Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti – Zugló usporiadala v polovici augusta pre skupinu slovenských aktivistov, presnejšie aktivistiek, poznávací zájazd na Dolnú zem, aby spoločne zmapovali cestu slovenských predkov, ktorí sa presídľovali do tejto oblasti počnúc začiatkom XVIII. storočia. Medzi účastníčkami boli obyvateľky Zugló, Angyalföldu (XIII. obvod), Františkova (IX. obvod), mesta Dabaš-Šára ako aj členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Klubu slovenských dôchodcov.

Prvou zastávkou na našej ceste bol Békešský Svätý Ondrej (Békésszentandrás). V horúčave, ktorá nás sprevádzala, sme s radosťou navštívili Pivnú záhradu Rózsa. Po tom, ako sa nám podarilo vybrať si z množstva tradičných a ovocných dobre chladených remeselných pív, sme sa začali navzájom zoznamovať. Následne nás naša sprievodkyňa, predsedníčka organizátorskej slovenskej samosprávy Anna Ištvánová, oboznámila s cieľom a programom štvordňového zájazdu.

Odtiaľto sme sa vybrali do Sarvaša, kde sme vzdali hold rodákovi okolia, opernému spevákovi Jurajovi Melišovi umiestnením vencov pri jeho soche. Členky Ozveny si na svetoznámeho barytonistu, hrdého na svoj slovenský pôvod, zaspomínali piesňou Viva la musica.

V metropola Dolnej zeme Békešskej Čabe sme sa najprv ubytovali v internáte miestnej slovenskej školy, potom sme si pozreli slávny Veľký evanjelický kostol. Oboznámili sme sa s dejinami jeho výstavby a potom sme sa presunuli do protiľahlého Malého evanjelického kostola. Organizátori miestnej tradičnej Dožinkovej veselice a bálu nás pozvali na svoje podujatie do Domu slovenskej kultúry. Po privítaní hostí a posvätení dožinkového venca prišiel rad na tanečnú zábavu, o hudbu do neskorej noci sa postarali muzikanti z kapely Štefana Lustyika. Známe slovenské a maďarské piesne účastníci veselice často spievali spolu s hudobníkmi. Počas krátkych prestávok sme mali možnosť ochutnať južnodolnozemskú gastronomickú špecialitu: pastiersku tarhoňu. Dobrá nálada a veselá hudba vábili prítomných na prázdne priestranstvo v strede dvora, z ktorého sa stal tanečný parket, kde sa vo dvojiciach alebo v kruhu nadšene vykrúcali. Zábavu nemohlo uzavrieť nič iné ako tradičný Komlóšsky marš, ktorý opäť prilákal na parket aj tých, ktorí unavení z celovečerného tanca predtým už len oddychovali.

Nasledujúci deň sme sa tak trochu unavené vybrali k náročne obnovenému a podľa mnohých najimpozantnejšiemu kaštieľu na Dolnej zemi: do Wenckheimovho kaštieľa v Szabadkígyósi. Vďaka interaktívnej výstave sme sa oboznámili s históriou kaštieľa a jeho majiteľov. Mohli sme nazrieť do každodenných okamihov ich života prostredníctvom pôvodných úžitkových predmetov a dobového nábytku. Pomocou modernej techniky sme listovali v knihe návštev evidovanej od roku 1879, ktorá verne odzrkadľuje čulý spoločenský život mnohodetnej rodiny. Pohľad na kaštieľ od bazéna s fontánou umiestneného vo francúzskej záhrade bol ako z rozprávky. Z veže sa otvoril krásny výhľad na malebný anglický park a okolie. Pred odchodom sme nahliadli do jazdiarne Zlatý žrebčín.

Nasledujúcou zastávkou našej cesty bol Slovenský Komlóš, kam sme dorazili na oslavy 20. augusta a gastrodeň v daždi. Ušlo sa nám srdečného privítania pod stanmi a neskôr v budove. Dostali sme výdatné porcie birkacej (baranej) kapusty, hovädzieho gulášu, kvasienok (parených buchiet) s rôznymi posýpkami či špriciek (vysmážaných tyčiniek z odpaľovaného cesta). V miestnom oblastnom dome sme si vypočuli prednášku Aliz Nyemcsokovej o zvykoch a tradíciách slovenských predkov, ktorí prišli do týchto končín v XVIII. storočí, pokochali sme sa v maľovanom strope a peci, obdivovali sme dobový nábytok, náradie i pestrofarebne vyšívané tkaniny, ľudové kroje a typické komlóšske kožuchy.

