Gabriel Hushegyi ukončil svoju misiu na čele Slovenského inštitútu v Budapešti 31. mája. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor, v ktorom nám zrekapituloval štvorročné obdobie v stánku slovenskej kultúry v hlavnom meste Maďarska.

– Čo ste si priniesli s „duchovnom“ v kufri a čo v ňom odnesiete?

– Viac ako dve desaťročia som participoval na slovensko-maďarských kultúrnych vzťahoch najmä v oblasti vizuálneho umenia, bol som nesmierne šťastný, že som dostal príležitosť túto činnosť vykonávať na najvyššej úrovni. Od prvého okamihu som sa opieral o svoje dlhoročné kontakty v oblasti výtvarného umenia a na akademických pracoviskách. Už pred svojím príchodom do Budapešti som spolupracoval s vtedajšou riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Annou Kováčovou. Hlavným cieľom mojej činnosti bolo vrátiť Slovenskému inštitútu intelektuálny rozmer, ktorý ho charakterizoval v jeho najúspešnejších rokoch. Som presvedčený, že prezentovať slovenskú kultúru, umenie a vedu je možné iba úzkym prepojením na miestnu komunitu umelcov, vedcov, filozofov, literátov, historikov, historikov umenia, atď. Samozrejme je otázkou koncepcie riaditeľa inštitútu či bude uprednostňovať ľahké žánre, alebo akceptuje osobitosti danej krajiny, a vo svojej činnosti sa zameria na etablovanie inštitútu v tej bohatej ponuke a vo veľkej konkurencii, aká v Budapešti alebo v Maďarsku existuje. Bol som si vedomý, že v Maďarsku majú umelci a vedci neporovnateľne väčšiu spoločenskú prestíž, ako na Slovensku. Preto úspešné prezentovanie kultúry, umenia a vedy Slovenska je možné iba vtedy, ak sa sústredíme na intelektuálne náročné projekty. Činnosť inštitútu totiž musí byť orientovaná na miestne vekové, spoločenské, profesijné cieľové skupiny. Na konci svojej misie musím konštatovať, že tieto hlavné predsavzatia sa naplnili, aj keď niektoré môjmu srdcu blízke projekty, ako napr. výstava košickej moderny, či koncert Mariána Vargu sa nerealizovali, ale nahradili ich veľké výzvy, ako napr. koncert v Bazilike sv. Štefana pri príležitosti 25. výročia nežnej revolúcie, podujatia SK PRES 2016, prvá účasť Slovenska na jesennom festivale CAFé Budapest, a samozrejme čestné hosťovanie Slovenskej republiky na 23. Budapeštianskom medzinárodnom knižnom festivale.

– Splnili sa vaše očakávania na čele SI?

– Moje očakávania boli prekonané! Od prvého dňa môjho nástupu som cítil veľkú podporu inštitúcií a intelektuálov v Maďarsku, rovnakú podporu som dostal od krajanských organizácií a tretí pilier predstavovalo zázemie doma na Slovensku, t.j. Hudobné centrum, Literárne informačné centrum, Slovenský filmový ústav, Historický ústav SAV, Filozofický ústav SAV, Filozofická fakulta UK v Bratislave, Fakulta architektúry Slovenskej technickej univerzity, ale aj Prešovská univerzita, UJPŠ v Košiciach, atď. Kľúčovú úlohu v úspešnej činnosti SI zohralo Vydavateľstvo Kalligram, t. j. okruh maďarských a slovenských literátov, intelektuálov, ktorí postavili latku náročnosti veľmi vysoko a aj ostatná činnosť inštitútu musela nasledovať túto kvalitu. Určite nie je nadsadené, ak tvrdím, že úspech Slovenského inštitútu v Budapešti, pod čím rozumiem akceptáciu a záujem maďarskej odbornej a laickej verejnosti, za uplynulé štvrťstoročie bolo vždy podmienené spoluprácou inštitútu a Kalligramu. Toto vydavateľstvo sa stalo nielen etalónom slovensko-maďarských intelektuálnych vzťahov, ale stalo sa aj vzorom pre nové aktivity spolupráce, a pri tejto príležitosti by som veľmi rád spomenul Edíciu Kor/ridor Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. To, že moje očakávania sa splnili, ba prekonali, je aj zásluhou Veľvyslanectva SR v Budapešti, moja veľká vďaka patrí veľvyslancom, Petrovi Weissovi a Rastislavovi Káčerovi, ktorí ma podporovali v predsavzatiach aj v činnosti.

– Počas vášho funkčného obdobia sa SI viacej otvorilo maďarskému publiku. Či hovoríme o pravidelných filmových kluboch, alebo o sérii podujatí s názvom Literárna oáza, nehovoriac o účasti Slovenska na knižných veľtrhoch a množstva podujatí mimo sídla inštitútu. Oplatilo sa takto otvoriť, resp. ako hodnotíte túto činnosť?

