Šárišápsky banícky dychový orchester oslávil 20. novembra sté výročie svojho vzniku. Pred viac ako storočím sa hŕstka ľudí rozhodla, že v baníckej obci je potrebná hudba. Keďže v dedine a okolí boli a sú populárni „trubači“, potrebovali dychovku, a tak založili kapelu.

Na najväčšiu radosť obyvateľov a milovníkov muziky odvtedy hudobná tradícia, ktorú vytvorili, žije. V Šárišápe oslávili hudobnú kultúru a tradície ostatných sto rokov, hudobné dedičstvo hodnôt zdedených po starých a prastarých rodičoch víkendovým slávnostným koncertom Šárišápskeho baníckeho dychového orchestra.

Na oslave jubilea sa zúčastnilo mnoho známych, popri ďalších napríklad aj Mária Koltaiová a Gábor Gaál z Odborového zväzu pracovníkov baníctva, energetiky a priemyslu, ktorí orchestru odovzdali ocenenie za umelecký výkon. László Bán blahoželal jubilujúcemu telesu v mene vedenia Združenia maďarských dychových orchestrov a mažoretiek. Mária Vogyeraczká priniesla gratulácie za Slovenskú samosprávu Komárňansko-ostrihomskej župy, kým József Bánhidi a László Mráz zastupovali Nadáciu Za kultúru dorogskej uhoľnej panvy, v mene ktorej zaželali storočnej formácii ešte mnoho úspešných a tvorivých rokov. K jubilantom sa pridávali starostovia a ďalší reprezentanti okolitých obcí a miest. Medzi gratulantmi bola aj predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Šárišápe Katarína Huberová Kisgyőriová. Okrem gratulácií v mene slovenského obyvateľstva obce vyzdvihla aj finančnú podporu od Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku a Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy. Okrem vďaky v mene súboru a organizátorov sviatočného koncertu hovorila o použití dotácie v hodnote 100 tisíc forintov. Peniaze venovali na náklady reprodukcie veľkorozmernej skupinovej fotografie jubilujúcej dychovky a na výzdobu sály osvetového domu, kde sa slávnosť výročia mimoriadnej výnimočnosti konala.

KHK/KRU

Vyše dvadsať rokov na čele dychovky: Bálint Drága

Tentoraz sa na oslavách nekládol hlavný dôraz na dejiny súboru. Naši skalní čitatelia vedia, rovnako ako fanúšikovia dychovky v Šárišápe, že teleso vzniklo v novembri 1920 na podnet farára Jozefa Erdősiho. Spomedzi zbormajstrov a dirigentov dychovky musíme vyzdvihnúť činnosť a tvorbu Jána Malárika st., Jána Zdošeka, Jána Malárika ml. a súčasného vedúceho kolektívu Bálinta Drágu. Začiatky neboli ľahké, práve tak, ako nie sú ľahké terajšie roky. Vtedy hudobníci nemali k dispozícii noty. Sami si ich zapisovali rukou. Odpisovali jeden od druhého. Napriek tomu mali množstvo vystúpení na rôznych podujatiach, hrali na báloch, ale aj na pohreboch. A na Baníckych dňoch organizovaných banskými spoločnosťami. Spomienka na zosnulých zbormajstrov je stále živá, ich pamiatka sa teší veľkej úcte. Ján Malárik st. zanechal po sebe dve kompletné zbierky nôt, skladby z nich dychovka má dodnes v repertoári. Dokonca jednu celú jeho zbierku z päťdesiatych rokov šárišápski muzikanti používajú dodnes. Nie je tajomstvom, že prepisovanie jedných nôt vyžaduje 1,5 až 2 hodiny sústredenej práce. Ján Malárik st. a Ján Malárik ml., ktorí spolu stáli na čele kolektívu 45 rokov, venovali až 4000 hodín svojho voľného času prepisovaniu nôt. Noty boli napísané presne na toľko ľudí, koľkí hrali v skupine. Chudobnejší ľudia ani magnetofón vtedy ešte nemali. Kto mal dobrý sluch, počul, čo hrá trubka, čo saxofón, čo ďalšie nástroje, ten to vedel rozpísať. Prvé noty, ktoré dostali v 60-tych rokoch už vytlačené, boli noty Erkelovho Palotáša. Preto hrala dychovka aj tento tanec na oslavách storočnice.

Ján Zdošek bol zbormajstrom dychovky v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a traduje sa o ňom, že vraj sa pozrel na žiaka a podľa tvaru jeho pier okamžite povedal, na akom hudobnom nástroji bude vedieť dobre hrať. V škole vybral vtedy 24 žiačikov, z ktorých viac ako desiati vytrvali v dychovke viac, než dvadsať rokov. Jedným z nich je súčasný zbormajster Bálint Drága, ktorý sa podujal zobrať súbor pod svoje krídla v roku 2000. Aj vtedy hrozil skupine dychových nástrojov zánik. Aj vtedy boli ťažké časy.

