Narodeniny sú príležitosťou premýšľať nad minulosťou, uvažovala som cestou do Tárnoku, k jubilantke Anne Schummerovej Magyarovej. Alebo si snovať predsavzatia do budúcnosti, či vyhodnocovať svoj zdravotný stav? Všeličo sa mi preháňalo hlavou, lebo – priznám sa – nikdy som sa nezhovárala so storočným jubilantom. Tobôž nie práve v deň, keď sa dožil takéhoto krásneho výročia.

Kto ma pozná, vie, žemálokedy stratím reč. Tentoraz som však mala pocit, že sa mi na jazyku spravil kŕč. Čo také sa môžem opýtať, aby to neznelo bezočivo, neúctivo, hlúpo, smiešne, alebo naopak, priveľmi úctivo, podliezavo, aby sa naše rozprávanie nezvrhlo na frašku. Premietalo sa mi v hlave, aká asi je storočná pani Anna. Či ju nevyruším v kruhu rodiny... Napokon, veď sme sa dohodli na termíne vopred. Presne 17. mája, presne na sté narodeniny pani Anny som si to šibla do Tárnoku. Na Pitvaroši, kde sa narodila a prežila 87 rokov, jej vraveli Anka naša. Ako mi prezradila dcéra jubilantky, tiež Anna, ale po manželovi Sümegiová, mamička sa hneď po dohodnutí termínu objednala ku kaderníčke, veď ju určite budem chcieť fotografovať. Keď ženská myslí na kaderníka, musí byť pri rozume, tvrdí sa v českých filmových komédiách. Takže problém nebude žiadny, uspokojovala som sa. Vedela som, že spomedzi kvetov má rada orchidey. Aj ja ich mám rada, ale v kvetinárstve ma zaujala voskovka práve pred rozpukom, s množstvom bielych kvetov. Ako sa ukázalo, bola to trefa do čierneho.

– Tá je krásna! Ešte nikdy som takú kvetinu nemala, – nadchýnala sa oslávenkyňa. Pridali sa aj jej dcéry, Anna a Magdika. So staršou býva v Tárnoku, kam sa po smrti manžela pred 13 rokmi presťahovala. Mladšia dcéra Magdika býva naďalej na Dolnej zemi, ale chodí mamičku navštevovať ako často sa len dá. Je už tiež na dôchodku. Samozrejme, prišla aj na narodeniny.

– Ako si spomínate sa svoje detstvo? – vykoktala som úplne chabú otázku na úvod. Štíhla pani v požehnanom veku, ktorej by som nedala ani o deň viac než 75, sa ma neopýtala na oplátku, či si ja pamätám, čo som mala včera na obed. V duchu som zaúpela, ako z tejto chúlostivej situácie vybŕdnem. Namiesto toho, aby som pochválila slušivý účes, ktorý si dala urobiť špeciálne na túto príležitosť, sa tu vypytujem na detstvo! Keď sa mi konečne podarilo napraviť moju netaktnosť, dozvedela som sa, že pani Anna nielen tak vyzerá, ale aj je naozajstná čiperka. Pôvodne jej dcéra chcela, aby kaderníčka prišla k nim, ale potom sa jubilantka rozhodla peši prejsť ten kúsok cesty k frizérke. Toľko pohybu potrebuje, zhodli sa s kaderníčkou. Najmä teraz, keď sa už denne neprple v zemi, aby udržiavala záhradu v poriadku. Pred piatimi rokmi totiž tak starostlivo pracovala okolo domu, že si od starostu vyslúžila diplom za príkladne udržiavanú záhradu. Nielen za kvetinovú, ale aj zeleninovú a ovocnú. Mala nasadený hrášok, cibuľku, cukety, patizóny i všeličo iné. Dnes jej to už padne zaťažko, tak sa vzdala.

– Nemajte mi za zlé moju zvedavosť, ale čomu možno vďačiť za to, že ako storočná sa môžete tešiť dobrému zdraviu, žijete si veselo, robotne? Máte nejakú špeciálnu stravu podporujúcu dlhovekosť?

– Nemám, ani zázračné pilulky, – usmiala sa pani Anna, – neužívam ani žiadne tabletky.

– Sme vďačné Bohu, že mamička sa dožíva vysokého veku, – hovoria dcéry. – Pripisujeme to genetike, veď aj starý otec žil 92 rokov. Stará mama mala 65, keď zomrela. Inak, mamka má správnu životosprávu, vyvážene sa stravuje, je veľmi málo, ale pravidelne. Najradšej má mäsovú polievku, – dodáva Anna.

– Nikdy nebola pri tele, aj to je pravda, – vraví Magdika. – Bola húževnatá a pracovitá.

– Vždy veľmi veľa pracovala. Tvrdila, že práca udržiava človeka pri živote. Mala pred sebou aj svetlý príklad, veď aj starý otec pracoval bez prestávky, – pritakáva Anna.

– Môj otec býval po mamičkinej smrti s nami, starali sme sa oňho skoro 30 rokov. Nikdy neobsedel na jednom mieste, – zapojí sa do rozhovoru pani Anna. – Stále neúnavne niečo robil a očakával to aj od nás. Boli z toho niekedy drobné zvady, lebo môj muž pracoval v cukrovare ako elektrikár a keď sa vrátil z práce domov, bol unavený a nežiadalo sa mu utekať robiť na pole či do záhrady. Musela som všetkých utišovať, dávať veci na poriadok, – zadumala sa oslávenkyňa.

Odtiaľ už len slovo a hneď sme sa mihom preniesli do Pitvaroša.

