Kde bolo, tam bolo, na jar zakvitla jabloň. Gazda sa na to veľmi tešil, veď už začiatkom roka ju zostrihal. S prácou začal, keď prešli najväčšie mrazy. Stromy sa po zime preberajú k životu a s prerezaním sa lepšie vyrovnajú. A potom prišla jar a jabloň začala kvitnúť.

V širokom okolí neboli krajšie kvietky ako práve tie ružovkasto-biele, ktoré kvitli na jeho jabloni. Bolo ich na strome toľko, že sa bál, ako malá jabloň toľko ovocia znesie koncom leta.

Okolo stromu bolo vždy rušno. Nečudo, veď sa nachádzal na dvore rodinného domu. Každé ráno sa tu lúčila matka s deťmi, ktoré sa chystali do školy. Počas vlažných jesenných večerov a dusných popoludní sa tu učili deti na lavičke.

Keby tá jabloň vedela hovoriť! Vyratúvala by všetky matematické pravidlá a zarecitovala by tie najkrajšie básne, aké kedy človek napísal. Ale vedela by porozprávať aj príbehy zo školských lavíc. Ako ublížili spolužiaci chlapčekovi, že nemal najmodernejšie hračky. Alebo by mohla citovať z listov, ktoré dievčatko písalo do svojho denníka o najkrajších citoch, ktoré sa môžu zrodiť iba v školských laviciach. Ale nielen o tom. Jabloň bola svedkom mnohých rodinných tragédií. Pod ňou si rodičia prečítali list, v ktorom im oznámili smrť ich rodičov. Tu sa zbierali na kar.

Rok prešiel a gazda vždy mal čo robiť okolo jablone. Postrekoval ju proti chorobám, sledoval, či má dosť vlahy a keď bolo treba, tak ju polial. Najviac sa však tešil vtedy, keď z nej odstránil húsenice a mušky, lebo vedel, že takto ostane viacej ovocia pre rodinu.

Potom, ako odkvitli kvety, začali rásť jabĺčka. Najprv boli také malé, že si ich nikto ani nevšimol. V tieni listov rástli nebadane, až prerástli listy, a vďaka letným lúčom začali naberať farbu. Boli vždy červenšie. Už sa chýlilo leto ku koncu, keď v jedno popoludnie gazda zavolal rodinu, aby obrali jabloň a úrodu pekne poukladali do pivnice. Hovoril im, že takto budú mať ovocie aj počas studených zimných večerov.

Prešla jeseň, prišla zima a s ňou aj najkrajší sviatok, Vianoce.

Na vianočnom stole nikdy nesmie chýbať jablko. Symbolizuje súdržnosť rodiny, môžeme z neho veštiť, akí budeme v nastávajúcom roku zdraví a pri jeho jedení môžeme spomínať na chvíle, ako sme sa o jeho strom starali. Tak to bolo aj s gazdom a jeho rodinou. Pri sviatočnom stole si rozdelili najkrajšie jablko, ktoré sa urodilo na ich jabloni na toľko kusov, koľko ich sedelo okolo stola. Aby členovia rodiny boli spolu aj v ďalšom roku a nerozchádzali sa, ako sa nerozchádzajú ani kúsky jablka.

Želám vám, milí čitatelia, aby aj na vašom vianočnom stole bolo jablko, ktoré vám porozpráva podobný príbeh!

Eva Fábiánová