Diela pre šárišápsku dychovku

– Čo vám povedal pán Zdošek, keď sa na vás pozrel? Aký nástroj ste mali dostať?

– Mne odporučil klarinet. Išli sme k nemu do skúšobne. Ukáž, aké ústa máš? Tak ty budeš hrať na klarinete, ty na trubke, ty na tenore. Potom som hral najprv na Es klarinete, bol som malý, mal som 8 rokov. Bolo nás tam 14, či 16 detí. Najprv sme sa učili také ľahšie veci a o rok nás zaradili do veľkej dychovky, kde bolo vtedy dosť málo muzikantov. Potom som začal chodiť do hudobnej školy na Dorog. Začali sme tam chodiť traja, ktorí sa neskôr stali vedúcimi dychoviek v Dorogu, Táte a ďalších miestach. Vtedy boli dychovky div nie v každej baníckej dedine. Mamička mi vtedy povedala, že môžem chodiť učiť sa, ale musím si uvedomiť, že keď niečo začnem, tak to treba robiť poriadne a musím v tom pokračovať. Aj to robím 60 rokov.

– Neoľutovali ste svoje rozhodnutie?

– Nie, lebo hudba je pre mňa obrovským prínosom. Ani by ste nemysleli, čo všetko prináša! Som elektroinžinier. Keď som sa učil, už na škole mi takty hovorili niečo úplne iné, než druhým, ktorí nie sú muzikanti. Ako začína napätie, aké napätia sú, ako sa mení frekvencia... to všetko sa deje na istú dobu, na istý takt. Ja som bol popredu, lebo som z hudby poznal takty a rytmus. Ten sa odráža vo všetkom. Vo vnútri mi to dalo väčšiu silu. Sebavedomie. Keď som mal problémy, väčšie, či menšie, napríklad vo firme, keď som mal ťažké dni a išiel som na skúšku do klubu, hrali sme dve hodiny, sústredil som sa len na noty, hudbu, všetko iné išlo preč, mohol som sa zrelaxovať, znova „poskladať“. To je nenahraditeľné. Veľa mi hudba pomáhala v živote.

– Vlastne dychovka sa počas osláv storočnice už dožila 101 rokov. Dobre počítam?

– Dobre, bola to storočnica s prídavkom. Pandémia nám nedovolila vlani sláviť. Ani cvičiť sme nemohli toľko, koľko by sme chceli. Nacvičovali sme v malých skupinkách, lebo pre nás napísali skladatelia nové originálne diela, ktorých pôvodná premiéra odznela na oslave storočnice. Napísali pre nás dvaja skladatelia niečo nové, aby sme si pripomenuli počiatočný rok dychovky, rok 1920, a spomínali na šárišápskych muzikantov dychovky, baníctvo a ťažbu uhlia. Tak sa zrodila ragtimová skladba, lebo vtedy hrali dychovky v Maďarsku aj ragtime. Pre nás napísal vedúci kapely Bohém Ragtime Jazz Band z Kecskemétu Tamás Ittzés náš vlastný ragtime. Miklós Szilágyi pre nás stvoril C (Uhlíkovú) Symfóniu C-dur. Dlho sme sa chystali na toto dielo. Baníci prišli na stretnutie so skladateľom, rozprávali svoje skúsenosti, zážitky. Išli sme do školskej bane v Csolnoku. Aj do bane, pod zem. Aký je lom pôdy, vrstvy, kde sa nachádza uhlie a hlušina, aké nástroje sme používali. Spievali sme piesne počas strednej školy baníckej, aj to sme mu ukázali. Dávali sme mu množstvo podnetov, vnemov. Veľmi ťažké dielo sa zrodilo. Mnohí z našich muzikantov sa chytali za hlavu. My nie sme profesionáli. Veľa sme na tom pracovali. Toľko zdrojov od nás Miklós dostal, že nám k symfónii napísal ešte aj Šárišápsky banícky pochod, obsahujúci populárne melódie. Už sa nás mnohí vypytovali, či môžu dostať noty. Napokon sa všetci tešili, že sme tvrdo „makali“, ale urobili sme niečo nádherné!

– Aké plány ste si – po takomto obrovskom súste – stanovili do budúcnosti?

– Teraz sme skončili prvých sto rokov. Nezabudneme, čo máme za sebou. Robím archív. Skladám noty, ktoré máme. Niektoré sa už ani nedajú dobre prečítať, musíme ich spracovať, zreštaurovať. Všetko staré sa tak naučíme, aby sme mohli hrať v Handlovej, našom družobnom meste. Na slávnostnom koncerte nás bolo 34. Dvaja boli chorí, niektorí členovia nechodia pravidelne. Keď boli bane, tak to bolo ľahšie, lebo spoločnosti platili skúšobné a uvoľňovali členov dychovky z roboty na vystúpenie. Dnes už aj to je inak. Niekedy aj zložitejšie. Snažíme sa však získať mladých ľudí. Chceme znova vytvoriť mládežnícku skupinu. Máme plány na ďalších sto rokov.

Etre-

Foto: L. Juhász