Čerňa hostila tohtoročný Deň Slovákov v Maďarsku
300-ročná obec Čerňa hostila 6. júla oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku. Náš najväčší sviatok, ktorý Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) určilo na pamätný deň sv. Cyrila a Metoda 5. júl, sme oslavovali už 27. raz. Po slávnostnom odhalení Pamätníka osídlenia sa začala ekumenická pobožnosť v miestnom evanjelickom kostole, kde boli odovzdané vyznamenania Za našu národnosť a Cena Štefana Lamiho. V kostole sa zhromaždeniu, ktoré zaplnilo lavice, prihovorili náboženskí a politickí predstavitelia.
Úvodné spevy odzneli v prednese Borbály Gurinyanovej a žiačky ZŠ Sándora Petőfiho v Móri Lény Nevigelovej. Prítomných privítal miestny evanjelický farár senior István Szarka, ktorý svoj prejav začal nasledovne: „Keď vstúpime do domu, alebo sa pozrieme iba cez plot z ulice, naprvýpohľadmôžemepovedať,akí ľudiavtomdomežijú.Akýmajúzmysel pre krásu, aký je ich postoj k práci, pretože upravenosť aleboneusporiadanosť ich dvora a záhrady vypovedá všetko o duchu ľudí, ktorí tam žijú.“ Vyzdvihol tiež nezlomnú vieru evanjelických slovenských osadníkov, ktorí sem prišli, čo im dodalo veľa síl pri budovaní obce a kostola.
Evanjelický farár zo Slovenského Komlóša Attila Spišák otvoril bohoslužbu spievanými veršami 121. žalmu, po ktorých nasledovalo kázanie troch biskupov a základné slová boli tiež zo 121. žalmu.
Slávnostné zhromaždenie si ako prvú mohlo vypočuť kázeň generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Ivana Eľka. Vo svojej kázni poukázal na to, že naše oči by mali byť upreté na živého Boha a nie na pominuteľné veci, podobne ako sa žalmista sústredil na Boha a nie na pohanské oltáre v okolí Jeruzalema. „Vždy, keď sa ako kresťania schádzame, chceme byť predovšetkým posilnení a povzbudení vo viere. Naše zhromaždenia majú aj ďalšie významy a plnia aj ďalšie funkcie. Ako napríklad naše dnešné ekumenické zhromaždenie.“ V závere kázne sa biskup zamyslel nad tým, čo dáva ľudskému životu zmysel, a dodal, že nádej a vôľu, ktoré sú k tomu potrebné, možno nájsť v Bohu.
Druhý kazateľ v duchu ekumenizmu bol rímskokatolícky pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy Jozef Haľko, ktorý je zároveň zodpovedný aj za pastoráciu slovenských katolíckych veriacich v zahraničí. Vo svojej kázni zdôraznil, že naše skutočné pripútanie k Ježišovi je najdôležitejším prvkom v tomto živote, pretože v Ježišovom mene je sila, nádej a svetlo. „Pán nespí, drží nad vami svoju ruku,“ povedal katolícky duchovný. Našou úlohou je, aby sme Ježiša prijali do osobného vzťahu. „Aby sme si s Ježišom takrečeno potykali, aby sme sa s ním rozprávali, z neho žili a aby sme prijali z tohto evanjelia, že on nedrieme ale nás stráži.“
„Žalm 121 hovorí o pútnikoch z dedín a miest, ktorí idú spoločne chváliť Pána s vedomím, že na konci cesty ich čaká krásny kostol a mnoho známych tvárí. Na stretnutí Slovákov v Maďarsku, tu v Černi, to má veľmi zvláštne posolstvo, pretože pred 300 rokmi sa Slováci vydali na cestu do dediny, ktorá ani neexistovala,“ začal svoj prejav biskup Západného (Zadunajského) dištriktu Evanjelickej cirkvi v Maďarsku János Szemerei. Dodal, že predkovia tamojších Slovákov prišli, nevediac presne, čo ich tu bude čakať, a predsa je tu spojitosť medzi starozákonnou púťou a odchodom predkov, ktorí založili dedinu, pretože obe skupiny sa vydali na cestu s nádejou, že po dosiahnutí cieľa budú môcť slobodne uctievať Boha, a kostol, vtedy ešte len v ich duši, bol neskôr vybudovaný ich usilovnou prácou. „Teraz sme nástupcami tejto cirkvi. Ak sa pozrieme 300 rokov dozadu, nemôžeme povedať, že tu nebolo ťažkostí, lebo bolo, boli aj krízy, ale to, čo zažili tunajší ľudia, a potom aj slovenskí bratia a sestry, ktorí prišli z horného Uhorska živiť svoju vieru, bolo, že Boh ich neopustil, a myslím si, že to je to najkrajšie a najdôležitejšie, čo by sme si dnes mali uvedomiť.“ […] „Nie je to len historické, ale aj duchovné dedičstvo, z ktorého môžu čerpať dnešní ľudia bez ohľadu na vierovyznanie, pretože im dáva na vedomie, že Pán nás zachováva na našej ceste a v našom živote teraz a vždy,“ ukončil svoju kázeň biskup J. Szemerei.
