Literárny večer v Slovenskom inštitúte

Slovenský inštitút v Budapešti bol 12. apríla dejiskom očarujúceho literárneho večera. Mnohí milovníci slovenskej literatúry využili možnosť stretnúť sa so slovenskými autormi Máriou Bátorovou, Antonom Hykischom a Milanom Richterom a pripomenúť si tvorbu poetky Etely Farkašovej. Ako povedala na úvod riaditeľka SI Ildikó Siposová, pred veľkolepými jarnými literárnymi udalosťami Budapešti, ako je v poradí 25. Knižný festival a Týždeň knihy, sa v SI tradične konajú populárne literárne večery. Moderátorom podujatia bol po dlhej prestávke niekdajší riaditeľ Slovenského inštitútu Karol Wlachovský. Dôkladný znalec slovensko-maďarských a maďarsko-slovenských literárnych a iných súvislostí má s maďarskou literatúrou blízke kontakty asi 60 rokov. Podotkol, že vo väčšom počte vydali slovenské knihy v maďarskom preklade pred dvoma rokmi, spolu 39 titulov, z každého predali v priemere 100 kusov. Tvorba predstavených autorov, z ktorých ani jeden nie je nováčikom literárnej obce a ich tituly neustále prekladajú do množstva cudzích jazykov, okrem prác doyena slovenskej literatúry Antona Hykischa, autora 33 originálnych diel, v maďarčine ešte nevyšla. Ba ani nie je súčasťou po maďarsky vydanej antológie.

Prozaika a esejistu A. Hykischa (1932) uviedol literárny vedec Csaba Gy. Kiss, ktorý tvrdí, že moderná maďarská identita sa nemôže zaobísť bez poznania susedov a tým poznania literatúry Vyšehradskej štvorky, o ktorú v súčasnosti stúpa záujem. Podľa literárneho vedca existujú spoločné miesta pamäti, ako rok 1968, keď sa negatívne stereotypy o Čechoch a Slovákoch začali pretvárať na pozitívne. Autobiografické dielo, historický román z nedávnych dôb Rozkoše dávnych čias sú aj memoáre, aj spomienky, aj roky 1956 a 1968. Ak by si ľudia mohli prečítať tento Hykischov román aj v maďarčine, značne by to pomohlo našej spoločnej pamäti. Podobne je to aj v prípade historického románu Čas majstrov i nedávno vydanej knihy spomienok Moja Štiavnica, odohrávajúcich sa – podľa Gy. Kissa – vo virtuálnom hlavnom meste strednej Európy Banskej Štiavnici. Spisovateľ vďaka svojmu veku zažil viacero režimov, čo sa čiastočne odráža v jeho románe z nedávnej minulosti. Prečítal dva úryvky, oba zo začiatku 50. rokov, keď mal 20 rokov a bol študentom ekonomickej univerzity. Čítanie ukončil zábavnou novelou o študentke Jane a o nádhernom večere s vôňou dievčenského tela i duše, keď sa nič nestalo.

Prozaička, poetka, esejistka a literárna vedkyňa Mária Bátorová začala publikovať po spoločenských zmenách v Československu. Ako poetka na seba upozornila svojou prvou zbierkou Zvony v kameni. V Maďarsku sa viackrát zúčastnila na rôznych podujatiach. Jej diela preložili do 11 jazykov, ale do maďarčiny zatiaľ nie. Vo svojej tvorbe sa zameriava na biele miesta, na disidentov, preto jej diela nikto neanalyzuje, ani neporovnáva. Buď nevedia, alebo nechcú. Od roku 1989 je autorkou 17 kníh, vrátane monografií a literárno-vedných publikácií, románu Stret, zbierky noviel a básní. Pre literárny večer pripravila tému jari a lásky. Poviedka Od Dunaja napokon z časových dôvodov neodznela, prešli sme rovno k básňam Starci a vtáci, Oblina úplnosti, Z dychu do dychu, Tíš, lebo tie sú vraj o tom istom. Na literárnom večere – ešte než predniesla svoje verše – Mária Bátorová zarecitovala básne prozaičky, esejistky a filozofky Etely Farkašovej, ktorá dosiaľ vydala desať prozaických diel. Posledný riadok básne Očista – „...na oboch brehoch Dunaja...“ – sa stal zároveň titulom literárneho večera.

Milan Richter tento rok oslávi sedemdesiatiny a publikuje od 70. rokov. Je významný prekladateľ, prekladá napríklad Goetheho i škandinávskych autorov. Spomedzi 110 diel, ktoré vydal, je vyše 70 prekladov. Napísal aj tri drámy, nekomerčná divadelná hra Kafka a Kafka a komerčnejší thriller Krátky nešťastný život Marilyn Monroe vyšli aj v preklade do angličtiny, rumunčiny a turečtiny. V Budapešti prečítal niekoľko svojich diel z pripravovanej zbierky 55 básní zo súkromných dejín XX. storočia, z dejín Richterovej rodiny, ktorá z veľkej časti bola obeťou holokaustu. Dodal tiež, že v Budapešti už čítal svoje diela, na svetovom stretnutí básnikov. Vtedy aj publikoval v časopise Parnasszus. Kým autori čítali ukážky zo svojej tvorby po slovensky, účastníci literárneho večera si mohli prečítať maďarské preklady premietané na plátne. Texty preložili Tamara Archlebová, Tünde Mészárosová a László Tóth.

