlastnú existenciu. Ako beznádejne zadĺžená bezfunkčná osada bola priradená  k bývalému okresnému mestu Rétšág, ktorý sa jej nemienil vzdať. Predsa sa našli nadšenci, medzi nimi Ján Lomen a terajšia starostka dr. Hilda Túryová, ktorí iniciovali odtrhnutie sa osady od Rétšágu. Len v dôsledku tvrdého a nekompromisného boja 1. januára 1992 Banka opäť získala samostatnosť. Prvú samosprávu si občania zvolili 22. septembra  1991. Na čelo obce postavili Jána Lomena, ktorý bol celkovo trikrát zvolený do funkcie starostu. Nasledovali roky všestranného rozvoja, keď samospráva vynakladala veľké úsilie, aby aj za všeobecne ťažkých hospodárskych podmienok z rozpočtu, ktorého reálna hodnota sa z roka na rok znižovala, zabezpečila plynulý rozvoj osady. Starosta často len vynaložením všetkých síl bol schopný zaobstarať zdroje pre budovanie infraštruktúry a rehabilitáciu jazera, ktorá si vyžadovali neuveriteľné peniaze. Aj keď poslanecký zbor napomáhal jeho úsilia, predsa len najviac času a energie vynakladal starosta. Desaťročná práca plná napätia neubehla bez následkov a Ján Lomen sa 15. septembra r. 2000 zo zdravotných dôvodov vzdal funkcie. V rámci doplňovacích volieb si Bančania 10. decembra zvolili za starostku dr. Hildu Túryovú, ktorá v predchádzajúcich cykloch ako poslankyňa voleného zboru aktívne napomáhala činnosť svojho predchodcu.

Pri našej nedávnej návšteve v Banke sme zavítali aj do obecného úradu, aby sme sa stretli s novou starostkou. Dr. Hilda Túryová hneď na úvod konštatovala, že chce pokračovať v záslužnom diele svojho predchodcu, veď Ján Lomen vykonal obrovskú prácu v záujme pozdvihnutia rodnej obce. Z jej slov sme získali prehľad o hlavných etapách budovania novej Banky.

- Samostatný život sme začali s úverom vo výške 17 miliónov Ft, z ktorého bola realizovaná plynofikácia osady. Našou prvou úlohou bolo zbaviť sa dlhu, čo sa nám aj podarilo. V tom istom období sme zdedili rozostavaný dom na brehu jazera. Bol na polovicu hotový, ale podarilo sa nám ho dokončiť a urobiť z neho majetok samosprávy. Vďaka nášmu starostovi sme dostali možnosť splatiť ho formou mesačných splátok. Nasledovalo budovanie skládky komunálneho odpadu a zásluhou J. Lomena sa môžeme pochváliť telefónnou centrálou, ktorá umožňuje, že takmer  všetky domácností majú telefón. Škola a lekárska ambulancia boli presťahované do novej budovy a získali sme vlastnícke právo na motel Jazero. Podarilo sa vyriešiť kanalizáciu osady a zmodernizovali sme verejné osvetlenie. Vybudovali sme sieť ciest a ulíc a z roka na rok sa zlepšujú podmienky bývania v rekreačnej oblasti nad jazerom. Postupne napredovali aj pri úprave jazera a jeho okolia. Rehabilitačné práce nie sú záležitosťou jednej sezóny a navyše sú finančne náročné, ale J. Lomen neúnavne pracoval na tom, aby sa v nich postupovalo. Roku 1999, po dlhom nekompromisnom boji, sa starostovi podarilo dosiahnuť, aby jazero prešlo do vlastníctva obce. Postupne sa zlepšoval aj celkový výzor našej osady. Skrášľovali sa verejné priestory a budovy, ale aj súkromné domy. Vybudovaním moderného detského ihriska sa splnil dlhoročný sen našich detí. Máme nové tenisové kurty, obec má svoj erb a zástavu, pred budovou obecného úradu stojí pamätník obetí dvoch svetových vojen, dielo výtvarného umelca Ondreja Laluju. Zlepšili sa podmienky činnosti knižnice, návštevníci majú k dispozícii počítače. Vytvára sa nové Námestie hrdinov a pokračujeme v skrášľovaní okolia jazera, - spomenula starostka výsledky posledných rokov, viažuce sa k osobe Jána Lomena a členov samosprávy.

