Pamätník zakladateľom obce
Neďaleko cintorína v Černi dostal svoje čestné miesto jeden veľký kameň. Okolo neho sú položené menšie skaly a na nich tabuľky s názvami obcí, odkiaľ sa pred tristo rokmi vychytili niekoľkí odvážlivci, ktorí prijali pozvanie zemepána, aby znova osídlili pozemky vyľudnené nájazdmi krutých kočovných kmeňov. Trúfalci, teraz im hovoríme osadníci, ktorí sa odhodlali začať nový život v ďalekých končinách, boli podľa dobových kroník ôsmi. Prišli aj s rodinami, na vozoch, kde mali svoje imanie, kráčali niekoľko dní, týždňov, aby najprv vyklčovali hrubé stromy v zarastených zrúcaninách niekdajšej dediny.
Prišli a pred tristo rokmi 7. marca 1724 podpísali dohodu o osídlení s vtedajším majiteľom územia grófom Jánom Zichym. Zachovali sa ich mená, sporadicky aj jazyk, ale zostali tu po nich snahy zachovať národnú identitu. Na Dni Slovákov v Maďarsku 6. júla 2024 im v Černi odhalili pamätník a okolo neho parčík.
Pri príležitosti Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý tento rok usporiadali v tristoročnej obci v Bakonskom pohorí, v Černi, odhalili a požehnali Pamätník osídlenia obce. Vzdali tak hold pamiatke zakladateľov, slovenským predkom Čerňanov a aj 300. výročiu opätovného založenia dediny. Na slávnosti sa zúčastnili čelní predstavitelia hostiteľskej obce, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková, slovenský parlamentný hovorca Anton Paulik, poslanec Národného zhromaždenia pre Čerňu a okolie Gábor Törő a predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Dagmar Repčeková.
Slávnosť sa začala spevom miestnej folklórnej skupiny. Na citare sprevádzal Lóránd Jánosi.
Len čo členovia Pávieho krúžku vedení Annou Borosovou ospievali čerňanské čerešne, čo popadali do hlbokej studienky a doorodovali, aby sa milej krivda nestala, slovo prevzal predseda miestneho slovenského voleného zboru, nadšený spevák Pávieho krúžku Zoltán Szabó.
„Všetko sa to začalo pred tristo rokmi,“ povedal na úvod. „Prišlo iba niekoľko rodín, ktoré v nádeji na lepšiu budúcnosť, plné viery a nádeje našli tento krásny, lesom porastený kopcovitý kraj, ktorý si zvolili za svoj domov.“ Na toto neúrodné, husto zalesnené územie zavolal miestny zemepán gróf Ján Zichy evanjelických Slovákov z Nitrianskej stolice. Majitelia lén zastávali názor, že slovenskí poddaní sú vytrvalí vo svojej práci a vyznajú sa aj v klčovaní lesov. Pre svojich zemepánov sú veľkým prínosom. Vo vtedajšej susednej obci Šúr sa už v roku 1715 objavili evanjelickí slovenskí osadníci. V roku 1721 gróf Zichy osídlil slovenskými luteránmi obec Ešku. Poveril Mátyása Raksányiho, predstaviteľa nižšej šľachty, osídlením Černe a sľúbil mu tam za to pozemky. 