Medzi kázňami sa prítomní farári – A. Spišák, rímskokatolícky duchovný Viktor Dasek, miestny evanjelický farár I. Szarka – pomodlili. Liturgickú časť slávnosti ukončilo požehnanie biskupov.
„Po Dolnej zemi a Novohrade prichádzame s našim spoločným putovným sviatkom medzi Bakonské kopce,“ začala svoj prejav predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková. Najprv stručne zhrnula históriu Černe a Slovákov v nej žijúcich, vrátane ťažkostí a chvíľ radosti, ktorými prešli. „Sme po úspešne zvládnutých národnostných voľbách. Ďakujem každému, kto sa na nich zúčastnil, či už ako predstaviteľ nominačnej organizácie, kandidát, alebo volič. Na základe výsledkov, aj napriek nepriaznivým číslam predvlaňajšieho sčítania obyvateľstva, skoro všade, kde doteraz pôsobili slovenské národnostné samosprávy, budeme mať aj naďalej svoje volené zbory. O niekoľko týždňov sa skončí súčasné volebné obdobie a rozbehne sa ďalší cyklus v živote slovenských samospráv. Čaká nás náročná úloha vyhodnotenia skúseností z uplynulých 30 rokov, výsledkov posledného sčítania obyvateľstva a vytýčenie ďalšej cesty. Dnes však oslavujme a radujme sa spoločne stráveným chvíľam na návšteve u bakonských Slovákov!“ Uzavrela svoj príhovor pani predsedníčka.
Predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Dagmar Repčeková sa podelila o spomienku zo začiatku tohto roka, keď bola v slovenskej škole v Budapešti a počula deti, ktoré sa hrali na školskom dvore a hovorili medzi sebou po slovensky. „Sme tu v kostole a kostol odráža veriacich, ale vy rodičia formujete aj svoje deti. Tak vás chcem poprosiť, čítajte alebo rozprávajte im slovenské rozprávky, lebo sú prekrásne.“ D. Repčeková uzavrela svoj prejav tým, že ÚSŽZ je pripravený ďalej financovať rekonštrukciu bývalého evanjelického kostola na Rákócziho triede v Budapešti, ktorý bude kultúrnym stánkom Slovákov v Maďarsku.
