Často počuť z rôznych úst, že sme pestrý národ. Je to pravda, vraj sme Zväzáci alebo radšej hlasujeme za Úniu či za Identitu. Žijeme na nekonečnej Dolnej zemi alebo v pilíšskych vrchoch či matranských horách.

Jeden z nás sa spovedá chlebom a druhý aj vínkom. Sme viac asimilovaní, ale sú medzi nami aj šťastnejší, ktorí žijú v národnostne silných komunitách. Pre niektorých „haluške“ znamenajú skutočné slovenské strapačky a pre iných jednoduché rezance. Sme dolnozemskí geregári alebo pilíšski vápenkári.

Ale podstatné je, že sme všetci Slováci žijúci v Maďarsku. Sme viac ako 300-ročný národ (len ticho podotýkam, že USA má len 239 rokov…) a som si istý, že s veľkým elánom, čo máme, a tvrdou prácou, na čo sme schopní, aj na ďalších 300 rokov by sme sa mali dívať optimisticky.

No ale prečo nudím milého čitateľa týmito riadkami, ktoré by mohli odznieť na hociktorom našom podujatí, od ktoréhokoľvek nášho vedúceho predstaviteľa… To je iná vec, že podľa mňa je to v poriadku, že to často odznie, lebo nikdy nemáme na to zabúdať, že sme naozaj pestrý národ, a z tejto skutočnosti máme čerpať sily na budúcu prácu … Je to v poriadku.

…ale to už nie je v poriadku, podľa mojej mienky, keď v hlavnom meste Dolnej zeme odznie prejav z úst vedúcej jednej našej celoštátnej inštitúcie v arogantnom štýle, že „ja nemám rada Dolnú zem”. Ale odznel. Odznelo to a práve v kruhu mladých Slovákov, ktorí cieľavedome pracujú a žijú za náš pestrofarebný národ. Ak to myslela vážne, to je problém. Ak nie, tak je to ešte väčší problém, lebo vôbec necíti podstatu existencie slovenskosti v krajine, resp., že sme pestrofarební, ale pestrofarebnosť funguje len vtedy, keď sa navzájom ctíme … Inak to nie je v poriadku.

Ondriš Kiszely, edon Dolnozemčan