– Rada som robila v záhrade. Všakovo sme v Pitvaroši pestovali. Kukuricu, mak, mrkvu, zeleninu, čo sme potrebovali, aj lahôdkovú kukuricu. Najlepšie sa urodil šalát. Na jar bol veľmi pekný. Rozdávala som ho aj susedom, ale boli ľudia, ktorí si prišli kúpiť, keď sa dozvedeli, aký nám krásny šalát narástol. Chovali sme hydinu, aj iné domáce zvieratá. Aj dvakrát do roka sme zabíjali svine, ktoré sme si sami dochovali. Husi som vykrmovala pre celú rodinu.

– Veru, –pridala sa staršia dcéra, – keď musela mamička odísť z domu, tak sme ich štopali my.

– Až keď ste boli väčšie, veď až potom som nastúpila do práce v cukrovare. Robila som počas kampane na tri zmeny, tak sa tam robilo od septembra do januára. S husami som mala skúsenosti od mala, veď som ich pásavala už ako dieťa. Keď som sa vrátila zo školy, hneď som s nimi išla na pašu. Po skončení školy som zostala doma a starala sa o domácnosť a o gazdovstvo. Mala som troch bratov. Najstarší Miško sa nevrátil z vojny. Zahynul niekde pri Done. Ani nevedno, kde mu je hrob. Zostalo po ňom päť sirôt. Švagriná sa potom s deťmi vysťahovala na Slovensko, do Tešedíkova. Ďalší z bratov bol obuvníkom a tretí pracoval v zahraničnom obchode, žil v Prahe, aj vo Viedni a hovoril viacerými jazykmi. Boli sme ho tam navštíviť.

– Aj oni sa dožili vysokého veku?

– Oni, žiaľ, nie.

– Keď sa teraz opýtam, či ste mali aj nejakú záľubu, ktorej ste sa popri množstve práce venovali, vyženiete ma?

– Kdeže, – smeje sa pani Anna. – S pôžitkom som vyšívala, – dodáva s huncútskym úsmevom.

– Veľmi krásne vyšívala, ale len pre nás. Vankúše, aj obrusy, – opäť sa zapojili do rozhovoru dcéry.

– Tiež som šila na mašine, – dodáva pani Anna, – najmä také, čo bolo treba narýchlo a nebol treba strih. Vankúše som šila a duchny, ktoré sme potom v lete naplniliperím. Síce nie z dlhej chvíle, ale robila som aj tarhoňu.

– Brdovce nie?

– Tie robievala moja svokra. Ja som robila kysnutie halušky. A halušiek, vieš, u nás tak voláme rezance, som robila strašne veľa, lebo ich rodina veľmi ľúbila. Jeden z mojich zaťov ich mal tak rád, že sa ich naučil pripravovať. Potom miesil ako opreteky. Aj mojich šesť vnúčat a päť pravnúčat ich dodnes ľúbi jesť. Chodievali k nám na celé leto na prázdniny. Rady u nás boli. Všetko zjedli, čo som im navarila, neboli vyberavé, aj prívarky, ale najviac im chutili palacinky, domáca paradajková omáčka s cestovinami a syrom.

– Naučili ste ich aj po slovensky?

– Žiaľ, to sa nevydarilo. Iba vtedy sme sa po slovensky rozprávali, keď sme nechceli, aby nám rozumeli, – dodala dcéra Anna. – Aj mi to dodnes vyčítajú, že som ich nenaučila po slovensky. Pravda, škoda, preškoda. Tak to bolo.

Medzi rečou sa dostali na stôl čestné uznania, diplomy, ba i albumy s fotografiami. Ten najkrajší zostavili pre starú mať vnučky na niektoré z narodenín. Sú v nich fotky z mladosti pani Anny, keď mala 17, i keď sa vydávala za svojho vyvoleného Ferka. Ale sú tam aj fotografie vnučiek a vnukov, keď boli maličkí, keď pomáhali starému otcovi, keď si všetci sadli na hojdačku, ktorú im zmajstroval... Všetci sa na ňu pomestili, naschvál ju urobil takú veľkú. Na svadbe vnučky Andiky v roku 2012 – pri pohľade na fotku sa všetky tri rozosmiali – vraj stará mama tancovala do rána. Dcéra Anna podotkla, že nadránom sa jej vypytovali, či nie je priveľmi unavená, či by nechcela ísť spať. Ona im odvetila, že nech len idú, ak sú unavené, ju niekto hádam odprevadí do izby, keď už bude chcieť ísť do postele.

Pani Anna i obe dcéry veľmi ľutujú, že spolu s nimi nemôžu oslavovať toto vzácne jubileum ich manželia. Všetky tri sú vdovy a tento svet už opustili aj mnohí priatelia, s ktorými sa dalo porozprávať, kamarátiť, cestovať. Pred štyrmi rokmi zomrela aj svatka pani Anny. Aj ona prišla po smrti svojho muža do Tárnoku a dve svatky si robili navzájom výbornú spoločnosť. Anna im zabezpečila starostlivosť, ktorú starenky potrebovali.

Pani Anna mala 87 rokov, keď ovdovela a presťahovala sa z Pitvaroša do Tárnoku. Starý strom nepresadíš, vraví sa. Ako sa ukázalo, nemusí to byť vždy pravda. Anna Schummerová Magyarová si zvykla v Tárnoku, dobre sa tam cíti. Teší sa z pravnučiek, hrá sa s nimi na školu i na návštevu. Varia jej kávičku, ktorú jej servírujú v šáločkách pre bábiky.

Keď sme sa lúčili, sľúbila som, že o päť rokov prídem zase. „Čo o päť, prídi aj o rok“, nakázala mi. Poslúchnem, prečo by aj nie.

Erika Trenková

Foto: autorka