Pani starostka nás informovala aj o tom, že Banka od získania samostatnosti začala klásť dôraz aj na samostatný duchovný život. Nadácia “Zachráňme Banku“ sa chopila úlohy zachrániť vecné a duchovné pamiatky a stala sa iniciátorom a organizátorom kultúrnych a spoločenských podujatí osady. Z roka na rok a zlepšovali podmienky pôsobenia slovenského osvetového strediska, vybudovaného na brehu jazera, ako aj celoštátnych a župných národnostných festivalov a rôznorodých programov Banského leta. Na všetkých týchto výsledkoch má zásluhy mnohostranná osobnosť bývalého starostu. Nie div, že keď opúšťal funkciu, miestna samospráva mu udelila titul “Čestný občan“.

Nová starostka dr. Hilda Túryová sa tiež plne viaže k Banke. Do obce sa dostala roku 1946, kedy jej starý otec pracoval v bani na ťažbu hliny. Do základnej školy chodila v Romhányi a v štúdiách pokračovala v Budapešti, kde absolvovala vysokú školu ekonomickú a získala aj vyššie vzdelanie v odbore systém riadenia a počítačový programátor. Po uzavretí manželstva žila a pôsobila v Budapešti. Do Banky sa vrátila pred desiatimi rokmi a ihneď sa zapojila do verejného života. Bola poslankyňou miestnej samosprávy a aj ona má nemalý podiel na pozoruhodných výsledkoch uplynulého desaťročia. Za tento čas sa Banka stala jej ozajstným domovom. V novej funkcii starostky sa s veľkým elánom, zanietene a zodpovedne podieľa na riešení aktuálnych úloh, ktorých ani v tomto roku neubúda.

- Medzi ne bude v nasledujúcom období patriť pokračovanie v rehabilitácii jazera, ktorá bude odčerpávať ešte veľa finančných zdrojov. Problémom je, že samospráva na tieto ciele nemá, takže peniaze sa snažíme zozbierať od rôznych nadácií. Najväčším problémom je poradiť si s bahnom, ktoré sa neustále vytvára.

Ďalším problémom je, že v osade sa rodí málo detí, máme málo školákov, takže samospráva musí ročne poskytovať škole 5 miliónov Ft.

Bezproblematické nie je ani prevádzkovanie Hosťovského domu na brehu jazera, ktorý je zároveň aj slovenským kultúrnym centrom. Budeme musieť vykalkulovať nové ceny za ubytovanie, lebo doterajšie nekryjú ani prevádzkové náklady. V rámci týchto aktuálnych úloh chceme zlepšovať životné podmienky v rekreačnej osade najmä v tej časti, kde sa majitelia chát usadili natrvalo. Chceme vybudovať nové ulice, ústredné námestie, otvoriť novú ulicu s kompletnou infraštruktúrou, o ktorú by bol eminentný záujem. Slovom, práce máme až pokrk. Ale predovšetkým by sme chceli, aby sa tempo rozvoja obce ani v nasledujúcich rokoch nezastavilo, - povedala na záver nová starostka Banky dr. Hilda Túryová.

(ma-)

Slovenský inštitút Budapešť - Výrazná výstava a vydarený koncert

- Je pre mňa česť predstaviť vám na pôde Slovenského inštitútu Budapešť docenta Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, výraznú umeleckú osobnosť súčasného slovenského maliarstva, maliara Ivana Csudaia. Expozícia, ktorú práve otvárame, predstavuje výber z jeho tvorby druhej polovice 90. rokov, ktorá v širšom kontexte vývinu slovenského výtvarného umenia posledného desaťročia znamenala zásadný príspevok do diskusie o podobe a zmysle maliarskeho média v spektre súčasných vizuálnych poetík, stierania a popierania hraníc medzi médiami, druhmi či žánrami, - týmito slovami otvorila vernisáž výstavy I. Csudaia (1959) nazvanú “Kabinet sĺz” generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie PhDr. Katarína Bajcurová, CSc.

