Alžbeta Nobiková sa narodila roku 1940 v sarvašskej slovenskej rodine ako jediná dcéra. Nadané dievča sa spočiatku chcelo stať farmaceutkou, avšak vtedajšie politické pomery jej štúdium tohto odboru neumožnili. Na podnet svojich dobrých priateľov sa prihlásila na Evanjelickú teologickú akadémiu, na ktorej si už ako poslucháčka prvého ročníka uvedomila, že jej život je v rukách vyššej mocnosti než politika, a síce v rukách Pána milosti a lásky, Ježiša Krista a on aj určí v budúcnosti jej cestu.

Alžbeta Nobiková ukončila štúdium teológie v roku 1964 a dlho bola kaplankou. Ženy za farárky len ťažko ordinovali a prelomilo sa to až v roku 1977, keď bola ustanovená za zborovú farárku do Čabačudu. Dovtedy ako kaplanka vystriedala cirkevné zbory v Horných Peťanoch, Agárde, Ufalke (Váckisújfalu), Kondoroši. Po Čabačude sa nakoniec dostala do svojho rodiska, na uvoľnené miesto po Pavlovi Kováčovi (ev. farárovi, ktorý odišiel do Békešskej Čaby), kde slúžila až do odchodu do dôchodku striedavo v starom a novom kostole.

K jej menu sa viaže rekonštrukcia sarvašského Starého evanjelického kostola v roku 1988 pri príležitosti 200. výročia jeho vysviacky. Pritom sa zapojila aj do práce Zväzu Slovákov v Maďarsku, ako aj do činnosti Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, bola poslankyňou VZ CSSM. Dlhé roky bola putujúcou farárkou Celoštátnej slovenskej evanjelickej farárskej služby. V tejto službe šírila Slovo Božie v evanjelických zboroch so slovenskými koreňmi, v ktorých už nemali po slovensky hovoriacich farárov. Aj keď už bola na dôchodku, často ju volali do rôznych kútov Maďarska kázať po slovensky, väčšinou pri príležitosti dôležitých osláv. Tiež mala plodné kontakty so slovenskými evanjelickými zbormi v Rumunsku, na Slovensku a vo Vojvodine. Pravidelne organizovala slovenské evanjelické tábory pre deti. Za túto neúnavnú službu jej na oslavách 60. výročia Zväzu Slovákov Maďarsku odovzdali vyznamenanie Za slovenskú národnosť. Veriaci mali veľmi radi jej kázne, pretože im rozumeli, pani farárka (alebo ako jej vraveli na Sarvaši „Eržika naša“) hovorila v ich jazyku, dolnozemskej slovenčine.

Celý život sa venovala aj svojej druhej veľkej láske – pôde. Ovládala všetky sedliacke roboty a neraz sme ju mohli vidieť aj na „pľaci“, kde aj pri tom ako predávala plody zeme, šírila mnohokrát slovo Božie.

Evanjelická farárka Alžbeta Nobiková sa vyznala, že všetko robila z celej svojej duše a s veľkou radosťou. Múdrosť a výchovu, ktoré dostala doma, odovzdávala ďalej. „Ešte viac sa zhovárať s ľuďmi a presvedčiť ich o tom, že naším najväčším hriechom je, ak zatajíme Boha, alebo ak zatajíme korene, ktoré sme si nevybrali. Nie náhodou sme sa narodili Slovákmi. Korene si treba chrániť,“ povedala A. Nobiková pri prevzatí vyznamenania ZSM Za slovenskú národnosť v roku 2008.

„Nerobím to pre vyznamenanie, ale keď uznajú moju prácu, to mi padne veľmi dobre,“ uviedla v roku 2017 pri príležitosti ocenenia jej dlhoročnej činnosti župným vyznamenaním Samosprávy Békešskej župy „Za národnosti“. „Slúžim svojej národnosti ako farárka slovenskými kázňami. S vďačnou láskou spomínam na svojich slovenských predkov, na svoju rodinu, od ktorej, i jej prostredníctvom, som dostala nesmierne množstvo darov. Zároveň slúžim môjmu milovanému Pánovi Ježišovi, aby som ľuďom v dnešnom zmätenom svete mohla ukázať svetlo, nádej a možnosti, že existuje východisko, pokoj, zmierenie a život má zmysel.“