Vo Veľkom Bánhedeši vo viacerých formáciách pestujú tradície Slovákov, ktorí pred mnohými stáročiami založili túto dolnozemskú obec. Dnes má okolo 1200 obyvateľov. Spolok pre zachovanie slovenských tradícií má rôzne zložky, od detského citarového súboru počnúc, cez skupinu Vareška, ktorá prezentuje hodnoty miestnej starodávnej gastronómie, až po výšivkársky krúžok, ktorý pomenovali Rezeda.

Pred takmer desiatimi rokmi, v roku 2013, sa desať šikovných žien, známych svojou záľubou v ručných prácach, dohodlo, že sa budú pravidelne stretávať a pod vedením ľudovej umelkyne, majsterky ľudového umenia Anny Illésovej Boťánskej zdokonaľovať svoje poznatky z vyšívania, ale aj iných textilných ľudovoumeleckých techník, ako sú paličkovanie, pletenie čipiek, ba dokonca aj patchwork. Vtedy si dámy už zväčša zrelšieho veku vybrali spomedzi seba vedúce krúžku. Hneď dve, lebo vďaka šikovnosti predsedníčky spolku Jolany Pepovej Tímárovej dve členky dostali možnosť absolvovať kvalifikačný kurz ľudovej umeleckej výšivky podľa celoštátneho vzdelávacieho programu OKJ, oprávňujúci viesť skupiny výšivkárok. Kvalifikáciu získali Alžbeta Andová Demková a Judita Gulyásová Žiláková. Ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie, obe sa veľmi dobre dopĺňajú, každá má iné prednosti. Členky sú usilovné a nadšene sa venujú svojmu koníčku. Pravidelne sa zúčastňujú na rôznych kurzoch, či sú to výšivkárske doškoľovania alebo práve maľovanie kraslíc, zdobenie medovníčkov, výroba modrotlače, plsti či paličkovanej čipky. Neustále sa k skupine Rezeda pridávajú ďalšie šikovnice, ktoré priťahuje nielen láska k ručným prácam a túžba po spoznávaní nového, ale aj široko-ďaleko sa nesúce dobré meno výšivkárok z Veľkého Bánhedeša. Všetky členky sa neúnavne podieľajú na príprave súťažných prác do rôznych súbehov a výziev. Využívajú rôzne formy mentorovania zo strany fundovaných odborníkov, len aby sa učili nové techniky stehov, spoznávali ďalšie a ďalšie vzory, či spôsoby vyšívania.

Hneď pri štarte krúžku sa členkám ušla patričná motivácia vďaka podpore zo strany Národného osvetového ústavu. Podnetná bola účasť na vzorovom projekte Spolku ľudového umenia Békéšskej župy „Znova vyšívame, odovzdávame zdedené“. Krúžok sa s elánom pustil do aplikovania starých vzorov na nové výšivky. Hotové diela pravidelne vystavuje v obci i okolí. Neraz úplne novým spôsobom. Ostatne napríklad v auguste na miestnom Paprikovom festivale, kde členky predvádzali svoje výrobky na módnej prehliadke osobne alebo za pomoci fešných príbuzných, dcér, neterí, či vnučiek. Určite však radno hovoriť o spracovaní bohatého dedičstva dolnozemských čepcov, ktoré boli vystavené od Békešskej Čaby až po pilíšske obce. Ich tvorba bola napríklad súčasťou výstavy Reformácia 500, Ľudovoumelecký salón v Budapešti, či Naše spoločné korene v Dome národností v Segedíne. Ťažko vymenovať všetko, čo vytvorili, kde a čo vystavovali, veď sa úspešne zúčastňujú všetkých súťaží, ktoré len objavia. Vyšívajú tak dokonale, že získavajú ocenenia odborných porôt i laického obecenstva. Tvoria spoločne, v mene a pod menom krúžku Rezeda. Stretli sme sa v jeden teplý podvečer vo Veľkom Bánhedeši pod košatými stromami na dvore Molnárovcov. Priniesli svoje obľúbené diela, najmä výšivky na obrusoch, servítkach, ale aj módne doplnky. Povyšívali na ne nielen motívy z Veľkého Bánhedeša, či Dolnej zeme, ale všetky možné vzory, ktoré sa im páčia, z celej Karpatskej kotliny. Náhle zorganizovaná výstava by si bola zaslúžila mohutný aplauz. Tešili sa však aj môjmu potlesku a vzdychaniu: to je ale krásne! Tvoria mimoriadne precízne, s elánom a predovšetkým po novom. Čo to znamená? Nech povedia samy.