- Kolekcia je zostavená z troch hlavných skupín prác, ktoré Ivan Csudai vytvoril po roku 1995: tvorí ju ukážka dvoch obrazov z “veľkoformátového” cyklu 9 ľahkých kúskov, trialóg diel 2000 rokov kresťanskej levitácie, Svetlo v nás a Nostalgia (1998) ako aj ukážky obrazov z najnovšej série pod názvom Kabinet sĺz (od roku 1999). Maľba v podaní Ivana Csudaia už totiž nie je dávno tým, čím kedysi bývala, i keď by sa na prvý, ale povrchný pohľad mohlo zdať, že sa s médiom nič nestalo, nič nezmenilo a autor k nemu pristupuje priam so “staromajstrovskou úctou”. Maliar hrá s divákom rafinovanú hru na odvekú tému vanitas, jeho obrazy možno pokladať aj za súčasné - inverzívne verzie - tohto starého ikonografického typu. Nielen preto, lebo sa na nich často zjavuje motív lebky, či iné všadeprítomné témy smrti, márnosti, prchavosti, pominuteľnosti a prázdnoty. Csudaiove “ľahké kúsky”, maľované úvahy nad márnosťou nášho sveta, sú však niečím viac, sú nielen kruté, ale aj milé, nielen bezohľadné, ale aj nežné, nielen ironické, ale aj láskavé. A okrem toho na otázku, “prečo maľovať”, nachádza Ivan Csudai jedinú odpoveď - maľuje... s potešením, s chuťou a ľahkosťou..., - povedala K. Bajcurová. Tvorbu maliara I. Csudaia hodnotil aj riaditeľ Galérie Reduta (Vigadó) Balázs Feledy.

Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Štefan Markuš a riaditeľ Slovenského inštitútu Karol Wlachovský v ten istý deň zorganizovali v divadelnej sále SIB koncert Slovenského komorného orchestra. Bratislavské svetoznáme hudobné teleso založil roku 1960 Bohdan Warchal a dnes je jeho umeleckým vedúcim Ewald Danel. Koncertu sa zúčastnili predstavitelia diplomatických zborov v Budapešti i našej slovenskej menšiny. Slovenský komorný orchester predniesol v Budapešti Vivaldiho Štyri ročné obdobia a skladbu slovenského skladateľa Ilju Zeljenka Musica Slovaca. Na radosť oduševneného publika ako prídavok odzneli diela Brittena a Čajkovského.

(if)

Šápov sa môže pýšiť stredovekou históriou

Prvé písomné zmienky o usadlosti pochádzajú z roku 1219 a spomína sa ako “Sáp-villa”, v druhej z roku 1312 je názov dediny uvedený ako “Saap” a v roku 1773 zhotovený úradný súpis (Lexikon universorum Regni Hungariae locorum populosorum etc.) rozoznáva “Alsó Sápp” a “Felső Sápp”, teda rozoznáva hornú a dolnú časť. Zjednotenie dvoch obcí sa uskutočnilo v roku 1928 a odvtedy sa volá Nógrádsáp - Šápov.

Na vrchu Tatárka pri ceste smerom na Galgagutu sa začali archeologické vykopávky na základe náhodného nálezu. Archeológovia objavili pohrebište z 9. storočia. Po rekonštrukcii tu nájdených kostí vysvitlo, že tu pochovaní ľudia boli vyššieho a mohutnejšieho vzrastu ako pozostatky ľudí nájdených na iných územiach Karpatskej kotliny. Z tohto faktu usudzujú, že nález je oveľa starší ako sa predpokladalo.

Pozostatky miestneho rímskokatolíckeho kostola sú datované z doby Árpádovskej. Bolo dokázané, že niekoľko metrov od kostola v 13. storočí bola dielňa na výrobu keramických nádob. Na okolí sa totiž našlo viac keramických výrobkov z tohto obdobia. Ba objavili tu aj strieborné mince z 12. storočia.

Počas tureckej nadvlády trpeli ľudia na celom okolí. Nepočetné príklady ukazujú, že chudobu a biedu nespôsobovalo len turecké vojsko, veď aj Turci potrebovali roľníka, jeho prácu, dane a služby. Väčšina obyvateľstva bola obeťou stálych bitiek, vojen - od obsadenia Budína Turkom (1541) až do oslobodenia (1687) sa tu totiž tiahla vojenská zóna medzi kráľovským Uhorskom a Turkom obsadeným územím. Po tureckej nadvláde sa na spustošené územia Novohradskej župy do Horného Šápova - pravdepodobne okolo roku 1690 - presídlili Slováci z Liptova a Turca.

