Začiatky histórie osady Čanádalbert sa viažu k rokom 1843-44, ale pôvod jej prvých obyvateľov úzko súvisí so skôr založenými a Slovákmi osídlenými, neďaleko ležiacimi obcami Slovenský Komlóš, Nadlak a Pitvaroš, skadiaľ prišli prví zakladatelia Albertu.

Do novovznikajúcej osady pestovateľov tabaku prišli prví evanjelickí súkmeňovci so spoločnými koreňmi z uvedených miest, niektorí aj rovno zo slovenských hornouhorských stolíc (Orava, Zvolen, Gemer, Novohrad), aby vytvorili spoločenstvo, ktoré bolo neskôr základom vzniku riadne fungujúcej obce. Povinného pestovania tabaku sa Alberťania zbavili až po dvadsiatich rokoch.

Zo začiatku patrili Alberťania, tak sa sami nazývajú dodnes, najprv do nadlackého, potom do pitvarošského evanjelického cirkevného zboru. V matrikách týchto cirkví nachádzame aj prvé mená narodených, sobášených a zomrelých. Veľmi dôležitou skutočnosťou je, že zásluhou výskumnej práce albertského rodáka Ondreja Krupu poznáme aj prvotné rodiská Alberťanov na Slovensku, ktorí prišli a usadili sa v tomto takzvanom „Búrkovom kúte“ v rámci sekundárnej a terciálnej kolonizácie, ale aj priezviská tých, ktorí prišli do tejto časti Dolnej zeme rovno zo Slovenska. Obec mala a má šťastie, že o začiatkoch jej vzniku a tiež neskoršieho historického vývoja, duchovnej a materiálnej kultúry zanechali svedectvá viacerí činovníci a rodáci. Na prvom mieste to bol farár Martin Cinkotský, ktorý v roku 1884 vydal o obci prvé knižné dielo, z ktorého čerpali ďalší historici, tiež aj autor tohto článku spolu s Máriou Urbanovou v monografii Putovanie a život Alberťanov (Diakovce, 2012). Na základe získaných svedectiev bolo objasnené, že obec Albert (Albertfalva) dostala pomenovanie podľa krstného mena Alberta Lónyaiho a Ambróz (Ambrózfalva) podľa priezviska Ľudovíta Ambróziho, ktorí boli obaja poprední úradníci kráľovskej komory v Temešvári a zaslúžili sa o založenie týchto dvoch obcí. Zo začiatku sa osada volala i Malý Pitvaroš, a to z dôvodu, že jej chotár bol odčlenený z pitvarošského celku. V roku 1849 stoličný výbor rozhodol, že osada dostane názov Nový Pitvaroš (Új Pitvaros). A susedná osada Ambrózfalva, tiež osídlená Slovákmi Malý Pitvaroš (Kis Pitvaros). Jej ďalšie názvy boli Albertfalva, Albertháza a nakoniec Čanádalbert (Csanádalberti). Tamojší Slováci svoju obec však od začiatku aj po presídlení roku 1947 na Slovensko volajú Albert. Pri založení patrila do Čanádskej stolice so sídlom v Makove (Makó). Od druhej polovice minulého storočia patrí do Čongrádskej župy so sídlom v Segedíne. V najbližšom susedstve Albertu sa nachádzajú ďalšie Slovákmi osídlené a založené obce, a to Pitvaroš (Pitvaros), Ambrózka (Ambrózfalva) a len o niečo vzdialenejší Slovenský Komlóš (Tótkomlós) a rumunský Nadlak.

