Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“

Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.

Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Mk 12, 38-44)

V evanjeliu zazneli slová výčitky od Ježiša na adresu zákonníkov a vymenúva dôvody, prečo chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch, po prvých miestach v synagógach a na hostinách. Naoko sa dlho modlia. Ktovie, ako by reagoval dnes, pretože dnes už nie sú zákonníci. Čo by nám povedal, keby žil teraz na zemi. Čo by nám vyčítal? Určite by sme v niečom z toho našli a určite každý vie, v čom je slabý, v čom máme problémy a čo nie správne. Potom za zákonníkmi vyberá iný príklad – ženu, chudobnú vdovu, ktorá vhadzuje do pokladnice dve mince, kvadrans, všetko, čo mala. A dáva ju za príklad.

Dve odlišné situácie, ktorými chcel Pán Ježiš a nielen vtedy, ale aj dnes poukázať na to, čo je podstatné v živote človeka. V tom prvom prípade išlo o ľudí, alebo o typ človeka, ktorý seba považoval za to najdôležitejšie, seba kládol na prvé miesto. Príliš sa staral o seba samého, čo hraničí až so samoľúbosťou.

Žena nemyslela na seba. Myslela na to, čo jej bolo milšie. Mala bázeň pred Pánom, ak by sme to tak mohli nazvať.

Nie je len také zabúdanie, ak niečo zabudnem kúpiť, alebo priniesť, ale existuje aj zabúdanie na seba samého, pri ktorom uprednostníme toho druhého. Takéto zabúdanie je aj požehnané. Vždy bude platiť: ak chceš najlepšie myslieť na seba, začni na seba zabúdať. Lebo čím viac myslíš na seba, tým narastá v tebe sebectvo, zatiaľ čo zabúdanie na seba spôsobuje rast lásky. Lebo keď myslíš na iného, nemáš kedy myslieť na seba a slúžiš mu v láske.

Možno je nám ľahko čítať príbeh tejto ženy, aj si povieme, že urobila dobre, ale keby sme my boli na jej mieste – konali by sme tak? Hoci možno nevedela, čo bude zajtra jesť, za čo si kúpi jedlo, predsa dala Bohu prednosť. Zabudla na seba, Boh jej bol dôležitejší.

Takáto situácia – zabudnúť na seba a dať prednosť Bohu – to sú príbehy či príklady mnohých svätcov, ako čítame v životopisoch svätých. Iste, niektorí svätci sú príkladom svätého života po celý život, ale mnohí z nich sú príkladom práve podľa uvedeného evanjelia. Toto bol ten moment, keď sa rozhodli ísť cestou svätosti. Zabudli na seba a dali v tom jedinom okamihu prednosť Bohu vo svojom živote. Predtým boli presne takí, ako zákonníci. Mysleli na seba, na svoje pohodlie, na svoj prospech, aby sa mali dobre, veľakrát v zábave, v hojnosti, dokonca až v nerestiach... Poznáme príbeh sv. Františka z Asissi, ako žil kedysi a neskôr, práve po tom momente, keď dal prednosť Bohu pred sebou samým. Poznáme aj príbeh svätého Augustína a mnohých iných.

Ako je to v mojom živote? Na koho viac myslím ja, na seba, alebo dávam naozaj prednosť Bohu vo svojom živote? Je to v podstate aj prvé prikázanie z Desatora: Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Tu nejde len o to doslovné, že sa neklaniame a nemáme klaňať iným bohom, ale veľakrát tými malými bohmi sú pre mňa veci, ktoré stoja na prvom mieste, ktorým venujem všetok svoj čas, moja túžba po nich. Pre niekoho to môžu byť peniaze, majetok, dom, auto, pre niekoho oblečenie, ktorým chce upútavať na seba pozornosť, pre niekoho zábavný život.

Zabúdať na seba znamená zriekať sa, prinášať obetu. Presne tak, ako to urobil Pán Ježiš, ako nám to opisuje apoštol Pavol v liste Filipanom: „Ježiš Kristus, hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého.“ Zriekol sa seba samého, pretože myslel na nás. A zriekol sa až tak ďaleko, že priniesol obetu – na kríži. Ako musel Boh milovať a ako neustále miluje človeka, keď dokázal priniesť takú obetu a stále ju prináša vo sv. omši – v slávení Eucharistie. Dal takisto všetko, čo mal, ako žena z citovaného evanjelia, dal seba samého kvôli nám. Kvôli každému. Uvedomujem si, o čom je svätá omša? Každá eucharistická slávnosť je o tom, ako Boh myslí na mňa, pretože nám dáva dar lásky. Toto je Eucharistia. Dar lásky. Láska rastie a rozmnožuje sa vo svete každým eucharistickým slávením. Poďme teda sláviť eucharistickú obetu v tomto duchu, aby som si uvedomil, že Boh v nej myslí na mňa a zároveň aby som sa ja obetoval Pánu Bohu. V obetných daroch – v chlebe a víne, ktoré obetujeme Pánu Bohu na oltári, nech je pripojená aj naša vlastná obeta – celý sa obetovať Bohu. Aby sa naozaj tá naša spoločná, „moja i vaša obeta“, zaľúbila Pánu Bohu. V evanjeliu Pán Boh vyčítal zákonníkom, akí sú. On ale v Eucharistii mlčí – alebo skôr hovorí, „poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“. Amen.

(sb-vzs)