7. marca 1724 sa prvých osem osadníkov v Palote dohodlo s grófom a dostalo do rúk zmluvu, ktorá im zabezpečila budúcnosť. „Novodobá história Černe sa počíta od toho roku. S týmto dokumentom sa malá skupina ľudí rozhodla pozvať príbuzných a známych z preľudnených dedín z okolia Nitry, Trenčína a Myjavy, ktoré boli menej spustošené vojnami proti Turkom. Oslobodenie od poddanstva a sloboda vierovyznania boli pre nich príťažlivé,“ povedal predseda Slovenskej národnostnej samosprávy v Černi a pokračoval: „Čoskoro sa tu aj tam objavili chlapi s kapsou a sekerou, v šľapajach ktorých padali stromy. [...] Odišli zo svojich rodísk v nádeji, že budú žiť v lepších podmienkach. [...] Zapriahli kone, naložili na vozy všetko čo potrebovali k novému životu: nástroje, osivo, oblečenie, všetko, čo sa zmestilo. Každá rodina si brala so sebou Tranoscius, významný spevník evanjelických Slovákov. Potom posadili starých ľudí, ženy a deti na vozy. Keď opúšťali svoju dedinu, určite sa obzreli a dali posledné zbohom rodnej hrude... Vydali sa na dlhú a nebezpečnú cestu, do divokého kraja, kde prednedávnom ešte zúrili turecké vojská. Popri vozoch kráčali chlapi, hnali domáce zvieratá, ktoré zabezpečovali cestou potravu.“
Cesta do Bakoňu bola v tom čase mimoriadne náročná, vyčerpávajúca a zdĺhavá. Trvalo to niekoľko týždňov, dokonca mesiacov. Keď prišli, na hornom konci jamy Bajzovcov postavili svoje prvé chalupy a prístrešky z dreva, klátov a kameňa, tak ako kedysi doma. Od roku 1726 cirkevné matriky zachytávajú mená prvých rodín, ktoré obrábali čerňanský chotár. Boli medzi nimi priezviská ako Kiska, Marek, Nyevrikel, Vitek, Hornyák, Jancsek, Simkovics, Svec, Hornyacsek, Csmela, Kozár, Krizsán, Nyemcsek, Bajza, Gyuris, Gyuricsek, Janás, Nochta, Pukancsík, Gumbér, Mateák, Michna, Simek, Szloboda, Szluka, Csernyin, Osgyán, Radocha, Andrejka, Oszvald, Zsunga, Basnyár, Havlik, Skrabák. Prvý farár v Černi, Jeremiáš Schwartzwalder, prišiel z Bratislavy, písal a hovoril po maďarsky, slovensky a nemecky. V priebehu štyroch – piatich rokov sa počet obyvateľov rozrástol na 300 duší. Väčšina pochádzala zo západnej časti Nitrianskej stolice a rodinné väzby si udržali aj počas ďalších generácií a upevňovali ich sobášmi z domovského kraja. Do Černe sa prisťahovalo aj niekoľko ľudí zo zadunajských slovenských osád, napríklad z Orosláňu, Ešky a tiež zo Šúru.
Vtedajšie zákony uznávali iba cirkevné sobáše a sťažovali sobáše medzi ľuďmi s odlišným vierovyznaním. Luteráni z Černe sa najskôr sobášili so Slovákmi z Ešky a zo Šúru, potom s evanjelickými Maďarmi z obce Tés a Bakonyszombathely, a nie s katolíckymi Slovákmi z Jášču či Capáru. Protestantské cirkvi vo svojich kostoloch konali bohoslužby v jazyku veriacich. V Černi, keďže vo väčšine boli Slováci, bola jazykom evanjelického zboru slovenčina. A tak luteránski Maďari, ktorí sa sem priženili, alebo privydali, splynuli so slovenským spoločenstvom.
Zaľudňovanie Černe trvalo asi 20 rokov. Počas tohto obdobia klčovali lesy, stavali domy a obrábali chotár.
„Odvaha, odhodlanie a ochota našich predkov začať tu nový život je nám príkladom a je aj základným kameňom dnešnej spolupatričnosti. História obce nám ukazuje, aké dôležité je zachovať hodnoty nášho vedomia slovenského pôvodu, aby sme spolunažívali v dobrej spoločnosti,“ dodal Z. Szabó. Poukázal na to, že predkovia sa vzájomne posilňovali a odovzdávali odkaz, ktorý si radno ctiť aj v súčasnosti.