Keď Pitvarošania odmietli roku 1843 na zmluvne pridelenej ploche splniť požiadavku kráľovskej komory pestovať tabak, z pitvarošského chotára dala komora do prenájmu približne 3200 jutár pôdy novým prichádzajúcim obyvateľom. Bolo to 114 evanjelických čeľadných otcov, ktorí dostali na dvadsať rokov (1843 – 1863) do prenájmu uvedenú plochu a založili si osadu Albert. Z celkovej plochy mali v árende 2250 jutár oráčiny, 600 jutár pasienku, 150 jutár na dvory a portu (dvor a záhrada) a 150 jutár na ulice, cesty, cintorín a neúrodný výkrojok. Na základe zmluvy ročne platili za oráčinu 2 rýnske zlatky a za výkrojok 1 zlatku. Spolu za dvadsať rokov to činilo 4700 rýnskych zlatých. Medzi ďalšie povinnosti patril zákaz výmeny vymeraných plôch, na každého čeľadného otca platila povinnosť pestovať tabak na ploche 5 jutár, z ktorých polovica dopestovanej plochy bola árenda pre komoru a na druhú polovicu pri predaji mala prednosť tiež komora. Klamstvo a ukrývanie tabaku sa malo potrestať zrušením zmluvy. Pasienky sa nesmeli rozorať. Každý obyvateľ mal právo si vybudovať dom, vykopať studňu, dom a dvor si oplotiť. Ak po uplynutí zmluvy nechcel byť ďalej prenajímateľom, bol povinný dom zbúrať, materiál z miesta odviesť, studňu zahrnúť a so zemou zrovnať. Bez povolenia komory nemohli obyvatelia prevádzkovať krčmu, jatky, pivovar, mlyn, obchod, prenajať za peniaze dom na bývanie, vykonávať poľovníctvo. Za žiadnych nepredvídaných okolností, živelných pohrôm, nesmeli od zmluvy odstúpiť, ani nežiadať zníženie nájmu. Zodpovední boli jeden za druhého a za árendu zodpovedali celým svojím majetkom.

Tým, že boli len nájomníkmi a nepatrili medzi kráľovsko-komorských urbarialistov, samostatnú obec vytvoriť si nemohli, tým aj požadovať o právo urbalialistov. Túto zmluvu bol povinný podpísať každý obyvateľ a jeho manželka. Podpísalo ju 66 pôvodných Komlóšanov, 34 Pitvarošanov, 14 čeľadných otcov z Makova, Nadlaku, Vašárheľu, Žaškova (Orava), Sarvaša, Irše, spolu 114 nájomcov. Namiesto nich prišli noví. Najväčšiu zásluhu na tom, že sa tu Slováci usadili, mali Michal Melechecký – kováč, Pavel Koncoš st., Michal Pipíš, Samuel Matheides st. Úsilie týchto mužov vraj nebolo daromné, lebo chotár už na jeseň roku 1843 bol zememeračom Potákom rozparcelovaný na 150 numerusov a noví obyvatelia sa hneď pustili do práce orbou. Keď pridelenú zem zorali a zasiali do nej obilie, na zimu sa viacerí vrátili do svojich domovov. Hneď na jar si začali budovať príbytky. Keďže sem prichádzali chudobní Slováci skôr usadení v susedných obciach, kráľovská komora každej rodine pomohla pôžičkou 150 zlatých a „na komín“ 50 zlatých, ktoré neskôr čiastočne museli vrátiť. Domy museli byť podľa schváleného plánu do radu postavené z pálených tehál a s murovaným komínom a okolo nich vysadené stromy. Obyvatelia museli pri tabaku lopotiť, aby svoju pôžičku čiastočne splatili.