Posledné desaťročia 19. storočia boli tiež ťažké pre tunajšie chudobné obyvateľstvo, pretože v roku 1873 tu štyri mesiace pustošil mor. V roku 1880 pekne rozvíjajúcu vinnú révu napadla a zničila fyloxéra a v máji roku 1893 pustošil v obci oheň. Jedenásť domov zhorelo do tla. Ak prichádzame do Šápova od obce Níža, víta nás na vŕšku stredoveký kostol postavený v gotickom štýle. Je to jediná umelecko-historická pamiatka stredovekej usadlosti, ktorá sa zachovala v plnej kráse a v pôvodnom stave.

Stredoveký Kostol Panny Márie bol vybudovaný pravdepodobne v 14. storočí. Na základe vykopávok bolo dokázané, že bezprostredne okolo kostola bolo pohrebisko. Je zaujímavé, že okolo kostola stojí dva metre vysoký múr, ktorý sa vo viacerých písomných pamiatkach spomína ako obranný múr a dáva kostolu fikciu pevnosti. Najnovšie výskumy však protirečia tomuto predpokladu, totiž otvory v múre neslúžili vojenským cieľom. Bolo tu 14 otvorov, kde boli pôvodne štácie Krížovej cesty, ktoré v 18. storočí z neznámych dôvodov zamurovali. V obci žijú okrem rímskokatolíkov aj evanjelici. Zaujímavosťou je aj to, že sa tu nachádzajú dve zvonice - v bývalom Hornom pre katolíkov a v Dolnom Šápove pre evanjelikov. Sú tu aj dva cintoríny. Od roku 1978 je tu dekanom Imre Kovács, ktorý vynaložil veľa úsilia na obnovenie kostola, zvonice a postavenie nového domu smútku.

(if)

Stretnutie s vedúcimi školských dramatických súborov

- Aby si deti aj tento rok  získali duše publika...

Každé dieťa dostáva do vienka isté vlastnosti, nadanie, v šťastnom prípade talent. Časom sa tieto vlastnosti začnú prebúdzať a prejavia sa formou záujmov. Sú deti, ktoré majú  talent pre hudbu, spev, recitovanie, divadlo, alebo kreslenie. Určite však každému dieťaťu, aj menej talentovanému, sa niekedy  žiada vyznať sa z lásky, z lásky k priateľovi, kamarátke, ale i k práci, prípadne aj k učeniu, k predmetom, ktoré má rád. Táto tajuplná túžba nám vlastne umožňuje vracať sa k umeniu, plnšie a hlbšie  prežívať jeho estetické i etické hodnoty.

Je veľké šťastie, ak vaše nadanie, milé deti, objavia rodičia a vaši učitelia. Tí, ktorí popri práci sa venujú ušľachtilému koníčku - pestovaniu a šíreniu umeleckého slova.

Našťastie aj na našich školách máme takých učiteľov, ktorí sú milovníkmi slovenského slova, hudby, spevu a divadla. Viesť divadelný krúžok nemožno bez hlbokého osobného zanietenia, bez tvorivej vášne. Touto cestou vedú aj svojich “vyvolených”, aby potešili seba, deti, ale najmä pozorných a vďačných divákov.

Presadiť sa na javisku, na úrovni sa prezentovať si vyžaduje systematickú a horlivú prácu nielen od detí, ale aj od vedúcich divadelných krúžkov, ktorí sú väčšinou len milovníkmi slova a divadla. Našťastie nie sú ponechaní sami na seba, ak si to nárokujú, môžu dostať pomoc odborníkov.

Celoštátna slovenská samospráva v záujme dôkladnejšej prípravy na detskú prehliadku Deti deťom VIII., ktorá by sa mala konať koncom apríla alebo začiatkom mája v Slovenskom Komlóši, zorganizovala v dňoch 15. a 16. februára 2001 stretnutie s vedúcimi školských dramatických súborov, ako aj so zástupcami škôl, ktorých žiaci sa zúčastnili letných divadelných táborov Celoštátnej slovenskej samosprávy v Hronci.

Stretnutie odborne viedla metodička pre detské divadlo Elena Bakošová a  bolo zamerané predovšetkým na dramaturgiu detského divadla, teda na vhodný výber literárnej predlohy a na jej spracovanie. Účastníci si pozreli videonahrávky z niektorých detských predstavení, posúdili možnosti ďalšieho vývinu detskej dramatickej tvorivosti v Maďarsku a problémy, ktoré sa na tomto poli vyskytujú.