Etre-

Foto: autorka

Jesenný motýľ

Po ulici kráča trojica. V strede starec v sivom tenkom obleku, s klobúkom na hlave a hrubým sivomodrým šálom, zastrčeným vpredu za sako. Obuté má hrubé šľapky, zrejme nebýva ďaleko. Chodí veľmi ťažko, pri každom kroku trasľavo našľapuje, zdá sa, že nebyť chlapca po pravej ruke neprešiel by ani meter. Na chlapcovi nevidno, že starca nesie. Je to územčistý mulat, okrúhly a silný. Po starcovej ľavej ruke ide mladá mulatka s krásnymi dlhými vlasmi, akoby mala zviazané nohy, akoby si stále dávala pozor, aby nekráčala príliš rýchlo. Trojica zahne za kamennú bránu na malé dláždené námestie a starec pomaly, trasľavo zdoláva víry suchého lístia, kým vstúpia cez ťažké kostolné dvere. Univerzitný kostol ani zvonka, ani vo vnútri nevyzerá ako chrám Boží. Je to sivá masa cementobetónu, jeden z moderných kostolov posledných dvoch desaťročí. Dnu vytvárajú kvádre mohutnú klenbu, postupne a cez seba spustené zo stropu tvoria hrubú členitosť, akoby vedľajšiu loď. Namiesto lavíc sú tu malé drevené stoličky s úzkymi operadlami v tvare kríža, takže zozadu to vyzerá ako vojenský cintorín. Vpredu, pred veľkou modernou plastikou Ukrižovaného, je oltár, vedľa kazateľňa, paralelne s oltárom v bočnej lodi organ a pred ním večné svetlo. Kytice pred oltárom a vzadu pred krížom sú v tomto sivom, jaskynnom prítmí prízračné... A predsa je tu niečo, čo s nimi farebne ladí: svetlo, ktoré prichádza zhora, tajuplné lúče hrajú farbami, prenikajú pomedzi sivé kvádre, cez neviditeľné farebné sklá, dopadajú na sivé chrámové steny, tvoriac stále sa meniacu mozaiku farieb. Len krížová cesta ostáva v prítmí, veľké hranaté štácie so surrealistickými symbolmi cesty Utrpenia. Kostol je plný študentov. Chlapec a dievča usadia starca medzi seba do prázdneho radu stoličiek za nimi. Pri čítaní z prorokov sa zrazu mulat zohne a opatrne, pozorne, na viackrát dvíha niečo zo zeme. Medzi prstami sa mu to malátne pohybuje... Je to farebný odlesk tajomných okien v strope alebo je to naozaj v tejto neskorej jeseni motýľ? Chlapec ho kladie na svoju pravú ruku a prizerá sa nádherne sfarbeným krídlam. Motýľ je skrehnutý, možno by vládal pomaly padať, ale lietať sa mu zjavne nedá. Lezie teda pomaly a trasľavo hore chlapcovou rukou, prekonáva zhyby na látke, až sa usadí v ohybe lakťa. Ľudské teplo presakujúce cez látku zjavne hreje skrehnuté telo, takže chvíľami slabo chveje krídlami, akoby chcel vzlietnuť. Chlapec sa nehýbe, nevstáva, nežehná sa. Je niečo úžasné v tejto jeho nemej modlitbe. Má teraz obsadené obe ruky – ľavú pre starca, pravú pre motýľa. Ostatní chlapci počúvajú so zatvorenými očami, vnímajú slová kňaza a ich ozvenu v sebe. Mulat pozoruje. Jedným okom starca, ktorý skleroticky šmátra okolo seba, žmolí klobúk na špicatých, skrehnutých kolenách, druhým okom motýlie krehké a skrehnuté krídla. Usmieva sa. Keď bohoslužba vrcholí, pokúša sa starec postaviť, pretože chce ísť k stolu Pánovmu. Je netrpezlivý, myká chlapcovu pravú ruku. Mulat má napätú tvár, pomaly vstane, meravo sa nakloní, zdvihne ľavou rukou starca, oči stále ostávajú na trepotajúcich motýlích krídlach. Pomaly sa trojica – starec, motýľ a chlapec, pohne k oltáru. Vtom sa chlapec strhne, akoby chcel skočiť vpred, lebo chladný závan vzal motýľa na krídla, padal a chlapec cítil, ako sa do neho starec zľava zakvačil, zachytil ho hádam v poslednom momente a videl ešte, ako motýlie krídlo zmizlo pod hrubou podrážkou ktoréhosi študenta. Alebo sa mu to zdalo, bol to zas len farebný, premenlivý lúč chrámového okna?

Po omši, keď všetci odišli, nechal chlapec starca s dievčaťom a pomaly, pomaličky prechádzal stredom chrámu. Pod jednou zo stoličiek, schúlený k operadlu v tvare kríža, ležal nehybne motýľ. Mulat ho vzal na dlaň a ako na katafalku ho niesol celkom dopredu, vybral si v kytici najkrajšiu z ľalií a položil ho dovnútra. Akoby ožilo leto.

Alebo sa to len zachvel trblietavý lúč chrámového svetla?

Príroda je taká krásna, jednoduchá
odkiaľ sa človek zobral v nej
V prírode plynie čas a prchá
len zeleň trávy v tíši útulnej
ostáva večne v srdci človeka
bo čo sa vonku rodí, to aj žije
v človeku rodí sa už mŕtve
možno, viem
Vo vnútri kvíli, žiali, vyje
to posledné je, čo je prvé
a čo je choré
neviem, nepoviem

Tak sám sa človek ani nenarodí
ako je potom stále
V čom, Bože, hľadať útechu
v tom prázdnom mále?
Už všetko kvitne dnes
študenti chodia prostovlasí
bosí
Chýba nám niečo?
Azda
Celkom iste
Čosi