Náman zostúpil a sedem ráz sa ponoril do Jordánu podľa slova Božieho muža Elizea. A jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa a bol čistý od malomocenstva. Potom sa s celým sprievodom vrátil k Božiemu mužovi, zastal pred ním a povedal: „Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli. Prosím ťa, prijmi teraz dar od svojho služobníka.“ On však odpovedal: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, nevezmem nič.“ A hoci veľmi naliehal, aby si vzal, on odmietol. Vtedy Náman povedal: „Ako chceš. Ale dovoľ, prosím, mne, svojmu služobníkovi, vziať si z tejto zeme, koľko unesú dve mulice. Lebo tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi.“ (2 Kr, 5,14-17)

Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“

A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ (Lk 17,11-19)

Každé dieťa je odmalička vedené k tomu, aby si osvojilo dve základné slová: prosím a ďakujem. Aj dnešné Božie slovo nám hovorí práve o týchto dvoch slovách. V prvom čítaní ide o pohanského muža Námana, ktorý bol malomocný a prosí Božieho muža Elizea o uzdravenie. V evanjeliu je to zase desať malomocných, ktorí sa stretnú s Ježišom a prosia – Ježiš, učiteľ, zmiluj sa nad nami. To je vyjadrená prosba človeka.

Náman sa po zážitku uzdravenia vráti s celým sprievodom k Božiemu mužovi Elizeovi s pocitom živej vďačnosti. Deväť uzdravených, očistených malomocných však už nezaujíma takýto postoj. Iba jeden, jediný, Samaritán, sa vrátil – velebil Boha, padol Ježišovi k nohám a ďakoval mu. Jeden jediný z desiatich.

Život človeka s Bohom, vo vedomí Božej prítomnosti, to je vlastne neustála modlitba. Čo to vlastne modlitba je? Tomáš Akvinský ju nazýva pozdvihnutím mysle k Bohu, Ján Zlatoústy rozhovorom s Bohom, sv. Ján Damascénsky prosbou o veci, ktoré sú vznešené a dovolené. Romano Guardini to vyjadruje veľmi krásne: modlitba je zo strany človeka tým, čomu odpovedá u Boha svätosť. Je teda odpoveďou človeka na Božiu svätosť.

My sme zvyknutí najmä na prosebnú modlitbu. Prosiť vieme vždy. Najmä vtedy, keď nám niečo chýba, keď sme sa ocitli v nejakej ťažkosti, v núdzi. Keď potrebujeme v niečom alebo s niečím pomôcť. Aká hlboká dokáže byť vtedy prosba človeka. Tak ako dieťa keď je v nebezpečenstve, beží k matke, alebo keď je niekto v ťažkostiach, hľadá priateľa, tak aj srdce človeka sa obracia k Bohu. Sám Pán Ježiš nás poučuje, že máme prosiť Otca o chlieb každodenný, čo vlastne znamená všetky potreby nášho života. Akou samozrejmou je prosba človeka voči Bohu, to je zrejmé aj z toho, ako učeníci prosia svojho Učiteľa, aby ich naučil, ako sa vôbec majú modliť. A on ich učí modlitbu Otče náš – ktorá je vlastne jednou veľkou prosbou. Máme prosiť o všetko. O životné potreby, o silu pre svoju prácu, o pomoc v duchovnej oblasti, o pomoc v mravnom boji, o poznanie pravdy, o rast v láske a vo všetkom dobrom.

Prosiť to ale neznamená prichádzať k Bohu len vtedy, keď už nemôžeme ďalej vlastnými silami. Prosiť – to znamená aj niečo doplňujúceho, niečo navyše. Pretože všetko, čo robíme, je od Boha a pre Boha. Prosba teda neznamená len volanie človeka o pomoc. Ona je aj výrazom toho, že človek existuje len skrze Boha a všetko, i svoj život, i jeho zmysel, všetku silu i slobodu prijíma z Božej ruky. To je vlastne milosť. A až tým, že darcom všetkého je Boh, môže si to človek potom privlastniť.

Prosba – to znamená aj nezabúdať na druhého človeka. V prosebnej modlitbe sa takto spájam s ťažkosťami, utrpením, potrebami ľudí a predkladám ich Bohu.

Len človek, ktorý je pyšný, nechce prosiť. Pýcha, to je zatvrdilosť, ktorá dokáže ničiť všetko. Žijeme z Božej milosti – toto priznať a žiť podľa toho je ozajstná pravda a pokora zároveň.

Prosba obsahuje v sebe ešte jednu podmienku – nie ako ja chcem, ale ako chce On. Ak má obstáť moja prosba pred Bohom, musí byť podriadená jeho úsudku, jeho vôli. To znamená byť pripravený na to, že moja prosba môže, ale nemusí byť vyslyšaná. Základom každej našej ľudskej prosby musí byť Buď vôľa tvoja.

Modlitba však nie je len prosba. To je aj ďakovanie. Koľkí z očistených malomocných prišli poďakovať? Iba jeden. Pán Ježiš odsúdil ich nevďačnosť. Vyslyšanie prosby pokladali za akúsi samozrejmosť. Jedine Samaritán pochopil, že jeho uzdravenie bolo nezaslúženou milosťou, preto vedel byť vďačný.

A tak všetko čo máme a dostávame, počnúc samým životom, je Boží dar. Preto by sme mali byť za všetko vďační. Ponajprv svojim rodičom a svojim blížnym. No a najväčšiu vďačnosť by sme mali preukazovať Bohu. Od neho sme dostali život, všetky prirodzené i nadprirodzené dary – milosti.

(sb-vzs)