19. marca bolo Jozefa, a tak som si odskočil z Budína do Mlynkov, aby som osobne pozdravil brata Jožka pri príležitosti jeho menín aj nedávnych narodenín (15. marec).

Ešte v rokoch 1960-70 som tam častejšie chodieval, mal som tam celý rad znamenitých spevákov, ktorí mi veľmi ochotne spievali na magnetofón utešené pilíšske pesničky, čím sa stali spoluúčastníkmi v záchrane tohto prekrásneho a vzácneho kultúrneho dedičstva, ktoré nám prenechali naši predkovia. Výsledok našej horlivej spolupráce stelesňuje impozantná zbierka ľudových piesní spod Pilíša, vydaná v roku 1983 pod výrazným názvom Zahučali hory. Podľa jej svedectva tých sympatických spevavých informátorov bolo spolu až 21, a jeden z nich bol aj Rudo Glück. Bol to znamenitý spevák, rýdzi Pilíšan, ten keď začal spievať, dal do toho srdce i dušu, tvár mu opanovalo oduševnenie, dívať sa naňho takto bola jedna radosť. A vôbec, týmto mojim rodákom spev bol ako chlieb, alebo voda, bez neho si nevedeli predstaviť život. Kade išli, tade spievali. Aj preto zachrániť z tejto kultúry všetko, čo sa dá v podobe spomínanej knihy, bol významný čin. Ba ešte aj preto, lebo títo speváci, spolu so svojimi pesničkami - podobne ako aj všetci ostatní ľudia - postupom času odchádzajú. „Pójďeme, pójďeme, šeci odéjďeme, kerí na sveťe žijeme“- takto si to aj sami ospevujú. Štyria z nich sa nedožili ani vydania knižky (1983).

Keď 7. septembra 2012 folklórny súbor Pilíš – pri príležitosti 30. výročia vydania zbierky Zahučali hory - pripravil oslavy a prezentáciu cédečka s 35 pesničkami, už tam mohli so mnou sedieť iba dvaja z niekdajších 21 informátorov: 82-ročný Rudolf Glück a 90-ročný Jozef Majnič. Netušili sme, že žartujúci Jožko Majnič nám už 21. marca 2013 odíde do večnosti.

Je v tom aj čosi záhadné, že keď Pilíšske hory sa prebúdzajú, začínajú ožívať, v prvý jarný deň - on nám odišiel! Stalo sa, a už sa neodstane. Žiaľ, taký je zákon prírody. Ostal už iba jeden jediný: Rudo. Bol členom miestneho Pávieho krúžku od jeho založenia (1965) až do konca svojho života. V roku 2014 poslanecký zbor miestnej samosprávy mu jednohlasne udelil Pamätnú plaketu „Pre Mlynky”, ako zakladajúcemu členovi Pávieho krúžku obce.

A znovu taká divná vec! Išiel som do svojej rodnej dediny s radosťou, pozdraviť svojho brata, a cestou späť dole Hornou uličkou som sa od ľudí dozvedel, že v tom našom tak pekne ospievanom cintoríne, v tej povestnej „zahrádke zelenéj” kohosi pochovávajú. „A kto nám to umrel?”- pýtam sa. „No, Rudo Glück” – znela odpoveď. Padlo mi to, ako keď človek náhle dostane poriadne zaucho, ani nevie od koho a prečo. Šiel som ďalej. Namiesto autobusovej zastávky som sa našiel pri Rudovom hrobe zahalenom vencami a kyticami kvetov. Zbohom ostávaj, Rudo! Už ste tu všetci, hrdinovia našich pesničiek. Zbohom ostávajte, nech vám je ľahká naša podpilíšska zem! Nevdojak mi prišla na um tá naša pesnička: „Podpilíšskí cinter, zahrádka zelená, / a do ňéj padaju prekrásné semená. / Padaju, padaju, ale ňevychádzá, / lebo jích hrobári hlboko zasaďá“. Chodil som s radosťou po svojej rodnej zemi, ale z nej odchádzam hlboko zarmútený. Veru tak. Pokoj duše nachádzam len v tej všeobecne známej myšlienke, podľa ktorej: „Celkom zomiera iba ten, na koho sa už nikto nepamätá“. No vaše mená, tváre, aj váš spevom ozdobený duch je zaregistrovaný v zbierke našich spoločných pilíšskych pesničiek Zahučali hory, ktorú má v rukách mládež našej dediny, a budú ju mať v rukách aj naše budúce pokolenia.

Gregor Papuček

Foto: Terézia Hartová Papučková, Jozef Havelka