Štátny tajomník Úradu predsedu vlády pre cirkevné a národnostné vzťahy Miklós Soltész doplnil predchádzajúce prejavy. „...Môžem povedať aj ďalšie veci, ktoré sú vo vzťahu medzi oboma národmi veľmi dôležité. V tomto kostole môžeme krásne čítať osem blahoslavenstiev a ja by som chcel zdôrazniť jedno z nich: Blahoslavení tí, čo hľadajú pokoj, lebo oni sa budú volať Božími synmi.“ Dodal, že jednou z hlavných priorít maďarskej vlády bolo priniesť pokoj vo vnútri krajiny a medzi národmi a národnosťami, pokoj so susednými krajinami. „V tom čase bola na Slovensku veľmi smutná štatistika, že Maďari sú najodmietanejším národom u nášho severného suseda, a my sme si povedali, že sa to musí zmeniť. Stáročia sme žili v jednej viere a v jednej kultúre, dokonca aj gény sú nám Slovákom a Maďarom najbližšie. Za tento cieľ sa oplatilo bojovať, ale obrovskú úlohu v tom zohrali naše cirkvi a samotné menšiny. Musíme si tento mier vedieť udržať a ukázať ho aj iným, a potom môžeme žiť v mieri vo svete. To je naša úloha.“Štátny tajomník tiež poďakoval Slovákom v Maďarsku za spoluprácu a za dobré medzištátne vzťahy, ktoré pomohli vytvoriť. Svoj príhovor ukončil želaním všetkého dobrého.
Najslávnostnejším okamihom Dňa Slovákov v Maďarsku je odovzdávanie vyznamenaní Za našu národnosť. Tento rok ho VZ CSSM udelilo zberateľke miestneho folklóru a insitnej maliarke Monike Lamiovej Berényiovej z Pišpeka, riaditeľke Slovenského divadla Vertigo Daniele Onodiovej a Výšivkárskemu krúžku Fajavka (Rezeda) z Veľkého Bánhedeša.
Držiteľmi Ceny Štefana Lamiho sa stali členovia Mestského tanečného súboru Kacamajka v Maglóde.
(BPL)
Foto: Imrich Fuhl, Andrea Kiss-Kohut, Erika Trenková
Naši vyznamenaní
Monika Berényiová Lamiová
Monika Berényiová Lamiová sa narodila 3. Mája 1949 v Pišpeku, ako dcéra zanieteného osvetára, folkloristu a zberateľa ľudových zvykov, piesní a rozprávok Štefana Lamiho. Teda od útleho detstva vyrastala v prostredí, kde dominoval slovenský národnostný život. Monika po štúdiách na slovenskom gymnáziu v Budapešti a neskôr vo Vacove získala vzdelanie učiteľky materskej školy. Výchove detí v predškolskom veku zasvätila celý svoj život.
Už od detstva veľmi rada kreslila a maľovala. Dôležitý zlom nastal v roku 2005 keď ju otec poprosil, aby ilustrovala jeho knihu slovenských ľudových rozprávok Čarovné husle. Odvtedy začala samostatne maľovať obrazy hlavne s motívmi ľudového zvykoslovia, krojov, prírody a života na dedine. Od roku 2006, kedy odišla na zaslúžený dôchodok začala robiť samostatný národopisný výskum a podnety v ňom získané využívala na maľovanie obrazov a sklenených fliaš. Výsledky svojho výskumu publikovala v troch dvojjazyčných knihách, s tematikou zvykoslovia, krojov a výšiviek Slovákmi obývaných osád na povodí Galgy.
Monika Berényiová Lamiová je insitnou maliarkou a výstava jej obrazov sa uskutočnila už na mnohých miestach v Maďarsku, o. i. aj v Slovenskom inštitúte v Budapešti, či Celoštátnej knižnici cudzojazyčnej literatúry v Budapešti. Veľmi dôležitou je aj jej dlhoročná aktivita pri organizovaní slovenského kultúrno-spoločenského života v Pišpeku. Lásku k slovenskému ľudovému umeniu, konkrétne k ľudovej hudbe zdedili aj jej syn a vnuk, ktorí sú zakladateľmi ľudovej kapely Csibaj Banda.
Dielo a tvorbu Moniky Berényiovej Lamiovej určite pozná väčšina Slovákov v Maďarsku a nielen pozná, ale sa z jej kníh aj učí a čerpá. Z uvedených dôvodov Monika Berényiová Lamiová zaslúžene získala ocenenie „Za našu národnosť“.
