Gustav Adolf Seberini tridsaťsedem rokov medzi Slovákmi v Békešskej Čabe

V tomto roku si pripomíname dvojsté výročie narodenia kňaza, biskupa, náboženského spisovateľa a zakladateľa škôl Gustava Adolfa Seberiniho (neskôr Szeberényi).

Narodil sa 8. októbra 1816 v Kochanovciach, kde jeho otec Ján Seberini bol farárom a neskôr superintendentom Banského dištriktu. Bol prvým z pôvodného oravského rodu Seberiniovcov, ktorý sa ako superintendent natrvalo zapísal do cirkevných a svetských dejín Slovákov na Dolnej zemi. Treba však zdôrazniť, že jeho nezabudnuteľné pôsobenie sa spája predovšetkým so strediskom békešských Slovákov – mestom Békešská Čaba. Tento náboženský spisovateľ, verejný činiteľ a cirkevný hodnostár po vychodení elementárnej školy v Banskej Štiavnici pokračoval v rokoch 1828-1835 v štúdiu na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v rokoch 1835-1838 v Bratislave. V rokoch 1838-1840 pokračoval podľa luteránskej tradície v teologickom štúdiu v Nemecku, na univerzite v Jene. Po vysvätení za kňaza sa roku 1842 stal kaplánom po boku svojho otca v Banskej Štiavnici. O rok neskôr sa stal riadnym farárom v Hontianskych Moravciach, kde pôsobil desať rokov.

V lete roku 1853 odišiel na pozvanie do Békešskej Čaby, kde sa stal zo začiatku druhým farárom pri prestarnutom, 74-ročnom farárovi Jánovi Haanovi. V roku 1867 bol ako čabiansky farár zvolený za seniora békešského seniorátu a o päť rokov neskôr za superintendenta Banského dištriktu. Hneď po príchode do Békešskej Čaby zaviedol poriadok do finančnej disciplíny cirkevného zboru. Veľký dôraz kládol na výchovnú prácu a mravnú úroveň ľudí. V národno-kultúrnej oblasti sa podobne ako jeho otec, keď mal už ako superintendent dosah na Békešskú oblasť, snažil o zachovanie slovenského charakteru békeščabianskej cirkvi. K tomuto skutku prispieval najmä vlastnou pastoračnou činnosťou a náboženskou spisbou. Hneď po príchode do tohto už vtedy nazývaného Sionom uhorských evanjelikov, pre cirkevný zbor s najväčším počtom slovenských evanjelikov v krajine, si všimol neporiadky a nedostatky v cirkevnej školskej výchove a preto sa hneď pustil do ich nápravy. Na prvom mieste sa snažil urobiť poriadok v ľudových školách a dokonca v roku 1863 ako iniciátor založenia nižšieho cirkevného gymnázia vypracoval plán organizačného a pedagogického zabezpečenia školy. Mimo iných počinov vydal príručku slovenského pravopisu a zaslúžil sa okrem vzniku gymnázia aj o založenie charitatívnych spolkov a inštitúcií. Na podporu školskej výchovy a výučby spoločne s Ľudovítom Haanom napísal a vydal čítanku pre ľudové školy. Upravil, doplnil a vydal „Agendu Martina Hamaliara, otcovu ročenku pre konfirmandov a päť ročníkov správ o banskom dištrikte“. Bol predsedom Spevníkového výboru na vydávanie slovenských náboženských kníh.

Písal a publikoval diela s náboženskou tematikou, najmä o kazateľskom umení. Tlačou vyšli niektoré jeho kázne a tiež trúchloreči, napríklad pri pohrebe Pavla Beniamina Semiana (1838) Judity Márie Haanovej (1863), Daniela Haviara (1868) a iných. Pre veľkosť a najmä početnosť čabianskeho cirkevného zboru bol iniciátorom výstavby kostola a školy a tým aj samostatného cirkevného zboru v miestnej časti Jamina. Zapájal sa aj do verejného života, ako kandidát Liberálnej strany porazil vo voľbách do uhorského snemu protikandidáta Alberta Apponyiho. V roku 1870 mu univerzita vo Viedni udelila čestný doktorát teológie a v roku 1878 bol kráľovským radcom a v rokoch 1878-1881 poslancom uhorského snemu.

Zomrel 19. augusta 1890 v Békešskej Čabe, kde žil a pôsobil 37 rokov. Jeho synom, ktorý kráčal v otcových stopách, bol Ľudovít Žigmund Seberini (1859 B. Čaba – 1941 B. Čaba), čabiansky kňaz, aradsko-békešský senior, publicista, náboženský spisovateľ, cestovateľ a prekladateľ, zakladateľ cirkevného kníhkupectva a čabianskeho kalendára, ktorý aj redigoval.

Ján Jančovic

Foto: autor