Medzihorie je jednou z najkrajších oblastí Maďarska, kde sa dodnes zachovalo mnoho archaických prvkov ľudovej kultúry.

Leží v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe severne od Nového Mesta pod Šiatrom pri hraniciach so Slovenskom. Panva na východnej strane Zemplínskych vrchov vznikla v dôsledku vulkanickej a tektonickej činnosti a spomedzi 400 - 700 metrov vysokých vrchov tiahnucich sa po jej okraji je najvyšším Veľký Milič (Nagy Milic). Dedinky vybudovali v doline potoka Bozsva a popri malých potôčikoch, alebo na úpätí vrchov, či v ich údoliach. Bozsva je zároveň najväčším zdrojom vody tejto oblasti. Kto raz spozná túto oblasť, nedokáže sa nabažiť jej prírodných a historických krás, bohatej fauny a flóry, čistého vzduchu a pohostinnosti tunajších ľudí. Okrem Nového Mesta pod Šiatrom, Baňačky a Széphalmu, ktoré sa považujú za vstupnú bránu do Medzihoria, sem patrí 18 obcí. Tieto pôvodne patrili k Abovskej župe so župným sídlom v Košiciach, no po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa pričlenili k Zemplínu. Názov Medzihorie sa spomína od začiatku 18. storočia. Väčšina obcí má pôvod v dobe Arpádovcov, keď dôležitú rolu zohrával hrad Fizér (Füzér). Iba Huty boli obývané neskôr, v polovici 18. storočia. Od začiatku 17. storočia až do roku 1945 patrili k panstvu rodiny Károlyiovcov so sídlom vo Füzérradványi.

Slováci sa na území dnešného Maďarska usadili po vyhnaní Turkov v 17. storočí, keď krajina trpela nedostatkom pracovnej sily. Do Medzihoria prišli v 18. storočí po Rákócziho národno-oslobodzovacom boji a morovej epidémii, keď sa pôvodné obyvateľstvo značne preriedilo. Sú tu dodnes, o čom svedčia aj miestne slovenské samosprávy fungujúce v deviatich obciach Medzihoria: v Novom Meste pod Šiatrom - Baňačke (Sátoraljaújhely - Rudabányácska 1994), Mikóháze (2002), Dolnom Regmeci (Alsóregmec 1991), Pálháze (2003), Vágašskej Hute (Vágáshuta 1994), Malej Hute (Kishuta 1995), Veľkej Hute (Nagyhuta 2003), Hollóháze (1998) a Fizéri (Füzér 2003).

Malebná obec Vágašská Huta je učupená na niekdajšej hranici historickej Abovskej župy, uprostred zemplínskych lesov, pozdĺž potoka Huta. Členenie osady je ojedinelé. Okolo riečky sa rozkladá Dolina, nad ktorou sa výšia Malý a Veľký breh. Z vrcholov obidvoch brehov sa pred nami otvára mimoriadna panoráma, v jasnom počasí vidieť Fizérsky hrad a vrcholy slovenských hôr.

Osada vznikla v 18. storočí ako sklárska huta, v písomných dokumentoch figurovala ako Prédahegyská huta. Konečný názov po dlhodobom procese dostala Vágašská Huta v roku 1905. Jej prvými obyvateľmi boli hutnícki majstri, neskôr drevorubači, ktorí sem prišli z územia dnešného Slovenska. Pochádzali hlavne z Gemerskej a Oravskej stolice. Následkom ťažby dreva v 18. a 19. storočí tu začali vznikať kopanice, pozemky sa nachádzali roztrúsene po obidvoch stranách Doliny, Malého a Veľkého brehu. Huta pôsobila do roku 1810, keď sa vyčerpali zásoby dreva. Keďže želiari na rumoviskách nemali zabezpečenú existenciu, muži začali vandrovať. Do roku 1920 pracovali ako sklári, obchodovali hlavne s obločnými sklami. Viacerí sa stali drotármi a plátenníkmi. Navštevovali najmä dediny v Medzibodroží, Medzihorí, údolí Hornádu a Sabolčské obce. V zime sa zaoberali drevorubačstvom a zhotovovaním nástrojov z dreva. S vandrovaním prestali približne v 60. rokoch minulého storočia. Pôdu obrábali ženy, ktoré sa zaoberali aj zberom lesných plodov a hríbov. Tie potom predávali na trhu v Blatnom Potoku (Sárospatak) a v Novom Meste pod Šiatrom.