Daniela Onodiová
Daniela Onodiová sa narodila v roku 1954 v Bratislave. Tam maturovala a absolvovala štúdiá na Vysokej škole múzických umení na odbore filmová a televízna dramaturgia a scenáristika.
V roku 1975 sa vydala za Istvána Onodiho a po ukončení štúdia sa presťahovala do Budapešti. V roku 1976 sa jej narodila dcéra Petra a v roku 1979 syn András. Preto sa po prvýkrát zamestnala v roku 1982 v Divadle Népszínház. Krátko na to sa rodina presťahovala do Nemeckej demokratickej republiky.
Po návrate do Maďarska v roku 1986 začala pracovať v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, a odvtedy sa venuje slovenskej kultúre, hlavne oživeniu slovenských divadelných tradícií v Maďarsku. Najprv ako kultúrna referentka vo Zväze, neskôr, po vytvorení národnostných samospráv, v Celoštátnej slovenskej samospráve.
V roku 1997 založila Slovenský divadelný súbor Vertigo, ktorý sa v roku 2003 stal inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy pod názvom Slovenské divadlo Vertigo. Jeho vedením bola poverená Daniela Onodiová. Funkciu riaditeľky divadla zastáva od roku 2008. Popri tom pracovala a pracuje aj na inom poli. Spolupracovala so Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom, a odborne, jazykovo a autorsky dodnes spolupracuje so slovenskými médiami v Maďarsku. Ako jazyková redaktorka Nášho kalendára sa podieľala na zostavovaní jeho niekoľkých ročníkov a pracovala aj v Hlavnej redakcii zahraničného vysielania Maďarského rozhlasu ako prekladateľka a hlásateľka. V divadle Vertigo bola a je dramaturgičkou a autorkou literárnych pásiem pre deti a dospelých. Bola iniciátorkou a podporovateľkou slovenského detského divadla v Maďarsku a je aj organizátorkou filmových seminárov v Budapešti a Segedíne a divadelných táborov na Slovensku. Má zásluhy na oživovaní tradícií slovenského ochotníckeho divadelníctva v Maďarsku, a k jej menu sa viaže aj vytvorenie profesionálnej zložky Slovenského divadla Vertigo. Je organizátorkou divadelných prehliadok „Deti deťom” a „Spolu na javisku”. A ešte by sme mohli dlho uvádzať jej zásluhy.
Čo je pre nás najhlavnejšie, že neustále chodí so Slovenským divadlom Vertigo po celej krajine, roznáša slovenské slovo aj do najzapadnutejšej dediny a ona sa teší najviac, ak sa obecenstvo zasmeje, alebo stíchne v pravú chvíľu, dokazujúc tým, že slovenčina medzi Slovákmi v Maďarsku ešte žije.
Daniela Onodiová vždy pracovala a aj teraz pracuje za našu národnosť, preto sa Valné zhromaždenie CSSM rozhodlo jej prácu uznať cenou „Za našu národnosť”.
Výšivkársky krúžok Fajavka (Rezeda) z Veľkého Bánhedeša
Výšivkársky krúžok Fajavka (Rezeda) pôsobí v rámci Spolku pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši. Krúžok vznikol v roku 2013 s cieľom pestovať jeden z najviac uchovaných segmentov tradičnej materiálnej kultúry Veľkého Bánhedeša. Členov krúžku motivovalo v prvom rade rodinné dedičstvo. Ozdobené kusy textílií sa uchovali takmer v každej bánhedešskej domácnosti. Vo svojej činnosti sa opierali aj o vzorky a techniky celej dolnozemskej slovenskej enklávy. Nové techniky ponúkali interetnické vzťahy v rámci Karpatskej kotliny.
