Boli sme trinásti/takí spolužiaci,/čo sme sa nebáli, hej, hoja hej,/zúčastniť sa v práci učebnej.

Toto je poetické motto nášho trinásťčlenného kolektívu, ktorý sme si vytvorili ešte v jeseň roku 1954! Joóój, či to dávno bolo! Po toľkých rokoch sa nám to zdá byť až romantické, že sme sa zišli v Békešskej Čabe do 1. triedy gymnázia zo širokého okolia: z Komlóša, zo Sarvaša, ba dokonca až z pilíšskych Mlynkov, a, samozrejme, boli medzi nami aj miestni Čabänia. Sedem dievčat a šesť chlapcov. Čiže, boli sme trinásti. Číslo 13, alebo rímskymi číslicami XIII, je v mnohých regiónoch sveta považované za nešťastné. My sme z tohto tvrdenia však nič nepociťovali. Dobre nám bolo, boli sme ako jedna rodina. A otcom tejto „rodiny“, čiže naším triednym bol pán profesor Štefan Bukovinský. On nás zároveň učil aj dejepis. Sedel na pódiu za stolom, začínala sa hodina. Pozrel sa na triedu, či niekto nechýba a začal: „Tretia púnska vojna! Odpovedať ide, bude, ide, bude... Klaus!“ Ferko vyskočil, a začal rozprávať o vojnovom konflikte medzi Kartágom a starovekým Rímom. Atď.

Žiaľ, vojnový konflikt ani nás neobišiel. Nebolo to až také, ako tá púnska vojna, boli to udalosti r. 1956. Ani nie preto to na nás prišlo, že sme boli trinásti, malo to úplne iné príčiny. Prestalo vyučovanie a my sme sa rozpŕchli, poutekali sme domov k rodičom. Našťastie to netrvalo tak dlho, že by nám ten školský rok bol vypadol. Po niekoľkých mesiacoch sme sa mohli do školy vrátiť, dohnať stratené a úspešne ten rok ukončiť.

Mali sme dobrých učiteľov. Doviedli nás až do konca štvrtého ročníka gymnázia a maturitné skúšky sa nám všetkým podarili. Dali sme si urobiť pekné maturitné tablo a na slávnostnom stretnutí sme sa s našou obľúbenou a nezabudnuteľnou školou rozlúčili. To bolo prvé naše maturitné stretnutie. Je tomu 61 rokov. A hľa, dôkazom našej nezlomnej súdržnosti je aj fotografia nášho tohtoročného maturitného stretnutia (24. august). Zorganizovala nám ho naša spolužiačka Zuzka Maglóczka na Sarvaši, v reštaurácii Vadászkürt. Chýbali nám len dvaja, ktorí nemohli prísť, Matej Czvalinga a František Klaus. Dúfame, že o rok sa aj s nimi stretneme. Vieme, že človek nežije večne, po určitom čase odíde do večnosti. Takto nás tu nechala Mária Ružová, Mária Kováčová, a Miško Divičan. Mali sme ešte aj Ďurka Macáka, ktorý sa nám stratil ako lanský sneh. Takže máme šance i nádej, že na budúcoročnej takejto fotke budeme deviati.

Daj nám Pane, nech sa tak stane!

Gregor Papuček

Foto: autor

Na fotke sú (zľava do prava): Betka Bauková, Anka Karšaiová, Gregor Papuček, Zuzka Maglóczka, Katka Tőkésová, Ďurko Hudák a Anka Divičanová