V Poľnom Berinčoku nás privítala predsedníčka miestnej organizácie Slovákov Juliana Borgulová. Oduševnene nám rozprávala o pestrej činnosti tohto občianskeho združenia, ktorú vyvíja v záujme oživenia slovenských tradícií. V pamätnom parku pôvodných slovenských náhrobných kameňov vytvorenom na miestnom cintoríne sme umiestnili veniec a členky zboru Ozvena zaspievali hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia v slovenčine i v maďarčine. V rámci Berínskeho dňa organizovaného pri príležitosti štátneho sviatku Maďarska sme mohli sledovať vystúpenie miestneho pávieho krúžku.

Nasledujúci deň sme si v békeščabianskom Múzeu Mihálya Munkácsyho pozreli dokumentárny film o živote a vystavených obrazoch menodarcu inštitúcie. Obdivovali sme jeho menšie práce zhotovené v časoch, keď bol tesárskym učňom, predmety viažuce sa k jeho osobe, ako napríklad vyznamenania, odev, v ktorom maľoval i jeho vlastnoručne zhotovené štetce. Žiaľ, v dôsledku časovej tiesne sme si ostatné výstavy múzea nemohli dôsledne prezrieť, keďže nás čakala cesta do Gyuly. Tu sme sa najprv zastavili pri Almásyho kaštieli, kde sme sa oboznámili s históriou budovy prostredníctvom interaktívnej aplikácie. Spoznali sme každodenný život panstva i služobníctva a to naozaj autentickým spôsobom. Bol to skutočne zaujímavý program. Keďže sa medzičasom spustil dážď, autobusom sme sa presunuli do Storočnej cukrárne, kde sme mohli ochutnať skutočné cukrárenské kuriozity, ako aj tortu krajiny. Na námestí pred cukrárňou sme vzdali hold hudobnému skladateľovi, dirigentovi, klavírnemu virtuózovi a šachovému majstrovi, autorovi maďarskej hymny Ferencovi Erkelovi pred jeho sochou. Následne sme sa rezkým krokom vybrali do neďalekého Ladicsovho domu, aby sme si stihli pozrieť zbierku predstavujúcu život meštianstva v XIX. storočí, presiaknutú vôňou zašlých čias.

Posledný deň našej cesty sme najprv zavítali do békeščabianskeho oblastného domu a do regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku, ktoré sídli v Dome slovenskej kultúry. V obnovenom oblastnom dome nás správca Atila Lészkó informoval o spôsobe života našich predkov, pokochali sme sa v typickom miestnom maľovanom nábytku, v domácom náradí, vyšívaných odevoch a bytovom textile. Na cintoríne Liget (Hájik) sme umiestnili veniec k hrobu Jána Šutinského. Na počesť svojho prvého dirigenta Ozvenárky zaspievali slovenskú rozlúčkovú pieseň.

Odtiaľto sme sa presunuli do Veľkého Bánhedeša. Predsedníčka Spolku pre zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolana Pepová nás v miestnom evanjelickom kostole informovala o histórii a súčasnom stave budovy. Menšia výstava obrazov, dobových dokumentov, kníh a pečiatok bývalých duchovných v neďalekej modlitebni nám odhalila kus minulosti. Predseda Slovenskej samosprávy vo Veľkom Bánhedeši Ján Pepó nás štedro pohostil tradičnými miestnymi slovenskými gastronomickými špecialitami. Dozvedeli sme sa, že hlavným cieľom ich zboru nie je iba samotné zachovanie tradícií, ale zapojením mladej generácie oživenie a zveľaďovanie miestnej slovenskej ľudovej kultúry. Svetlo sveta uzrelo viacero publikácií pod titulom Bánhedešské zošity, ale dvojjazyčná knižka Rozprávky ňaňičky Žofky je, žiaľ, dostupná už iba v antikvariátoch. Na záver sme mali možnosť pozrieť si farebné a aj požiadavkám dnešnej doby úplne vyhovujúce práce výšivkárskeho krúžku Rezeda.

Po rozlúčke s našimi hostiteľmi sme sa vydali do poslednej destinácie nášho zájazdu – do Kiszomboru, kde sme si pozreli kostol z doby Arpádovcov. V interiéri zvonku kruhového, znútra šesťtraktového kostola pochádzajúceho z XII. – XIII. storočia sme si pod reštaurovanými 600-ročnými fragmentmi fresiek vypočuli informácie o budove a obrazoch.

Počas poznávacieho zájazdu sme napredovali za vytýčeným cieľom raz sprevádzané pražiacim slnkom, inokedy s dáždnikmi nad hlavami, brázdiac zablatené cesty a obchádzajúc kaluže. To však nezatienilo naše nadobudnuté dojmy. V našich spomienkach dominuje úcta k našim pracovitým predkom za základy, ktoré položili v spustošenom kraji, ale aj k súčasným generáciám, ktoré zachovávajú a zveľaďujú ich dedičstvo, ako i bohatstvo navštívených pozoruhodností, množstvo zážitkov a srdečná pohostinnosť našich hostiteľov.

Beáta Tamásová (Sprac. zp – ĽN)

Foto: autorka