Potomkovia pôvodných slovenských osídlencov si starostlivo chránia zvyky svojich predkov. O tom svedčí aj fakt, že Slovenská samospráva vo Vágašskej Hute bola založená v roku 1994. Jej predsedníčkou je od roku 2002 Estera Kiššová, členmi sú Jozef Kišš a Zuzana Ignáczová. Samospráva hospodári zo štátnej podpory, podľa slov pani Estery nezískali konkurzné peniaze. Obecná samospráva im zabezpečila samostatnú miestnosť, režijné náklady hradí „veľký zbor“. Najužšie styky majú so Slovákmi v Malej Hute, Veľkej Hute, Dolnej Regmeci, Mikóháze, Fizéri a Baňačke.

Pani Estera z maminej strany pochádza zo slovenskej rodiny, jej starí rodičia s ňou hovorili len po slovensky. - Narodila som sa v Novom Meste pod Šiatrom, moja mama pochádza z Vágašskej Huty, otec z Vilyvitányu. Matka pracovala ako montérka zámok v Kovácsvágási a otec ako tesár. Moja sestra pracuje ako pestúnka v materskej škole vo Vilmányi, brat je zamestnaný na miestnom starostovskom úrade. Moji starí rodičia sa zaoberali chovom dobytka a poľnohospodárstvom. Na trhu predávali mliečne výrobky, zeleninu a ovocie. Mám na nich veľmi pekné spomienky, ale aj na školské roky. Tu som chodila do základnej školy, kde v rokoch 1950-1952 prebiehala výučba slovenčiny. Pán učiteľ sa nás raz opýtal, kto vie, ako sa volá líška po slovensky. Ja som to vedela, ale odpovedala som na otázku len za červenú hviezdičkovú päťku. Žiaľ, odkedy moji starí rodičia zomreli, hovorím menej po slovensky. Na pracovisku už svoj materinský jazyk vôbec nepoužívam, - povedala Estera Kiššová.

Predsedníčka slovenského voleného zboru sa dostala do slovenského verejného života náhodou. V lete roku 1998 v obci práve prebiehalo veľké podujatie, na ktorom sa zúčastnili aj táborníci z rôznych škôl. Ako miestnu aktivistku ju požiadali, aby ich naučila miestne slovenské piesne a tance. Úlohu vyriešila s veľkým úspechom, vďaka čomu sa stala členkou miestneho speváckeho zboru. Sledoval ju aj vtedajší notár László Szakáli, ktorý ju začal agitovať, aby sa stala kandidátkou slovenskej samosprávy. Pani Estera aj túto prekážku prekonala a stala sa úspešne poslankyňou Slovenskej samosprávy vo Vágašskej Hute. Od roku 1998 je vedúcou desaťčlenného speváckeho zboru a od roku 2002 aj predsedníčkou slovenskej samosprávy. Zbory majú ročne dve väčšie spoločné podujatia. V lete už tradične usporadúvajú stretnutie speváckych zborov, na ktoré pozývajú folklórne telesá z okolitých slovenských osád a obcí. Druhé najväčšie podujatie je vianočné, na ktorom sa okrem Slovákov zúčastňujú aj obyvatelia obce. - Vďaka speváckemu zboru sa nám podarilo získať ocenenia na župných kvalifikačných súťažiach, medziiným aj zlatý stupeň. Na Slovensku v obci Brezina sme dostali strieborné hodnotenie. Na „Obecnom dni” v roku 2003 sme boli tiež úspešní. Ocenenie od predsedu kuratória Nadácie za Vágašskú Hutu som prevzala ja, - povedala s hrdosťou vedúca súboru Estera Kiššová.

Cieľom Slovenskej samosprávy vo Vágašskej Hute je naďalej zachovávať zvyky slovenských predkov a odzrkadľovať ich v ľudových piesňach.

Andrea Szabová Mataiszová