Namiesto obrusov módne doplnky

Sedeli sme okolo stola a celkom neviazane sme sa rozprávali, hoci reč sa točila prevažne okolo vyšívania. Začínali rôzne – jedna podľa vzoru svojej mamičky, ktorá rada vyšívala, ale iná v zrelšom veku. Zasmiali sme sa na príbehu, keď si ktorási zo žien odložila svoju prvotinu nie preto, lebo bola taká krásna, ale zo strategických dôvodov. Ak sa niektorá mladšia žena ostýcha pridať k nim, lebo vraj nie je taká šikovná, ukáže jej ju a priloží niečo zo svojich najnovších prác, čo je skutočne presvedčivý dôkaz. Hovoríme aj o tom, prečo sa rozhodli vyšívať tašky, puzdrá na okuliare, módne doplnky, či šaty. Argument bol jednoznačný – lebo to každý vidí. Sú ľuďom na očiach. Keď vyšijú záves, obrus, či vankúš, tak ich zoberú na výstavu. Potom výšivku odložia do skrine.

V poslednom čase vyšívajú aj na objednávku. Neraz musia záujemcovia čakať v rade. Nuž čo, úžitkové predmety s motívom ľudových výšiviek prišli do módy.

– Ste ako pionieri. Vymysleli ste niečo nové, aby ste zachránili staré. Musím však podotknúť, že to nie je lacné hobby. Nedávno som si chcela kúpiť zig-zag nožnice a chceli odo mňa skoro 10 tisíc forintov, – zajajkala som. Odpoveďou mi bol veselý smiech. Zig-zag nožnice každá má, ale nepoužívajú ich. Iba disk na rezanie a platňu. Tých diskov zničili desiatky. Stáva sa, že zarežú tam, kde je práve špendlík a disk sa poškodí. Ide do smetí, nikto ho viac nenaostrí.

Z rúk vydaj len to, čomu by si sa sama potešila!

Majú, pravda, všelijaké dokonalé stroje na začisťovanie, na šitie hoci aj textilnej kože. Zipsy, spony, závesné elementy prišívajú na tašky aspoň tak dobre ako profesionáli. Keď sa niekde pomýlia, tak párajú dovtedy, kým nie je všetko dokonalé. Držia sa zásady: z rúk vydaj len to, čomu by si sa aj sama potešila. Na čo si sťažujú sú ceny materiálov, najmä látok, ktoré za ostatnú dobu narástli o 50-70 %. Na poštovné môžu počítať toľko, koľko stojí meter látky. Odmena za výhru putuje do obchodu s metrovým textilom. Hoci bol aj taký prípad, keď minuli odmenu na cestu na vyhlásenie víťazov. Ešte že ich zachránila Slovenská národnostná samospráva vo Veľkom Bánhedeši, ktorá napokon cestu zasponzorovala. Preto mali opäť zdroj na ďalší materiál. Nákladného koníčka podporuje rodina, drží im palce. Rodinní príslušníci sú prvými kritikmi. Sú na svoje mamičky, babičky, ba aj prababičky pyšní. Práve tak, ako je na „svoje“ ženy hrdá predsedníčka Spolku pre zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jola Pepová Tímárová. „Moje drahé“, len tak ich oslovuje. Vie, že nesú dobré meno a bohaté ľudovoumelecké dedičstvo Veľkého Bánhedeša do sveta – bližšieho v župe a okolí i vzdialenejšieho v zahraničí, do Jelšavy, Fiľakova, Vlčian, ba i do chorvátskej Rijeky. Prenádherné výšivky na dokonale vypracovaných kabelkách, taškách, plecniakoch, praktických puzdrách, obaloch na spisy, dômyselne navrhnuté slávnostné šaty, či štóly krúžku Rezeda prinášajú nielen radosť, ale aj uznanie. Sotva by sme vedeli vymenovať všetky ceny a vyznamenania, ktoré pozbierali za necelých desať rokov. Usilovne a s úsmevom pretavujú starodávnu krásu do súdobých predmetov bežného užívania, aby okrášlili hoci aj bežný, možno trochu neradostný deň. Teraz sa chystajú na jesennú klasifikačnú prehliadku a pripravujú publikáciu k svojmu desiatemu jubileu. Plány majú na ďalších mnoho rokov. Len nech im zdravie dobre slúži, to je ich prianie.

Erika Trenková

Foto: archív krúžku Rezeda