Prvého apríla nastúpila na čelo Slovenského inštitútu Budapešť Jana Tomková. Keďže je to deň vtipkovania, každý z jej známych si myslel, že žartuje. Ale ona nevtipkovala, prišla do stánku slovenskej kultúry v srdci Budapešti, aby dôstojne prezentovala slovenskú kultúru na všetkých úrovniach. S novou riaditeľkou SI sme sa rozprávali o jej prvých dojmoch a plánoch do budúcnosti.

- Nakoľko ste poznali pred príchodom do Budapešti činnosť tunajšieho Slovenského inštitútu?

- Činnosť Slovenského inštitútu Budapešť som poznala dlhšiu dobu, pretože keď tu bol riaditeľom Karol Wlachovský, bola som na ministerstve zahraničných vecí zodpovedná za reláciu Maďarska. Vtedy sme udržiavali veľmi úzky kontakt nielen s veľvyslanectvom, ale aj s inštitútom. Predtým, ako som sem prišla, som viedla Odbor kultúrnej diplomacie MZV SR, ktorý je riadiacim orgánom slovenských inštitútov vôbec. Takže činnosť SI som mala veľmi dobre zmapovanú, všetky správy, pozitíva i negatíva som veľmi dobre poznala.

- Aké sú pozitíva a negatíva?

- Obrovské pozitíva sú, že táto inštitúcia tu má tradíciu. Budapešťania a možno povedať, že Maďari vôbec, dobre poznajú Rákóczi út, teda Rákócziho triedu. Poloha inštitútu je teda dobrá a známa. Blízkosť Slovenska k Maďarsku znamená aj to, že sem možno doniesť veľa kultúrnych možností - od výstav až po koncerty, tanec. Naozaj je to dobré, že ak aj veľký súbor sadne do autobusu, je tu za dve hodiny. Malé súbory si môžeme transportovať vo vlastnej réžii. Ťažšie to majú krajiny, ktoré sú odkázané na leteckú dopravu. Spolupráca medzi Slovenskom a Maďarskom je na tomto poli veľmi úzka a dobrá a my ju aj podporujeme. Negatíva sú, že táto budova už chátra, potrebuje rekonštrukciu. Práve prebiehajú rokovania so spoločnosťou, ktorá vlastní budovu, aby sme zveľadili jej kultúrnosť. Ďalšie rozšírenie by som chcela urobiť tým, že nie všetky podujatia chcem organizovať v inštitúte. Viem, že na to už boli príklady, ale chcela by som rozšíriť tieto aktivity aj na známe inštitúcie, meeting pointy, ako sú menšie galérie alebo kontaktovať kluby. Chcela by som priviesť slovenskú kultúru aj do veľkých shopping centier, kde sa robia výstavy. Skrátka, trošku expandovať aj do maďarských kuloárov.

- Plánujete šíriť slovenskú kultúru aj mimo Budapešti?

- Mimo Budapešti sa robili veci aj doteraz. Veľa vecí sa robí samo, pretože naše krajiny sú historicky veľmi úzko späté. Umelci aj ministerstvá spolupracujú a my ich podporujeme tým, že pomáhame s transportom, prenocovaním, otvoríme podujatia, pridáme možno aj malú finančnú podporu a pod. Chceme spolupracovať s generálnym konzulátom v Békešskej Čabe, lebo ten nemá kapacitu na to, aby robil veľa kultúry. Chcela by som ísť do menších miest Maďarska, ale závisí to od kapacitných možností a nás samých, veď deň má 24 hodín a nás je tu nie tak veľa, aby sme mohli prezentovať slovenskú kultúru po celom Maďarsku. Ale do väčších miest pôjdem. Predtým však chcem zmapovať Maďarsko. Vo veľkých mestách to ide niekedy spontánne, mesto samotné chce svojim obyvateľom veľa ponúknuť. V menších mestách môžu byť akcie rodinnejšieho charakteru.

- Plánujete formy šnúry podujatí alebo putovných výstav?

- Mám takú víziu, ale ani neviem, či by som to mala povedať. Rok 2013 bude na to vhodným rokom, oslávime 20. výročie vzniku Slovenskej republiky. Tento rok by som chcela pripraviť niečo špeciálne, putovné po celom Maďarsku. Ale uskutočnenie a samotná náplň závisí od rôznych faktorov, takže zatiaľ by som nechcela o tom viacej hovoriť.

- Ktorá je nosná časť kultúry, ktorej sa venujete?