Na stretnutí boli zastúpené školy v Slovenskom Komlóši, Békéšskej Čabe, Budapešti, Novom Meste pod Šiatrom, Sarvaši, Šápove, Kétšoproni, Mlynkoch, Lucine, Kestúci a Tardoši.

Všetky účastníčky dostali nový impulz pre svoju tvorivú prácu, dobré rady do budúcnosti, aby VIII. ročník prehliadky slovenských detských divadelných súborov v Slovenskom Komlóši  bol zjavne bohatší. A to nielen tematickou a žánrovou rozmanitosťou zúčastnených divadelných hier, ale aj ich umeleckým spracovaním. Niet pochybnosti o význame tejto práce z hľadiska nášho školského a kultúrneho života.

Účastníci stretnutia sa zúčastnili aj na koncerte Slovenského komorného orchestra v Slovenskom inštitúte Budapešť, ktorý v nich zanechal hlboký zážitok.

Jeho prostredníctvom si mohli v praxi overiť účinok sprostredkovania umeleckých hodnôt, a to vďaka významným, vo svete uznávaným osobnostiam slovenského hudobného života. Hoci divadelné predstavenie sa vo viacerých črtách líši od koncertu, predsa majú obidva umelecké žánre ten istý cieľ - zabávať publikum na čo najvyššej úrovni. 

(if)

Békéšska Čaba - Dom slovenskej kultúry

- Fašiangové oslavy v sobotňajšej škôlke

Pri Dome slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe už viac rokov úspešne pôsobí tzv. “sobotňajšia škôlka”, ktorá nedávno usporiadala veselú fašiangovú zábavu pre čabianske deti predškolského veku, ktoré sa učia slovenčinu. Pozvanie mnohí prijali, prišli v pestrých maskách  a vystúpili s milým programom na radosť rodičov a starých rodičov. Deti zo škôlky čabianskej slovenskej školy pod vedením hosťujúcej učiteľky z Trenčína  Eleonóry  Kelemenovej  predviedli pesničky a tance. Po nich nasledovali škôlkári zo sídliska Áchima, z Orošházskej, Koložvárskej a Trefortovej ulice. Citarová kapela Boleráz účinkuje pri  Čabianskej organizácii Slovákov a pravidelne vystupuje na kultúrnych podujatiach, poriadaných v Dome slovenskej kultúry. Aj tentokrát rozveselila fašiangujúcich škôlkárov. Sólistka kapely Bernadetta Tóthová im zaspievala slovenské piesne a potom si spoločne zanôtili: “Medveďku, daj lapku, pôjdeme na svadbu.” Po veselom speve nasledoval tanec pestrých masiek, do ktorého sa zapojili aj rodičia, starí rodičia, ba aj učiteľky. Hlavnou organizátorkou fašiangovej veselice bola Alžbeta Ancsinová, ktorá nám prezradila, že počas sobotňajšej škôlky sa s deťmi zaoberajú učiteľky a rodičia majú zatiaľ možnosť vypočuť si rôzne prednášky pedagogického rázu. Fašiangovej veselice sa zúčastnila aj podpredsedníčka Slovenskej menšinovej samosprávy Békésskej Čaby a regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy   Dr. Helena Csicselyová. Veselá zábava sa skončila chutným obedom. Kuchári Slovenskej reštaurácie im pripravili šošovicovú polievku a bryndzové halušky.

(s)

Z dolnozemského zápisníka - Za ľubozvučnejšiu slovenčinu!

(O prenikaní maďarských slov do nárečia dolnozemských Slovákov)

Čoskoro po príchode našich predkov na Dolnú zem sa udomácnilo v ich reči niekoľko maďarských slov. Používali ich na pomenovanie niektorých predmetov, či činností, s ktorými sa v starej vlasti menej, alebo vôbec nestretávali.

Boli to napríklad slová: kanás (pastier ošípaných), kuckov (kuckó - priestor za murovanou pecou, surdík), padka (lavička okolo murovanej peci), paláš (pôjd, povala), rajteš (réteš, závin), pipasár (rúrka fajky), čeja (csősz - poľný hájnik), cipele (cipő - topánky), temetov (temető - cintorín), hášov (ásó - rýľ), bantovať (bántani - ubližovať), biztatovať (posmeľovať), barnavý (sivý, hnedý), tarkavý (strakatý) a podobne.