Vytvorili si koncepciu aplikácie tradičného špecifického výtvarného umenia na súčasné úžitkové predmety. Okrem úžitkových predmetov každodenného života zdobia výšivkami aj odevné doplnky. Koncepcia krúžku je v súlade s celoštátnym hnutím „Živé ľudové umenie“. Keďže členovia výšivkárskeho krúžku pracujú v duchu tohto hnutia, pravidelne sa zúčastňujú na rôznych školeniach, konferenciách, využívajú tiež mentorské a poradenské možnosti. Získali tak metodické poznatky o tom, ako majú určiť originalitu, autentickosť starých vzoriek, ako ich majú kreatívne prispôsobiť textíliám používaným v súčasnosti. Svoje práce zasielajú na rôzne celoštátne súťaže, kde ich hodnotia experti. Z týchto výstav si odniesli už mnohé ocenenia, napr. cenu z Celoštátnej konferencie ozdobných textílií za kolekciu čepcov dolnozemských Slovákov. Výstava tejto kolekcie zožala úspechy v početných slovenských lokalitách v Maďarsku, Chorvátsku a na Slovensku. Porotou boli hodnotené odevné doplnkové textílie vyšívané krížikovou technikou, aplikácia vzoriek bánhedeškých tkanín na výšivky a sakrálne textílie s typickými dolnozemskými vzorkami a technikami, s dôrazom na bánhedešské motívy. Práce bánhedešského výšivkárskeho krúžku boli predstavené okrem iného v Národnom osvetovom ústave v Lakitelku, v Dome tradícií v Budapešti a v Békešskej Čabe na konferenciách Spolku pre uchovanie ľudového umenia Békešskej župy.
Členky výšivkárskeho krúžku Fajavka patria medzi najaktívnejších členov bánhedešskej slovenskej komunity. Ich práca v prospech uchovávania miestnej slovenskej tradičnej kultúry prispieva k šíreniu dobrého mena bánhedešských Slovákov tak doma, ako aj v zahraničí. Činnosť členiek výšivkárskeho krúžku Fajavka posilňuje súdržnosť slovenskej komunity a poukazujúc na hodnoty tradičnej materiálnej kultúry prispieva k upevňovaniu národnostnej identity obyvateľov obce. Valné zhromaždenie CSSM činnosť predstaveného kolektívu ocenilo vyznamenaním „Za našu národnosť”.
Cena Štefana Lamiho
Mestský tanečný súbor Kacamajka v Maglóde
Súbor, ktorý má štyri skupiny, má takmer 70 aktívnych tanečníkov. Okrem študentov vysokých škôl a univerzít sú medzi nimi aj absolventi Umeleckej školy Pétera Vermesyho, pokračujúci v ľudovom tanci, ktorý sa stal ich spôsobom života, hoci už vyrástli zo školských lavíc.
Niektorí potomkovia slovenského obyvateľstva, ktorí sa tu v minulosti usadili, ešte stále rozumejú a hovoria jazykom svojich predkov, sú tu aktívni krojári, krajčíri, rozprávači, pekári, keramikári, hudobníci, od ktorých sa mladí ľudia snažia osvojiť si ich hlboko zakorenené znalosti. Niektoré archaické, sčasti krojované zvyky sa zachovali ako neoddeliteľná súčasť kultúrneho života mesta, ako napríklad tradícia letničnej zelene a výzdoby kostola, ktorá je zapísaná v Národnom registri nehmotného kultúrneho dedičstva (priniesli ju slovenské luteránske rodiny, ktoré sa tu usadili začiatkom 17. storočia), alebo dožinkový sprievod a ples, driapanie peria, fašiangový batôžkový bál, stavanie mája, či tradičné veľkonočné zvyky.
V spolupráci s ďalšími mimovládnymi organizáciami sa členovia súboru pravidelne zúčastňujú na mestských podujatiach jednak ako organizátori, ale aj ako účinkujúci. Ich cieľom je odovzdávať slovenské tance a tradície z Maglódu a zachovávať ľudové kroje rodnej obce. Okrem dievčenského kruhového tanca k ich tanečným zostavám patrí aj mužský cifrovaný tanec, marš, pomalý čardáš a sekáč. Okrem vlastnej tanečnej kultúry majú na repertoári aj tanečné poklady iných regiónov.
Galaprogram so stupňujúcou sa náladou
Krojovaná módna prehliadka v Černi
Pastva pre oči, potešenie pre žalúdok