Pestovanie tabaku bolo namáhavé a odovzdaná úroda komorským úradníkom na Apátfalve slabo zaplatená. Aj preto si mysleli, že revolučný rok 1848 prinesie pre ich živobytie lepšie podmienky. Ukázalo sa, že sloboda je relatívny pojem a svoje nedoplatky si museli vyrovnať. Roku 1850 popri splatení árendy postavili si aj obecný dom. Dva suché mlyny mali už predtým. S tým, že každý nájomník musel vysadiť 5 jutár tabaku, vládla medzi nimi dlhšie veľká nespokojnosť, preto už v roku 1848 žiadali komoru o zrušenie tejto povinnosti. Došlo k tomu až v roku 1853, keď komora uzavrela s osadou novú zmluvu. Tá dáva osadníkom do roku 1863 do prenájmu 2850 jutár ornej pôdy a pasienkov. Za jeden juger (0.43 ha) majú platiť 4 zlatky a 30 grajciarov, čiže 12825 strieborných zlatých, za 200 jutár kivagášu 200 zlatých, 150 jutár porty po 2 zlatky, čiže 300 zlatých. Spolu mala osada za prenájom zaplatiť 13325 zlatých. To znamená, že o 8625 zlatých viac ako predtým. Podľa tejto zmluvy je už každý nájomník povinný sadiť iba 2 jutrá tabaku. Túto zmluvu podpísalo 78 nájomníkov.

Roku 1862 obec kúpila 1 numerus (20 jutár) za 400 zlatých. Roku 1863 bola s erárom obnovená zmluva, kde sa obec zaviazala od roku 1863 do 1875 za ornú pôdu za každý juger doplatiť 4 zlatky 90 grajciarov. V roku 1868 sa obyvatelia dočkali oslobodenia pestovať tabak. Farár M. Cinkotský napísal, že rok 1863 zostane pre ľud pamätným pre veľkú neúrodu, v dôsledku ktorej sa mnohí presídlili do Sriemu. Tým, čo zostali, pomáhali dobrodinci, krajina požičala obyvateľom 4430 zlatých a komora obilím na siatie v cene 93 zlatých. Roku 1875 sa obyvatelia obce dočkali nových pomerov a poriadkov. Aj komorské osady založené na zákonnom článku mali od roku 1873 právo vykúpiť sa z poddanstva. Na základe tohto zákona 1.11.1875 obec chcela zmluvou s komorou odkúpiť zem v obci (obyvatelia boli iba jej nájomcami). Boli to podmienky, ktoré už napohľad dovtedajší poddaní neboli schopní splniť. Každý občan musel platiť od jugera 11 zlatých a 20 grajciarov, čo predstavovalo celkom za celý albertský chotár 400 tisíc zlatých. Nakoniec na žiadosť minister financií rozhodol znížiť zaťaženie občanov a odpustil z kúpnej ceny viac ako 9000 zlatých. Dostali slobodu a možnosť odkúpiť si zem v troch splátkových termínoch. Roku 1882 každý, kto sa zaviazal v jednotlivých termínoch splatiť svoj dlh, podpísal osvedčenie, že svoje dlhy komore bude riadne splácať. Potom už mohli stavať kostol, faru, školu a iné cirkevné objekty.

Prvým evanjelickým farárom bol Ľudovít Molitoris, roku 1852 ho zastupoval pitvarošský farár Ján Kutlík, učiteľom Ján Hencel, richtárom Michal Danada. Ročný plat farára bol vtedy 108 zlatých, 70 keblov žita, 41 keblov jačmeňa, dreva podľa potreby. V roku 1884 tu bolo 114 domov s vlastníctvom pozemkov, z nich 14 domov bolo želiarskych, jeden patril majiteľovi obchodu a v jednom bola olejáreň. Z celkového počtu 915 obyvateľov tu vtedy žilo 886 Slovákov, 16 Maďarov, 12 Srbov a 1 Žid. V roku 1945 žilo v Alberti 1510 obyvateľov, z toho 1408 Slovákov, 98 Maďarov, 6 iných. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom roku 1947 sa na Slovensko presídlilo do Diakoviec 581 a Tešedíkova 790 albertských Slovákov a po nich zostalo 257 prázdnych domov. Keď sme v roku 2012 s Máriou Urbanovou navštívili Čanádalbert, žili tam už len štyri rodiny potomkov Slovákov.

Ján Jančovic

Foto: autor