Vplyvom technického a kultúrneho rozvoja prenikal do ich reči celý rad ďalších maďarských slov rôzneho druhu: gípís (gépész - strojník) ďár (továreň, fabrika), álomáš (železničná stanica), villaň (elektrika), villamoš (električka) mozi (kino), kormáň (1. kormidlo, 2. vláda), orvošág (liek), vároš (mesto), jeď (lístok do kina, do divadla), kapuš (brankár pri futbale) hivatal (úrad) a celé desiatky ďalších slov a slovných spojení, ktoré si priemerný občan nemal možnosť v slovenskej podobe osvojiť.

Tieto prehrešky proti vlastnému materinskému jazyku však nemali na svedomí ich páchatelia, ale tí, čo odopierali nášmu národu najzákladnejšie ľudské práva, najmä právo na vzdelanie v materinskom jazyku. Tak to bolo za Rakúsko - Uhorska, ako aj za Horthyho šovinistického režimu. Zatiaľ v tom istom čase v Rumunsku a Juhoslávii hovorili naši krajania (a až dodnes hovoria!) krásnou ľubozvučnou slovenčinou. Situácia sa z roka na rok zhoršovala. Neboli to už iba slová a slovné spojenia, ale celé vety, čo sa priam vtierali do hovorového prejavu najmä našej mládeže. Bol som vtedy tiež mladý, a preto viem, ako to bolo. Sám som sa im často nedokázal vyhnúť. Ide o jav, ktorý hádam nemal páru v celej Európe. Nie div, že to poburovalo nejedného roduverného Slováka, ale i čestne zmýšľajúceho Maďara. Čabiansky rodák, básnik Ján Gerči zložil na túto tému satirickú báseň “Kéz csókolom, Mancika“. Má 11 slôh. Pár viet z jej obsahu: istý mládenec sa pýta dievčiny, menom Mancika, či mu dovolí odprevadiť ju domov. Táto sa všelijako vyhovára. Nakoniec mu predsa len povolí s takýmito výhradami:

No môžte iď, - nem bánom,

ač budete csendes,

lebo ja len takých rád,

čo sa pontos, rendes.

Neviem, do akej miery táto básnička splnila svoj účel. Žiaľ, vo väčšine prípadov už ani karhania a výsmechy nepomohli. Ešte sa to zhoršovalo. Už to pomaly dosahovalo mieru: “Fele magyar, fele tót.“ Pamätám si napríklad takýto dialóg zo športovej oblasti:

- Tak čo, Janči, chystáš sa na mecs?

- Természetesen!

- Tak kiváltuj i pre mňa edon jegy na státie! Potom sa elszámolujeme.

Nebolo to však všade rovnako. Najrýchlejšie podliehali maďarizácii obyvatelia miest a väčších dedín (Békéščaba, Sarvaš i Slovenský Komlóš). V Čanádskej župe prejavoval sa tento zlozvyk najmä na Ambróze. Mal som tam veľa dobrých priateľov (i priateľky!). Nuž pod vplyvom Jána Gerčiho som i ja čosi na danú tému usmolil. Bola to tanečná pieseň “Ambrózanka krásna“. Akási napodobnenina Dusíkovej piesne. Tými som bol vtedy celý omámený. Nepamätám sa, či som bol k nej zložil i nápev. Nikde som ju však nezaslal na uverejnenie (aj tak by mi ju neboli uverejnili!), len tak zo žartu som ju odovzdal istej dievčine, a ona ju tiež nebrala vážne. Znie nasledovne:

Ambrózanka krásna,

nemaj ma za blázna

za to, že ti, že ti, že ti

v tvojej reči

túto pieseň zaspievam:

Zsuzsi, Zsuzsi, édes Zsuzsi,

szivem len po tebe túži,

csókolom ťa nastokrát.

Nevieš si elképzelovať,

ako veľmi, ako nagyon,

ako strašne ťa mám rád.

Üdvözlöm aj tvoju drága anyuku.

Ak nemáš nič proti tomu,

aprílisban popýtam ťa o ruku.

Zsuzsi, Zsuzsi, édes Zsuzsi,

szivem len po tebe túži,

bozkávam ťa ezerkrát.

