Rodák z podpilíšskeho Kestúca, v Budapešti žijúci literát Zoltán Bárkányi Valkán patrí k tým Slovákom v Maďarsku, ktorí svojou publicistickou a spisovateľskou tvorbou významne ovplyvnili generácie Slovákov v Maďarsku.

Detstvo prežil sčasti v rodnom Kestúci. Sčasti preto, lebo vojna kruto zasiahla do života jeho rodiny: po bolestne skorej strate otca (1945) sa dostal na Slovensko do maďarskej dediny k príbuzným, ktorí sa tam presídlili. Od svojho dospievania, od roku 1953, keď nastúpil do 7. triedy budapeštianskej slovenskej základnej školy, sa považuje za obyvateľa hlavného mesta. V roku 1959 zmaturoval v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave a o päť rokov neskôr získal diplom stredoškolského profesora maďarského, slovenského a českého jazyka a literatúry.

Krátko pracoval v aparáte Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a v roku 1966 sa stal redaktorom Ľudových novín. Tridsaťšesť rokov bola jeho pracoviskom redakcia nášho týždenníka, deväť rokov stál na jeho čele a dodnes s ním spolupracuje. Od roku 1977 je literárne činný. Pravidelne sa zapájal do literárnej súťaže Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, za poviedky Balada o starkej a Strojník získal prvé ceny. V antológii drobnej prózy Pramene (1982) vyšli tri jeho poviedky. O päť rokov vydal prvú samostatnú zbierku poviedok Vzplanutie, roku 1998 zbierku krátkych próz Návrat a roku 2009 Vianoce tetky Karovej. V roku 2008 vyšla literárna antológia Pod Pilíšom – tam je náš svet, o tri roky neskôr ďalšia zbierka krátkych próz Pivnica, roku 2013 zbierka poviedok Jabloň, o ďalšie tri roky Balada o starkej a roku 2021 zatiaľ posledná zbierka Návšteva. Treba dodať, že posledné knižky vydal už v slovenskom i maďarskom jazyku.

Zoltán Bárkányi Valkán sa venoval aj popularizácii slovenských kulinárskych tradícií v Maďarsku vydaním zbierky receptov Szlovák konyha, ktorá vyšla v roku 1997. Jej rozšírené vydanie v slovenskom i maďarskom jazyku uzrelo svetlo sveta v roku 2020.

Zoltán Bárkányi Valkán pravidelne publikuje v ročenke Náš kalendár a v literárnych antológiách doma i na Slovensku, kde svoju tvorbu prezentuje na knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave. Dúfame, že sa tam zídeme aj na jeseň tohto roku, keďže autor vydáva svoju siedmu samostatnú knihu Večné čakanie. Z diel Zoltána Bárkányiho Valkána vyžaruje láska k rodnému kraju, podpilíšskemu Kestúcu, k jeho rodným. Ako sa sám vyznal: „...svojím skromným dielom chcem splatiť dlh ľuďom, ktorí ma vystrojili na cestu, poďakovať im za lásku a dôveru, ktorá ma podnes posmeľuje.“

Jeho dielo pozitívne hodnotia literárni kritici v Maďarsku i na Slovensku.

Stálou recenzentkou jeho tvorby je profesorka Katarína Maruzsová Šebová, ktorá podrobne analyzovala skoro všetky jeho diela.

Veľmi výstižne autorovu tvorbu sumarizoval renomovaný literárny vedec Peter Andruška: „Deje Valkánových próz, čŕt i poviedok sa odohrávajú v dedinskom aj mestskom prostredí, minulosť sa v nich stretá so súčasnosťou, protagonistami príbehov sú najmä starí ľudia. Starý otec je ikonou nejedného spisovateľovho príbehu, chlap múdry, citlivý, schopný riešiť životné situácie. Takáto voľba postáv dovoľuje autorovi smelšie načierať aj do studnice námetov (zážitkov, spomienok), majúcich historické či dokonca politické pozadie (a podfarbenie). V súvislosti s Valkánovými prózami hovoríme aj o očisťujúcej baladickosti, o irónii, o zmysle pre humor, čo z hľadiska tamojšej literárnej tradície hodnotíme ako črty väčšmi vidiecke ako mestské. Nečudo, že Valkán sa vracia do podpilíšskeho Kestúca, do prostredia, z ktorého sa síce vytráca kedysi prirodzená zemitosť, ostáva však zásobárňou zážitkov, a teda aj príbehov vhodných na literárne stvárnenie.“

V roku 2019 získal Zoltán Bárkányi Valkán za publicistickú, literárnu a novinársku činnosť cenu Pro Cultura Minoritatum Hungariae, v roku 2022 mu udelili medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.