Na Deň kultúrneho dedičstva sa v Tardoši konala veľkolepá oslava. Možno aj pol dediny sa natlačilo do kultúrneho domu. Nie náhodou boli všetci zvedaví, veď Tanečný súbor Červený mramor si pripomenul 50. výročie svojho vzniku. Polstoročnica fungovania nie je špás! Najmä, keď si uvedomíme, akými skúškami prešli umelecké formácie a ich členovia za ostatných niekoľko rokov. Aj to si radno premyslieť, či vôbec je v obci taký obyvateľ, ktorý sám alebo jeho deti či iní príbuzní neboli členmi súboru aspoň určitý čas. Podaktorí celých 50 rokov. Za oných čias sa o Tardoši dokonca hovorilo ako o dedine, ktorá celá tancuje, toľkí sa postupne prihlásili do Červeného mramoru.

Päťdesiat rokov nie je krátka doba, hoci desaťročia v živote súboru Červený mramor uleteli, ani sa nenazdali. Ako povedala na oslave zakladateľka telesa a dlhoročná vedúca Ibolya Nagyová, slová 50 rokov v sebe skrývajú množstvo zážitkov, hodiny práce, cesty a vystúpenia po Maďarsku, aj v zahraničí, množstvo ocenení, ale najmä výmenu generácií.

Prišli v roku 1972 a založili súbor

„Do Tardoša sme sa s manželom Imrichom, Tardošanom, prisťahovali v roku 1972. Vedelo sa o nás, že sme tancovali v súbore Zala v Zalaegerszegu, kde bol môj manžel na vojenčine,“ prezradila mi bývalá dlhoročná vedúca súboru Ibolya Nagyová. „Ja nie som rodáčka z mesta, ale od malička som sa vďaka záľube mojej mamičky venovala folklóru. Keď som začala pracovať v Zalaegerszegu, prihlásila som sa do folklórnej skupiny Zala a vybrali ma. Tam som sa stretla so svojím nastávajúcim. Keď sme sa spolu presťahovali do Tardoša, ešte toho roku v decembri nás požiadal vtedajší zástupca riaditeľa základnej školy Ignác Nagy, aby sme deti pripravili na okresnú súťažnú prehliadku vo folklórnom tanci. Nám sa myšlienka zapáčila. 8. decembra sme založili súbor a na jar sme úspešne zastupovali tardošskú školu. To školákov natoľko nadchlo, že sa hromadne hlásili do súboru,“ zaspomínala vedúca súboru. Vlastne, čiastočne bývalá. Skupinu dospelých prevzal bývalý zverenec tancujúci v súbore od škôlky, Tomáš Árendás s manželkou Ivett Árendásovou Stefánovou, ktorá síce nevyrastala v tardošskom Červenom mramore, ale tiež je zanietená folkloristka a kvalifikovaná učiteľka ľudového tanca. Ibolya Nagyová sa – podľa vlastného vyjadrenia – unavila a už sa chce venovať len najmladším. Skupinu vedie spoločne s Biankou Feketeovou. V tej skupine tancujú aj niekoľkí z jej šiestich vnúčeniec.

Oslavovala celá krajina

Od prvých rokov jestvovania súboru bolo dôležité nacvičovať slovenské tance a tým sa snažiť o zachovávanie slovenských tradícií v obci. Aj za prvý celoštátny úspech Červený mramor vďačí slovenským tancom. Na jar v roku 1977 sa skupina predstavila práve slovenským folklórom na televíznej súťaži Kto čo vie? Na celoštátnom výbere sa zúčastnilo 66 formácií a sólistov, spomedzi nich sa 11 dostalo na obrazovku. Tardošská skupina sa vypracovala do semifinále. „Vtedy sme cítili, že nám drží palce a oslavuje nás celá krajina,“ hovorí ešte aj dnes s nadšením Ibolya Nagyová, nositeľka ceny Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Za našu národnosť. Tardošských tanečníkov, zakladateľov dnešného Červeného mramoru, ktorí mali v priemere sotva 15 rokov, len niekoľko chýbajúcich hlasov divákov delilo od vystupovania na obrazovke. Zato časom sa súbor etabloval na rôznych javiskách celej krajiny. Ako povedala vo svojom príhovore vedúca súboru, pravidelne sa zúčastňovali rôznych festivalov, aj vďaka podpore miestnej samosprávy, miestneho slovenského voleného zboru i celoštátnych orgánov Slovákov v Maďarsku, Zväzu Slovákov v Maďarsku a CSSM. Pravidelne a priam každoročne reprezentovali folklór Slovákov v Maďarsku, ale aj maďarské ľudové umenie v zahraničí. Na festivaloch Jánošíkov dukát, na Detvianskych folklórnych slávnostiach, respektíve v spriatelených mestách nemeckej spolkovej republiky Hessensko. Detská zložka pravidelne vystupovala na rôznych festivaloch detí a mládeže a úspešne zbierala kvalifikačné hodnotenia. Práve tak ako zložky dospelých.

Zapálením sviece spomínali

Od roku 2009 pracuje tanečný súbor v organizačnej forme spolku a teleso tvorí 5 zložiek. Najmenší Mramorček a Topánka nacvičujú pod vedením Ibolyi Nagyovej a Bianky Feketeovej. Mládežnícka skupina, ktorá si vybrala názov Jesienka (Kikerics), a dospelí pracujú pod dohľadom Tomáša Árendása a jeho manželky Ivett Árendásovej Stefánovej. V galaprograme oslavy polstoročnice vystúpili opäť aj niekdajší tanečníci, ktorí sa prezentovali svojimi horehronskými tancami. Zároveň sa rozhodli, že sa budú príležitostne stretať ako seniorská zložka. Tanec a pohyb im chýba. Znovu mu chcú holdovať, len sa nebudú naháňať z vystúpenia na vystúpenie a nebudú zbierať ocenenia odbornej poroty. Budú tancovať pre radosť.

Muzika sprevádzajúca Červený mramor je od roku 1983 kapela Kincső pod vedením Ildikó Bottyánovej. Ale za uplynulých 50 rokov vyhrávalo súboru do tanca množstvo skupín. Z mnohých sa medzičasom stali významní reprezentanti maďarského folklóru.

Na úvod programu si členovia formácie dojemne, zapálením sviece, spomenuli na tých, ktorí už nemôžu byť medzi nami. Sviece položili predstavitelia tanečnej skupiny k drevenej soche tanečného páru na dvore kultúrneho domu. Na záver dynamického programu plného energie a srdečnosti rozospievali tanečníci Červeného mramoru celý kultúrny dom. Spoločne zanôtili tardošskú hymnu Tú rodnú ďeďinku nescem zabudnúť. Spievať veru tanečníci vedia. Síce povinne, ale zato veselo a nahlas spievajú z plného hrdla počas každého tanca, až do konca, ako to vedúca Ibolya požadovala. Ostaných 15 rokov sa do práce aktívne zapájali aj syn Nagyovcov Imro a dcéra Judita. Čo k tomu dodať? Len toľko, že za 50 rokov bez prestávky sa v súbore otočilo 800 detských a dospelých tanečníkov a vyše 100 muzikantov. Červený mramor má všetky predpoklady tancovať aj v budúcnosti. Hoci aj ďalších 50 rokov. Slávnostný program aj po slovensky moderovala Hajnalka Sárköziová.

Erika Trenková

Foto: archív TSČM