Aj keď sa po páde šovinistického režimu roku 1945 v tomto ohľade veľmi mnoho zmenilo, niektoré častice typu pedig, persze, bizony sa v našej dolnozemčine nadlho udomácnili. Ba časticu “hát“ si mnohí naši spoluobčania preniesli so sebou i na Slovensko. Mnohí tunajší občania ich podľa toho hneď spoznali, že ide o presídlenca. Naproti tomu sa dosť rýchlo priučili spisovnej slovenčine a niektorí šikovnejší i slovenskému pravopisu. Mnohým v tom hodne pomáhali ich vlastné deti a vnúčatá, ktoré už chodili do slovenskej školy.

Južné Slovensko dosť často navštevujem. Mám tam mnoho blízkych i vzdialených príbuzných, priateľov a známych. Sú tu pochovaní i moji drahí rodičia. Pri týchto návštevách si všímam i celkový život mojich rodákov, ale aj ich spolužitie s maďarskými spoluobčanmi. Neuniká mi ani skutočnosť, že títo hovoria čistou, írečitou maďarčinou, bez akýchkoľvek jazykových zmiešanín, konkrétne so slovenčinou. A kladiem si otázku, ako to dokážu.

Nuž ľahká odpoveď. Celé generácie mali možnosť navštevovať maďarské školy, s výnimkou niekoľkých povojnových rokov. Väčšina z nich si dáva deti do maďarských škôl, a to čisto maďarských, maďarsko-slovenské tu neexistujú. Od rána do večera majú možnosť počúvať maďarský rozhlas a sledovať program Maďarskej televízie rovno z Budapešti. Majú tiež možnosť navštevovať maďarské služby Božie a zúčastňovať sa cirkevných obradov v maďarskom jazyku. O toto všetko, okrem niekoľkých výnimiek, sú Slováci v Maďarsku ukrátení. Sú však veci, ktoré si naši krajania i sami komplikujú, vlastne zanedbávajú. Ide o čoraz slabšie používanie materinského jazyka v rodinnom prostredí.

Napríklad v okolí Galanty som sa ešte takmer nestretol, aby sa maďarský rodič prihováral k svojim deťom inak ako po maďarsky... Aj k tým, ktorí ich dal z rôznych dôvodov zapísať do slovenskej školy. Príslušníci maďarskej národnosti v úzkom rodinnom prostredí hovoria iba po maďarsky, čím by mohli byť príkladom mnohým slovenským rodinám v Maďarsku, ktorí to, ako sme už spomenuli, čoraz viac zanedbávajú.

Je pochopiteľné, že nie všetci naši rodáci v Maďarsku majú možnosť osvojiť si spisovný jazyk. Aj nárečie im však umožňuje bohaté dorozumievacie možnosti v každom smere. Ani na Slovensku každý nehovorí spisovne, a predsa si všetci navzájom porozumejú. Vždy je lepšie hovoriť tak, ako nás naučili naši rodičia, či starí rodičia, ako sa rodnej reči ľahkomyseľne vzdať. Je to veľká neúcta k našim predkom, ale aj ľahostajnosť voči budúcim pokoleniam.

O rodnej reči máme mnoho krásnych básní a pesničiek, no hádam najdojímavejšia je Materinská moja reč. Nehanbím sa priznať, že keď ju počujem, alebo prečítam, vždy sa mi oči zarosia. Ak aj vám, tak ste jej určite zostali verní. Dokážte to však i činmi!

Materinská moja reč

Materinská moja reč,

taká si mi milá,

akoby ma moja mať

menom oslovila.

Akoby ma ľúbajúc

k srdcu pritískala,

akoby ma žehnajúc

Bohu porúčala.

Materinská moja reč,

poklad môj v cudzine.

Keď začujem pieseňku

v sladkej materčine,

oči sa mi zalejú

horkými slzami

a srdce ma poteší,

že je Boh nad nami.

Štefan Hudák

O čom píšu Ľudové noviny (8. č.)

10. februára vzniklo v Budapešti Mládežnícke fórum menšín v Maďarsku – informuje 8. číslo Ľudových novín na 1. a podrobne sa o najnovšej národnostnej organizácii zmieňuje na 2. strane. Zoskupenie sa zrodilo z túžby, aby menšinové mládežnícke organizácie pracovali koordinovane, jedna za druhú, a nie proti sebe. Národnostná mládež žijúca v Maďarsku sa teda podujala podniknúť kroky k zabezpečeniu dlhodobej spolupráce mládeže všetkých v Maďarsku oficiálne registrovaných menšín.