– Otvorenie inštitútu maďarskému publiku bolo strategické rozhodnutie. Rovnako aj organizovanie podujatí mimo SI. Keďže sme boli nútení presťahovať sa do menších priestorov, vypracovali sme nové formáty programov, bolo evidentné, že väčšie podujatia si musia nájsť svoje dobré adresy v Budapešti alebo v iných lokalitách Maďarska. Medzi nové úspešné formáty patria Literárna Oáza a Salón Kor/ridor, t. j. fórum slovenských a maďarských literátov, resp. historikov, ale aj Filmový klub s rozhovormi s tvorcami jednotlivých diel. Ku koncu svojho pôsobenia môžem konštatovať, že to otvorenie sa maďarskej verejnosti sa stalo základom úspechu – o slovenskej kultúre a o inštitúte sa vedelo a aj hovorilo v superlatívoch. Základom tohto strategického kroku bolo oslovenie odborníkov na spoluprácu, rozhodujúcim momentom bol príchod uznávanej prekladateľky Renáty Deákovej do tímu Slovenského inštitútu, ako aj ďalšie zmeny na postoch, resp. intenzívna spolupráca s externistami a dobrovoľníkmi. Pracovný tím SI sa profesionalizoval, omladil (Lilla Lőriková, Andrea Kiššová, Attila Pintér), zodpovedajúco novým požiadavkám, znalostiam a schopnostiam na úrovni 21. storočia.

– Tiež badať väčšiu účasť mladých na programoch SI. Stalo sa tak zámerne?

– Naším cieľom bolo ponúknuť kultúru, umenie moderného Slovenska, súčasné slovenské tvorivé aktivity, ktoré majú svojich partnerov v Maďarsku, tak v oblasti súčasnej hudby, pohybového, filmového, výtvarného umenia, dizajnu ako aj literatúry. Tento obrat k nám priviedol mnohých mladých, aj poslucháčov univerzít. Za veľký klad považujem aj nové formy spolupráce so slovenskými školami. Práve pamätné dni Maďarska poskytli vynikajúci priestor na kooperáciu formou netradičných hodín dejepisu, v rámci ktorých gymnazisti mohli spoznať paralelné dejiny Slovenska s dejinami Maďarska. Výsledkom nebolo iba obohatenie ich znalostí o Slovensku, ale aj prebudenie ich záujmu o programy inštitútu.

– Keby ste mali čarovný prútik, ktorým by ste mohli zmeniť iba jednu vec, čo by to bolo a prečo?

– Aby každý riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti zažil neopakovateľnú atmosféru čestného hosťovania Slovenska na knižnom festivale s takým kladným ohlasom v maďarských médiách, aké tu Slovensko od svojho vzniku ešte nikdy nemalo.

– Čo by ste odkázali Slovákom v Maďarsku?

– Považujem ich za svoje veľké obohatenie a cítim úprimnú vďaku za skúsenosť získanú v spolupráci s krajanmi v Maďarsku. Sám pochádzam z národnostného prostredia, ktoré však má iné kontúry, zdieľa iné ciele a stratégie ako slovenská národnosť v Maďarsku. Skúsenosti tristoročnej národnosti sú hlbšie, štruktúrovanejšie, ako národnosť, ktorá v tomto stave žije ani nie sto rokov. Ďakujem CSSM vedenej Alžbetou Hollerovou Račkovou, ZSM vedenej Ruženkou Egyedovou Baránekovou, aj parlamentnému hovorcovi Jánovi Fuzikovi, ako aj redakcii Ľudových novín za permanentnú ústretovosť a podporu!

Za odpovede ďakuje Andrea Kiššová

Foto: SI, (ef)

Rozlúčka na veľvyslanectve

„Končíme štyri krásne roky strávené v Budapešti, ktoré nás naplnili všetkým, čím sa len dalo,“ povedal na podujatí usporiadanom pri príležitosti ukončenia diplomatickej misie na čele Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi 30. mája na veľvyslanectve Slovenskej republiky v Maďarsku.

S riaditeľom Slovenského inštitútu sa rozlúčili umelci, pracovníci SI a ambasády na čele s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Rastislavom Káčerom. On vo svojom príhovore pripomenul o. i. dôležitosť kultúrneho stánku v centre hlavného mesta Maďarska a ťažkosť viesť túto misiu. „Myslím si, že sme mali viacero výrazných a skvelých riaditeľov inštitútu, ale keď sa spätne pozrieme za jeho prácou, žiadnu latku, ktorá bola nastavená, nepodliezol a nemá sa za čo hanbiť, naopak, myslím si, že svoju prácu zvládol dobre,“ povedal R. Káčer. Podujatie svojím krátkym folklórnym programom spestrili žiaci budapeštianskej slovenskej školy.

(ef)