Ako sme o tom už viackrát písali, v Békešskej Čabe sa okrem nedeľných bohoslužieb každý pondelok konajú ranné modlitby, po čabiansky roráte. Opýtali sme sa riaditeľa Evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe Pavla Gabriela Kutyeja, v čom spočíva základ týchto stretnutí.

„Osobne považujem za veľmi dôležité naše slovenské roráte, lebo poskytujú veriacim príležitosť, aby sa viackrát stretávali a aby sa medzi nimi vytvorili užšie vzťahy,“ povedal. Tí, ktorí chcú začať svoj týždeň krátkou pobožnosťou pred odchodom do práce alebo do školy, sú vítaní v zborovej sieni na Lutherovej ulici číslo 1. Ústrednou časťou ranného stretnutia je čítanie z Božieho slova a krátka kázeň, sprevádzaná spevom a modlitbou v Božej prítomnosti. Zaujímavosťou je, že ranné modlitby sú populárnejšie ako nedeľné slovenské služby Božie. „Pre mňa je tiež prekvapujúce, že v pondelok prichádza na pobožnosť približne 20 ľudí, zatiaľ čo v nedeľu je ich okolo 10. Potvrdzuje sa, že obnovenie stretnutí po pandémii bolo dobré rozhodnutie.“

P. G. Kutyej si zaspomínal aj na prvé roky, keď mnohí ľudia neboli takí optimisti ako on. „Keď som v roku 2000 začínal svoju službu, všetci hovorili, že o rok, o dva nebude na slovenské bohoslužby nikto chodiť, ale ja som veril, že sa tak nestane.“ Čas ukázal, že pán velebný, ako ho veriaci volajú, mal pravdu, pretože aj keď nie vo veľkom počte, Čabania chcú aj dnes počuť Božie slovo v slovenčine. „Zvlášť ma hreje pri srdci, že priemerný vek slovenských veriacich sa výrazne znížil, pretože máme nadšených mladých ľudí, ktorí pravidelne navštevujú naše služby Božie. Ba čo viac, dokonca sa zapájajú do organizovania cirkevného života. Už veľmi dávno sa nám nestalo, aby na slovenských bohoslužbách na Veľký piatok bolo viac ako 50 ľudí. Okrem toho mladí ľudia priniesli do života slovenského evanjelického spoločenstva nový kolorit svojím moderným myslením a víziou,“ konštatoval P. G. Kutej.

Vráťme sa teda k ranným modlitbám. V pondelok 27. novembra brat farár vo svojom zamyslení, v ktorom vychádzal z 25. kapitoly Evanjelia podľa Matúša, povedal:

„O kom je toto podobenstvo? O pánovi, ktorý odchádza na neurčitý čas a zveruje svoj majetok svojim sluhom. Čítame, že prikáže trom sluhom, aby podošli k nemu a položí pred nich malé vrecia. Päť pred jedného, dve pred druhého a jedno pred tretieho. Čo je vo vreciach? Striebro. Strieborné mince. Váha jedného vreca je jeden talent. Toľko striebra má hodnotu asi milión forintov. Takže jeden dostal päť miliónov forintov, druhý dva, tretí jeden. Na čo ich dostali? Na to, aby ich spravovali, aby keď sa majiteľ vráti, mal viac ako im pred odchodom zveril.“

Bola to veľká česť pre sluhov, že im majiteľ zveril toľký majetok. Ctil si ich, dôveroval im a oni mu boli zaviazaní. Vedeli, že keď sa ich pán vráti, budú musieť skladať účty. Prví dvaja sa okamžite pustili do práce a uložili peniaze do vtedajších bánk a zmenární. Pustili sa do podnikania – aké známe je dnes toto slovo – a nestarali sa o to, kedy sa pán vráti, ale o to, aby zveľadili jeho peniaze. Tretí sa tým však nezačal zaoberať. Nebál sa, že ich stratí, alebo mu ich cestou ukradnú. Nenamáhal sa, nebojoval, vôbec sa nimi nezapodieval. Vykopal v zemi jamu a vrecko so striebrom do nej vložil.

„Čo znamená pojem lojalita?“ spýtal sa brat farár. „V Ježišovom podobenstve je to používanie toho, čo ti Boh dal zopdpovednosť, za to, čo si dostal. Verný človek je ten, kto činí, čo mu Boh povedal, s dobrom, čo od neho dostal. Pretože tých niekoľko vriec striebra, tie talenty, patrili pánovi nielen v čase, keď boli v sklade, ale zostali jeho majetkom aj vtedy, keď ich rozdal svojim sluhom, aby ich spravovali a pracovali. Oni nemali nič, všetko im bolo dané. Pokiaľ pán nebol doma, mohli s nimi hospodáriť s určitou slobodou, ale mali zveľadiť to, čo im bolo zverené. Ten, kto tak robil, bol verný, a to ich ešte viac zblížilo. Kto nevyužíval, čo mu bolo zverené, nie je verný, je zlý a lenivý.“

Často sme počuli toto učenie, veď sa opakuje na mnohých miestach Písma, že všetko, čo máme, patrí Bohu a my sami sme jeho vlastníctvom. My sami sme sa nestvorili. Ja som sa tak nestvoril. Písmo učí, že Boh nás všetkých stvoril takých, akí sme. Všetko, čo máme, nám dal On, aby sme to používali na to, čo nám dal. A v určitom okamihu sa s tým musí počítať.

„Pokúsim sa to ilustrovať na príklade. Boh nám dal naše telo a naše telo mu patrí. Nemôžeme ho teda nezodpovedne ničiť bez následkov. So svojím telom si nerobím, čo chcem. Alebo to môžem robiť, ale potom dopadnem ako ten zlý a lenivý sluha: vyhodia ma do vonkajšej tmy! Kto nezveľaďuje to, čo mu Boh zveril, stratí to, čo od neho dostal,“ povedal vo svojom pondelkovom zamyslení Pavel Gabriel Kutyej.

(BPL)

Foto: Viliam Mezősi-Maczák