Prosím, tessék... - toto je tá sympatická formulka, kvôli ktorej mesto Štúrovo v susedstve svojich rodných pilíšskych vrchov už desaťročia spomínam aj z národ(nost)ného hľadiska iba v tom najlepšom. Na rozdiel od našich tam totiž zásadne takto vítajú predavačky cudzinca.

Pre mňa to bolo vždy aspoň také sympatické ako 2-3-4- až 5-jazyčné tabule v mnohonárodnostnej Vojvodine alebo tiež tamojšie móresy, že nielen menšina sa povinne učí jazyk väčšiny, ale aj naopak.

Prosím, tessék... - ako sa môže z ničoho-nič zmeniť na NEprosím, NEtessék?! Moje obrovské sklamanie je maličkosťou oproti tomu, že pre necitlivosť, netolerantnosť či skôr primitivizmus (našťastie, zrejme iba menšej skupiny) zarytých „felvidéckych Hej-Maďarov“ tzv. slovenský Kossuth a maďarský Štúr, teda Ľudovít Štúr a Lajos Kossuth sa obracajú v hrobe. Naozaj, je to také ťažké, navzájom si rešpektovať kľúčové postavy národných dejín jeden druhého? Veď ich hanobením zneucťujeme vlastne sami seba...

Prosím, tessék... - ak niečo, tak toto nám naozaj nechýbalo: hnojom zasypať rodiaci sa Štúrov pamätník v Štúrove. Základný kameň národného buditeľa, vedúceho slovenského hnutia v polovici 19. storočia, kodifikátora spisovnej slovenčiny najprv zasypali kopou konského hnoja a potom ho pre istotu aj ukradli. A to práve 28. októbra, keď na Slovensku vrcholili oslavy 200. výročia jeho narodenia. Vedľajšie okolnosti tohto vandalského činu, ako napríklad nečinnosť polície pri etnických urážkach na riadne ohlásenom matičnom zhromaždení, ma nijako nezaujímajú. Ani výhovorky tých NEkultúrnych barbarov a ich sympatizantov o nešťastnej voľbe; o tom, že tu Slováci tvoria „iba“ 28 percent obyvateľstva; že oni by chceli radšej naspäť Párkány a Felvidék; že 67 rokov im nestačilo nato, aby si zvykli na „nové“ pomenovanie mesta a napokon, že s týmto mestom Štúr nebol nijakým spôsobom spätý...

Prosím, tessék... - nech sa nikto nesnaží ospravedlňovať to, čo sa jednoducho nedá. A prosím tiež uvedomiť si: hnojom okydaní boli v Štúrove všetci Slováci, aj my, za hranicami Slovenskej republiky. Je priam symbolické to, o čom zatiaľ nijaké slovenské či maďarské noviny a portály nepísali, elektronické médiá nehovorili: ten okolo 100-150 kilogramový základný kameň pochádza spoza Dunaja, z nášho Pilíša. Je to dar predsedu Slovenskej samosprávy v Senváclave, podnikateľa, prekladateľa a spisovateľa Rudolfa Fraňa, ktorý andezitovo-tufový červený kameň spolu s mramorovým základom nielen daroval, ale aj na mieste pripravil a upravil.

Prosím, tessék... - Štúr vraj irituje Maďarov v Štúrove, matičiari ním údajne provokujú. Argument: jeho busta by mala stáť práve oproti ostrihomskej baziliky, miesta, kde sa narodil svätý kráľ Štefan I. Obrovský problém! Akoby náš prvý spoločný uhorský kráľ panoval iba Maďarom, akoby nebol aj naším kráľom a (len tak mimochodom) akoby tú vychýrenú baziliku nedal postaviť práve Slovák Alexander Rudnay preslávený aj týmto výrokom: „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“

Prosím, tessék... - uvedomiť si aj to, že tak ako Štúr je spätý so Štúrovom „iba“ tým, že mesto je po ňom pomenované, viac než sto dodnes aj Slovákmi obývaných lokalít v Maďarsku s Kossuthovou ulicou či Kossuthovým námestím má presne toľko spoločného s L. Kossuthom. Nikto to nemyslí vážne, že ako Slováci v Maďarsku by sme mali kvôli tomu protestovať, cítiť sa urazení, provokovaní... Ak mám v poslednom čase takéto pocity ja, ak sa niečím cítim byť urazený, provokovaný ako Slovák v Maďarsku, to sú snahy vyvlastňovať či prispôsobovať si naše spoločné dejiny a prepisovať históriu. Mám na mysli napríklad rehabilitovanie celej (nielen z národnostného hľadiska) neslávnej horthyovskej éry alebo oslavovanie tých, ktorí sa najviac pričinili o to, aby sme dnes mohli v Maďarsku hovoriť už iba o pozostatkoch kedysi početných národností.

Prosím, tessék... - Na našom mieste čo by asi tí „felvidécki Hej-Maďari“ urobili so slovenským ekvivalentom najväčšieho maďarizátora všetkých čias. Ide mi o grófa Alberta Apponyiho (1846-1933), ktorému v budapeštianskom parlamente nedávno odhalili pamätnú tabulu a zároveň po ňom pomenovali zasadaciu sieň legislatívneho výboru Národného zhromaždenia. Aké to šťastie, že nie výbor národnostných hovorcov (ako inak, „poslancov“ bez hlasovacieho práva) musí zasadať pod maľovanou podobizňou tohto „priateľa“ nemaďarských národov a národností.

Prosím, tessék... - Spomínaný Rudo Fraňo v takýchto prípadoch nášho stredoeurópskeho Absurdistanu zvykol vzdychnúť: „Bálen my majme rozum!“ A naozaj, na obidvoch stranách Dunaja, bližšie a vzdialenejšie od nášho Pilíša, veru zišlo by sa oveľa viac zdravého rozumu, vzájomnej úcty a tolerancie...

Imrich Fuhl

Foto: internet