Dom slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe bol 9. a 10. februára dejiskom vysunutého zasadania kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy. Jeho účastníci prediskutovali také závažné otázky, na aké obvyklé zasadnutia výboru neposkytujú dostatočný časový priestor, ako sú regionálne slovenské kultúrne domy a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Aktuálnou úlohou volených zborov minorít pôsobiacich v Maďarsku je totiž budovanie systému inštitúcií, ktorý by mal byť zárukou vytvorenia ich kultúrnej autonómie. Celoštátna slovenská samospráva sa doteraz stala majiteľkou týždenníka Ľudové noviny, druhou jej inštitúciou bude Výskumný ústav Slovákov so sídlom v Békéšskej Čabe a treťou divadelný súbor Vertigo pôsobiaci v hlavnom meste – dozvieme sa z článku na titulnej strane.

Je známe, že Čabania sú zdraví lokálpatrioti. Kruh priateľov Békéšskej Čaby, pôsobiaci v Budapešti, oslávil v týchto dňoch 15. výročie svojho založenia. Keďže už roky úzko spolupracuje so samosprávou 12. obvodu hlavného mesta a tamojšou slovenskou menšinovou samosprávou, oslavovali spoločne. Okrem tradičného ročného referovania o činnosti a rozpočte sa členovia kruhu priateľov Békéšskej Čaby v Budapešti mohli stretnúť s predstaviteľmi svojho rodného mesta, dozvedieť sa o ich práci a ubezpečiť ich, že i naďalej zostane ich prvoradou úlohou podporovať  svoje rodisko. Po krátkom kultúrnom programe nasledovala slávnostná večera, pozostávajúca s čabianskych zabíjačkových špecialít. Článok o jubilejnom zasadnutí Kruhu priateľov Békéšskej Čaby v Budapešti prináša týždenník na 1. a na 3. strane.

V zahraničnopolitickej rubrike nájdeme informácie o priateľskej návšteve premiéra Viktora Orbána v Bratislave, respektíve o pracovnej návšteve ministra zahraničných vecí Jánosa Martonyiho. Viktor Orbán sa v Slovenskom národnom divadle v spoločnosti slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu zúčastnil galaprogramu Slovnaftu a akciovej spoločnosti MOL. János Martonyi rokoval so šéfom slovenskej diplomacie Eduardom Kukanom o bilaterálnych vzťahoch, cezhraničnej spolupráci a o činnosti maďarsko-slovenských zmiešaných komisií, ako aj o otázkach európskej a euroatlantickej integrácie, - píše sa na 2. strane.

Jubilejný dvetisíci rok priniesol dolnozemskej obci Gerendáš vzácny dar - miestna samospráva vydala monografiu Dejiny Gerendáša. Zostavili ju traja autori. Prírodovedec Zsigmond  Réthy sa, žiaľ, nedožil jej vydania. On zostavil časť o prírodných podmienkach, agrárnej kultúre, faune a flóre obce a okolia. László Kiss spracoval históriu osady od praveku až do r. 1924, keď sa Gerendáš osamostatnil. Odtiaľto až po koniec päťdesiatych rokov zhrnul dianie v obci Jenő Miklya, ktorý bol dlhý čas učiteľom gerendášskej školy. Zaujímavý je údaj, že roku 1930 žilo v Gerendáši 2 324 ľudí, z nich takmer polovica – 915-sti sa hlásili k slovenskej národnosti. V evanjelickej škole založenej r. 1922 sa hodiny náboženstva, spevu, po dlhý čas aj čítania, zemepisu a počtov viedli po slovensky a znalosť slovenského jazyka bola podmienkou pri volení učiteľov, - dočítame sa v recenzii na 4. strane.

V detskej a mládežníckej rubrike triedna učiteľka ôsmakov slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom Mária Barnová Zajakovská približuje neľahké dni, keď sa žiaci musia rozhodnúť, kam ďalej. Ich základnú školu končí v tomto roku 22 žiakov. Oni patria medzi tých šťastnejších, veď v meste si môžu vyberať, kam ďalej. Dokonca na gymnáziu a strednej odbornej škole cestovného ruchu je možnosť učiť sa slovenský jazyk. Podrobnosti o tom, ako sa rozhodli novomestskí slovenskí žiaci, sa dočítame na 6. strane 8. čísla Ľudových novín.