- Za mesiac, čo som tu, sme práve vpadli do knižného festivalu, takže momentálne by som povedala, že je to orientované na literatúru. Ale program, ktorý pripravujeme a na ktorý kontinuálne nadväzujeme, je veľmi rôznorodý. Nedovolila by som si povedať, že sa zameriavame na sochárstvo alebo na maliarstvo. Máme rozvetvenú činnosť a snažíme sa priniesť do Maďarska všetky možné druhy slovenskej kultúry.

- V budove SI sídli aj budapeštianska pobočka SACR. V čom spočíva vaša spolupráca?

- Spolupráca je na veľmi úzkej úrovni. Zatiaľ nevidím absolútne žiadny problém. SACR má množstvo výborných propagačných materiálov, ktoré my môžeme využiť aj pre naše prezentácie: filmy o Slovensku, o kúpeľoch atď. My zasa poskytujeme priestory na mnohé prezentácie alebo hierarchicky ich pokryjeme.

- Zaviedli ste novinku: spoločné fotografovanie s vystupujúcimi. Čo plánujete s týmito fotografiami?

- Keď som sem prišla, prešla som všetky miestnosti od pivnice po strechu, aby som ich spoznala, keď už musím byť zodpovedná za každý kút inštitútu. Našla som jednu veľmi peknú kroniku vo veľkosti cca 70 x 50 centimetrov v koženej väzbe, ktorá zaľahla prachom. Ja som ju obnovila. Mojím nástupom som znovu zaviedla, že tam budeme dávať fotografie z podujatí. Návštevníci sa môžu podpisovať a zdá sa mi to byť veľmi pekné a príjemné, keď sa s nimi odfotíme a ostane to ako pamiatka pre ďalšie generácie, ak teda kronika po mojom odchode nezaľahne znovu prachom... Teraz táto kniha zdobí náš vchod do divadelnej sály.

- Čo ste vedeli pred svojím nástupom o Slovákoch v Maďarsku? Veď SI nie je len pre Maďarov, ale tak trochu aj pre Slovákov v Maďarsku.

- SI je zodpovedný pre kultúru a školstvo. Kultúra, ktorú sem importujeme, je určená pre všetkých občanov Maďarskej republiky, tam nerobíme žiadne rozdiely. Rozdiely robíme v programoch, ktorým by Maďari nerozumeli, tak sa snažíme viacej involvovať krajanskú komunitu. Pre Slovákov žijúcich v Maďarsku robíme kurzy slovenčiny a malé prezentácie. Je dobré, že sú tu komunity, s ktorými môžeme spolupracovať v oblasti kultúry. Skúšam pozývať aj tých Slovákov, ktorí necítia, že sa Slovensko o nich stará. Je to veľmi príjemné, že sú tu ľudia, ktorí rozumejú nášmu jazyku. Slovákov v Maďarsku som spoznala počas svojho pôsobenia na ministerstve začiatkom 90. rokov, keď som bola v Békešskej Čabe, v Šalgótarjáne som otvárala hraničný priechod, kultúrny dom sme otvárali na juhu. Viem, že každá menšina sa borí s rôznymi problémami, ale ľudia – ako som sa s nimi rozprávala – sú spokojní tam, kde žijú, pretože si vybrali toto miesto dobrovoľne. Keby neboli spokojní, tak sa zbalia a vrátia sa buď späť k nám na Slovensko alebo Maďari sem do Maďarska. Veľmi sa teším na túto prácu, je to pre mňa výzva, je to niečo nové. Veľmi rada zúročím nadobudnuté schopnosti z komerčného sveta, ktorý je mnohokrát veľmi tvrdý aj tu, v Maďarsku.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

Biografia

Narodila sa v Bratislave, tam aj žila a jej rodičia tam bývajú dodnes. Ukončila Vysokú školu technickú. Po skončení sa zamestnala v projekčnej organizácii a v roku 1991 nastúpila na Ministerstvo medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky v Bratislave. Po osamostatnení sa Slovenska, v roku 1993 pôsobila na slovenskom veľvyslanectve v Bonne, ktoré bolo vtedy hlavným mestom Nemecka. Bola zodpovedná za školstvo a kultúrnu agendu. Po návrate v roku 1997 bola na Ministerstve zahraničných vecí zodpovedná za reláciu Rakúska. Následne dostala ponuku stať sa riaditeľkou marketingu, komunikácie a PR jednej banky, ktorú prijala. V roku 2009 ju však cesty zaviedli späť do diplomacie na MZV SR, kde otvorili nový Odbor verejnej diplomacie a neskôr sa stala riaditeľkou Odboru kultúrnej diplomacie. Na post riaditeľa SI ju vybrali výberovým konaním.