„Naši predkovia verili, dúfali a pracovali. Vzájomne sa posilňovali a rešpektovali aj v ťažkých časoch a vždy stáli pri sebe. Dedina sa rozrástla a zveľaďovala stále viac. Tristo rokov, neoceniteľná hodnota a vedomosti, skúsenosti. Odvtedy vyrástlo mnoho generácií, no ducha našich predkov nájdeme v každom jednom kameni, je prítomný v každej ulici a v srdci každého človeka v Černi. Myslime na tých, ktorí už nie sú medzi nami, ale ktorých odkaz si stále ctíme. Naše živé slovenské partnerské vzťahy poukazujú na to, aké dôležité sú dobré vzťahy, ktoré presahujú hranice štátov. Spolu s našimi slovenskými priateľmi doma a na Slovensku dávame príklad, ako sa dá spoločne pokojne žiť a navzájom sa rešpektovať. Musíme sa snažiť naďalej pestovať priateľstvá a pokračovať v budovaní spoločenstva, a odovzdávať tento duch nastupujúcim generáciám. Nástrojmi toho sú slovenský jazyk, vedomosti o pôvode a tradície. Pomník, ktorý teraz odovzdávame pripomína mimoriadne významnú udalosť a požehnanie pre túto obec,” povedal Z. Szabó.
„Centrálny kamenný stĺp symbolizuje Čerňu, farebné skaly dovezené z okolia Nitry predstavujú osadníkov a ich pôvodné dediny. Tri chodníky vedúce ku stĺpu ukazujú, že prišli z viacerých miest.
Mená prvých osadníkov a ich pôvodné bydlisko si možno prečítať na pamätnej tabuli: Bales János, Benovicz János, Ruzics István, Boros György, Molnár György, Kadlecz László, Trnka János, Plachy János a Raksányi Mátyás, zakladateľ obce,“ dodal vodca čerňanských Slovákov, ktorý tiež poďakoval za poskytnutú dotáciu zo Sekretariátu štátneho tajomníka Úradu predsedu vlády zodpovedného za cirkevné a národnostné vzťahy i pomoc zo strany predsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbety Hollerovej Račkovej a parlamentného hovorcu Antona Paulika. Za zakúpenie skál z okolia Nitry vyslovil vďaku kamarátovi Čerňanov Blažejovi Práznovskému z Veľkého Zálužia a obci Čerňa za prevoz kameňa. Pomník postavila záhradná spoločnosť Pierre Garden a tabule zhotovil rodák z Černe, kamenár László Mészáros.
„Nech tu stojí a hlási silu a vieru slovenských predkov. Aby nikdy nikto nepoprel ich odvahu a vieru! Vďaka osadníkom!
Zaspomínajme si, aby sa zachovala aj pre budúcnosť táto významná udalosť spred tristo rokov. Nech je toto dielo pre nás všetkých krásnym príkladom budovania spoločenstva, prežitia, a symbolom minulosti, prítomnosti a budúcnosti Černe!“ pridal svoj odkaz predseda slovenského voleného zboru.
Čerňansky rodák, podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ondrej Horváth sa tiež prihovoril slávnostnému zhromaždeniu. Vyjadril sa aj v mene svojej generácie, svojich kamarátov, s ktorými išli po spoločnej ceste. Chodili spolu do slovenskej školy v Budapešti. Stali sa priateľmi na celý život. Prezradil svoju túžbu, aby sa pamätník stal mementom aj pre ďalšie pokolenia slovenských obyvateľov Černe. Aby mohli prežiť ten úžasný pocit byť Slovákom, patriť do tejto komunity, ktorý prežíva dodnes. Podľa O. Horvátha byť Slovákom „nie je len obyčajná voľba, je to náš život.“
Po slávnostných príhovoroch reprezentanti evanjelickej, protestantskej a katolíckej cirkvi na čele s evanjelickým farárom zo Slovenského Komlóša Attilom Spišákom a miestnym dekanom evanjelickej cirkvi Istvánom Szarkom požehnali Pomník na pamiatku slovenských zakladateľov Černe.
(-tre)
Foto: autorka
Čerňa hostila tohtoročný Deň Slovákov v Maďarsku
Galaprogram so stupňujúcou sa náladou